História Rómov v slovenských mestách do roku 1918

Rómovia začali do strednej Európy v prvých skupinách a prúdoch postupovať z Balkánskeho polostrova v 12. a 13. storočí a miestami ich postupu smerom na západ boli oblasti okolo Dunaja, kde sa presúvali proti toku rieky až do stredu Európy (Korim, V., 2006). Vedelo sa, že Rómovia prichádzajú z východu, ale ich presná pravlasť bola konkretizovaná až v 18. storočí, keď jazykovedci prišli na to, že rómsky jazyk je bezpochyby jazykom severozápadnej Indie, ktorý je odvodený od nárečí blízkych sanskrtu. Odvtedy sa za pravlasť Rómov považuje India, oblasť Radžastánu (Liégeois, J-P., 1995, s. 20). Príčiny ich odchodu z indickej pravlasti nie sú dodnes s určitosťou známe.

Maďarský historik Gustáv Wenzel tvrdí, že prvých Rómov priviedol na územie vtedajšieho Uhorska Ondrej II. ako otrokov, keď sa v roku 1219 vrátil z nevydarenej križiackej výpravy (Fulková, E., 1990). Existenciu rómskych skupín a kmeňov, prípadne rómskych veľkorodín písomne dokladá aj obdobie vlády kráľa Ladislava IV. (1272 – 1290), ale miesto ich výskytu nie je územne lokalizované, takže nevieme, v ktorej časti Uhorska sa tieto skupiny nachádzali (Nečas, C., 1993). Prvú nepochybnú zmienku o Rómoch na Slovensku spísal spišskonovoveský richtár Ján Kunch, ktorý pri opise majerov z r. 1322 spomína Cigáňov potulujúcich sa po okolitých lesoch patriacich do majetku rodiny Mariássyovcov. V rokoch 1377 a 1381 sa Rómovia už spomínajú aj v Zemplínskej župe (Korim, V., 2006, s. 7). Rómovia kočovali Európou vo väčších skupinách a jedna z takýchto skupín prechádzala aj územím Slovenska. Na jej čele stál tzv. rómsky kráľ Sindel a vojvodovia Panuel, Michal a Ondrej. Cisár Žigmund Luxemburský im dal odporúčajúci list, ktorým sa mohli preukazovať a ktorý im zaručoval dobré zaobchádzanie. V roku 1417 sa táto vyše tristočlenná skupina vydala z Budína do Košíc, potom cez Levice južným Slovenskom až do Bratislavy, kde sa potom rozdelila na niekoľko častí.

Mestotvorný proces sa v stredovekom Uhorsku rýchlo rozvíjal a výraznými centrami obchodu a remesiel sa stali slobodné kráľovské mestá a zemepanské mestečká. Pri niektorých týchto mestách sa začali trvalo usadzovať rómske rodiny, avšak zväčša za hradbami alebo na okraji týchto miest (Nečas, C., 1993). Cisár Žigmund Luxemburský počas svojho pobytu v Spišskom Podhradí, na žiadosť rómskeho vajdu Ladislava, vydal 17. apríla 1423 ochrannú listinu (glejt), ktorá členom tejto rómskej skupiny dávala právo usadiť sa v ktorejkoľvek obci na Spiši. Vajda Ladislav to aj patrične využíval a svojich Rómov usadzoval aj vo vtedajších spišských mestách, ktoré patrili v tom čase medzi najbohatšie mestá v rámci celého Uhorska. Podľa historických dokumentov bolo teda územie Spiša prvé, kde sa Rómovia na našom území začali trvalo usadzovať. Taktiež spišské mestá s vysokou pravdepodobnosťou patrili k prvým mestám na území Slovenska, kde Rómovia, aj keď v obmedzenej forme nadobudli domovské právo. Neskôr aj panovník Vladislav II. Jagelovský vydal v rokoch 1492 a 1496 listiny pre skupinu Tomáša Polgára, na základe ktorých sa mohlo 25 rómskych kováčov spolu so šiatrami pohybovať voľne po krajine a vykonávať svoje remeslo kde chceli. Táto skupina tiež vyrábala náboje do muškiet, delové gule a inú výzbroj (Jurová, A., 2002).

Európske obyvateľstvo bolo k rómskym kočovníkom spočiatku zhovievavé a prijímalo ich ako kajúcnych kresťanských pútnikov, za ktorých sa vydávali. Po roku 1427, keď ich parížsky arcibiskup kvôli nekresťanskému správaniu exkomunikoval z cirkvi, sa postoj obyvateľstva k nim radikálne zmenil. Z konca 15. storočia sa napríklad zachovali správy o Rómoch, ktorí sa živili lúpežami v okolí Bardejova, čo voči nim vyvolávalo nepriateľské nálady. Taktiež v 30. rokoch 16. storočia Rómovia s poverením Jána Zápoľského zakladali požiare v slobodných kráľovských mestách na východe Slovenska (Košice, Levoča, Bardejov, Sabinov a ďalšie), ako odplatu za to, že tieto mestá nepodporili Zápoľského snahy získať uhorský trón (Jurová, A. 2002).

V krajných prípadoch boli Rómovia na našom území využívaní aj ako vojaci, napríklad v roku 1557 sa Rómovia v počte asi 1000 bojaschopných mužov zúčastnili na obrane hradu Veľká Ida pri Košiciach, čo svedčí o už vtedy početnej rómskej komunite žijúcej v okolí Košíc (Kandráčová, V., 2007). V roku 1563 dostali Rómovia usadení v Liptovskom Hrádku povolenie kovať pre gazdov náradie, ako klince, motyky, sekery, vidly, a tiež halapartne pre nočných strážnikov. Podľa súpisu Rómov na Liptove vieme, že v roku 1561 v tomto regióne žilo usadlým spôsobom života 96 rómskych rodín. Rómovia z Liptova sa spomínajú aj v listine z roku 1606, kde radní mesta Ružomberok vyzývajú vajdu Ondreja, aby vo svojej kolónií udržiaval poriadok a zabránil Rómom v meste kradnúť. Mesto Ružomberok taktiež neskôr v roku 1661 povolilo usídlenie ďalším štyrom rómskym rodinám, ktoré pre mesto pálili vápno (Jurová, A., 2002).

Prenasledovanie Rómov v západnej Európe a tvrdá protirómska legislatíva spôsobili, že v priebehu 16. a 17 storočia prichádzali na územie Uhorska početné rómske skupiny. Usadzovaniu nových skupín sa v tomto období snažili jednotlivé mestá administratívne brániť a vydávali rôzne nariadenia a opatrenia, ktoré mali zabrániť pobytu kočovných skupín v mestách. Zavedené boli hlavne špeciálne zákazy vstupu Rómov do banských miest na strednom Slovensku. Tieto nariadenia sa týkali zväčša iba cudzích Rómov, pričom Rómovia, ktorí v okolí týchto miest žili už dlhšie, tu mohli zotrvať (Mann, A., 2000). Okrem Spiša, Liptova, Abova, Zemplína a Hontu je známy aj výnos predstaviteľov Novohradskej stolice z roku 1691, podľa ktorého viacerí Rómovia dostali povolenie usadiť sa v regióne, ale zároveň aj zákaz sťahovať sa z miesta na miesto alebo sezónne kočovať.

Rómskym vajdom a ich skupinám za rôzne odmeny vydávali aj zemepáni ochranné listy, ktoré im zaručovali slobodný pohyb v rámci panstva a povoľovali vykonávanie rôznych remeselníckych prác. Takéto ochranné listiny mali Rómovia v okolí zvolenského, trenčianskeho a trebišovského panstva (Horváthová, E. 1964). Skupiny rómskych kováčov, hudobníkov a ďalších remeselníkov sa ku koncu 17. storočia vyskytovali už na väčšine panstiev a pri takmer všetkých našich mestách a mestečkách, lebo ich služby, hlavne kováčske, ale aj hudobné boli žiadané. Hudobné a tanečné umenie Rómov spomína listina z roku 1683, v ktorej sa o Rómoch píše, že majú vrodené hudobné nadanie a skoro každý uhorský šľachtic drží si nejakého Cigána, ktorý je huslista (Cangár, J. a kol., s. 38). Rómski hudobníci od 17. storočia získavali pravidelne výsadné listiny na panstve Esterházyovcov v Galante s tým, že panstvu boli svojou hudbou kedykoľvek k dispozícii a niektoré rodiny mohli zároveň vykonávať aj kováčske remeslo (Tkáčová, A., 2005a).

Aj keď mnohí Rómovia boli už na našom území trvalo usadení, stále tu existovali aj kočovní Rómovia, ktorí mali byť nespočetnými nariadeniami prinútení usadiť sa. Na základe zachovaných historických listín vieme, že väčšie skupiny ešte kočovných Rómov sa natrvalo usadili v Šuranoch (v roku 1700), Veľkých Kapušanoch (1700), Gelnici (1719), Starej Ľubovni (1750), Šali (1754), Rožňave (1770) a Komárne (1782) (Jurová, A., 2002). V roku 1731 bol vykonaný súpis a následné zdanenie Rómov v Gemerskej stolici. Tento súpis zaznamenal početnú rómsku komunitu, napokon až dodnes ostal na Gemeri zachovaný vysoký počet Rómov. Taktiež súpisy daní v Košiciach uvádzajú aj daňovníkov žijúcich pod hradbami mesta v cigánskom tábore, ktorí prostredníctvom vajdu platili kolektívnu daň vo výške 180 zlatiek, čo svedčí o značnom počte Rómov žijúcich na predmestí Košíc (Zupková, E., 2007).

V Čechách a celej rímsko-nemeckej ríši v tomto období prebiehalo výrazné prenasledovanie Rómov, ktorého vyvrcholením bol tzv. generálny patent cisára Karola VI. z roku 1721, ktorý prikazoval sťať mečom alebo vešať na šibenicu všetkých Rómov, vrátane detí. Po týchto nariadeniach nasledovala veľká migračná vlna Rómov na naše územie. V Uhorsku, ktorého súčasťou bolo aj Slovensko, bola situácia iná. Rómska remeselná produkcia v našich mestách bola žiadaná, a preto bola táto minorita v okolí slovenských miest s určitými obmedzeniami tolerovaná (Jurová, A., 2004). V tomto období (1776) Samuel Augustini ab Hortis, evanjelický kňaz zo Spiša, vydal prvú monografiu o Rómoch na našom území (Korim, V., 2006).

Po úplnom zrušení nevoľníctva Rómov vo Valašsku a Moldavsku sa koncom 19. storočia dala do pohybu masa okolo 600 tisíc oslobodených Rómov. Vtedy začína aj na územie Slovenska prichádzať značne špecifická skupina Rómov, ktorú tvorili Vlachika Roma (Rómovia olašskí, vlašickí). Títo si na našom území nezakladali stále obydlia, ale kočovali a živili sa veštením a obchodom, neraz špekulatívnym, ale aj krádežami. Medzi obyvateľmi neboli príliš obľúbení, a preto ani nevznikali priaznivé okolnosti na ich trvalejšie usadenie. V okolí našich miest sa prechodne usadzovali v šiatroch, ktoré prevážali na dvoj alebo štvorkolesových vozoch prikrytých plachtami. V uhorskej časti habsburskej monarchie prebehol 31. januára 1893 tzv. súpis Cigánov, vďaka ktorému vieme, že väčšina Rómov žijúcich na našom území tu bola trvalo usadená. Táto štatistika sledovala počet Rómov žijúcich aj na našom území, pričom ich delila do troch kategórií: usadení (92,8 % z celkového počtu vtedy žijúcich Rómov na Slovensku), polousadení (5,5 %) a kočovní Rómovia (1,7 %). Zo súpisu tiež vieme, že väčšina týchto Rómov sa živila typickými rómskymi remeslami, ako napríklad kováčstvo a spracovanie kovu, hudobníctvo, práca s drevom, tesárstvo, košikárstvo, výroba kotlov, nepálených tehál a rôzne pomocné práce v poľnohospodárstve (Džambazovič, R., 2001). Väčšina Rómov žila v chatrčiach, zemniciach a polozemniciach (do zeme zapustených primitívnych obydliach).

V súpise Cigánov z roku 1893 je jasne vidieť, že pre slovenské mestá a ich okolie boli integrované rómske obydlia skôr raritou, keďže väčšina Rómov žila separovane od majoritného obyvateľstva. Čím viac Rómov žilo v jednotlivých separovaných osadách, tým väčšia bola averzia miestnych obyvateľov voči nim. V tomto celouhorskom súpise Cigánov sa priamo uvádza, že Cigáni žijú oddelene hlavne v tých častiach krajiny, kde žijú Slováci a autori súpisu to zdôvodňujú tým, že rómska povaha a povaha Slovákov majú málo spoločného (Džambazovič, R., s. 498). Najväčšie rómske komunity v tom období žili v okolí Šamorína, Nitry, Komárna, Nových Zámkov, Levíc, Lučenca, Šaštína, Rimavskej Soboty, Rožňavy, Košíc a Kežmarku. Ide o územia, kde si rómska populácia zachovala početné zastúpenie až do súčasnosti (Džambazovič, R. 2001).

Martin Šuvada

ŠUVADA, Martin
Narodil som sa v Bratislave (1985), rodinné korene mám však na Kysuciach. Vyštudoval som geografiu a verejnú správu na Prírodovedeckej fakulte UK (2005-2010), kde som neskôr aj obhájil rigoróznu prácu. V rokoch 2012 až 2016 som pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UK ako interný doktorand, pričom som participoval na výučbe predmetov Geografia sídiel a Verejná správa, ako aj na riešení výskumných projektov VEGA. Vo výskume sa venujem najmä etnogeografii so zameraním na rómsku minoritu, geografii sídiel a sídelným preferenciám. Ako etnogeograf sa zaoberám aj balíkom otázok a problémov, ktoré sa súhrnne zvyknú označovať ako „rómska problematika“. V roku 2015 mi vyšla vedecká monografia „Rómovia v slovenských mestách“ a v roku 2016 som v spoluautorstve vydal prípadovú štúdiu o Rómoch v Humennom a Rimavskej Sobote. V súčasnosti pracujem na publikácii, ktorá bude mapovať regióny SR s najvyšším nárastom počtu Rómov.

Kontakt:
suvada.martin@gmail.com

Zdroj článku: 
http://suvada.sk/historia-romov-v-slovenskych-mestach.html
ŠUVADA, Martin. 2015. Rómovia v slovenských mestách. Bratislava : POMS, 2015. 168 s. ISBN 978-80-8061-828-5

Foto:  Rómovia
Zdroj: http://img.radio.cz/pictures/c/romove/mrk/foto/kocovni_romove_morava1890.jpg