Bojová a diverzná činnosť partizánskej skupiny Čapajev...

Bojová a diverzná činnosť partizánskej skupiny Čapajev na východnom Slovensku do vyhlásenia SNP (v hláseniach jednotlivých úradov)

Na východnom Slovensku začalo dochádzať koncom roka 1943 k prvým akciám, čo súviselo s prílevom sovietskych vojenských zajatcov, vytváraním partizánskych skupín a partizánskou aktivitou na poľskom území./1 Uskutočnili ich miestne skupiny, najmä humenská a hanušovská.

Väčšinou to boli prepady kasárni finančnej pohraničnej stráže – napríklad v Čertižnom a pri Strekovciach v okrese Michalovce v decembri 1943, v Olšinkove v apríli 1944./2  V máji 1944 čapajevovci uskutočnili prepadnutie finančnej pohraničnej stráže v Kalinove, Vydrani, vojenskej stráže v Radome, prepadnutie vojenského auta medzi Adidovcami a Zubným, okres Humenné, a prepadli a odzbrojili žandársku hliadku v obci Kríže, okres Bardejov./3   Uskutočnili sa prvé deštrukcie – prerušenie nemeckého diaľkového kábla pri obci Rakovčík 8. apríla 1944, na trati pri Lupkovskom tuneli v ten istý deň a niektoré ďalšie. /4   Akcie, ktoré organizovali a uskutočňovali partizánske jednotky Čapajev, boli zamerané nielen na deštrukčnú činnosť, ale boli zároveň hlavnou formou nadobudnutia výstroja a výzbroje. Výstroj a výzbroj získavali aj inými spôsobmi - nákupmi zbraní od civilných alebo vojenských osôb, za pomoci ilegálnych pracovníkov./5    Miestne, okresné a župné mocenské orgány, vojenské a spravodajské zložky znepokojili partizánske akcie na východe krajiny. Už v decembri 1943 župný úrad nariadil sprísniť stráženie hraníc a objektov finančnej stráže./6   Pohraničnú finančnú stráž mali posilniť členovia FS a HG. V januári žiadal ten istý úrad ministerstvo vnútra zriadiť v niektorých okresoch oddiely poľného žandárstva a podriadiť im pohraničnú stráž./7   V Kurimke, okres Svidník, došlo 11. januára 1944 k prestrelke partizánov so žandármi, pri ktorej zahynuli dvaja žandári zo stanice v Hrabovčíku a jeden partizán.

Oživenie protifašistického odboja a partizánskeho hnutia pozorne sledovali nacistické bezpečnostné orgány. Dôstojník abwehru podplukovník Kroha za prvé štyri mesiace roku 1944 zaregistroval 18 prípadov súvisiacich s partizánskou činnosťou na východnom Slovensku./8

O prepadnutí žandárskej stanice v Pečovskej Novej Vsi partizánmi vydal dňa 15 7.1944 správu Okresný náčelník prostredníctvom Okresného úradu v Sabinove/9 : „ Oznamujem, že dňa 14. júla 1944 o 23.15 hodine bola žandárska stanica v Pečovskej Novej Vsi prepadnutá partizánmi. Vo včasných ranných hodinách som sa odobral na určené miesto a zistil som, že zo štyroch žandárov ( aj s veliteľom) jeden je na žandárskej stanici mŕtvy, jeden ťažko ranený bol dopravený do štátnej nemocnice v Prešove a veliteľ stanice je ľahšie zranený. Na konci obce sa nachádza jeden partizán mŕtvy. Partizáni zo žandárskej stanice zobrali celú výzbroj a výstroj, pečiatky a tri písacie stroje.“

Aj na tomto prípade vidíme, že sprievodným javom partizánskeho hnutia je vzťah príslušníkov partizánskych skupín k slovenským žandárom. Vlastne keď sa na to pozrieme z tejto stránky, tak žandárstvo bolo jedinou ozbrojenou zložkou štátu, ktorá ho od jeho vzniku až do vypuknutia povstania aktívne a s použitím zbraní potláčala. Keďže žandár už podľa zákona je určený na to, aby na celom území štátu udržoval verejný poriadok a verejnú bezpečnosť, tak je pochopiteľné, že sa s nimi partizáni dostali do konfliktu. Treba si uvedomiť, že partizánske skupiny sa už neskladali len výhradne zo Slovákov, ale aj z cudzincov, prevažne občanov Sovietskeho zväzu. Život, ktorí prežili v zajatí, ale aj absencia zodpovednosti, to všetko bolo nebezpečným činiteľom, ktorý sa nepodarilo včas spacifikovať. Žandári mali aj niekoľko nevýhod oproti partizánom. Boli slabšie vyzbrojení a bolo ich menej. Boli to verejne známe osoby, ktorých všetci poznali a taktiež poznali aj ich rodinné zázemie, kde bývajú, kde sa najčastejšie nachádzajú a pod. Ak máme byť objektívny, tak takéto prepady žandárskych staníc sa končili v prospech partizánov. Žandári, ak chceli chrániť seba a svoje rodiny, tak sa radšej vzdali a v takýchto prípadoch im nebolo poväčšine ublížené. Ale vidíme, že sa takéto prepady končili aj vraždami na oboch stranách.

Obdobie široko rozvinutej partizánskej vojny bolo vyplnené vysokou politickou aktivitou štábov skupín a ilegálnych straníckych organizácií, spravodajskou činnosťou a po 15.8.1944 sa základňa zväzku Čapajev stala križovatkou sovietskych partizánskych jednotiek prichádzajúcich z Poľska a západnej Ukrajiny. Jej letisko, vybudované z podnetu ŠPH pri 1. UF sa stalo miestom vysadzovania partizánskych organizátorských skupín, ktoré sa dopĺňali z počtu partizánskej brigády Čapajev a tak posilnené začali bojové pochody na stredné a západné Slovensko.

Zo 14. na 15. augusta na základni oddielu Čapajev, v priestore obcí Merník a Čičava vysadil partizánsky štáb pri Vojenskej rade 1. ukrajinského frontu 17- člennú skupinu Alexeja Afanasjeviča Martynova./10   V literatúre sa uvádza, že zoskočila v priestore Matiašky, ktorá však nie je ďaleko od Merníka. /11   Na mieste zoskoku v poli pri Merníku ráno 15. augusta žandári našli padák s vrecom, v ktorom boli 3 ruské automaty, 1 puška, 15 kg. ekrazitu, rozbušky, granáty a iný diverzný materiál. /12  Spravodajský dôstojník VDO 2 v Prešove 15. augusta v hlásení o tomto zoskoku uviedol: „ Podľa zhodeného materiálu mám za to, že v danom prípade jedná sa o zhodenie špeciálnej sabotážnej skupiny“./13    Niekedy okolo 20. augusta Martynovova skupina prišla do styku s čapajevovcami. Bolo to výhodné pre jednotku Čapajev, lebo cez rádiostanicu Martynova sa získalo spojenie so sovietskou stranou, s partizánskym štábom 1. ukrajinského frontu. V rádiodepeši 22. augusta Martynov hlásil, že má spojenie s oddielmi Jagupova a Kudrjanceva (čapajevovci), ktoré žiadajú o inštrukcie pre ďalšiu činnosť. Pre jednotku Čapajev sa skončila izolácia, získalo sa, aj keď nepriame spojenie so sovietskou stranou./14

