Už cesta do gulagov bola formou pomalej smrti 

Podmienky vo vagónoch aj v sovietskych táboroch boli neľudské

Dušan Karolyi

Keď na jeseň 1944 prekročila Červená armáda hranice dnešného Slovenska, prinášala so sebou nádej na koniec vojny a oslobodenie spod nacistickej okupácie.

Popri boji proti nemeckej armáde a zvyškom kolaborantského režimu však Sovieti spustili aj masové zatýkanie tisícov nevinných ľudí – civilistov, robotníkov, študentov, roľníkov či bývalých vojakov –, ktorých odvliekli na nútené práce do táborov v Sovietskom zväze.

Represie zasiahli široké spektrum obyvateľstva všetkých národností. Boli medzi nimi aj kolaboranti, ktorí však mali byť súdení československými orgánmi a nie na základe svojvôle sovietskej tajnej polície NKVD, ktorá do deportácií zaraďovala aj náhodne odchytených ľudí.

V gulagoch za ostnatými drôtmi trpeli roky v podmienkach, ktoré boli pre mnohých nezlučiteľné s prežitím. Ich príbehy zostávali desaťročia ukryté pod nánosom sovietskej propagandy. Až po páde totality začali postupne vychádzať najavo osudy tých, ktorých „oslobodenie“ stálo mladosť, zdravie a často aj život.

Múzeum obetí komunizmu pri príležitosti 80. výročia deportácií pripravilo výstavu Gulagy – prvé obete komunizmu na Slovensku. Výstava je do konca mája dostupná v košickom sídle múzea na Moyzesovej 24, potom bude putovať po viacerých slovenských mestách.

K výstave vydali aj rozsiahlu brožúru s rovnomenným názvom. Verejne ju nepublikovali, len poskytli návštevníkom, aby aj doma, v pokoji, mohli absorbovať túto tragickú časť našej histórie.

Nasledujúci text je primárne extraktom z tejto brožúry.

Zatýkanie a deportácie 
Príslušníci NKVD zatýkali ľudí všetkých národností: Slovákov, Maďarov, Nemcov, Rusínov, Čechov aj ruských imigrantov. Najčastejšie mužov vo veku od 18 do 50 rokov, no odvlečené boli aj ženy, mladiství a starší ľudia, ktorí mali v krutých podmienkach gulagov najmenšiu šancu na prežitie.

Podľa databázy Múzea obetí komunizmu najstarším odvlečeným mužom bol 74-ročný Martin Brinze z Tatranskej Polianky, najstaršou ženou 61-ročná Matilda Kropáčová, najmladším chlapcom 14-ročný Jozef Lipták z Vyšného Lánca a dievčaťom 15-ročná Helena Oroszová.

Množstvo ľudí deportovali na základe falošných udaní často motivovaných osobným prospechom. Miestni udavači si tak zabezpečovali výhody, lepšie postavenie či majetok, prípadne zakrývali vlastnú minulosť. V snahe zapáčiť sa Sovietom neváhali označiť za fašistov aj nevinných susedov či kolegov.

Napríklad komunista Zuščin ako poštový zriadenec v Trebišove udal vedúceho pošty Vyšehradského v snahe dostať sa na jeho miesto. Toho odvliekli do zberného lágra v Novom Sambore, kde zomrel. Neskôr Zuščin povedal, že to tak nemyslel, domnieval sa, že Vyšehradského nechajú chvíľu pracovať v Rusku a potom sa vráti domov.

Maďari a Nemci, aj keď žili na slovenskom území ako národnostná menšina, boli považovaní za nepriateľov Sovietskeho zväzu (ako národy, ktoré počas vojny bojovali proti ZSSR) a často boli masovo zatýkaní a deportovaní na princípe kolektívnej viny. Dokazuje to aj odvlečenie neplnoletých dievčat a chlapcov.

Mária Perestová takto spomínala na svojho uja Filipa Flesnera z Kežmarku, ktorý pomáhal partizánom: „Zobrali ho spred domu tak, že zastavilo nákladné auto a z ulice niekto vykríkol: ‚Aj to je Nemec!‘ Naložili ho ako ostatných a odvliekli do Donbasu. Zomrel vo vlaku na ceste domov, blízko československých hraníc.“

Deportovaní boli dokonca aj občania so slovenskou národnosťou len preto, že mali nemecky alebo maďarsky znejúce priezviská.

