Uhorskí Rusíni a ich cesta do Československej republiky /1

10.11.2023


prof. Peter Švorc

Prvá svetová vojna a jej výsledky zásadným spôsobom zmenili mapu strednej Európy. Túto zmenu pocítili všetky národy a národnosti, ktoré tu žili. V podstate šlo o rakúsko-uhorskú monarchiu, ktorá sa rozpadla a na mieste ktorej vznikli nové, tzv. nástupnícke štáty. Medzi nimi bola Československá republika, pri formovaní ktorej jej hlavní aktéri – českí, ale aj slovenskí predstavitelia, predpokladali, že by to mal byť predovšetkým slovanský štát, a jeho podoba by mala tomu aj zodpovedať. Samozrejme, že takáto požiadavka nebola reálna, keďže samotné územie bývalého Českého kráľovstva zahŕňalo okrem českého obyvateľstva 3 061 369 Nemcov, ku ktorým po vzniku plánovaného československého štátu, malo pribudnúť 145 844 Nemcov zo Slovenska, 650 597 Maďarov z územia Slovenska, no a pravdaže aj obyvateľstvo iných národností, hoci nie už v takom veľkom počte, ako Nemci a Maďari. Samotných Čechov a Slovákov malo byť v československom štáte necelých 9 miliónov (8 819 663), čo predstavovalo približne dve tretiny obyvateľstva. /2

Súčasťou československého štátu sa mali stať aj Rusíni, ktorí žili na území severovýchodného Slovenska v troch župách – Spišskej, Šarišskej a Zemplínskej, v počte okolo 90 tisíc obyvateľov./3    Takéto, z dvoch tretín slovanské Československo, malo v predstavách českých politikov viaceré podoby.

Prvá z nich bola predstavou profesora Tomáša G. Masaryka z r. 1915, keď odišiel do emigrácie. Na mape, ktorú vtedy načrtol, nebolo v československom štáte zahrnuté územie severovýchodného Slovenska, keďže na ňom žilo v prevažnej väčšine rusínske obyvateľstvo. Na druhej strane, do tejto mapy zahrnul západnú časť Užskej župy, v ktorej zas vo väčšine žilo slovenské obyvateľstvo.

T. G. Masaryk pri zakresľovaní hraníc plánovaného československého štátu vychádzal z etnografickej mapy českého slavistu, archeológa, etnológa a antropológa Lubora Niederleho (20. 9. 1865 – 14. 6. 1944), ktorý s podporou Národopisnej společnosti českoslovanskej v Prahe v r. 1903 vydal knihu s názvom Národopisná mapa uherských Slováků a v nej zverejnil výsledky svojho etnologického výskumu. Pri ňom vychádzal z uhorského sčítania obyvateľstva v r. 1900 a viacerých vtedajších i starších prác slovenských a maďarských autorov. Jeho práca sa stretla s veľkým ohlasom a náklad bol rýchlo rozobratý. V prvých dvoch desaťročiach 20. storočia vyšli ešte dve vydania Niederleho knihy. Tretie vyšlo po vzniku Československa v r. 1919, čo svedčilo o neutíchajúcom záujme českej spoločnosti o Slovensko.

Lubor Niederle urobil etnologickú analýzu všetkých slovenských žúp, ale keď si všimneme len tie, v ktorých žilo aj rusínske obyvateľstvo, vidíme, ako sa následne rodila kartograficko-etnologická podoba tých žúp, s ktorými sa neskôr rátalo ako súčasťou československého štátu.

Spišská stolica mala v r. 1900 172 091 obyvateľov. Z nich bolo 99 557 (58,2 %) Slovákov, 14 333 (8,2 %) Rusínov, 42 885 (25 %) Nemcov a 10 843 (6,2 %) Maďarov. Niederle si všímal celé etnické zloženie stolice. My si všimneme len rusínske obyvateľstvo, ako ho Niederle zachytil. „Zo severu a východu je slovenský pás prerušený mnohými rusínskymi obcami,“ napísal na str. 20, „ktoré najmä pri haličskej hranici tvoria rad súvislých ostrovov, prechádzajúcich do Šariša.“ Tu ale Niederle, poznajúc spor Štefana Mišíka a Jozefa Škultétyho o etnicite spišských gréckokatolíkov, opatrne naznačil, že určiť s presnosťou, ktoré obyvateľstvo v kontaktných územiach je slovenské a ktoré rusínske, je ťažké a že táto úloha ešte len čaká na vzdelaného etnografa. Súhlasil s Mišíkovou domnienkou, že pôvodným obyvateľstvom bolo slovenské a rusínske sa len postupne prisťahovávalo a vychádzajúc opäť z Mišíka, napísal, že Rusíni sú na Spiši postupne poslovenčovaní a len náboženstvo svedčí o ich pôvode. Niederle venoval viac miesta Poliakom a vymenoval obce podľa zoznamu Aloisa V. Šemberu, v ktorých Poliaci žili v 70. rokoch 19. stor. a pre porovnanie aj obce podľa Mišíkovho zoznamu, a to už zo začiatku 20. storočia. A. Šembera uvádzal 52 poľských obcí, Mišík 58 obcí, v ktorých sa Poliaci nachádzali, ale ktoré nie vždy boli s prevažnou väčšinou poľského obyvateľstva. Na Spiši bolo podľa Niederleho zistenia z 215 obcí 188 slovenských. /5

Šarišskú stolicu nazval Niederle slovensko-ruskou (rusínskou – P. Š.). „Ve větší části sedí Slováci, v menší Rusi,“ napísal v úvode. Za slovenské okresy pokladal Nižnotoryský a Širocký okres. Okresy so slovenskou väčšinou boli Hornotoryský, Sekčovský a Topliansky. Jedine Makovický okres bol s väčšinou rusínskou. V Šariši bolo v r. 1900 pri sčítaní obyvateľstva 174 470 obyvateľov. Z nich 115 141 (66,1 %) Slovákov, 33 988 (19,7 %) Rusínov. Nemcov a Maďarov napočítal zhodne po 6,1 %. Podľa Niederleho bolo v Šariši ťažké určiť slovensko-rusínsku etnickú hranicu, lebo rusínske obce prenikali do slovenských oblastí a naopak. Napriek tomu sa o to pokúsil. V rusínskej oblasti sa podľa neho nachádzali dva väčšie slovenské ostrovy. Jeden sa tiahol od Kapišovej k haličskej hranici, druhý prechádzal zo Zemplína od Bystrej a Havaja k Vyšnému Komárniku tiež na severnej hranici. Malcov a Lenartov a zárez pri Gaboltove taktiež označil za slovenské. V Šariši bolo podľa neho z 380 obcí 292 slovenských. /6

Zo 451 obcí Zemplínskej stolice napočítal 242 slovenských. Ďalšie údaje prezrádzajú, že z 327 993 obyvateľov stolice bolo 106 114 (32,4 %) Slovákov, 174 107 (53,1 %) Maďarov a 34 831 (10,6 %) Rusínov. Tu načrtol aj národopisnú hranicu, oddeľujúcu kompaktné slovenské územie od územia s kompaktným osídlením Maďarov, ale aj Rusínov. Podľa sčítania obyvateľstva sa javili okresy Sečovský, Vranovský, Michalovský a väčšina okresu Humenského a Novomestského, podobne aj Stropkovský okres ako slovenské. Sninský okres bol skoro celý rusínsky. Niederle v kapitole o Zemplínskej stolici skonštatoval, že v „Zemplíne a susednom Užhorode vystupujú nám prvýkrát vo väčšom počte Rusi, tu napospol zvaní Rusnáci, tvoriac časť celistvej oblasti, ktorá sa rozkladá zo Zemplína a Užhorodu k východu do Beregu, Ugoča, Marmaroša. Od neho zasahuje však výbežok pozdĺž hraníc severných na západ až k Pivničnej v Haliči a na juhu cez Šariš do stolice Spišskej.“ /7

V Užskej stolici žilo v r. 1900 153 266 obyvateľov, z ktorých 42 876 (28 %) boli Slováci, 55 742 (36,36 %) Rusíni, 46 306 (30,2 %) Maďari a 7 009 (4,57 %) Nemci. Ako čisto slovenský okres sa Niederlemu javil len okres Sobranecký. Kapušiansky okres bol zas takmer celý maďarský, Užhorodský okres z väčšej časti rusínsky (16 325 Rusínov) a menej slovenský (9 018 Slovákov) a maďarský (7 841 Maďarov).

