Aféry Milana Hodžu: politika, sex a peniaze

04.08.2023


Mocní muži sa odjakživa radi obklopovali krásnymi ženami. Niektorí z nich mali aj mimomanželské vzťahy a nemanželské deti. Predseda NR SR Boris Kollár sa od nich líši „len“ tým, že so žiadnu z početných matiek svojich 12 detí sa neoženil, čo vôbec netají. Pritom politici sa už dávno naučili svoju slabosť k nežnému pohlaviu a ľúbostné pletky zatĺkať. Príklad? Ak zostaneme len doma a v minulom storočí, tak najskôr Milan Hodža.

Bolo vraj len málo sukní, za ktorými by sa rodák zo Sučian neobzrel. Syn evanjelického kňaza, synovec národného buditeľa Michala M. Hodžu študoval gymnázium až na troch školách. Zo šopronskej ho vylúčili, lebo opakovane odmietol spievať maďarskú hymnu. „Mal povesť slovenského rebelanta,“ napísal o Hodžovi jeho priateľ a neskôr i blízky spolupracovník Anton Štefánek.

Vyštudoval práva v Budapešti a filozofiu vo Viedni. Už v roku 1905 sa stal poslancom Uhorského snemu. Vystupoval v ňom za práva Slovákov tak ostro, že ho dvakrát pokutovali a niekoľkokrát hlasovali za jeho zbavenie imunity. V roku 1907 Hodžu napokon na dva mesiace uväznili.

Podieľal sa na založení Slovenskej národnej strany a stal sa vydavateľom niekoľkých novín. V roku 1909 sa oženil s o osem rokov mladšou učiteľkou Irenou Pivkovou, takisto zo Sučian, dcérou zámožného sedliaka a obchodníka. Ako neskôr spomínala, proti jej známosti s Hodžom bola dlho matka. „Hovorievala mi, že on bude väčšinu života vo väzení a nevyjde z platenia pokút pre politickú činnosť.“ Nakoniec však súhlasila: „No, vidím, že ťa láska morí, tak sa teda za Milana vydaj.“

Po svadbe sa usadili v Budapešti, pani Irena nejaký čas robila manželovi sekretárku, od roku 1910 však začali prichádzať na svet deti. Dcéru Irenku priviedla na svet v Sučanoch, syna Diška (Fedora, budúceho diplomata) – v Budapešti. To ju pripútalo k domácnosti.

Medzi príbuznými sa vedelo, že starý otec nie je svätuškár a prinajmenej jedna z týchto historiek bola pravdivá.

Ešte pred prvou svetovou vojnou si Hodža získal dôveru niektorých vplyvných kruhov vo Viedni a kontakty na panovnícky dvor. Jeden čas bol dokonca poradcom následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este.

Zrejme už vtedy mal Hodža za sebou nejaké romániky. „Nesmierne spoločenský a inteligentný človek, podľa niektorých pamätníkov dokonca bohém,“ tak nám ho charakterizovala svojho času historička Alena Bartlová.

Stačí si pozrieť jeho fotografiu z roku 1908, keď práve vstúpil do „klubu“ tridsiatnikov. Charizmatický mladý muž, dobre vyzerajúci, sveták ovládajúci sedem jazykov a pohybujúci sa v takých kruhoch, v akých sa pohyboval, sotva nemohol mať úspech u nežného pohlavia.

V čase založenia ČSR mal Hodža už 40 rokov a na konte rokovania s českými predstaviteľmi protirakúského odboja o vytvorení spoločného štátu so Slovákmi. Prispel aj k vzniku Martinskej deklarácie, ktorou sa slovenská politická reprezentácia prihlásila k tomuto štátu.

Demokrat s manierami uhorského grófa?

Mimoriadne vyvinutý cit pre ženskú krásu Hodžu zrejme neopustil ani po tom, čo vstúpil do vrcholovej československej politiky. Najprv pôsobil necelý rok ako veľvyslanec ČSR v Maďarsku, potom nastúpil ako poslanec do československého (vtedy ešte nevoleného) parlamentu. Rodina sa presťahovala do Prahy, do vily na Smíchove.

Už v roku 1919 Hodža zasadol za agrárnikov v prvej koaličnej vláde sociálneho demokrata Vlastimila Tusára za agrárnikov ako minister pre zjednotenie zákonov na Slovensku a v Čechách. Pani Irena viedla domácnosť a zúčastňovala sa spoločenského života.

