Zbombardovať Rusko? 

Je to predsa jadrová veľmoc, neporazíme ho, tvrdí Miroslav Lajčák, nový poradca Roberta Fica (rozhovor)

Pavol Štrba
Samuel Škultéty






Rusko je agresorom na Ukrajine, rozpútalo tam vojnu, o tom niet pochýb, a vojna sa nedá ospravedlniť. Ale nechceme rozpútať globálny konflikt, tvrdí pre Aktuality.sk slovenský diplomat Miroslav Lajčák.

Nechýbalo až tak veľa a pred desaťročím by sa takmer stal oficiálne najmocnejším mužom planéty, teda šéfom Organizácie Spojených národov.

No dlhoročný slovenský diplomat Miroslav LAJČÁK, ktorý aj predtým zastával vysoké funkcie na Balkáne, na úrovni EÚ či v Japonsku, sa čiastočne vrátil na Slovensko a dnes je poradcom pre národnú bezpečnosť premiéra Roberta Fica.

Radí mu pri Ukrajine, postoji k Rusku ale aj takzvanej politike „štyroch svetových strán," ktorú mnohí kritizujú ako politiku smerom na jednu stranu – na tú východnú.

Dnes 62-ročný diplomat Lajčák tvrdí, že s Ficom nesúhlasí so všetkým. Ako jeho poradca by mu už dnes neodporúčal návštevu Moskvy, naznačuje. Hoci povesti diplomata sa ani pri tomto nezbavil – Ficovej návšteve Moskvy hovorí „áno aj nie".

Zároveň odmieta, aby Európska únia vojensky podporovala konflikt na Ukrajine. „Diplomati majú robiť diplomaciu, vojaci majú bojovať a aktivisti majú robiť aktivizmu," tvrdí v rozsiahlom rozhovore pre Aktuality. No zároveň priznáva, že Európa vrátane Slovenska pri tejto vojne „nesedí za rokovacím stolom" a označuje to za chybu.

„Rád by som sa tým kritikom prihovoril: a čo si pod tou tvrdosťou predstavujete? Bombardovanie? To je predsa Rusko, jadrová veľmoc. Všetci vieme, čo by to znamenalo. Ak niekto naivne verí, že sa dá vyhrať vojenský konflikt s Ruskom, tak za akú cenu? Za cenu globálneho konfliktu? Za cenu stoviek miliónov mŕtvych?"

V rozhovore s Miroslavom Lajčákom sa okrem iného dočítate:

Čo vlastne radí premiérovi Ficovi?
Prečo nepodporuje vojenské riešenie vojny na Ukrajine?
Prečo si myslí, že „politika štyroch svetových strán" je podľa neho dobrá, ale zle ju komunikujeme?
Prečo si myslí, že Ficova návšteva Moskvy nebol úplne najlepší nápad?
V čom sa s premiérom zhodne a v čom nie?
Čo si myslí o rozklade ministerstva zahraničných vecí pod vedením Juraja Blanára?

Dlhé roky ste pôsobili vo vysokých zahraničných funkciách vrátane vysokého predstaviteľa pre Bosnu a donedávna ste boli predstaviteľom EÚ pre dialóg medzi Srbskom a Kosovom. V minulosti ste boli aj predsedom Valného zhromaždenia OSN. No už niekoľko mesiacov ste poradcom premiéra Roberta Fica pre národnú bezpečnosť a čiastočne ste sa vrátili na Slovensko. V čom konkrétne radíte premiérovi Ficovi?

Spolu s predsedom vlády sme si zadefinovali, že vzhľadom na to, že mám mnoho aktivít v zahraničí, je táto úloha zameraná na strategické, nie operatívne veci. A že je to istým spôsobom práca na polovičný úväzok. Pánovi Ficovi v zásade radím podľa potreby. Nemám kanceláriu na Úrade vlády a nesedím tam každý deň. Komunikujem s premiérom o špecifických prípadoch a snažím sa mu pomáhať svojimi kontaktmi v zahraničí.

Ešte raz, v čom mu radíte konkrétne?