Do gulagu poslali aj tehotnú ženu   
Zatýkanie a deportácie mala na starosti sovietska tajná polícia NKVD a protišpionážna vojenská rozviedka SMERŠ. Vytvárali trojčlenné vojenské tribunály, ktoré vynášali rozsudky nad obyvateľmi bez dôkazov. Často ani nepreukázali údajné previnenie odvlečených alebo si ich vymysleli. Zadržaní sa nemohli obhajovať a boli okamžite deportovaní.

Pred trojčlenným tribunálom stál aj Ján Košút zo stredného Slovenska: „Pred výsluchom ma varovali: Všetko pritakaj, so všetkým súhlas, všetko podpíš, lebo tu platí zásada: Nepodpíšeš – guľka! Podpíšeš – ešte chvíľu prežiješ!“ Vo viacerých gulagoch strávil deväť rokov.

Metódy zatýkacích kománd boli rôzne. Ľudí odvádzali priamo z domovov alebo pracovísk, často v noci, na základe udaní alebo vopred pripravených zoznamov.

Sovietski vojaci vtrhli do domácností a bez vysvetlenia ich odvliekli. Týkalo sa to väčšinou osôb, ktoré niekto udal alebo sa nachádzali na zoznamoch NKVD pripravených pred príchodom na naše územie.

NKVD používalo aj rafinovanú taktiku. Ľudí predvolávali na sovietske veliteľstvo pod rôznymi zámienkami – tlmočenie, poskytnutie informácií či overenie totožnosti. Rodiny boli často ubezpečované, že sa nemusia obávať a že to nebude trvať dlho, no po príchode ich zadržali a deportovali.

Častým klamstvom najmä pri deportáciách obyvateľov maďarskej a nemeckej národnosti bolo tvrdenie, že pôjdu len na krátke, trojdňové práce na odstránenie vojnových škôd. Po rusky ich nazývali „malenkyj robot“. V skutočnosti boli násilne odvedení do sovietskych táborov.

Aj mužom a ženám v Medzeve povedali, že idú iba na tri dni „na robotu“. Po zhromaždení v obecnom úrade postavili k dverám ozbrojené stráže. Nasledoval štyridsaťkilometrový pochod do Košíc v najtuhšej zime. V prípade Margity Sorgerovej tá trojdňová robota trvala v gulagu tri a pol roka.

Sovietski vojaci mnohokrát zatýkali ľudí úplne náhodne, len preto, aby naplnili deportačné kvóty. Ak vojakom chýbal stanovený počet osôb, vzali prvého okoloidúceho. To bol aj prípad otca a syna Kováľovcov z obce Chotča v okrese Svidník. Zatkli ich vo februári 1945, keď sa s rodinou na konskom povoze vracali z evakuácie v Terakovciach pri Prešove.

Sovieti ospravedlňovali deportácie civilného obyvateľstva bojom proti prisluhovačom nacistov. Tento argument bol propagandisticky veľmi účinný, často používaný na zakrytie bezdôvodného zatýkania nevinných ľudí.

Príkladom je tehotná Irena Kawaschová z Kežmarku, manželka kolárskeho majstra a žena v domácnosti, obvinená zo špionáže na základe udania. Jej tehotenstvo považovali za kamufláž a odsúdili ju na 15 rokov nútených prác.

Po skončení druhej svetovej vojny sa Sovietsky zväz usiloval o úplné politické ovládnutie Československa. Deportácie boli tiež nástrojom eliminácie osôb, ktoré by mohli ohroziť nastolenie komunistického režimu.

Medzi deportovanými bola nadpriemerne zastúpená miestna inteligencia – učitelia, právnici, lekári či kňazi. Vzdelaní a spoločensky aktívni ľudia mali prirodzený vplyv na svoje okolie a verejnú mienku, čo z nich robilo potenciálnu hrozbu. Ich odstránenie z verejného života uvoľnilo cestu k bezproblémovému komunistickému prevratu vo februári 1948.

Vedro na potrebu postavili na oltár  
Po zatknutí boli obyvatelia internovaní do rôznych zberných miest – v rôznych väzniciach či pivniciach čelili prvým útrapám. Sovietske orgány zriadili zberné miesta napríklad v Levoči, Poprade, Prešove, Ružomberku, Košiciach a Humennom, pretože tam viedla narýchlo postavená širokorozchodná trať.

