Tokajícka tragédia

 

Autor: Juraj Kasarda 

 

V oblasti okresu Stropkov pred príchodom frontu pôsobilo veľa partizánskych oddielov. Boli medzi nimi napríklad: oddiely Pugačev, Za Rodinu, Majorov, Kulbakin, Šukajev, (1) Berenštejn a mnoho iných väčších či menších zvä/stranky/  Najväčšiu činnosť  v tomto priestore vyvíjal zväzok Čapajev, ktorý čítal vyše 1000 členov a združoval niekoľké partizánske skupiny.

 

Okupačná politika Nemecka sa v jeseni 1944 sústredila na potlačenie SNP. Priamu okupáciu Slovenska Wermachtom a zložkami SS v zázemí podporovali jednotky pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície a bezpečnostné služby SIPO -Sicherheitspolizei a Sicherheintsdienst-SD. Jadro toho tvorili Einsatzkommando 13 a 14, ďalej Sonderkommando 7a, Sonderkommando 15, 27 a 29. Na východnom Slovensku pôsobilo Zvláštne komando  ZbV 27. Toto komando bolo začiatkom septembra 1944 vyčlenené pre potreby hlavného veliteľstva armád Severná Ukrajina s cieľom pacifikácie východného Slovenska. Sídlo ZbV 27 bolo v Prešove. Trestné oddiely komanda spolu s SS jednotkami doplnené príslušníkmi Wermachtu vyrážali na likvidačné protipartizánske akcie, ktoré zvyčajne končili vypálením dedín a vyvraždením obyvateľov, ako akt pomsty za pomoc partizánom.

 

Partizánom pomáhalo najmä civilné obyvateľstvo. Celá partizánska oblasť, ktorá pozostávala z 23 obcí a do ktorej patrili obec ako Bžany, Lomné, Kručov, Tokajík, všemožne podporovali spomínaný partizánsky oddiel Čapajev a iné, potravinami, ale aj správami o pohybe (3). Tieto boli životne dôležité, pretože vďaka nim vedeli partizáni prakticky všetko. Anna Kasardová spomína, ako k nim domov (do obce Kručov) večer chodili partizáni a jej matka Anna Kasardová im dávala čerstvo upečený chlieb, najedli sa, niečo zobrali so sebou a zas odišli. Opakovalo sa to niekoľko krát. Pri odhalení by partizánov aj obyvateľov domu čakala istá smrť. Určitý čas dokonca na povale domu ukrývali aj židovského utečenca s  priezviskom Schwartz. Prespával na povale domu.

 

Po stupňujúcom sa tlaku a prenasledovaní odišiel do lesov a už sa nikdy nevrátil. Partizáni kontrolovali dopravné spoje. Jednou z úspešných akcií bolo aj prepadnutie autokolóny (4), pri obci Miňovce, pri Stropkove, z druhej polovice októbra 1944. Akcia bola vykonaná tak, že partizáni zlikvidovali prvé a posledné vozidlo konvoja. Nemecké vozidlá sa nemohli pohnúť ani dozadu ani dopredu. Partizáni zničili 8 nákladných automobilov, pásové vozidlo, zlikvidovali mužstvo a ukoristili kone, zbrane a (5). Partizánska činnosť je ďalej zaznamenaná aj pri obci Turany nad Ondavou (6).  Za partizánske akcie sa Nemci pomstili na civilnom obyvateľstve (7). Dôkazom toho sú mnohé vypálené domy, ktoré boli zničené ešte pred príchodom frontu, prevažne v druhej polovici novembra 1944. Nemci ich vypálili aj z dôvodov, aby sa nedostali do rúk postupujúcej Červenej armáde a 1. československému armádnemu zboru. Vypálené dediny, v okrese Stropkov boli viaceré: Brusnica, Miňovce, či najznámejšia Tokajík, kde bolo aj zastrelených 32 mužov z obce a (8) Nemci uskutočňovali taktiku širokej deštrukcie všetkých objektov, ktoré mohli poslúžiť partizánskemu hnutiu. Ani akcie nemeckých jednotiek v novembri a decembri roku 1944 nezlomili a nezlikvidovali partizánske (9) Na druhej strane veľa obyvateľov okresu Stropkov a priľahlých oblastí vstupovalo do radov partizánskych skupín, žiaľ mnohí padli v boji. Niektorí obyvatelia obce Petejovce (dnes zaniknutá obec) padli v bojoch pri Vrútkach. Z obce Bžany padol Ján Jagerský.  (10).

