Ako sa hľadalo vhodné miesto na zemeguli pre židovský štát

Veľa nechýbalo a vznikne v Afrike

Štát Izrael vznikol iba pred 75 rokmi. Ale už oveľa skôr viedli židovskí intelektuáli a verejní činitelia diskusie o tom, kde by sa mal vybudovať židovský štát. Často snívali o návrate do Palestíny, ale do úvahy pripadali aj iné územia - v Južnej Amerike alebo vo východnej Afrike. Svoje projekty na vysťahovanie a sústredenie Židov, rozptýlených po celom svete, do nového štátneho útvaru mali aj ich odporcovia v Európe, antisemiti.

Palestína známa aj ako Svätá zem je posvätným územím, nielen pre židov, ale aj pre moslimov. Koncom 19. storočia v nej stúpenci oboch vierovyznaní boli početne zastúpení takmer rovnako. A už vtedy sa neznášali.

Dalo sa predpokladať, že presídlením ďalších Židov z cudziny sa ich vzťahy sotva zlepšia, prinajmenšom nie natrvalo.

Navyše, Talmud, jeden z najdôležitejších textov judaizmu, učí, že nejestvuje právo na kolektívny návrat Židov z exilu do Jeruzalema. „Židovská tradícia hovorí, že exil skončí až s príchodom mesiáša,“ upozorňuje izraelský profesor histórie Šlomo Sand. „Až potom vezme Boh všetkých Židov, mŕtvych aj živých, do Jeruzalema.“

V čase vzniku sionizmu väčšina židovských organizácií a významných rabínov túto tradíciu uznávala. Okrem toho územie medzi pobrežím Stredozemného mora a riekou Jordán, ako aj ďalšie oblasti Blízkeho i Stredného východu po stáročia patrili do Osmanskej ríše. Na tom sa nič nezmenilo až do jej rozpadu po prvej svetovej vojne.

Preto keď najvýznamnejší predstaviteľ sionizmu Theodor Herzl začal na prelome storočí rozmýšľať o nevyhnutnosti vybudovať židovský štát, hľadal preň iné vhodné miesto na zemeguli.

Židia musia z Európy preč
Svoje myšlienky zhrnul Herzl v knihe Židovský štát, ktorú vydal vo Viedni v roku 1896. Dva roky predtým sa Herzl zúčastnil ako viedenský novinár na procese so židovským dôstojníkom Alfrédom Dreyfusom v Paríži.

Nevinného kapitána odsúdili za údajnú velezradu a špionáž na doživotný trest. Až neskôr sa ukázalo, že sa tak stalo na základe sfalšovaných dôkazov. Práve vtedy prišiel Herzl k záveru, že pre európskych Židov bude najlepším riešením masová emigrácia.

Podľa Šloma Sanda je Herzlova kniha kombináciou politického manifestu a právnického záznamu napísaná formou eseje. Jej kľúčová myšlienka: „Sme národ a všade sme sa pokúšali s dobrým úmyslom splynúť s národmi, ktoré nás obklopovali a zachovať si pritom len vieru otcov. Ale nebolo nám to umožnené.“

Ibaže kam sa presídliť? Herzl najprv uvažoval o Cypre a Argentíne. Prečo práve o nej? „Argentína je dostatočne vzdialená od Európy a na rozdiel od nej nie je preniknutá antisemitizmom,“ vysvetľoval Herzl. „Je málo zaľudnená a sú tam rozsiahle územia, ktoré možno osídliť a obrábať.“

Argentína však európskych Židov, predovšetkým asimilovaných, neoslovila. Herzl pochopil, že stúpencov myšlienky samostatného židovského štátu treba zjednotiť a založil Sionistickú organizáciu. Na jej prvom kongrese, ktorý sa konal v auguste 1897 vo švajčiarskom Bazileji, sa malo rozhodnúť, ako ďalej postupovať.