V geopolitických veciach. Prinášam pohľady z Bruselu – päť rokov som tam pôsobil na plný úväzok a teraz trávim asi tretinu času v Bruseli, tretinu v Bratislave a tretinu na cestách. Mám tam, samozrejme, výborné kontakty, ale nielen v Bruseli – aj v hlavných mestách krajín Európskej únie, v Spojených štátoch aj mimo nich. Prinášam na veci pohľady zvonku. Pán Fico ako skúsený človek, nepotrebuje odo mňa rady v štýle, či má niekoho prijať alebo niekam ísť. Overuje si u mňa skôr väčšie a strategické veci. Niekedy ma aj poprosí, aby som sa na niečo pozrel alebo niečo odkomunikoval.

Čo ste mu povedali, keď ako jediný premiér EÚ išiel na oslavy do Moskvy pred pár mesiacmi?

Vtedy som ešte nebol vo funkcii a nerozprávali sme sa o tejto téme. On to dal najavo niekoľko mesiacov dopredu, že tam pôjde, čiže to nebolo predmetom nášho rozhovoru. Vymenovaný som bol až krátko potom.

Bol to podľa vás z geopolitického a bezpečnostného hľadiska dobrý nápad?

Áno aj nie. Najskôr poviem, prečo áno. Slovensko, našťastie, vďaka Slovenskému národnému povstaniu, bolo na konci vojny na strane víťazných mocností. Pokusy prepísať históriu boli, sú a budú. Myslím si, že je dôležité pripomínať si, o čom bola druhá svetová vojna a kto ako prispel k jej výsledku. V tomto prípade by sme sa nemali hanbiť za to, že sme boli na strane víťazov a mali by sme sa k tomu prihlásiť.

Zároveň neskrývam názor, že by sme nemali s vaničkou vyliať aj dieťa. Rusko je agresorom na Ukrajine, rozpútalo tam vojnu, o tom niet pochýb, a vojna sa nedá ospravedlniť. Ale dnes vlastne nevieme, či sa náš postoj k vojne týka aj nášho postoja k Anne Netrebko alebo k Čajkovskému. Je to až absurdné. Na jednej strane vo Washingtone nosia Ovečkina na rukách a na druhej strane na našich hráčov v KHL, ktorí chcú reprezentovať Slovensko, kričíme, že majú krvavé ruky. Môj názor je, že by sme mali oddeliť to, čo je neakceptovateľné, od toho, čo s tým nesúvisí. Tá história s tým naozaj nesúvisí.

A napríklad to, že premiér, nešiel na vojenskú prehliadku, nezaznelo v médiách.

Ja konkrétne som písal o tom, že tam nebol a písali o tom aj iné slovenské médiá.

Tak to je dobre, lebo v tom celom kriku to nejako zmizlo. On povedal, prečo tam nejde. Lebo tam budú aj vojská, ktoré sú na Ukrajine, ktoré sú agresor, ktoré porušujú medzinárodné právo, a on svojou prítomnosťou by ich vlastne istým spôsobom legitimizoval. Takže z tohto hľadiska ja nevidím na tom nič zlé na tom ísť sa pokloniť k hrobu neznámeho vojaka a vzdať mu úctu. Samozrejme, to, že sme tam boli jediní z celej Európskej únie, tak to vyvoláva otázky, ako sa to odkomunikovalo. Je dôležité nevyvolať pocit, že my sme niekde inde ako Európska únia.

Ale neodpustím si uštipačnú poznámku. Šéfka zahraničnej politiky EÚ Kaja Kallasová vysielala silné, až nepatrične signály. Kde bolo Estónsko v tom čase, na čej strane vojny?

Čiže ja to dávam aj do kontextu toho, že vďaka Slovenskému národnému povstaniu Slovensko je na strane víťazov vojny a víťazných mocností. A toto je niečo, to je dedičstvo, ktoré si musíme chrániť.

Keď sa pýtate, kde bolo Estónsko, vtedajšia Slovenská republika bola predsa väčšinu vojny na strane Nemecka. Slovensko dokonca ako prvá krajina spolu s nacistickým Nemeckom napadlo Poľsko.

To je pravda, ale na konci druhej svetovej vojny sme boli na strane víťazov, a za to môžeme byť vďační Slovenskému národnému povstaniu a tomu, že tí ľudia v tom čase dokázali nájsť odvahu a silu sa zjednotiť.

Ako ste spomenuli, premiér Fico nebol na Putinovej vojenskej prehliadke, nemal ani svätojurajskú stužku, ktorá je používaná ruskou propagandou v súčasnosti. No na druhej strane Fico stál za Putinom, keď boli pri spomínanom hrobe neznámeho vojaka a ruská štátna televízia to zneužila na propagandu. Ako diplomat musíte vedieť, že to nie je len niekedy o tom, čo poviete alebo čo urobíte, ale aj o tom, ako sa to javí. Zhodneme sa aspoň na tom, že jeho návštevu reálne zneužila ruská propaganda na svoje ciele?

Každý má propagandu, ktorú využíva vo svojom záujme. Ja som napríklad smutný z toho, ako EÚ túto vojnu uchopila, lebo ako výsledok toho, že ju uchopila zle, je, že nie sme pri rokovacom stole pri mierových rokovaniach.

Nie sme vnímaní ako hráči. Tá Koalícia ochotných, ktorá teraz vznikla, nikto ju nepožiadal, aby prišila s nejakým návrhom. Je to trochu zúfalá snaha byť relevantným. Ale reálne, samozrejme, tými hlavnými hráčmi sú Spojené štáty, ale rolu zohrávajú aj Turecko, Katar, ale nie Európska únia.

Čiže vo všeobecnosti si myslím, že Európska únia má príliš ostrú rétoriku, ktorú nepoužíva pri iných prípadoch porušenia medzinárodného práva. A nemusíme chodiť ďaleko pre príklady. Keď sa tá vojna začala a začali sa všetci oháňať Chartou OSN, tak ja, ako bývalý predseda Valného zhromaždenia, som sa potešil, že sme objavili Chartu OSN. Len som už vtedy som kládol otázku: „Či budeme tú chartu citovať aj v ďalších prípadoch?“

A teraz, ako keby to boli preteky silných vyjadrení a vyhlásení. A nie som si istý, že vieme podložiť to, čo hovoríme, aj realitou. Či máme toľko peňazí, či máme toľko vojakov, či máme toľko munície. A či náhodou nevyvolávame väčšie očakávania, než sme schopní naplniť.

Čiže ja si stále myslím, že politici sa majú venovať politike, diplomati diplomacii a aktivisti aktivizmu. A keď politici alebo diplomati sa venujú aktivizmu, tak to nikdy nedopadne dobre. Čo tým teda chcem povedať je, že to, kto je na správnej strane histórie, nám povie až história.

Ja nechcem súdiť. Ja chcem, aby Slovensko bolo vnímané ako kredibilný, dôveryhodný, predvídateľný, spoľahlivý člen Európskej únie, lebo je to náš vitálny priestor, o tom niet pochýb. Ale zároveň hovorím, že ja sám ako diplomat si myslím, že európska diplomacia momentálne nerobí dobrú robotu vo vzťahu k tejto vojne na Ukrajine.

To sa však nezačalo teraz. Už v roku 2014 som ako minister zahraničných vecí oficiálne napísal list Federice Mogheriniovej, vtedajšej vysokej predstaviteľke EÚ, a vyzval som ju, aby sa ujala iniciatívy a sprostredkovala komunikáciu medzi Ruskom a Ukrajinou. Bol to jediný formálny list, aký som ako minister písal Vysokej predstaviteľke. Žiaľ, prevládol prístup „nebudeme s Ruskom komunikovať“. A výsledok? Stratili sme komunikačný kanál a tým aj relevanciu.

Slovinská prezidentka nedávno priznala, že to bola chyba, a požiadala Ursulu von der Leyenovú, aby vytvorila skupinu „múdrych mužov a žien“,ako to nazvala, ktorá by sa začala venovať dialógu s Ruskom. Diskrétnemu dialógu. Pretože bez dialógu sa nič nevyrieši. Hashtagy a statusy na sociálnych sieťach žiaden konflikt nevyriešia.

Ako človek s dlhoročnými skúsenosťami a istým nadhľadom si dovolím otvorene povedať: bez toho, aby som spochybňoval naše členstvo v EÚ, som presvedčený, že v tejto situácii EÚ robí veľa chýb.

Spomenuli ste rok 2014, ale niektorí ho interpretujú úplne opačne, ako teraz vy. Napríklad Nemci vtedy používali heslo Wandel durch Handel, teda zmena cez obchod. Myslí sa tým, že Rusko vieme zmeniť, keď sa k nám ekonomicky primkne. Z dnešného pohľadu to mohla byť chyba. Mnohí Nemci hovoria, že práve vtedy v roku 2014 sme mali byť práveže voči Rusku tvrdší. A nie naopak. No napríklad také Nemecko namiesto toho vtedy budovalo Nordstream 2. Nebola to chyba?

Rád by som sa tým kritikom prihovoril: a čo si pod tou tvrdosťou predstavujete? Bombardovanie? To je predsa Rusko, jadrová veľmoc. Všetci vieme, čo by to znamenalo. Ak niekto naivne verí, že sa dá vyhrať vojenský konflikt s Ruskom, tak za akú cenu? Za cenu globálneho konfliktu? Za cenu stoviek miliónov mŕtvych? Má na to niekto mandát? To sú tie silné slová, ktoré sú podľa mňa veľmi nebezpečné.

Ja stále verím v silu dialógu. Dialóg vám umožní získať pohľad zvnútra spoločnosti, viete identifikovať ľudí, ktorí sú blízki vašim postojom a pracovať s nimi. Keď s niekým nehovoríte, on hovorí s niekým iným, o vás. A vy s niekým iným, o ňom. Takto sa vzďaľujete, a to je presne tam, kde sme teraz. My dnes vôbec nevieme, čo sa v ruskej spoločnosti deje, hádame a nemáme vplyv ani na tamojšiu mladú generáciu. A k tomu, náš tvrdý postoj voči Rusku aj voči Číne ich len zblížil. Čo sa nám, pochopiteľne, nepáči, ale je to dôsledok nášho absolutistického a aktivistického prístupu.

Stačí sa pozrieť do New Yorku na Valné zhromaždenie OSN. Tam je optika úplne iná. Tretí svet alebo globálny Juh vám povie: „To je vaša vojna.“ A keď my máme svoje vojny, hovoríte nám: „Neotravujte nás.“ Teraz však očakávate, že my budeme riešiť tú vašu.

My v Európe sme uviazli vo svojej bubline, alebo skôr euroatlantickej, ktorá dnes už nie je ani veľmi atlantická. Globálny pohľad je inde. A tu nehovorím o tom, že s nástupom prezidenta Trumpa sa aj prístup Spojených štátov zmenil. Pred pár dňami minister zahraničných vecí Marco Rubio povedal, že sa obáva, že skupina vojnových štváčov môže priviesť ľudstvo až na hranicu jadrovej vojny.

Vy jeho obavy zdieľate?

Žiaľ, áno. Nechcem znieť alarmisticky, ale slová by mali byť podložené schopnosťou konať. A dnes je medzi tým, čo hovoríme, a tým, čo sme schopní urobiť, veľký rozdiel.

Kto je ochotný poslať vojakov na Ukrajinu? Koľko peňazí sme ochotní dodať navyše? Koľko máme munície, koľko zbraní? Veď sklady sú prázdne. Potrebujeme dva roky, aby sme dobehli to, čo sme odovzdali.

Posielať vojakov znamená byť pripravený aj na to, že sa vrátia v rakvách. A na to treba mať aj politický mandát. Nevidel som, že by takáto debata prebehla. A predsa sa bijeme do hrude a vyhlasujeme, že dovedieme Ukrajinu k víťazstvu, bez Spojených štátov. Všetci si prajeme, aby Ukrajina vyhrala. O tom nepochybujem. Všetci chceme, aby si obnovila suverenitu a nezávislosť v medzinárodne uznaných hraniciach. A samozrejme všetci si prajeme, aby agresor nebol odmenený,veď to všetko je precedens. Len mne chýba tam proste tak trošku viac racionality v tom všetkom, v tom prístupe.

Hovoríte o diplomatickom riešení medzi Ruskom a Ukrajinou. Ale aké diplomatické kroky by podľa vás mala podniknúť Európska únia? Lebo teraz tými diplomatickými krokmi v EÚ sú sankcie. A Slovensko ešte nevie, či ich bude blokovať alebo ich podporí. Aké sú teda alternatívne možnosti? Ak prestaneme vojensky podporovať Ukrajinu, odovzdáme ju predsa na pospas Ruska.

Nazvite ma konzervatívnym, ale pre mňa sú sankcie posledným, nie prvým nástrojom diplomacie. Sankcia je represia. Diplomacia má byť postavená na dialógu.

A dialóg, prirodzene, vediete najmä s tými, ktorí majú iný názor, nie s tými, ktorí ho zdieľajú. Dnes však v európskej politike vidím snahu ignorovať a nekomunikovať s tými, ktorí majú odlišné postoje.

Bývalý český minister zahraničia Lubomír Zaorálek pred pár týždňami povedal, že Česká republika dnes nemá diplomaciu, lebo odmieta hovoriť s tými, ktorí s ňou nesúhlasia. Ale práve o tom diplomacia je. Ak sa nechceme rozprávať s ľuďmi, ktorí majú iný názor, tak môžeme zhasnúť svetlo a odovzdať kľúče. Lebo potom sme zbytoční. Potom to nechajme na vojakov – nech sa postrieľajú a nás vezmú so sebou.

Chýba nám dialóg, a to už od roku 2014. Toto, čo sa deje dnes, nevzniklo zo dňa na deň. Bolo množstvo signálov, ktoré sme nechceli alebo nedokázali vidieť. A tie nás doviedli až sem.

Vojna je neospravedlniteľná, vojna je vojna. Ale dnes musíme urobiť všetko pre to, aby zabíjanie skončilo a aby mier, alebo aspoň prímerie – bolo trvalé a spravodlivé.

Ale ako sa dá viesť dialóg s Vladimirom Putinom alebo s Ruskom? Ten pokus v Turecku predsa zlyhal a Rusko dnes pristupuje k dialógu veľmi selektívne, kde má podmienky, ktoré ohrozujú územnú celistvosť Ukrajiny.

Už chytáme koňa za chvost. Proces v Istanbule prebieha. Boli dve kolá, budú ďalšie. Iné krajiny sa angažujú, napríklad v otázke výmeny zajatcov. Snažia sa riešiť aspoň okrajové problémy.

Kľúčovú úlohu, samozrejme, hrajú aj Spojené štáty. A prezident Trump sa stále snaží nájsť riešenie, čo je veľmi dôležité. Ten výtlak, aký majú USA, jednoducho nejde nahradiť.

Ale ešte raz: ak sa nerozprávate s tými, ktorí sú súčasťou problému, ten problém nikdy nevyriešite.

Prezident Trump viackrát naznačil, že ak sa dialóg nikam neposunie, USA sa začnú venovať iným témam, ako Iránu či Číne. Hrozí to?

Obávam sa, že áno. A pre mňa je to nočná mora. To najhoršie, čo by sa mohlo stať, je, že nám Európanom Spojené štáty povedia: „Je to vaša vojna, riešte si ju.“

V tej chvíli by sa ukázalo, nakoľko to, čo deklarujeme, vieme aj reálne naplniť. Podľa mňa by sme mali obrovské problémy.

Nahradiť výpadok USA v mnohých oblastiach jednoducho nejde, spravodajsky, finančne, vojensky. Ak by sme chceli dať Ukrajine tie peniaze, ktoré dnes dávajú USA, museli by sme ich niekde zobrať. A to by spoločensky neprešlo.

Poslať vojakov znamená byť pripravený na to, že sa niektorí nevrátia. A kto im dá mandát? Aká bude ich úloha, aké majú pravidlá nasadenia? Mne v tejto debate chýba racionalita.

Treba si sadnúť a povedať si: kto sa chce zapojiť? Filozofia „Európa plus/mínus“ znamená, že nikoho nenútime, a zároveň zoberieme na palubu aj tých, ktorí nie sú v EÚ, ale chcú pomôcť.

No musíme si povedať: koľko máme peňazí, koľko ľudí, koľko zbraňových systémov. Aby sme vedeli, čo máme. Chodím sa na to pýtať, a zatiaľ som nedostal odpoveď, ktorá by ma uspokojila.

A preto si prajme, aby Spojené štáty ostali súčasťou riešenia. Lebo ak nie, obávam sa, že by sme to sami nezvládli.

Hovoríte o tom, že treba sedieť za stolom, ale za ním dnes Slovensko nesedí, nepripojili sme sa ku Kolícii ochotných. Čiastočne aj kvôli tomu, čo sa stalo v Paríži, keď premiér Fico prezradil obsah debaty iniciovanej francúzskym prezidentom Emmanuelom Macronom o možnom vyslaní vojakov na Ukrajinu. Odvtedy nás nepozývajú.

Slovensko je súčasťou Európy. Ja rád opakujem výrok poľského ministra zahraničia Radka Sikorského, ktorý hovorí: „Ak nie si za stolom, si na jedálnom lístku.“ A ja si myslím, že Slovensko by malo byť za každým stolom, kde má šancu byť. Mali by sme byť prítomní pri diskusiách, mali by sme hovoriť svoje názory, zapojiť sa do debaty a ovplyvniť ju.

