Jevgenij Libezňuk: Z Ukrajinca slovenský bača

Keď som prvýkrát videla hrať JEVGENIJA IVANOVIČA LIBEZŇUKA v Nitre vo Višňovom sade, zaujala ma jeho tvár a herecký výkon, ale aj akýsi zvláštny prízvuk. Následne som zistila, že je hosťujúcim hercom z domovského rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Žeňa nie je však ani Rusín, ale Ukrajinec a na Slovensko ho priviedla láska.

Moja manželka bola Rusínka z Prešova, ktorá študovala dramaturgiu a réžiu v Kyjeve, no a tam sme sa zoznámili. Keď sme sa po absolvovaní školy rozhodovali, kde budeme začínať, zvíťazilo Divadlo Alexandra Duchnoviča, jediné divadlo na svete, kde sa hrá v rusínskom jazyku. Tam nám obom ponúkli prácu a mňa – cudzinca – dokonca vzali bez konkurzu. Veľmi dobre ma prijali medzi seba, a čo bolo vtedy pre mňa nepochopiteľné, starší kolegovia si so mnou aj hneď potykali, čo na Ukrajine nebýva zvykom. Tam je dosť veľký odstup medzi národnými umelcami a mládežou, ktorá len prišla do divadla. Tým dávajú dosť pocítiť, že si to musia ešte odohrať, aby boli s nimi na rovnakej úrovni.

O manželke, kvôli ktorej ste opustili rodnú Ukrajinu a usadili ste sa na Slovensku, hovoríte v minulom čase. Čo sa s vami stalo?
Manželka najprv odišla do Divadla Jonáša Záborského v Prešove, neskôr do Rožňavy, kde založila mestské divadlo. Každý sme išli svojou cestou. Keďže sme prestali jeden druhému rozumieť, napokon sme sa rozviedli. Zostal nám však spoločný syn Daniel, ktorý má dvadsaťsedem rokov a žije v Bratislave. Skončil špeciálnu strojarinu v Trenčíne a zatiaľ je slobodný.

Vy ste však dlho nezostali sám...
Oženil som sa s kolegynkou z divadla – mladou herečkou Danielou a pred siedmimi mesiacmi sa nám narodila dcérka Uliana.

Vaša manželka je od vás podstatne mladšia... Až tak to medzi vami zaiskrilo na javisku?
Medzi nami je dvadsaťročný rozdiel, ale na javisku sme ešte spolu nemali možnosť hrať dvojicu. Zaiskrilo to ešte v roku 2002, keď prišla do divadla na konkurz. Ona je tiež Rusínka – zo Stropkova. Žili sme spolu sedem rokov, potom som už povedal, že s tým treba niečo spraviť, i keď som sa po rozvode zapovedal, že už nikdy viac...  No a vidíte, opäť som v manželskom chomúte.

Svokrovci musia byť vaši rovesníci... Ako vás prijali?
Skvele. Mám najlepších svokrovcov na svete. A to, že sme rovesníci, má aj svoju výhodu – tykám si s nimi, niekedy si lepšie porozumieme ako s manželkou... (smiech)

V súčasnosti ste pomerne vyťažený – okrem DAD v Prešove hosťujete aj v Košiciach, v bratislavskej Aréne, donedávna v DAB v Nitre, na Novej scéne hviezdite v predstavení Aj muži majú svoje dni. Máte mladú manželku, malé dieťa. Prezraďte, ktoré sú tie vaše dni a s kým ich prežívate, keď ste bez manželky?
So svojou ženou to mám tak vyriešené, že ja neodmietam s ňou chodiť na nákupy a ona zasa neodmietne chodiť so mnou na ryby. Takže to máme vyrovnané...

Do akých úloh vás obsadzujú režiséri v divadle, aké postavy sa vám ušli vo filmoch a seriáloch?
V divadle som za tých dvadsať rokov hral všetko – boli veľké roly, ale aj tzv. epizódne, v ktorých som sa doslova vyžíval. V DAD v Prešove som hral Oblomova, v Nitre Lopachina, v Aréne Beethovena. Prvý film, v ktorom som účinkoval, bol Anjel milosrdenstva Miloslava Luthera. Práve som prišiel z Ukrajiny a ušla sa mi úloha ruského zajatca. Vo filme Tango s komármi som si zasa zahral ukrajinského robotníka, v českom filme Díky za každé nové ráno som bol návšteva z Ukrajiny, hral som aj v Četníckych humoreskách, Želaroch, v Lete Bocianov. Mal som šťastie aj na seriály – v Odsúdených som stvárnil nastávajúceho manžela Magorky, hral som aj v Dr. Ludskom, V mene zákona. No a prvá postava, kde som nehral cudzojazyčného, sa mi ušla vo filme Pokoj v duši, kde som stvárnil policajta.

Za postavu Gogoľovho Chlestakova ste v roku 2007 dostali Cenu Jozefa Kronera. Niekoľkokrát ste boli nominovaný aj na Dosky za najlepší mužský herecký výkon v inscenáciách v domovskom divadle DAD, no toto ocenenie sa vám napokon ušlo v roku 2009 za postavu Lopachina v hre Višňový sad, ktorú uviedlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre.
Tieto ocenenia si vážim, rovnako ako aj to, že môžem hrať v DAD v Prešove, kde je skvelá partia ľudí, ktorí vždy chceli robiť dobré divadlo. Aj keď som možno myšlienkami niekedy odbiehal na Ukrajinu, vždy mi to potom vynahradila práca. Preto zostávam v Prešove.

Na Slovensku ste už od roku 1986, no tá slovenčina stále nie je dokonalá... Je pre vás taká ťažká?
Keď som prišiel do Prešova, mal som doslova zmätok v hlave. V televízii som počúval aj slovenčinu, aj češtinu, v Prešove rozprávali po šarišsky, v divadle po rusínsky, hralo sa v ukrajinčine, no to bola len akože ukrajinčina... Niekedy som hovoril aj štyrmi jazykmi naraz. Ťažká je pre mňa aj rusínčina, ktorou hráme v súčasnosti, pretože som Ukrajinec. Asi nie som na jazyky, ale snažím sa.

Ako vás berú v Bratislave?
Na začiatku mali asi z mojej reči šok, ale myslím si, že si už zvykli...

Keď nadávate, v akom jazyku?
Všetkými štyrmi naraz... (smiech)

S malou dcérkou

Spomeňte si, ako pred dvadsiatimi rokmi reagovala vaša ukrajinská rodina, keď ste sa rozhodli odísť z krajiny, kde ste sa narodili, kde máte príbuzných?
Rodiča boli smutní, ale zobrali to ako fakt, no keď som odcestoval na Slovensko, mamu  hneď zbavili funkcie – v tom čase bola vedúca okresného odboru obchodu. Povedala mi to však až nedávno, nechcela ma zarmútiť. Na Ukrajine to totiž brali ako zlý bod pre rodinu, keďže som tam vyštudoval vysokú školu, a potom som odišiel do cudziny – hotový, s remeslom v rukách. Aj komsomolská organizácia mi to vtedy vyčítala, hovorili mi, že som zradca. Aby som mohol prísť zo Slovenska domov na Ukrajinu, musela o tom rozhodnúť stranícka organizácia a musel som dostať od vlastnej mamy pozvanie. Ale to bolo v rozvíjajúcom sa socializme. Keďže aj na Ukrajine padol režim, nemám už žiaden problém.

Nikdy ste neoľutovali, že ste odišli z Ukrajiny na Slovensko?
Nie, na Slovensku žijú ľudia pokojnejší život, sú menej stresovaní, i keď si to sami nemyslia. Ak by som sa vrátil po rokoch na Ukrajinu, viem, že by som mal istý čas problém sa prispôsobiť. Tam je všetko zložitejšie a akési expresívnejšie, tu je to aj podstatne kultúrnejšie.

Ako ste sa dostali k herectvu?
Vyrastal som v malom mestečku, v rodine obchodníčky a šoféra. V rodine nikto neochotníčil, ale môj nebohý otec bol skvelý rozprávač a možno tak trocha aj šoumen. Po ňom som zdedil zmysel pre humor. Začínal som v divadelných krúžkoch na škole, neskôr ma pomkla k tomu, aby som išiel na herectvo,  spolužiačka. Moji rodičia mi nebránili, ale nebrali to vážne. Keď som sa vrátil z vojny, pracoval som v autobusovom parku a z toho podniku ma posielali na vysokú školu do Kyjeva. Po skončení som mal zastávať funkciu hlavného inžiniera. To sa im zdalo reálne a umeleckú školu brali len ako môj úlet. Akýmsi čudom ma na školu vzali a aj som ju skončil.

Aký ste v súkromí? Čo poznám Ukrajincov, sú temperamentní, otvorení, niekedy možno výbušnejší ako Slováci...
Snažím sa problémy riešiť pokojne. Ak ma aj niečo vytočí a vybuchnem, manželka sa na tom dobre baví, takže taký mám v našej rodinke rešpekt...

Máte nejakého koníčka?
Rybárčim a už sa teším, že sa skončila divadelná sezóna. Zoberiem karavan a na dva mesiace pôjdem na Domašu. Táto záľuba ma drží už od  šiestej triedy ľudovej.

Prezradíte nám svoje sny?
Sníval som o vojenskom pilotovi, dnes pilotujem, ale len na počítači... (smiech)  Manželka tvrdí, že som pilotový maniak – už asi štyri roky hrám jednu a tú istú hru a ešte ma neomrzela... Aj som sa hlásil na školu, no nevzali ma, lebo mi zistili šelest na srdci. Rád by som sa však dožil, aby som bol dcérke na promóciách...

Bolo niečo vo vašom živote, čo by ste najradšej zmazali?
Ak aj bolo, vytrhol som to, zabudol som na to a nechcem sa už k tomu vracať.

A ktorý krok bol ten najsprávnejší, ktorý ste spravili?
Že žijem... (smiech)

Ten krok však spravil niekto za vás...
To áno, ale ja som v tom pokračoval a pokračujem...

Autor: Alena Horváthová-Čisáriková

Zdroj: http://zenskyweb.sk/z-ukrajinca-slovensky-baca