Český historik Antonín Klimek ju kedysi charakterizoval ako silne rodinne založeného človeka. Usilovala sa byť dobrou vyslankyňou slovenských žien v Prahe. Veď tam po čase založila a neskôr aj viedla filiálku ženského spolku Živena.

Čo sa týka jej manžela, Klimek ocenil jeho riadiace schopnosti i kognitívne vlastnosti. Zároveň však poznamenal, že to bol bonviván a svojimi maniermi pripomínal uhorského grófa s „nesporným talentom zhromažďovania hmotných statkov a tiež ich premrhania“.

Historik zrejme vychádzal najmä kritických úsudkov o Hodžovi z úst jeho rivala Edvarda Beneša v úzkom kruhu londýnskeho exilu, keď vrcholil ich vzájomný konflikt i vnútorná Hodžova kríza. Napríklad Jánovi Lichnerovi, vtedy ministrovi exilovej vlády, Beneš povedal: „Hodža nemá v poriadku ani svoje veci peňažné, ani rodinné. Preto nemá poriadok ani v politike…" Ale k tomu sa ešte vrátime.

Slovenskí historici spravidla neboli a nie sú voči Hodžovi takí tvrdí. Vyzdvihujú, naopak, jeho úlohu v politickom a spoločenskom živote prvej republiky. Valerián Bystrický a Roman Holec ho označili za najvýznamnejšieho, resp. najvplyvnejšieho slovenského politika v medzivojnovom období.

Ponovembrová slovenská historiografia sa zatiaľ len okrajovo dotýka tienistých stránok Hodžovej kariéry a problémov v súkromnom živote. Nájdu sa však aj výnimky.

Princovia Koburgovci a krásna pani Gerta
Na jeseň 1926 prepukla v Prahe úplatkárska aféra, ktorá mala korene v sporoch o dedičstvo bulharskej cárskej rodiny Koburgovcov – na Slovensku. Po zosnulom Filipovi Koburgovi, bratovi cára Ferdinanda I., tu zostalo lesné latifundium v cene, ktorú vtedy odhadli na 520 miliónov korún.

Išlo o rozsiahle panstvo s 90-tisíc hektármi lesa a viac než 20-tisíc hektármi poľnohospodárskej pôdy. Panstvo sa rozprestieralo na území deviatich okresov a malo aj šesť zámkov.

O dedičstvo sa dovtedy prel takmer päť rokov princ Cyril, ktorý patril do slovanskej vetvy Koburgovcov, s princom Josiášom z ríšskonemeckej vetvy. Filip v poslednej reči určil za dediča majetku Cyrila, ale Josiáš to súdnou cestou napadol.

Navyše v rámci pozemkovej reformy sa majetky šľachticov nad 250 ha mali vyvlastniť, rozparcelovať a prideliť legionárom, bezzemkom, roľníkom atď. Cyril sa pokúšal tomu predísť a získať výnimku. Najal si niekoľkých advokátov, ktorým postupne vyplatil 25 miliónov korún. Jeden z nich dostal od princa plnú moc, aby 10 miliónov použil na ovplyvňovanie československých politikov, ktorí by sa zasadili o legislatívnu výnimku (dodatok ku zákonu) v prospech majetku Koburgovcov.

Pri tomto lobovaní mala pomôcť aj barónka Gerta – Luise von Einem, ktorá nás spomedzi hlavných aktérov tejto kauzy najviac zaujíma. Denník Národní listy totiž 10. decembra 1926 napísal:

„Predovšetkým to bola pani von Einem, ktorá zohrala v celom prípade nezanedbateľnú úlohu. Jej skúsenosti agentky počas svetovej vojny na to dozaista stačili. S Hodžom, vtedy ministrom poľnohospodárstva, sa niekoľkokrát stretli vo Viedni i v Bratislave, hovorilo sa, že aj intímnejšie. Čoskoro vyzvedela, že Hodža má ambície stať sa ministrom zahraničných vecí a okamžite túto informáciu odovzdala Cyrilovi Koburgovi, pre ktorého pracovala.“

Kto bola barónka von Einem? Podľa údajov nemeckého biografického archívu Munzinger sa narodila v roku 1889 ako dcéra pruského generálporučíka Hermanna von Scheurnschloss. V roku 1911 sa vydala za rakúsko-uhorského spravodajského dôstojníka, vtedy vojenského atašé v Berne Williama von Einem. Neskôr sa s nim rozviedla.