Nebolo to tak, že by nás niekto vylúčil. Jednoducho to bolo vyhodnotené tak, že z našej strany nebol záujem. Môj názor je, že by bolo lepšie, keby sme za tým stolom boli, nie preto, aby sme všetko schvaľovali, ale aby sme boli súčasťou riešenia.

Povedali ste to premiérovi Ficovi priamo? V tejto veci sa zjavne nezhodnete.

Pozrite sa, premiér Fico je skúsený politik. Vie, čo robí, a prečo to robí. Ja som mu svoj názor povedal. Nezatajoval som ho. Predpokladám, že počúva rôzne názory, ale ten môj je jasný: ak chceme niečo ovplyvniť, musíme byť pri tom.

Premiér tiež tvrdí, že vedie politiku na štyri svetové strany. Kritici namietajú, že v skutočnosti len na jednu či dve, väčšinou len na východ. Dá sa podľa vás viesť zmysluplná politika na všetky svetové strany?

Po voľbách som s premiérom Ficom viedol rozhovor. Povedal mi, že plánuje obmedziť oficiálne návštevy krajín EÚ, pretože si vie všetko potrebné vybaviť na okraji samitov Európskej rady, ktoré sa konajú štyrikrát do roka. Prípadne vie zdvihnúť telefón a veci prebrať priamo. Namiesto toho chce cestovať tam, kde sú konkrétne a praktické témy, či už ekonomické alebo inak dôležité.

To je jeho rozhodnutie. A pokiaľ viem, takto to komunikuje aj s partnermi.

Politiku na štyri svetové strany robí v zásade každý štát. To nie je nič výnimočné. Ale treba dodať, že tie svetové strany pre nás nemajú rovnakú váhu. Naše životne dôležité záujmy sú zabezpečené členstvom v Európskej únii a v NATO. To je náš strategický rámec.

Je výborné, že máme dobré vzťahy s Čínou, a dokonca lepšie než mnohé krajiny Európskej únie. Je tiež pozitívne, že sa premiér stretol v jeden deň s prezidentmi Ruska, Číny a Brazílie. To sú globálni štátnici, a ukazuje to, že Slovensko je dobre prijímané.

Len by sme tú tému nemali komunikovať tak, akoby to malo pre nás rovnakú váhu ako členstvo v EÚ. Mne tam chýba dovetok: áno, politika na štyri svetové strany, ale naše strategické ukotvenie je v Bruseli.

Ale s Čínou nemáme žiaden zásadný obchod a s Uzbekistanom či Vietnamom, kde bol premiér teraz, už vôbec nie. Načo sú nám takéto kontakty na úrovni premiéra?

To, že tie krajiny pre nás dnes nie sú hospodársky významné, len dokazuje, že sme zatiaľ nedokázali využiť ich potenciál. A práve preto sú takéto politické kontakty dôležité.

Stredná Ázia je dnes strategicky veľmi zaujímavá. Ide o krajiny s veľkým trhom, vzácnymi nerastmi a záujmom o spoluprácu s EÚ. Chcú sa vymaniť zo závislosti od Ruska, a nechcú ju nahradiť závislosťou od Číny. Diverzifikujú svoje partnerstvá, a my by sme pri tom mali byť.

Čína je globálna veľmoc. Na Globsecu som bol na obede s veľkými českými podnikateľmi, a 80 % rozhovoru bolo o tom, ako nám Čína ušla a ako ju už nedobehneme. Bolo to celé o tom, čo by sa EÚ mala od Číny naučiť.

Ak si zložíme ideologické klapky a pozrieme sa na realitu, tú otázku by ste mi možno ani nepoložili. Nechcem vás napadať, ale logika velí ísť tam, kde sú trhy, možnosti a odbytištia pre naše výrobky. A to sú práve tieto krajiny.

Lenže všetko sú to prakticky diktatúry. Aj to je dôvod, prečo túto politiku viacerí legitímne kritizujú.

Som veľmi citlivý na nálepkovanie. Keď čítam niektoré naše médiá, zdá sa mi, že nikto nie je dosť dobrý. Ale to sú krajiny, kde si podávajú kľučky najväčší svetoví hráči.

A my v Bratislave si povieme, že pre nás nie sú dosť dobrí? Egypt nie je dosť dobrý? Kazachstan nie je dosť dobrý? Kto sme my, preboha?

Potom skončíme ako vždy, v kruhu západnej arogancie. Ako keby nikto nebol dosť dobrý, lebo len my sme demokrati. Lenže medzitým nám ujde vlak, svet sa pohne ďalej a my ostaneme v kaviarni, kde si budeme hovoriť, akí sme nad vecou.

Nechcem sa teraz púšťať do témy zrušenia prezidentských volieb v Rumunsku, do akej miery je to demokratické alebo nie. Ale to, ako to vnímajú Američania, je podľa mňa pomerne jasné. Vyplýva to aj z prejavu viceprezidenta JD Vancea na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii, kde povedal, že najväčším nepriateľom Európy je samotná Európa.

Demokraciu nemožno brániť nedemokratickými metódami. Cenzúra, umlčiavanie názorov, to sú praktiky, ktoré nemajú s demokraciou nič spoločné. A rušiť voľby? Panebože, to je do neba volajúce.

Ak je niečo, čo po zvyšku sveta lezie v súvislosti s EÚ na nervy, tak je to náš pocit nadradenosti naša nadradenosť. Nikto nie je nikomu nadradený. Aj v Uzbekistane sa máme čo učiť, o Číne ani nehovorím.

Jednou z aktuálnych tém, ktoré sa teraz preberajú, je možná zmena ústavy, nemyslím časť o mužovi a žene, ale to, že by medzinárodné zmluvy už nemuseli mať nadradenosť nad slovenskou legislatívou. V Európe sú len dve krajiny, ktoré to majú takto, Maďarsko a Rusko. Viacerí medzinárodní právnici oslovení Aktualitami tvrdia, že by sa nás potom nemuseli týkať ani rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva. Nebojíte sa toho? Nepríde vám to ako veľmi nebezpečný krok?

Keby to tak malo byť, obával by som sa toho. Ale podľa mojich informácií tá novela ústavy v tejto časti vychádza z európskych zmlúv, ktoré hovoria, že v otázkach kultúrnej identity má domáce právo prednosť. Bol som ubezpečený, že novela ani o milimeter nevybočuje z rámca európskych zmlúv a nijako nespochybňuje naše záväzky voči Európskej únii. V tomto zmysle sa Slovensko bude aj naďalej riadiť rozsudkami ESĽP.

Aj tak by to ale mohlo byť nebezpečné, existujú rôzne právne výklady a mohlo by to spôsobiť právny chaos. Niektorí to vnímajú ako prvý krok k odchodu z EÚ.

To je podľa mňa len strašenie. Namaľujeme si strašiaka na stene a potom sa ho bojíme. Slovensko nevystúpi z Európskej únie, to by bola politická aj ekonomická samovražda. A nás neriadia samovrahovia. Strašíme sa niečím, čo sa nedeje, čo nikoho ani nenapadlo. Kto by chcel, aby Slovensko vystúpilo z Únie? Veď to je EÚ, kto sem priniesol pracovné miesta, nové technológie, kto zvýšil našu životnú úroveň a HDP. Ľudia to vedia.

To je síce pravda, ale v koalícii sú aj predstavitelia, ktorí hovoria o vystúpení z Únie celkom otvorene, napríklad šéf koaličnej SNS Andrej Danko.

Treba rozlišovať medzi šumom a politikou. V takýchto veciach treba počúvať tých, ktorí majú reálnu kompetenciu rozhodovať. Nebudem komentovať pána Danka, lebo jednoducho nebudem. Ale ak si niekto myslí, že Andrej Danko rozhoduje o tom, či Slovensko vystúpi z EÚ, tak žije na inej planéte.

Aké stanovisko by podľa vás malo Slovensko zaujať k situácii v Izraeli a Gaze? Kde by sme mali aktuálne stáť?

Myslím si, že by sme sa mali vždy riadiť medzinárodným právom, Chartou OSN, a mali by sme merať jedným metrom. Pravidlá treba rešpektovať. Sme krajina s niečo vyše piatimi miliónmi obyvateľov. Svet, v ktorom platí „kto má silu, má pravdu“, nám nevyhovuje. Preto by sme mali byť súčasťou každej iniciatívy, ktorá vedie k dialógu namiesto konfrontácie. Ako člen EÚ by sme mali robiť všetko pre to, aby únia vystupovala jasne a jednotne.

Malo by Slovensko podporiť sankcie voči Izraelu, ako to naznačujú niektoré západné štáty, Británia, Francúzsko?