Niederle v Užhorodskom okrese porovnával výskumy nórskeho slavistu Olafa Brocha (4. 8. 1867 – 28. 1. 1961) so svojimi údajmi. Broch na západ od slovensko-rusínskej hranice udával zmiešané slovensko-rusínske územie, ktoré mali tvoriť dediny Vyšné Remety, Vyšná Rybnica, Hlivištia, Choňkovce, Podhradie (Podhoroď) a Beňatina.  /8    Niederle, vychádzajúc zo štatistiky, tieto dediny uznal za slovenské, len Beňatinu za rusínsku a okrem nej aj Porubu. Na druhej strane, na rusínskom území našiel dediny so slovenským obyvateľstvom, ako Radvanovce, Antalovce, Seredné, Berezné a Turje Remety. Z 209 obcí Užhorodskej stolice patrilo, podľa Niederleho, k slovenským obciam 82.

V r. 1915 sa profesorovi Masarykovi javilo budúce Československo ako štát bez Malorusov, ako boli dobovo a bez rozlišovania označovaní Rusíni a Ukrajinci. Územie, ktoré obývali, Masaryk v r. 1915, ale aj o rok neskôr, vo svojich plánoch nechával Ruskej ríši. Uhorská Rus – teda územie, na ktorom žili Rusíni, mala pripadnúť Rusku. Takú možnosť ešte v máji 1916 v Londýne pripúšťal v rozhovore s členom Štátnej dumy profesorom Pavlom Nikolajevičom Miljukovom, neskorším ministrom zahraničných vecí ruskej buržoáznej vlády, keďže sa všeobecne počítalo, že po porážke Ústredných mocností sa hranice Ruska posunú na západ až po Uhorsko, resp. aj za jeho severné hranice, aby sa uhorskí Rusi (Rusíni) mohli spojiť so svojimi bratmi severne od hrebeňov Karpát. Takúto alternatívu v r. 1916 ešte umožňovala účasť Ruska vo vojne s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, hoci už v tomto roku bolo Rusko vo vojne s Ústrednými mocnosťami v defenzíve.

Rok 1917 však všetko zmenil a pred českým a slovenským odbojom, resp. pred hlavou tohto odboja T. G. Masarykom sa nanovo vynorila otázka tak východných hraníc československého štátu, ako aj otázka budúcnosti slovanských Rusínov v Uhorsku. Jedno z jej riešení logicky smerovalo k úvahám o pripojení tohto územia k Československu. Ešte počas Masarykovho pobytu v Rusku po februárovej revolúcii 1917, keď bol v Kyjeve, dala Kyjevská Centrálna rada Masarykovi najavo, že nemá záujem o Uhorskú Rus a neodmietla možnosť jej pripojenia k pripravovanému československému štátu. /9

Mapa plánovaného Česko-Slovenska, ktorú uverejnila Francúzsko-česká liga v r. 1917 naznačuje, že sa už o takejto možnosti v emigrantských kruhoch česko-slovenského odboja začalo uvažovať. Ako prezrádza kniha T. G. Masaryka Světová revoluce, Masaryk už pred stretnutím v máji 1918 v USA s predsedom popredného rusínskeho spolku Greko-katoličeskoje objedinenije Nikolajom Pačutom, ktorý sa na Masaryka obrátil s požiadavkou, aby Česi a Slováci do pripravovaného štátu zahrnuli aj uhorských Rusínov, hľadal formu, ako zapojiť Rusínov do prípravy na vytvorenie česko-slovenského štátu.

Druhá relevantná predstava o podobe československého štátu sa v českých politických kruhoch formovala v závere r. 1918. Koncom decembra 1918, teda už po vyhlásení vzniku ČSR, nadobudla aj kartografickú podobu. Na základe politických diskusií ju nakreslil český geograf František Machát (25. 12. 1876 – 22. 4. 1935). Východné hranice Československa končili v polovici Užskej župy, a to aj s Užhorodom ako súčasťou slovenského územia, ale bez územia neskoršej Podkarpatskej Rusi. Bolo to v čase, keď československé vojsko ešte len obsadzovalo východné Slovensko a začleňovalo ho do nového štátu a keď 12. januára 1919 obsadilo aj Užhorod, vtedy mesto so 16 919 obyvateľmi a prevahou maďarského obyvateľstva (80,32 %).  /10  Ďalšie územie Podkarpatskej Rusi nebolo ešte obsadzované, keďže o tom, kde bude patriť – či ostane súčasťou nového Maďarska, či Československa, nebolo na mierovej konferencii rozhodnuté. Táto otázka sa riešila až na jar 1919.

Spišská, Šarišská a Zemplínska župa boli na začiatku r. 1919 obsadené, stali sa aj de iure súčasťou Československa, a to so všetkými svojimi obyvateľmi bez rozdielu národnosti, teda aj s Rusínmi. Pre rusínske obyvateľstvo týchto žúp neprichádzala do úvahy iná alternatíva ako československá, a to i napriek tomu, že začiatkom novembra 1918, keď sa začala rúcať habsburská monarchia, sa v prostredí rusínskych činiteľov zrodili dve alternatívy ich budúceho vývoja.

Prvá z nich sa spájala s Ukrajinskou ľudovou republikou, resp. s druhou – Západoukrajinskou ľudovou republikou. Ukrajinská ľudová republika vznikla ešte vo februári 1918, Západoukrajinská 9. novembra 1918 na území východnej Haliče, a ich existencia rusínskemu obyvateľstvu ponúkala jedno z riešení ich budúcnosti – vymaniť sa z Uhorska a stať sa súčasťou slovanského štátu ako prirodzená súčasť ukrajinského národa. Dňa 8. novembra 1918 na zhromaždení Rusínov Spiša a Šariša na Staroľubovnianskom hrade bola z iniciatívy gréckokatolíckeho kňaza Emiliana Nevického založená (vôbec ako prvá) Ruská (Rusínska – P. Š.) národná rada, známa aj ako Rada Lemkov, a tá sa vyslovila za ukrajinskú orientáciu. Pre proukrajinsky orientovaných Rusínov mohla povzbudzujúco pôsobiť aj skutočnosť, že sa obe ukrajinské republiky spojili do jednej Ukrajinskej ľudovej republiky 1. decembra 1918.  /11   V ten deň vydala rada vyhlásenie, v ktorom sa hlásila k právu národov na sebaurčenie v ich etnických hraniciach a zároveň odmietla snahy, ktoré by mali Rusínov rozdeliť do rôznych štátnych útvarov.

Jakubiansky kňaz Michal Michalič vyzval prítomných na národnú zbierku venovanú zápasu za oslobodenie národa a sám dal prvých tisíc korún: „Nech milióny vyrastú z tejto skromnej hrivny danej na to, aby náš rusínsky národ mohol prispieť pre získanie slobody. Vyzývam ťa, rusínsky národ: Od Ľubovne až po Sihoť do svätého boja za slobodu!“   /12  Emilian Nevickyj, Michal Michalič, Jozef Rybovič, Peter Šima, Ivan Murcko, Ivan Čanda, Dr. Emilian Toronský, Dr. Nikolaj Zavadsky a niektorí ďalší predstavitelia rusínskej inteligencie v nasledujúcich dňoch zakladali v rusínskych dedinách na Spiši, v Šariši a severovýchodnom Zemplíne miestne národné rady. Iniciatívu za pripojenie rusínskych území k Ukrajine vyvíjal predovšetkým E. Nevickyj. V ňom formulovaných prehláseniach jasne žiadal zjednotenie uhorských Rusínov s veľkou Ukrajinou. Písal: „Karpatská Rus podáva ruku bratom z Haliča a Bukoviny a zjednocuje sa s matkou ruských miest, so slávnym Kyjevom. Nech sa ukrajinská zem stane ododneška i našou...“

Keď sa v decembri 1918 spojila Rada Lemkov s prešovskou Karpatoruskou národnou radou, bol Emilian Nevický odsunutý na vedľajšiu koľaj spolu s iniciatívou pripojiť územia obývané Rusínmi k Ukrajinskej ľudovej republike.

S Emilianom Nevickým sa na proukrajinskej orientácii nezhodol predseda prešovskej Ruskej národnej rady Anton Beskid, právnik a poslanec uhorského parlamentu. Ten bol rusofilskej orientácie, Rusínov vnímal ako súčasť ruského národa a aj inklinoval k myšlienke, aby sa územie obývané Rusínmi, neformálne nazývané aj Uhorskou Rusou (t. j. severovýchodné Slovensko a neskoršia Podkarpatská Rus), stalo súčasťou Ruskej ríše. Pravda, nemal na mysli boľševické Rusko, ale demokratické, ktoré v tejto podobe krátko existovalo od revolúcie (demokratickej) vo februári 1917 do boľševickej revolúcie 7. novembra (25. októbra 1917 podľa juliánskeho kalendára) 1917. Koncom r. 1918 a v r. 1919 v Rusku prebiehala občianska vojna. Skúsený politik pochopil, že ruská alternatíva neprichádza do úvahy.