V Bazileji sa zišlo vyše 200 delegátov z 15 krajín. Na záver trojdňového rokovania prijali program s týmto hlavným posolstvom: „Sionizmus sa usiluje o zriadenie verejnoprávnej domoviny židovského národa v Palestíne.“

Herzla zvolil kongres jednomyseľne za predsedu Sionistickej organizácie. Na jeho pleciach ležala odteraz veľká zodpovednosť. Ak projekt Palestína mal mať šancu na úspech, musel pre jeho realizáciu získať významných židovských finančníkov a svetové mocnosti. Stal sa diplomatom so stredovými úspechmi.

Kým bankári (vrátane Rothschildovcov) ho odmietli, mnohí významní štátnici s ním o vzniku židovského štátu rokovali. Či už o Palestíne, alebo o iných, alternatívnych, riešeniach, čomu sa Herzl nebránil.

Prijali ho nemecký cisár, britský premiér, ruský cár, turecký sultán i pápež Pius X. Nevyhýbal sa ani stretnutiam s vysokopostavenými politikmi antisemitami, o ktorých vedel, že jeho plán podporia. Prečo? Lebo sa budú chcieť zbaviť židovskej menšiny na území jednotlivých štátov…

Podľa svojich životopiscov, napríklad Avnera Falka alebo Amosa Elona, pôsobil Herzl ako vyjednávač zároveň pragmaticky aj misionársky. Vedel zaujať projektom nového štátu držiteľov moci v období, keď ich zamestnávali iné, naliehavejšie problémy.

Uplynulo však päť rokov od prvého kongresu a okrem nejasných sľubov konkrétny výsledok jeho rokovania nepriniesli. Až do stretnutia s Josephom Chamberlainom, britským štátnym tajomníkom pre kolónie vo vláde premiéra Arthura Balfoura na jar 1903.

Ten mu ponúkol možnosť židovského osídlenia v britskej východnej Afrike. O niekoľko mesiacov sa konal v Bazileji v poradí už šiesty sionistický kongres a Herzl mu predložil, že by odporúčal delegátom britskú ponuku ako dočasné útočisko pre Židov z Ruska. Bolo to krátko po veľkom pogrome v Kišiňove, vtedy hlavnom meste ruskej Besarábie.

Herzlov návrh vyvolal na kongrese búrlivú reakciu a takmer viedol k rozkolu v sionistickom hnutí, hoci jeho líder opakoval, že tento projekt neovplyvní konečný cieľ sionizmu – vytvorenie štátneho útvaru v Zemi izraelskej, teda na území Palestíny.

Napokon hlasovanie dopadlo v pomere 295 : 178 v prospech Herzlovho odporúčania. Kongres zároveň schválil vyslanie expedície (nazval ju „vyšetrovacou komisiou“), ktorá mala detailne preskúmať ponúkané územie. O tri dni nato britská vláda prijala oficiálny dokument.

Stojí v ňom, že vláda jeho veličenstva prideľuje územie vo východnej Afrike Židom za podmienok, ktoré umožnia dodržiavať ich národné zvyky.

Čo však zistila expedícia? Čo to bolo za územie?

Neúspech „ugandského projektu“
Britská vláda ponúkla sionistom približne 13 000 (niektoré zdroje uvádzajú len 3 000 km2) územia v oblasti Riftovho údolia. Leží na pomedzí Kene a Ugandy vo východnej Afrike pri brehoch Indického oceána.

Dnes je to súčasť Kene, ale keďže cez oblasť prechádzala už pred 120 rokmi ugandská železnica, projekt budúceho židovského štátu nazvali "ugandským“.

„Spájalo sa v ňom dobrodružstvo prieskumu legendárneho britského cestovateľa Henryho M. Stanleya s avanturizmom imperiálnej epochy, dramatické umenie so štátnickým umením.“ Týmito slovami vysvetľuje príťažlivosť projektu pre Herzla, ktorý bol svojho času aj známym dramatikom, Adam Rovner, izraelsko-americký historik.

