Komparácia postavenia Slovákov a Rusínov (Lemkov ) v Poľsku v povojnových rokoch (1945-1947)

Milica Majeriková-Molitoris

Druhá svetová vojna i udalosti, ktoré po nej nasledovali značne zmenili národnostnú štruktúru celej strednej Európy. Tieto zmeny sa dotkli aj slovenského a rusínského obyvateľstva, ktoré sa po skončení vojny opäť ocitlo v nových hraniciach, v obnovenom Poľsku. Treba podotknúť, že tak Slováci ako aj Rusíni boli na tomto území autochtónnym obyvateľstvom a zmienky o ich existencii máme v podstate už od prvých lokácií nimi obývaných území. Slováci žili v pohraničnej oblasti na severnom Spiši a hornej Orave, ktorá bola pričlenená k Poľsku na základe rozhodnutia Najvyššej rady mierovej konferencie z 28. júla 1920 /1/, pričom v medzivojnovom období nemali možnosť sa prihlásiť k slovenskej národnosti a boli považovaní za „neuvedomelých Poliakov“. /2/  Rusíni žijúci na území Poľska boli kompaktne osídlení v oblasti, ktorá sa tiahla po severnej strane Karpát – v tzv. Lemkovine (Łemkowszczyzne), /3/ ktorá zahrňovala južné oblasti novosądeckého, gorlického, jasielského, krośnieńského a sanockého okresu, juhozápadnú časť leského a niekoľko obcí novotargského okresu. /4/   V medzivojnovom Poľsku taktiež nemali možnosť prihlásiť sa k rusínskej (lemkovskej) národnosti. Väčšina z nich sa hlásila k ukrajinskej národnosti, aj keď aj táto možnosť bola veľmi obmedzená, pretože sčítanie obyvateľstva v roku 1921 sa neuskutočnilo na celom teritóriu Poľska a pri sčítaní obyvateľstva z roku 1931, kedy bola zisťovaná materinská reč, bola veľká časť sčítacích hárkov z východných oblastí sfalšovaná. /5/

Po skončení druhej svetovej vojny politika Poľska voči národnostným menšinám vyplývala predovšetkým zo o snahy vytvorenie etnicky homogénneho štátu, čo v praxi znamenalo buď vysťahovanie alebo spolonizovanie menšín. Okrem toho vzťah ku konkrétnym národnostným menšinám bol formovaný aj historickými súvislosťami a vzťahom so štátom, v ktorom daná menšina tvorila väčšinu. Keďže ani Slováci ani Rusíni nemali po skončení druhej svetovej vojny svoj vlastný štát, v prípade Slovákov išlo o vzťah z Československom, v prípade Rusínov teoreticky o pomer k Sovietskemu zväzu. V oboch prípadoch „materský štát“ neprejavoval o problémy „svojej“ menšiny žiadny záujem, čo poľskej strane značne uľahčovalo manipuláciu podľa vlastných predstáv. Oficiálna politika Československej republiky (ČSR) trvala na predmníchovských hraniciach, pričom skupina v okolí prezidenta Beneša považovala Slovákov za tých, ktorí v najhorších časoch zradili Československo a vrazili Čechom takpovediac „nôž do chrbta“. Beneš už v apríli 1945 jasne naznačil svoju predstavu riešenia slovenskej otázky v Poľsku, keď delegácii Slovákov z Oravy i zo Spiša, ktorá prišla žiadať pripojenie týchto území k Československu odpovedal: „Pánové oběti jsou nutní“ /6/ . Problematika Slovákov v Poľsku však občasne vzbudzovala štátny záujem, najmä pri československo-poľských rokovaniach o postavení poľskej menšiny na Tešínsku, kedy sa na žiadosti poľskej strany o práva pre poľskú menšinu poukazovalo na takmer bezprávne postavenie Slovákov v Poľsku. /7/   Na druhej strane Sovietsky zväz nemal žiadne motívy podporovať záujmy Rusínov v Poľsku, pretože predovšetkým potreboval osídliť vyľudnené územia a obrobiť neobrobenú pôdu na Ukrajine. Vyhovovalo mu, že poľská strana obviňovala Lemkov zo spolupráce s ukrajinským nacionalistickým podzemím, pričom tieto obvinenia v plnej miere nezodpovedali realite, keďže veľká časť Rusínov sa v tom čase nestotožňovala s ukrajinským nacionalistickým hnutím, často nechápala za čo Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN) či jednotky Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA) bojujú a dokonca sa v niektorých prípadoch k nim pristupovala s nedôverou až oportunisticky./8/

Otázka Rusínov v Poľsku, ktorá napriek tomu bola v tom čase neoddeliteľne spojená s „ukrajinskou otázkou“, sa mala spočiatku riešiť ich vysťahovaním do Sovietskeho zväzu. Dohoda o vzájomnej výmene obyvateľstva medzi Poľským výborom národného oslobodenia (Polski Komitet Wyzwolenia Narodowego – PKWN) a vládou Ukrajinskej SSR bola podpísaná už 9. septembra 1944 v Lubline, pričom pôvodne taxatívne vymenúvala okresy, z ktorých malo byť vysídlené obyvateľstvo ukrajinskej, bieloruskej, rusínskej a ruskej národnosti. Išlo o Chełmski, Hrubieszowski, Tomaszowski, Lubaczowski, Jarosławski, Przemyski, Liskowski, Zamojski, Krasnostawski, Biłgorajski a Włodawski okres, a teda oblasti, kde žila väčšina Rusínov pôvodne nezahrňovala. Na ďalších stranách však dávala priestor aj pre vysídlenie z iných okresov, kde by sa mohli nachádzať obyvatelia vyššie uvedených národností, ktorí sa chcú presídliť z územia Poľska na Ukrajinu /9/  a práve táto klauzula umožnila vysídlenie rusínskeho obyvateľstva aj z iných oblastí Poľska. Pod vplyvom agitácie prejavili spočiatku niektorí Rusíni o dobrovoľné presídlenie údajne veľký záujem. Po príchode na Ukrajinu sa však stretli s krutou sovietskou realitou a čoskoro sa začali či už legálne (v rámci repatriácie ako Poliaci zo Sovietskeho zväzu) alebo aj nelegálne (úteky cez zelenú hranicu) vracať do svojich domovov. /10/   Preto poľská strana od polovice roku 1945 pristúpila k násilným formám presídľovania - deportáciám, ktoré de iure trvali do 15. júna 1946 (neoficiálne však až do konca roka 1946). Keďže začiatkom roku 1947, odmietli sovietske orgány prijímať ďalšie transporty, „presídľovaných“, v duchu myšlienky konečného riešenia ukrajinskej otázky v Poľsku a definitívnej likvidácie ukrajinského podzemia v krajine začala poľská vláda s tzv. akciou „Visla“, v rámci ktorej presídlili a kvôli ľahšej asimilácie a polonizácii roztrúsili zvyšky Rusínov a Ukrajincov na územia západného a severného Poľska. /11/

Trochu odlišná bola situácia slovenského obyvateľstva na severnom Spiši a hornej Orave, ktoré bolo v roku 1939 pričlenené k Slovenskej republike a ktoré si po prechode frontu začalo zakladať slovenské národné rady (SNR) a prostredníctvom nich sa hlásilo k obnovovanej ČSR. Poľská strana však považovala za svoje nielen územia, ktoré boli pripojené k Poľsku v roku 1920, ale aj tie ktoré anektovala po Mníchove v roku 1938 a 15. februára 1945 nariadil krakovský vojvoda Kazimierz Pasenkiewicz zaviesť v týchto oblastiach poľskú administratívu. /12 /  Do tohto obdobia spadajú aj prvé snahy o vysídlenie Slovákov z Poľska, keď 24. marca 1945 vydala Dočasná obecná národná rada (Tymczasowa Gminna Rada Narodowa – TGRN) v Bukowine rezolúciu, na základe ktorej mali všetci obyvatelia obcí Jurgov, Javorina (!), Repiská a Čierna Hora, ktorí sa hlásili k slovenskej národnosti dobrovoľne tieto obce opustiť a v prípade odporu mali byť vysídlení násilím. /13/   Pre odpor obyvateľstva i zásah sovietskych jednotiek nebol tento scenár nakoniec naplnený. /14/
  
V protokole z 20. mája 1945, ktorým boli Poľsku odovzdané územia severného Spiša a hornej Oravy, žiadal československý delegát SNR mjr. Milan Polák, aby poľská vláda nebránila presídleniu Slovákov z odstúpených území, ktorí o to prejavia záujem, na Slovensko. Poľská strana sa však vyjadrila neurčito a prisľúbila danú záležitosť riešiť. /15/   O výmene obyvateľstva sa rokovalo aj na československo-poľských rokovaniach v Moskve v júni 1945 /16/ a  21. septembra bola medzi ČSR a Poľskou republikou (PR) podpísaná Zmluva o repatriácii, ktorá sa však týkala návratu príslušníkov vyvezených alebo vyevakuovaných v súvislosti s vojnovými udalosťami, ako aj vojenských a civilných zajatcov, ktorí sa ocitli na území druhej strany. /17/  Netýkala sa teda priamo slovenskej menšiny v Poľsku. Podobne vyznieva aj nóta Ministerstva zahraničných vecí ČSR z novembra 1945, kde sa síce píše o presídlení Čechov a Slovákov z Poľska do ČSR, ale spomína sa menovite okolie Zelova pri Lodži, niektoré miesta opolského okresu a iné, z čoho môžeme usúdiť, že išlo najmä o české obyvateľstvo./18/  Poľská strana sa spočiatku do značnej miery vyhýbala obojstrannej výmene obyvateľstva, pretože svoje nároky na Tešínsko odôvodňovala veľkým počtom tam žijúcich Poliakov. A keďže väčšina autochtónne v Poľsku žijúcich Slovákov, podobne ako po zlých skúsenostiach aj väčšina Rusínov, odmietala dobrovoľne opustiť svoje domovy, tak pristúpila poľská strana k rôznym formám skrytej diskriminácie i otvorenej perzekúcie.

Perzekučné zásahy voči Slovákom i Rusínom boli v mnohom podobné, pričom mali hospodársky, kultúrny, politický i bezpečnostný rozmer. Keď sa Rusíni začali všemožne brániť proti vysťahovaniu, pristúpili poľské orgány k ekonomickému nátlaku. Osobám, ktoré prejavili záujem o výjazd z Poľska boli anulované všetky daňové nedoplatky a nemuseli už odvádzať kontingenty ani poistné dávky. /19/  Na druhej strane na tých, ktorí sa nemienili vysťahovať boli uložené neúnosné kontingenty. Rusíni nedostávali ani povojnové prídely, /20/  nemohli sa zúčastniť pozemkovej reformy a nemali právo dostať pôdu, ktorá sa rozdeľovala v rámci pozemkovej reformy. /21/  Vysoké kontingenty muselo odvádzať aj slovenské obyvateľstvo, pričom bolo taktiež vylúčené z povojnových prídelov a bolo im odporučené, aby im prídely dali na slovenskej strane. Počas domových prehliadok oddiely Ľudovej milície (Milicja Obywatelska – MO) rekvirovali Slovákom potraviny. Prídely dostávali len tí, ktorí podpísali, že chcú patriť k Poľsku. Podobne to bolo aj s balíčkami UNRRA a miestni poľskí činitelia sa vôbec netajili tým, že tieto diskriminácie mali národnostný ráz. Okrem toho boli v obciach severného Spiša a hornej Oravy rozpustené slovenské svojpomocné družstvá a ich majetok bol skonfiškovaný. /22 /

V oblasti kultúry a vzdelávania sa na území obývanom Slovákmi a Rusínmi začalo s likvidáciou školstva, cirkvi i národných kultúrnych spolkov a inštitúcií. Vo východnej časti Poľska sa spočiatku po prechode frontu v roku 1944 začali obnovovať ukrajinské školy i kultúrne inštitúcie. Na Lemkovine sa školskými záležitosťami zaoberal Vlastenecko-robotnícky výbor Lemkoviny (Włościansko-Robotniczy Komitet Łemkowszczyzny). /23 /  Tieto školy začali bezproblémovo fungovať a dokonca PKWN stanovil podmienky ich existencie. Neskôr však boli, na základe dohody z 26. júla 1944 uzavretej medzi PKWN a ZSSR o zrušení všetkých právnych aktov vydaných počas nemeckej okupácie, postupne rušené a fungovať mohli len tie ukrajinské školy, ktoré existovali už pred rokom 1939 a ich učitelia mali diplomy z poľských škôl. Takých bolo vzhľadom na medzivojnovú národnostnú politiku Poľska veľmi málo a vôbec nespĺňali skutočné potreby rusínskeho ani ukrajinského obyvateľstva. /24/   Po začatí vysídľovacej akcie a po akcii „Visla“, v rámci ktorých boli deportovaní do ZSSR alebo na do západných častí Poľska aj učitelia, národnostné školstvo na Lemkovine úplne zaniklo.

O podobný scenár sa pokúsila poľská štátna správa po prebratí území severného Spiša a hornej Oravy aj v prípade slovenského školstva. Dňa 10. augusta 1945 bol každému slovenskému učiteľovi doručený list, v ktorom bol vyzvaný, aby sa do troch dní vysťahoval na územie ČSR. V prípade neuposlúchnutia mu hrozilo násilné vysídlenie, čo sa v niektorých prípadoch aj stalo. /25/   Rozpustené boli tiež slovenské spolky ako Matica slovenská či Spolok svätého Vojtecha a ich bývalí členovia boli vystavení perzekúciám. /26/   Na miesta slovenských učiteľov nastúpili poľskí, ktorých príchod vyvolával prejavy nevôle, preto sa v septembri 1945 nepodarilo otvoriť ani jednu poľskú školu. Časť detí dochádzala do slovenských škôl v ČSR. /27/   Poľská strana sa im snažila v štúdiu zabrániť vyhrážkami a zaberaním priepustiek. /28/  V apríli 1947 poľské pohraničné orgány dokonca obmedzili prechod cez štátnu hranicu Nedeca – Kahlenberk (Lysá nad Dunajcom) na jednorazové priepustky a uznali len priepustky hospodárske. Opatrenie sa dotklo každodenne dochádzajúcich študentov, ktorým bol týmto po veľkonočných sviatkoch znemožnený návrat do slovenských škôl a museli štúdium prerušiť. /29/ 

Po likvidácii školstva pristúpila poľská strana aj k obmedzeniu právomocí menšinových cirkví. Gréckokatolícki a pravoslávni kňazi boli vysídľovaní spoločne s rusínskym obyvateľstvom. Opustené cerkvi boli často devastované a vykradnuté. Štát i rímskokatolícka cirkev ich na základe dekrétu zo 6. mája 1945 začali preberať do vlastnej správy a postupne sa usilovali získať aj ostatný majetok, čo vyústilo do vážnych sporov. /30 /   V novembri 1945 správca Apoštolskej správy Lemkoviny (Apostolska Administracja Łemkowszczyzny) kňaz Alexander Malinowski predal svoje právomoci kňazom Stefanowi Jodłowskiemu, Janowi Pidharbijowi a Andrejowi Złupkovi a sám z obavy pred uväznením ušiel. Krátko na to bol však Jan Pidharbija deportovaný do ZSSR a Stefan Jodłowski z obavy pred vysídlením ušiel do Československa. V máji 1947 kardinál A. Hlond menoval Andreja Złupku generálnym vikárom Apoštolskej správy Lemkoviny, čím prakticky zúžil jeho kompetencie. /31/   Definitívnu likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi i Apoštolskej správy Lemkoviny dovŕšila akcia „Visla“, v rámci ktorej boli duchovní buď presídlení na západné územia Poľska alebo boli uväznení, prípadne sa im podarilo utiecť. Vysídlení správcovia pritom stratili svoje právomoci /32/  a z bývalých gréckokatolíckych farností sa postupne stali rímskokatolícke.

Vysídleniu z Poľska sa nevyhlo ani slovenské duchovenstvo, a to vrátane kňazov, ktorí sa narodili na území severného Spiša a hornej Oravy pripadnutom Poľsku./33/   Spočiatku bolo vysídľovanie slovenských kňazov pre poľskú stranu problémom, pretože až do 1. novembra 1945 spadali pod jurisdikciu Spišského biskupstva so sídlom v Spišskej Kapitule. Preto sa poľská strana usilovala vyvíjať na slovenských kňazov psychický nátlak. „Neznámi páchatelia“ im strieľali pod oknami alebo ich navštevovali funkcionári Štátnej bezpečnosti (Urząd Bezpieczeństwa – UB), ktorí im doporučovali, aby opustili poľské územie. /34/   Keď prešli tieto farnosti pod jurisdikciu krakovského arcibiskupstva, ktoré zastávalo názor, že žiadni Slováci v týchto oblastiach neexistujú a slovenská národnosť bola vytvorená pod nemeckým vplyvom a po pripojení k Slovenskej republike, /35/   slovenskí kňazi, vrátane autochtónov, dostali príkaz, aby sa vysťahovali do ČSR. Tí, ktorí odmietli boli zatknutí a väznení. /36/   Najneskôr v decembri všetci slovenskí kňazi opustili svoje pôsobiská. /37/   Jediným Slovákom v cirkevnej správe zostal kaplán Ján Doranský, ktorého však presunuli do oblasti Żywca a v júli 1946 prinútili opustiť Poľsko./38/   Do uvoľnených farností boli postupne prideľovaní poľskí kňazi, ktorých hlavnou úlohou mal byť boj s údajným slovenským separatizmom a šovinizmom. /39/   Prirodzeným výsledkom takejto politiky bolo stupňovanie národnostného napätia. Spory medzi poľskými kňazmi a slovenským obyvateľstvom sa vyhrotili v otázke kostolného spevu. Za slovenský spev v kostole boli Slováci bití a pokutovaní MO./40/   Aby v niektorých obciach vôbec mohli prevádzať omše v poľskom jazyku dovážali Poliakov z okolitých dedín. /41/   Kňazi sa od oltára Slovákom vyhrážali odvetnými opatreniami a niektorí začali prevádzať tzv. tiché omše. /42/   Kostol sa teda stal jednou z ďalších inštitúcií násilnej polonizácie miestneho obyvateľstva.

K poslušnosti sa slovenské i rusínske obyvateľstvo snažili primäť aj oficiálne poľské štátne orgány. Po prvej vlne dobrovoľného vysídlenia Rusínov sa od polovice roku 1945 začalo s násilnými deportáciami. Vojsko pritom často postupovalo veľmi brutálne. Najskôr obec, ktorá bola určená na vysídlenie obkľúčilo a potom väčšia časť vojska zišla do obce. Obyvateľom dali na prípravu na výjazd približne dve-tri hodiny, pričom pod zámienkou boja s ukrajinským podzemím ich fyzicky napádali a okrádali. Dochádzalo pritom aj k smrteľným incidentom. /43/   Počas vysídľovacích akcií preto časť rusínskeho obyvateľstva utekala a ukrývala sa v okolitých lesoch, aby sa po odchode vojska mohla vrátiť do svojich domovov. Častokrát vojaci Rusínov okradli o dobytok i celý majetok a keď sa vracali do svojich príbytkov, tak na nich strieľali./44/   Dochádzalo aj k tomu, že sa húfne prihlasovali k poľskej národnosti a rímskokatolíckej viere, pričom posielali vláde osvedčenia o lojálnosti Poľskej republike a množstvo petícií, v ktorých žiadali, aby sa k nim chovali ľudsky a aby mohli v pokoji vykonávať svoju prácu. Napriek tomu vláda pokračovala v ich vysídľovaní./45/  Aby sa utekajúci Rusíni nemali kde vrátiť poľské vojsko ich dediny vypaľovalo. Obce však vypaľovali aj jednotky UPA, aby sa do nich nemohli nasťahovať poľskí presídlenci. /46/

Násilnícke správanie bolo charakteristické aj pre prichádzajúcich poľských milicionárov na Spiš a Oravu. Obvinených Slovákov z rôznych priestupkov najčastejšie prišli zatknúť v noci, kedy ich v slabom oblečení a nedostatočnej obuvi odviedli na vojenskú strážnicu, kde ich potom uvrhli do zimných a mokrých pivníc. V týchto pivniciach, naplnených presakujúcou a v zime zmrznutou vodou, boli za protislovenských nadávok bití až do bezvedomia. /47/  Obvyklými spôsobmi vyšetrovania bolo bitie obuškom, pažbami pušiek, opaskom, kyjakmi a povrazmi, surové kopanie, privretie prstov medzi dvere, či posadenie na rozpálenú pec. Niekedy dokonca používali aj elektrinu. Dievčatá pri vyšetrovaní zobliekli zo šiat a niektorým rozkázali vykopať si hrob pod vojenským dozorom./48/   Nočnou morou pre slovenské i rusínske obyvateľstvo boli rôzne lúpežné ozbrojené skupiny, ktoré najmä v noci prepadávali obyvateľstvo. Takmer každý deň boli z týchto oblastí hlásené krádeže dobytka, šatstva a jedla, ťažké zranenia, či iné spôsoby šikanovania, pričom oficiálne štátne poľské orgány často nechávali týmto udalostiam voľný priebeh a dokonca sa niekedy sami týchto nočných prepadov zúčastňovali a na druhý deň ich prichádzali „vyšetrovať“. /49/  Nápadná podobnosť perzekučných zásahov voči slovenskému i rusínskeho obyvateľstvu napovedá, že pravdepodobne nešlo len o agilnosť miestnych aktivistov, ako sa to často snažila pri preverovaní sťažností prezentovať poľská strana, ale o premyslenú štátnu politiku voči menšinám.

Často jedinou záchranou pred nastoleným terorom boli úteky slovenského i rusínskeho obyvateľstva z Poľska na Slovensko. Keďže utekali do chudobných pohraničných oblastí, ich masový prílev čoskoro znamenal problémy ekonomického charakteru./50/   Na riešenie slovenských utečencov zo severného Spiša a hornej Oravy vznikol na území ČSR Oslobodzovací výbor Spiša a Oravy, ktorý bol pre protesty poľskej strany premenovaný na Komitét utečencov z hornej Oravy a severného Spiša. Bol pre slovenských utečencov veľkou oporou. Zaisťoval im stravné lístky, obuv, odev, vydával legitimácie, poskytoval informácie, zachytával sťažnosti a podporoval študentov./ 51/   Aj vďaka jeho aktivite bola nakoniec väčšina slovenských utečencov usadená na bývalých nemeckých, prípadne maďarských majetkoch. Utečenci z Lemkoviny však takéto šťastie nemali. Spočiatku (začiatkom roka 1946) síce miestne národné výbory na severovýchode Slovenska prichádzajúcich utečencov registrovali, vybavovali im prácu, zabezpečovali ubytovanie, stravovanie, krmivo pre dobytok a dokonca umiestňovali zranených v miestnych nemocniciach, avšak keď ich počet začal výrazne stúpať boli na základe nariadenia Hlavného veliteľstva Národnej bezpečnosti posielaní spravidla naspäť do Poľska./52/   Tu sa následne opäť stávali predmetom perzekúcií a boli vysťahovaní buď do ZSSR alebo v rámci akcie „Visla“ do západného a severného Poľska.

Viaceré fakty uvedené v tejto štúdii naznačujú, že perzekučná politika voči slovenskej i rusínskej menšine v Poľsku bola cielená a mala prinútiť, či už na dobrovoľnej alebo násilnej báze, týchto obyvateľov k opusteniu území, ktoré ako autochtónne obyvateľstvo obývalo už od neskorého stredoveku. Účasť príslušníkov MO a UB na nočných prepadoch slovenského a rusínskeho obyvateľstva i relatívna benevolentnosť ich prešetrovania, ak sa týkali národnostných menšín, naznačuje možnú infiltráciu týchto príslušníkov do lokálnych ozbrojených skupín za účelom terorizovania menšín a prinútenia ich k opusteniu svojich domovov. Tí, ktorí aj napriek tomu odmietali opustiť svoje rodiská, mali byť postupne spolonizovaní, čomu mala poslúžiť tak cirkev ako aj školstvo. Likvidácia národnostného školstva mala tiež zabrániť vzniku novej národnostne uvedomelej inteligencie. Rusínske obyvateľstvo bolo nakoniec pod zámienkou boja s ukrajinským separatizmom vysťahované zo svojich domovov násilím a pre sťaženie vzájomných kontaktov roztrúsené v obciach západného a severného Poľska. Smutnému osudu rusínskeho obyvateľstva v Poľsku sa slovenská menšina vyhla pravdepodobne len z obavy poľskej strany pred odvetnými opatreniami voči Poliakom na Tešínsku.

Resumé
Štúdia pojednáva o postavení Slovákov a Rusínov (Lemkov) v Poľsku po skončení druhej svetovej vojny – v rokoch 1945-1947. Podáva obraz o vysťahovaní a deportovaní rusínskeho obyvateľstva z Poľska do ZSSR i do západných a severných oblastí Poľska (akcia „Visla“) a taktiež o perzekučných zásahoch zo strany poľských štátnych orgánov i rôznych ozbrojených skupín voči Slovákom a Rusínom v Poľsku, ktoré mali za následok masové úteky tohto obyvateľstva na územie Slovenska. Opisuje tiež proces likvidácie národnostného školstva i perzekučné zásahy voči predstaviteľom menšinových cirkví, ktorých cieľom malo byť spolonizovanie a asimilácia. Štúdia súčasne porovnáva tieto skutočnosti u slovenského a rusínskeho obyvateľstva v Poľsku, pričom poukazuje na mnohé zaujímavé paralely a analógie.

O autorovi
PhDr. Milica Majeriková-Molitoris – je doktorandkou na Katedre histórie FHV Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, členkou výboru Spišského dejepisného spolku v Levoči a redaktorkou slovenského krajanského časopisu Život v Poľsku. Venuje sa najmä problematike slovensko-poľských (resp. československo-poľských) vzťahov po roku 1918 a národnostným otázkam v Československu a Poľsku. Je autorkou monografie Vojna o Spiš, spoluautorkou niekoľkých regionálnych monografií Spiša a zostavovateľkou zborníka Nepokojná hranica. Na Slovensku i v zahraničí publikovala desiatky štúdií a populárno-vedeckých článkov s vyššie uvedenou problematikou.

 Poznámky:
/1/ Pojem Łemko prvýkrát použil ľvovský jazykovedec J. Lewicki v roku 1834 v práci venovanej gramatike ruského jazyka. V slovenskej terminológii je zhodný s pojmami Rusín alebo Rusnak.
/2/ Išlo v tom čase o tieto obce: Čierna Hora, Durštín, Fridman s osadou Falštín, Jurgov, Kacvín, Krempachy, Lapšanka, Nedeca, Nižné Lapše, Nová Belá, Repiská, Tribš, Vyšné Lapše, Bukovina, Podsklie, Dolná Zubrica, Harkabúz, Horná Zubrica, Chyžné, Jablonka, Nižná Lipnica, Orávka, Pekelník, Podsrnie, Podvlk, Vyšná Lipnica, Hladovka a Suchá Hora, s tým, že posledné dve menované obce boli v roku 1924 vrátené Československu za celý kataster Nižnej Lipnice a Jurgova.
/3/ Bližšie pozri: M. Majeriková, Vojna o Spiš, Krakov 2007, s. 45 - 70.
/4/ R. Drozd, B. Halczak, Dzieje Ukraińców w Polsce w latach 1921-1989, Warszawa 2010, s. 34. Lemkovina sa rozprestiera v juhovýchodnom Poľsku pozdĺž poľsko-slovenskej hranice na úrovni severovýchodného Slovenska v dĺžke okolo 130 km, šírke 20-30 km od hraníc. Na západe a severe Lemkovia susedili s poľským obyvateľstvom, na východe s ukrajinským obyvateľstvom (tzv. Bojkovia) a na juhu so Slovákmi a slovenskými Rusínmi-Ukrajincami, s ktorými ich spájali blízke etnické vzťahy. Obyvateľstvo regiónu nebolo jednoliate. Západní Lemkovia sa svojimi črtami líšili od východných Lemkov, ktorí navyše boli proukrajinsky orientovaní. Hranica medzí západnou a východnou Lemkovinou prebiehala pozdĺž Duklianskeho priesmyku V poľskej literatúre Lemkovina je uvádzaná ako Beskidy Niske, územie Bojkov – Bojkovina ako Bieszczady. Citované podľa B. Halczak, M. Šmigeľ, K problematike postavenia Lemkov v Poľsku v prvej polovici 20. storočia a ich presídlenie do Sovietskeho zväzu. Akcia „Visla”. „Acta historica Neosoliensia”,
Banská Bystrica 2004, nr 7, s. 187.
/5/ J. Tomaszewski: Ojczyzna nie tylko dla Polaków, Warszawa 1985, s. 35 – 36.
/6/ J. Horník, A. Mlynarčík, A.: Štátna meštianska škola Jurgov 1941-1945-1995. Spišská Nová Ves 1995, s. 103.
/7/ M. Majeriková, Na severe nič nové... „Život”, Krakov 2011, nr 5, s. 12-15.
/8/ J. Kwiek, Żydzi, Łemkowie, Słowacy w wojewódzwie krakowskim w latach 1945 – 1949/50. Kraków 1998, s. 94; B. Halczak, M. Šmigeľ, op. cit., s. 196.
/9/ Pozri: M. Šmigeľ, Š. Kruško, Opcia. Prešov 2005, s. 213 – 217.
/10/ B. Halczak, M. Šmigeľ, op. cit., s. 193.
/11/ Bližšie pozri: R. Drozd, B. Halczak, op. cit., s. 127 – 173, B. Halczak, M. Šmigeľ, op. cit., s. 196 – 198.
/12/ J. Kwiek, Z dziejów mniejszości słowackiej na Spiszu i Orawie w latach 1945 – 1957. Krakov 2002, s .15; J. Kowalczyk, Spisz podczas II. wojny światowej i w pierwszych latach powojennych. (w:) Terra Scepusiensis, red. R. Gładkiewicz, M. Homza, Levoča – Wroclaw 2003, s. 923.
/13/ J. Kwiek, Z dziejów mniejszości słowackiej..., s. 85.
/14/ M. Majeriková, Podvlčianska tragédia. „Život”, Krakov 2011, nr 8, s. 6 - 9.
/15/ J. Kwiek, Z dziejów mniejszości słowackiej..., s. 101 - 102.
/16/ Dokumenty a materiály k dějinám československo-polských vztahů 1944-1948. Praha 1985, s. 64.
/17/ Ibidem, s. 74.
/18/ Ibidem, s. 77 - 78.
/19/ R. Drozd, B. Halczak, op. cit., s. 103.
/20/ Vojenský historický archív v Bratislave (VHA Bratislava), Operace „Banderovci“, šk. 50, inv. č. 175. (w:) UPA vo svetle slovenských a českých dokumentov (1945-1948). Litopys UPA, tom 48, red. M. Šmigeľ, Toronto – Lviv 2010,  s. 307.
/21/ E. Mironowicz, Polityka narodowościowa PRL. Białystok 2000, s. 53; J. Kwiek, Żydzi, Łemkowie, Słowacy..., s. 100.
/22/ M. Andráš, Obnovenie československo-poľských hraníc po druhej svetovej vojne na slovenskom úseku. (w:) Nepokojná hranica, red. M. Majeriková, s. 224-225; Štátny archív v Levoči (ŠA Levoča), fond Michala Grigera (f. M. Grigera), Zovrubný prehľad pohanenia a rabovania občanov – Slovákov severného Spiša do 12. 4. 1946; Súrna žiadosť prezidentovi republiky z 31. 1. 1946; Zápisnica s Jakubom Rusnákom z Jurgova z 16. 1. 1946.
/23/ R. Drozd, Polityka władz wobec ludności ukraińskiej w Polsce w latach 1944-1989. Warzawa 2001, s. 34.
/24/ E. Mironowicz, op. cit., s. 54 – 55.
/25/ M. Andráš, op. cit., s. 223.
/26/ M. Andráš, op. cit., s. 226; ŠA Levoča, f. M. Grigera, Zovrubný prehľad pohanenia a rabovania občanov – Slovákov severného Spiša do 12. 4. 1946; Súrna žiadosť prezidentovi republiky z 31. 1. 1946; Zápisnica s Jakubom Rusnákom z Jurgova z 16. 1. 1946.
/27/ Štátny archív v Levoči, pobočka Poprad (ŠAL Poprad), f. Školský inšpektorát Kežmarok (ŠKI Kežmarok), 2925/1946.
/28/ ŠA Levoča, f. M. Grigera, Zápisnice s Vojtechom Bucom a Andrejom Brijom z Jurgova z 28. 12. 1945; Jánom Miškovičom z Jurgova z 15. 1. 1946; Jánom Mlynarčíkom z Černej hory z 23. 1. 1946; M. Andráš, op. cit., s. 226.
/29/ ŠAL Poprad, f. Okresný národný výbor (ONV) Spišská Stará Ves, Situačná zpráva ONV v Spišskej Starej Vsi, Hlásenie za mesiac apríl 1947, 70/1947 prez.
/30/ R. Drozd, B. Halczak, op. cit., s. 114 - 116.
/31/ R. Drozd, B. Halczak, op. cit., s. 112 - 114.
/32/ Ibidem, s. 140.
/33/ Čo sa týka poľských kňazov, ktorí sa narodili na území severného Spiša a hornej Oravy, všetci dostali počas druhej svetovej vojny slovenské občianstvo, neboli vysťahovaní do Poľska a prežili na území Slovenskej republiky celú vojnu.
/34/ J. Kwiek, Z dziejów mniejszości słowackiej..., s. 19.
/35/ J. Ciągwa, Kościoł Krakowski a prawa językowe mniejszości słowackiej na Spiszu w latach 1920-2005. „Cuius regio, eius religio?“ Lublin 2008, nr 2, s. 290.
/36/ Napr. autochtón z Tribša kňaz František Móš. ŠAL Poprad, ONV Spišská Stará Ves, Situačná zpráva ONV v Spišskej Starej Vsi expozitúre Povereníctva SNR pre vnútorné veci v Košiciach, Hlásenie za mesiac november 1945, 58/1945 prez.
/37/ ŠAL Poprad, ONV Spišská Stará Ves, Situačná zpráva ONV v Spišskej Starej Vsi expozitúre Povereníctva SNR pre vnútorné veci v Košiciach, Hlásenie za mesiac december 1945, 58/1945 prez.
/38/ M. Garek, Horná Orava a severný Spiš v rokoch 1945-1947. (w:) Almanach Slováci v Poľsku XI. red. Ľ. Molitoris, s. 185; M. Smondek, Z našich začiatkov... vo Veľkej Lipnici. Život, Krakov 2007, nr 9, s. 6.
/39/ J. Kwiek, Z dziejów mniejszości słowackiej..., s. 20.
/40/ ŠA Levoča, f. M. Grigera, Zápisnice s Vojtechom Bucom a Andrejom Brijom z Jurgova z 28. 12. 1945; Jakubom Rusnákom z Jurgova z 16. 1. 1946, Jánom Mlynarčíkom z Černej hory z 23. 1. 1946; J. Kwiek, Z dziejów mniejszości słowackiej..., s. 43; A. Jendžejčíková, Z našich začiatkov... v Kacvíne. Život. Krakov 2007, nr 3, s. 3; A. Jendžejčíková, Ako sme začínali... v Tribši. Život. Krakov 2007, nr 5, s. 4; M. Smondek, Z našich začiatkov... v Chyžnom. Život. Krakov 2007, nr 10, s. 4.
/41/ ŠA Levoča, f. M. Grigera, Zápisnice s Jakubom Rusnákom z Jurgova z 16. 1. 1946; Ondrejom Vojtasom z Jurgova z 7. 2. 1946; M. Smondek, Z našich začiatkov... v Podvlku. Život. Krakov 2007, nr 11, s. 4.
/42/ ŠAL Poprad, ONV Spišská Stará Ves, Situačná zpráva ONV SSV expozitúre Povereníctva SNR pre vnútorné veci v Košiciach, Hlásenie za mesiac december 1945, 58/1945 prez.; J. Kwiek, Z dziejów mniejszości słowackiej..., s. 64.
/43/ R. Drozd, B. Halczak, op. cit., s. 106; R. Drozd, op. cit., s. 44 - 47.
/44/ Štátny archív v Prešove, pobočka Humenné (ŠAP Humenné), f. ONV Snina, Obyvatelia poľskej Ukrajiny, č. 538/1945. (w:) UPA vo svetle slovenských a českých dokumentov (1945-1948)..., s. 229 – 230.
/45/ R. Drozd, B. Halczak, op. cit., s. 107. R. Drozd, op. cit., s. 49-50.
/46/ R. Drozd, B. Halczak, op. cit., s. 109.
/47/ ŠA Levoča, f. M. Grigera, Rezolúcia Sväzu slovenskej mládeže v Trstenej, vynesená na znak protestu proti perzekúciám hornooravského slovenského ľudu, prevádzaných tamojšími Poliakmi.
/48/ ŠA Levoča, f. M. Grigera, Súrna žiadosť prezidentovi republiky z 31. 1. 1946; M. Andráš, op. cit., s. 230-231.
/49/ ŠAL Poprad, ONV Spišská Stará Ves, Situačné zprávy ONV v Spišskej Starej Vsi expozitúre Povereníctva SNR pre vnútorné veci v Košiciach, Hlásenia za mesiace máj až september 1945, 58/1945 prez.; František Brodovský – obeť prepadu v Novej Belej. Osobná komunikácia. 2007 – 06 – 24. Krempachy; B. Halczak, M. Šmigeľ, op.cit., s. 194.
/50/ ŠAL Poprad, f. ONV Spišská Stará Ves, Situačná správa Povereníctvu SNR pre vnútorné veci v Košiciach – hlásenie mesiac júl 1945, 58/1945 prez.
/51/ ŠA Levoča, f. M. Grigera, Zápisnica zo zakladajúcej schôdzky Oslobodzovacieho výboru Spiša a Oravy.
/52/ UPA vo svetle slovenských a českých dokumentov (1945-1948)..., s. 231. Pozri aj: M. Šmigeľ, Lemkovskí utečenci na Slovensku (1946): hromadné prechody na územie krajiny, internácia v Strážskom a odsun, (w:) Łemkowie, Bojkowie, Rusini – historia, współczesność, kultura materialna i duchowa, Tom II, red. S. Dudra, Zielona Góra – Słupsk 200, s. 97 – 114.