Karpatoruská národná rada v Prešove vydala 19. novembra 1918 rezolúciu, v ktorej žiadala pre Rusínov právo na sebaurčenie v etnických hraniciach, odmietla rozdelenie Rusínov do viacerých štátov, žiadala zastúpenie na mierovej konferencii a vyhlásila sa za jediného oprávneného zástupcu rusínskeho obyvateľstva. Anton Beskid ešte toho istého dňa poslal rezolúciu do Turčianskeho sv. Martina na vedomie Slovenskej národnej rade (SNR).  /14    Jednak si uvedomoval nutnosť spolupráce so Slovákmi a jednak avizoval slovenským politickým dejateľom rusínske predstavy o rusínskej budúcnosti, ktoré sa chtiac či nechtiac dostávali do konfrontácie so slovenskými.

Dňa 9. januára 1919 vyšlo v Košiciach prvé číslo denníka Slovenský východ a v ňom aj výzva SNR písaná v rusínčine, no maďarským pravopisom a latinkou s názvom „Bratya Ruszinö“, v ktorej ich SNR žiadala, aby sa prihlásili k ČSR, neverili a nedali sa ovplyvniť užhorodskou Uhroruskou národnou radou, ktorá žiadala zachovať integritu Uhorska aj s územím, na ktorom žili Rusíni. SNR sľubovala Rusínom, že nový štát sa bude starať o práva Rusínov, zabezpečí im vzdelanie v ich jazyku, že sa bude ich územie industrializovať, aby mali prácu a nemuseli odchádzať za ňou do cudziny: „... cstobő Ruszkij Narod tu mal zsővobéty i ne böl prinuzsdennéj po cuzsich krajah blukati szja...“. /15

Ďalšieho dňa, 10. januára 1919, deň pred príchodom ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára do Prešova, ktorý tam do funkcie šarišského župana inštaloval Slováka Pavla Fábryho z Liptova, vyšiel v novinách Slovenský východ článok Rusínska republika. V ňom tento raz redakcia denníka oslovovala Rusínov, aby sa nedali zlákať maďarskými sľubmi a neuvažovali o tom, že zostanú v Uhorsku, ale aby sa radšej primkli k svojim slovanským bratom v ČSR. /16 Článok vyšiel v „Prílohe“ Slovenského východu, ktorý sa rozhodol na svojich stránkach pravidelne venovať priestor Rusínom a ich problémom.

Po tom, čo 11. januára 1919 pricestoval Vavro Šrobár do Prešova, poskytol audienciu obyvateľom mesta i širšieho okolia. Ako si neskôr spomínal, „... Medzi deputáciami boli kňazi čo delegáti temer všetkých rusínskych obcí na čele s pánom poslancom Antonom Beskydom. Vyslovili svoju oddanosť k republike a dôrazne žiadali, aby rusínsky národ bol postavený pod ochranu Československej republiky, poneváč úrady maďarskou vládou menované ešte i teraz s ruským ľudom špatne nakladajú, takže ich politické, kultúrne a cirkevné postavenie sa v ničom nepolepšilo a k maďarskej vláde nemajú žiadnej dôvery. Ich osvedčenie prijal som s povďakom a vodcu uhorských Rusínov pána poslanca Antona Beskyda vyslal som ihneď do Prahy...“ /17

Anton Beskid skutočne do Prahy odcestoval a odtiaľ bol delegovaný do Paríža na mierovú konferenciu ako člen československej mierovej delegácie, kde mal deklarovať záujem uhorských Rusínov stať sa súčasťou československého štátu. To sa aj stalo. Anton Beskid spolu s Grigorijom Žatkovičom, reprezentujúcim amerických Rusínov, vydali vyhlásenie, v ktorom sa hovorilo, že „... Rusíni spod Karpát vidia v pripojení k Československu najspoľahlivejšiu cestu k tomu, aby dosiahli plný rozvoj svojho politického a kultúrneho života, budú súčasťou dobre organizovaného štátu, s ktorým je jazykovo ľahké sa dorozumieť a ktorý im zabezpečí samosprávu...“. /19

Pravdepodobne v Paríži vznikla mapa územia nazvaného Karpatská Rus, ktoré by sa malo stať súčasťou Československa ako jeho autonómna súčasť. Do tejto Karpatskej Rusi Anton Beskid zahrnul územie severovýchodného Slovenska, územie Podkarpatskej Rusi, ale aj územie severne od Karpát – tzv. Lemkovščinu, kde tiež žilo rusínske obyvateľstvo a kde 500 účastníkov pochádzajúcich zo 130 lemkovských obcí 5. decembra 1918 v neveľkej dedinke Florynka vyhlásilo nezávislú Lemkovskú republiku a vytvorilo Ústrednú radu Lemkovščiny, ktorá ju mala navonok reprezentovať. /20   Lemkovia z Haliče inklinovali k myšlienke jednak zlúčiť sa so svojimi bratmi na juh od Karpát a súčasne stať sa spolu s nimi súčasťou československého štátu. Tento scenár však nemal šancu na realizáciu, lebo územie Haliče sa stalo súčasťou obnovovaného poľského štátu.

Dňa 12. januára 1919 bol československým vojskom obsadený Užhorod a jeho blízke okolie, približne to, o ktorom sa uvažovalo ako o súčasti Československa. Ďalej československé vojsko nepostupovalo, čakalo sa na rozhodnutie mierovej konferencie v Paríži, čo bude s ďalším územím, na ktorom žilo rusínske obyvateľstvo. To územie ešte v prvom polroku 1919 bolo súčasťou Maďarska – tak demokratického, na čele s M. Károlyim ako jeho prvým prezidentom, tak boľševického pod názvom Maďarská republika rád (MRR). Marmarošská župa bola z veľkej časti obsadená rumunským vojskom. Na jej území krátko existovala Huculská republika. Vyhlásená bola na území v okolí Jasine a za predsedu jej vlády bol zvolený Štefan Kločurak, ktorý velil ozbrojenej zložke pozostávajúcej takmer z tisíc vojakov. Vedenie Huculskej republiky prešlo do ilegality, keď 22. decembra 1918 dal predseda maďarskej vlády M. Károlyi obsadiť územie východnej časti Marmarošskej župy.

V dňoch 7. – 8. januára 1919 vypuklo v Jasini ozbrojené povstanie, ktoré chcelo zlikvidovať maďarskú správu. Bola obnovená Huculská republika a z iniciatívy predsedu Marmarošskej národnej rady Michala Braščajka huculská milícia zaútočila proti maďarskému vojsku v údolí Tisy a obsadila Marmarošskú Sihoť a Veľký Bočkov. /21    V dňoch 19. – 20. januára 1919 však rumunské vojská vytlačili huculské milície až do jasiňskej kotliny a keď 11. júna 1919 obsadili celú Marmarošskú župu, Huculská republika zanikla a v septembri 1919 na základe Saintgermainskej zmluvy bolo jej územie pripojené k Československu.

Keď sa vrátime do Užhorodu, môžeme konštatovať, že Uhroruská národná rada, na čele ktorej stálo gréckokatolícke duchovenstvo, bola vývojom zaskočená. Vznikla v hektických prvých novembrových dňoch 1918. Za jej predsedu bol zvolený kanonik Simeon Sabov (1863 – 1929) a Augustín Vološin bol zvolený za konateľa. Na zhromaždení 9. novembra 1918 účastníci prijali memorandum, v ktorom sa vyslovili za celistvosť maďarského štátu a zároveň žiadali pre Rusínov také práva, aké budú mať aj iné národy tohto štátu. Okrem toho žiadali autonómnu správu gréckokatolíckej cirkvi, vybudovanie katedry ruského jazyka na budapeštianskej univerzite a hospodárske reformy. /22   Urýchlene začali rokovať o svojich požiadavkách s maďarskou vládou. V Budapešti o nich hovoril Simeon Sabov s Michalom Károlyim, Martinom Lovaszim a Oskarom Jászim (1875 – 1957), ktorí mu prisľúbili splnenie všetkých predložených požiadaviek. Ale nielen to, Maďari užhorodským rusínskym predstaviteľom sľúbili oveľa viac ako oni sami očakávali.

