Viem, že vypukne ešte väčší konflikt...

... hovorí šefredaktorka Ukrajinskej pravdy, s ktorou má problém aj Zelenskyj

Petra Procházková

Šéfredaktorka Ukrajinskej pravdy Sevhil Musajevová bojuje na niekoľkých frontoch. Bojuje proti ruskej okupácii Krymu a ďalších častí Ukrajiny. Zároveň bojuje proti korupcii vo vysokej ukrajinskej politike a aj proti tým, ktorí ju presviedčajú, aby počkala s kritikou „vo vlastných radoch“, kým bude po vojne.

Sevhil Musajevová prišla do Prahy, aby prevzala cenu Homo Homini udeľovanú organizáciou Človek v ohrození za svoju kolegyňu a spolupracovníčku denníka Ukrajinska pravda Viktoriju Roščynovú.

Tá si už ocenenie nemohla prevziať – umučili ju totiž v ruskom väzení, pretože chcela pravdivo informovať o tom, čo sa deje na okupovaných územiach.

V rozhovore sme sa pýtali:

prečo sú Európania unavení z vojny a čo to znamená pre Ukrajinu;
či sa má písať o korupcii aj počas vojny;
ako sa Ukrajinci pozerali na Krymských Tatárov, kým zistili, že aj oni sú proti okupácii.
Od veľkej invázie Rusov na Ukrajinu sme už napísali stovky príbehov a každý deň sa objavujú ďalšie. Lenže – cynicky povedané – už nimi nikoho nedojmete. Vy ste šéfredaktorkou jedného z najpopulárnejších médií na Ukrajine – Ukrajinskej pravdy. Ako máme podľa vás písať o vojne, ktorú naši čitatelia priamo nepociťujú?

Nie som presvedčená ani o tom, či to má veľký zmysel na Ukrajine. Sama píšem o vojne jedenásť rokov, stále dookola.

Pre mňa osobne sa všetko začalo okupáciou Krymu v roku 2014, som totiž odtiaľ. Už vtedy mi bolo jasné, čo sa stane. Nikdy som si nerobila ilúzie, že sa to Krymom skončí. Vedela som, že bude veľká vojna. Tak ako teraz viem, že bude ešte väčší konflikt. Nepochybujem o tom. Písanie o vojne na tom nič nezmenilo.

Takže neveríte mierovým rozhovorom, ktoré teraz prebiehajú?

Ale áno. Možno utíchne paľba. Možno bude prímerie. Možno nastane obdobie, keď nebude ani mier, ani vojna. To sme tu už mali po roku 2014. Raz za mesiac sa niekto zmôže na väčší útok, potom zase bude pokoj. Ale neverím tomu, že Rusi stratili chuť Ukrajinu pokoriť. Tak ako neverím, že sa Putin vzdal zámeru zničiť NATO.

Jedna vec je Putinova chuť a druhá sila, ktorú Rusko má – alebo skôr nemá – na uskutočnenie jeho zámerov. Veď okresné mesto Pokrovsk dobývajú Rusi už niekoľko mesiacov, ale stále ho nekontrolujú. V Torecku sa chválili ruskou vlajkou na radnici, teraz sa ukazuje, že sa v ňom stále vedú pouličné boje… Ako by mohli v tejto situácii začať ešte väčšiu vojnu?

Máte pravdu, ale Putin predsa len ide. Pomaličky postupuje. Áno, má to dramatické následky na ruskú ekonomiku. Ale aj pre Ukrajinu. Prečo nemôže Putin získať Pokrovsk? Lebo ukrajinskí vojaci za to platia obrovskú cenu. Za každý kilometer ukrajinskej krajiny prináša naša armáda nesmierne obete – platí životmi vojakov. Aj niekoľko mojich kolegov-novinárov zahynulo pri Pokrovsku.

Vyčerpávame sa, dochádzajú nám ľudské zdroje…

Dochádza aj hrdinstvo?

Môžu dôjsť aj hrdinovia. Nie je ich nekonečné množstvo. A práve oni platia tú najvyššiu cenu, takže ubúdajú najrýchlejšie. To je aj Putinov cieľ – keď statoční ľudia naozaj dôjdu, bude Moskva ľahšie komunikovať so zvyškom obyvateľstva.