Krásna Gerta sa pohybovala v najvyšších medzinárodných kruhoch, medzi umelcami, finančníkmi a štátnikmi. Elegantná svetáčka cestovala vždy s vlastným šoférom a so slúžkou, ubytovávala sa v luxusných hoteloch. Rodina vraj netušila, kto jej tieto náklady financuje. Vlastnila veľkú nehnuteľnosť v Nemecku a niekoľko bytov v rôznych krajinách.

Ak na chvíľu predbehneme udalosti, tak v čase druhej svetovej vojny si barónka za svoju výzvednú činnosť vyslúžila označenie Mata Hari č. 2. Po vojne ju Francúzi súdili za údajnú spoluprácu s nemeckou vojenskou spravodajskou službou Abwehr, ale rýchlo ju oslobodili. Ktovie, s kým všetkým pani von Einem spolupracovala…

V čase koburskej aféry mala 37 rokov a vystupovala pod iným menom. Český historik Jiří Kovtun našiel v Masarykovom archíve záznam hlásenia čs. spravodajskej služby o Hodžových stykoch s krásnou barónkou, údajne „nebezpečnou maďarskou špiónkou“. V Prahe ju preto sledovali dvaja agenti.

Nie je slasť byť ženou muža politicky činného a v takom malom národe, ako sme my Slováci.
Policajti zadržali pani Einem už v októbri 1926 spolu s Cyrilovým advokátom Norbertom Eislerom a ďalším lobistom, viedenským novinárom Stefanom Steinerom. Po výsluchu ich však všetkých prepustili.

Senátor Franz Heller zo strany nemeckých (sudetských) agrárnikov poukázal v hornej komore Národného zhromaždenia na to, že do vyšetrovania museli zasahovať najvyššie miesta, ináč by nebol odvolaný vyšetrujúci sudca a prípad nebol odobratý aj právnemu zástupcovi bez akéhokoľvek vysvetlenia. Pani Einem a Steiner mohli bez prekážok prekročiť štátneho hranice a odísť do cudziny.

Hodža v parlamente vyjadril počudovanie nad tým, že ho o sledovaní barónky ako osoby podozrivej zo špionáže neinformovali. Veď bol členom vlády! Rozhodne odmietol všetky obvinenia z bratia úplatku.

Považoval to za politický útok predstaviteľov politických strán zoskupených okolo Hradu. Hodža mal totiž výrazný podiel na vzniku takzvanej pánskej koalície z pravicových strán bez socialistov. A mal zrejme záujem obsadiť post šéfa diplomacie, čím by z tohto postu vytlačil národného socialistu Beneša.

Odvtedy sa datujú ich vzájomné animozity. Napokon, aféru rozvíril národnosocialis­tický publicista Jaroslav Stranský v Lidových novinách na popud Beneša. Tak to aspoň opisuje v jednej zo svojich esejí o „skrytých dejinách“ spisovateľ a historik Otakár Březina.

„Ak chcete niekoho zastrašiť, u mňa nepochodíte, mňa neodstrašíte, mňa neuštvete!“ vyhlásil Hodža pred poslancami 10. decembra 1926.

A dohra aféry? Hodža obsadil v novej koalícii „len“ kreslo ministra školstva, Koburgovci prišli po mnohých peripetiách o svoje dedičstvo. Pravdepodobná korupcia v politických špičkách sa zamietla pod koberec. Poslanci, ktorí obviňovali Hodžu zo stykov s agentkou cudzej mocnosti, sa mu museli verejne ospravedlniť. Pravdu o prípadných intímnostiach v ich vzťahu si obaja protagonisti odniesli do hrobu. Lenže, ako sa vraví, bez vetra sa ani lístok nepohne…

Sanácia bánk a záhadná dcéra Jaruška
Koburská aféra Hodžu nezlomila, onedlho však lietal v ďalšej – týkala sa dvoch bánk a ich sanácie, čím by sa vyhli bankrotu. Podľa zistení historika Ľudovíta Hallona sa Hodža v tomto procese priamo angažoval. Mal z neho prospech on i jeho strana. „Protihodnotu za poskytnutú podporu si totiž vybral formou úverov pre agrárnu stranu,“ tvrdí historik. Išlo spolu takmer o dva milióny korún od Tatra banky na konto tejto strany i osobne Hodžu. Prezident Tomáš G. Masaryk mu vtedy odporučil, aby odstúpil z politických funkcií a utiahol sa prechodne do ústrania. Čo aj urobil koncom februára 1929.

