Viete si predstaviť, že by maďarské deti učil niekto, kto nerozumie ich jazyku?

To sa deje rómskym deťom, vraví Mušinka

Rómčina si prechádza podobným vývinom ako kedysi slovenčina, hovorí romista Alexander Mušinka.

V spišskej obci Rakúsy koncom júna podpísali memorandum o spolupráci pri vytvorení pilotnej rómskej národnostnej základnej školy. Jednou zo strán, ktorá ho podpísala, bola aj Prešovská univerzita, ktorá vzdeláva budúcich učiteľov rómčiny. Pripravuje ich aj kultúrny antropológ Alexander Mušinka, s ktorým sme sa rozprávali o rómskom jazyku.

Podľa údajov z posledného Atlasu rómskych komunít je rómčina najviac preferovaným jazykom komunikácie v 47 percentách rómskych komunít prevažne na strednom a východnom Slovensku.

Mušinka si myslí, že by sa rómske deti mali vzdelávať aj v ich materinskom jazyku. V detstve podľa neho zvládnu viac jazykov bez problémov. „Je tu veľká skupina obyvateľov, ktorá je z iného jazykového prostredia a vzdeláva ich niekto, kto nevie ich jazyk. Viete si predstaviť podobnú situáciu na juhu Slovenska v maďarských obciach? Ja si to dosť dobre predstaviť neviem.“

V rozhovore sa dočítate aj:

prečo je možné na Slovensku študovať rómčinu na univerzite až od roku 2019;
či musia budúci učitelia rómčiny vedieť po rómsky už pred štúdiom;
že hoci má rómčina veľa dialektov, stále ide o ten istý jazyk;
kde sú limity rómčiny vo vzdelávaní;
a že dnes sa vydáva v rómčine viac kníh ako pred 15 rokmi.
Čo bolo cieľom otvorenia tohto študijného programu?

Na Slovensku je školstvo riadené a metodicky usmerňované štátom. Pravidlami, ktoré nastavil štát, sa musia riadiť aj súkromné a cirkevné školy, ale aj domáce vzdelávanie. Súčasťou tohto štátneho systému školstva je aj takzvané národnostné školstvo. V Československu existovalo od jeho vzniku. Do ústavy sa právo na vzdelávanie v jazykoch národnostných menšín a to maďarskej, ukrajinskej a poľskej, dostalo v roku 1960.

Momentálne u nás systém národnostného školstva funguje tak, že máme, veľmi zjednodušene povedané, dve kategórie národnostných škôl. Prvou sú školy, ktoré vzdelávajú v jazyku národnostnej menšiny, čiže celé vzdelávanie tam prebieha v jazyku národnostnej menšiny, samozrejme, učí sa tam aj slovenčina. Druhou sú školy s vyučovaním jazyka národnostnej menšiny, kde väčšina vyučovania je v slovenčine, ale časť vyučovania je aj v jazyku národnostnej menšiny.

Otázkou stále bolo, prečo nemáme na Slovensku rómske národnostné školy.

Argumentovalo sa tým, že nie je dostatok kvalifikovaných pedagógov. A neotvárali sa takéto programy, lebo by sa nemali kde títo absolventi uplatniť. Asi pred siedmimi rokmi prišiel za mnou rektor našej univerzity profesor Peter Kónya, a povedal mi, aby som pripravil akreditačný spis takéhoto programu. Úprimne sa priznám, že osobne som vtedy neveril, že by to mohlo vyjsť, ale pripravil som akreditačný spis, ktorý Prešovská univerzita podala na ministerstvo školstva, ktoré ho následne schválilo. A tak od roku 2019 tu máme akreditovaný študijný program učiteľstvo všeobecne vzdelávacích predmetov Rómsky jazyk, literatúra a reálie v kombinácii. Čiže je to klasické učiteľstvo druhého stupňa a stredných škôl, kde si študent musí vybrať ešte druhý predmet, ktorý bude vyučovať.

Vtedy sa o vás všade písalo, že ste prijali deväť študentov. Ako to pokračovalo?

Z týchto študentov ukončili bakalárske štúdium dve študentky. Potom prišli zvláštne dva roky, keď sa nám postupne úplne „rozpadli“ ročníky. Bola to pre mňa celkom zaujímavá situácia, lebo títo študenti nezanechali štúdium preto, že by neurobili skúšky. Z rozhovorov s nimi mi vyšlo, že išlo o študentov, ktorí nemali predstavu, čo je to vysoká škola. Tí študenti nielenže nemali vedomosť a informácie o štúdiu na vysokej škole z rodiny, ale ani zo širšieho okolia.

Následné ďalšie roky už boli výrazne úspešnejšie. Momentálne máme v dvoch ročníkoch 28 študentov, ktorí idú do druhého a tretieho ročníka a aktuálne prebieha podávanie prihlášok do prvého ročníka. V posledných rokoch sa k nám už skoro nehlásia takí študenti, ktorí netušia, čo je to štúdium na vysokej škole. Medzi súčasnými študentmi jednoznačne dominujú takí, ktorí presne vedia, na aký odbor sa hlásia a prečo ho chcú študovať. Aktuálne máme akreditovaný iba bakalársky stupeň štúdia, v priebehu tohto roka chceme akreditovať aj magisterský stupeň, aby tí, čo budú chcieť, mohli pokračovať v štúdiu ďalej.

Všetci študenti, ktorí u vás študujú, sú Rómovia?

V princípe to nezisťujeme, ale z rozhovorov so študentmi môžem povedať, že drvivá väčšina sú Rómovia a cítia sa tak. Ak sa nemýlim, asi dvaja nie sú Rómovia.

A ako je to s ich znalosťou rómskeho jazyka?

Aj keď sa cítia byť Rómami, časť z našich študentov rómsky jazyk už aktívne neovláda, pre nich je to ďalší jazyk. Druhá časť rómsky jazyk ovláda, ale u nás sa učí takzvaná kodifikovaná rómčina, ktorú sa musia aj oni doučiť. Tu by som chcel upozorniť, že to nie je nič zvláštne. Veď aj spisovnou slovenčinou sa tiež v žiadnom regióne nehovorí a je všeobecným komunikačným jazykom iba preto, lebo sa dlhodobo, už niekoľko generácií, učí v školách.

Čiže znalosť rómčiny nie je podmienkou štúdia u vás?

Nie, ale je to, samozrejme, výhoda. Aby nedošlo k omylu, vedieť po rómsky neznamená, že takíto študenti môžu odignorovať veľa predmetov. Tí, čo rómčinu aktívne ovládajú, v princípe vedia nejaký lokálny dialekt, ale cieľom štúdia u nás je, aby sa okrem iného naučili aj jeho kodifikovanú formu. Je to forma, ktorá je transregionálna, a je to úplne rovnaké, ako to máme napríklad v slovenčine.

Stať sa učiteľom rómčiny je možné iba u vás. Je však možné študovať rómčinu aj niekde inde?

Asi najlepšia romistika v stredoeurópskom regióne, a určite patrí medzi svetovú špičku, je na Karlovej univerzite v Prahe. Tam je možné študovať romistiku primárne ako vedecký smer. V Nitre na Univerzite Konštantína filozofa je už od roku 1990 zase Ústav romologických štúdií, ktorý kedysi pripravoval učiteľov pre prvý stupeň. To málo, čo o ich študijných programoch viem, je, že šlo nie o samostatný romistický študijný program, ale o špecializáciu štandardného učiteľského študijného programu. Je veľká škoda, že v tom nepokračujú. Kvalifikáciu a skúsenosti majú určite lepšie ako my. Dnes ešte stále zabezpečujú časť predmetov pre budúcich učiteľov, ale v súčasnosti ich hlavnou činnosťou je to, že spolugarantujú študijný odbor sociálnej práce.

Na Slovensku máme ešte skupinu ľudí okolo Národného inštitútu vzdelávania a mládeže (NIVAM), ktorá pracuje s budúcimi učiteľmi rómskych detí a pripravuje študijné materiály pre nich.

Koľko je na Slovensku škôl, kde sa vyučuje v rómčine alebo sa tam rómčina vyučuje?

Na Slovensku nemáme školu, kde by sa zatiaľ vyučovalo v rómčine, ale máme niekoľko škôl, kde sa rómčina vyučuje. Až na jednu výnimku sú to všetko súkromné školy. V Kružlovej pri Svidníku je jediná štátna škola, kde sa učí predmet rómsky jazyk. Jedna súkromná základná škola je ešte v Košiciach. Ďalšími sú gymnázium a stredná škola v Kremnici, konzervatórium a pedagogická škola v Košiciach, jedno učilište v Kežmarku a konzervatórium v Rimavskej Sobote.

Bolo doteraz možné niekde získať papier na to, aby učiteľ vyučoval rómčinu kvalifikovane?

Doteraz bolo jedinou možnosťou spraviť si štátnu skúšku v Prahe na jednej jazykovej škole. Pripravila ju už nebohá zakladateľka modernej romistiky v Československu Milena Hübschmannová. Zo Slovenska si ju spravilo už viac ako 30 ľudí. To by ich za predpokladu, že by mali aj pedagogické minimum, oprávňovalo kvalifikovane učiť rómčinu.

Kedy budete mať vy prvých absolventov, ktorí by mohli učiť rómčinu?

Ak všetko pôjde štandardne, o tri roky by sme mali mať prvých magistrov. Na základe našich osobných rozhovorov už teraz vieme, že v niektorých obciach začínajú veľmi aktívne uvažovať o zriadení národnostných škôl. Z môjho pohľadu to vnímam nielen ako veľmi pragmatický krok, ale aj ako prirodzenú reakciu na situáciu v týchto obciach. Ak je to obec, kde je výrazné zastúpenie rómskych žiakov z jazykového prostredia, kde dominuje rómčina ako materinský jazyk, tak je to úplne pochopiteľné. Nejde pritom iba o praktickú stránku – keď učiteľ nerozumie deťom, ktoré vyučuje, tak má z môjho pohľadu problém. Je tu však aj etická rovina. Je tu veľká skupina obyvateľov, ktorá je z iného jazykového prostredia a vzdeláva ich niekto, kto nevie ich jazyk. Viete si predstaviť podobnú situáciu na juhu Slovenska v maďarských obciach? Ja si to dosť dobre predstaviť neviem.

Bohužiaľ mnohí učitelia a mnohé školy takúto situáciu ešte stále vnímajú ako ohrozenie. Podľa mňa je potrebné sa na to pozerať ako na výzvu. Je to dôležité aj v symbolickej rovine. Jazyková pestrosť je všade v demokratickom svete vnímaná ako výhoda. Neznamená to však, že by sa Rómovia nemali učiť slovenčinu. Keď chcú uspieť na trhu práce, tak sa ju naučia, lebo sa bez nej nezaobídu.

Atlas rómskych komunít odhaduje počet Rómov na Slovensku na 440-tisíc. Počas posledného sčítania si maďarskú národnosť na Slovensku zaznačilo 422-tisíc a ako druhú ju uviedlo ďalších 34-tisíc. Ako je možné, že na Slovensku je silno rozvinuté maďarské národnostné školstvo na všetkých úrovniach s výnimkou univerzít a v prípade rómskeho národnostného školstva sa rozprávame o jeho počiatkoch?
Odpoveď je veľmi prozaická. Do roku 1990 neboli Rómovia uznávaní ako samostatná národnostná menšina. Bola to iba sociálna skupina a boli označovaní ako „občania cigánskeho pôvodu“. Keď neboli národnostnou menšinou, tak nemohla byť reč ani o rómskom národnostnom školstve.

Po roku 1989 sa veľa vecí menilo a objavovali sa aj požiadavky na rómske školstvo. Bol to však gordický uzol, pretože neboli ani učitelia a ani školy, kde by mohli učiť.

Je však logické, aby boli najprv kvalifikovaní učitelia a potom vznikli prvé rómske národnostné školy, ako sa to deje teraz.

Áno aj nie. Tu treba povedať, že v 90. rokoch minulého storočia tu nebola ani politická vôľa zriadiť niečo takéto. Všetko, čo niekto spravil v prorómskom kontexte, mu uberalo politické body. Čo si budeme hovoriť, Slovensko je dlhodobo protirómske a 90. roky boli v tomto veľmi kruté. Mali sme tu etnicky motivované vraždy a útoky. Národnostná karta tu stále zohrávala silnú rolu. Neskôr sa to postupne zlepšovalo, hlavne v dôsledku vstupu Slovenska do EÚ, ale podľa mňa zásadný zlom ešte stále nenastal.

Čiže otvoriť takýto odbor by nebolo v 90. rokoch možné?

Technicky áno. Hlavne na začiatku 90. rokov, keď tu bola eufória, tak áno. Neskôr si to neviem predstaviť. Zároveň si treba uvedomiť, že tento odbor mal iba minimálny akademický základ – chýbali kvalifikovaní odborníci, knihy, učebnice a pod. – a aj teraz ešte stále robíme veľa vecí takpovediac na kolene. Nie je to ako napríklad so slovakistikou, ku ktorej sú k dispozícii všetky materiály. Potrebujeme študijné materiály, učebnice, prehľadové a akademické práce a podobne. Len ako perličku uvádzam, že posledná komplexná práca o ľudovej kultúre Rómov vyšla ešte v roku 1964. Ide dnes už o klasickú prácu Emílie Horvátovej Cigáni na Slovensku.

Aký by bol z vášho pohľadu ideálny stav rómskeho národnostného školstva na Slovensku?

Je to dobrá otázka, ale nie pre mňa. Nie som Róm, a toto je vec, ktorú by si mali zadefinovať samotní Rómovia. Je to rovnaké, ako by napríklad Maďarom nikto nemal hovoriť, ako má vyzerať ich národnostné školstvo.

To, čo by sme ale mali spraviť, je, že pripravíme dostatočný počet kvalifikovaných a kvalitných učiteľov, ktorí by boli schopní postupne napĺňať rómsku predstavu o národnostnom školstve. Vo všeobecnosti pri príprave učiteľov môžeme ísť dvoma smermi. Jeden je vychovávať učiteľov, ktorí budú schopní komunikovať so žiakmi, ktorých materinský jazyk je rómčina. Druhý je vychovávať rómskych učiteľov, ktorí nielenže budú schopní komunikovať so žiakmi v rómskom jazyku, ale zároveň budú vychovávať hrdých príslušníkov rómskej národnostnej menšiny, tak ako sú vnímané národnostné menšiny napríklad v Európe v 21. storočí. To znamená ako skupiny, ktoré tvoria kultúrnu rozmanitosť európskeho priestoru.

Vidíte budúcnosť rómskeho školstva aj v tom, že budú vznikať školy s vyučovacím jazykom rómskym a slovenčina sa tam bude učiť de facto ako cudzí jazyk, čo poznáme z maďarských škôl u nás?

Nemyslím si, že v najbližšom období k tomu môže dôjsť. Viem si to predstaviť, ale iba vo veľmi teoretickej rovine, napríklad za predpokladu, že by prišlo k radikálnej zmene prístupu k vzdelávaniu vo všeobecnosti.

Vyučovať každý predmet v maďarčine, samozrejme, nemôže byť problém. Rómčina je však v úplne inej pozícii. Určite má svoje limity. Bolo by vôbec možné v rómčine učiť matematiku alebo fyziku?

Rómčina ako jazyk nie je o nič viac limitovaná ako napríklad slovenčina alebo maďarčina. Technicky je možné učiť v rómčine aj matematiku a fyziku, ale musela by nabrať nové slová. Veď aj slovenčina preberala a stále preberá nové slová z iných jazykov. V minulosti, keď prišli exaktné vedy, slovenčina tiež nemala slová, ktoré by pomenovali nové veci, tak si ich vymyslela alebo prebrala. Rómčina v tomto nie je výnimka, tiež dokáže prebrať nové slová. Otázkou je, či to tak bude robiť. Zatiaľ tomu skoro nič nenasvedčuje. Nie sú rómski lekári a vedci, ktorí by vyslovene potrebovali rómčinu. S trochou nadsádzky – dnes už vo vede nie je potrebná ani slovenčina, lebo všetko je v angličtine.

V mnohých krajinách je možnosť vzdelávať sa vo svojom materinskom jazyku považovaná za právo a pozitívnu hodnotu vzhľadom na ďalší sociálny a emocionálny vývin dieťaťa. Je nejaký argument, prečo by rómske deti nemali byť vzdelávané v rómčine?

Nie. Je úplne logické, aby sa vzdelávali aj vo svojom materinskom jazyku. Dieťa nemá problém komunikovať v dvoch, troch alebo štyroch jazykoch. Taká tá predstava, že to zbytočne zaťažuje dieťa, je chybná. Všetky výskumy ukazujú, že deti bez problémov zvládajú multilingvizmus.

V minulosti to nebolo nič výnimočné. Typickým príkladom je napríklad aj mestečko Medzev, ktoré malo tri komunikačné jazyky. Bola tam slovenčina, maďarčina a nemčina a nimi vedel komunikovať každý. Mali nádherný spôsob, ako to tie deti učili. Rodiny s rôznym dominujúcim jazykom si deti medzi sebou na určitý čas – na pol roka, rok alebo dva – vymieňali.

Vo väčšinovej spoločnosti je názor, že rómske deti by sa mali vzdelávať v slovenčine, aby sa ju poriadne naučili.

Ony sa ju v drvivej väčšine prípadov aj naučia. Skúsme sa však na túto situáciu pozrieť z opačnej strany. Vy sám ste z Popradu, viete si predstaviť, že by k vám do školy prišiel učiteľ prvého stupňa, ktorý nevie po slovensky? Ako by sa dohovoril? A presne toto sa deje v tých školách, kde je väčšina rómskych detí. Podľa mňa tam musí byť jednoznačne učiteľ, ktorý vie po rómsky, dokáže sa s deťmi dohovoriť, môže im lepšie vysvetľovať učivo a posúvať deti ďalej. To je elementárna logika, musíme mať pri deťoch učiteľa, ktorý ovláda jazyk, ktorému tie deti rozumejú.

V majoritnom obyvateľstve tiež prevláda názor, že rómčina má veľa dialektov, a je to tiež jeden z dôvodov, prečo nie je možné v nej na školách vyučovať. Je to naozaj tak?

Aj slovenčina má veľa dialektov. Šarišan a Záhorák, keď hovoria svojimi nárečiami, tak si tiež nerozumejú. Keď prišla spisovná slovenčina, Šarišania nevedeli, čo to je. Keď sa bude dlhodobo vyučovať jedna forma jazyka, vychová sa takto jedna, dve generácie, stane sa prirodzeným komunikačným jazykom.

Ktorý dialekt tvorí základ kodifikovanej rómčiny?

Je to východoslovenská rómčina.

Na juhu sú však olašskí Rómovia. Je ich rómčina veľmi odlišná od tej východoslovenskej?

Áno, olašská rómčina je od nej výrazne odlišná. Stále však platí, že je to iba odlišný dialekt toho istého jazyka. Opäť si pomôžem už spomínaným príkladom so šarišským dialektom, ktorý je na západnom Slovensku len veľmi ťažko zrozumiteľný.

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že rómčina – ako každý iný jazyk -, prechádza nejakým vývinom a je to úplne prirodzené. V akom štádiu tohto vývinu je podľa vás?

Existujú dialekty, skúma sa a máme už kodifikovanú formu. Začíname ju učiť v školskom systéme. Osobne si myslím, že všeobecným komunikačným jazykom by sa kodifikovaná rómčina mohla stať za dve, tri generácie, čiže o nejakých 40 až 60 rokov. Je to podobný príbeh, akým si kedysi prešla slovenčina.

Ako je na tom publikačná činnosť v rómčine?

Vychádzajú knihy a literatúra v rómčine. Máme už aj Bibliu v rómčine. Aj v tomto je to potrebné vnímať ako proces. Jazyk nemá ani v tomto obmedzenia. Ak sa kodifikovaná rómčina začne učiť v školách a viac používať v médiách, časopisoch a literatúre, tak sa ten jazyk „utrasie“.

Príkladom je aj príbeh rusínčiny v posledných desaťročiach. Kodifikovala sa v 90. rokoch a začali v nej vychádzať aj noviny. Ja som Rusín alebo teda Ukrajinec, u nás doma sa hovorilo rusínskym dialektom, ale popravde to, čo vychádzalo v rusínčine v tých 90. rokoch, som nedokázal čítať. Nebolo to o tom, že som nepoznal rusínčinu alebo nepoznal azbuku. Za dve desaťročia sa to ustálilo a dnes s tým nemám žiaden problém. Veľa vecí, ktoré tam v 90. rokoch prišli, sa neuchytilo, iné zase áno.

Vychádza aj viacej beletrie v rómčine ako pred 15 rokmi?

Áno, jednoznačne. Vznikajú skupinky, ktoré píšu a vydávajú rómskojazyčnú literatúru. V Česku je to napríklad nakladateľstvo Kher. Na Slovensku sú to napríklad ľudia okolo periodika Romano nevo ľil, ktoré vychádza v Prešove, občianskeho združenia ROLIK – Rómsky literárny klub z Banskej Bystrice, divadla Romatan z Košíc, Dokumentačno-informačného centra kultúry Rómov pri štátnej vedeckej knižnici v Prešove, nadácie Dobrá rómska víla Kesaj z Košíc a mnoho ďalších. Rovnako ako v minulosti slovenská literatúra, tak dnes aj rómska literatúra je ešte stále záležitosť relatívne úzkeho okruhu ľudí – hľadá si svojich čitateľov. Ale ich počet každým rokom rastie. Je pravdou, že mnohé z týchto aktivít sú podporované z rôznych štátnych a súkromných zdrojov, ale na druhej strane tu už dnes existuje obrovské množstvo umelecko-literárnych diel, blogov a videí v rómčine, ktoré žijú bez podpory štátu primárne na internete.

Nie je celkom bežné, aby sa niekto učil rómčinu. Je ťažké naučiť sa pre človeka z majority tento jazyk?

Poznám veľa takýchto ľudí z nerómskeho prostredia, ktorí sa rómčinu naučili veľmi kvalitne. Musím sa priznať, že ja k nim, bohužiaľ, nepatrím. Ale celá pražská romistika je vo väčšine postavená na ľuďoch z majority.

Už viackrát ste spomínali pracovisko v Prahe. Čo si pod ním predstaviť?

Ide o Seminár romistiky, ktorý aktuálne pôsobí ako súčasť Ústavu etnológie a stredoeurópskych a balkánskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe. Je to špičkové svetové vedecké pracovisko, ktoré na začiatku 90. rokov minulého storočia založila už spomínaná Milena Hübschmannová. Aj keď ide formálne o zahraničné pracovisko, historicky, kultúrne a geopoliticky je nám najbližšie. Okrem toho sa dlhodobo veľmi intenzívne venujú výskumu rómčiny na Slovensku.

Kde v Európe ešte nájdeme takéto vedecké pracoviská venujúce sa Rómom, ich jazyku a kultúre?

Je ich niekoľko v Nemecku, vo Veľkej Británii, vo Fínsku a mnohých iných štátoch. Aj v Maďarsku a Poľsku ich nájdeme niekoľko. Napríklad na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti je rómsky program, ktorý vychoval množstvo európskych aktivistov.

FILIP ZACHER

Alexander Mušinka
Je kultúrny antropológ na Ústave rómskych štúdií Prešovskej univerzity. Vyštudoval etnológiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Venuje sa rusínsko-ukrajinskej a rómskej problematike na Slovensku z historického a kultúrno-antropologického hľadiska. Pôsobil aj ako poradca ministerky práce a sociálnych vecí Ivety Radičovej, či splnomocnenca vlády pre rómske komunity. Je (spolu)autorom niekoľkých publikácií, zborníkov a vedeckých prác  ̶  Rómska marginalita, Stará tehelňa, Drogy v rómskych komunitách Prešovského kraja, Národnostná menšina pred zánikom?, Atlasu rómskych komunít 2013 a iných. Je tiež recenzentom Atlasu rómskych komunít 2019.

zdroj:
https://dennikn.sk/4110311/viete-si-predstavit-ze-by-madarske-deti-ucil-niekto-kto-nerozumie-ich-jazyku-to-sa-deje-romskym-detom-vravi-musinka/

foto: Alexander Mušinka
zdroj – Deník N/Gabriel Kuchta