Takže jeho cieľom nie je obsadiť Ľviv, čo je vojensky prakticky nemožné, ale je ním rozložiť ukrajinskú, prípadne európsku spoločnosť, EÚ aj NATO zvnútra.

Chce paralyzovať ľudí strachom. Snaží sa presvedčiť zvyšok sveta, že Rusko je neporaziteľné. Ak sa nevzdáte, Rusko pôjde ďalej. Urobte ústupky, obetujte Ukrajinu… Alebo hneď obetujte aj Pobaltie, potom príde na rad Poľsko a možno aj Česká republika. Putin rozhodne chce obnoviť impérium približne v tých hraniciach, v ktorých už raz existovalo.

Pravdepodobne chce. Ale nezdá sa mi pravdepodobné, že by sa pustil do krajín, ktoré sú už dávno členmi NATO.

Putin si teraz delí svet s Američanmi, možno s Číňanmi. Som presvedčená o tom, že budú obnovené zóny vplyvu.

Česi si myslia: My už sme na druhom brehu, na nás si už netrúfnu…

Aj my sme si mysleli, že už sme na druhom brehu. A vidíte… Nedávno sa Putin objavil na verejnosti prvýkrát vo vojenskej uniforme. Pre mňa to bol odkaz: Ja vojnu nechcem ukončiť.

Aj keď je pravda, že v tej uniforme vyzeral dosť smiešne. Možno nevybrali toho najlepšieho dvojníka.

Ukrajinska pravda
Noviny s príbehom, patria medzi tri najpopulárnejšie médiá na Ukrajine. Mesačne navštívi ich stránku viac ako 56 miliónov ľudí. V roku 2000 ich založil známy ukrajinský novinár gruzínskeho pôvodu Georgij Gongadze. Stal sa ich prvým šéfredaktorom. V Ukrajinskej pravde boli zverejňované – a dodnes sú – aj materiály o korupcii na najvyšších miestach ukrajinskej politiky.
Sedem mesiacov po tom, ako začala Ukrajinská pravda vychádzať, Gongadzeho uniesli a zavraždili dôstojníci ministerstva vnútra Ukrajiny na pokyn z najvyšších miest. Vtedy bol prezidentom Ukrajiny Leonid Kučma. V roku 2014 sa stala šéfredaktorkou Sevhil Musajevová. O rok neskôr ruské úrady zablokovali prístup k obsahu denníka z Ruska. V októbri 2024 vedenie Ukrajinskej pravdy obvinilo kanceláriu prezidenta Volodymyra Zelenského z „dlhodobého a systematického tlaku“ na redakciu a jej novinárov. Prezidentská kancelária podľa nich napríklad varuje podnikateľov pred zadávaním reklamy v Ukrajinskej pravde.

V Prahe ste preberali cenu Homo Homini udelenú posmrtne vašej kolegyni Viktoriji Roščynovej, ktorá po brutálnom mučení a extrémne podvyživená zomrela v ruskom väzení. Zrejme všetci vás potľapkávali po pleci, vyslovovali vám uznanie… Majú tie ocenenia pre vás ešte nejakú cenu?

Ťažko sa mi na to odpovedá. Ale keby som sa mohla vyjadriť k cene od organizácie Človek v ohrození, som si istá, že je pre rodičov Viktorije veľmi dôležitá. Otec sledoval ceremoniál v priamom prenose a bolo vidieť, ako veľa to pre neho znamená. Chápe, že Viktorija riskovala život. Vie, čo sa s ňou potom dialo. Pre príbuzných sú také gestá dôležité. Cítia totiž, že obeť, ktorú priniesli ich blízki, nebola zbytočná. A že to Európa vidí a cíti rovnako.

Nenachádzate v Európe po troch rokoch vojny predsa len viac ľahostajnosti ako spoluúčasti?

Za posledné tri roky som prešla mnoho krajín. Pozerám sa ľuďom do očí a v poslednom čase vidím akúsi hanbu, pocit trápnosti a aj únavy z nás.

Cítime sa trápne, pretože máme výčitky?