Netrvalo však dlho a Hodža sa znovu dostal do vedenia strany agrárnikov a od októbra 1932 opätovne zastával post ministra poľnohospodárstva vo vláde Jana Malypetra. Napokon začiatkom novembra 1935 sa Hodža stáva prvým Slovákom v kresle predsedu československej vlády a bude ním až takmer do konca septembra 1938. To už nastal súmrak prvej republiky…

Hodža bol v tých rokoch pracovne veľmi vyťažený, ale žeby si nenašiel čas ani na letnú dovolenku s rodinou? Zo spomienok jeho dcér vyplýva, že rodina trávila leto väčšinou v ich obľúbenej vile v Tatranskej Lomnici. Otec ich tam chodil „občas“ navštevovať.

Z roku 1937 však pochádza list od údajnej Hodžovej milenky, v ktorej si od neho pýta ďalšie peniaze pre ich „malú dcéru Jarušku“. Tento archívny dokument z roku 1937 držala v ruke historička Alena Bartlová. „Je zaiste otázne, nakoľko oprávnene si pisateľka robila finančné nároky a či si všetko nevymyslela,“ poznamenala v našom rozhovore.

Vedela o tom rodina? V médiách sa vtedy špinavá bielizeň politikov veľmi neprala. Existovala nejaká nepísaná dohoda medzi politickými stranami, ktorým vtedy patrili mienkotvorné noviny, že útočiť na konkurentov môžu, koľko chcú, ale ich súkromie musí byť tabu.

Hodžov vnuk John Palka sa nám pred rokmi zdôveril, že historky o Hodžovom sklone k mimomanželským aféram sa dostali inými cestami aj k rodine. „Medzi príbuznými sa vedelo, že starý otec nie je svätuškár a prinajmenej jedna z týchto historiek bola pravdivá,“ povedal.

Išlo o záležitosť, ktorá sa udiala už po rozbití Československa, keď Hodža odišiel do emigrácie, najprv do Švajčiarska a potom cez Francúzsko do Británie. „Benešova skupina v Londýne využila vtedy istú ženu v snahe vytesniť Hodžu na politickú perifériu spôsobom, ktorý by sa dal nazvať vydieraním,“ dodal Palka.

Vďaka výskumom historika Dušana Segeša vieme dnes o tejto veci podstatne viac.

Falošná neter a Benešova podpásovka
Segešove zistenia potvrdzujú, že v pozadí aféry bolo súperenie medzi bývalým prezidentom a niekdajším premiérom ČSR o líderstvo v zahraničnom odboji. Beneš si chcel Hodžu stoj čo stoj podriadiť, preto exprezidentova spravodajská služba vedená plukovníkom Františkom Moravcom zbierala na slovenského politika kompromitujúce informácie, ešte keď bol v Paríži.

Preto im prišlo vhod, že mal po svojom boku rozvedenú Annu S. Mayerovú, 38-ročnú československú štátnu príslušníčku nemeckej národnosti. Hodža s ňou pravdepodobne udržiaval ľúbostný pomer už v Prahe. Mayerová ho potom sprevádzala aj po odchode do emigrácie. V Londýne údajne robila vtedy 62-ročnému Hodžovi sekretárku a vydávala sa za jeho neter. Kde bola vtedy Hodžova manželka? Pani Irena sa s deťmi usadila v Paríži.

Moravcovi agenti získali želaného informátora, ktorý bol schopný všetkého, v osobe istého českého obchodníka, ktorý žil cez vojnu v Londýne a Mayerovú dobre poznal ešte z Prahy. Tvrdil, že je v službách nacistov, a že Hodža je plne pod jej vplyvom.

Moravec odovzdal tieto a ďalšie informácie metropolitnej politickej polícii Scotland Yardu, ktorá 20. júla 1940 vtrhla do londýnskeho hotela Carlton. V izbe Mayerovej zastihla aj Hodžu, ktorý dosvedčil, že je to jeho neter. Zatkli ju a eskortovali do ženského väzenia.

Hodžovi nebola Mayerová očividne ľahostajná, lebo internoval za jej oslobodenie u Beneša a keď nepochodil, tak aj na britských ministerstvách zahraničných vecí a vojny. Prepustili ju až po štyroch mesiacoch, keď Hodža pristúpil na Benešove politické podmienky a prijal preňho ponižujúcu funkciu podpredsedu exilovej Štátnej rady.

Jan Masaryk, takisto bohém a bonviván, sa pri jednej príležitosti vyjadril, že Hodžu by bolo veľmi zložité k tomu „dokopať“, keby Mayerová nebola internovaná. Hodža síce podradný post prijal, ale funkciu nikdy nevykonával.

