Ukrajina a Poľsko: UPA - masoví vrahovia alebo hrdinovia?

Poľsko a Ukrajina: zápas o dejiny
Pre Poliakov masoví vrahovia, pre Ukrajincov bojovníci za slobodu. Čo vlastne predstavuje Ukrajinská povstalecká armáda, o ktorú sa teraz Kyjev a Varšava sporia?

Autor: Reinhard Veser




Hneď ako to bolo možné, začali v deväťdesiatych rokoch na západe Ukrajiny vznikať pomníky bojovníkov Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA). Po piatich desaťročiach, počas ktorých ich sovietska propaganda vykresľovala výlučne v najčernejších farbách – ako prisluhovačov nacistov, vrahov a banditov –, ich mnohí obyvatelia západnej Ukrajiny začali uctievať ako hrdinov. Partizánska vojna proti sovietskym jednotkám, ktorú UPA viedla až do začiatku päťdesiatych rokov, bola oslavovaná ako boj za slobodnú Ukrajinu. Postup sovietskej moci pri potláčaní UPA zanechal hlboké stopy v osudoch mnohých rodín – státisíce Ukrajincov boli preto deportované na Sibír.

Pomníky UPA z deväťdesiatych rokov vyvolali v poľskej verejnosti rozhorčenie, neviedli však ku kríze vo vzťahoch medzi Ukrajinou a Poľskom takej intenzity, akú teraz spôsobilo rozhodnutie prezidenta Volodymyra Zelenského pomenovať jednu z jednotiek ukrajinských ozbrojených síl „Hrdinovia UPA“. Vtedy totiž išlo len o súkromné miestne iniciatívy, nie o prejav štátnej historickej politiky, akým je dnes Zelenského dekrét.

Aj bez takéhoto podnetu však bola UPA medzi oboma krajinami vždy citlivou témou. V Poľsku tieto tri písmená označujú zavraždenie desiatok tisíc poľských civilistov na Volyni, v regióne na severozápade dnešnej Ukrajiny, v roku 1943. Poľský parlament odsúdil tieto masakre v roku 2016 rezolúciou ako genocídu.

Radikalizácia nacionalistov po zlyhaní

Vo väčšine krajín východnej Európy, Ukrajinu nevynímajúc, vznikla po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 silná potreba nanovo vyrozprávať vlastné dejiny – bez dogiem, tabu a lží komunistickej diktatúry. Požiadavka „pravdy“ slúžila sebautvrdeniu: išlo o spravodlivosť pre obete komunistických zločinov, o nadviazanie na násilne pretrhnuté tradície a v neposlednom rade aj o historicky podloženú legitimitu práve vybojovanej suverenity. To však často viedlo k tomu, že dejiny boli opäť postavené do služieb určitej veci – len namiesto komunizmu sa tou vecou stal národ.

Staré národné konflikty sa tak stali predmetom nových politických sporov. Poľsko-ukrajinský vzťah je toho mimoriadne výrazným príkladom. Ukrajinské národné hnutie sa v 19. storočí formovalo nielen v opozícii voči cárskemu Rusku, ale aj v konkurencii s poľským zápasom o obnovenie štátu, ktorý si medzi sebou rozdelili Rusko, Prusko a Habsburská ríša. Keď sa na konci prvej svetovej vojny otvorila pre Poliakov aj Ukrajincov šanca na vlastný štát, obe strany si robili nárok na územie dnešnej západnej Ukrajiny. Bolo súčasťou historickej poľskej Rzeczpospolitej, no vo vidieckych oblastiach tam väčšinu tvorili Ukrajinci.

Poliaci sa presadili a vznik nezávislej Ukrajiny stroskotal. Toto zlyhanie viedlo medzi mladými Ukrajincami žijúcimi v Poľsku k radikalizácii, ktorú ešte prehlbovala represívna menšinová politika poľského štátu. Ukrajinskí nacionalisti, ktorí počas druhej svetovej vojny vytvorili UPA, páchali už v tridsiatych rokoch útoky na predstaviteľov poľského štátu. Väčšinu Ukrajincov však v tom čase nereprezentovali.

Dominantnou politickou silou na západe Ukrajiny sa militantní nacionalisti mohli stať až v podmienkach dvojitej okupácie – sovietskej a nemeckej - počas druhej svetovej vojny. Po sovietskej okupácii tohto územia v rokoch 1939 až 1941, ktorá bola dôsledkom paktu Hitler–Stalin, kolaborovali s nacistickým Nemeckom a čiastočne sa priamo podieľali aj na zločinoch národných socialistov. Práve s touto kapitolou dejín dnes ruský režim stotožňuje každé angažovanie za nezávislú Ukrajinu a odôvodňuje tým svoju požiadavku „denacifikácie“.

Ako sa UPA stala na Ukrajine symbolom slobody

Nemeckí okupanti však vznik očakávaného ukrajinského národného štátu nedovolili. Partizáni UPA sa preto obrátili proti Wehrmachtu, zároveň však bojovali aj so sovietskymi a poľskými partizánmi a uskutočňovali etnické čistky na územiach, na ktoré si robili nárok. Počas svojej existencie UPA prechádzala zmenami: začínala s ideológiou inšpirovanou fašizmom, po roku 1945 si však v boji proti opätovnej sovietskej okupácii osvojila demokratický program vrátane uznania práv menšín. Či išlo o taktické prispôsobenie sa zmeneným okolnostiam, alebo o skutočný vývoj, zostáva nejasné.

Dedičstvo UPA bolo na Ukrajine spočiatku ostro sporné. Mimo niekdajších bášt UPA na západe krajiny podľa prieskumov dlho prevládalo výrazne negatívne hodnotenie jej úlohy. Postupné zhodnocovanie UPA zo strany ukrajinského štátu sa začalo po Oranžovej revolúcii v roku 2004. Až ruská agresia proti Ukrajine od roku 2014 však viedla k tomu, že čierno-červená vlajka UPA a jej heslo „Sláva Ukrajine! Hrdinom sláva!“ sa postupne stali všeobecne prijímanými symbolmi ukrajinského boja za slobodu.

Prevzatie pôvodnej extrémne nacionalistickej ideológie UPA s tým však spojené nie je. To, aký rozporuplný je vzťah dnešnej Ukrajiny k UPA, ukazuje príklad bývalého prezidenta Petra Porošenka: počas svojho funkčného obdobia v rokoch 2014 až 2019 presadzoval právne uznanie niekdajších bojovníkov UPA za vojnových veteránov, no zároveň v roku 2016 pri návšteve Poľska pokľakol pri pamätníku obetí masakrov na Volyni, ktoré UPA spáchala.

preložil: jLai

zdroj:
https://www.faz.net/aktuell/politik/ukraine/ukraine-und-polen-upa-massenmoerder-oder-helden-accg-200919319.html

foto:  Grafity v Kyjeve
zdroj: kyiv.info