Maďarská vláda, ktorá chcela udržať iniciatívu Rusínov pod kontrolou, podnietila vytvorenie Ruskej národnej rady v Budapešti /23   a poverila Dr. Oresta Szabóa úlohou, aby pripravil autonómiu Ruskej Krajny. Na 10. decembra 1918 zvolal Orest Szabó do Budapešti národné zhromaždenie uhorských Rusínov, na ktoré mala prísť len lojálna, prouhorská rusínska inteligencia. Na zhromaždení bola nastolená požiadavka integrity Maďarska a pre Rusínov zriadenie zvláštnej rusínskej gubernie so sídlom v Mukačeve a zriadenie rusínskeho ministerstva.

Rusínske národné zhromaždenie v Budapešti však nebolo jednotné, pretože sa ho zúčastnili aj tí, ktorí nesúhlasili s ďalším zotrvaním Uhorskej Rusi v maďarskom štáte. S kritikou požiadaviek na zachovanie integrity Uhorska vystúpili delegáti z Chustu Dr. Július Braščajko, Július Čučka, Peter Dolinaj, Štefan Kločurak a iní, ktorí sa v protinávrhu vyslovili za pripojenie Podkarpatskej Rusi k Ukrajine a medzi delegátmi získavali podporu. Napriek tomu výbor zhromaždenia navrhol uznesenie, podľa ktorého „uhroruský národ zostane verný svojim tisícročným tradíciám a otčine, a žiada osobitosť svojho národného života od maďarského národa prostredníctvom zabezpečenia autonómnych práv“. /24   Takúto požiadavku však zhromaždenie neprijalo a žiadalo, aby sa národné zhromaždenie uskutočnilo na vlastnej pôde a nie na cudzej – v Budapešti. Predsedníctvo zhromaždenia malo zvolať nové zhromaždenie 21. januára 1919 v takom meste, o ktorom rozhodne väčšina.

Budapeštianska Ruská národná rada mala podporu užhorodskej Uhroruskej národnej rady, ale vývoj sa k záveru r. 1918 uberal iným smerom, čo sa bezprostredne dotklo práve užhorodskej národnej rady, lebo ona sa dostala do československého štátu po obsadení Užhorodu československým vojskom a jej verejné aktivity za integritu Uhorska boli týmto aktom ukončené. Ako jeden z reprezentatívnych orgánov Rusínov mohla už len sledovať ďalšie kroky maďarskej vlády na udržanie rusínskeho územia, ktoré nesporne boli pre väčšinu jej predstaviteľov sympatickými. Už zákon, ktorý vydala maďarská vláda 21. decembra 1918 pod číslom X zriaďujúcim autonómnu Ruskú Krajnu, /25   dával priaznivcom maďarskej orientácie veľkú nádej na zmenu postavenia Rusínov v zreformovanom Maďarsku a súčasne gréckokatolíckej cirkevnej hierarchii i veľkej časti rusínskej inteligencie, ktorá pracovala v službách Uhorska, aj garanciu ich dovtedajšieho postavenia v uhorskej spoločnosti. /26

Ďalšie kroky, ktoré maďarská vláda urobila smerom k Rusínom, boli prísľubom realizácie jej sľubov a zmien, ktoré sa mali dotknúť rusínskeho obyvateľstva. Začiatkom r. 1919 sa maďarská vláda ešte pokúsila udržať územie Podkarpatskej Rusi vydaním nariadenia č. 928 z 5. februára 1919, ktoré vychádzalo zo zákona č. X, a pre Ruskú Krajnu ustanovila vládu.

Na jej čelo menovala Dr. Oresta Szabóa, zároveň aj za ministra pre Ruskú Krajnu pri maďarskej vláde. Vyhlásila aj voľby do rusínskeho snemu a 4. marca 1919 sa voľby konali na území, ktoré nebolo obsadené česko-slovenským vojskom. Účasť voličov však bola veľmi malá. Väčšina rusínskeho obyvateľstva alebo o nich nevedela, alebo ich už neakceptovala. Dňa 5. marca 1919 bolo do Mukačeva, ktoré sa malo stať hlavným mestom autonómnej Ruskej Krajny, zvolané zasadnutie zvoleného snemu, ktorý mal 36 členov. Maďarská vláda predpokladala jeho lojálnosť s Maďarskom. Zasadnutie snemu viedol guvernér Ruskej Krajny Augustín Štefan. Zúčastnil sa ho aj minister Dr. Orest Szabó, ktorý tu predniesol program vlády a očakával jeho prijatie. V marci 1919 sa však začal komplikovať vývoj v samotnom Maďarsku. Michal Károlyi odovzdal moc maďarským komunistom, a tí 21. marca 1919 vyhlásili MRR, ktorá síce rešpektovala rusínsku autonómiu, ale už na iných princípoch, ako mala byť pôvodná.

To bola skutočnosť, ktorá nahrala tým Rusínom, ktorí sa začali odkláňať od maďarskej orientácie, resp. všetkým, ktorí odmietali boľševickú MRR, čo sa v druhom prípade týkalo vlastne takmer všetkého gréckokatolíckeho duchovenstva bez ohľadu na jeho hierarchické postavenie. Užhorodská Uhroruská národná rada sa tak v prvých mesiacoch r. 1919 začala zaoberať pôvodne ani nechcenou a ani neplánovanou československou štátnou alternatívou.

V januári 1919, keď už bol Užhorod v československých rukách, západná časť Marmarošskej župy bola ešte stále súčasťou Uhorska/Maďarska a jej východná časť bola obsadená rumunským vojskom. Tunajší rusínski aktivisti a nimi založená Ruská (ukrajinská – P. Š.) národná rada, ktorá vznikla v Chuste 17. novembra 1918, stáli na proukrajinských pozíciách. Predsedom tejto chustskej Ruskej národnej rady bol právnik Július Braščajko (19. 4. 1879 – 9. 10. 1955). To bolí tí Rusíni, ktorí v Budapešti v decembri 1918 na rusínskom národnom zhromaždení zmarili úsilie Dr. Oresta Szabóa a jeho Ruskej národnej rady vysloviť sa za prouhorskú orientáciu a zachovanie integrity Uhorska.

Dňa 21. januára 1919 chustská Ruská národná rada zvolala do Chustu ľudové zhromaždenie, na ktorom 420 prítomných delegátov z rusínskych obcí zvolilo svojich zástupcov, ktorí mali rokovať v Kyjeve s predstaviteľmi Ukrajinskej ľudovej republiky o pripojení ich územia k tejto republike. /27   Postavenie Ukrajinskej ľudovej republiky sa neustále komplikovalo, nové Poľsko odmietalo Ukrajinu najmä na územiach, ktoré pokladalo za historicky poľské územia, boľševické vojská obsadili jej východnú časť a bojovali s poľskými a v r. 1919 sa už na mierovej konferencii v Paríži intenzívne rokovalo o pripojení Uhorskej Rusi k Československu. V takej situácii boli plány na začlenenie Rusínmi obývaných území do ukrajinského štátu nereálne.

Aj pre Rusínov žijúcich na východe krajiny a ukrajinskej národnej orientácie sa zúžili alternatívy ich štátnej budúcnosti na maďarskú a československú. Do ich výberu ale zásadným spôsobom vstúpili rozhodnutia veľmocí na mierovej konferencii, ktoré, pravda aj so súhlasom amerických Rusínov (G. Žatkovič) a Rusínov zo severovýchodného Slovenska (A. Beskid), určili územie Uhorskej Rusi (Podkarpatskej Rusi) československému štátu.

Cesta do Československa u Rusínov žijúcich v emigrácii začala o čosi skôr ako ich krajanov doma. Dňa 13. júla 1917 sa na rusínskom kongrese (Russkij kongres) v New Yorku, ktorý organizovali rusofilsky orientovaní emigranti z Haliče, Bukoviny a Uhorskej Rusi, hovorilo o tom, ako by sa malo po skončení vojny štátoprávne vyvíjať územie Rakúsko-Uhorska, na ktorom žilo rusínske obyvateľstvo. Jeho účastníci navrhovali, aby sa Prikarpatská Rus zložená z Haliče, Uhorskej Rusi a Bukoviny zjednotila s demokratickým Ruskom, čo sa v lete 1917 javilo ako reálna možnosť. Cárske samoderžavie bolo už minulosťou a moc bola v rukách Dočasnej vlády, na čele ktorej v čase konania rusínskeho kongresu stál ako jej druhý premiér po princovi Georgieovi Jevgenijovičovi Ľvovi (1861 – 1925) Alexander Fiodorovič Kerenskij (1881 – 1970). Takáto požiadavka amerických Rusínov, vyslovená v memorande kongresu a zaslaná predstaviteľom dohodových štátov, vyvolala najskôr nesúhlas britských diplomatov v USA, ale následne aj rusínskej gréckokatolíckej cirkvi v USA. Tá požadovala autonómiu v rámci Uhorska. Boľševický prevrat v novembri 1917 však takúto alternatívu v rusínskych štátotvorných úvahách natrvalo pochoval.