Táto debata prebieha. Momentálne sa prehodnocuje asociačná dohoda medzi EÚ a Izraelom. Ministri zahraničných vecí to budú preberať na zasadnutí Rady pre zahraničné veci (FAC). Nechcem preto hovoriť predčasne. Chcel by som ale vidieť Úniu, ktorá hovorí jednotným hlasom. Žiaľ, v téme Blízkeho východu je dlhodobo rozdelená na tri tábory – a to oslabuje našu schopnosť byť rešpektovaným hráčom.

V piatok OSN schvaľovalo rezolúciu k humanitárnej situácii. Slovensko sa zdržalo hlasovania spolu s Českom a Rumunskom. Ako to vnímate?

Nie je to otázka na mňa, nedával som pokyny k hlasovaniu. Ale to hlasovanie znovu ukázalo, že EÚ je rozdelená, niektoré členské štáty hlasovali za, iné proti, ďalšie sa zdržali.

Prekvapilo vás, že Slovensko si zvolilo práve túto, zdržanlivú pozíciu?

Ešte raz: kľúčové je, aby EÚ zaujala jednotné stanovisko. Keď hovoríme jedným hlasom, máme silu. Keď hovoríme dvoma, sme slabí. A keď troma, už nás nikto neberie vážne.

Porušil podľa vás Izrael medzinárodné právo útokom na Irán? Niektorí konzervatívni politici to ospravedlňujú tým, že Irán údajne chystal útok.

To je otázka pre ústavných a medzinárodných právnikov. V každom prípade ide o veľmi nebezpečnú eskaláciu, treba ju zastaviť skôr, než sa úplne vymkne spod kontroly.

Dlho ste pôsobili na Ministerstve zahraničných vecí. Desaťročia sa o ňom hovorilo podobne ako o ministerstve financií, že je to najlepšie fungujúci rezort, odolný voči politickým tlakom. Fungoval za Vladimíra Mečiara, za jednofarebnej vlády Roberta Fica, aj za vlády Ivety Radičovej, vždy viacmenej profesionálne. Teraz sme však čítali výpovede viacerých bývalých zamestnancov, napríklad aj pána Metoda Špačeka a jeho partnera, že ministerstvo pod vedením Juraja Blanára sa rúca a zbavuje sa kľúčových ľudí. Nemáte obavu, že to, čo ste roky budovali, s pánom Jánom Kubišom, Ivanom Korčokom či Rastislavom Kačerom, sa teraz rozpadá?

Moja filozofia je nekomentovať verejne prácu svojich nástupcov v žiadnej funkcii, ktorú som zastával. Záleží mi na tom, aby Slovensko bolo rešpektovanou európskou krajinou, a samozrejme, aby ministerstvo zahraničných vecí zostalo rešpektovaným rezortom. Moja komunikácia s pánom Blanárom je korektná a celkom pravidelná a tam, kde môžem, pomáham. Ale necítim potrebu to verejne hodnotiť. Našťastie mám dvere otvorené do viacerých dôležitých kancelárií, kde svoje názory tlmočím priamo.

Miroslav Lajčák (*20. marec 1963, Poprad)
V roku 1983 vstúpil do komunistickej strany.
Ešte pred novembrom 1989 začal pracovať na česko-slovenskom ministerstve zahraničia.
Na začiatku 90. rokov pracoval na veľvyslanectve v Moskve.
V polovici 90. rokov bol slovenským veľvyslancom v Japonsku, neskôr aj vo vtedajšej Juhoslávii.
V roku 2007 sa stal vysokým predstaviteľom medzinárodného spoločenstva a faktickým správcom Bosny. Srbi aj Albánci mu za to udelili viaceré ocenenia.
V roku 2009 sa prvýkrát stal ministrom zahraničných vecí.
V roku 2016 sa uchádzal o funkciu generálneho tajomníka OSN, v hlasovaní skončil druhý.
O rok neskôr sa stal predsedom Valného zhromaždenia OSN.
Od tohto roku je poradcom pre národnú bezpečnosť premiéra Roberta Fica.

zdroj:
https://www.aktuality.sk/clanok/rpRIs7b/zbombardovat-rusko-je-to-predsa-jadrova-velmoc-neporazime-ho-tvrdi-miroslav-lajcak-novy-poradca-roberta-fica-rozhovor/

foto:   Miroslav Lajčák
autori: Sebastian_Kurz_and_Miroslav_Lajcak
zdroj:  Commons Wikimedia