Internovaných následne odvážali mimo územia Slovenska do zberných táborov v Svaľave v Podkarpatskej Rusi alebo v Novom Sączi, Osvienčime, Ratibore či Sanoku v Poľsku. Všade bol nedostatok priestoru, hlad, smäd a zima.

„V prvej väznici v Poľsku nás napchali do cely, nevedeli sme sa pohnúť, malé okienko neprepustilo dostatok vzduchu a tam nám zomreli prví priatelia. V ďalšej väznici v Sanoku nás dali do väzenskej kaplnky. Vedro na potrebu postavili na oltár a tam sme chodili za ohromného smiechu vojakov,“ opisoval praktiky Sovietov Gejza Pásztor z Gelnice.

Obyvateľov z obcí blízko hraníc odvádzali do zberných táborov priamo z územia Slovenska. Ľudí z Kráľovského Chlmca a okolia po hromadnom zatknutí prinútili ísť na takzvanú samborskú cestu. Nazývali ju aj cestou smrti, lebo putovali peši, v krutých mrazoch do dvesto kilometrov vzdialeného ukrajinského Samboru.

Ladislavovi Kulczarovi z obce Leles cestou vzali kožený kabát aj baganče a dali mi staré: „Omrzli mi nohy. Varili nám v sude od nafty. Taniere a príbory sme nemali, jedli sme, kto ako mohol. Napokon sme došli do Starého Samboru.“

Zo zberných táborov nasledoval presun na najbližšiu železničnú stanicu a krutý transport na východ. V špinavých vagónoch pre dobytok. Cestou do gulagov niektorí ľudia vyhadzovali lístky so svojimi menami, adresami a prosbami, aby tí, čo lístky nájdu, oznámili ich rodinám, že žijú a že ich vezú na východ, nevedno kam.

Zomierali už vo vagónoch  
Cesta do gulagov bola už sama osebe formou pomalej smrti. Podmienky vo vagónoch boli neľudské – preplnenosť, hlad, smäd, mráz či horúčavy, žiadny priestor na hygienu a neustály teror stráží. Transport do niektorých gulagov trval až šesť týždňov. Mnoho väzňov zahynulo počas cesty.

„NKVD nás zobralo z domova, nahnali nás do vagónov po 50 mužov, dali nám asi pol kila chleba bez vody. Po štrnásťdňovej ceste do Kurska z celého vagóna ostali nažive dvaja ľudia – ja a môj spolutrpiaci,“ hovoril o hrôzostrašnom transporte Štefan Juhász.

Najhoršie boli úplne preplnené vagóny, kde museli ľudia stáť po celé dni a noci, pretože nebolo dosť miesta na sedenie alebo ležanie. Na malú aj veľkú potrebu slúžil žľab pri dverách. Lenže v preplnenom vagóne sa k nemu mnohí nemohli dostať, čo spôsobilo znečistenie celého interiéru výkalmi a močom. Zápach bol neznesiteľný.

Strážnici podávali jedlo sporadicky, väčšinou raz denne. Ak väzeň nemal vlastnú nádobu, vodu aj polievku mu naliali do dlaní, a tak sa pokúšal zachytiť pre prázdny žalúdok aspoň niečo. Strážnici stravu určenú pre ľudí z transportu často predávali na staniciach a za peniaze sa opíjali vo svojich vykúrených vagónoch. Toto bezohľadné správanie spôsobilo smrť stovkám väzňov.

Jedným z nich bol Vojtech Ružbašský. Takto o ňom rozprával Jozef Freimann z Medzeva: „Bol chlap vysoký ako hora. Od smädu začal blúzniť a stále reval – vodu, vodu dajte! Keď sme na konečnej stanici vystupovali z vlaku, ten chudák ostal vo vagóne. Ostal tam, šialený od smädu, neschopný odísť. Tam vo vagóne aj zomrel.“

Smäd sužoval odvlečených až do nepríčetnosti. Niekedy im ju podávali v plátených vreckách, ktoré sa bežne používali na kŕmenie koní. Väzni sa náhlivo tlačili a vzájomne sácali, takže viac vody sa vylialo, než sa im podarilo vypiť. Niektorí dehydratáciu neprežili.

Iní si vo vagóne rozdelili železné skrutky, z ktorých lízali námrazu. Jazyk im často primrzol a pery krvácali.