Významného slovenského politika teda na konci kariéry dobehli – povedané slovami Segeša – „škandáliky a pikantérie z jeho súkromia“. Ba čo viac, prispeli k tomu, že sa napokon naplnil cieľ organizátorov ešte koburskej aféry – uštvať ho a vyštvať na okraj politiky.

Nie je slasť byť ženou politika
V jeseni 1941 sa rozhodol odísť z Londýna do Spojených štátov. Ale ešte predtým dal na účet Mayerovej previesť 60-tisíc libier šterlingov, čo bol vtedy veľký peniaz.

Milenka ho však nasledovala aj do Chicaga a ďalej z neho ťahala peniaze, ktoré mu potom chýbali na politickú činnosť. Podľa niektorých zdrojov v tom čase už pracovala pre Moravcovu výzvednú skupinu. Po roku 1941 Hodža čoraz viac chorľavel, mal rakovinu hrubého čreva a na túto zákernú chorobu aj zomrel 27. júna 1944 v meste Clearwater na Floride.

Na pohrebe bola rodina vrátane pani Ireny, z československých exilových politikov sa zúčastnil na smútočnom obrade Jan Masaryk, ktorý aj rečnil. O prítomnosti Mayerovej sa žiaden zdroj nezmieňuje. V roku 1945 poskytla Hodžova manželka jediné interview v svojom živote. „Nie je slasť byť ženou muža politicky činného a v takom malom národe, ako sme my Slováci. To vyžaduje mnoho osobných obetí a často aj mnoho hmotného strádania!“

Hodžovi životopisci tvrdia, že napriek občasným románikom politik skutočne miloval vo svojom živote iba dve ženy: matku a manželku.

Vladimír Jancura 

zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/674018-afery-milana-hodzu-politika-sex-a-peniaze/strana-2/

foto:
Hodža sa člnkuje s priateľkami, 1905. zdroj: ARCHÍV J. PALKU

Aktuality

Zobraziť všetky
17.07.2024

V Užhorode vysvätili nového gréckokatolíckeho biskupa

Po štyroch rokoch a dvoch dňoch bez sídelného biskupa dostala Mukačevská gréckokatolícka eparchia na Ukrajine svojho nového pastiera. Stal sa ním otec Teodor Macapula IVE, člen rehoľného Inštitútu vteleného Slova. Biskupská chirotónia (vysviacka…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Klidný, vyrovnaný, připravený šel před 75 lety generál Heliodor Píka na popravu

Syn Milan Píka strávil s otcem poslední noc před jeho popravou, byl oběšen ráno 21. června 1949. „Není ve mně zloby, studí mne však hořká lítost nad tím, že zmizela spravedlnost, pravda – snad jen dočasně – a šíří se nenávist, mstivost,“ napsal …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Heliodor Píka – celý život ve službě vlasti

V úterý 21. června 1949, právě v den výročí staroměstské popravy sedmadvaceti českých pánů, vyhasl na šibenici postavené v areálu věznice v Plzni na Borech život hrdiny a vlastence generála Heliodora Píky. Muže, jenž se tak stal jednou z prvních o…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Psychologický syndróm obete

V psychológii existuje pojem syndrómu obete – je to stav, pri ktorom človek považuje seba za obeť negatívnych činov iných ľudí alebo okolností. To sa prejavuje nielen v vnímaní sveta, ale aj v správaní. "Obeť" obviňuje z príčin svojich problémov…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Rozhovor. Na Spiši bola v uhorských časoch taká chudoba, že Slováci chceli po príchode do USA zabudnúť na domov

Michael Kopanic Jr. sa narodil v americkom Youngstowne v roku 1954. Babka mu však inak ako „malý Michal“ nepovedala. Rozprávala totiž len po slovensky. Kopanic je americký Slovák, potomok tých, ktorým sa na Slovensku hovorievalo „amerikánci“.…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Prestaňme konečne špekulovať o zhoršení nášho volebného systému

Poučenie zo Západu Pozrime sa na to, aké paradoxy spôsobujú väčšinové volebné systémy vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve či Spojených štátoch. Pred pár dňami prebehli parlamentné voľby vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, ktoré určili,…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


-Vasyľu, čom ty svoju ďivku posylaš na hudobnu/do hudobnoj školy, kiď ona ne mať sluch...?!
-Joj duraku, šak Marčika tam ne chodyť sluchaty, Marčika tam chodyť hraty....!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať