Jubilant doc. MUDr. MICHAL ŠTEŇO, CSc

MICHAL ŠTEŇO
*05.11.1931 Klenová, okr. Snina, lekár - ortopéd, pedagóg, aktivista. Skončil Ruské gymnázium v Humennom a Lekársku fakultu UK v Bratislave, kandidát vied, docent. Pracoval ako prednosta Ortopedickej kliniky v Bratislave. Jeden zo zakladateľov a dlhoročný predseda Združenia inteligencie Rusínov Slovenska v Bratislave, čestný predseda strany Náš kraj. Napísal viac ako sto prác na témy ortopédie a traumatológie: Spresnenie diagnóz a liečba L.C.C.(1977), Problematika skolióz v ortopedickej praxi (1980), prednášal na vedeckých konferenciách v Anglicku, Rusku, na Ukrajine, v USA, v Nemecku a inde. Žije v Bratislave.

(archív 2014)  Pre docenta Michala Šteňa je Klenová stále domovom 

Svetovo uznávaný ortopéd, predseda Združenia inteligencie Rusínov Slovenska - docent Michal Šteňo je rodákom z obce Klenová v okrese Snina. Hoci od 50-tych rokov minulého storočia študoval a potom pôsobil v Bratislave a neskôr aj v zahraničí, Klenovú mal vo svojom srdci stále ako domov, kam sa naprieč celým Slovenskom vracal domov z roboty.

Docent Michal Šteňo je čestným občanom obce Klenová v okrese Snina. Jeho život je príkladom symbiózy svetového profesionálneho kariérneho úspechu a nepretrhnutého silného puta k domovu v Beskydských vrchoch v doline rieky Ubľanka. Na chvíľu sme sa tam s ním a jeho manželkou mali tú česť stretnúť a porozprávať sa.

Boli si snáď súdení
Aj keď je docent Michal Šteňo dávno v dôchodkovom veku, na to, aby si pár dní oddýchol na chalupe v rodnej Klenovej, si musí vybrať voľno. Vo svojej ortopedickej ambulancii v Univerzitnej nemocnici s poliklinikouMilosrdní bratia  totiž ešte stále denne ordinuje. Každý deň ho vyhľadá najmenej tridsať pacientov a hoci patrí medzi osemdesiatnikov, svoju prácu odvádza s rovnakým nasedením ako po celé desaťročia. V živote má od roku 1958 po svojom boku manželku Annu, rodenú Mikovú, ktorá je takisto Klenovčanka. „Do našej rodiny v podstate vstúpil ešte pre mojim narodením. Na svadbe mojich rodičov sa dodržala stará tradícia. Aby sa rodičom ako prvé dieťa narodil syn, tak dali mojej mamičke na ruky chlapca. A bol to Michal. Rodičom som sa síce narodila ja a nie chlapec, no vždy sa smejeme, že svojho zaťa mali už  na svadbe,“  spomenula pani Anna. Jej otec pracoval v Klenovej v obchode, ktorý bol v širokom okolí známy svojim širokým sortimentom.

Najkrajšie časy v skromnej internátnej izbe
Docent Šteňo s láskou spomína to ako ho na štúdium medicíny nasmeroval riaiditeľ ruského gymnázia v Humennom kde študoval. Osudný rozhovor sa odohral na železničnej stanici v Humennom keď so študentmi vystúpil z vlaku, ktorý ich priviezol zo stretnutia československej mládeže. „Riaditeľ Bunganič mi povedal, že na druhý deň mám príjmačky na  medicínu. Aj keď sme sa učili v ruštine, problémy som nemal a prijali ma. Od roku 1953 som v Bratislave, manželka prišla za mnou v roku 1959,“ povedal docent Šteňo. Pani Anna študovala stavbárčinu. Mladí manželia začínali v jednej izbe na študentskom internáte na „Svoráku“ v centre Bratislavy pri Modrom kostolíku. „Mali  sme len jednu izbu 2,40 na 5 metrov,  dve internátne postele, žiadny komfort, no aj tak to boli naše najkrajšie časy,“ povedala. Riaditeľ internátu im vychádzal v ústrety. Michal prijal jeho radu, ktorú mu dal pred promóciami. „Povedal mi, nech zostanem v Bratislave, že do Prešova alebo Košíc, či do Humenného môžem ísť kedykoľvek,“ povedal docent Šteňo. Riaditeľ ale asi ani netušil ako si dokážu mladí manželia usporiadať život tak, aby zostali v hlavnom meste, no svoj domov v najvýchodnejšej časti Slovenska neprišli. V Klenovej boli pravidelne každý mesiac.

Domov do Klenovej
„Po robote sme išli z Bratislavy do Klenovej. Domov sme prišli okolo jedenástej, pol dvanástej v noci. Rodičia nás už čakali s večerou a potom sme debatovali do tretej, do pol štvrtej ráno. Vyrozprávali sme im všetko, čo sme zažili. Môj otec keď bol unavený, tak sa bál, že zadrieme a niečo z toho nebude počuť. Otočil si stoličku, sadol na ňu rozkročmo, opieral sa o operadlo a počúval nás. Rozprávali sme sa do tretej rána. Chvíľu na to už obaja vstávali, lebo museli otvárať obchod,“ povedala pani Anna. „Nikdy sme odtiaľ neodišli, z Klenovej sme len akoby odskakovali. Nikdy nepovieme, že ideme do Klenovej ale vždy, že ideme domov. Hovoríme, domov a tu sa cítime  doma,“ priznal docent Šteňo. Autom začali jazdiť domov z Bratislavy naprieč celým Slovenskom od roku 1961 a s jednou zastávkou za Ružomberkom tak cestujú až doteraz. „Keď dostali naše deti vysvedčenie, to už u nás bola mama. Kúpili sme im miestenky a prvým možným rýchlikom cestovali na prázdniny do Klenovej,“ povedala pani Anna.

Rušný a zaujímavý život
Zvyky manželov sa v podstate nezmenili ani potom, čo sa im pominuli rodičia. „To je stále to isté. Prídeme domov, hneď sme s príbuznými, so susedmi, známymi, už sa nám hlásia návštevy. Manžela ako lekára vyhľadávajú krajania, vždy je u nás rušno,“ povedala pani Anna. A tento „frmol“ je podľa všetkého aj dôvodom ich výbornej kondície a životného optimizmu. Na našu otázku aký je ich recept na šťastné manželstvo docent Šteňo so smiechom odpovedal: „My sme stále spolu. Stále máme nejaký program. Nemali sme čas nad tým uvažovať.“

Manželka Anna mu vytvárala rodinné zázemie. „Ako stavbárka stále čosi budovala, aj tento dom v Klenovej zrekonštruovala. Vážim si na nej to, že sa starala o každého v  celej  našej rodine,“ povedal. Manželia viedli spoločenský život už od študentských čias v Bratislave. Študenti z východného Slovenska si tam k sebe našli rýchlo cestu.  „Či to bol ekonóm, stavbár alebo pedagóg, hneď sme o sebe vedeli. Nás nebolo treba organizovať. My sme sa zorganizovali sami,“ zasmial sa docent Šteňo.

Stretnutia, priateľstvá rôzne spoločenské a kultúrne akcie po celé desaťročia boli základmi, na ktorých mohlo stavať vzniknuté  Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ktorého predsedom je docent Šteňo. Je hrdý nielen na vysokú úroveň a záujem verejnosti o reprezentačné plesy, ktoré každoročne patria medzi top podujatia plesovej sezóny v Bratislave ale aj na aktivity rusínskej mládeže. Docenta Šteňa tešia hlavne aktivity folklórneho súboru Ruthenia, ktorý je  oficiálnym reprezentačným súborom občianskeho združenia Molodŷ Rusynŷ. „Teší nás, že sa hlásia k tradíciám,“ povedali manželia.

Región potrebuje podanie pomocnej ruky
Manželom ale na druhej strane neuniká realita rusínskych obcí. Zmeny cítia aj v rodnej obci. „My sme boli naučení na to, že keď sme prišli domov, tak tu bol taký ruch, že sme museli ísť zo spálne, aby  sme nepočuli autobusy, čo zvážali ľudí z okolitých obcí na prvú smenu do Vihorlatu o štvrtej ráno. To bolo potešenie sledovať ako vtedy ľudia vychádzali z domov do roboty na smeny,“ povedal docent Šteňo. Potom, čo sa výroba vo Vihorlate zastavila, rozpŕchli sa za prácou do sveta a tí, čo zostali majú problém nájsť si robotu.

Najväčšou chybou bolo podľa neho aj to,  že sa zrušili roľnícke družstvá. Priznal, že ako gymnazista bol proti nim, pretože sami obrábali pôdu. Keď však videl ich výsledky, to ako ľudia spoločne dokázali obrábať pôdu, či chovať dobytok, svoj názor prehodnotil. Myslí si, že aj keď sa už nedá urobiť krok späť, obrábanie pôdy je cesta k rozvoju regiónu. Ako lekár pochodil skoro celý svet a všade si všímal obrobenú zem. Kým v susedných krajinách obdivovali s manželkou obrobené role aj v tých najextrémnejších polohách, v rodnom  úrodnom kraji krútili hlavami nad zarastenými pasienkami. „Tu môžeme pestovať pšenicu, máme aj pasienky. No u nás , čo bolo sa zlikvidovalo. Akoby sme mali prebytok všetkého,“ povedal docent Šteňo. „Pritom skoro všetko dovážame. Ešte aj cesnak z Číny, ktorý sa s našim nedá ani porovnať,“ podotkla pani Anna.

Myslí si, že nezamestnaným by mal štát pomôcť vytváraním nových miest v poľnohospodárstve. „Oplatí sa, aby sa ľudia naučili robiť. Nie to, aby doma sedeli a brali podporu. Zem je odjakživa naša živiteľka. V prvom rade tu treba odborníkov, ktorí by to viedli. Dnes sa to už v malom hospodáriť nedá,“ povedala. Docent Šteňo vidí problém aj v dostupnosti regiónu. Podľa jeho slov sa síce z Bratislavy do Prešova, či Košíc už dá dostať rýchlejšie ako kedysi, no cestovanie odtiaľ do sninského regiónu sa podľa neho v mnohom nelíši od jeho študentských čias.

Rusínštinu z ordinácie nevyhodil
Aj napriek zmenám v spoločnosti, ktoré obaja manželia prežili, či vysokému postaveniu zostali vždy verní svojmu rodnému jazyku, kultúre a tradíciám. Docent Šteňo priznal, že vždy ako lekár hovoril v Bratislave s pacientmi zo svojho rodného kraja po rusínsky. Prihováral sa im tak aj na vizitách pred kolegami a nik z nich mu to nevyčítal ani kvôli zákonom nariadenému požívaniu spisovnej slovenčiny v nemocniciach a ordináciách. „Mňa nikdy ani len nenapadlo, aby som so svojimi krajanmi hovoril inak,“ povedal. Združenie inteligencie Rusínov Slovenska  vlani udelilo docentovi Šteňovi za celoživotný osobný vklad a trvalý prínos pre rozvoj rusínskeho národa Cenu Osobnosť roka.

TEXT A FOTO: Anna Kornajová

Zdroj: 
http://www.slovenskyvychod.sk/sk/index.php/spravodajstvo/249-pre-docenta-michala-stena-je-klenova-stale-domovom