Ako Česi pred 105 rokmi zachránili Bratislavu – mesto, ktoré nebolo dosť slovenské

Pred 105 rokmi chýbalo málo a Bratislava by sa nestala slovenským mestom. A za to, že sa tak nakoniec stalo, vďačia Slováci bratom Čechom, ich odhodlanosti a pomoci.

Toto je príbeh, ako k tomu došlo.

Prichádza cisár
Na konci vojny v roku 1918 bola Bratislava, známa vtedy ešte ako Pozsony, Pressburg alebo aj Prešporok, vo veľmi neistej situácii. Mesto, v ktorom žilo niečo menej ako stotisíc obyvateľov, ležalo medzi troma samostatne sa tvoriacimi štátmi a nebolo jasné, ktorému z nich pripadne.

Záujem všetkých troch bol daný polohou a históriou. Česi ju vnímali ako strategické mesto na obchodnej trase na Balkán. Maďari argumentovali historickým právom a prianím väčšiny obyvateľov. Rakúšania vnímali Pressburg ako prirodzené zázemie Viedne.

Isté bolo vtedy len to, že po tvrdej maďarizácii Bratislava vôbec nevyzerala ako slovenské mesto. Prevládali v nej Maďari a Nemci. Slováci obývali vo väčšom počte iba niekoľko lokalít, predovšetkým sever mesta pod Malými Karpatami.

Úradnou rečou bola maďarčina, nemčina bola len trpeným jazykom. Po slovensky sa v úradnom styku nesmelo hovoriť a Slováci sa údajne pre hroziacu šikanu báli hovoriť svojou rečou aj v obchodoch. K slovenskej národnosti sa hlásilo len päť percent obyvateľov, teda zhruba štyritisíc ľudí.

Najväčšiu národnostnú skupinu tvorili Maďari, a pretože miestni Nemci boli maďarizovaní, chcela väčšina obyvateľov nechať mesto tam, kde bolo posledných tisíc rokov, teda v Uhorsku.

Zjavne to nebolo nič divné. Ako uvádza historik Jozef Hanák v svojej knihe Obsadenie Bratislavy, vtedy ešte málokto veril, že nastáva koniec Uhorska, a už vôbec nie, že sa Slováci osamostatnia.

„Človeka, ktorý by to vyhlásil, by považovali za blázna,“ píše Hanák s tým, že keď 18. júna 1918 žiadal poslanec za Hlinkovu stranu Ferdiš Juriga v uhorskom parlamente prijatie národnostného zákona a zriadenie slovenskej katedry na bratislavskej univerzite, hrozili mu maďarskí kolegovia prefackaním a rozprúdila sa debata, že by sa mali podobné požiadavky tvrdo trestať.

V Bratislave ani inde v Uhorsku sa v prvej svetovej vojne nebojovalo, ale dôsledky vojny tvrdo dopadli na mesto. Veľa bratislavských mužov sa zdržiavalo na fronte. Mnohí potom zbehli a odchádzali do zajatia alebo sa tajne vracali domov a snažili sa prežiť posledné mesiace vojny v úkryte v Malých Karpatoch, kde sa živili lovom a krádežami na poliach.

Celú jeseň 1918 potom jazdili cez Pozsony vojenské transporty z talianskeho alebo z francúzskeho frontu, ktorými sa vojaci vracali domov do Uhorska. V meste sa navyše rozšírila epidémia španielskej chrípky, v školách sa nevyučovalo, kiná a divadlá boli zatvorené.

20. októbra došlo k vyhláseniu vojenskej pohotovosti, avšak nie kvôli nebezpečenstvu. Cez mesto prechádzal konvoj niekoľkých desiatok nákladných a osobných áut, v ktorom cisár Karol I. Habsburský s rodinou a s najcennejším majetkom utekal okľukou cez Uhorsko do Švajčiarska.

Neviem si to predstaviť
V Prahe bola koncom októbra vyhlásená republika, ale mesto Pozsony ešte stále dúfalo, že do nej nebude patriť. Koncom októbra odhlasovala nemecko-maďarská mestská rada, že sa mesto bude volať Wilsonov, zjavne v snahe zapáčiť sa americkému prezidentovi, ktorý mal v povojnovom účtovaní silné slovo.

Posledný októbrový deň vyhlásila maďarská vláda premenu uhorského kráľovstva na Maďarskú republiku a v uliciach Prešporka sa objavili letáky s výzvou, aby mesto neprepáslo šancu pridať sa k nezávislému Maďarsku s jeho neporušiteľnými hranicami.

Na podporu tejto myšlienky vyvolala sociálna demokracia ako hlavná robotnícka politická sila štrajk a vo všetkých továrňach v meste sa zastavila práca. Namiesto nej sa konalo zhromaždenie, na ktorom vystúpili maďarskí a nemeckí rečníci, ktorí pozdravili samostatné Uhorsko a podporili jeho politické orgány.

Dohodlo sa aj založenie nemecko-maďarskej národnej rady mesta a národnej gardy. Po skončení sa potom účastníci presúvali mestom, skandovali „preč so Židmi!“ a prepadli miestnu väznicu, z ktorej oslobodili väzňov. Následne vyrabovali obchody a kaviarne.

Situácia bola zložitá a neprehľadná.

K vyhláseniu Československej republiky došlo 28. októbra a Česi mali po pár dňoch svoje územie pod kontrolou.

Na Slovensku to tak rýchlo nešlo. Keď 30. októbra začali v Martine chodiť najodvážnejší Slováci s trikolórami, maďarskí policajti im ich zúrivo strhávali. Predseda novej maďarskej vlády v Budapešti priznal Slovákom právo na sebaurčenie, ale v rámci Uhorska.

Zatiaľ čo v Čechách a na Morave sa hneď po 28. októbri začala formovať nová moc, Slovensko ešte niekoľko mesiacov zažívalo vlny národnostných a sociálnych nepokojov. Prepadávali sa panské sídla, rabovali sa obchody a vyháňali Maďari.

V Prešporku však na prelome októbra a novembra ešte stále panoval relatívny pokoj. Miestni politici sa neprihlásili k novej republike. Začiatkom novembra bol zvolený nový župan, Maďar Zoltán Jankó, druhou výraznou postavou mesta bol nemecký sociálny demokrat Paul Wittich, ktorý stál na čele nemecko-maďarskej národnej rady.

To sa však malo čoskoro zmeniť.

Už 4. novembra vymenovali slovenského lekára, politika a presvedčeného masarykovca Vavra Šrobára do funkcie prvého ministra pre správu Slovenska. Šrobár si zriadil sídlo v Žiline, ktorá už bola obsadená československými vojakmi a mala dobré spojenie s Prahou. V Prešporku to pre neho zatiaľ nebolo bezpečné.

Nemecko-maďarské vedenie mesta zriadilo začiatkom novembra národnú gardu a požiadalo Budapešť o vojenskú pomoc na obranu mesta. Maďarská vláda poslala hneď ďalší deň niekoľko rôt pechoty vybavených guľometmi.

Župan Jankó oznámil, že má v úmysle mesto brániť a nevydať ho Československu. Dodal, že si nevie predstaviť, že by Pozsony nepatrilo Maďarsku.

Vavro Šrobár zatiaľ stále konsolidoval moc. Hlavnou úlohou bolo podriadiť si uhorský úradnícky aparát, ale nebolo ľahké to robiť zo Žiliny.

Bolo jasné, že Bratislavu treba obsadiť vojensky. To nakoniec zabezpečilo dvadsaťtisíc legionárov vracajúcich sa koncom novembra z talianskeho frontu. Zdržiavali sa pri Uherskom Hradišti, potom sa posunuli k Hodonínu a na západné Slovensko, ktoré začali postupne zaberať. No nemali zabezpečené zásobovanie potravinami či strelivom a chýbalo im delostrelectvo. Zatiaľ teda nepokračovali až k Bratislave.

To sa však malo čoskoro zmeniť.

21. decembra Šrobár oznámil ešte stále maďarskému županovi Prešporka, že legionári dorazia do mesta hneď po Vianociach a obsadia ho. Z odpovede Maďarov nebolo jasné, ako ich vojaci zareagujú.

Župan Jankó vyhlásil, že aj Maďari už majú vojny dosť a nebudú sa brániť. Vojenský veliteľ však stále trval na tom, že mesto bude brániť do posledného muža. Jeho jednotky boli zakopané na línii medzi Devínom a Pezinkom, teda pozdĺž hrebeňa Malých Karpát.

Obyvateľstvo ovládla panika. Rýchlo ho opúšťali úradníci aj šľachta, podnikatelia, obchodníci aj obyčajní ľudia. Evakuovali sa úrady, v továrňach sa nakladal tovar a stroje, aby sa na lodiach a vo vagónoch odviezli za Dunaj.