 

Najčastejšie škody na majetku obyvateľstva, ktoré vznikli v priebehu jesene a zimy bojov na Ondave podľa archívnych zdrojov, boli zapríčinené vypaľovaním obcí, či bojovou činnosťou. Škody sa vyšplhali na miliónové čísla. Problémy vypálených, či zničených obydlí mala riešiť tzv. vojnová škoda. Ako kompenzácia bola časť nákladov na výstavbu vyplatená zo štátnej pokladnice, podľa nariadenia č. 130/45  (11) Vojnové škody na Slovensku dosiahli výšku vyše 114 mld. Kčs. Boli zničené železnice, cesty a stovky (12). Dokopy bolo v okrese Stropkov kompletne vypálených či zničených niekoľko (13) domov.

 

 

V auguste 1944 mali partizáni z oddielu „Za Rodinu“ v Tokajíku u Petra Pana schôdzku s obyvateľmi obce, ale aj obyvateľmi priľahlých obcí ako Mrázovce alebo Miňovce. Riešili sa tu otázky zásobovania partizánov a zapájania sa civilného obyvateľstvo do aktívneho odboja. Šesťdesiatročný Ivan Medvedz z Tokajíka sa podujal vyhodiť do vzduch olšavský most, ležiaci na dôležitej dopravnej trati, používanej (14). Iní chlapi z Tokajíka sa zúčastňovali na partizánskych akciách, v určených priestoroch hliadkovali, rozširovali letáky, a získavali slovenských vojakov z rozpadnutých divízií do partizánskych oddielov, ďalej podávali správy o pohybe Nemcov na trase Stropkov-Kelča-Domaša (15). Od septembra až do konca novembra 1944 rozmach partizánskeho boja na Slovensku nadobúdal povstalecký masový charakter. Čapajevovci kontrolovali nielen okolité dediny, ale aj celé (16). Obec bola v tesnom kontakte s partizánskymi jednotkami „Za Rodinu“ majora Strelcova (časť partizánskej brigády Čapajev) , ktorý padol pri prechode frontovej línie v novembri 1944 pri obci Habura a Borov.

 

Mesiac pred tragédiou v Tokajíku nariadilo nemecké velenie evakuáciu obyvateľstva podduklianskej oblasti, vrátane obyvateľov obce Tokají (17). V druhej polovici novembra 1944 tesne pred tokajíckou tragédiou, bolo obyvateľstvo napäté, ozývalo sa dunenie nemeckých a sovietskych ťažkých zbraní(18). Partizánske oddiely zaujímali obranné postavenia a nemecké jednotky systematicky pátrali po partizánoch (19) Obsadili dediny Ďapalovce a Piskorovce, odkiaľ predpokladali útok nepriateľa. Veliteľ oddielu nariadil evakuácie obcí do hôr. Nad Piskorovcami sa už začalo bojovať. Partizáni zaútočili východne od obce Tokajík. Tu sa objavil aj prvý nemecký tank a ďalšie, ako im oznámila prieskumná hliadka, sa blížili od Ďapaloviec. Za nimi postupovala pechota. Partizánom pri tomto boji pomáhalo aj civilné obyvateľstvo, preto sa Nemci pomstili na civilnom obyvateľstve. Obyvatelia boli kruto prenasledovaní. Podľa prvotných myšlienok velenia nemeckej armády ostávali stále vojakmi a nebojujú proti ženám a deťom. Takéto rozlišovanie vyvolávalo neustálu nevôľu Hitlera, ktorý vo svojom „rozkaze o boji proti bandám“ zo 16. novembra 1942 znovu pripomenul, že vojsko vo svojom boji o bytie a nebytie,je oprávnené a povinné „neobmedzene využívať najbrutálnejšie prostriedky aj proti ženám a deťom“ , ak to povedie k vytýčenému cieľu teda k „zvládnutiu tohto moru“ (bánd)[20] Takáto pomsta zastihla aj obec Tokají (21). Rovnako boli postihnuté aj iné, neďaleké obce. Tokajík je jednou zo 102 obcí, ktoré boli vypálené počas druhej svetovej vojny ako dôsledok represálií nacistov a príslušníkov pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy na Slovensku, proti partizánskych jednotiek Edelweiss, Jozef a ďalších. Protokoly navyše dokladujú, že na najvyššom vojenskom velení sa zväčša veľmi dobre vedelo o krutostiach a dozvedeli sa o nich aj tí, ktorí na základe svojho služobného postavenia, s tým neprišli vôbec do  s tým neprišli vôbec do styku (22).