Vo vagónoch sa nekúrilo. Ukrutný mráz časť väzňov pripravil o prsty na nohách, pretože v uzavretých priestoroch sa nemohli dostatočne hýbať, aby si udržali cirkuláciu krvi. Telá tých, čo neprežili, vyhadzovali počas zastávok vlaku. Mnohí im závideli, že smrť ich oslobodila od ďalších útrap.

„Keď niekto zomrel, nebol tam žiaden plač, nič. Každý si myslel svoje: Dnes on, zajtra ja. Každý deň niekto zomrel,“ spomínal Jozef Freimann.

Väzňov, medzi ktorými bol aj Gejza Pásztor, čakal zo stanice Alagir štyridsaťkilometrový pochod do Nuzalu, hoci sotva stáli na nohách. Vojaci ich poháňali bitkou, krikom a psami.

„Bolo nás okolo dvetisíc, ľudia zaostávali a padali na zem. Keď nám skrížil cestu horský potok, vrhli sme sa do vody a po dlhom smäde sme sa konečne napili. Kto od vyčerpania ostal ležať, na toho sa nečakalo – oslobodila ho guľka. Deň a noc trvalo, kým sme došli do cieľa.“

Odkiaľ a kam boli odvlečení
Ústav pamäti národa doteraz uvádzal, že z Československa (v drvivej väčšine zo slovenského územia, hlavne z východného) od konca roka 1944 deportovali do gulagov necelých 7 a pol tisíca ľudí. Múzeum obetí komunizmu však nedávno zverejnilo, že podľa ich skúmania na nútené práce do Sovietskeho zväzu odvliekli presne 12 870 ľudí.

Zakladateľ a riaditeľ košického múzea Pavol Hric vysvetlil, ako dospeli k tomu číslu. Vlastnú databázu 6 792 odvlečených, ktorú získali z publikácie Zločiny komunizmu na Slovensku, skombinovali s tou z ÚPN, škrtli duplicitné mená a výsledkom je tých takmer 13-tisíc ľudí.

Pavol Hric hovorí, že pracovali so zoznamami a konkrétnymi menami, takže za týmto číslom si stoja. No skutočný počet odvlečených bude oveľa vyšší. Múzeum SNP v Banskej Bystrici má už od roku 2017 digitálnu kartotéku z moskovského archívu s 39-tisíc menami deportovaných z územia Československa.

„Je to obrovská databáza a my na webovej stránke uvádzame, že okrem takmer 13-tisíc nami zmapovaných ľudí existuje ešte tento vážny menovitý zdroj odvlečených. Tie kartotéky má aj ÚPN a pražský Ústav pro studium totalitních režimů (česká obdoba ÚPN), ale zatiaľ ich nikto nespracoval a neporovnal mená z moskovského archívu s tými v našich zoznamoch,“ povedal Pavol Hric Denníku N.

Na čísla odvlečených z územia Slovenska sa môžeme pozrieť aj z pohľadu jednotlivých krajov, ale iba vo vzťahu k pôvodnému zoznamu Múzea obetí komunizmu (6 972 ľudí), ktorý je podrobne rozpracovaný až na úroveň jednotlivých obcí.

Počty odvlečených zo Slovenska podľa krajov:
(v zátvorke je počet tých, čo sa vrátili, a tých, čo gulagy neprežili)

4 206 (3 942 + 264) Košický
1 449 (1 324 + 125) Prešovský
373 (363 + 10) Banskobystrický
214 (204 + 10) Žilinský
131 (126 + 5) Nitriansky
64 (63 + 1) Trenčiansky
27 (26 + 1) Bratislavský
26 (25 + 1) Trnavský
482 (371 + 111) nezaradení
6 972 (6 444 + 528) celkový súčet

Ak by sme zišli na úroveň okresov, najviac odvlečených v Košickom kraji bolo z Trebišova (1988), Michaloviec (777) a okresu Košice-okolie (565). V Prešovskom kraji to bol Kežmarok (440) a v Banskobystrickom Rimavská Sobota (317).

Pavol Hric pomenoval dva dôvody, prečo bolo výrazne najviac deportácií z východu Slovenska.

Prvý: na východe bol pohyb Červenej armády najpomalší, zdržal ju prechod cez Dukliansky priesmyk aj cez Dargov, takže NKVD mala viac času na zatýkanie a deportácie.

Druhý: národnostné menšiny. Na východe žilo veľa Maďarov a Nemcov. A keďže Maďarsko a Nemecko počas vojny bojovali proti Sovietskemu zväzu, na princípe kolektívnej viny ich deportovali do gulagov aj zo Slovenska, hoci mnohí z nich pomáhali v odboji a aktívne bojovali proti nacizmu.

