Zo sveta pravoslávia. Aká je situácia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi na okupovaných územiach

Ako sa náboženstvo stalo rukojemníkom „ruského sveta“ na okupovaných územiach Ukrajiny.

V ukrajinských regiónoch kontrolovaných Ruskom sa pravoslávie zmenilo na nástroj propagandy, zatiaľ čo disentujúci kňazi sú mučení, zabíjaní alebo nútení utiecť. Udržiavanie neutrality je čoraz ťažšie. „Spolupráca“ s okupačnými orgánmi sa stala podmienkou prežitia pravoslávnych kňazov aj duchovných iných kresťanských cirkví.

Trinásteho februára 2024 ruská armáda násilne odviedla duchovného otca Stepana Podolčaka, kňaza Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, z jeho domu v Chersonskej oblasti. „Vzali ho bosého, s vrecom na hlave a tvrdili, že ho berú na výsluch. Jeho zbité telo – pravdepodobne so strelnou ranou na hlave – sa našlo na obecnej ulici 15. februára,“ referuje ľudskoprávna organizácia „Forum 18“. Stepanovu manželku o jeho smrti informovali pracovníci márnice, ktorí ju vyzvali, aby prišla identifikovať telo.

Tento prípad zďaleka nebol ojedinelým príkladom násilia voči kléru Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Je súčasťou systematických represií. Otca Sergeja Chudinoviča z Chersonskej oblasti odviedli násilím priamo z jeho chrámu. Neskôr otec Sergej referoval o mučení, vyhrážkach znásilnením a ubližovaní jeho rodine. Berďanského kňaza Olega Nikolajeva zadržali a odviezli na neznáme miesto. Kňazov Andreja Čuja a archimandritu Krištofa Chrimliho zatkli, nezákonne zadržiavali a nakoniec deportovali do Gruzínska. Osud mnohých kňazov Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ktorých násilne odviedli ruské okupačné orgány, zostáva neznámy.

Hierarchovia Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny referujú, že na okupovaných územiach boli zastavené obvyklé farské aktivity. Bohoslužby sa teraz konajú len v podzemí s obrovským rizikom pre duchovných: „Zhromažďujú spoločenstvo tak, aby sa o tom nikto nedozvedel, pretože (orgány) prídu a zatknú ich.“ Kňazov, ktorí sú naďalej na okupovaných územiach, biskupi vyzývajú, aby odišli, pretože pobývať tam je pre nich príliš nebezpečné.

Chrámy Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny sú buď prevádzané na Ruskú pravoslávnu cirkev, alebo ich okupačné orgány využívajú na svoje potreby. V Mariupoli si Ruská pravoslávna cirkev privlastnila chrám Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny a plánuje ho prerobiť. V chráme Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny v novoazovskom okrese je teraz márnica.

Táto záležitosť sa nezastavila pri faktickej likvidácii Pravoslávnej cirkvi Ukrajiny, ktorú Ruská pravoslávna cirkev nazýva „schizmatickou“. Ruské orgány sa zamerali aj na tých, ktorých považovali za „svojich“: čiže na Ukrajinskú pravoslávnu cirkev a požadujú od nej úplné podriadenie.

Situácia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi na okupovaných územiach
Ukrajinská pravoslávna cirkev na okupovaných územiach sa podriadila ruskej cirkevnej moci bez nejakého odporu. Šesť zo siedmich eparchií prešlo pod Ruskú pravoslávnu cirkev bez námietok. Proti tomuto kroku sa postavil iba hierarcha Berďanskej eparchie, biskup Efrém (Jarynko), ale jeho postoj nezískal podporu medzi jeho klérom: 76 z 86 kňazov eparchie sa obrátilo na patriarchu Kirilla (Gunďajeva) so žiadosťou o začlenenie ich farností do Ruskej pravoslávnej cirkvi. Výsledkom bolo, že v máji 2023 sa táto eparchia stala súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi a disentujúceho biskupa vymenili.

Napriek tomu, že hierarchovia a duchovní Ruskej pravoslávnej cirkvi prejavujú úplnú lojalitu, Moskovský patriarchát im nedôveruje plne.

Patriarcha Kirill odstránil už troch ukrajinských biskupov a nahradil ich menovanými z Ruska. Medzi odvolanými hierarchami je aj metropolita Hilarion (Šukalo), ktorý donedávna podporoval prechod k Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Niektorí hierarchovia Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi z regiónov, ktoré nie sú ukoristené Ruskom, odsúdili personálne rozhodnutia patriarchu Kirilla a označili ich za „agresívnu cirkevnú politiku“ voči Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Avšak tento nesúhlas nemal žiadny účinok: menovania neboli prehodnotené. Na odvolanie Hilariona (Šukala), jedného z najautoritatívnejších hierarchov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, cirkevné vedenie Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi vôbec oficiálne nereagovalo.

„Ukrajinská pravoslávna cirkev mlčky nesúhlasí s tým, čo sa deje,“ hovorí ukrajinský religionista Karen Nikiforov. „Ukrajinská pravoslávna cirkev neuznala anexiu eparchií, neuznala žiadne menovanie Ruskej pravoslávnej cirkvi. Zároveň však neodznela ani jedna oficiálna nóta, ani metropolita Onufrij, ani Svätý synod nevydali oficiálne vyhlásenie, že sú proti takýmto krokom Ruskej pravoslávnej cirkvi.“

Menovaní z Ruska sa snažia dokázať svoju efektívnosť. Nový hierarcha Doneckej eparchie, metropolita Vladimír (Samochin), bol menovaný koncom októbra 2024. Podľa informácií na webovej stránke eparchie sa od novembra 2024 jej činnosť výrazne zvýšila. Za štyri mesiace, od novembra 2024 do februára 2025, duchovní nahlásili účasť na 410 podujatiach. V rovnakom období minulého roka ich bolo len 19.

Len časť tejto činnosti sa priamo týka cirkevného života – bohoslužby, stretnutia hierarchov, výstavba chrámu. Vo väčšine prípadov ide o účasť cirkvi na propagandistických podujatiach, o spoluprácu s okupačnými orgánmi a o stretnutia s deťmi a mládežou.

Napríklad duchovní Doneckej eparchie spoločne zaspievali ruským vojakom na Deň obrancu vlasti a stretli sa s prvým zástupcom náčelníka generálneho štábu prezidentskej administratívy Sergejom Kirienkom. Informovali tiež o účasti na otvorení výstavy „Čas si nás vybral“ na počesť výročia „Špeciálnej vojenskej operácie“ a zúčastnili sa na Svetovom koncile ruského ľudu na tému: „Ruský svet: vonkajšie a vnútorné výzvy“.

Propagácia „ruského sveta“ zo strany kňazov Ruskej pravoslávnej cirkvi siaha ďaleko za hranice chrámov a oficiálnych podujatí. Ruská pravoslávna cirkev prichádza do bežných škôl a na univerzity. Predstavitelia cirkvi podpisujú dohody o spolupráci s mestskými oddeleniami školstva pri podpore „duchovnej a mravnej výchovy detí a mládeže“, stretávajú sa so študentmi stredných škôl a zástupcami mládežníckych organizácií a dokonca navštevujú materské školy.

Mnohí kňazi Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi nechceli zostať pod okupáciou ani prejsť do Ruskej pravoslávnej cirkvi. Navyše sa od nich požadovalo, aby sa nielen formálne podriadili, ale aj aktívne spolupracovali s novými orgánmi.

Otec Vladimír Budnik z Chersonskej oblasti pôsobil na začiatku totálnej vojny ako rektor chrámu Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi v meste Golaja Pristan. Podľa jeho slov už v apríli 2022 začali do jeho chrámu prichádzať „muži v civile“. „Chceli, aby som prestal čítať kázne v ukrajinčine – hovorili: ‚Teraz je tu Rusko, toto všetko nepotrebujeme.‘ Potom začali požadovať kázne o trojjedinom národe: o spoločnej minulosti, spoločnej histórii, spoločnej cirkvi. Vykrúcal som sa, vyhováral som sa, že neviem dobre po rusky, ale oni tlačili viac a viac. Nevedel som, ako sa im vyhnúť,“ opisuje kňaz.

V istom momente mal otec Vladimír pocit, že ho čoskoro zatknú – návštevy orgánov boli čoraz častejšie. Jeho spolubrat strávil už dva týždne „v pivnici“ – okupačné orgány ho obvinili z „kolaborácie s kyjevským režimom“.

Vladimír Budník mal šťastie: podarilo sa mu uniknúť okupácii. Keď prišiel do Kyjeva, dostal textovú správu z neznámeho čísla, ktorá ho varovala, že si poňho čoskoro prídu a že musí urýchlene odísť.

„Ruské vojenské a okupačné orgány majú predstavu, že cirkev by mala slúžiť štátu,“ vysvetľuje Karen Nikiforov. „Ukrajinskí kňazi, ktorí prešli zatýkaním a zajatím, neskôr všetci hovoria, že sa ich Rusi pýtali: ‚Aké úlohy pre vás stanovil štát, aké úlohy ste dostali od SBU?‘ Už z toho, ako sú kladené otázky, je jasné, že Rusko vníma cirkev ako určitý druh neoficiálnej štátnej štruktúry. Nechápu, ako by to mohlo byť inak, ako môže cirkev existovať nezávisle.“

Porovnanie údajov v ruských a ukrajinských registroch ukázalo, že len približne polovica (56 %) farárov Ruskej pravoslávnej cirkvi zostala z predvojnových čias na okupovaných územiach, ostatní boli vymenovaní po nástupe okupácie.

„Mnohí kňazi odtiaľ utiekli,“ hovorí kňaz Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi Alexander Sorokin. „Niektorým sa vyhrážali muži v civile: ‚Otče, máte rodinu, chcete, aby s ňou bolo všetko v poriadku, však?‘ Opustili dobre udržiavané chrámy, opustili svoje domy – zanechali všetko a utiekli. Tu si musia prenajímať bývanie, slúžiť ako druhí alebo tretí kňazi v chrámoch. Je to smutná situácia. Oni však zostali verní Kristovi. A majú pokojné svedomie. Veľmi dobre chápu, načo to všetko je, je to ich voľba.“

„Postoj kňazov Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi (na okupovaných územiach) k okupácii a anexii cirkvi je rôzny,“ vysvetľuje Karen Nikiforov. „Sú takí, ktorí s tým nesúhlasia, a sú kolaboranti. Poznáme asi toľko príkladov aktívnej spolupráce s okupačnými orgánmi, ak nie menej, ako je kňazov, ktorí odchádzajú. Z tých, ktorí zostávajú a pokračujú v službe, nie všetci okupáciu vítajú a samotná náboženská služba nie je kolaboráciou. Hoci sú určite pod tlakom. To však neznamená, že utekajú a prezrádzajú každú spoveď.“

Celkovo sa počet náboženských komunít na okupovaných územiach počas totálnej vojny znížil o viac ako polovicu. Podobne ako pri zničených chrámoch, aj tí, ktorí sa nepodriadili Moskovskému patriarchátu, trpeli viac.

Napríklad počet farností Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktoré boli neskôr začlenené do Ruskej pravoslávnej cirkvi, sa znížil 1,4-krát, zatiaľ čo počet protestantských komunít sa znížil 3,6-krát. Katolícka cirkev bola takmer úplne zničená: z 15 farností rímskokatolíckej cirkvi zostala len jedna, zo 49 farností Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi nezostala žiadna.

Celkovo sa počet náboženských organizácií, ktoré nie sú podriadené Moskovskému patriarchátu, počas okupácie znížil päťnásobne.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org

Preložil o. Ján Krupa

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/174379/aka-je-situacia-ukrajinskej-pravoslavnej-cirkvi-na-okupovanych-uzemiach

foto:
Kňaz Serhij Zezul žehná košíky pred chrámom zničeným počas bojov medzi ruskými a ukrajinskými silami počas osláv pravoslávnej Veľkej noci v obci Lukašivka na Ukrajine v nedeľu 20. apríla 2025. zdroj: TASR/AP Photo/Evgeniy Maloletka