Americkí Rusíni poznali slovenské a české odbojové aktivity, ktoré mali viesť k vzniku československého štátu, pretože v priemyselných centrách východného pobrežia USA žili bok po boku slovenskí i rusínski emigranti, pracovali i žili spolu a dobre vedeli o sebe. Ako sa však javí zo zachovaných dobových prameňov, o tom, že by súčasťou československého štátu malo byť aj rusínske obyvateľstvo, sa nehovorilo, resp. sa nehovorilo na oficiálnych fórach oboch národných komunít. Český (československý) štát bol zas pre Rusínov príliš vzdialenou a nereálnou predstavou. O Čechoch Rusíni vedeli málo a Česi vedeli málo o Rusínoch. V českých, ako aj v slovenských kruhoch sa sústreďovali na vytvorenie československého štátu a ani neuvažovali o ďalšom území, v tomto prípade o Podkarpatskej Rusi, aby sa stalo jeho súčasťou. Česi a Slováci si uvedomovali, že bude nadmieru ťažkou úlohou vymaniť aj vlastné národné územie z habsburskej monarchie. Slovensko-rusínsky dialóg o svojom národnom území na severovýchodnom Slovensku neprebiehal. Tri východoslovenské župy – Spišská, Šarišská a Zemplínska boli Slovákmi v USA jednoznačne pokladané za slovenské, veď veľká časť slovenskej emigrácie pochádzala práve z týchto žúp. Podľa údajov Úradu práce vo Washingtone z r. 1919, v r. 1889 až 1914 prišlo do USA 480 000 Slovákov /28  a ďalší tu už žili, odhadom spolu pred prvou svetovou vojnou 620 000. /29  V r. 1880 až 1913 prišlo do USA z uvedených troch východoslovenských žúp 238 500 (cca 50 %) slovenských prisťahovalcov, /30   ktorí nepripúšťali týmto župám iný ako slovenský charakter.

V rusínskych amerických kruhoch zas rezonovala predstava, že územie dnešného východného Slovenska bolo súčasťou Kyjevskej Rusi a len následnou expanziou slovenského živlu v stredoveku za pomoci rímskokatolíckej cirkvi sa toto územie slovakizovalo. V skutočnosti však historicky patrí Rusínom a oni by ho v prípade reorganizácie Uhorska, resp. i jeho zániku mali žiadať pre seba.

V týchto dvoch diametrálne odlišných stanoviskách dozrel materiál pre potencionálny slovensko-rusínsky spor o územie a spoločnú hranicu. /31   Zároveň to bol aj dôvod, prečo sa na pôde USA pred koncom prvej svetovej vojny medzi nimi ani neviedli diskusie o tom, ktoré územie bude patriť Slovákom (resp. Čechoslovákom) a ktoré Rusínom.

Rusínske gréckokatolícke duchovenstvo v USA bolo vo väčšine prouhorskej orientácie a ani nepripúšťalo inú ako uhorskú alternatívu v budúcom postavení Rusínov. Do prvej svetovej vojny bolo dokonca financované uhorskou vládou a jeho poslaním bolo rusínske obyvateľstvo v USA viesť tak, aby sa Uhorsku nevzďaľovalo a nenasiaklo panslavizmom. Vedenie Greko-katoličeskago objedinenija v USA sa zasadzovalo za Uhorsko a časť vyššie postavených gréckokatolíckych kňazov v marci 1918 na schôdzke v americkom mestečku McKeesport (Pensylvánia) vypracovala rezolúciu, s ktorou sa obrátila na uhorských gréckokatolíkov v USA, aby zachovali vernosť Uhorskému kráľovstvu.

V nasledujúcich mesiacoch sa vo vedení Greko-katoličeskago objedinenija začal pohľad na budúcnosť Rusínov v Uhorsku značne diferencovať. Na XV. zjazde Greko-katoličeskago objedinenija 9. – 22. júna 1918 v Clevelande (Ohio) a Breddoku (Pensylvánia) sa prouhorsky orientovaní kňazi pričinili o odvolanie rusofila a pročeskoslovensky orientovaného Nikolaja Pačutu z funkcie predsedu spolku a pod ich vplyvom zjazd rozhodol, že sa Rusíni, pochádzajúci z Uhorska, budú označovať ako „Uhro-Rusíni“, aby sa odlíšili od haličských.

Dňa 23. júla 1918 sa v Homesteade (Pensylvánia) zišli predstavitelia Sojedinenija greko-katoličeskych russkich bratstv a Sobranija greko-katoličeskych cerkovnych bratstv a vytvorili Americkú národnú radu Uhro-Rusínov (Amerikanskaja narodnaja rada Uhro- Rusiniv). Táto sa vyhlásila za jedinú reprezentantku Rusínov pochádzajúcich z Uhorska a v tzv. Homesteadskej rezolúcii sa vyjadrili za autonómiu Uhorskej Rusi v Uhorsku.

Popri tomto oficiálne prezentovanom stanovisku uhorských Rusínov v USA predsa len dozrievali úvahy o československej orientácii. Po tom, ako sa ukázala ruská alternatíva ako nepriechodná a neaktuálna, Nikolaj Pačuta začal viesť rokovania s americkými Slovákmi o začlenení Uhorskej Rusi do budúceho Česko-Slovenska a takúto alternatívu predostrel v apríli 1918 aj štátnemu tajomníkovi USA Robertovi Lansingovi. /32   O mesiac nato – na konci mája 1918, – memorandum s požiadavkou o začlenenie Rusínov do česko-slovenského štátu predostrel T. G. Masarykovi, ktorý tu prišiel z Ruska a mal stretnutia s českými a slovenskými krajanmi a 30. mája 1918 s predstaviteľmi popredných krajanských organizácií – Slovenskej ligy, Českého národního sdružení a Svazu českých katolíků sformuloval a podpísal dohodu, ktorá do dejín vstúpila ako Pittsburská dohoda. /33

T. G. Masaryk sa ani osobne, ani v mene česko-slovenského odboja vtedy ešte nehodlal zaviazať neistými prísľubmi, a to o to viac, keď videl, že za Pačutom nestojí väčšia časť rusínskej emigrácie a jej spolkové organizácie.

V podstate až porážka Ústredných mocností a definitívny koniec prvej svetovej vojny, v ktorej sa Uhorsko ocitlo na strane porazených, eliminovali rusínsku orientáciu na Uhorsko a nasmerovali amerických Rusínov na kalkulácie s podobou samostatného rusínskeho štátu. Jedným z nich mala byť Uhrorusínia, ktorá, ako prezrádzala jej kartografická podoba, mala zahŕňať celú Uhorskú Rus – teda Podkarpatskú Rus a územie celého dnešného východného Slovenska. Autorstvo takejto požiadavky a mapy zároveň sa pripisuje mladému rusínskemu právnikovi Grigorijovi Žatkovičovi. Druhá podoba samostatného rusínskeho štátu nazvaného Karpatská Rus, spájala do jedného celku severovýchodné Slovensko, Podkarpatskú Rus, Halič a Bukovinu.

Obe predstavy zahrnula Americká národná rada Uhro-Rusínov do Memoranda, /34  ktoré G. I. Žatkovič 21. októbra 1918 predložil americkému prezidentovi W. Wilsonovi. V Memorande žiadali splnenie jednej z troch alternatív, odvolávajúc sa na Wilsonovu požiadavku proklamáciu o práva národov na sebaurčenie. Tou treťou bola široká autonómia v rámci Uhorska, ktorou sa Rusíni istili pre prípad, že by sa dve predchádzajúce alternatívy nemohli realizovať a že by Uhorsko zostalo v pôvodnej podobe, aj s územím, na ktorom žilo rusínske obyvateľstvo. Samotné Memorandum prezrádzalo politickú nezrelosť Rusínov, ktorí vlastne bez akejkoľvek predchádzajúcej dlhodobejšej prípravy museli v závere r. 1918 riešiť nezvyčajne ťažkú úlohu – budovanie vlastného štátu či vlastnej autonómie. Ani s jednou, ani s druhou formou však nemali žiadne skúsenosti a k dispozícii nemali ani žiadne materiálne a finančné prostriedky, ktoré by im umožnili zriadiť a budovať vlastný štát, resp. vlastnú autonómiu v inom štáte. Okrem toho o podobe strednej Európy bolo v závere r. 1918 viac-menej rozhodnuté. Parížska mierová konferencia, ktorá sa začala v januári 1919 už len dolaďovala jej podobu. Územie, ktoré žiadali Rusíni pri veľkej Karpatskej Rusi malo pripadnúť obnovujúcemu sa poľskému štátu, severovýchodné Slovensko Československu. V hre ostávala ešte východná časť územia Užskej župy, Ugočská, Berežská a Marmarošská župa. Mohli ostať ako súčasť Uhorska (Maďarska) alebo sa stať súčasťou Československa. Wilson Žatkovičovi odporúčal slovanské Československo.