Otrocká práca – pilier sovietskeho hospodárstva 
Pracovné tábory v Sovietskom zväze vznikli krátko po Októbrovej revolúcii v roku 1917. Lenin ich pôvodne zriadil na potlačenie odporu voči novému režimu. Určené boli najmä pre politických odporcov, duchovných a bývalých cárskych úradníkov.

Stalin v 30. rokoch tento systém táborov prudko rozšíril a státisíce ľudí využíval ako lacnú pracovnú silu. Boli to obyvatelia Sovietskeho zväzu, ktorých zatkli a deportovali do táborov bez riadneho súdu. Museli pracovať na projektoch ako Bielomorský kanál, výstavba železníc či ťažba nerastných surovín.

GULAG sa tak stal nielen nástrojom teroru, ale aj významným pilierom sovietskeho hospodárstva. Nútená, v podstate otrocká práca väzňov v táboroch sa od roku 1929 stala jeho hnacím motorom.

V systéme bolo viac než 400 hlavných táborov, pod ktoré po 2. svetovej vojne patrilo 2 000 až 2 500 táborových lokalít. Presné čísla neexistujú, ale historici odhadujú, že zo zahraničia boli do sovietskych gulagov deportované desaťticíce až státisíce osôb. Najmä z Poľska, Maďarska, Československa, Pobaltia, Rumunska a Nemecka.

NKVD teda dodávala pracovnú silu štátnym podnikom – keď bolo treba viac pracovníkov, zatkli viac ľudí. Hoci Stalin zomrel v roku 1953, systém GULAG-u bol oficiálne zrušený až v roku 1960.

Odvlečení obyvatelia Československa boli transportovaní do viacerých táborov v ZSSR rozložených od Ukrajiny až po Kamčatku.

Najviac deportovaných registrujeme v týchto oblastiach: 

Donbas (Donecká a Luhanská oblasť, Ukrajina)
Kaukaz (Severné Osetsko, Rusko)
Sibír (západná Sibír, Rusko)
Tábory s najväčším počtom odvlečených zo Slovenska:
(tábor, oblasť, počet odvlečených)

Nuzal, Severné Osetsko, Rusko – 381
Jenakievo, Donecká oblasť, Ukrajina – 292
Donbas, Donecká oblasť, Ukrajina – 267
Stalino, Tverská oblasť, Rusko – 228
Vorošilovgrad, Luhanská oblasť, Ukrajina – 185
Sambor, zberný tábor Lvivská, Ukrajina – 121
Sibír, Krasnodarský kraj, Rusko – 98
Alagir, Severné Osetsko, Rusko – 76
Sverdlovsk, Sverdlovská oblasť, Rusko – 61
V mnohých ďalších táboroch bol počet ľudí odvlečených zo Slovenska nižší ako 50.

Gulagy – boj o prežitie 
Geografická poloha tábora zásadne ovplyvňovala šance na prežitie. Iné podmienky panovali v táboroch na ďalekej Kamčatke či Sibíri, iné na Ukrajine alebo v oblasti Kaukazu. Všetky však spájal chlad, hlad, vyčerpanie, choroby a nevyhovujúca hygiena.

„Vohnali nás do lágra, ktorý bol v dezolátnom stave,“ hovoril Július Herbst z Košíc, „budovy bez okien, bez svetla, bez zariadenia. Ležali sme štyridsiati na premrznutej zemi v jednej izbe, jeden druhému v lone, aby sme nezmrzli, lebo zima bola 30 až 40 stupňov pod nulou.“

Podľa Adriána Iľkoviča, takisto odvlečeného z Košíc, ktorý deväť rokov strávil na Sibíri, celý čas ležali len na doskách a miesto vankúša mali topánky prikryté čiapkou.

Ubytovne boli plné ploštíc, kúpanie len raz za mesiac a ani to nie vo všetkých táboroch. Väzňov vtedy dezinfikovali, vymenili im oblečenie, oholili a odvšivili. Vo veľkom kotle na dvore sa varila voda, ktorou oparovali celý barak aj s posteľami. Účinok bol však len dočasný – o týždeň sa parazity rozmnožili znova.

