1867:  Vyrovnanie, po ktorom všetci napokon prehrali

Pred 156 rokmi, 28. júla 1867 panovník František Jozef podpísal zákon uhorského snemu o Rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Takmer dve generácie trvajúci zápas medzi uhorsko-maďarskou šľachtou a Viedňou o podobu podunajskej monarchie sa skončil kompromisom. Nepresadil sa model centralizovaného štátu, riadiaci sa jednotným právnym systémom, komunikujúci jedným štátnym jazykom. No neuspela ani snaha časti maďarských politikov o úplné osamostatnenie Uhorska zo zväzku krajín, nad ktorými vládla habsburgovská orlica.

Posledné polstoročie existencie podunajskej monarchie (1867 – 1918) je v slovenskej a maďarskej historickej pamäti hodnotené veľmi odlišne. Pre našich susedov je to obdobie národnej sebarealizácie, modernizácie spoločnosti a napĺňania sna o veľkom a silnom Uhorsku. Majestátny parlament, budovy budapeštianskych vlakových staníc či prvé metro na európskej pevnine túto „zlatú dobu“ pripomínajú Maďarom dodnes.

Slovenské hodnotenie dualistického obdobia sa nesie v úplne inom duchu. Zdôrazňuje sa v ňom potláčanie práv nemaďarských národov, asimilačná politika uhorských vlád, volebná korupcia a šovinizmus deformujúci politický systém.

Z hodín dejepisu si väčšina Slovákov pamätá zrušenie Matice a slovenských gymnázií, Apponyiho zákony a maďarizáciu školstva, tragédiu v Černovej, masové vysťahovalectvo do Ameriky a pod. Omnoho menej ľudí si toto obdobie spája s príbehom úspešných podnikov, ktorých továrenské haly zväčša pred pár rokmi neodolali náporu developerských projektov. V Bratislave fabriky Kablo, Dynamit-Nobel, pivovar Stein, Mautnerove textilné závody v Ružomberku a pod.

Pozorní cestujúci si pri vystupovaní z vlaku všimnú, že väčšina slovenských miest má železničnú stanicu postavenú v 70. a 80. rokoch 19. storočia. Ikonické diela slovenskej literatúry sa spájajú s prelomom 19. a 20. storočia a ich autori (Hviezdoslav, Kukučín, Nádaši-Jégé, Vansová, Timrava) navštevovali školy a väčšinu tvorivého života prežili v čase dualizmu.

Dlhá cesta k dohode
Kompromis medzi viedenským dvorom a vládou na jednej a uhorskou politickou reprezentáciou sa rodila pomaly a ťažko. Desať rokov trvajúci neoabsolutizmus, spájaný najmä s osobou ministra vnútra Alexandra Bacha, padol v roku 1859. V dôsledku vojenských porážok, zlej ekonomickej situácie a silnejúcej všeobecnej nespokojnosti so stavom v monarchii bolo potrebné nanovo usporiadať pomery.

Októbrový diplom z roku 1860 i o štyri mesiace neskôr prijatá Februárová ústava obnovovali konštitučnú monarchiu, politické a občianske slobody a narysovali základné kontúry prechodu od absolutizmu k federalizmu. Krajiny habsburskej ríše, ktoré v minulosti tvorili vlastný štát alebo disponovali nejakým historickým právom, mali získať istú formu autonómie reprezentovanú zemskými snemami. Vo Viedni mala zasadať dvojkomorová Ríšska rada a do jej poslaneckej snemovne svojich zástupcov delegovali jednotlivé zemské snemy.

Tento federalistický model však neuspokojil predstaviteľov malých, nehistorických národov, medzi nimi i Slovákov. Nesúhlasila s ním ani väčšina maďarských politikov, ktorá nechcela akceptovať v princípe rovnaké postavenie Uhorska v ríši, ako mali Čechy, Morava, Bukovina, Dolné Rakúsko či Halič. Uhorský snem preto odmietol vyslať svojich zástupcov do širšej Ríšskej rady.

Rokovania medzi viedenskou vládou a vedúcimi predstaviteľmi uhorskej politiky prebiehali s prestávkami od decembra 1861. Mieru prístupnosti oboch strán k ústupkom ovplyvňoval vývoj v zahraničnej politike, najmä oslabovanie vplyvu Rakúskeho cisárstva v Taliansku a súperenie s Pruskom o dominanciu v Nemeckom spolku.

Vojna medzi Rakúskom a Pruskom bola krátka, no o to tragickejšia. Moderne vyzbrojená pruská armáda v priebehu zhruba dvoch týždňov porazila rakúske vojská. Po bitke pri Hradci Králové 3. júla 1866 stratili Habsburgovci posledné územia v Taliansku a v Nemeckom spolku museli definitívne ustúpiť veľmocenským ambíciám Pruska.

