Ako zadrôtovali československé hranice

Nový európsky západ sa od východu oddeľuje pohraničnými bariérami s ostnatým drôtom. Šesť rokov po prvom maďarskom plote na hraniciach so Srbskom vyrastajú podobné prekážky aj medzi Poľskom, pobaltskými štátmi a Bieloruskom. Pripomína to obdobie studenej vojny so železnou oponou. Natískajú sa preto spomienky na zadrôtované hranice niekdajšieho Československa.

Presne pred 70 rokmi rozhodlo komunistické vedenie Československa o sprísnení ochrany štátnych hraníc s Bavorskom a Rakúskom fakticky od Jáchymova až po Bratislavu. Zároveň vyšiel tajný rozkaz ministra národnej bezpečnosti. Týkal sa ustanovenia pohraničného pásma, vyhlásenia zakázaného a hraničného pásma ako aj vysídľovania nežiaducich osôb z týchto pásiem. Na Slovensku sa to vzťahovalo na 80 kilometrov dlhý úsek štátnej hranice v predmestí Bratislavy a vo vtedajších okresoch Bratislava – okolie a Malacky.

„Zakázané pásmo nemohlo byť vôbec obývané a v hraničnom pásme mohli bývať len tzv. spoľahliví a ľudovodemokra­tickému režimu oddaní občania,“ upozorňuje slovenský historik Jan Pešek. To prvé pásmo siahalo zvyčajne dva kilometre a druhé päť kilometrov (na niektorých úsekoch dokonca 10 km) od hraničnej čiary do vnútrozemia. Do zakázaného pásma smeli iba prísne preverené osoby a vždy v sprievode členov pohraničnej hliadky. Dalo sa tam ísť iba na dočasné povolenie alebo špeciálnu priepustku. Všetky verejné cesty, ktoré viedli do tohto priestoru označeného bielym tabuľami s nápisom „Pozor! Vstup zakázaný“, mali závory.

Narušitelia hraníc to mali ťažké
Z hraničného pásma sa museli postupne vysťahovať tzv. nespoľahlivé osoby. Tajný rozkaz ich nedefinoval. Až z rozkazu ministra vnútra v roku 1959 vyplynulo, že ide o ľudí, ktorí sa nezmierili so svojou novou situáciou, keď ich zbavili „nadriadeného postavenia na úseku hospodárskeho a kultúrneho života“.

Od jesene 1951 do jari 1952 išlo o hromadnú čistiacu akciu. Z Peškových zistení vyplýva, že z hraničného pásma na československo-rakúskej hranici vysídlili bezmála 170 rodín (488 osôb). V druhej etape do konca roku 1952 vysťahovali ďalších asi 250 rodín, väčšinou na stredné a východné Slovensko.

Oficiálne sa zriaďovanie pásiem zdôvodňovalo nevyhnutnosťou prekaziť prenikanie západných špiónov do Československa a bojovať proti „narušiteľom štátnych hraníc“. To bol výraz pre politických utečencov z Československa a tých, ktorí im pri úteku pomáhali.

Samotné vytváranie pohraničných pásiem by však tomu asi nezabránilo. Napríklad v roku 1951 zadržali pohraničníci podľa štatistík pri úteku z ČSR vyše 1 500 a pri prieniku do ČSR 680 osôb. Okolo 600 ľudí však nechytili.

Preto sa už na jeseň 1951 začalo s budovaním drôtených zátarás podľa sovietskeho vzoru, ktoré symbolizovali železnú oponu. Najpodrobnejšie tieto tzv. ženijno-technické zariadenia popísal český historik Martin Pulec. Išlo o tri ploty, z ktorých prvý dvojmetrový tvorila spleť ostnatých drôtov, prostredný trojmetrový v tvare písmena T bol signálny s vysokým elektrickým napätím, tretí slúžil ako zábrana pre lesnú zver, aby nemohla preniknúť k elektrickému plotu zo strany hranice.

Celková dĺžka týchto zátarás dosiahla v roku 1952 vyše 697 kilometrov a ich trasa len približne kopírovala hraničnú čiaru. Tiahla sa pozdĺž nej rovnobežne s ňou a v závislosti od terénu bola od nej vzdialená niekoľko desiatok aj niekoľko stovák metrov. Mnohých rakúskych občanov na turistickom výlete to miatlo. Mysleli si, že hranica je až pri zátarasách a boli zadržaní československými pohraničníkmi.

Ale väčšia vzdialenosť zátarás od samotnej štátnej hranice na československej strane mala svoju logiku, lebo spomalila alebo zastavila tunajších občanov pri úteku na Západ. Príslušníci Pohraničnej stráže (PS) vďaka tomu mohli skôr zadržať prípadného „narušiteľa“.

Ak sa mu predsa len podarilo prekonať prvý plot, dostal sa na zoraný 15 až 18 metrov široký tzv. kontrolný pás a zanechával v ňom stopy. To umožnilo strážnej hliadke zistiť, kde mieni „narušiteľ“ ilegálne prekročiť hranicu.

V krajnom prípade mohli pohraničníci pri jeho prenasledovaní použiť strelnú zbraň. Umožňovalo to nariadenie vydané k spomínanému zákonu z roku 1951, ktoré podľa historika Ľubomíra Morbachera legitimizovalo usmrtiť kohokoľvek, kto sa pokúsil emigrovať cez železnú oponu. Prípadne neoprávnene vkročil na územie ČSR a neuposlúchol ústnu výzvu príslušníkov pohraničnej stráže.

Preto už v roku 1952 sa v zakázanom pásme čoraz častejšie rozliehala streľba. Boli ranení aj mŕtvi, čo znížilo počet pokusov o ilegálny prechod hraníc takmer o tretinu. Režim však chcel dosiahnuť maximum, politická úloha predsa znela: uzavrieť štátne hranice tak nepriedušne, aby cez ne neprenikla ani myš.

Pekelné nápady Ludvíka Hlavačku
Ešte v novembri 1951 navrhol veliteľ PS plukovník Ludvík Hlavačka ministrovi vnútra Ladislavovi Kopřivovi zriadenie mínových polí na úsekoch hranice so Západným Nemeckom a s Rakúskom.

Hlavačka sa narodil v Starom Meste pri Uherskom Hradišti v roku 1911. Vyučil sa za karosára. Ešte pred vojnou vstúpil do KSČ a počas Protektorátu Čechy a Morava pôsobil v jej ilegálnych štruktúrach. V roku 1944 padol do rúk gestapa. Dlho ho kruto vyšetrovali, ďalších členov odbojovej organizácie však neprezradil. Odsúdili ho na trest smrti, neskôr mu ho zmiernili na žalár, ale potom znovu na popravu (to už v Lipsku). Pred smrťou ho zachránila porážka hitlerovského Nemecka.

Po oslobodení začal Hlavačka pracovať v Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Netrvalo dlho a stal sa jej krajským veliteľom v Zlíne. Politických väzňov tamojšia ŠtB vyšetrovala vo väznici v Uherskom Hradišti. Hlavačka niektorých vypočúval osobne a stál sa známy originálnym mučením. Používal tzv. elektrické topánky, ktoré vymyslel sám, alebo odpozoroval počas svojho väznenia gestapom. Išlo o kovové vložky, ktoré sa vsunuli do topánok a pri vyšetrovaní sa do nich púšťal elektrický prúd.

V roku 1949 Hlavačku vážne postrelili počas tajnej operácie, ktorej osobne velil. Išlo o zatknutie „nebezpečného politického zločinca“, ako vyplýva z archívnych záznamov ŠtB. Viac ako mesiac ležal v nemocnici. Potom na ministerstve vnútra usúdili, že práve on by sa hodil za veliteľa PS, ktorú posilnili presunom jednej pešej divízie z armády.

Niektoré zdroje uvádzajú, že aj s návrhom napustiť drôtené zátarasy elektrinou prišiel plukovník Hlavačka a že ho presadil napriek platným predpisom a zákonu o všeobecnom ohrození. Možno mu však ten nápad pošepli sovietski poradcovia, ktorí už vtedy v ČSR pôsobili. Podľa profesora Stanislava Zvežinského z Moskovskej technickej univerzity spojov sa prvé elektrické ploty s drôtenými zátarasami a s tzv. kontrolným pásmom objavili na západných hraniciach ZSSR koncom štyridsiatych rokov 20. storočia. Čiže o niečo skôr ako na hraniciach ČSR a ďalších sovietskych satelitov so západnými štátmi.

Stačilo sa dotknúť elektrického drôtu a „narušiteľ“ bol na mieste mŕtvy. Tak prišlo o život na československých hraniciach podľa rôznych odhadov 100 až 150 utečencov. Vysoké napätie však nerozlišuje medzi „narušiteľmi“ a pohraničníkmi. Ako uvádza český historik Ivo Pejčoch, po zásahu elektrickým prúdom zomrelo v tom období 27 strážcov hraníc.

A tak pred 70 rokmi, v novembri 1951 prišiel Hlavačka s ďalším nápadom, ako umocniť nepreniknuteľnosť štátnych hraníc: jednoducho ich bolo treba zamínovať. Vyskúšali rôzne typy mín, napokon sa však na osemkilometrovom úseku pri Aši rozhodli uložiť tzv. granátové míny PP-Mi Gr, ktoré dokázali účinne zasiahnuť figurínu do 30-metrovej vzdialenosti. Tieto míny potom ukladali aj na ďalších úsekoch do pásov medzi drôtenými plotmi.

V roku 1953 Hlavačka predložil zlepšovací návrh – doplniť zátarasy o protitankové míny. Čo ho k tomu viedlo? Mali vraj znemožniť úteky na Západ v motorových vozidlách. Nevedno, čo na to povedala Hlavačkova vrchnosť, lebo už prichádzalo k samovoľným výbuchom granátových mín. Podľa zistení Pejčocha na ich následky zahynulo minimálne 18 pohraničníkov. Ďalšie explózie spôsobila lesná zver, nasledovali plané poplachy a výjazdy.

Určité oteplenie v politike veľmocí, ale najmä množiace sa protesty medzinárodného spoločenstva viedli k tomu, že míny v drôtených zátarasách na československých hraniciach odstránili do konca roku 1957. Elektri­fikáciu zátarás zrušili až v roku 1965.

Mimochodom, Hlavačka to dotiahol až na generála a námestníka ministra vnútra. Už v roku 1962 sa však začal jeho strmý pád. V roku 1997 ho v Česku chceli postaviť pred súd za jeho činnosť v ŠtB, ale vzhľadom na zlý zdravotný stav nakoniec z toho zišlo. Zomrel 94-ročný v roku 2005.

Spúšťa sa nová železná opona?
Je zaujímavé, že hermeticky uzavretými hranicami sa pred 70 rokmi oddeľovali štáty sovietskeho bloku nielen od Západu, ale aj od seba navzájom. Samotný Sovietsky zväz si postupne zadrôtoval takmer 12-tisíc km hraníc, vrátane úsekov, kde hraničil s „bratským“ Československom alebo s Poľskom. Ostatné štáty bloku si takto zabezpečili dovedna 6-tisíc km.

Československo postavilo drôtené zátarasy nielen na hraniciach so znepriatelenou Nemeckou spolkovou republikou, ale aj so spojeneckou Nemeckou demokratickou republikou. Niektoré úseky tejto hranice dokonca napustili elektrickým prúdom. Zrejme ani najbližší spojenci si v podmienkach vystupňovanej studenej vojny nedôverovali. V ZSSR a v jeho satelitoch zavládla atmosféra špiónománie a psychológia obliehanej pevnosti. Josif Stalin na porade ministrov obrany štátov východného bloku, ktorá sa konala začiatkom roku 1951 v Moskve, vyhlásil, že tretia svetová vojna je neodvratná a treba sa na ňu všestranne pripraviť.

Železná opona mala slúžiť najmä na ochranu týchto krajín pred ozbrojenými votrelcami zo Západu. Ale tí sa sem akosi nehrnuli, zato nezabránila vpádu spojeneckých armád do socialistického Československa v auguste 1968. Bola aspoň účinnou prekážkou občanom, ktorí chceli vycestovať do zahraničia bez povolenia ministerstva vnútra?

Napriek všetkým opatreniam a technickým novinkám (v 70. rokoch v systéme ochrany hraníc pribudli otrasové a infračervené senzory), sa viaceré nelegálne prechody skončili úspešne. Podľa zistení historika Jána Ondriáša sa to v rokoch 1976 – 1989 podarilo len 55 emigrujúcim. Pravda, v rovnakom období stovky osôb na úteku zadržali na hranici, ak už nie rovno zastrelili…

V decembri 1989 sa zátarasy na hraniciach Československa a ďalších štátov, ktoré získali slobodu, začali odstraňovať. Zdalo sa, že už nikdy ich nebude treba nanovo budovať. Ale už v roku 2015 vyrástol drôtený plot na maďarsko-srbských hraniciach. Samozrejme, že nie je pod vysokým napätím, tobôž nie zamínovaný, pričom nemá ostnatý, ale tzv. žiletkový drôt. Slúži proti prílivu nelegálnych migrantov, ale aj tak je to hraničná bariéra.

Najnovšie drôtené zátarasy na poľsko-bieloruskej a litovsko-bieloruskej hranici sú podobné, ale čímsi sa aj líšia. Podľa amerického politológa Briana Whitmora z Euroázijského centra Atlantickej rady sa tam spúšťa nová železná opona: „Nie je to ešte návrat rozdelenej Európy, ale kontinent sa isto uberá týmto smerom,“ myslí si profesor.

Žeby sa dejiny Európy zopakovali?


Najväčšie hraničné bariéry na svete
Od pádu Berlínskeho múru v roku 1989 už vyše 40 štátov postavilo alebo buduje dovedna takmer 70 hraničných bariér. Nasleduje výber najdlhších.
Viac ako 3 300 km dlhý plot oddeľuje Kašmír od susedného Pakistanu, ktorý má aj 2 400 km dlhý plot z ostnatého drôtu na hranici s Afganistanom. Na niektorých úsekoch je pod vysokým napätím.
Mohutný plot na hraniciach USA s Mexikom proti prílivu nelegálnych migrantov začali budovať už v roku 1993. Má dĺžku 3 145 km a na niektorých zvlášť frekventovaných úsekoch hranice je dvojitý až trojitý, vysoký od troch metrov do 4,5 metra.
Saudská Arábia postavila takmer 900-kilometrový plot na hraniciach s Irakom. Železobetónový múr vybudovala na hranici s Jemenom.
Rozdeľujúca bariéra medzi Izraelom a Západným brehom Jordánu je dlhá 703 km. S výstavbou začali v roku 2003.
Botswanu od Zimbabwe oddeľuje elektrifikovaný kovový plot, jeho presná dĺžka nie je známa. Oficiálne má zabrániť prenosu infekčných ochorení dobytka do Botswany. V skutočnosti ho postavili na ochranu hraníc tejto krajiny pred prúdmi utečencov, ktorí opúšťajú Zimbabwe pri etnických čistkách.
Thajsko buduje od roku 2007 zátarasy na hraniciach s Malajziou. Majú zabrániť prenikaniu islamistických teroristov do krajiny.
V roku 2014 začala Ukrajina budovať ženijno-technické zariadenia na hraniciach s Ruskou federáciou. Mali by mať celkovú dĺžku 1 920 km, doteraz však vybudovali iba 400 km protitankových priekop, zhruba 100 km kovových plotov a približne 70 bariér zo žiletkového drôtu.
Na postsovietskom priestranstve sú známe zátarasy na hraniciach Uzbekistanu a Tadžikistanu. Uzbekistan dokonca zamínoval niektoré úseky ešte v 90. rokoch 20. storočia. Taškent to zdôvodňoval nevyhnutnosťou čeliť nájazdom radikálnych islamistov zo susednej krajiny. V roku 2018 sa na niektorých miestach začalo s odmínovaním.

Vladimír Jancura, Pravda 

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/607962-ako-zadrotovali-hranice/

Foto.
Prísne strážená hranica ČSSR
Zdroj: Archív ÚPN