Gejza Pásztor z Gelnice vysvetľoval, že v tábore sa mohli poumývať, ale bez mydla, zubných kefiek a pasty. To všetko spolu s nožničkami na nechty a ostatnými toaletnými potrebami im ukradli. Mydlo nahrádzali pieskom.

Ženy museli v gulagoch pracovať často rovnako ťažko ako muži, v baniach, v lesoch pri ťažbe dreva, pri stavbe ciest. Navyše mnohé z nich boli v snahe prežiť donútené k prostitúcii výmenou za jedlo, oblečenie či ochranu zo strany privilegovaných väzňov.

Tie, ktoré sa takto oddávali pravidelnej prostitúcii, samy seba nazývali „táborové manželky“.  Tehotné ženy poslali do ústrednej nemocnice s pôrodníckym oddelením. Pred pôrodom pracovali v nemocnici a potom tam zostali štyri mesiace dojčiť a starať sa o svoje dieťa.

Následne im dieťa odobrali a umiestnili do takzvaného detského útulku, kým matky poslali späť do tábora. Väčšina opustených detí zomrela v útlom veku. Tie, ktoré prežili, boli doživotne späté s otrockým životom v gulagoch ako „deti tábora“.

Jedli potkany, dážďovky aj konský trus 
Hlad bol neustálym sprievodcom väzňov a spôsoboval fyzické vyčerpanie a oslabenie organizmu. Chlieb predstavoval jedinú hodnotnejšiu stravu v tábore. Jeho denná dávka bola 700 gramov pre ťažkú prácu a 600 gramov pre ľahšiu prácu.

Najťažšie práce boli v bani a kameňolomoch, pri budovaní železníc a ciest alebo v priemysle. Za ľahšie boli považované manuálne práce v tábore a okolo neho.

Ak väzeň nesplnil predpísanú dennú pracovnú normu, dostal znížený prídel už beztak chudobného jedla. V dôsledku toho ešte viac slabol, čiže stále bol menej a menej schopný plniť dennú pracovnú normu, čo zasa znamenalo ešte nižší prídel stravy.

„Za celých osem rokov lágrovej driny som mäso nevidela ani raz,“ povedala Oľga R. z Ružomberka.

Permanentný hlad prameniaci z chronického nedostatku riadnej stravy sa väzni snažili zaháňať rôznymi spôsobmi – konzumáciou potkanov, myší, mačiek, dážďoviek, slimákov, jašteríc, konského trusu, trávy, kvetov alebo ihličia.

Väzni po návrate do tábora z prác často prehrabávali odpadky vyhadzované z táborovej kuchyne. Hľadali čokoľvek, čo by zahnalo ich mučivý hlad. Zhnité zeleninové odrezky, zelené listy alebo zemiakové šupky. Nebrali pritom vôbec ohľad na choroby a infekcie, preto skôr či neskôr dostali dyzentériu alebo týfus.

Pracovať museli aj v neznesiteľných mrazoch na obrovských, veterných, otvorených priestranstvách. Trpeli omrzlinami, ktoré viedli až k amputáciám prstov. V táborovej „nemocnici“ neboli žiadne utišujúce prostriedky ani tabletky, iba skalpel. Lekár vedel, že omrznuté prsty musí čo najskôr odrezať, inak by väzeň prišiel o celú nohu.

„V dielni zajatci zhotovili provizórnu železnú pílku,“ opisoval drastický postup Adrián Iľkovič. „S týmto primitívnym, amatérsky zhotoveným nástrojom musel lekár operovať. My sme mu asistovali, pacienta sme držali, aby sa nepohyboval. Veľmi sme ľutovali jedného mladého Poliaka, ktorému museli odrezať všetkých desať prstov na nohách. Pred operáciou sme ho obveseľovali, ale počas nej sme všetci plakali.“

Pod vysokú úmrtnosť sa podpísalo aj ignorovanie nevyhnutných karanténnych opatrení. Napríklad väzeň trpiaci tuberkulózou bol umiestnený hneď vedľa väzňa so srdcovou chorobou, syfilitik vedľa väzňa so zápalom pľúc. Infekčné choroby sa teda medzi nimi rýchlo šírili. Väzeň neraz prišiel do táborovej nemocnice so zápalom pľúc a nakoniec v nej zomrel na dyzentériu.

Ďalší väzni boli zastrelení dozorcami pre pokus o útek. No strieľali aj do tých, ktorí počas pochodu do práce vybočili z radu, keď zbadali na zemi niečo, čo chceli vziať a zjesť.