Stále vám rozprávame strašné historky. Tu niekoho mučili, tu inú znásilnili… Predtým som videla v tvárach Európanov záujem aj obrovskú empatiu. Súcit. Hlavne počas prvého roku.

A teraz?

Teraz cítim, že je toho na vás už veľa. Prichádzame k vám, zase rozprávame o obetiach vojny, o našej bolesti, ľudia počúvajú, ale zároveň z nich cítim, že sa snažia obrniť proti ďalšiemu návalu nášho nešťastia. Áno, prežívajú to s nami, ale už je im vlastne nepríjemné, že im to stále opakujeme.

Ako by ste nás konfrontovali s pocitom viny?

Skôr je váš pohár súcitu naplnený, už sa doň nič nezmestí. Veď aj naša čaša bolesti preteká, čo ešte len tá vaša. Preto si okolo seba staviate ochranný val. A my? My sme so všetkými tými hrôzami vojny zostali úplne sami.

V roku 2014 som prinášala reportáže z kyjivského Majdanu, kde sa časť Ukrajincov postavila režimu proruského prezidenta Janukovyča a chcela nastúpiť na cestu do EÚ. Stále trvá táto európska eufória na Ukrajine? Aj po tom, ako vás Európa svojím otáľaním a opatrnosťou evidentne sklamala?

Mnoho Ukrajincov chce stále byť súčasťou Európy. Ale čoraz viac z nich premýšľa o tom, či všetky tie hodnoty, o ktorých Európa celé roky neustále hovorila, sú úprimne vnímané ako podstata európskeho bytia.

Chcete povedať, že Ukrajinci prežívajú voči Európe pocit rozčarovania?

Čiastočne áno. My sme veľmi chceli vykročiť do Európy. Niektorí z nás za to zaplatili obrovskú cenu. Napriek tomu je členstvo v EÚ pre mnohých Ukrajincov stále méta. No viem, že na Ukrajine je okrem vojny obrovské množstvo problémov, ktoré si pred vstupom do EÚ musíme vyriešiť.

Myslíte korupciu?

Pätnásť rokov pracujem v médiách, pätnásť rokov robím investigatívne projekty a vidím, čo sa deje pod pokrievkou túžby po európanstve. Priznávam, že ma to nesmierne rozčuľuje. Predstavte si, že som písala o korupcii za vlády prezidenta Janukovyča (bol zvrhnutý počas povstania Majdan v roku 2014, dnes žije v Rusku – pozn. red.), potom za Porošenka (prezident Ukrajiny v rokoch 2014 až 2019 – pozn. red.) a o korupcii píšem aj teraz, za prezidenta Zelenského.

Zmenila sa vzhľadom na vojnu a isté stmelenie ukrajinskej spoločnosti k lepšiemu aj situácia s korupciou?

V krajine je teraz menej peňazí, tak len z tohto dôvodu. Sme chudobnejší. Korupčné schémy však zostali úplne rovnaké. Práve sme zverejnili veľkú investigatívnu stať o korupcii v Kyjive.

Odhalili sme schémy, v ktorých figurujú Denis Komarnickyj aj Vitalij Kličko (starosta Kyjiva – pozn. red.), máme celú kolekciu dôkazov. Náš novinár chytil jedného z hlavných figurantov vo Viedni.

Korupčný príbeh zverejnený Ukrajinskou pravdou
Jeho „hrdinom“ je bývalý poslanec Kyjivskej mestskej rady Denis Komarnickyj, ktorý si podvodne prisvojil obrovské, veľmi drahé pozemky v Kyjive. Získaval ich zrejme vďaka úplatkom, ktoré rozdával úradníkom z kyjivskej radnice.
Keď pocítil, že by mohol byť odhalený, tajne opustil Ukrajinu cez Rumunsko a usadil sa vo Viedni. Novinárom Ukrajinskej pravdy sa podarilo dokázať, že hranice Ukrajiny prekročil 16. februára 2025. Úradný záznam o tom však neexistuje, napokon ukrajinskí muži nesmú vycestovať do zahraničia, keď na to nemajú špeciálne povolenie. Znamená to, že politik zvolil neoficiálnu cestu, zrejme opäť za peniaze.
Národná protikorupčná kancelária Ukrajiny sa snažila Komarnického zatknúť, no unikol jej. Ukrajinská pravda zdôrazňuje, že sa tak nemohlo stať „bez pomoci tretích osôb“. Vyšetrujú podozrivých nielen medzi pohraničníkmi, ale aj tajnými službami.
Na pokusy novinárov spojiť sa s Komarnickým oslovený reagoval na svojom účte na Telegrame sľubom, že udá všetkých pracovníkov Kyjivskej mestskej administrácie, ktorí sú zapletení do kyjivských korupčných afér. Zatiaľ ho nesplnil.