Oslabenie medzinárodného postavenia habsburskej monarchie prehĺbilo i vnútropolitickú krízu. Nespokojnosť s pomermi v mnohonárodnej ríši ohrozovali jej stabilitu a jednotu. V tejto situácii sa viedenské politické špičky rozhodli upokojiť vnútropolitické pomery dohodou s Pešťou. Od novembra 1866 intenzívne rokovala uhorská delegácia na čele s Ferenczom Deákom a Gyulom Andrássym o postavení Uhorska v spoločnom štáte.

Až na začiatku februára 1867 Viedeň pristúpila na hlavné požiadavky uhorskej strany. Bola vymenovaná uhorská vláda na čele s Andrássym, obnovila sa platnosť uhorskej ústavy z roku 1848 a po takmer 20 rokoch sa František Jozef nechal v Budíne 1. júna korunovať a stal sa legitímnym uhorským kráľom.

Premena monarchie na dualistický štát rozdelený riekou Litava na Predlitavsko a Zalitavsko bola potvrdená 28. júla 1867, keď panovník sankcionoval zákon uhorského snemu o Rakúsko-uhorskom vyrovnaní.

Skutočnosť, že obe zúčastnené strany museli ustúpiť zo svojich predstáv o usporiadaní pomerov v ríši, vyjadruje i výraz, pod ktorým dohoda vstúpila do histórie – vyrovnanie, Ausgleich, kiegyezés, compromise. Predlitavsko a Zalitavsko spájali tri ministerstvá, zahraničných vecí, vojenstva a financií.

Spoločné ministerstvo financií malo prerozdeľovať prostriedky na chod panovníckeho dvora, zahraničnej politiky a armády. Politický výtlak Uhorska však nebol podporený jeho hospodárskou silou, čo odzrkadľoval i pomer 70 ku 30, ktorým mali obe polovice krajiny prispievať do spoločnej kasy. Problémy a spory, ktoré v budúcnosti vzniknú, mali riešiť delegácie Ríšskej rady a Uhorského parlamentu.

Súčasťou vyrovnania boli aj hospodárske otázky. Monarchia tvorila spoločné colné územie s voľným vnútorným obchodom, mala spoločnú valutu a štátnu banku. Dohoda o spoločných hospodárskych veciach sa uzatvárala na dobu desiatich rokov a po ich uplynutí sa mala znovu otvoriť.

Finančné a ekonomické otázky vyrovnania boli častým kameňom sváru a príčinou častých polemík a sporov o tom, kto na koho dopláca, kto z dualizmu viac profituje. Každý rok končiaci sedmičkou preto hrozilo, že delegácie oboch parlamentov sa nedohodnú a ríša sa rozpadne.

Vyrovnanie znamenalo koniec vyše 300 rokov trvajúceho osobitného postavenia Sedmohradska. Jednou zo základných podmienok vyrovnania na uhorskej strane totiž bolo pričlenenie sedmohradských žúp k Uhorsku a rozpustenie sedmohradského snemu.

Vyrovnanie vstúpilo do platnosti v roku 1868. Mnohé inštitúcie rozbehli svoju činnosť v priebehu roka. Rakúsko-Uhorsko mala pred sebou polstoročie svojej existencie.

Vyrovnanie a Slováci
Na slovenskej, ale i srbskej či rumunskej strane prevláda pri hodnotení dualistického obdobia (ne)riešenie národnostnej otázky. Väčšina maďarskej politickej elity, aj pod vplyvom toho, ako sa počas revolučných čias 1848 zachovali Chorváti, vojvodinskí Srbi, sedmohradskí Rumuni a časť hornouhorských Slovákov, stavala proti ústretovej politike voči nemaďarským národnostiam.

Jednoznačnú prevahu získal projekt prebudovania Uhorska na centralizovanú krajinu tvorenú jedným politickým uhorským/maďarským národom. Snahy niektorých maďarských liberálnych a ľavicových politikov o ústupky boli väčšinou maďarských strán považované za hazardovanie s osudom krajiny sv. Štefana. Jej budúcnosť závisela od toho, či a ako rýchlo sa podarí integrovať etnicky a kultúrne rôznorodé obyvateľstvo do uhorsko-maďarského štátu. Nešlo však o nič iné, len o uplatnenie v tej dobe bežného modelu asimilácie národnostných menšín, uskutočňovanú v Nemecku, Rusku, ale napríklad i v nových štátoch ako Bulharsko či Rumunsko.

Závažnosti národnostnej otázky si poslanci uhorského parlamentu boli veľmi dobre vedomí. Na konci 60. rokov 19. storočia, keď v uhorskej politike významné miesto zastávali Ferenc Deák, Jozef Eötvös a Lajos Mocsáry, sa podarilo presadiť prijatie národnostného zákona. Mal uspokojiť požiadavky zástupov nemaďarských národností, zabezpečiť trvalú integritu a stabilitu Uhorska a maďarský charakter štátu. Zákon definoval všetkých občanov Uhorska, bez ohľadu na ich národnosť a náboženstvo, za rovnoprávnych členov „uhorského (maďarského) politického národa“. Národnostný zákon umožňoval používanie materinského jazyka na všetkých typoch škôl, v obciach, na nižších súdoch, dokonca i na župných zasadaniach.