Vražedná surovosť dozorcov sa prejavovala aj inak. Ak vyčerpaní väzni už nevládali kráčať a odpadli alebo sa zastavili, stávalo sa, že ich priamo tam dobili na smrť.

Pomerne časté boli, hlavne pri práci v bani, úrazy. Aj smrteľné. Napríklad v baniach pri Vorkute za polárnym kruhom len za rok 1945 evidovali 7 124 nehôd, pri ktorých sa 482 ľudí vážne zranilo a 137 zomrelo. Pri dolovaní v uhoľných baniach boli častou príčinou úrazov nehody s vagónmi, s ktorými väzni manipulovali.

Tvrdej práci sa nevyhli ani ženy. Mali rovnaké kvóty ako muži. O extrémnych podmienkach v kameňolome hovorila manželka Jána Mačáka:

„Pneumatickými zbíjačkami a sochormi sme tesali kamenné kvádre na stavbu priehradného múru. Ženy zomierali ako muchy na choroby ako škvrnitý týfus, no najmä od vyčerpania a hladu. Mňa choroby, Pán Boh vie prečo, až na dva úrazy obišli. Ale hladná som bola vždy.“





Bezradnosť rodín odvlečených 
V dôsledku deportácií do gulagov trpeli nielen samotné odvlečené osoby, ale aj ich najbližší príbuzní, ktorí zostali na Slovensku. Neustále boli v neistote, či odvlečení vôbec ešte žijú a či sa niekedy vrátia. Zahraniční väzni mali najmä v rokoch 1948 až 1951 zakázané písať listy domov.

Predovšetkým pre ženy zo sociálne slabších pomerov, ktoré mali viacero detí, bola absencia živiteľa rodiny priam likvidačným problémom. Nehovoriac o prípadoch, keď manželka v čase deportácie muža už nežila, a tak jeho deti ostali na Slovensku odkázané samy na seba.

Najčastejšie sa nešťastné manželky snažili o návrat svojich mužov z gulagov posielaním listov rôznym štátnym a vládnym inštitúciám, o ktorých si mysleli, že im môžu pomôcť – vláde, prezidentovi, povereníctvu vnútra či ministerstvu zahraničných vecí.

Niekedy sa dočkali podpory zo slovenských úradov, tak ako Mária Bernátová. Pracovníci Miestneho národného výboru v Spišskej Novej Vsi spísali vyjadrenie, že „sa nemôžu chladnokrvne prizerať na jej strádanie, zostala sama, bezbranná s piatimi deťmi, na ktoré nemá kto kúsok chleba zarobiť“.

Oficiálnou sovietskou odpoveďou na žiadosti o prepustenie odvlečených československých občanov neraz bolo lživé tvrdenie, že „taký človek sa v ZSSR nenachádza“, respektíve „taký človek v ZSSR nežije“.

Prípadne sovietska strana požadovala od československých úradov, aby uviedli tábor, v ktorom sa odvlečenci nachádzajú. Čo bola absurdná požiadavka, pretože ani príbuzní, ani československé úrady to netušili, a práve preto sa obrátili na tie sovietske.

Pravdu sa príbuzní dozvedeli niekedy až po mnohých desiatkach rokov. To bol aj prípad Vladimíra Tomišku, deportovaného z Trnavy. Zomrel v gulagu v júli 1945. O jeho osude sa rodina dozvedela až po páde komunistického režimu v roku 1992 z informácií, ktoré československému veľvyslanectvu v Moskve oficiálne poskytli ruské orgány.

Ani po návrate odvlečených domov sa rodinné tragédie neskončili. Niekoľkoročné odlúčenie mnohým vážne naštrbilo vzťahy s najbližšími, čo viedlo k odcudzeniu a rozpadu rodín.

Perzekúcie po návrate domov 
Odvlečených, ktorí mali to šťastie a gulag prežili, doma nečakala žiadna úľava. Množstvo ich zomrelo po niekoľkých mesiacoch alebo pár rokoch v dôsledku chorôb a trvalého poškodenia zdravia, ktoré utrpeli v nehumánnych podmienkach v lágroch.