Pravdepodobne aj toto odporúčanie prezidenta USA urýchlilo rozhodovanie amerických Rusínov pre československú orientáciu. Otázkou však i naďalej ostávalo ich územie a hranica medzi Rusínmi a Slovákmi. To bol aj jeden z dôvodov, prečo Americká národná rada Uhro-Rusínov začala rokovať s T. G. Masarykom, obíduc amerických Slovákov. T. G. Masarykovi dali kópiu Memoranda, na ktorú si Masaryk poznamenal: „S Žatkovičem a jeho přátely ve Philadelphii raději, obšírně 26. oct. 1918 o možnosti jejich připojení k našemu státu. Dají návrh.“ /35

T. G. Masarykovi bol záujem Rusínov o vstup do ČSR sympatický, pretože novému štátu územie Uhorskej Rusi dávalo nový rozmer – politický, ale aj strategicko-mocenský. Preto Rusínov podporil v ich pročeskoslovenskom rozhodovaní. Urobil to však diplomaticky.

Dňa 23. októbra 1918 bola Americká národná rada Uhro-Rusínov prijatá za člena Demokratickej stredoeurópskej únie (The Democratic Mid-European Union), na čele ktorej stál T. G. Masaryk. Dňa 26. októbra 1918 vo Philadelphii Žatkovič podpísal Vyhlásenie nezávislosti ako jeden zo zástupcov dvanástich utláčaných európskych národov. Pred podpísaním zdôraznil vo svojom vystúpení osobitosť uhorských Rusínov a ich rozdielnosť s Ukrajincami, pričom podotkol, že dejiny uhorských Rusínov boli odlišné od dejín Ukrajincov, no pripustil ich jazykovú podobnosť a blízkosť. /36

Dňa 25. októbra 1918 sa uskutočnilo v hoteli Bellevue-Stratford vo Philadelphii rokovanie amerických Rusínov s T. G. Masarykom o pripojení k Česko-Slovensku, o postavení Rusínov v ňom i o hranici, ktorá by sa takto nestala vonkajšou, ale len vnútornou – krajinskou hranicou. T. G. Masaryk nevidel problém v tom, že by Rusíni nemohli mať v no¬vom štáte rovnoprávne postavenie, dokonca zaručené autonómiou rusínskeho územia. Podľa Žatkovičových spomienok, sľúbil Rusínom na tomto stretnutí „plnú autonómiu“. /37   O hraniciach povedal, opäť Žatkovičovými slovami, že „hranice budú tak ustanovené, že Rusíni budú spokojní“. Môžeme len predpokladať, že Masaryk pri svojom sľube mal na mysli územie Podkarpatskej Rusi ako rusínske autonómne územie, kým Žatkovič videl zaručenú spokojnosť Rusínov vtedy, keď východoslovenské stolice budú súčasťou autonómnej Uhrorusínie. Masaryk však neurobil nič preto, aby vyviedol Žatkoviča z omylu, nedefinoval slovenské ani rusínske územie v novom štáte. To sa stalo až v r. 1919 na parížskej mierovej konferencii.

Americkí Rusíni po takomto závere porady vo svojej tlači uverejnili Masarykove prísľuby a začali intenzívnu kampaň medzi krajanmi za pripojenie územia uhorských Rusínov k budúcemu česko-slovenskému štátu. Americká národná rada Uhro-Rusínov zasadala 12. novembra 1918, aby prerokovala podmienky vstupu do česko-slovenského štátu. Z rokovania vznikla rezolúcia, v ktorej okrem iného presne vymedzili územie autonómnej Rusínie: „Aby Uhro-Rusíni s najširšími samosprávnymi právami, ako štát na federatívnom základe, pripojili sa k Československej demokratickej republike, s tou podmienkou, že do našej krajiny musia patriť všetky pravé uhro-russké stolice (vsi originalno uhro-russki stolici – v pôvodine, P. Š.): Spiš, Šariš, Zemplin, Abauaj, Gemer, Boršod, Ung, Ugoča, Bereg a Marmaroš.“  /38

V nasledujúci deň odovzdal Žatkovič vo Washingtone rezolúciu Masarykovi, ktorý vyjadril radosť, že zjednotenie Rusínov a Čechoslovákov do jedného štátu tak rýchlo pokračuje. Podotkol, že stále je to len stanovisko Americkej národnej rady Uhro-Rusínov, ktoré by mohlo byť na mierovej konferencii v Paríži spochybnené. Preto začala národná rada s plebiscitom medzi americkými Rusínmi, v ktorom sa mali vyjadriť, za ktoré štátoprávne riešenie sú.

V plebiscite sa vyslovilo 1 113 delegátov. Z nich za pripojenie k ČSR hlasovalo 732 (66,42 %), za pripojenie k Ukrajinskej republike 320 (28,13 %), za samostatnosť 27 (2,43 %), za spojenie s haličskými a bukovinskými Rusínmi 13 (1,18 %), za spojenie s Ruskom 10 (0,9 %), za pripojenie k Maďarsku 9 (0,81 %) delegátov a za spojenie s Haličou 1 delegát. /39

Plebiscit, hoci nevyjadroval vôľu všetkých Rusínov v USA, predsa len predstavoval relatívne reprezentatívnu vzorku názorov na budúcnosť Rusínov doma a 66,42 % delegátov, ktorí boli za česko-slovenský štát, dalo ďalším krokom G. I. Žatkoviča v prospech Česko-Slovenska legitímny charakter.

Ďalšie kroky, ktoré viedli Rusínov do československého štátneho zväzku sa odohrávali v Európe – v Paríži na mierovej konferencii. Do Paríža pricestoval Grigorij Žatkovič, aby tam prezentoval stanovisko amerických Rusínov a do Paríža o čosi neskôr pricestoval s rovnakým poslaním aj Anton Beskid. Tento aby prezentoval stanovisko domácich Rusínov.

Dňa 13. februára 1919 Žatkovič a Beskid vytvorili tzv. Ruskú (Rusínsku) komisiu, ktorá už vystupovala v mene všetkých Rusínov. Obaja predstavitelia odovzdali K. Kramářovi a E. Benešovi výsledky plebiscitu amerických Rusínov, protokol prešovskej Karpatoruskej národnej rady zo 7. januára 1919 a kópiu memoranda svaľavskej Ruskej národnej rady, ktorými dokladali záujem Rusínov o začlenenie do ČSR. E. Beneš tieto dokumenty predložil Najvyššej rade.

Začlenenie územia Rusínov podporil 27. februára 1919 Američan Charles Seymour, historik a predseda rakúsko-uhorského oddelenia americkej mierovej komisie s argumentom, že ak si to želajú samotní Rusíni, tak USA nemajú voči tomu žiadne výhrady.

Keďže na Podkarpatskej Rusi, ktorá bola ešte stále súčasťou Maďarska, uhorská vláda realizovala ďalšie kroky, aby tam upevnila svoju moc a získala si Rusínov (ustanovenie vlády Ruskej Krajny so sídlom v Mukačeve, vypísanie volieb do snemu Ruskej Krajny a i.) radil T. G. Masaryk G. Žatkovičovi, aby odcestoval do Prešova a do Užhorodu, tam sa stretol s domácimi rusínskymi predstaviteľmi a podporil ich stanovisko za ČSR. V marci 1919 im G. Žatkovič predstavil stanovisko amerických Rusínov k ČSR a získal ich súhlas, aby v Paríži podnikol ďalšie kroky pre začlenenie ich územia do Československa.