Politický vývoj v Uhorsku však viedol k posilneniu tých politických síl, ktoré preferovali budovanie centralizovaného, jednojazyčného národného štátu a usilovali sa presadzovať maďarskú dominanciu na úkor národností. Nedôslednosti národnostného zákona, ktorý neobsahoval garancie v ňom obsiahnutých práv ani sankcie za ich nedodržiavanie, mali za následok, že nemal prakticky žiaden vplyv na úroveň jazykových a kultúrnych práv Slovákov a ostatných menšín.

Homogenizačná politika uhorských politických kruhov sa cielene zameriavala na elimináciu nemaďarských politických elít, likvidáciu kultúrnych, hospodárskych a vzdelávacích spolkov, ktoré pokladala za ohrozenie územnej jednoty krajiny.

Počas dualizmu došlo k výraznému poštátneniu ľudových škôl. Kým školy zriaďovali, spravovali a platili obce, mestá či cirkevné zbory, mali právo rozhodovať o vyučovacom jazyku. Keď sa ich zriaďovateľom stal štát, zavádzal ako vyučovací jazyk maďarčinu. V školskom roku 1913/1914 už len 17 percent žiakov so slovenským materinským jazykom mohlo navštevovať školy s vyučovacím jazykom slovenským.

Práve v oblasti školstva a kultúry sú rozdiely medzi pomermi v Uhorsku (Zalitavsku) a predlitavských krajinách najvýraznejšie. V roku 1900 tvorili Česi asi 63 percent obyvateľstva Čiech, Nemci 37 percent. Z celkového počtu ľudových škôl v Čechách bolo 58 percent s vyučovacím jazykom českým, 52 percent s vyučovacím jazykom nemeckým. Na Morave, kde bol pomer Čechov a Nemcov 72 k 18, bol pomer ľudových škôl českých a nemeckých 78,5 ku 11,5.

Na konci 19. storočia bolo v Čechách 91 gymnázií a tzv. reálok, z nich 51 bolo českých, 39 nemeckých a jedna stredná škola bola zmiešaná. Od roku 1882 sa Karlo-Ferdinandova univerzita, ako znel vtedajší názov dnešnej Karlovej univerzity, rozdelila na dve samostatné školy, českú a nemeckú. Českí a moravskí žiaci tak mali možnosť v rodnom jazyku získať úplné akademické vzdelanie. Z hľadiska efektivity školského systému a úrovne vzdelanosti populácie patrili české krajiny na začiatku 20. storočia medzi najvyspelejšie v Európe.

Pri prepočte štatistických údajov z uhorských sčítaní obyvateľstva na územie dnešného Slovenska je zreteľný pokles Slovákov, presnejšie ľudí, ktorí sčítacím komisárom uviedli slovenčinu ako svoj materinský jazyk. Od roku 1880, keď sa prvý zisťoval materinský jazyk až do roku 1910 podiel Slovákov klesal 1880 – 63,08 %, 1890 – 62,12 %, 1900 – 60,69 %, 1910 – 57,66 %. Podiel Maďarov na dnešnom území Slovenska stúpol z 22,1 % v roku 1880 na 30,3 % v roku 1910.

Stratu takmer milióna osôb však netreba pripísať len asimilácii v prospech Maďarov, ale i masovej migrácii. Za sledovaných tridsať rokov predstavovala vyše 300 000 osôb.

Aj napriek veľkej snahe a mnohým opatreniam v prospech rozšírenia znalosti maďarčiny sa očakávaný výsledok nedostavoval. Najmä na vidieku a zvlášť v okrajových oblastiach Uhorska sa prevažná časť nemaďarského obyvateľstva ani na začiatku 20. storočia nevedela dohovoriť v štátnom jazyku. Podľa údajov sčítania obyvateľstva z roku 1900 až 83 percent Nemaďarov maďarčinu neovládalo.

Agresívna asimilačná politika a tvrdošijné odmietanie požiadaviek na akúkoľvek formu samosprávy pre národnosti v konečnom dôsledku neviedli k upevneniu a stabilizácii Uhorska. Práve naopak, dlhodobo oslabovali lojalitu jej občanov voči svätoštefanskej korune. Vojna, ktorá v lete roku 1914 vypukla, tento proces výrazne urýchlila.

PETER ŠOLTÉS
Autor je historik
Historický ústav SAV: http://www.history.sav.sk/index.php?id=peter-soltes

zdroj: 
https://dennikn.sk/837327/1867-vyrovnanie-po-ktorom-vsetci-napokon-prehrali/
 
foto:
Budapešť – parlament
zdroj: yandex.ru