Jozef T., odvlečený z Martina, mal šťastie. Keď sa vrátil z gulagu ako 25-ročný, vážil iba 39 kilogramov. „Mňa museli do vagóna naložiť, nevládal som stáť ani chodiť. Ale predsa som prežil. V košickej nemocnici som dostal základné lekárske ošetrenie. Domov som prišiel tesne pred Vianocami. Ešte pol roka som sa potácal medzi životom a smrťou.“

Jeho aj ostatných preživších v Československu čakal život občanov druhej kategórie. Režim ich totiž už len preto, že boli väzňami v sovietskych táboroch, považoval za nepriateľov ľudovodemokratického, od roku 1960 socialistického zriadenia. Boli prenasledovaní až do pádu komunistickej totality v roku 1989.

Ako režim nakladal s občanmi druhej kategórie, vidieť na príbehu Pavla Tunáka z Turzovky. V roku 1955, dva mesiace po návrate z gulagu, ho predvolali na Krajský výbor Komunistickej strany Československa. Usporiadali veľkú hostinu, vraj vedia, že sa nemal dobre, tak mu chceli vyjsť v ústrety. Vravel im, koľko väzňov by sa najedlo z takej hostiny, ale nevzal si od nich nič.

„Mal som svoje skúsenosti, bál som sa, že káva mohla byť otrávená. Povedal som, že som nebol na dovolenke, ale desať rokov v lágri, a poznám ich kultúru, techniku i civilizáciu. Nasadili na mňa tajných a čoskoro ma odsúdili za hanobenie spojeneckej krajiny na štrnásť mesiacov väzenia,“ zhrnul Pavel Tunák. Odsúdili ho v marci 1959.

Navrátilci z gulagov boli povinní sa zaviazať, že budú mlčať o všetkom, čo v Sovietskom zväze zažili, inak im hrozilo väzenie. Ako „politicky nespoľahlivé“ osoby mali problém buď si vôbec nájsť zamestnanie, alebo ho museli často striedať, pretože zovšadiaľ ich po krátkom čase vyhodili. Ľuďom, ktorí v čase odvlečenia boli ešte študentmi, neumožnili doštudovať.

Perzekúciám sa nevyhli ani najbližší príbuzní bývalých väzňov. Aj ich sa týkal celoživotný status „druhoradého občana“ a výrazne sa im zhoršili životné podmienky. Alžbeta Comissová z Popradu, ktorej manžela Ľudovíta odvliekli do gulagu pre jeho maďarskú národnosť, sa nemohla zamestnať a nútene ju vysťahovali:

„Rodinu som živila šitím po nociach. V januári 1948 som musela opustiť dvojizbový byt v továrenskej štvrti a presťahovať sa s deťmi do vlhkého jednoizbového na dedine. Bola to podmienka komunistických mocipánov, aby som mohla byť po troch rokoch strastiplného života prijatá do zamestnania v závodnej kuchyni.“

Starého otca Agnesy Karolyovej po oslobodení v decembri 1949 zobrali do Sovietskeho zväzu. Jemu aj ďalším dedinčanom hovorili, že idú iba na tri dni pomôcť s nejakou prácou. On sa však nikdy nevrátil.

„Zomrel v lágri na týfus a podľa očitých svedkov bol pochovaný v spoločnom hrobe pri meste Orel,“ spomína vnučka. „Jeho smrť nestačila a rodina bola ďalej prenasledovaná. Dedka ‚in memoriam‘ vyhlásili za kulaka a rodine skonfiškovali celý majetok.“
 

Literatúra:
Brožúra Múzea obetí komunizmu v Košiciach čerpala vyjadrenia odvlečených alebo ich príbuzných najmä z knihy Petra Juščáka – Odvlečení: osudy občanov Československa odvlečených do pracovných táborov GULAG v ZSSR (2011). 
Martin Pekár, Attila Simon, Zuzana Tokárová (eds.) – Cena víťazstva: odvlečenie obyvateľov z územia Československa, Maďarska a Poľska do Sovietskeho zväzu v rokoch 1944 – 1945 (2017).
Ladislav Boroň – Násilne odvlečení do Sovietskeho zväzu (2001). 
František Mikloško, Ľubomír Baťa (et. al.) – Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 (2001).
Milada Polišenská – Čechoslováci v gulagu a československá diplomacie 1945 – 1953 (2006). 
Adrián Iľkovič – Vyslobodenie z pekla, skutočné spomienky na stratené roky v gulagu (pripravovaná kniha).

zdroj:
https://dennikn.sk/4648599/uz-cesta-do-gulagov-bola-formou-pomalej-smrti-podmienky-vo-vagonoch-aj-v-sovietskych-taboroch-boli-neludske/