Vasiľ Karaman *1903 †1961

rusínsky politik, publicista a predstaviteľ rusofilského smeru



* 21. máj 1903, Ňagov – † 25. december 1961, Prešov





Vasiľ Karaman patril k výrazným osobnostiam rusínskeho politického a kultúrneho života prvej polovice 20. storočia. Narodil sa v Ňagove v okrese Medzilaborce. Po absolvovaní obchodnej akadémie v Mukačeve sa zapojil do verejného diania na Podkarpatskej Rusi a medzi Rusínmi východného Slovenska. Politicky sa profiloval ako predstaviteľ rusofilského smeru, ktorý odmietal ukrajinizáciu Rusínov, no zároveň vystupoval aj proti ich slovakizácii.

Do politického života vstúpil koncom 20. rokov ako tajomník karpatoruskej agrárnej strany. Pôsobil aj ako redaktor viacerých rusínskych a rusofilsky orientovaných periodík, medzi nimi Russkij zemledelec, Prjaševskaja Rus, Slava Rusi a po druhej svetovej vojne Prjaševščina.

Významnú úlohu zohral v dramatickom období rokov 1938 – 1939. Po vyhlásení autonómie Podkarpatskej Rusi pôsobil ako tajomník ministra Edmunda Bačinského. Ostro vystupoval proti proukrajinskej politike vlády Avgustyna Vološyna a patril k spoluorganizátorom Centrálnej ruskej národnej rady v Chuste. Táto rada žiadala vytvorenie novej autonómnej vlády, ktorá by podľa jej predstaviteľov lepšie reprezentovala rusínsku väčšinu a rusofilsky orientované prostredie.

V januári 1939 sa Karaman vrátil do Prešova. Vzhľadom na ukrajinskú orientáciu autonómnej Podkarpatskej Rusi vyzýval rusínske organizácie na východnom Slovensku, aby upustili od požiadavky pripojenia Prešovska k Podkarpatskej Rusi. V Prešove založil Výbor Rusínov a pokúšal sa nájsť dohodu so slovenskými politickými predstaviteľmi. Tieto snahy však neboli úspešné.

Po vzniku Slovenského štátu kritizoval politiku slovakizácie Rusínov na východnom Slovensku. Pre svoje postoje bol slovenskými úradmi zatknutý a v rokoch 1941 – 1942 deportovaný do Čadce. Neskôr sa zapojil do protifašistického hnutia a patril k spoluorganizátorom Karpatoruského autonómneho sovietu národného oslobodenia, známeho pod skratkou KRASNO.

Po oslobodení v roku 1945 pôsobil ako tlmočník pri Červenej armáde. V marci 1945 bol zvolený za zakladajúceho predsedu Ukrajinskej národnej rady Prešovska a stal sa redaktorom jej tlačového orgánu Prjaševščina. Napriek názvu tejto inštitúcie Karaman presadzoval myšlienku rovnoprávneho postavenia Rusínov v obnovenom Československu. Predstavoval si republiku, v ktorej by vedľa Čechov a Slovákov mali svoje uznané miesto aj Rusíni. Tento program však narazil na odpor Slovenskej národnej rady a na meniace sa politické pomery po roku 1945.

Po februári 1948 bol Karaman odstránený z vedenia Ukrajinskej národnej rady Prešovska. V roku 1949 bol obvinený zo šírenia „ukrajinského buržoázneho nacionalizmu“. Išlo o paradoxné a politicky vykonštruované obvinenie, keďže Karaman bol dlhodobo známy ako rusofil a odporca ukrajinskej národnej orientácie medzi Rusínmi. V nasledujúcich rokoch bol vytlačený z verejného a kultúrneho života rusínskej menšiny na východnom Slovensku.

Vasiľ Karaman zomrel 25. decembra 1961 v Prešove. Jeho životný príbeh odráža zložité dejiny Rusínov v 20. storočí – zápas o vlastnú identitu, o miesto medzi slovenským, ukrajinským a ruským politicko-kultúrnym prostredím, ako aj tlak štátnych režimov, ktoré sa často usilovali riešiť rusínsku otázku bez samotných Rusínov. Karaman zostáva osobnosťou spojenou s úsilím o zachovanie rusínskej svojbytnosti, politickej reprezentácie a kultúrnej kontinuity.

prof. Ivan Pop