Komplikujúce sa pomery v Maďarsku a vyhlásenie MRR urýchlili rozhodnutie troch najvplyvnejších ruských národných rád oficiálne sa vyjadriť za československú alternatívu. To sa stalo 8. mája 1919 v Užhorode, ktorý bol už obsadený československým vojskom. Na spoločnom zasadnutí užhorodskej, prešovskej a chustskej ruskej národnej rady bola vytvorená Centrálna ruská národná rada (CRNR), ktorá sa vyslovila za ČSR a svoj program sformulovala v 14 bodoch. Ich autorom bol G. Žatkovič. V jednom z bodov CRNR požadovala, aby sa nový štát volal Česko-slovensko-ruská republika, v ďalších Rusíni požadovali autonómne postavenie Podkarpatskej Rusi a jasné vymedzenie jej západnej hranice so Slovenskom; aby Podkarpatská Rus bola spravovaná ministrom, ktorého by menoval prezident; okrem zahraničnej politiky, financií a obrany mala všetka zákonodarná a výkonná moc patriť miestnym autonómnym orgánom; v sporných otázkach medzi ČSR a Podkarpatskou Rusou mala rozhodnúť Spoločnosť národov.

Rozhodnutie o pripojení k ČSR tlmočila 112-členná delegácia CRNR 23. mája 1919 v Prahe ministrovi vnútra A. Švehlovi i prezidentovi Masarykovi. Tak sa naplnila jedna z podmienok T. G. Masaryka, aby sa za pripojenie území obývaných Rusínmi k Československu vyslovili oficiálne samotní Rusíni. V skutočnosti bol už proces vytvárania povojnových štátov, a teda i Československa s územím Podkarpatskej Rusi, na mierovej konferencii v kuloároch odsúhlasený a formálne sa to udialo práve 23. mája 1919, keď Rada ministrov zahraničných vecí na konferencii schválila návrh E. Beneša pripojiť Podkarpatskú Rus k Československu ako jeho autonómne územie.

Československá vláda potom podnikla prvé kroky, aby sa návrh stal aj skutočnosťou. V máji až júli 1919 pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR ešte komplikovala existencia MRR aj na území Podkarpatskej Rusi, ale aj obsadenie jej južnej a východnej časti rumunským vojskom. Po páde MRR a rokovaniach s Rumunskom bolo územie Podkarpatskej Rusi postupne obsadzované československým vojskom a začala sa na ňom uplatňovať československá legislatíva. Pre územie Podkarpatskej Rusi bol menovaný administrátor, ktorým sa stal Jan Brejcha, viedol Civilnú správu Podkarpatskej Rusi, a vláda menovala Dočasné direktórium autonómnej Podkarpatskej Rusi (Dr. Grigorij Žatkovič, Augustín Vološin, Dr. Július Braščajko, Dr. Eugen Toronskyj, Dr. Július Hadžega) ako poradný orgán.

Dňa 10. septembra 1919 bola v Saint-Germain-en-Laye podpísaná mierová zmluva s Rakúskom a jej súčasťou sa stala minoritná zmluva, podľa ktorej bola Podkarpatská Rus právoplatne začlenená do Československa. Podkarpatská Rus mala po začlenení do ČSR rozlohu 12 656 km2, 587 obcí s 599 808 obyvateľmi. Z nich 372 884 patrilo k ruskej (rusínskej a ukrajinskej) národnosti, 102 144 k maďarskej, 80 059 k židovskej, 19 737 k československej (slovenskej a českej), 297 k poľskej a 10 460 k nemeckej národnosti. /41

V Generálnom štatúte pre organizáciu a administráciu Podkarpatskej Rusi, pričlenenej parížskou konferenciou republike Československej, /42  ktorý vydal formou proklamácie najvyšší veliteľ na Podkarpatskej Rusi generál Edmond Charles Adolphe Hennocque 18. novembra 1919, bol prvýkrát použitý názov krajiny – Podkarpatská Rus, ktorý bol v administratíve a následne aj zákonodarnej podobe akceptovaný a vžil sa aj v každodennom používaní v Československu medzivojnového obdobia.

prof. Peter Švorc

Zborník z konferencie RUSÍNI a ČESKOSLOVENSKO, 15. 11. 2018, Prešov
Združenie inteligencie Rusínov Slovenska
Inštitút histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity


Môže Vás zaujímať: https://www.rusyn.sk/14-sk/ceskoslovensky-svet-v-karpatoch/

Vladimír Kuštek:  Československý svet v Karpatoch (2018)
Vladimír Kuštek:  Československý svet v Karpatoch 2 (2019)
Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov (2020)
Juraj Žadanský:   Hospodársky a sociálny vývoj Podkarpatskej Rusi 1919-1939  (2022)
Peter Švorc: Krajinska hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou 1919-1939  (december, 2023)
Vladimír Kuštek: Československý svet v Karpatoch 3  (december, 2023)




POZNÁMKY:
1  Štúdia je čiastkovým výstupom z riešenia grantovej úlohy APVV-15-0036 – Východné Slovensko v 19. a 20. storočí vo vzťahu centra a periférie.
2  Údaje sú uvedené podľa sčítania obyvateľstva v r. 1921. Pozri: Statistická příručka republiky Československé. II. Sestavil Státní úřad statistický. Praha : Státní úřad statistický, 1925, s. 368.
3  Statistická příručka republiky Československé. II. Sestavil Státní úřad statistický. Praha : Státní úřad statistický, 1925, s. 368.
4  ŠVORC, Peter. Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 – 1939). Prešov : UNIVERSUM, 2003, s. 34-44.
5  NIEDERLE, Lubor. Místopis a národnostní statistika obcí slovenských. (III. zkrácené a upravené vydání knihy prof. dr. L. Niederla „Národopisná mapa a statistika uh. Slováků na základě sčítání lidu z r. 1900”). Praha : Společnost národopisného musea československého v Praze, 1919, s. 22.
6  NIEDERLE, Lubor. Místopis a národnostní statistika obcí slovenských. (III. zkrácené a upravené vydání knihy prof. dr. L. Niederla „Národopisná mapa a statistika uh. Slováků na základě sčítání lidu z r. 1900”). Praha : Společnost národopisného musea československého v Praze, 1919, s. 23.
7  NIEDERLE, Lubor. Místopis a národnostní statistika obcí slovenských. (III. zkrácené a upravené vydání knihy prof. dr. L. Niederla „Národopisná mapa a statistika uh. Slováků na základě sčítání lidu z r. 1900”). Praha : Společnost národopisného musea československého v Praze, 1919, s. 15.
8  BROCH, Olaf. Studien von der slovakisch-kleinrussischen Sprachgrenze im östlichen Ungarn. Mit einer Karte. Kristiania, 1897. 8°. 76 str. In http://ilonas.net/valal/broch.html#start.
9  POP, Ivan. Dějiny Podkarpatské Rusi v datech. Praha : Libri, 2005, s. 272-274.
10 Podľa uhorského sčítania obyvateľstva z r. 1910 mal Užhorod 16 919 obyvateľov. Z nich bolo 13 590 Maďarov, 1 210 Slovákov, 1 151 Nemcov, 641 Rusínov, 23 Cigáňov, 10 Chorvátov, 7 Srbov a 278 cudzincov. Pozri: Magyar statisztikai közlemények. Új sorozat, 42 kötet. A Magyar szent korona országainak 1910 évi népszámlálása. Budapest 1912, s. 262-263. V r. 1921 Užhorod mal 20 601 obyvateľov, z toho 7 712 Maďarov, 5 064 Čechoslovákov, 3 743 Židov, 2 807 Rusov (Rusíni, Ukrajinci, Rusi), 433 Nemcov a 45 Poliakov. Pozri: Statistický lexikon obcí v Podkarpatské Rusi. Úřední seznam míst podle zákona ze dne 14.dubna 1920 čís. 266 sb. zák. a nař. Vydán ministerstvem vnitra a Státním úřadem statistickým na základě výsledků sčítání lidu z 15. února 1921. Praha : Státní úřad statistický, 1928, s. 25.
11 KAPPELER, Andreas. Kleine Geschichte der Ukraine. München : Verlag C. H. Beck, 1994, s. 180.
12 TVORIDLO, Mykola. Z krasšich dniv na Podkarpatťu. In Narodnyj kalendar tovaristva Prosvyta na zvyčajnyj rik 1923. Užhorod 1922, s. 42.
13 TVORIDLO, Mykola. Z krasšich dniv na Podkarpatťu. In Narodnyj kalendar tovaristva Prosvyta na zvyčajnyj rik 1923. Užhorod 1922, s. 20.
14 TAJTÁK, Ladislav. Národnodemokratická revolúcia na východnom Slovensku v roku 1918. Bratislava : SPN, 1972, s. 97.
15 Bratya Ruszinö. In Slovenský východ, 9. 1. 1919, roč. 1., č. 1, s. 4.
16 (Red.) Rusínska republika. In Slovenský východ, 10. 1. 1919, roč. 1., č. 2, s. 4.
17 ŠROBÁR, Vavro. Osvobodené Slovensko. Pamäti z rokov 1918 – 1920. Praha : Čin, 1928, s. 464-465.
18 Bližšie pozri: ŠVORC, Peter. Zakletá zem. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Praha : Lidové noviny, 2007, s. 39-40.
19 PEROUTKA, Ferdinand. Budování státu. Československá politika v letech popřevratových, 3, Rok 1920. Praha : Fr. Borový v Praze, 1936, s. 1602.
20 HORBAL, Bogdan. 100-na ričnicja Lemkivskoj respubliky. In Besida, rik XXX, Nr. 6 (165), gruden (december) 2018, s. 17.
21 POP, Ivan. Dějiny Podkarpatské Rusi v datech. Praha : Libri, 2005, s. 281-298.
22 ŠVORC, Peter. Zakliata krajina. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Prešov : UNIVERSUM, 1996, s. 17.
23 ŠANDOR, Vikentij. Zakarpatťa. Istoryčno pravnyj narys vid IX. st. do 1920. New York 1992, s. 188.
24 TVORIDLO, Mykola. Z krasšich dniv na Podkarpatťu. In Narodnyj kalendar tovarystva Prosvyta na zvyčajnyj rik 1923. Užhorod 1922, s. 43.
25 K termínu „Ruská Krajna“ uvádza Michal Danilák, že tento názov zodpovedá predstavám maďarských zákonodarcov o istej okrajovej oblasti Maďarska, ktorý bol vymedzený na etnickom základe. V tomto prípade etnicitu Krajny (okrajového územia) vyjadroval prívlastok „ruská“. Pozri DANILÁK, Michal. Podkarpatská Rus v politike susedných štátov (1918 – 1938). In Peter Švorc – Michal Danilák – Harald Heppner (eds.). Veľká politika a malé regióny 1918 – 1939. Prešov – Graz 2002, s. 61.
26 Pozri: Narodnyj zakon č. X. z roku 1918 pro avtonomiu ruskoj nacyji, žyvučoj v madjarštyni. In STERČO, Petro. Karpato-ukrajinska deržava. Toronto 1965, Ľvov 1993, s. 225-226. V §2 sa územie Ruskej Krajny vymedzilo pomerne voľne: „Z častí stolíc Marmaroš, Ugoča, Bereg a Uh, ktoré sú obývané Rusínmi, utvorí sa autonómne právne – politické územie pod náz¬vom Ruská Krajna. Štátno-právne usporiadanie územia stolíc Zemplín, Šariš, Abov a Spiš, ktoré sú obývané Rusínmi, sa ponecháva neuzavretým až do ukončenia hlavnej mierovej zmluvy. Hranice Ruskej Krajny budú dočasne vyznačené spoločnou komisiou, zloženou z predstaviteľov Maďarskej ľudovej republiky a Ruskej Krajny, až kým nebudú vyznačené medzinárodnou mierovou komisiou.“
27 ŠVORC, Peter. Zakletá zem. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Praha : Lidové noviny, 2007, s. 43.
28 STOLARIK, Marian. Slovak migration from Europe to North Amerika 1870 – 1918. In Slovak Studies XX. Cleveland – Rome : Slovak Institute, 1980, s. 22.
29 GOSIOROVSKÝ, Miloš. Z histórie česko-slovenských vzťahov. Bratislava : Pravda, 1978, s. 21.
30 ČULEN, Konštantín. Dejiny Slovákov v Amerike. I. zv. Bratislava : Nakladateľstvo Slovenskej ligy, 1942, s. 47-53.
31 POP, Ivan. Dějiny Podkarpatské Rusi v datech. Praha : Libri, 2005, s. 273-275.
32 POP, Ivan. Dějiny Podkarpatské Rusi v datech. Praha : Libri, 2005, s. 274.
33 KUCÍK, Štefan – ŠVORC, Peter. Česko-slovenský zahraničný odboj v USA (1914 – 1918) – slovenský pohľad. In KUCÍK, Štefan – VACULÍK, Jaroslav a kol. Slovenské a české krajanské hnutie v USA (do roku 1918). Prešov : UNIVERSUM, 2014, s. 65-87.
34 Vojenský historický archiv (VHA) Praha, fond P. R., k. N. 1, 1918 – 1920, R. 245: Memorandum from the American Nacional Council of Uhro-Rusins, to his Excellency WOODROW WILSON, president of the United States of America.
35 VHA Praha, fond P. R., k. N. 1, 1918 – 1920, R. 245: Memorandum from the American Nacional Council of Uhro-Rusins, to his Excellency WOODROW WILSON, president of the United States of America.
36 ŠANDOR, Vikentij. Zakarpatťa. Istoryčno-pravovyj narys vid IX. st. do 1920 r. New York 1992, s. 202.
37 ŽATKOVIČ, Grigorij I. Otkrytie – eksposé Dr. G. J. Žatkoviča, byvšeho Gubernatora Podkarpatskoj Rusi. Homestead, Pa, 1921, s. 5.
38 ŽATKOVIČ, Grigorij I. Otkrytie – eksposé Dr. G. J. Žatkoviča, byvšeho Gubernatora Podkarpatskoj Rusi. Homestead, Pa, 1921, s. 5.
39 Bližšie pozri: ŽATKOVIČ, Grigorij I. Otkrytie – eksposé Dr. G. J. Žatkoviča, byvšeho Gubernatora Podkarpatskoj Rusi. Homestead, Pa, 1921, s. 6; ŠANDOR, Vikentij. Zakarpatťa. Istoryčno-pravovyj narys vid IX. st. do 1920 r. New York 1992, s. 204-205; DANKO, Osyp. Roľ zakarpatskoj emihraciji u SŠA u vyrišenni doli Zakarpatťa v 1918 – 1919 rokach. In Ukrajinski Karpaty. Užhorod 1993, s. 178.
40 ŠVORC, Peter. Zakletá zem. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Praha : Lidové noviny, 2007, s. 54-55.
41 ŠVORC, Peter. Zakletá zem. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Praha : Lidové noviny, 2007, s. 59.
42 Československá ústava a zákony s ní souvislé. I. díl. Uspořádal a poznámkami opatřil JUDr. Zdeněk Peška. Praha : Československý kompas, tiskařská a vydavatelská akc. Spol., 1935, s. 149-153.

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.04.2024

Pozvánka na premiéru do DAD

Obsahové posolstvo inscenácie Romulus Veľký na javisku prešovského DAD je mrazivo aktuálne (Tlačová správa) Prešov, 16. apríla – S otázkami či sme ako ľudská civilizácia schopní nejakej obnovy alebo sme už len chaotické spoločenstvo prichá…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.04.2024

Vasyľovy Jaburovy uďilyly Zolotu medajlu PU

Jak informovav Іnštitut rusyňskoho jazŷka i kulturŷ Pr’ašivskoj univerzitŷ v Pr’ašovi (PU), v ponediľok 15-ho apriľa 2024-ho roku odbŷlo s’a svjatočne zasidaňa Akdemičnoj hromadŷ PU. V ramkach ňoho udiľovala s’a i najvŷsša nahoroda univerzitŷ…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
14.04.2024

Rozhovor. Kto bol prvý a najlepší Čechoslovák?

Keď je reč o československom odboji a o vzniku Československa, ako prví sa uvádzajú Masaryk, Štefánik, Beneš. No chýba ešte jedno kľúčové meno - novinár, literárny kritik, diplomat Bohdan Pavlů, dušou Slovák i Čech, osobnosť, na ktorú sa malo za…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
14.04.2024

Ruský zlatý poklad a čs. legionáři

Pár slov úvodem V posledních letech se v médiích čas od času objevují zprávy k otázce ruského zlatého pokladu, které jsou buď přímým obviněním, nebo naznačují, že snad jeho část v letech 1918-1920 měli ukradnout čs. legionáři. Většina těchto rů…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
12.04.2024

150 slovenských osobností sa prihlásilo k odkazu Wetzlera a Vrbu

Signatári poukazujú na úlohu nacistickej propagandy v čase druhej svetovej vojny. Znenie vyzvy: My, občania Slovenskej republiky, vyzdvihujeme výnimočnú odvahu Alfreda Wetzlera a Rudolfa Vrbu a hlásime sa k nadčasovému odkazu ich úteku z k…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Vasyľu, oddala jem ti svoji najlipšy roky..., kričiť Paraska.
-Ďakuju... usmichať sja Vasyľ.
-Jake ďakuju, zašto ďakuju...?!
-Za to, že nazyvaš roky perežyty zo mnov, za svoji najlipšy...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať