Dejiny Štátneho ruského gymnázia v Humennom (Medzilaborciach)

Z histórie nášho gymnázia
Dejiny Štátneho ruského gymnázia v Humennom sa začali písať dňa 23. februára 1945. V ten deň sa v Medzilaborciach konalo zhromaždenie na počesť 27. výročia vzniku Červenej armády, jednotky ktorej prednedávnom oslobodili obce a mestá na východnom Slovensku a ďalej pokračovali v boji za oslobodenie Československa. Ako v takej situácii býva, zhromaždenie sa nieslo v duchu nesmiernej vďaky Červenej armáde a Sovietskemu zväzu za oslobodenie od nemeckých okupantov a ľudáckeho režimu. Nieslo sa v nádeji na obnovu vojnou zničených obcí na severovýchodnom Slovensku, v nádeji na obnovu vojnou zničeného hospodárstva, v nádeji na lepší život v mieri.

Na tomto zhromaždení bol s veľkým nadšením prijatý návrh na založenie gymnázia v Medzilaborciach. Iniciátormi návrhu boli bratia Peter a Štefan Bunganičovci, rodáci zo Zbudskej Belej v okrese Medzilaborce a Vasiľ Latta, rodák z Pčoliného pri Snine. Menovaní iste veľmi prezieravo chápali, že predpokladom pre hospodárske, sociálne i celkové povznesenie obyvateľstva v zanedbaných severovýchodných okresoch bude práve pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne, t. j. vybudovanie okrem iného práve stredného školstva ako predpokladu aj pre zvýšenie úrovne základného školstva. V tom čase pôsobilo ešte z predchádzajúceho obdobia ruské gymnázium a ruský učiteľský ústav v Prešove, pričom v medzivojnovom období niektorí žiaci zo severovýchodného Slovenska študovali tiež na ruských gymnáziách v Prahe a Mukačeve.

Zhromaždenie sa vyslovilo k otázke vyučovacieho jazyka. Kým v meštianskych školách, napríklad v Medzilaborciach a Snine, sa vyučovalo v nárečí podľa toho, aké ten-ktorý učiteľ ovládal, teda „po našomu", na spomínaných stredných školách sa vyučovalo po rusky. Zhromaždenie odsúhlasilo, aby sa na novozriadenom gymnáziu vyučovalo tiež po rusky a aby aj názov školy znel: Štátne ruské gymnázium.

Iniciátori návrhu okamžite vypracovali plán organizácie gymnázia, ktorý už na budúci deň 24. februára 1945 schválil Okresný národný výbor v Medzilaborciach a vzápätí aj nová československá vláda vtedy so sídlom v Košiciach. Bolo to prvé novozaložené gymnázium na oslobodenom území.

Prijímacie skúšky do prvého ročníka gymnázia sa konali v dňoch 5. a 6. marca 1945 a bolo prijatých 95 žiakov zo základných škôl v okrese Medzilaborce a zásluhou aktivity V. Lattu aj z niektorých obcí v okrese Snina. Vyučovanie sa začalo v dvoch paralelných triedach. Dočasným riaditeľom sa stal Peter Bunganič a neskôr sa stal riaditeľom Štefan Bunganič.

Pri gymnáziu bol zriadený internát, v ktorom bývalo 40 žiakov a 28 žiačok s plným, i keď na vtedajšie pomery s veľmi skromným zaopatrením. Pritom riaditeľovi školy Štefanovi Bunganičovi podarilo sa aj vo vtedajšej ťažkej situácii získať štátne štipendiá pre zmiernenie poplatkov za ubytovanie a stravovanie žiakov. Školský rok sa skončil v riadnom termíne dňa 30. júna 1945. Zároveň sa začiatkom júla 1945 konali prijímacie skúšky do nového prvého ročníka a bolo prijatých do dvoch paralelných tried 63 žiakov.

Z hľadiska existencie a celkovej perspektívy gymnázia musel pedagogický zbor už od prvých dní riešiť náročné úlohy. Učebné a ubytovacie priestory pre žiakov boli v Medzilaborciach krajne nevyhovujúce. Ako neskôr uvádzal riaditeľ Štefan Bunganič, škola a internát boli umiestnené prechodne a skôr núdzovo vo vojnou poškodenej a pre tento účel neprispôsobenej budove bývalého notárskeho úradu. Nebol žiadny školský inventár, žiadne knihy či školské pomôcky. Cez okná zabité doskami fúkal vietor a v zime nafúkal aj sneh. V internátnych miestnostiach nebol žiadny nábytok, takže žiaci ako aj učitelia spali na slamníkoch alebo na slame na podlahe. Strava v internátnej jedálni bola jednoduchá a veľmi chudobná. Bez zveličenia bolo možné konštatovať, že spôsob života učiteľov a žiakov bol viac ako sparťanský. - Toľko Š. Bunganič.

Zriadenie prvého ročníka Štátneho ruského gymnázia bolo prvým a bezpochyby rozhodujúcim počinom k vybudovaniu strednej školy tohto druhu. Vedenie školy od samého začiatku pripravovalo podmienky pre zriadenie vyšších ročníkov, a to prijatím žiakov a absolventov z meštianskych škôl predovšetkým v Medzilaborciach a Snine, pričom o štúdium prejavovali záujem aj žiaci z okresov Stropkov, Svidník a Bardejov. Na základe súhlasu Referátu ruských a ukrajinských škôl pri Predsedníctve Slovenskej národnej rady v Bratislave konali sa začiatkom septembra 1945 prijímacie skúšky do tretieho až piateho ročníka gymnázia. V školskom roku 1945/46 bolo prijatých do piatich ročníkov so siedmimi triedami 239 žiakov a žiačok. Bol rozšírený pedagogický zbor a škola v tejto podobe nadobudla všetky kritériá gymnaziálneho charakteru s perspektívou ďalšieho dobudovania na osem ročníkov.

Bolo jasné, že pre tak veľký počet žiakov sa v Medzilaborciach nenájdu učebné a ubytovacie priestory. Vedenie gymnázia sa preto v nádeji na lepšie podmienky rozhodlo presťahovať školu do Humenného, čo sa napokon uskutočnilo na základe rozhodnutia Referátu ruských a ukrajinských škôl s platnosťou od 1. septembra 1945.

Pomocou orgánov mesta Humenné podarilo sa získať opustenú budovu bývalej židovskej školy so šiestimi učebňami a jednu učebňu v bývalej drevárskej škole. Internátne ubytovanie pre tak veľký počet žiakov ako aj pre správu školy, internátu, pre zborovňu, kuchyňu a jedáleň podarilo sa zabezpečiť v súkromných budovách. V tomto školskom roku v internátnych budovách bývalo a zároveň sa aj stravovalo 134 žiakov a 48 žiačok, pričom v internátnej jedálni sa stravovalo aj niekoľko žiakov, ktorí bývali na súkromí. Ostatní žiaci dochádzali do školy denne vlakom smerom od Medzilaboriec. Riaditeľ Š. Bunganič sa trvalé snažil získať pre žiakov s dobrým prospechom štátne štipendiá na pokrytie výdavkov za stravovanie a ubytovanie.

Druhý školský rok sa v Humennom nemohol začať v riadnom termíne, t. j. 1. septembra 1945. Na chátrajúcich budovách bolo treba vykonať viaceré opravy, na dvoroch internátov a školy bolo treba vybudovať záchody, získať alebo dať urobiť drevené postele, do tried zabezpečiť chýbajúce lavice, do pracovných miestností zasa najnutnejší nábytok a iné zariadenie, do jedálne bolo treba dať urobiť stoly a lavice, zariadiť kuchyňu atď. Dnes si môžeme len ťažko domyslieť, koľko úsilia musel vynaložiť riaditeľ gymnázia a internátu Š. Bunganič, aby toto všetko zabezpečil.

Druhý školský rok sa za týchto okolností preto začal až dňa 1. októbra 1945, avšak predbežne len pre štvrtý a piaty ročník, kým pre nižšie ročníky sa začal neskôr, t. j. 15. októbra 1945. Pritom napríklad v triede hneď od námestia boli za istý čas len narýchlo zhotovené či získané písacie stoly, ale bez lavíc, takže niektorí žiaci museli počas vyučovania stáť a tak aj písať.

Podmienky pre existenciu Štátneho ruského gymnázia boli síce v Humennom v porovnaní s pomermi v Medzilaborciach priaznivejšie, situácia však aj naďalej zostávala zložitá a ťažká. Podľa svedectva riaditeľa Š. Bunganiča sa triedy nachádzali v chátrajúcich a vlhkých miestnostiach, ktoré zďaleka nezodpovedali požiadavkám školskej hygieny, ako aj vôbec požiadavkám vyučovacieho procesu. Učebne boli tmavé a pre veľký počet žiakov priestorovo nevyhovujúce. Počas daždivého počasia do miestností zatekalo. Horšie bolo počas zimných mesiacov, lebo pre nedostatok dreva nebolo možné miestnosti vykúriť. Neboli vhodné miestnosti pre riaditeľstvo, pre pedagogický zbor, neboli miestnosti pre kabinety, laboratória, nebola ani telocvičňa a iné nevyhnutné miestnosti.

Neblahé boli aj podmienky pre živobytie žiakov v internátnych budovách. Na ilustráciu pre našich potomkov uvediem niektoré stránky z vtedajšieho študentského života, ako vyzerali naše „mladé letá". Izby boli zaplnené posteľami, žiadne stoly ani stoličky na sedenie, takže pripravovať sa v takých podmienkach na budúci deň bolo takmer nemožné. Žiaci si preto pripravovali úlohy na budúci deň v odpoludňajších hodinách vo svojich triedach a žiačky zasa v jedálni. V každej izbe bola jedna slabá žiarovka, pritom elektrina neraz vypadávala. Každý obyvateľ internátu si mal doniesť veľké plátenné vrece, ktoré sa po naplnení slamou na prízemí v budove zvanej Kitajgorod stalo slamníkom na spanie, ďalej si mal doniesť prestieradlo, perinu či inú prikrývku a podušku. Na uskladnenie osobných vecí si každý doniesol nejaký kufor. V každej izbe bolo vedro na vodu a lavór bez stojana, pričom vodu bolo možné doniesť len z mestských studní. Keď bolo teplé počasie, žiaci chodievali v nedeľu, keď bolo voľno, na rieku Laborec. Neskôr sa vedeniu školy podarilo vybaviť, aby žiaci mohli v istých intervaloch používať kolektívne sprchy v budove nemocenskej poisťovne. Najhoršie bolo v zimných mesiacoch, lebo až s veľmi skromným prídelom dreva - po 8-10 polien na deň - sa izby ani zďaleka nedali vykúriť.

Nezávideniahodné bolo stravovanie žiakov. V dôsledku pustošivej vojny zásobovanie potravinami bolo veľmi kritické, bol prídelový systém, tu nemohol pomôcť ani riaditeľ, ani orgány mesta. Na raňajky bol polovičný krajec chleba, napoj z cigórie alebo s múkou xapražená polievka. V marci 1947 internát dostal od Československého červeného kríža 166 kg múky a 21 kg kakaového prášku, takže stravníci mohli na istý čas častejšie dostávať múčne jedlo a v nedeľu na raňajky aj kakaový nápoj z práškového mlieka, čo bolo raritou. Na obed bol opäť polovičný krajec chleba, riedka polievka a skromné druhé jedlo. Najčastejšie boli zemiaky, lebo tie na prídel neboli.

Najhoršie bolo v školskom roku 1947/48, keď v dôsledku veľkého sucha bola neúroda a bol rapídne znížený prídel múky a chleba. Medzi žiakmi vtedy koloval trpký vtip, že polovičný krajec chleba, ktorý sme dostali na raňajky, bol taký tenký, že cez neho bolo možné uvidieť Prahu, alebo že ho možno poslať v listovej zásielke domov na ukážku. Pokiaľ niekto aj mal peniaze, bez prídelových lístkov si nemohol kúpiť žiadne základné potraviny. A keďže žiaci pochádzali v drvivej väčšine z chudobných maloroľníckych rodín, tie boli ako také považované za samozásobiteľov, a preto nemali nárok na prídelové lístky na múčne a živočíšne výrobky.

V rámci starostlivosti o zlepšenie stravovania mládeže poskytoval okresný orgán starostlivosti o mládež v Humennom v období od 7. októbra 1948 do konca školského roka teplé raňajky pre 167 žiakov z nižších ročníkov. V rámci tejto akcie dostávali títo žiaci teplý nápoj z cigórie, žemle, trochu marmelády, masla, mäsa z konzerv, vitamíny a rybí tuk.

Pokiaľ niektorí žiaci mali vhodné vlakové a autobusové spojenie, nuž v sobotu poobede odcestovali domov a doniesli sebe i svojim rodákom nejakú poživeň. Tí, ktorí mali domov ďaleko, kde v tom čase vlaky a autobusy nejazdili, mohli občas dostať z domu balík. Keďže taký balík pošta neraz doručila po týždni aj dlhšie, chlieb za ten čas splesnivel a prípadné iné potraviny sa pokazili.

Boli to veľmi ťažké chvíle, ale žiaci toto všetko znášali v presvedčení, že musia vydržať, prežiť, že je to dôsledok hospodárskej situácie zapríčinenej pustošivou vojnou a že raz nastanú lepšie časy.

V týchto zložitých a ťažkých podmienkach žiaci mohli či museli hoci aj takto bývať a stravovať sa len a len vďaka riaditeľovi gymnázia a internátu Š. Bunganičovi, ktorý vydobyl štátne štipendiá, bez čoho by škola nemohla jestvovať. Mnohí rodičia ako chudobní maloroľníci by v tom čase sotva mohli zaplatiť pobyt svojich detí na štúdiách. Naši potomkovia si sotva môžu predstaviť, ako sme sa v povojnových rokoch mohli obliekať a obúvať - žiadna móda.

V školskom roku 1946/47 Československý červený kríž poskytol 31 kusov bielizne a oblečenia pre dievčatá a Ukrajinská národná
rada Prjaševščiny venovala pre nich 31 sukní, čo vtedy mohlo len vo veľmi nepatrnej miere zlepšiť v tomto smere pomery. V tom istom školskom roku venoval škole 1000 Kčs pravoslávny arcibiskup pražský a československý - Jelevferij.

Nemali ľahké ani naši učitelia. Tí si mohli nájsť zamestnanie inde v prijateľnejších podmienkach a s menšími starosťami či problémami, ale oni sa rozhodli pôsobiť na našom gymnáziu hoci aj v sťažených podmienkach. V tom čase platy učiteľov boli nízke, tie dostávali nepravidelne, dokonca aj s trojmesačným oneskorením. Aj oni vydržali spoločne s nami.

Pre priaznivejšie podmienky pôsobenia Štátneho ruského gymnázia práve v Humennom boli aj ďalšie dôvody, okrem iného predovšetkým dopravné. Mesto sa nachádza na dôležitom dopravnom uzle sever-juh a východ-západ, teda smerom od Medzilaboriec, Stakčína a cez Kapušany pri Prešove od Bardejova, a napokon tu boli autobusové spoje od Svidníka a Stropkova. Z týchto oblastí bolo dopravné spojenie oveľa lepšie a praktickejšie ako by to bývalo v prípade okrajového mesta Medzilaborce. Práve zo všetkých týchto okresov sa hlásili uchádzači o štúdium na gymnáziu.

Štátne ruské gymnázium sa teda od septembra 1945 plne etablovalo v Humennom. O rok neskôr v Humennom vzniklo Štátne slovenské gymnázium, keď dovtedy tu boli iba detašované triedy gymnázia v Michalovciach. Okrem týchto stredných škôl v meste pôsobila ešte z predchádzajúceho obdobia obchodná akadémia.

V Humennom teda sídlili tri stredné školy, ktoré svojím pôsobením významne ovplyvnili a obohatili celkový kultúrny a intelektuálny život mesta. (O kultúrnej i celkovej činnosti a prínose žiakov Štátneho ruského gymnázia pre mesto sa píše v iných príspevkoch tejto publikácie).

V dôsledku školskej reformy, keď z vyšších ročníkov základných škôl a nižších ročníkov gymnázií boli vytvorené meštianske školy, nazývané tiež nižšími gymnáziami, počnúc školským rokom 1948/49 sa za gymnaziálne ročníky považovali už len od štvrtého ročníka vyššie. V tomto školskom roku študovalo na gymnáziu, teda v štvrtom až ôsmom ročníku 284 žiakov a žiačok, kým v predchádzajúcom školskom roku bolo v prvom až - vtedy ešte len v siedmom ročníku - 358 žiakov a žiačok.

Školský rok 1948/49 bol pre gymnázium významný, ba historický. Gymnázium ukončili prví maturanti v počte 25, z toho 13 skončili s vyznamenaním. Štátne ruské gymnázium v Humennom sa takto stalo úplnou strednou školou.

Po presťahovaní gymnázia do Humorného bola zriadená knižnica, ktorá pozostávala z troch častí. Hlavnú časť tvorili učebnice, ktoré sa na začiatku školského roka požičiavali žiakom za jednotný poplatok po 5 Kčs za kus. Druhú časť tvorila umelecká a náučná literatúra a tretiu časť tvorili knihy pre pedagógov. Knihy sa kupovali zo skromných prostriedkov školy, zo spomínaných poplatkov za používanie učebníc prevažne z predajne Sovietskej knihy v Prahe a neskôr z jej zriadenej pobočky v Humennom. Knižnica sa obohacovala aj prispením súkromných osôb, keď napríklad v roku 1946 známy Dr. Alexander Beskýd venoval na nákup kníh 1 600 Kčs a riaditeľ základnej školy v Jakubovanoch A. A. Molčani venoval škole celú svoju knižnicu ruských klasikov. Treba spomenúť obetavého Vasiľa Lattu, ktorý v roku 1945 prerušil vysokoškolské štúdium chémie len preto, aby sa mohol venovať budovaniu školy. V októbri 1946 dostal štipendium na štúdium ruštiny v Leningrade, odkiaľ počas svojho pobytu posielal knihy do gymnaziálnej knižnice. V školskom roku 1946/47 Referát ruských a ukrajinských škôl v Bratislave poskytol na nákup kníh 3 500 Kčs.

V roku 1949 škola získala väčší počet kníh zo zrušeného ruského gymnázia v Prahe. Zároveň po zrušení tohto gymnázia prišlo do Štátneho ruského gymnázia v Humennom niekoľko tamojších bývalých žiakov, ktorí tu potom dokončili štúdium.

Pri gymnáziu pôsobil rodičovský výbor, ktorý úzko spolupracoval s vedením školy. Výbor pravidelne zvolával zhromaždenia, na ktoré prichádzali rodičia žiakov aj z tých najvzdialenejších dedín, čo nasvedčovalo o ich živom záujme o školu. Keď riaditeľ Š. Bunganič prišiel s návrhom na vybudovanie školskej budovy a internátu, rodičia v školskom roku 1946/47 venovali zo svojich skromných prostriedkov 114 804 Kčs na zakúpenie stavebného pozemku. Po ďalšej zbierke bolo možné pre plánovanú budovu školy a internátu zakúpiť pozemok o rozlohe štyri a pol hektára v časti povyše gréckokatolíckeho kostola. Žiaľ, stavbu sa nepodarilo zaradiť do štátneho plánu výstavby, preto sa problém učebných a internátnych priestorov neskôr riešil tak, že pre tieto účely bolo pridelených niekoľko miestností v mestskom kaštieli.

V súvislosti s činnosťou rodičovského výboru treba spomenúť, že zhromaždenie sa na jar roku 1950 obrátilo so žiadosťou na vládne miesta, aby bolo v Medzilaborciach zriadené pedagogické gymnázium na prípravu učiteľov pre základné školy a tiež priemyselná stredná školy v Snine na prípravu technických odborníkov. S platnosťou od 1. septembra 1950 vzniklo takto so sídlom v Medzilaborciach štvorročné pedagogické gymnázium a jeho riaditeľom sa stal Vasiľ Latta, ktorý sa predtým vráti! zo štúdia v Leningrade. Do novozriadeného gymnázia boli prijímaní absolventi meštianskych škôl, ale prešli tam aj niektorí žiaci zo Štátneho ruského gymnáziá v Humennom.

Prejavom dôvery zo strany školských orgánov voči Štátnemu ruskému gymnáziu v Humennom bolo, že pri ňom boh zriadené dva po sebe nasledujúce dvojročné kurzy štúdia popri zamestnaní na získanie maturity pre účastníkov odboja, ktorí v dôsledku vojnových udalostí museli svoje štúdium prerušiť. Návrh na zriadenie kurzov prišiel od okresných organizácií protifašistických bojovníkov v Medzilaborciach a Snine a ten bol v októbri 1947 schválený Povereníctvom školstva v Bratislave. V tomto školskom roku bolo do kurzu zapísaných 64 účastníkov a vyučujúcimi boli učitelia gymnázia. Dňa 1. decembra 1949 bol za účasti 23 záujemcov otvorený druhý takýto kurz. Vyučovacím jazykom bola ruština.

Vo februári 1950 bola pri gymnáziu zriadená Vyššia škola pracujúcich, ktorú tvorili dve oddelenia - pedagogické a strojárske. Do prvého oddelenia bolo prijatých 56 a do druhého 46 účastníkov. Vyučovanie prebiehalo v odpoludňajších hodinách v budove školy, pričom v prvom oddelení vyučovali učitelia gymnázia po rusky a v druhom aj slovenskí učitelia s inžinierskym vzdelaním.

Keďže na základných školách v severovýchodných okresoch bol vysoký počet nekvalifikovaných učiteľov, školské orgány zriadili pri gymnáziu s platnosťou od 1. októbra 1952 deväťmesačný kurz pre doškoľovanie učiteľov pre 1. až 5. ročník základných škôl. Učitelia si potom mali svoju kvalifikáciu doplniť formou diaľkového štúdia na Pedagogickej fakulte v Prešove.

V školskom roku 1951/52 mesto Humenné poskytlo gymnáziu v mestskom kaštieli učebné a ubytovacie priestory pre chlapcov. Podmienky pre činnosť školy sa bezpochyby zlepšili, ale tým zároveň zanikli nádeje na vybudovanie školy a internátu. Impozantný pozemok, zakúpený rodičmi na výstavbu školy a internátu, sa nakoniec dostal do súkromných rúk a boli na ňom postavené rodinné domy.

Charakter gymnázia poznamenali v tom čase reformy v štruktúre školstva ako aj v samotnej výučbe. Počnúc školským rokom 1951/52 mal byť po nariadení Povereníctva školstva ruský vyučovací jazyk nahradený jazykom ukrajinským. Podľa údajov nášho prvého maturanta historika Ivana Bajcuru, sa v čase prechodu na ukrajinčinu nenašiel ani jeden profesor s kvalifikáciou vyučovať po ukrajinsky. Na škole sa podarilo zabezpečiť vyučovanie len samotného predmetu ukrajinčiny, i keď nie na dostatočnej úrovni, kým ostatné predmety sa aj naďalej vyučovali po rusky.

Školský rok 1952/53 bol posledným rokom existencie Štátneho ruského gymnázia v Humennom. Podľa uzákonenej reformy školstva bol zrušený systém dovtedajších gymnázií a vznikli jedenásťročné stredné školy. Takéto školy boli v roku 1953 zriadené v Medzilaborciach a Snine a prešli tam aj žiaci gymnázia podľa toho, kto z ktorého okresu pochádzal. Presťahovali sa tam aj niektorí učitelia. Žiaci siedmeho ročníka absolvovali počas letných mesiacov kurz, ktorý bol náhradou za ôsmy ročník a koncom augusta 1953 maturovali. Školský rok, a tým aj existencia Štátneho ruského gymnázia v Humennom, sa skončil dňa 31. augusta 1953.

Záverom
Založenie Štátneho ruského gymnázia v roku 1945 bolo činom, ktorý svojím významom čoskoro presiahol vlastný rámec strednej školy ako takej. Gymnázium vyvolalo medzi obyvateľstvom nášho etnika široký záujem o vzdelanie, vytvorilo pre vzdelanie predpoklady i podmienky síce ťažké, ale pevné. Stalo sa podnetom pre zakladanie ďalších škôl, pre skvalitnenie obsahu ich výučby. V roku

V roku 1948 vzniklo podobné gymnázium vo Svidníku, v  1950 vznikli spomínané odborné stredné školy v Medzilaborciach a Snine. Pri gymnáziu boli zriadené kurzy na zvýšenie odbornej kvalifikácie pre externistov. Stovky žiakov získali možnosť rozvíjať svoje nadanie, mnohí pokračovali v štúdiu na vysokých školách a úspešne sa uplatnili v živote.

Štátne ruské gymnázium podnietilo vzdelanostný proces. Trvalý záujem o gymnázium zo strany rodičov i širokej verejnosti svedčil o oživení a všeobecnom vzostupe národného ako aj vôbec občianskeho povedomia medzi obyvateľmi nášho etnika. Bola to skutočne kultúrna revolúcia, ktorá zasiahla široké masy.

Štátne ruské gymnázium v Humennom prestalo existovať, ale ako také nezaniklo. V jeho tradíciách pokračovali spomínané jedenásťročné stredné školy v Medzilaborciach a Snine.

Semeno, ktoré zakladatelia gymnázia zasiali v ťažkých časoch a podmienkach, sa úspešne ujalo a vďaka všestrannej starostlivosti o neho prinášalo ďalšie a ďalšie životodarné plody.

Na počesť historickej udalosti, keď na zhromaždení v Medzilaborciach konanom dňa 23. februára 1945, t. j. v deň výročia vzniku Červenej armády, bolo prijaté rozhodnutie o založení Štátneho ruského gymnázia, škola každoročne usporadúvala slávnostnú akadémiu s kultúrnym programom žiakov, na ktorom sa zúčastňovali rodičia a predstavitelia mesta.

Pri príležitosti 65. výročia založenia Štátneho ruského gymnázia spomíname s úctou a vďakou na našich učiteľov, ktorí sa snažili dať nám čo najviac vedomostí do života. S úctou a vďakou spomíname na našich obetavých rodičov, ktorí nám v týchto ťažkých chvíľach umožnili študovať. Touto cestou vyslovujeme poďakovanie známym i neznámym dobrodincom, orgánom štátnej správy a mesta Medzilaborce a Humenné i všetkým tým, ktorí podporili gymnázium materiálne i morálne, ktorí svojím konaním v jeho prospech pomohli škole, jeho profesorom i žiakom pre zlepšenie ich výučby i celkového života. Spomíname na tých našich učiteľov a spolužiakov, ktorí nás opustili, a nedožili sa dnešných jubilejných osláv založenia nášho gymnázia.

PhDr. Pavel Hapák, DrSc.
Narodil sa 25. 12. 1931 v obci Pinkovce, okres Sobrance. Maturoval v roku 1950. V rokoch 1950-1954 študoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenské-ho v Bratislave a na Filozofickej fakulte Univerzity L. Eótvosa v Budapešti. Pôsobil na Pedagogickej fakulte v Prešove a v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave.

Zdroj: 
Pamätnica (k 65. výročiu založenia Štátneho ruského gymnázia v Humennom)
Humenné 2010 

Vydal organizáčný výbor osláv 65. výročia založenia Štátneho ruského gymnázia v Humennom 

Doc. JUDr. Vasiľ Bejda, DrSc.
RNDr. Michal Čorný, CSc.
MUDr Vasiľ Čorňák, CSc.
prof. PhDr. Andrej Gabaľ, DrSc.
PhDr. Pavel Hapák, DrSc.
Ing. Stanislav Petrovka, CSc.
prof. h.c. PhDr. Michal Rohaľ, DrSc.
prof. PhDr. Michal Soták, DrSc.
doc. MUDr. Michal Šteňo, CSc.
JUDr. Andrej Marcišin
Mgr. Mária Savuľáková, r. Zozuľáková
doc. RNDr. Ivan Soták, CSc.
doc. PhDr. Eliáš Galajda, CSc.

Redakčná rada:
doc. JUDr. Vasiľ Bejda, DrSc.
RNDr. Michal Čorný, CSc.
MUDr Vasiľ Čorňák, CSc.
PhDr. Pavel Hapák, DrSc. (hlavný redaktor)
Ing. Stanislav Petrovka, CSc. (technický redaktor)
prof. h. c. PhDr. Michal Rohaľ, DrSc.
prof. PhDr. Michal Soták, DrSc.
doc. MUDr. Michal Šteňo, CSc.

v spolupráci s vydavateľstvom Nitech, s.r.o., Prešov.