 

Začiatkom septembra 1944 sa v Tokajíku objavilo okolo päťdesiat nemeckých vojakov. Začali rabovať, odvliekli aj niekoľko kusov ošípaných. Obyvateľom inak neublížili. V polovici októbra prebehla dedinou nepravdivá správa, že veliteľ žandárskej stanice zo Stropkova, Peter Biskupič dal zatknúť niekoľko občanov z obce. Okrem toho sa začali šíriť chýry z neďalekej obce Lomné, kde mali Nemci svoj štáb, že na ich mape je Tokajík podčiarknutý červenou farbou, čo v praxi znamenalo, že má zmiznúť z (23). V druhej polovici októbra zajali Nemci 98-člennú skupinu sovietskych vojakov- zajatcov a zastavili sa s nimi na noc v Tokají (24). Zajatcov sa podujala zachrániť skupina partizánov pod velením Rudolfa Jánošíka. Priblížili sa k dedine v smere od Piskoroviec, na dolnom konci bezhlučne zlikvidovali nemecké hliadky a zajatcov oslobodili. Tento úspech partizánov nemecké velenie znášalo len veľmi ťažko, a preto 11. novembra zaútočilo asi 150 nemeckých vojakov na Tokajík. Chlapov doma nenašli, len ženy, starcov a deti. Nechali ich na pokoji. O niekoľko dní prišli znovu. Vzali iba niekoľko ošípaných a obyvateľom dali opäť (25). 18. novembra 1944 dopoludnia prišli od obce Mrázovce z lesa štyria chlapi v civile. Navštívili dom Jána Kaňuka a začali sa vypytovať na partizánov. Údajne sa k nim chceli pripojiť a bojovať spolu s nimi. Dôverčivý Ján Kaňuk im ukázal cestu smerom k Piskorovciam. Ako sa neskoršie ukázalo, boli to nemeckí agenti – vyzvedači. Po niekoľkých hodinách prišli do Tokajíka traja nemeckí dôstojníci na koňoch, prezreli terén a odišli.

 

 

Tokajícka tragédia II 

 

Nadišla posledná, osudná noc z osemnásteho na devätnásteho novembra 1944- začiatok krvavej nedele v Tokajíku. V ranných hodinách prišlo do dediny asi 200 nemeckých vojakov. Zo všetkých strán obkľúčili obec, pretože prichádzali od lesov. Potom začali po domoch vyhľadávať mužov. Na ruky im dávali putá a zhromaždili ich v záhrade pri gréckokatolíckej cerkvi. Do obeda sústredili 34 mužov. Pri prehľadávaní našli v posteli aj Juraja Medvedza. Nedávno sa vrátil zo slovenskej armády, resp. z rozpustených východoslovenských divízií. Ležal chorý, vo vysokých horúčkach. Nemeckí vojaci mu neverili a zavolali svojho lekára, ktorý potvrdil chorobu a vydal lístok na evakuáciu. Tak ostal Juraj Medvedz nažive (1). Chlapom v záhrade dovolili, aby im ich príbuzní priniesli jedlo na tri dni a teplé oblečenie, keďže z domu ich zobrali len v tom, čo mali na sebe. Potom im sňali putá a hodinu pred popoludním zoradili chlapov do trojstupu.

 

Asi o pol dvanástej zaznel povel na pochod: „Smer Brusnica“, takto začala smutne známa Tokajícka tragédia (2), každý bol presvedčený, že idú kopať zákopy pre nemeckú obranu. V zamyslení prišiel celý zástup k potoku Tokajec, pod les zvaný Podperelisok. Vzdialený od obce sotva jeden kilometer. Tu, v údolí potoka veliteľ Zbv komanda 27 Prešov, Oberfeldwebel (3), ktorý na nich čakal s vyzbrojenou jednotkou, dal pochod zastaviť. Prikázal jednému z vojakov, aby prečítali rozsudok. Bez akéhokoľvek súdneho procesu prečítali zoradeným a nič netušiacim ľuďom krvavý rozsudok: „Vy ste partizánske légia, vy ste partizánov podporovali, každý druhý deň ste im jesť dávali, našich vojakov ste zabíjali, preto vaše ministerstvo nariadili chlapov vystrieľať, dediny vypáliť.“ V skratke: „Za pomoc a podporu partizánom odsudzujú sa na trest smrti zastrelením… Rozsudok bude vykonaný ihneď. Dr. Jozef Tiso.“ Bol to strašný výrok, po ktorom evakuanti, ktorí boli medzi Tokajíčanmi, začali ukazovať potvrdenia o evakuácií. Nič však nepomohlo. Zaznel povel na streľbu. Niektorí hľadali záchranu pred smrtiacimi guľkami v úteku, ale aj tak neunikli. Padli po prvých krokoch. Tridsaťštyri mužov, otcov, bratov a synov ostalo nehybne ležať na zemi.

 

 

Tých, ktorí sa ešte hýbali alebo javili známky života, dobíjali ranami z pištole, strieľali do hlavy a kopali. Na vlastné oči to videl aj Andrej Stropkovský (4). Ženy, deti a starcov, ktorí o osude svojich najbližších nič nevedeli, Nemci zatiaľ vyháňali z Tokajíka. Po skupinách opúšťali svoje domovy a rozchádzali sa po vzdialenejších dedinách. O tragédi sa niektorí dozvedeli už o niekoľko dní. Zoznam obetí doplnili aj 19-ročný Ján Vrabeľ, ktorý sa skryl v lese, keď sa dozvedel, že Nemci vyháňajú dedinčanov, prišiel matke pomôcť ich majetok naložiť na voz a zapriahnuť kravy. No Nemci ho za pomoci psov chytili a zastrelili. Našli ho dedinčania s rozbitou hlavou a niekoľkými strelnými ranami. Ďalej rodina Siničakovcov, na ktorých počas evakuácie v dedine Lipníky strieľali z lietadla, na žive zo sedem člennej rodiny ostali otec a tri deti. Zaujímavosťou je, že matka Terézia bola mŕtva a dieťa, ktoré v tom čase bolo prisaté k jej prsníku ostalo nažive (5).

 

Niekoľko minút po odchode katov sa prebral ťažko ranený Andrej Stropkovský a Michal Medvedz, ktorý ležal pod mŕtvym telom svojho brata. Nemeckú guľku nosil až do svojej smrti len dva centimetre od pľúc (6). Napriek ťažkej rane na chrbte začal hľadať svojho šestnásťročného syna Miška, ktorý pred streľbou stál pri ňom. Našiel ho až o 50 metrov za potokom – mŕtveho. Ukázal mu ho Andrej Stropkovský, ktorý ležal skrčený v kríčku postrelený do pravej nohy. Akoby zázrakom sa podarilo prežiť len týmto dvom mužom. Vydali sa k lesu, aby ich Nemci nespozorovali. Michal Medvedz pozbieral svoje posledné sily aby pomohol Andrejov Stropkovskému vzdialiť sa z miesta tragédie. Nechcelo sa mu veriť že je toto všetko možné! (7). Niekoľko hodín chodili po lese, až sa dostali na to isté miesto, odkiaľ vyšli. Poblúdili. Od mŕtvych vzali chlieb, aby sa posilnili. Po niekoľkých hodinách namáhavej chôdze sa dostali do lesa na druhej strane obce, kde našli drevenú kolibu, ktorej sa usadili a ošetrili si rany .

 

O tri dni neskôr prišiel do koliby jej vlastník, Ján Hreško, z Piskoroviec, ktorý utekal so svojou rodinou z evakuácie. Kolibu si zhotovil ešte predtým, ako opustil svoju dedinu. Tu spolu žili v strachu a neistote až do 29. novembra 1944, keď Tokajík oslobodili vojská 4. ukrajinského (8). V deň tragédie sa medzi obcami Piskorovce a Tokajík strhol medzi partizánmi a nemeckou jednotkou oberfelwedera Kumanna boj, ktorý trval až do večerných hodín. V tomto boji zničili partizáni jeden nemecký tank a niekoľko Nemcov (9). Nemecké oddiely už na druhý deň podpálili celú obec Tokajík, spolu dvadsať sedem (10). Ostal iba gréckokatolícky chrám a jedna vzdialenejšia chalúpka. Podľa Nemeckých plánov rovnaký osud mal postihnúť aj dedinu Piskorovce, ale včasný zásah partizánov tomu zabránil (11). 30. novembra 1944 sa Medvedz a Stropkovský prvýkrát stretli so sovietskymi vojakmi. Zranených mužov ošetrili sovietski lekári, ktorí spolu s personálom zachraňovali životy aj raneným vojakom, z ktorých sa značná časť mohla vrátiť späť na front. Medvedz im po tomto ošetrení išiel ukázať, kde ležia obete. Na miesto tragédie s ním išiel sovietsky major s troma vojakmi a dvoma ženami sanitárkami. Prezreli si miesto činu. Obete stále ležali v potoku a na lúke, kde ich postrieľali. Major spísal záznam o tejto masakre a po návrate do dediny obom raneným sovietsky lekár poskytol potrebnú pomoc (12).

 

Po oslobodení Tokajíka a iných priľahlých obci sa vojská 4. Ukrajinského frontu zastavili na rieke Ondava a len ťažko sa prebíjali na západ, (13) neskôr Nemecké vojská spolu s Maďarskou Kráľovskou armádou ustupovali pozdĺž rieky (14) a Červenej armáde sa podaril prielom. Na prosbu Michala Medvedza a Andreja Stropkovského prišli 12. decembra 1944 obyvatelia zo susednej obce Piskorovce a zakopali obete do spoločného hrobu na mieste vraždy. Po návrate z evakuácie požiadali príbuzní o exhumáciu zavraždených obetí, aby ich mohli pochovať dôstojným spôsobom. Na pohrebe, ktorý sa konal 4. apríla 1945 sa na obecnom cintoríne zišlo mnoho ľudí, aby si uctili pamiatku popravených mužov z obce Tokajík. Na smútočnom pohrebe boli zúčastnení aj traja kňazi z okolitých farností: V. Čisarik (farnosť Lomné), A. Andraško (farnosť Miňovce) a J. Palaščák (dnes neexistujúca farnosť Valkov) (17). Po tragédii ostalo dvadsaťdva vdov a sedemdesiat štyri sirôt (16). Ubytovali sa do pivničných priestorov vypálených domov. Na jar roku 1945 si začali dedinčania stavať dočasné chatrče pletené z prútia, oblepené hlinou a pokryté slamou, toto provizórium trvalo viac ako dva roky (17).

 

 

Menný zoznam zastrelených mužov

 

Obyvatelia Tokajíka:

 

Ján Vorobeľ, 45-ročný, ženatý, dve deti

 

Ján Vorobeľ, 20-ročný, slobodný

 

Peter Vorobeľ, 55-ročný,ženatý sedem detí

 

Juraj Hudák, 45-ročný,ženatý, šesť detí

 

Juraj Zeleňák, 46-ročný,ženatý päť detí

 

Ján Medvedz, 68-ročný,ženatý šesť detí

 

Ján Kaňuk, 27-ročný, ženatý jedno dieťa

 

Ján Medvedz, 46-ročný,ženatý, šesť detí

 

Ján Medvedz, 35-ročný, ženatý, jedno dieťa

 

Ján Medvedz, 35-ročný,ženatý, päť detí

 

Ján Medvedz, 33-ročný,ženatý, päť detí

 

Jozef Medvedz, 26-ročný,ženatý jedno dieťa

 

Jozef Medvedz, 26-ročný, slobodný

 

Michal Medvedz, 45-ročný, ženatý, sedem detí

 

Michal Medvedz, 19-ročný,slobodný (syn)

 

Michal Medvedz, 16-ročný,(syn Michala Medvedza, ktorý ostal nažive)

 

Peter Medvedz, 24-ročný,slobodný

 

Peter Medvedz, 20-ročný,slobodný

 

Juraj Medvedz, 55-ročný, ženatý, sedem detí

 

Ján Pavuk, 31-ročný, ženatý dve deti

 

Ján Pan, 19-ročný (zabitý pri cintoríne)

 

Peter Pan, 45-ročný, ženatý, štyri deti

 

Juraj Stropkovský, 23-ročný, slobodný (brat Andreja Stropkovského, ktorý prežil)

 

Mikuláš Čečko, 35-ročný, ženatý dve deti

 

Evakuanti z Vyšného Orlíka:

 

Ján Kriško, 63-ročný, ženatý, päť detí

 

Peter Kriško, 21-ročný, slobodný

 

Andrej Miškovský-Paňko, ženatý

 

Jozef Viľchovský, 31-ročný, ženatý, dve deti

 

Evakuanti z Tisinca:

 

Juraj Kačmár, 49-ročný,ženatý,päť detí

 

Juraj Kačmár, 22-ročný, slobodný (syn)

 

Evakuant z Čertižného:

 

Andrej Neila, 55-ročný, ženatý,tri deti

 

Evakuant zo Stropkova:

 

Ján Gombár, 41-ročný, šesť detí/pomahala-som-partizanom/

 

—————————————————————————

 

 

 

(1) Sedlák, Imrich, Dukla Brána slobody, Osveta, Bratislava, 1960, s.164

 

(2) Bernštejn, Leonid, Od Dnepra po Karpaty, Pravda, Bratislava, 1990, s. 228-278

 

(3) Mindoš, Ivan, Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1982, s.19

 

(4) Štátny archív v Prešove, pobočka Svidník, Rokovanie ONV v Stropkove 1946, Prezidiálne písomnosti- Špeciálna mapa „Giraltovce“ čís. 4367 , škatuľa 30,obal 1, spis č.1354

 

(5) Mindoš, Ivan, Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1982, s.20

 

(6) Štátny archív v Prešove, pobočka Svidník, Rokovanie ONV v Stropkove 1946, Prezidiálne písomnosti- Špeciálna mapa „Giraltovce“ čís. 4367 , škatuľa 30,obal 1, spis č.1354

 

(7) Mindoš, Ivan, Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice, 1982, s.21

 

(9) Kronika obce Tokajík

 

(9) Takáč, Ladislav, SNP v pamäti národa, NKV International, Bratislava, 1994, s.198-199

 

(10) Štátny archív v Prešove, pobočka Humenné, OÚ MNV Kelča 1946, Administratívne spisy, škatuľa 2

 

(11) Štátny archív v Prešove, pobočka Svidník, Rokovanie ONV v Stropkove 1946, Vojnové škody , škatuľa 44, obal 1, spis č. 46

 

(12) Londák, Miroslav a kol., Dejiny Slovenska v datech, Libri, Praha, 2007, s. 490

 

(13) http://www.szpb.sk/rezoznam.htm       22.1.2015

 

(14) Gašpar, Gregor: 35. výročie vzniku partizánskej jednotky Čapajev, vyd. Vlastivedné múzeum Hanušovce nad Topľou, Hanušovce nad Topľou 1978,s.44

 

(15) Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.20

 

(16) Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.21

 

(17) Mindoš, Ivan:Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.21

 

(18) Pamätná kniha obce Tokajík s.5

 

(19) Kováč, Dušan: Storočie svetla -storočie temna, vyd. Q 111, Bratislava 2000, s.122

 

(20) Knopp, Guido: Wehrmacht, Ikar, Bratislava 2010, s.143

 

(21) Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.21

 

[22] Neitzel, Sönke: Odpočúvaný, Ikar, Bratislava 2009,S.61

 

(23) Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.22

 

(24) Beňo, Ján: Stropkov a okolie, Východoslovenské vydavateľstvo, 1978, Košice, s.123

 

(25) Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.22

 

 

 

 

Tokajícka tragédia II 

 

(1) Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.22

 

(2) Štátny archív v Prešove, pobočka Svidník, Rokovania obecného zastupiteľstva 1946-1990, škatuľa

 

1, obal 3, zápisnica s.10

 

(3) Kronika obce Tokajík

 

(4)Beňo, Ján: Stropkov a okolie, Východoslovenské vydavateľstvo, 1978, Košice, s.124

 

(5) Kronika obce Tokajík

 

(6) Mindoš, Ivan: Tokajík, Duklianske múzeum vo Svidníku, Svidník 1971, s.43

 

(7) Rodák, Jozef: Karpatsko-duklianska operácia II, Pozabudnutý hrdinovia, vyd. ADIN, Prešov 2012,

 

s.14

 

(9) Kronika obce Tokajík

 

(9) Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.24

 

(10) Kováč Dušan a kol.: Kronika Slovenska II, Fortuna Print and Adult, Bratislava 1999, s.298

 

(11) Mindoš, Ivan: Tokajík, Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.24

 

(12) Mindoš, Ivan: Tokajík, Duklianske múzeum vo Svidníku, 1971, Svidník, s.24

 

(13) Historická revue, Záver vojny a prechod frontu cez Slovensko, rok 2011, ročník 22, číslo 9,s. 48

 

(14) Rodák, Jozef: Karpatsko-duklianska operácia, ADIN, Prešov 2010,s.16-17

 

(15) Kronika obce Tokajík

 

(16) Beňo, Ján: Stropkov a okolie, Východoslovenské vydavateľstvo, 1978, Košice, s.124

 

(17) Mindoš, Ivan: Tokajík,Východoslovenské vydavateľstvo, Svidník 1982, s.24

 

(18) Pamätná kniha obce Tokajík s. 8-10


Zdroj: http://www.kvhbeskydy.sk/tokajicka-tragedia-i/