Zakarpatskí židia v migračných procesoch medzi ČSR a Sovietskym zväzom 1945 – 1948

PAVLO CHUDIŠ

Po ústupe maďarskej a nemeckej armády zo Zakarpatska (Podkarpatskej Rusi) začal návrat židov, ktorí prežili holokaust. Jedna ich časť sa schovávala v horách a po oslobodení regiónu opúšťali svoje skrýše. Medzi živými ostali aj tí židia, ktorí slúžili v 1. československom zbore a prežili stalinské tábory, bojovú cestu od Sokolova k Dukle a aj samotnú Karpatsko-užhorodskú operáciu. Po presune frontu ďalej na západ sa zakarpatskí židia vracali do svojich domovov./1 Podľa údajov oblastnej Mimoriadnej komisie pre identifikáciu a registráciu následkov fašistickej okupácie bolo v rokoch II. svetovej vojny deportovaných zo Zakarpatska 112 500 židov, z tohto v nacistických vyhladzovacích táboroch zahynulo 104 117 osôb. To znamená, že podľa oficiálnych údajov nažive ostalo len 8383 zakarpatských židov. /2 Niektorí výskumníci-judaisti však tento údaj spochybňujú a podľa nich prežilo od 12 do 25 tis. zakarpatských židov./3 V prvých povojnových rokoch bolo z Československa do ZSSR repatriovaných okolo 2000 osôb, z toho – podľa tajnej správy Repatriačného oddelenia Zakarpatskej oblastnej rady – len 31 židov. /4

Niektorí židia po návrate na Zakarpatsko a uvedomení si rozsahu likvidácie židovstva ihneď opúšťali región a odchádzali cez hranice na Západ. Dialo sa tak v prvých mesiacoch po oslobodení až do uzavretia sovietskej „železnej opony“. Židia, ktorí chceli zostať v Zakarpatsku, sa zväčša sťahovali z dedinského prostredia do miest. Podľa spomienok súčasníkov, niektorých preživších dobrosrdečne vítali niekdajší susedia a vracali im majetok, ktorý mali v úschove, alebo ho zachránili pred rabovaním. Niektorí miestni obyvatelia poskytovali židom útulok hneď po vystúpení z vlaku. /5

Pravdaže, boli aj prípady negatívneho správania obyvateľstva voči vracajúcim sa židom. Potvrdením takéhoto správania miestneho obyvateľstva k repatriantom a konkrétne príslušníkom židovskej národnosti sú dva protokoly miestneho národného výboru v obci Rička Volivskeho rajónu (v súčasnosti Mižhirskyj rajón /okres/ Zakarpatskej oblasti – pozn. aut.). Prvý z nich je datovaný 30. decembra 1944 a v ňom sa uvádza, že na svojom zasadnutí národný výbor jednohlasne odsúhlasil, že „osoba židovskej národnosti Moško Lipšic nemá príslušnosť /6 v obci Rička z toho dôvodu, že sa priženil k rodine Davidjojna Zoldana a táto rodina veľmi zlé vychádzala s kresťanským obyvateľstvom za bývalej Československej republiky“. Ďalej sa uvádzalo, že „ukrajinské obyvateľstvo odmieta prijať do dediny Moška Lipšica“ preto, lebo sa nenarodil v obci Rička. Evidentné sú dve rôzne príčiny jedného konania. /7

V druhom protokole z 27. januára 1945, ktorý sa rovnako zaoberal pobytom židovských osôb, sa uvádza, že podľa zistenia národného výboru Elena (Chaja) Simkovičová, manželka Najmana Mojseja, síce „žila v Ričci, ale či kúpila pôdu a od koho, nie je známe“ a „v mlyne bol ešte spoločník Najman Judobir, mlyn nebol teda vo výlučnej vlastnosti Najmana Mojseja“. Okrem toho v prípade ďalšieho žiadateľa o pobyt v obci sa konštatovalo, že „Hermana Simkoviča z Majdanu (dnešná obec Majdan Mižhirského rajónu Zakarpatskej oblasti – pozn. aut.) v žiadnom prípade nie je možné prijať za obyvateľa obce Rička, keďže sa v obci nenarodil a z obce Rička nie je možné urobiť Palestínu“. /8

Tieto dva dokumenty, hoci aj bez právneho účinku, zreteľne ilustrujú psychologický faktor, ktorý vplýval na rozhodnutie židov (navrátivších sa z koncentračných táborov, respektíve preživších v úkrytoch) o emigráciu z regiónu za hranice. Svedčia aj o fakte lokálneho antisemitizmu z ekonomických dôvodov, čo bolo pomerne obvyklým javom na zakarpatskom vidieku v období po skončení II. svetovej vojny. O podobnom prijatí v miestach predošlého pobytu spomínali aj niektorí preživší židia, vracajúci sa domov v priebehu roku 1945. /9

Po uzavretí dohody 29. júna 1945 medzi ZSSR a Československom o odstúpení Podkarpatskej Rusi (Zakarpatskej Ukrajiny) /10 začala masová emigrácia židovského obyvateľstva. Podľa odhadov bádateľov – v období od júla do novembra 1945 Zakarpatsko opustilo okolo 15 tisíc židov. Niektorí odchádzali do Rumunska a Maďarska, avšak väčšina sa snažila o opciu československého občianstva. /11

V osobitnom postavení sa ocitli židia, ktorí mali domovské právo v bývalej Podkarpatskej Rusi, do maďarskej okupácie boli československými občanmi a prežili holokaust vďaka tomu, že emigrovali do zaoceánskych krajín (Mexiko, Kolumbia, Argentína, USA atď.). Prakticky hneď po uzavretí sovietsko-československej dohody niektoré československé zastupiteľské orgány v cudzine žiadali Ministerstvo zahraničných vecí (MZV) ČSR o vysvetlenie ako postupovať s takými osobami. Napríklad veľvyslanectvo ČSR v Bogote (Kolumbia) zaslalo 27. augusta 1945 na MZV v Prahe telegram, v ktorom uviedlo, že veľvyslancovi doposiaľ nie je známe, ako sa vytýči sovietsko-československá hranica a taktiež nie sú dané inštrukcie, ako sa má postupovať v prípade tých osôb, ktoré chcú zachovať občianstvo ČSR. Veľvyslanectvo zvlášť upozornilo, že ide prevažne o Židov, „národnosť ktorých bude problematické určiť“./12

Znenie kolumbijského telegramu vyžaduje podrobnejšie vysvetlenie. Hoci v protokole k sovietsko-československej dohode bolo jasne uvedené, že právo opcie československého občianstva sa poskytuje výlučne osobám českej a slovenskej národnosti, napriek tomu židia masovo žiadali o presídlenie. Objasnenie tohto javu je jednoduché – išlo o rozdielne vysvetlenie pojmu „národnosť“ a najmä spôsobu jej zistenia československou a sovietskou vládou. Podmienky opcie a konkrétne otázku národnosti československé orgány skúmali v súlade s princípmi československého práva. T.j. v súlade so subjektívnym cítením optanta, ktoré bolo podložené objektívnymi údajmi zo sčítania obyvateľstva v roku 1930, školským vzdelaním, pôvodom, používanou rečou, účasťou na politickom, náboženskom i spoločenskom dianí, predpokladmi asimilácie v budúcnosti atď. Ako dôkaz mali byť dodané rôzne dokumenty. Uvedená prax sa týkala hlavne občanov židovského náboženstva, ktorí sa v roku 1930 hlásili za židov, avšak objektívne mohli poskytnúť dôkazy, že navštevovali československé školy, mali kontakty s československou spoločnosťou, boli členmi československých spolkov, osvojili si československú kultúru atď. Na sovietskej strane sa však takéto podporné argumenty národnosti nepriznávali a jediným argumentom boli údaje z cenzu v roku 1930. /13 Je potrebné zdôrazniť, že osobitosť československého cenzu spočívala v tom, že sa národnosť síce zisťovala priamou otázkou na respondenta, avšak spresňovala a uvádzala sa podľa materskej reči opýtaného. /14

Po mesiaci od kolumbijského telegramu, 27. septembra 1945 na MZV v Prahe dorazil aj telegram z Mexika. Veľvyslanectvo žiadalo o informácie „ako postupovať s židovskými občanmi Podkarpatskej Rusi, ktorí si želajú optovať do ČSR, alebo sa vyhlasujú za Slovákov?“ V odpovedi do Mexika ministerstvo upozornilo, že v súlade s dohodou optovať československé občianstvo môžu len Česi a Slováci. Avšak, pokiaľ sa židia zapisujú za Slovákov či Čechov, tak ich povinnosťou je predložiť, podľa možnosti, výpis zo sčítania obyvateľstva v roku 1930, potvrdiť československú výchovu rodiny a československé vzťahy. Ďalej sa uvádzalo: „Oznámte im, že tieto údaje budú preverované spôsobom skúšky po ich príjazde a, pokiaľ sa nepotvrdia, budú tieto osoby vyhnané.“ Súčasne ministerstvo upozornilo, že od osôb nemeckej alebo maďarskej národnosti je potrebné doložiť potvrdenie o ich účasti v antifašistickom odboji a o pozitívnom vzťahu k Československu./15

Podobné telegramy dochádzali na MZV v Prahe aj z USA. Napríklad československý konzulát v Pittsburghu žiadal v októbri 1945 o informáciu, kam sa majú posielať žiadosti ohľadom potvrdenia národnosti potenciálnych optantov. /16 Takéto požiadavky donútili MZV ČSR vypracovať inštrukciu a rozoslať ju 12. októbra 1945 všetkým československým diplomatickým orgánom v cudzine. V uvedenom dokumente sa zdôrazňovalo, že otázky národnosti optantov sa majú riešiť veľvyslanectvami a konzulátmi samostatne v súlade s československými zákonmi, avšak optanti budú neskôr dodatočne preverení Ministerstvom vnútra (MV) ČSR. /17

Medzitým prebiehal príjem žiadostí o opciu československého občianstva na MV ČSR a na zastupiteľských úradoch, aj keď vláda ČSR na ten moment ešte nemala so ZSSR dohodnuté inštrukcie o samotnom spôsobe realizácie opcie a presídlenia. Neobsahovali ho ani protokol ani dohoda a preto interpretácia spôsobu nadobudnutia občianstva ČSR bola rôznorodá.

O niečo odlišná bola situácia zakarpatských židov vo Švédsku, kam po oslobodení západnej Európy spojeneckou armádou Červený kríž prevážal preživších židov. /18 Dňa 13. novembra 1945 zo Štokholmu do Černínskeho paláca v Prahe (budova, v ktorej sídlilo MZV ČSR a v súčasnosti aj Česka – pozn. aut.) dorazil list podpísaný Edvardom Táborským – spolupracovníkom E. Beneša (jeho právny poradca), ktorý sa po vojne stal veľvyslancom vo Švédsku. Text listu ilustruje zložitosť situácie židov, ktorí prejavili záujem o opciu československého občianstva. Táborský napísal, že vo Švédsku je viac ako tisíc občanov Zakarpatskej Ukrajiny, ktorí boli Švédmi prevezení z koncentračných táborov. Išlo zväčša o osoby židovskej národnosti, ktorých rodným jazykom bola maďarčina. „Väčšina z nich,“ – uvádza veľvyslanec, – „ako tak sa vie dohovoriť v češtine či v slovenčine. Väčšina chce optovať československé občianstvo a udáva, že sú slovenskej národnosti. Avšak, zväčša to nie je pravda.“ Táborský logicky uvažoval, že podľa práva by tieto osoby nemali možnosť opcie, no napriek tomu „väčšina z nich prešla peklom koncentračných táborov“. V záujme dobrého mena Československa a vzťahov republiky so svetom skúsený diplomat podotkol: „Ak by sme im odmietli právo opcie, bolo by to pre nás nepopulárne riešenie. Týmto by sme preniesli ich problémy na švédsku stranu.“ Ohľadom repatriácie do ZSSR vyslanec konštatoval, že tomu je naklonený len malý počet sústredených ľudí. V súvislosti so schémou zisťovania národnosti prostredníctvom cenzu z roku 1930 diplomat uviedol jasný argument: „Prevažne ide o mladých mužov a ženy, ktorí v období rokov 1938 – 1939 boli ešte príliš mladí na to, aby si plne osvojili slovenčinu. Pýtame sa preto ako máme postupovať a či sčítanie obyvateľstva z roku 1930 má byť základom riešenia. Pripomínam, v tom roku to boli ešte malé deti.“ Svoj list Táborský ukončil tézou, že pokiaľ by mal postupovať v súlade so zákonom, viedlo by to k tomu, že väčšina židov by nemohla optovať. „Bol by to nesúlad medzi statusom osôb židovskej národnosti s nemeckou či maďarskou rodnou rečou pôvodom zo Zakarpatska a takých istých občanov pôvodom z Československa, keďže tí druhí môžu byť našimi občanmi bez ohľadu na ich rodný jazyk.“ Pred veľvyslanectvom stáli dve alternatívy: 1) všetky žiadosti posielať do Prahy pre ďalšie riešenie; 2) pri prevzatí žiadostí o opciu uskutočniť s každým žiadateľom pohovor o možnosti dokázania, že je osobou českej alebo slovenskej národnosti, resp. sú dostatočné dôvody nato, aby mohol byť považovaný za Čecha alebo Slováka. /19

Na jasnú a humánne ladenú argumentáciu Edvarda Táborského odpovedala Praha „suchým konštatovaním“ v duchu predchádzajúcej žiadosti z Mexika. Avšak vec sa pohla. Dňa 14. decembra 1945 sa uskutočnilo rokovanie vlády ČSR, na ktorom jednou z kľúčových otázok bol problém opcie židov. Výsledkom rokovania ministrov bolo prijatie uznesenia, podľa ktorého všetkým „demokraticky zmýšľajúcim“ židom, ktorí sa hlásili k židovskej národnosti a neboli maďarizovaní alebo germanizovaní, je možné udeliť československé občianstvo aj v prípade, že ich materinskou rečou je maďarčina alebo nemčina. /20

Napriek všetkému pred vládou ČSR a zvlášť československými diplomatickými orgánmi stála v skutočnosti neľahká úloha. Bolo potrebné bezchybne zistiť národnosť po maďarsky a nemecky hovoriacich židov tak, aby nedošlo k obvineniu z odosielania „nežiaducich osôb“ do ČSR. Išlo o to, že v súlade s dekrétom prezidenta Beneša č. 33 z 10. augusta 1945 všetky osoby maďarskej a nemeckej národnosti strácali občianstvo ČSR. V nasledujúcich niekoľkých rokoch bolo zo Sudet násilne vysídlených 3 mil. Nemcov a juh Slovenska bol „reslovakizovaný“ presídlením časti Maďarov. /21 V tomto kontexte boli osobitne zložitou otázkou opčné žiadosti od osôb, pochádzajúcich zo zmiešaných židovskonemeckých alebo židovsko-maďarských manželstiev, keďže – podľa československého právneho pohľadu – manželka či manžel optanta získaval právo na opciu automaticky. Vznikla právna kauza, ktorá sa po prvý raz objavila vďaka telegramu z československého veľvyslanectva v Londýne. /22

V tom čase však žiadosti o opciu občianstva tzv. sporných osôb boli československými orgánmi preberané, ale – ako sa ukázalo – už nedlho. Od začiatku roku 1946 prebiehala medzi 5. a 6. oddielom MZV ČSR vnútorná diskusia ohľadom interpretácie otázok opcie zakarpatských židov. Dňa 24. januára 1946 bolo podľa výsledku vnútorného nálezu 6. oddelenia MZV stanovené, že príjem žiadostí o opciu občianstva ČSR od osôb, ktoré v sčítaní roku 1930 uviedli inú než slovenskú a českú národnosť, je v rozpore s ustanoveniami protokolu k dohode z 29. júna 1945. Zároveň sa argumentovalo, že Sovietsky zväz bude proti takejto interpretácii spoločnej dohody a bude aj proti kompenzáciám nehnuteľného majetku takýmto osobám. /23 Nato Kabinet MZV odoslal štátnemu tajomníkovi Vladimírovi Clementisovi a vyššie uvedeným oddeleniam MZV výňatok z vládneho uznesenia zo 14. decembra 1945 s nasledujúcim dodatkom: „Vládne uznesenie nariaďuje ministerstvu vnútra, aby židia zo Zakarpatskej Ukrajiny, ktorí nemajú právo opcie, boli vysídlení späť na Zakarpatskú Ukrajinu.“ /24  Očividne v tomto vládnom ustanovení išlo o „židov, ktorí nemali právo opcie“, t. j. tých, ktorí uvádzali nemeckú alebo maďarskú národnosť, a MZV si vysvetľovalo uvedenú vetu, ako vyžadovali okolnosti. Zrejme na takúto interpretáciu mali vplyv sovietski diplomati, keďže práve v januári 1946 v prebiehajúcom opčnom procese na Zakarpatsku došlo k prelomu. Sovietske orgány vyvinuli úsilie na zastavenie emigračných nálad zakarpatského obyvateľstva a zakázali odovzdanie žiadosti iným než sovietskym orgánom. V zásade to viedlo k budúcemu fiasku „pražskej akcie“ a k zákazu presídlenia všetkých osôb, ktoré sa so žiadosťami o opciu obrátili na československé orgány. Preto práve v januári 1946 sa opcia zakarpatských židov do Československa prakticky zastavila.

Na druhej strane takýto chod vecí viedol k medzinárodnému ohlasu. Už 15. marca 1946 bol prostredníctvom veľvyslanectva vo Washingtone odovzdaný do ČSR list Svetového židovského kongresu (World Jewish Congress). Táto organizácia disponovala informáciami od svojej československej pobočky, že židov, ktorí sa nachádzajú v táboroch v českom pohraničí, nútene repatriujú do ZSSR na žiadosť sovietskych orgánov. Pritom sa organizácia odvolávala na sľub prezidenta E. Beneša, ktorý bol daný Svetovému židovskému kongresu, že židia dostanú právo opcie, hoci to nie je uvedené v protokole k dohode o Zakarpatskej Ukrajine. /25

V telegrafickej odpovedi štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa adresovanej Anglo-americkému vyšetrovaciemu výboru (The AngloAmerican Committee of Inquiry) pre Palestínu bolo uvedené, že v súlade s československo-sovietskou dohodou židia nemajú právo opcie. Súčasne predstavitelia výboru nadobudli presvedčenie, že otázka odovzdania osôb sovietskym orgánom a ich ďalšia nútená repatriácia nie je aktuálnou otázkou. O tomto malo československé veľvyslanectvo vo Washingtone upovedomiť aj Svetový židovský kongres. /26 Je však potrebné dodať, že Anglo-americký výbor pre Palestínu bol dôležitou židovskou organizáciou, ktorá vznikla v januári 1946 a ktorá sa zaoberala presídlením preživších židov do Palestíny a monitoringom táborov dočasného umiestnenia židovského obyvateľstva. /27 Preto z Clementisovho telegramu je možné sa domnievať, že predstavitelia výboru navštívili tábory kvôli overeniu, že židom nehrozí nútená repatriácia do ZSSR. V uvedenom konflikte sú tak zreteľné prejavy koncepcie povojnovej zahraničnopolitickej orientácie Beneša – tzv. pozície „50 na 50“ – medzi Východom a Západom. /28   Československý prezident dal slovo židovským organizáciám, že židia získajú právo opcie, a súčasne, pod tlakom sovietskej diplomacie a otvoreného prokomunistického kurzu niektorých predstaviteľov československej vlády, musel od daného sľubu odstúpiť. Takéto lavírovanie medzi západnou a východnou orientáciou napokon v roku 1948 vyšlo Benešovi ako veľmi „zlý žart“.

V skutočnosti príprava repatriácie zakarpatských židov do ZSSR už prebiehala. /29 O tomto sa dozvedel československý diplomat Procházka z rozhovoru s veliteľom sovietskej repatriačnej akcie majorom Kuvyrkinom. /30 Súčasne sa rozmohli masové úteky židov do americkej okupačnej zóny, čo viedlo k tomu, že americké okupačné orgány začali ohradzovať svoj sektor od potokov utečencov. Časť židov musela sa vrátiť späť do Československa. /31

Medzinárodný ohlas a tlak na predstaviteľov ČSR neutíchal. Dňa 22. marca 1946 dostala kancelária prezidenta Beneša telegram od Jacoba Rosenheima, prezidenta vplyvnej organizácie ortodoxných aškenázskych židov Agudath Israel World Organization. V ňom Rosenheim apeloval na Beneša, na jeho „všetkým dobre známe postoje k spravodlivosti a humánnosti v otázke tisíc zakarpatských židov-optantov, ktorých násilne nútia k repatriácii do Ruska“. Rosenheim napísal, že v ZSSR židia nebudú môcť vzdelávať svoje detí v ortodoxnom náboženskom duchu a náboženstvo pre týchto ľudí je oveľa drahšie ako ich život. Na záver zdôraznil: „Nútená repatriácia týchto osôb bude znamenať najvyšší morálny zločin.“ /32

Zakarpatskí židia, ktorí sa nachádzali na územiach iných krajín, postupne emigrovali do USA a Palestíny, keďže riešenie o možnosti opcie československého občianstva ešte stále nebolo rozhodnuté. Dňa 1. júla 1946 československý veľvyslanec v Švédsku Táborský odoslal list na MZV v Prahe, ku ktorému pripojil 274 opčných žiadostí od zakarpatských židov. „Väčšina zo židov, ktorí sa nachádzali v Švédsku,“ – uviedol v dokumente, – „odsťahovali sa do Palestíny alebo USA.“ /33  Analyzujúc jeho predošlé listy, kde uvádzal počet okolo 1000 osôb, je možné sa domnievať, že zostalo len 20 % ochotných optovať československé občianstvo. O mesiac neskôr, 1. augusta 1946, Táborský v ďalšom liste informoval o 370 optantoch, ktorí podali žiadosti, no nereagujú na výzvy veľvyslanectva. Podľa neho „spravili tak preto, aby si dočasne zachovali československé občianstvo, t. j. na obdobie pokiaľ emigrujú do USA alebo inej krajiny“. /34

Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že – podľa československých zákonov – optant po podaní žiadosti o opciu a do definitívneho úradného rozhodnutia zostával občanom ČSR. Preto je možné takýto postup zakarpatských židov vo Švédsku označiť za racionálny. Tiež je potrebné poznamenať, že československá vláde dokázala zastaviť nútenú repatriáciu do ZSSR tých židov, žiadosti ktorých boli v procese hodnotenia a týmto ešte zostávali československými občanmi. /35 Na druhej strane však prebiehala nútená repatriácia tých zakarpatských židov, ktorým právo opcie bolo zamietnuté. Nebolo ich málo. V zoznamoch osôb, ktorým oddelenie politického spravodajstva MV ČSR v auguste 1946 zamietlo požiadavku opcie občianstva – celkovo 2 876 osôb – až 1 086 uviedlo židovskú národnosť („žid.“ alebo „izr.“ – pozri tabuľku a graf – pozn. aut.). /36 Boli to prví kandidáti na nútenú repatriáciu do Sovietskeho zväzu. 
 
Osoby, ktorým bolo zamietnuté právo opcie a ktoré sa nezákonne zdržujú na území Československa (26. augusta 1946) (analýza národnosti)
Národnosť // Počet osôb
Žid              1068 (37,3 %)
Ukr., ukraj.   770 (24,7 %)
Rus., Rusk.  362 (12,6 %)
Rusín.          342 (11,9 %)
bez vyznaní 171 (6 %)
Ukr.                69 (2,4 %)
Čsl.                27 (0,9 %)
Izr.                 18 (0,6 %)
Poliak            10
Malorus.          7
Rum.               6
Pod. Rus.        4
Nem.               3
Čes.                2
Čes.-Žid.        2
Kar. Ukr.       1 
Čes.-Ukr.      1
Mad.            1
Bielorus.      1
Ital.              1
Gr. kat.        1
 
 
Židov v Československu zastrešovala a reprezentovala Rada židovských náboženských obcí (RŽNO). V októbri 1946 vydala memorandum, v ktorom sa zaoberala otázkou zakarpatských židov. Okrem iného poukazovala na rozdiely medzi prekladmi protokolu k dohode o Zakarpatskej Ukrajine z 29. júna 1945. V slovenskom znení protokolu existuje termín „domovská príslušnosť“ ako špecifický jav príslušnosti osoby do konkrétnej obce. V ruskom a ukrajinskom preklade však takýto termín absentuje. V československej právnej tradícii sa trvalé bydlisko osoby môže líšiť od jej „príslušnosti“ k niektorej obci. Podľa sovietskej interpretácie, žiadosť o opciu mohli podávať len osoby, ktorí mali trvalé bydlisko na území Zakarpatskej Ukrajiny stavom k 29. júnu 1945. V slovenskom znení – právo opcie prináležalo osobám s „domovskou príslušnosťou“ v niektorej obci Zakarpatska alebo s trvalým pobytom. Pritom tieto dva termíny nemuseli byť totožné. V súlade so „sovietskym“ znením to znamenalo, že pokiaľ osoba nebývala na Zakarpatsku ku dňu podpísania zmluvy, tak nenadobudla automaticky sovietske občianstvo a nemala povinnosť žiadať o opciu. Čiže takejto osobe automaticky zostávalo československé občianstvo. Československé orgány sa však riadili slovenskou verziou, podľa ktorej – aj keď v momente podpísania dohody osoba nebývala na Zakarpatsku – bola povinná podať žiadosť o opciu a v prípade zamietnutia jej hrozila repatriácia do ZSSR.37 Pri stretnutí s ministrom vnútra 24. januára 1947 predstavitelia RŽNO žiadali o zmenu v zákonodarstve a navrhovali naďalej uskutočňovať opciu podľa „sovietskeho“ znenia protokolu.

V memorande RŽNO taktiež sa uvádzalo, že do domov židov, ktorým bola odmietnutá opcia občianstva ČSR, vtrhávali príslušníci SNB (prevažne sa to dialo v noci) a násilne ich odvádzali k sovietskym repatriačným orgánom. /38 RŽNO vyslovila svoje znepokojenie a žiadala MV ČSR o odvolanie svojho nariadenia a inštrukcií pre orgány národnej bezpečnosti z februára 1947, v ktorých sa nariaďovalo „pátrať a odovzdávať sovietskym repatriačným úradom osoby, ktoré sa nezákonné zdržujú na území Československa“. Avšak 16. marca 1947 minister informácií (za KSČ) Václav Kopecký vyhlásil, že židia, ktorí vstúpili do Československého zboru v ZSSR spravili tak na poslednú chvíľu a len z ekonomických popudu. Takéto vyhlásenie vyvolalo masu kritiky zo strany židovskej verejnosti  a dokonca jeden židovský vojak spáchal na protest samovraždu. /39

Bez ohľadu na nesúhlas časti politickej elity a občianskych organizácií vydala 24. decembra 1947 československá vláda uznesenie, v ktorom sa konštatovalo, že v záujme priateľských vzťahov medzi ČSR a ZSSR sa židom nemajú robiť žiadne výnimky v otázke opcie a nadobudnutia československého občianstva. To fakticky znamenalo pokračovanie praxe nútenej repatriácie. Zo svojej strany RŽNO pohrozila MV ČSR, že v prípade pokračovania napádania židov, budú organizovane nelegálnym spôsobom opúšťať krajinu. MV ČSR sa však takéto ultimátum v plnej miere hodilo a dokonca vyhovovalo pozícii budovania „monoetnického“ štátu Čechov a Slovákov. /40 Historik Jelinek pripúšťa, že ani sovietskej vláde repatriácia židov nebola príliš potrebná, tá sa skôr sústredila na etnických Ukrajincov z rôznych príčin utekajúcich zo ZSSR, preto nútený návrat židov bol len zámienkou pre repatriáciu iných národností. /41 Začiatkom roka 1948 v Československu ešte zostávalo od 500 do 2 tisíc /42 zakarpatských židov bez definitívneho riešenia ich občianstva, avšak po komunistickom prevrate vo februári 1948 väčšina židovského obyvateľstva z ČSR emigrovala. /43

Zaiste, nie všetky židovské osoby zo Zakarpatska si nepriali návrat do vlasti. Skupina 41 zakarpatských židov na jeseň roku 1945 sa obrátila na predsedu Národnej rady Zakarpatskej Ukrajiny Ivana Turjanicu so žiadosťou, aby im dopomohol s návratom na Zakarpatskú Ukrajinu. /44  Pravdepodobne však tieto osoby buď sa nehlásili k židovstvu, alebo boli spojené s komunistickou stranou. Preto pokladať ich za dobrovoľných židov-repatriantov do ZSSR nie je príliš správne.

Zaujímavým je prípad Šarloty Teriek (rodená Bergerová), ktorej životopis a žiadosť o repatriáciu do ZSSR sa nachádzajú v Štátnom archíve Zakarpatskej oblasti na Ukrajine. V životopise uviedla, že sa narodila v rodine Bela Bergera a matky, rodenej Jakubovič. Žila na Podkarpatskej Rusi a „do 16 rokov neovládala miestnu reč“. Vydala sa za Hermana Auslendera a v 25. rokoch sa rozviedla. Vtedy sa zoznámila s ľuďmi z Komunistickej strany Československa a za rok sa stala predsedníčkou miestnej organizácie Spolku priateľov Sovietskeho zväzu. Koncom roku 1938 odišla cez Poľsko do Londýna, kde nelegálne pôsobila do konca vojny ako aktívny člen KSČ. V roku 1946 žiadala o možnosť „návratu do vlasti, aby mohla aj naďalej pracovať v prospech strany“. /45
 
Osud zakarpatských židov v časoch migračných procesov medzi ČSR a ZSSR v rokoch 1945 – 1948 bol azda jeden z najťažších. Po prežití tragédie holokaustu sa stretli nielen so stratou blízkych i majetku, ale dokonca aj stratou právneho statusu a občianstva. Stali sa priamymi účastníkmi procesov opcie československého občianstva, nelegálnych prechodov hraníc, nútenej repatriácie do ZSSR a ďalších migračných prúdov. Vo všetkých im bolo bránené ako vládou Československa, tak aj sovietskymi orgánmi. Podľa rôznych výpočtov okolo 8 – 12 tisíc zakarpatských židov sa ocitlo v situácii výberu medzi totalitným ZSSR a politicky nestabilným (neskôr „socialistickým“) Československom. V obidvoch im neboli naklonení a preto nie div, že väčšina emigrovala do Palestíny, USA a iných krajín sveta. Tak učinili aj tí zakarpatskí židia, ktorí sa nachádzali v západnej Európe alebo v severnej Amerike – v prvej etape sa usilovali o opciu československého občianstva. Napokon pod vplyvom protiakcií československej vlády a právneho nihilizmu väčšina z nich od pôvodnej myšlienky odstúpila.
 

PAVLO CHUDIŠ, autor
Užhorodská štátna univerzita, Užhorod, Ukrajina

Summary
The Transcarpathian Jews in the migration processes between Czechoslovakia and the Soviet Union in 1945 – 1948 years 
 
Abstract: The fate of the Transcarpathian Jews in the migration processes between Czechoslovakia and the Soviet Union in 1945 – 1948 years had been investigated by the
author. In particular the article considers information about the Jews who survived in the Holocaust and decided to take part in the optation process, their forced repatriation from Czechoslovakia to the USSR, as well as illegally crossing the Czechoslovak-Soviet border. Additionally, this article focuses on the fate of the Transcarpathian Jews who found themselves after the Second World War in Europe and America, and wanted by the option process to get the Czechoslovak citizenship. Keywords: Transcarpathian Jews, migration processes, optation process, Czechoslovak citizenship, repatriation from Czechoslovakia to the USSR

Preklad: Michal Šmigeľ

zdroj: https://www.ahn.umb.sk/wp-content/uploads/2020/06/AHN-tomus-19-num1-2016.pdf
str. 63 - 78
 
foto: Podkarpatská Rus (ilustračné)
zdroj: hu.museum-digital.org
 
POZNÁMKY
1 JELINEK, Y. A.: Karpatskaja diaspora. Jevreji Podkarpats'koj Rusi i Mukačeva (1848 – 1948). Užhorod: Izd-vo V. Padiaka, 2010, s. 402.
2 VOVKANYČ, I.: Naselennia Zakarpattia i Schidnoji Slovaččyny u «velykomu pereselenni narodiv» pislia Druhoji svitovou vijny: optacija 1945 – 1947 rr. In: I. I. Vovkanych, I. Sius'ko, V. Maryna. Rumuns'ko-ukrains'ki vidnosyny: istorija i sučasnist'. Satu-Mare: Krajeznavčyj muzej okruhu Satu-Mare, 1999, s. 386.
3 JELINEK, Y. A.: Karpatskaja diaspora, s. 402.
4 Deržavnyj archiv Zakarpats'koji oblasti – DAZO [State Archive of Transcarpathian region],f. R-236. Viddil u správách repatriaciji Zakarpats'koho oblvykonkomu, m. Užhorod. Op.1. Od. zb. 13. Dokumenty pro povernennia, trudovlaštuvannia, material'ne zabezpečennia repatriantiv (informatsiji, spysky, zajavy, lystuvannia), ark. 215.
5 JELINEK, Y. A.: Karpatskaja diaspora, s. 404.
6 Rozumej domovská príslušnosť – príslušnosť osoby k niektorej obci. Inštitút „domovskej príslušnosti“ začal existovať v českých krajinách po reforme roku 1849 a po roku 1919 sa uplatnil na území celého Československa vrátane Podkarpatskej Rusi (1919 – 1939). V Československu bol zrušený až v roku 1948.
7 DAZO, f. R-11. Volivs'kyj okružnyj narodnyj komitet, s. Volove. Op.1. Spr. 2. Protokoly zasidaň sil's'kych narodnych komitetiv i zahal'nych zboriv selian za 1944 – 1945 roky, ark. 10.
8 Tamtiež, ark. 11.
9 REJDER, A.: Jevrejskaja obsčyna Zakarpat'ia. XX vek: sobytija, sud'by, dokumenty. Užhorod: Izd. V. Padiaka, 2004, s. 77.
10 Československo-sovietskou dohodou o Zakarpatskej Ukrajine sa stalo československé územie – Podkarpatská Rus súčasťou Ukrajinskej SSR, respektíve Sovietskeho zväzu. Podľa tejto zmluvy sa stávali dovtedajší československí občania žijúci na tomto (odstúpenom) území sovietskymi štátnymi príslušníkmi. Avšak práve Protokol k Dohode o Zakarpatskej Ukrajine v čl. 2 ods. 1 umožňoval časti z nich – osobám českej a slovenskej národnosti z územia Zakarpatskej Ukrajiny – optovať podľa československých zákonov pre štátne občianstvo Československej republiky. V praxi bola opcia rozšírená aj na „vojenské osoby ruskej alebo ukrajinskej národnosti, ktoré sa zúčastnili v radoch československej armády vojny proti Nemecku za oslobodenie Československa a členov ich rodín žijúcich na území Zakarpatskej Ukrajiny“. Na druhej strane analogické právo (čl. 2 ods. 2) bolo poskytnuté osobám ukrajinskej a ruskej národnosti, ktoré žili na území Československa (v okresoch Slovenska) – mali možnosť optovať podľa sovietskych zákonov pre štátne občianstvo ZSSR. ŠMIGEĽ, M.: Opcia a presídlenie Rusínov do ZSSR (1945 – 1947). Bratislava: Goralinga, 2011, s. 35, 270-271.
11 JELINEK, Y. A.: Karpatskaja diaspora, s. 405.
12 AMZV ČR, Praha (Archiv Ministerstva zahraničních věcí České republiky v Praze). Fond Konzulární odbor/1, 1945 – 1949 (f. KO/1, 1945 – 1949), kr. 68. sign. 47420. Telegram velvyslanectví ČSR v Bogotě na MZV ze dne 27. VIII. 1945.
13 VACULÍK, J.: Poválečná reemigrace a usídlování zahraničních krajanů. Brno: Masarykova univerzita v Brně, 2002, s. 165.
14 Český statistický úřad. Československé sčítání lidu 1930. Dostupné na: https://www.czso.cz/csu/sldb/ceskoslovenske_scitani_lidu_1930. Pozri aj ŠPROCHA, B. – TIŠLIAR, P. – ŠMIGEĽ, M.: Pohyb etník, etnické hranice, etnický priestor na Slovensku v 1. polovici 20. storočia. In: M. Šmigeľ, P. Tišliar a kol.: Migračné procesy Slovenska 1918 – 1948. Banská Bystrica: Belianum, 2014, s. 15.
15 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Telegram velvyslanectví ČSR v Mexiku na MZV ze dne 27. IX. 1945.
16 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Telegram velvyslanectví ČSR ve Washingtonu na MZV ze dne 12. X. 1945.
17 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Optování pro ČSR na Zakarpatské Ukrajině. Instrukce MZV všem zastupitelským úřadům ČSR ze dne 12. X. 1945.
18 JELINEK, Y. A.: Karpatskaja diaspora, s. 405.
19 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Telegram velvyslanectví ČSR ve Stockholmu na MZV ze dne 13. XII. 1945.
20 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Usnesení 4. schůze předsednictva vlády ze dne 14. XII. 1945.
21 VOVKANYČ, I.: Povojenni dekrety prezydenta ČSR E. Beneša i sučasni mižnarodni vidnosyny. In: Carpatica – Karpatyka. №24. Užhorod: 2003, s. 243; VOVKANYČ, I.: "Reslovakizacija", pereselennia povojennych rokiv i sučasni problémy ukrains'koji menšyny v Slovaččyni: do pytannia istoriohrafiji. In: Naukovyj visnyk UžDU. Serija istorija. №2. Užhorod: 1998, s. 107-114.
22 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Telegram velvyslanectví ČSR v Londýně na MZV ze dne 17. XII. 1945.
23 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Vyjádření odboru VI MZV ze dne 24. I. 1946.
24 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Kabinet MZV na vědomí státnímu tajemníkovi a V, VI odborům.
25 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Telegram velvyslanectví ČSR ve Washingtonu na MZV ze dne 15. III. 1946.
26 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Šifrogram Clementisa na velvyslanectví ČSR ve Washingtonu ze dne 18. III. 1946.
27 GILBERT, M.: Izrael: Dějiny. Praha: BB Art, 2002, s. 139.
28 VOVKANYČ, I.: Zmina zovnišn'o polityčnoji orijentaciji Čechoslovaččyny v 1945 – 1948 rr. In: Naukovyj visnyk UžDU. Serija istorija. №4. Užhorod 1999, s. 145.
29 Podrobnejšie k problematike: ZEMSKOV, V. N.: Repatriatcia sovietskych graždan i ich daľnejšaja suďba (1944 – 1956 gg.). In: Sociologičeskie issledovania, 5/1995, s. 3-13, 6/1995, s. 3-13; ŠMIGEĽ, M.: Sovietska repatriačná akcia a jej špecifiká na Slovensku (1944 – 1952). In: M. Šmigeľ, P. Tišliar a kol.: Migračné procesy Slovenska 1918 – 1948. Banská Bystrica: Belianum, 2014, s. 452-471.
30 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Záznam o rozhovoru Procházky a Kuvyrkina ze dne 11. III. 1946.
31 JELINEK, Y. A.: Karpatskaja diaspora, s. 410
32 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Kancelář Prezidenta ČSR na MZV, telegram Jacoba Rozenheima ze dne 22. III. 1946.
33 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Telegram velvyslanectví ČSR ve Stockholmu na MZV ze dne 1. VII. 1946.
34 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Telegram velvyslanectví ČSR ve Stockholmu na MZV ze dne 1. VIII. 1946.
35 KAPLAN, K.: Československo v povalečné Evropě. Praha: Univerzita Karlova v Praze, Nakladatelství Karolinum, 2004, s. 346-347.
36 AMZV ČR, Praha, f. KO/1, 1945 – 1949, kr. 68. sign. 47420. Optanti ze Zak. Ukr., seznam zamítnutých žádostí o opce; CHUDIŠ, P.: Analiz spysku osib, kotrym vidmovyly v pravi optaciji čechoslovats'koho hromadianstva zhidno Dohovoru mizh ČSR ta SRSR vid 29 červnia 1945 roku. In: Pidkarpats'ka Rus' v roky Druhoji svitovoji vijny. Materialy mižnarodnoji naukovoji konferenciji 16 – 17 žovtnja 2014 roku. Užhorod: 2015, s. 284-290.
37 VACULÍK, J.: Poválečná reemigrace a usídlování zahraničních krajanů, s. 168.
38 Tamtiež, s. 169.
39 JELINEK, Y. A.: Karpatskaja diaspora, s. 410-411.
40 VACULÍK, J.: Poválečná reemigrace a usídlování zahraničních krajanů, s. 169.
41 JELINEK, Y. A.: Karpatskaja diaspora, s. 409-410.
42 MAGOCSI, P. R.: Jevreji na Zakarpatti. Korotkyj istoryčnyj narys. Užhorod: Vyd. V. Padiaka, 2005, s. 11.
43 JELINEK, Y. A.: Karpatskaja diaspora, s. 411. Pozri aj: JANKECH, J.: Emigrácia Židov zo Slovenska (1945 – 1949) v československom kontexte. In: M. Šmigeľ, P. Tišliar a kol.: Migračné procesy Slovenska 1918 – 1948. Banská Bystrica: Belianum, 2014, s. 589-614; ŠROMOVSKÝ, M.: Židovská otázka na Slovensku (1945 – 1953). Kniha II. Antisemitizmus a antisionizmus v Československu (1948 – 1953). Banská Bystrica: Belianum, 2015, s. 67-79. Mnoho židov, ktorí sa po II. svetovej vojne vysťahovali zo Zakarpatska a ČSR, stali sa známymi osobnosťami. Napríklad laureát Nobelovej ceny spisovateľ Elie Viesel z Marmarošskej Sihoti, historik holokaustu Livia Rothkirchen z Vynohradova (Sevľuša) a iní. Emigranti v Izraeli neskôr založili náboženské a kultúrne centrá so vzťahom k Zakarpatsku, napríklad Marmarošský dom (Bet Maramoros) v Tel Avive. MAGOCSI, P. R.: Jevreji na Zakarpatti. Korotkyj istoryčnyj narys, s. 11.
44 VACULÍK, J.: Poválečná reemigrace a usídlování zahraničních krajanů, s. 170.
45 DAZO, f. R-236. Viddil u spravach repatriaciji Zakarpats'koho oblvykonkomu, m. Užhorod. Op.1. Od. zb. 8a. Lystuvannia z viddilom u spravach repatriaciji RM URSR, mis'kvykonkomamy, planovymy torhovymy orhanizacijiamy po pytanniach povernennia, trudovlaštuvannia ta material'noho zabezpečennia repatrijovanych hromadian, ark. 40-41