Legionársky pluk ubytovaný v Kútoch dostal koncom decembra pokyn od vlády, aby sa premiestnil do Prešporka a obsadil ho. Ľudia s napätím vyčkávali, kedy sa objavia československí vojaci. „Mnohí sa náhlili s kuframi na stanicu, aby stihli včas odísť do Pešti,“ píše Hanák. Vlaky a lode stále odvážali všetko možné.

Na Silvestra večer potom legionári dorazili k severnému okraju mesta a na stanicu. Došlo ku krátkemu boju s Maďarmi, ale onedlho bol pokoj.

Župan Jankó dostal z Budapešti pokyn vydať mesto bez boja. Odvelil teda posledných vojakov a Šrobár dostal do Žiliny správu, že maďarské jednotky opustili mesto.

Delá a speváci
Historickému okamihu neprialo počasie: bol mráz a fujavica. Okolo stanice sa napriek tomu zhromaždil dav a zvedavo si obzeral prichádzajúcich legionárov.

Do večera bolo mesto obsadené. Légie viedol taliansky plukovník Riccardo Barreca, inteligentný kultivovaný muž, ktorý sa snažil presvedčiť dôležitých ľudí v meste, že jeho vojaci nespôsobia žiadne násilnosti. To bola vtedy vážna obava. Hovoril po francúzsky, jeho tlmočník prekladal do nemčiny.

Príchod legionárov znamenal pre obyvateľov obrovskú zmenu k lepšiemu. Anarchia, rabovanie, skupinky potulujúcich sa gardistov – to všetko bolo zrazu preč. Vojaci postavili na uliciach hliadky, obsadzovali verejné budovy a návršia.

V úplnom pokoji však prevzatie mesta neprebehlo. Podľa záznamov padlo v prestrelkách šesť maďarských vojakov a jeden dôstojník. Štyridsať československých vojakov bolo zranených.

Aj keď armáda postupovala hladko, obsadenie mesta proti vôli obyvateľov a úradov nebolo ľahké. Maďarskí a nemeckí robotníci z prešporských tovární, ktorých bola drvivá väčšina, vstúpili v reakcii na obsadenie mesta opäť do štrajku a ešte týždeň po príchode československého vojska továrne stáli, zamestnanci nedostávali výplaty, v meste chýbali potraviny.

V záujme upokojenia zakázalo nové vedenie metropoly dovoz maďarských novín.

Československé vlastníctvo vtedy už Bratislavy malo byť potvrdené slávnostným príchodom ministra Šrobára, dátum bol stanovený na 4. februára 1919.

Najprv bolo totiž potrebné rozlúsknuť dva oriešky.

Po prvé, ako sa tam dostať, keď kľúčový dopravný prvok, železnicu, stále ovládali maďarskí zamestnanci. Vláda si pomohla rýchlym schválením nových pravidiel, podľa ktorých museli železničiari vedieť po slovensky a prejaviť lojalitu k novej československej vláde. Takých však nebolo dosť, takže boli najatí profesionáli z Čiech.

Druhým úskalím bolo bratislavské privítanie Šrobára. Totiž na to, aby ministrov príchod do Bratislavy vyzeral ako skutočne radostný začiatok novej republiky na Slovensku, bolo treba zabezpečiť Šrobárovi dôstojné prijatie.

Všetci župani na Slovensku dostali úradnú výzvu, aby poslali uvítacie delegácie, ale to nezaručovalo, že sa dostaví dosť ľudí. Bola teda dohodnutá skupina spevákov z Národného divadla a na poslednú chvíľu prišla do Prahy aj žiadosť o vyslanie päťsto sokolov.

Telegram dorazil 2. februára a z Prahy odpovedali, že za dva dni nezoženú toľko ľudí. „Nutne sokolov potrebujeme. Situácia nebezpečná,“ odpísal na to nový bratislavský župan.

Zháňanie ľudí si potom vzalo v Prahe na starosť ministerstvo národnej obrany a ďalší deň ráno odpísalo, že posiela do Bratislavy dvetisíc členov Sokola. Hanák vo svojej knihe uvádza, že ešte v ten istý deň nastúpilo do vlakov 2480 mužov.

Cesta na Slovensko pritom bola podľa dobových záznamov náročná. Mrzlo, vlaky neboli vykúrené. Po celodennej mrazivej jazde v Bratislave odvážali sokolov do kasární, ani tam sa nekúrilo a nebolo tam pripravené jedlo.

Večer 3. februára nasadol Šrobár a jeho podriadení do vyzdobeného vlaku a vyrazili smerom na Bratislavu. Pre štrajk železničiarov nefungovalo na trati signalizačné zariadenie a panoval strach zo sabotáží.

Cesta trvala celú noc a pol dňa – o pol dvanástej 4. februára dorazil Šrobár na bratislavskú hlavnú stanicu. Privítala ho salva z diel a speváci Národného divadla, ktorí priamo na stanici zaspievali Nad Tatrou sa blýska. Cestu do mesta vzorne zdobil špalier sokolov, legionárov a miestnych obyvateľov.

Obsadiť most
Bratislava však stále bola mestom ponoreným do chaosu a neistoty.

Železnica, od ktorej záviselo zásobovanie potravinami a uhlím, fungovala len vďaka pomoci vojakov a železničiarov z Čiech.

Hanák uvádza, že zo zmapovania počtu vzdelaných, v zodpovednejších pozíciách použiteľných Slovákov vyšlo na prelome rokov 1918 – 1919, že na Slovensku žije iba päť inžinierov hovoriacich po slovensky.

Za odchádzajúcich Maďarov teda nebola náhrada a ani ďalšie profesie (napríklad pošta) sa bez pomoci z Čiech nezaobišli. Zúfalo chýbali slovenskí úradníci, učitelia, lekári, sudcovia či colníci. Podľa Hanáka sa postupne vybralo na pomoc Slovensku z Čiech a Moravy dvadsaťtisíc vykonávateľov chýbajúcich profesií.

Navyše stále nebolo isté, či Maďari neplánujú útok na Bratislavu. Strach však panoval aj z vnútorného nepriateľa. Nemeckí a maďarskí robotníci boli stále v štrajku, v meste chýbali základné potraviny, uhlie a pitná voda. „Kedykoľvek sa mohol rozhorieť boľševický oheň zapálený z Maďarska,“ píše Hanák.

Obava vládla aj z toho, že do mesta prúdia po Dunaji zbrane z Maďarska alebo Nemecka a sú ukryté v krčmách, v ktorých sa stretávali radikálni robotníci.

Spor pretrvával aj vo veci názvu mesta. Pražské centrálne úrady začali hneď po vstupe legionárov používať slovo „Bratislav“. Vo vyhláškach bratislavských úradov sa používal správny názov Bratislava, ale stále aj Pozsony, Pressburg či Prešporok.

Šrobár teda zrejme úspešne otestoval svoju autoritu a 25. marca vydal rozhodnutie, že oficiálny názov je iba Bratislava.

Stále ešte nebola stanovená hranica nového štátu v okolí Bratislavy. Beneš v snahe získať predmostie na pravom brehu najprv neuspel pri rokovaní s Dohodou.

V polovici mája teda vyzvali slovenskí poslanci československého parlamentu, aby sa Beneš k otázke predmostia vrátil a snažil sa spojencov znova presvedčiť. Panoval strach, že bez územia v dnešnej Petržalke nebude možné Bratislavu brániť.

12. júna však Parížska mierová konferencia opäť dospela k záveru, že slovensko-maďarská hranica pri Bratislave povedie stredom Dunaja. Pražská vláda podala protest a opäť skúšala presvedčiť Dohodu. V auguste sa to konečne podarilo.

Hneď, ako sa to v Bratislave dozvedeli, na nič sa nečakalo a v noci zo 14. na 15. augusta bol v kasárňach vyhlásený poplach. Bolo treba obsadiť most, prerezať zápalné šnúry k náložiam dynamitu, ktorým bola maďarská strana mosta ešte stále obložená, odzbrojiť maďarskú hliadku a potom aj zvyšok vojakov na území dnešnej Petržalky. To sa podarilo bez toho, aby padol výstrel.

Tým sa boj o Bratislavu úspešne skončil.

MAREK ŠVEHLA, Respekt

zdroj:
https://dennikn.sk/3731973/ako-cesi-pred-105-rokmi-zachranili-bratislavu-mesto-ktore-nebolo-dost-slovenske/?

foto:
Členovia československej vlády pred slovenským Národným divadlom. (Na tribúne druhý zľava Vavro Šrobár, február 1919).
zdroj – Vojenský historický archív a ČSOL