Je to ďalší veľký úspech Ukrajinskej pravdy v boji s korupciou…

Na jednej strane som rada, že sme ho „chytili“, že sme urobili to, čo by mali robiť bezpečnostné zložky. Na druhej strane si hovorím: „Dočerta, ako dlho toto ešte môže trvať?“ Korupciou sa už zaoberám pätnásť rokov. A že by som videla radikálne zmeny? To naozaj nie.

Stále môže človek za peniaze pokojne utiecť z krajiny, zase sa za peniaze môže vyhnúť stíhaniu. Novinári robia stále svoju prácu, ale polícia nie. Za peniaze sa dá kúpiť všetko tak, ako sa všetko dá za ne predať.

Ovplyvňuje podľa vás korupcia aj priebeh vojny?

Vidím prepojenie medzi korupciou a vojnou, dokonca aj medzi našimi mŕtvymi a korupciou.

Lebo sa kradne aj v armáde?

Tak konkrétne som to nemyslela. Jednoducho, keď hovoríme o rozpočtových peniazoch a korupcii, treba povedať, že okrem iného tie peniaze potom nejdú tam, kam boli určené. Na muníciu, na drony, na lekárničky a ďalšie vybavenie vojakov. Život pritom môžu zachrániť niekedy úplne obyčajné veci za pár hrivien.

Vlani sme opisovali príbeh jednotky, ktorej zúfalo chýbali termovízie. Počas presunu sa dostali pod paľbu. Šesť vojakov zahynulo. Jedna termovízia stojí 80-tisíc hrivien (asi 1 800 eur – pozn. red.). Keby ich mali…

Vidíte teda súvislosť medzi skorumpovaným úradníctvom, politikmi a veľkými stratami? Nechcem zámerne povedať skorumpovanou spoločnosťou, pretože solidarita mnohých Ukrajincov a ich ochota pomáhať armáde sú obdivuhodné.

Vidím. A je to aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sme na túto vojnu vôbec neboli pripravení. Keď peniaze zo štátneho rozpočtu idú na vily v Monaku, je jasné, že potom musí byť nedostatok zbraní na fronte.

Navyše, keď sa štátni úradníci zaoberajú korupciou a zlodejinou, nemajú čas budovať armádu, obranu, zbrojársky priemysel, starať sa o stavebníctvo… Tí ľudia často idú do štátnej služby s jediným cieľom: zarobiť si.

Prakticky nemáme ľudí, ktorí by dokázali myslieť strategicky, dvadsať rokov dopredu. Počas ukrajinskej nezávislosti sa také elity u nás nenarodili. Pre väčšinu z nich je dôležité iba tu a teraz. Možno je to dôsledok mnohých historických tráum. Aj vy ste ich mali, ale na rozdiel od nás ste sa z nich vyhrabali.

Schopní a čestní ľudia nie sú ani v tíme Zelenského, takého obľúbeného prezidenta?

O Zelenskom nechcem hovoriť. Ale ľudia z jeho okolia sa zjavne zaoberajú aj korupciou. Pre mňa je to očividné, dokázané a nevyvrátiteľné. Že v tejto chvíli nefigurujú v žiadnych veľkých kauzách, neznamená, že čoskoro nebudú.

Nikto vám nehovorí, aby ste nezverejňovali také citlivé veci teraz počas vojny, keď má národ držať pri sebe? Ako šéfredaktorka jedného z najväčších denníkov v krajine máte obrovskú zodpovednosť…

Samozrejme. Často som aj nepriateľom ukrajinského ľudu. Aj ľudia z občianskej spoločnosti, z môjho okolia mi dokonca tvrdia, že teraz by sme nemali o niektorých veciach písať.

Prečo?

Lebo to ľudí, napokon aj vás, demotivuje. Demotivuje to aj armádu.

Ako odpovedáte?

Je to rovnaké, ako keď si zakážeme pozerať sa na seba do zrkadla. Nečistíte si zuby, nečešete sa, ale pretože sa na seba nepozeráte, nevidíte to. To neznamená, že to neexistuje. My novinári sme zrkadlom Ukrajiny. Nevymýšľame si realitu, len ju odrážame. Aj keď je možno veľmi nepríjemná.

Cítite ako šéfredaktorka nejaký tlak priamo zo strany štátu?

Cítim. Ja aj moji kolegovia dokonca niekedy zisťujeme, že nás sledujú. Už dlho nás nepozývajú na brífingy s prezidentom. Keď sme napísali, že sme pod tlakom štátnych orgánov, došlo aj k slovnej prestrelke s prezidentom na tlačovej konferencii. Takže nás buď nepozývajú, alebo nám nedovolia položiť otázku.

Ale to všetko už dobre poznám. Ukrajinská pravda má tento rok presne dvadsaťpäť rokov. A za ten čas sme nemali vládu ani prezidenta, s ktorými by sme nemali problémy.

Čo je vlastne dobre. Novinári sa nemajú priateliť s mocou…

Áno. Ani to nemáme v úmysle. Ale spočiatku, keď niekto nový vyhrá voľby a chopí sa úradu, mu dávame istý čas. Dostane od nás kredit dôvery. Pamätám sa, keď vyhral voľby Viktor Juščenko, s akým nadšením sme informovali o oranžovej revolúcii.

V momente, keď sa Juščenko dopustil prehmatov, hneď sme s tým však vyšli a čestne sme o tom informovali. To je podľa mňa úloha novinárov – oznamovať pravdivé informácie. A verejnosť sa potom už sama musí rozhodnúť, ako s nimi naloží.

Viete, ja by som chcela, aby sa mojej krajine darilo. Do jej budúcnosti som už investovala dvadsať rokov svojho života. Keď som mala sedemnásť rokov, išla som s ostatnými na Majdan. Navštevovala som 1. ročník vysokej školy a vstúpila som do politického diania.

Odvtedy ubehlo dvadsať rokov. Venovala som ich novinárčine, odhaľovala som korupciu a opisovala som ruskú agresiu. Písali sme aj o porušovaní práv na okupovaných územiach. Keď si to tak rekapitulujem, cítim sa vlastne horšie. Pretože mnoho zlých vecí, ako je korupcia, sa nezmenilo. Ani politická elita Ukrajiny sa nezlepšila, nevyrástla…

Prečo? Na Ukrajine som stretla veľa mladých vzdelaných ľudí, ktorí sa neodlišujú od mladých Európanov vo Francúzsku, v Nemecku, u nás… Prečo dnes v štátnych štruktúrach nie sú oni?

Pretože u nás veľmi dlho existoval systém, keď médiá – a nielen ich – ovládali výhradne oligarchovia. A úspech politikov závisel od toho, koľko mali peňazí a ako boli prezentovaní v médiách, ktoré ovládali „ich“ oligarchovia. Takže kvalitní ľudia, ktorí napríklad vyrástli z občianskej spoločnosti, nemali šancu. Ale verím, že ich čas príde.

Teraz bude asi časť verejnosti ešte očakávať pokračovanie Zelenského tímu. Zelenskyj sám prišiel z nepolitického prostredia, je nesystémový, mnoho ľudí si vďaka tomu vykreslilo obraz ideálneho prezidenta, ktorý nie je zapletený do intríg. On však nemá politické skúsenosti, nechápe skutočnú hodnotu občianskej spoločnosti ani ľudských práv.

V očiach Európanov, najmä Európaniek, je ideálny prezident – ​​“vojvodca“. On sa však skutočne v kritickej chvíli zachoval tak, ako sa vodca zachovať má, ale pred veľkou inváziou nebol taký populárny ako dnes. Pomohla mu vojna ukázať sa v lepšom svetle?

Pomohla. A doteraz mu pomáha. Keby nebola vojna, Zelenskyj by nemal žiadnu šancu udržať si moc.

Vždy ste sa cítili byť súčasťou ukrajinskej spoločnosti? Alebo ste, podobne ako nám hovorili ľudia dnes v okupovanom Donbase, mali pocit akejsi odtrhnutej entity na okraji ukrajinskej spoločnosti?

Viete, Krym bol aj vtedy, pred okupáciou, celkom integrovaný do informačného a kultúrneho prostredia Ruska. Na Kryme vždy panovali veľmi silné sovietske naratívy. Ako silnela propaganda v ruskej televízii, silneli aj proruské nálady na polostrove.

Do roku 2000 sa ľudia skôr zaoberali ekonomickou situáciou, ktorá bola na Ukrajine ešte horšia ako v Rusku. Po príchode Putina k moci, od roku 2000, však bolo hneď jasné, že jeho cieľ je vrátiť Rusku Krym. Už v roku 2004 som aspoň ja nepochybovala o tom, že mu nejde len o polostrov, ale o celú Ukrajinu. Vtedy som okolo seba na Kryme pozorovala, ako silnejú proruské nálady.

A v Kyjive nezačali podnikať kroky, ktoré by tomuto vývoju zabránili?

Nezačali. Kyjiv sa na nás pozeral tak trochu ľahostajne. Krym je fajn polostrov, na ktorom žijú aj Krymskí Tatári, o ktorých histórii Ukrajinci toho veľa nevedeli.

Začiatkom tohto storočia boli krymskotatarské iniciatívy v poňatí mnohých Ukrajincov nepochopiteľné. Zvlášť pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Prišla som do Kyjiva a zrazu som videla, že nikto nerozumie tomu, prečo sa Krymskí Tatári tak urputne snažia získať späť svoju pôdu. Dokonca si mysleli, že nepostupujeme správne, keď sa po návrate z vyhnanstva snažíme „obsadiť“ svoje niekdajšie pozemky.

Aj moju rodinu poslal Stalin do vyhnanstva, a keď sme sa mohli vrátiť, neexistovali žiadne legálne mechanizmy, ktoré by nám pomohli vrátiť to, čo nám zobrali. Aj Ukrajinci nás zrazu vnímali trochu ako hrozbu, keď sme sa domáhali svojho majetku. Ozvali sa aj hlasy, že to my sme hlavnou hrozbou pre celistvosť Ukrajiny. Že to my budeme tými hlavnými separatistami.

A dnes? Z Krymských Tatárov sa stali hlavní obrancovia Ukrajiny a ukrajinského Krymu. Vieme, že počet Krymských Tatárov v partizánskom hnutí na Kryme je vzhľadom na ich celkový počet mimoriadny. Zo všetkých politických väzňov na Kryme je najviac práve Krymských Tatárov. Nezradili sme Ukrajinu, aj keď nás ukrajinský štát až teraz začal vnímať ako rovnoprávnych spoluobčanov.

Takže vojna vám vlastne vrátila v očiach Kyjiva dobrú povesť?

Áno. Ale za akú cenu.

Sevhil Musajevová (1987)
Krymská Tatárka, ktorá sa narodila v Uzbekistane, kam jej predkov poslal stalinský režim do vyhnanstva. V roku 1989, keď mala dva a pol roka, sa vrátila s rodičmi na Krym.
Vyštudovala žurnalistiku na Univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjive. Pracovala v časopise Forbes Ukraina, založila ekonomické internetové noviny Hubs, špecializovala sa na energetický priemysel a investície. Písala o množstve korupčných káuz.
Od roku 2014 je šéfredaktorkou Ukrajinskej pravdy. Je laureátkou Svetovej ceny za slobodu tlače.

zdroj:
https://dennikn.sk/4539388/viem-ze-vypukne-este-vacsi-konflikt-hovori-sefredaktorka-ukrajinskej-pravdy-s-ktorou-ma-problem-aj-zelenskyj/