Navyše, Britmi ponúknuté územie, najmä okres Uasin Gishu, malo vďaka nadmorskej výške miernu klímu, vhodnú pre Európanov. Oblasť obklopuje pohorie Mau s lesmi, v ktorých pramení množstvo riek. Aj dnes tam žije, najmä v administratívnom centre – meste Eldoret veľa presídlencov z Anglicka, Škótska, ale aj Južnej Afriky. V Riftovom údolí sa nachádza svetoznámy golfový sektor.

Britská vláda chcela židovským presídlencom poskytnúť rozsiahlu autonómiu, územie by si spravovali sami, Londýn mal mať iba všeobecný dohľad.

Napriek tomu „vyšetrovacia“ komisia dospela k negatívnemu záveru. Proti „ugandskému“ projektu ostro vystúpili paradoxne najmä ruskí sionisti.

V roku 1905 – to už bol Herzl rok mŕtvy – siedmy sionistický kongres britskú ponuku odmietol a s konečnou platnosťou rozhodol, že založenie židovského štátu je možné len na území „zasľúbenej zeme, ktorú Boh prisľúbil izraelskému národu“. Ide o územie, ktoré nekopíruje súčasné politické hranice štátu Izrael (čiže na západ od rieky Jordán), ale celú biblickú krajinu.

Nasledujúci kongres o dva roky neskôr označil prácu v Palestíne za svoju povinnosť a úlohou poveril novozaložený Úrad pre Palestínu. Ten začal s rozsiahlymi nákupmi pôdy v okolí prístavného mesta Jaffa (dnes je to mestská štvrť Tel Avivu).

V tom čase žilo v Palestíne približne 50-tisíc pôvodných, tzv. starozákonných Židov a 5-tisíc osadníkov. Medzitým sa rozrastali rady sionistov a ich organizácií. V tom čase platilo sionistický členský príspevok na celom svete okolo 127-tisíc Židov.

„Prakticky sionizmus, ktorý spájal osídľovanie Palestíny a kultúrne aktivity v diaspóre, sa stal významnou židovskou silou,“ napísal v tejto súvislosti významný americký historik židovského štátu Howard Sachar.

Už na začiatku konflikt s Arabmi
Začiatkom novembra 1917 britská vláda uznala osobitným vyhlásením sionistické nároky na Palestínu, presnejšie na „zriadenie národnej domoviny židovského ľudu v Palestíne“. Zároveň však zdôraznila, že sa pritom nesmú porušiť občianske práva tamojších nežidovských spoločenstiev, predovšetkým Arabov.

O tri roky, po rozpade Osmanskej ríše, sa Palestína dostala pod správu Veľkej Británie. Prúd presídlencov do Svätej zeme silnel, ale súčasne s tým sa vyhrocovali rozpory medzi židovským a arabským obyvateľstvom.

Časom prechádzali až do násilností a keďže Londýn nechcel k tomu zaujať jasný postoj, znepriatelil si postupne obe strany. Až v roku 1922 vydal tzv. Bielu listinu, ktorá radikálne obmedzila židovské prisťahovalectvo.

Pritom ani dovtedy nešlo o nejakú masívnu migráciu. Podľa zistení Šlema Sanda od začiatku sionizmu do roku 1924, keď sa USA rozhodli „stopnúť“ prisťahovalectvo z východnej Európy vrátane imigrácie židovskej, odišli len z Ruska dva milióny Židov.

Z nich však do Palestíny len 60-tisíc. Ostatní presídlili do Spojených štátov, Mexika a, áno, aj do Argentíny.

V roku 1929 zaútočili Arabi na židovskú štvrť v Jeruzaleme. Predtým sa totiž rozchýrilo, že Židia sa chystajú prepadnúť tamojšie mešity. Desiatky Židov prišli o život. Židovské obyvateľstvo odpovedalo útokom na mešity v celej Palestíne.

Nepokoje si vybrali krvavú daň v podobe stoviek arabských aj židovských životov. Britská vyšetrovacia komisia prišla k záveru, že nespokojnosť pôvodného obyvateľstva vyvolalo skupovanie arabskej pôdy sionistami a zastavila ho. Výrazne sa obmedzilo aj vydávanie povolení pre imigrantov do Palestíny.

Hromadné prisťahovalectvo Židov sa obnovilo až počas veľkej hospodárskej krízy v Európe. V apríli 1936 to viedlo k ďalším násilnostiam zo strany Arabov.

Medzitým však prišiel k moci Hitler s nenávistnou politikou voči všetkému židovskému. Z Nemecka, Rakúska a neskôr i z Československa sa pohli masy utečencov.

Židia ponechaní sami na seba
Podľa izraelského historika a diplomata Mosche Yegara tu v lete a začiatkom jesene 1938 čakalo na povolenie vysťahovať sa do Palestíny okolo 5-tisíc Židov. Utekali najmä z českého pohraničia, kde si voči nim čoraz viac dovoľovali polovojenské skupiny henleinovcov.

Ale do 15. marca 1939, keď Nemecko okupovalo Čechy a Moravu, pridelili Briti týmto žiadateľom len asi 1 000 vstupných certifikátov. „Všetkým pražským Židom vyčlenili iba desať certifikátov,“ dodáva Yegar.

Preto už od jari 1938 organizovali „novosionisti“, ktorí sa odštiepili od hlavného prúdu sionistického hnutia, nelegálne transporty migrantov do Palestíny. Nelegálne z hľadiska britských úradov, ktoré sa týmto „karavanom“ snažili zabrániť v dosiahnutí cieľa.

Transporty vyrážali spravidla z Bratislavy – využívali skutočnosť, že Dunaj má status medzinárodnej rieky – a plavili sa až do prístavu Konstanca v juhovýchodnom Rumunsku. Odtiaľ pokračovali v ceste do Palestíny.

Utečenci však cestovali na preplnených a často aj chatrných lodiach, neschopných takejto plavby. Mnohí sa cestou utopili, ďalších zadržala britská polícia a vykázala na Cyprus alebo Maurícius.

Na podnet amerického prezidenta Franklina Roosevelta sa v júli 1938 uskutočnila medzinárodná konferencia venovaná len tejto migračnej kríze. Zástupcovia 32 európskych i zámorských štátov sa zišli v kúpeľnom mestečku Évian-les-Bains na francúzskej strane Ženevského jazera.

Roosevelt v svojom návrhu na zvolanie konferencie zdôraznil, že pozvané štáty nebudú musieť meniť svoju migračnú politiku. Vylúčil možnosť povinných kvót, namiesto nich by sa každý štát mal sám rozhodnúť, koľko utečencov prijme.

Ale nikto z účastníkov žiadnu konkrétnu a reálnu pomoc neposkytol. Zato všetci vyjadrili hlbokú ľútosť nad neutešeným položením utečencov. Zhodne pritom poukazovali na ekonomické ťažkosti svojich krajín a na dozvuky veľkej hospodárskej krízy.

Švajčiarsky zástupca vyhlásil, že „Švajčiarsko nevstúpi kvôli židovským utečencom do vojny s Hitlerom“. Už onedlho začala táto neutrálna krajina uplatňovať pre všetkých cudzincov vízovú povinnosť. Nelegálnych utečencov z Nemecka odovzdávali Švajčiari na hranici priamo do rúk esesákov.

Holandsko a Dánsko bolo ochotné povoliť židovským utečencom tranzit, nie viac. Latinskoamerické krajiny rad-radom odmietli prijímať migrantov obchodníkov a príslušníkov slobodných povolaní, ktorí medzi židovskými utečencami jasne prevládali.

Prejavili záujem nanajvýš o poľnohospodár­skych robotníkov. Brazília trvala na tom, aby boli pokrstení… Konferencia trvala osem dní, ale okrem rozhodnutia zriadiť osobitný výbor na riešenie problémov utečencov nepriniesla žiadne reálne výsledky.

„Väčšina vlád zabuchla pred židovskými utečencami dvere,“ napísal časopis Newsweek. To povzbudilo najmä Hitlera na jeho ceste ku „konečnému riešeniu“ židovskej otázky.

Jednu zo židovských organizácií zastupovala v Éviane ako pozorovateľka Golda Meirová, budúca premiérka Izraela. Vo svojich pamätiach napísala: Konferencia ma utvrdila v presvedčení, že Židia sú ponechaní sami na seba. A do budúcnosti vyslovila nádej: "Dúfam, že môj ľud už nikdy nebude potrebovať akékoľvek vyjadrenie súcitu.“

Plán vysídliť Židov na Madagaskar
Svoje projekty na vysídlenie a sústredenie Židov rozptýlených po celom svete do nového štátneho útvaru mali aj ich odporcovia v Európe, antisemiti a rôzni nacionalisti.

Bol tu napríklad plán „madagaskarizovať“ európskych Židov, s ktorým ako prvá prišla poľská vláda. Ostrov Madagaskar leží v Indickom oceáne pri juhovýchodných brehoch Afriky. V roku 1776 tam miestni kmeňoví náčelníci zvolili za svojho kráľa slovenského cestovateľa Mórica Beňovského.

O 160 rokov neskôr bol ostrov francúzskou koloniálnou dŕžavou. Šéf poľskej diplomacie Józef Beck rokoval v roku 1936 s francúzskym premiérom Léonom Blúmom o presídlení poľských Židov na tento ostrov.

Projekt vychádzal z mylnej predstavy vtedajších antropológov, že ostrovná populácia Malgašov má niečo spoločné so Židmi. Paradoxne však stroskotal práve na nesúhlase obyvateľov Madagaskaru s touto imigráciou a na vnútropolitických rozporoch v Poľsku. Ako upozorňuje americký historik Timothy Snyder, poľskí nacionalisti už vopred volali: „Madagaskar iba pre Poliakov!“

V Nemecku bol stúpencom „madagaskarizácie“ Židov najmä Hermann Göring. Presvedčil Hitlera, aby v roku 1938 prijal poľských diplomatov, ktorí ho mali zoznámiť s Beckovým plánom. O čosi neskôr Göring pozval do Berlína aj ministra obrany Južnej Afriky.

Ten vraj predložil nemeckému führerovi projekt na presídlenie 150-tisíc nemeckých Židov v priebehu troch až piatich rokov, a to nielen na Madagaskar, ale aj do Tanganiky (dnes súčasť Tanzánie).

Rozpracovanie plánu pripadlo židovskej sekcii ministerstva zahraničných vecí, ktorú viedol Franz Rademnacher. Ten podľa nemeckého historika Petra Longericha zastaval názor, že všetkých Židov treba dostať z Európy preč. Madagaskar malo získať Nemecko ako jednu z podmienok kapitulácie Francúzska.

Vysídlení Židia mali potom slúžiť ako rukojemníci, ktorí zabezpečia "dobré správanie ich rasových súkmeňovcov v Spojených štátoch“.

Vladimír Jancura

zdroj: 
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/685680-vela-nechybalo-a-zidovsky-stat-vznikne-v-afrike/

foto: Theodor Herzl (*2. máj 1860, Budapešť – †3. júl 1904, Edlach) bol židovský novinár, politik a publicista pôsobiaci vo Viedni, ktorý sa pokladá za zakladateľa sionizmu.
(Niekedy sa za prvého sionistu v modernom zmysle slova považuje Moses Hess.)
zdroj: Jewis virtual Library