Partizánske hnutie na východnom Slovensku v tom čase zaznamenalo niektoré zmeny. Najvýznamnejšia sa týkala zjednotenia pôvodných skupín okolo skupiny Čapajev. Súviselo to najmä s vývojom oddielu Pugačov. Pri presune skupiny vo vihorlatských lesoch sa nešťastnou náhodou zranil veliteľ A. Jemeľjanov, ktorý potom 22. júla v humenskej nemocnici zomrel. Tragická udalosť poznačila oddiel natoľko, že časť jeho členov prešla do lesov severne od Humenného a zvyšok sa pod vedením N. Kudriavcova pripojil k čapajevovcom./15   Oddiel Čapajev od júla 1944 pôsobiaci v Slanských vrchoch, mal začiatkom augusta 80 mužov. Prispelo k tomu pripojenie časti oddielu Pugačov a príchod nových ľudí, najmä vojenských zbehov z východoslovenských divízií. Vznikli tak dve roty, ktoré sa členili na čaty. Štáb oddielu nadviazal spojenie s antifašistami v dôstojníckom zbore slovenských jednotiek, dislokovaných v priestore jej pôsobenia. Z poverenia podplukovníka J. Goliana prišiel k oddielu v júli 1944 podplukovník B. Manica. Informoval štáb oddielu o Vojenskom ústredí a žiadal, aby nerozvíjali bojové akcie, ale aby sa zamerali na spoluprácu s armádou a na pomoc v prípade jej vystúpenia./16  S veliteľom 1. divízie plukovníkom M. Markusom a dôstojníkmi jeho štábu majorom E. Polkom, kapitánom J. Stejskalom a nadporučíkom G. Kelemenom sa 3. augusta pri Oblíku stretli veliteľ oddielu I. K. Baľuta – Jagupov, náčelník štábu Ľ. Kukorelli, A. F. Lunev a V. Smirnov. Na stretnutí sa dohodli skoncovať s nepriateľstvom a dohodli i materiálnu a spravodajskú pomoc, ktorú veliteľstvo divízie poskytne oddielu, ako aj súčinnosť v čase bojového vystúpenia divízie proti fašistickým vojskám. /17   Štáb oddielu Čapajev rozvíjal aj politickú činnosť. 5. augusta 1944 vyzvali na zvolanie zjazdu politických činiteľov na východnom Slovensku. Ústredné miesto medzi vytýčenými úlohami zaujímalo organizovanie disciplinovaných partizánskych jednotiek a všetkého čo s tým súviselo: spravodajská činnosť, nábor ľudí, materiálne zabezpečenie. Vo výzve sa hovorilo i o príprave a opatreniach počas prevratu./18  S narastaním počtu a organizačným upevňovaním skupín, začali partizáni diverzné a bojové akcie. 1. augusta 1944 prepadli kasáreň pohraničnej finančnej stráže v Lenártove, 4. augusta podmínovali železničnú trať medzi stanicou Vranov nad Topľou a Soľ. Výbuch poškodil rušeň a služobný vozeň. Úspešnú akciu uskutočnili čapajevovci 6.augusta pri obci Štiavnik (teraz Šarišský Štiavnik), kde prepadli nemeckú kolónu 12 nákladných áut vezúcich vyše 90 ton vojenského materiálu – pancieroviek a delostreleckých granátov. Sedem áut kolóny zhorelo a z 27 členného sprievodu boli zabití siedmi a ranení šiesti vojaci. /19

O tejto akcii podáva správu žandárska stanica Štiavnik, okres Giraltovce zo dňa 7. augusta 1944 nasledovne/20 : „ Dňa 6. augusta 1944 o 8.30 hod. prepadla početnejšia partizánska tlupa na štátnej ceste medzi km 106.3 až 106.8 v katastri obci Štiavník a Benedikovce, okres Giraltovce nemeckú kolónu áut, pozostávajúcu z jedného osobného auta a z 10 nákladných áut, ktoré viezli rôzne strelivo, výbušné látky, míny a plameňomety. Partizánska tlupa napadla doprevádzajúcich nemeckých vojakov v autách puškami, guľometmi a automatickými pištoľami. Nemeckí vojaci z osobného auta sa vzdali, týchto partizáni ihneď odviedli do lesa a ostatní z nákladných áut streľbu na partizánov opakovali, avšak u partizánov bola veľká presila a nemeckí vojaci, ktorí mohli poutekali smerom k Rakovčíku. Partizáni 8 nákladných áut pozapaľovali a poutekali do blízkych lesov. Strelivo v horiacich autách explodovalo a porozhadzovalo sa po poli do blízkeho okolia. Po ustaní explodovania streliva, čo trvalo do 12. hod. a príchodu slovenských a nemeckých vojakov zo Svidníka, hliadka tunajšej žandárskej stanice udržovala poriadok. Nemecké vojsko okolie okolo áut a blízke pole na ktorom sa nachádzalo explóziou rozhádzané strelivo a našli 5 zabitých nemeckých vojakov, jedného zhoreného v aute, od štátnej cesty asi na 50 m. Smerom k obci Benedikovce našli jedného partizána. Na druhej strane cesty vedľa lesa bol nájdený jeden vojenský plášť s pešiackymi výložkami, bez hodnosti. Nemecký vojak udal, že do obce Rakovčík prišli alebo boli dopravení 10. ranení vojaci a že 6 nemeckých vojakov je nezvestných. Zastrelený partizán mal na sebe slovenskú blúzu, belasé dlhé nohavice, vojenskú obuv a jednu trikotovú košeľu a na tejto červeno prúžkovanú košeľu a cez prsia mal plátený pás s nábojmi naplnených v zásobníkoch, kalibru 7.92 mm. Nemeckí vojaci od partizána vzali doklady, ktoré boli vzaté z osobného nemeckého auta, ďalej pás s nábojmi a obuv ktorú mal na nohách ako aj všetky nimi nájdené veci.“

Pri tomto hlásení žandárskej stanice sa treba pristaviť hneď pri prvej vete o prepadnutí početnej partizánskej tlupy. Na inom mieste sa zas hovorí o partizánskych bandách. Treba vychádzať z toho, kedy a za akých okolností sa dané správy podávali. V tomto prípade nejde o vojensko - odbornú terminológiu ani o snahu podať pravdivý a čo najvýstižnejší pohľad na predmetnú udalosť či čin.V slovenskej armáde sa používanie označenia banditi a tlupy vo vzťahu k partizánom začalo používať na základe prevzatého nariadenia nemeckého velenia. Na druhej strane je podivuhodné, ako sa v správe narába s informáciou o tom, ako došlo k odzbrojeniu nemeckých vojakov. Je to podané tak, akoby sa nemeckí vojaci vzdali hneď, len čo boli napadnutí, pričom boli plne naložení zbraňami a taktiež boli ozbrojení, pričom niektorí rýchlo poutekali do najbližšieho okolia. Aj keď netreba úplne znižovať schopnosti partizánov, táto správa nesie prvky účelovosti, má sa poukázať na ukrutnosť partizánov s akou vykonávali akcie. Pritom odzbrojiť kolónu áut s plne ozbrojenými jednotkami takýmto jasným spôsobom by mali problém aj lepšie ozbrojené a profesionálne zložky. S takýmito správami o prepade žandárskych staníc ale aj žandárov v súkromí na ktoré sa vzťahuje táto polemika sa stretneme aj v následujúcich hláseniach.

9. augusta obkľúčili miestni partizáni žandársku stanicu v Štiavniku (okr. Giraltovce) a zajali štyroch žandárov. Štvoricu žandárov – strážmajstrov Júliusa Stríbrnského, Vendelína Markusa, Lukáča Krška a Jozefa Holčeka – zavliekli partizáni zo skupiny „Čapajev“. Zobrali ich so sebou a o dva dni neskôr ich v lese zavraždili. Pokiaľ sa v uplynulých rokoch niekto o tejto tragédii zmienil, tak len v takých intenciách, že žandári boli „pre protipartizánsku činnosť odsúdení na smrť a popravení“. /21   Táto a podobné udalosti si však vyžadujú aj iný pohľad na vec. Veľakrát v správach nachádzame zmienku o tom, že akciu uskutočnili miestni partizáni. Pritom výpovede občanov často hovorili o tom, že to vykonali ľudia, ktorí sa na partizánov len hrali, vykonávali záškodnícku činnosť, okrádali dedinčanov, ktorí sami trpeli núdzou o stravu a alkohol, ktorému potom holdovali v okolitých lesoch. Sedeli na miestach a držali pozície komunistickej strane. Mnohí sa potom hlásili za členov Zväzu slovenských partizánov a bolo by zaujímavé zistiť, či sa nimi aj stali. Takže aj takúto nie slávnu podobu má história partizánskeho hnutia.

V ten istý deň iná skupina čapajevovcov pod velením J. Herku odzbrojila vojenskú stráž a zničila železničný most na trati Kostoľany nad Hornádom – Trebejov. O tejto akcii pojednáva aj táto správa exp. žandárskeho dôstojníka z 10.8. 1944 /22 : „Dňa 9. augusta 1944 o 22:30 hod. prepadla skupina partizánov železničnú stráž pri Kostoľanoch nad Hornádom. Stráž bola silná 16 mužov. Partizánov bolo asi 40 – 50 mužov. Nezvestní sú dvaja žandári zo žandárskej stanice Kostoľany nad Hornádom a to hl. strážm. Betinec a strážm. Šagát. Vraj boli videní, keď boli spolu s vojakmi odvádzaní do lesov. 0 23.58 hod. dňa 9.8. 1944 bolo možné v Prešove počuť silný výbuch. So žandárskou stanicou Kostoľany nad Hornádom nemám telefónneho spojenia. Žandárska stanica Kysak mi telefonuje, že bol asi vyhodený železný železničný most pri km. 9.8 a 9.9 pred železničnou stanicou Kostoľany nad Hornádom v smere od Kysaku. Tak hliadky nemeckej brannej moci, tak aj hliadky naše sú vonka a je prestrelka.“

Žandárska stanica Kysak 17. augusta 1944 hlásila /23 : „Dňa 11. augusta 1944 o 22.40 hod. na železničnej spojke pri Kysaku v km 0.220 bola spáchaná sabotáž tým, že pod pravú koľajnicu bola neznámym záškodníkom podložená trhavina, ktorá po zapálení roztrhla koľajnicu, nazdvihla teleso železnice v dĺžke 22 m. a poškodila 4 pražce. V mieste detonácie bola z uvedenej koľajnice vytrhnutá časť v dĺžke 65 cm. Po výbuchu na strážených železničných objektoch v okolí Kysaku bola zosilnená vojenská stráž. Hliadka žandárskej stanice Kysak dostavila sa ihneď na miesto činu. Následkom výbuchu bola doprava na železnici ihneď zastavená. Na výhybni zv.„Sopotnica“ bol v tom čase pracovný vlak. Z tohto vlaku bolo použité vojsko na preskúmanie trate, ktorým bolo zistené, že trať okrem spojky nie je porušená. Následkom toho doprava bola ihneď zahájená po hlavnej trati. Na mieste činu bola nájdená 80 cm. dlhá použitá zápalná šnúra a očadené miesto, kade zápalná šnúra bola natiahnutá. Zápalná šnúra bola natiahnutá od koľajnice po svahu zárezu do blízkeho zemiakového sadeniska na dĺžke 18 m, kde bola páchateľom medzi zemiakmi v kritický čas zapálená. Iné stopy na mieste činu nájdené neboli. Podľa spôsobu prevedenia sabotáže má sa za to, že táto bola spáchaná partizánskymi záškodníkmi.“

Ďalšia akcia sa uskutočnila v Komarianoch, hlási o tom žandársky štáb v Prešove /24 : „Dňa 19. augusta 1944 o 2.30 hod. neznámi páchatelia zničili železničný most výbušninou na rieke Topľa , pri obci Komariany, okres Vranov. Vojenská stráž v počte 8 mužov bola premožená. Po výbuchu však bola stráž ponechaná na mieste. Zranený ani usmrtený nebol nikto.“

O odzbrojení vojakov partizánmi sa píše v ďalšej správe /25 : „Dňa 28. 8. 1944 o 0:30 hod. odzbrojila tlupa záškodníkov, v počte asi 150 mužov vojenský pracovný oddiel v Zámutove a vojenské poľné veliteľstvo „ Bridlica“ na Blatinách, obec Zamutov. Na oboch veliteľstvách odcudzili záškodníci túto výzbroj a výstroj:“ /26    60 pušiek, 6 pištolí, 40 zásobníkov do guľometu, 2 ľahké guľomety, 2 plničky, 3400 nábojov, 32 batohov, 125 ručných granátov, 50 celt, 175 nábojov do pištole, 20 kusov dvojitých nábojníkov – sumiek.

O ďalšej akcii podáva správu vyšší žandársky dôstojník štábu v Prešove /27 : Hlásim že dňa 29. 8. 1944 o 6. hod. prepadla skupina partizánov v počte asi 30 mužov, ktorí boli ozbrojení, finančnú kasáreň a súkromné byty zamestnancov v Snakove, okres Bardejov, odkiaľ vzali 7 pušiek, 4 pištole, prikrývky, 2 ďalekohľady, brašne a rôznu výstroj a výzbroj. Po odzbrojení tam sa nachádzajúcich finančníkov začali paľbu na dozorcu finančnej stráže Bajtúza automatickými pištoľami bez toho, žeby sa tento postavil na odpor. Po týchto výstreloch Bajtúz streľbu opätoval z pušky, pri výstrele bol zastrelený jeden partizán, ktorého odviezli aj so zajatým Bajtúzom smerom na Hajníky v Livove a odtiaľ neznámym smerom. Telefónne vedenie je na troch miestach medzi obcou Malcov a Snakov prerušené.

Zas je potrebné podotknúť že to boli verejne známe osoby, takže partizáni veľmi dobre vedeli kde sa pohybovali, kde bývali, aké sú ich možnosti obrany, tak to pre nich nemohol byť veľký problém vykonať takúto akciu.

Partizáni uskutočnili aj iné diverzné akcie, predovšetkým na železničných tratiach. /28   Zoberme si, že partizánska skupina Čapajev bola veľmi výhodne umiestnená v Slánskych horách, odkiaľ mala možnosť výpadkov na všetky strany. Na každom z týchto smerov boli dôležité objekty a komunikácie. Napríklad na juhozápade to bola hlavná cesta z Košíc do Prešova a hlavná trať Košice – Kysak – Žilina a Kysak – Prešov. Na severozápade letisko Prešov (Nižná Šebastová), trate Prešov - Sabinov – Orlov – Plaveč, Prešov – Kapušany – Bardejov, hradské Prešov – Bardejov na Nový Sacz a Prešov – Kapušany – Bardejov na severe a na severovýchode trať Prešov – Vranov – Strážske a hradské Prešov – Hanušovce – Vranov a Hanušovce – Giraltovce – Svidník – Dukliansky priesmyk. /29    Ku každému z týchto za vojny dôležitých objektov bolo možné dostať sa nepozorovane za 3 – 5 hodín pochodu. S diverziami na východnom Slovensku začali v druhom augustovom týždni aj partizánske jednotky, ktoré prišli zo Sovietskeho zväzu i Poľska.

V Šarišsko-zemplínskej župe pôsobilo koncom augusta niekoľko partizánskych jednotiek. V Čergove sa nachádzal diverzný oddiel V. A. Kvitinského a partizánsky zväzok Alexander Nevskij V. A. Karasiova – Stepanova. Do Ondavskej vrchoviny v posledných augustových dňoch prišiel z Poľska zväzok M. I. Šukajeva, ku ktorému ešte na poľskej strane prebehla rota nadporučíka L. Kováča s ďalšími slovenskými dôstojníkmi. /30   Brigáda Čapajev pôsobila v Slánskych vrchoch. Vo východoslovenských lesoch boli taktiež partizánske oddiely A. D. Kovalenka – Belova, Za rodinu a ďalšie. Okrem spravodajských úloh sa zameriavali hlavne na diverzné akcie proti doprave nepriateľa na komunikáciách.

Poznámky:

/rusini-slovenska/ GEBHART, Jan. - ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945.Bratislava:Pravda – Naše vojsko, 1984 s. 188.
/stranky/ GEBHART, Jan. - ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945.Bratislava:Pravda – Naše vojsko, 1984 s. 188.
/komponenty/ Štátny archív Prešov, fond Šarišsko – Zemplínska župa, oddelenie Štáto-bezpečnostné, krabica 123, číslo 584.
/vybranu-stranku-nie-je-mozne-zobrazit/ PAŽUR, Štefan. Protifašistický odboj na východnom Slovensku. Košice:Východoslovenské vydavateľstvo, 1974. s. 118.
/dokument/ PAŽUR, Štefan. Protifašistický odboj na východnom Slovensku. Košice:Východoslovenské vydavateľstvo, 1974. s. 118.
/kontaktny-formular/ GEBHART, Jan - ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945.Bratislava:Pravda – Naše vojsko, 1984 s. 189.
/mapa-stranky/ PAŽUR, Štefan. Protifašistický odboj na východnom Slovensku. Košice:Východoslovenské vydavateľstvo, 1974. s. 119.
[8] PREČAN, Viliam. Slovenské národné povstanie: Nemci a Slovensko 1944, Dokumenty. Bratislava: Epocha, 1971. s. 412.
/e-rusynforum/ Štátny archív Prešov, fond ŠZŽ, odd. ŠB, kr. 123, č. 1239.
/o-rusinoch/ GEBHART, Jan - ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945.Bratislava:Pravda – Naše vojsko, 1984 s. 210.
/fotogaleria/ JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji. ( Štúdie a články 2). Bratislava: Kalligram a Ústav slovenskej literatúry, 2006.s. 371.
/kontakty-a-linky/ JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji. ( Štúdie a články 2). Bratislava: Kalligram a Ústav slovenskej literatúry, 2006.s. 371.
/inforusin/ Štátny archív Prešov, fond ŠZŽ, odd. ŠB, kr. 1749/2/, č. 1949.
/nase-knihy/ JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji. ( Štúdie a články 2). Bratislava: Kalligram a Ústav slovenskej literatúry, 2006.s. 371.
/male-pribehy/ GRACA, Bohuslav. Prehľad dejín partizánskeho hnutia na Slovensku v druhej svetovej vojne.Bratislava, 1976.s. 190.
/andrej-hvozda/ GRACA, Bohuslav. Prehľad dejín partizánskeho hnutia na Slovensku v druhej svetovej vojne.Bratislava, 1976.s. 190.
/rusinski-zidia/ GEBHART, Jan. - ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945.Bratislava:Pravda – Naše vojsko, 1984 s. 210.
/pomahala-som-partizanom/ PAŽUR, Štefan. Protifašistický odboj na východnom Slovensku. Košice:Východoslovenské vydavateľstvo, 1974. s. 135.
[19] GEBHART, Jan. - ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945.Bratislava:Pravda – Naše vojsko, 1984 s. 210.
[20] Štátny archív Prešov, fond ŠZŽ, odd. ŠB, kr. 123, č. 1282.
[21] JABLONICKÝ, Jozef. Z ilegality do povstania.( Kapitoly z občianskeho odboja). Banská Bystrica: DALI- BB, 2009. s. 363.
[22] Štátny archív Prešov, fond ŠZŽ, odd. ŠB, kr. 122, č. 1234.
[23] Štátny archív Prešov, fond ŠZŽ, odd. ŠB, kr. 122, č. 1264.
[24] Štátny archív Prešov, fond ŠZŽ, odd. ŠB, kr. 122, č. 1292.
[25] Štátny archív Prešov, fond ŠZŽ, odd. ŠB, kr. 123, č. 1345.
[26] Štátny archív Prešov, fond ŠZŽ, odd. ŠB, kr. 123, č. 1345.
[27] Štátny archív Prešov, fond ŠZŽ, odd. ŠB, kr. 123, č. 1345.
[28] BALÁŽOVÁ, E.- HALEČKOVÁ, M. – JÁNOŠOVÁ, M. Chronológia partizánskych deštrukcií na železniciach Slovenska od leta 1944 do oslobodenia Sovietskou armádou roku 1945. In: Zborník Múzea SNP 5. 1980, s. 81.
[29] DUBINSKÝ, Milan. Partizánske hnutie na východnom Slovensku – dôležitý vojenský činiteľ v národnooslobodzovacom boji nášho ľudu. In: Dvadsiata jar – zborník k 20. výročiu oslobodenia. Košice:Východoslovenské vydavateľstvo,1965, s. 74.
[30] GEBHART, Jan. - ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945.Bratislava:Pravda – Naše vojsko, 1984, s. 213.

Použitá literatúra:

BALÁŽOVÁ, E.- HALEČKOVÁ, M. – JÁNOŠOVÁ, M. Chronológia partizánskych deštrukcií na železniciach Slovenska od leta 1944 do oslobodenia Sovietskou armádou roku 1945. In: Zborník Múzea SNP 5. 1980, s. 81. DUBINSKÝ, Milan. Partizánske hnutie na východnom Slovensku – dôležitý vojenský činiteľ v národnooslobodzovacom boji nášho ľudu. In: Dvadsiata jar – zborník k 20. výročiu oslobodenia. Košice:Východoslovenské vydavateľstvo,1965, s. 74.
GEBHART, Jan. - ŠIMOVČEK, Ján. Partizáni v Československu 1941 – 1945.Bratislava:Pravda – Naše vojsko, 1984, s. 188- 213.
GRACA, Bohuslav. Prehľad dejín partizánskeho hnutia na Slovensku v druhej svetovej vojne.Bratislava, 1976.s. 190.
JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji. ( Štúdie a články 2). Bratislava: Kalligram a Ústav slovenskej literatúry, 2006.s. 371.
JABLONICKÝ, Jozef. Z ilegality do povstania.(Kapitoly z občianskeho odboja). Banská Bystrica: DALI- BB, 2009. s. 363.
PAŽUR, Štefan. Protifašistický odboj na východnom Slovensku. Košice:Východoslovenské vydavateľstvo, 1974. s. 118 - 135.
PREČAN, Viliam. Slovenské národné povstanie: Nemci a Slovensko 1944, Dokumenty. Bratislava: Epocha, 1971. s. 412.

Autor: Mgr. Štefan Balberčák

Zdroj: http://www.druhasvetova.sk/view.php?nazevclanku=bojova-a-diverzna-cinnost-partizanskej-skupiny-capajev-na-vychodnom-slovensku-do-vyhlasenia-snp-v-hlaseniach-jednotlivych-uradov&cisloclanku=2012010006