Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi 

V Košiciach sa stretli potomkovia vyše 70 prenasledovaných kňazov

Z kňazov, ktorí prežili útrapy totalitného režimu, žije už len jeden.

Prvýkrát v histórii sa v Košiciach zišli potomkovia vyše 70 prenasledovaných gréckokatolíckych kňazov, aby si pripomenuli 73. výročie násilnej likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi v bývalom Československu.

Biskupi boli vtedy v zinscenovaných procesoch odsúdení na dlhoročné väzenie a viac ako sto kňazov s rodinami vyviezol totalitný režim do českého pohraničia.

„Pozvali sme deti a vnukov prenasledovaných kňazov, pretože mnohí z nich trpeli spolu so svojimi otcami a zažili vyhnanstvo v Čechách alebo ťažký život bez otca, keď bol vo väzení, v tábore nútených prác, pomocných technických práporoch, v internácii či na neznámom mieste,“ priblížil dobové udalosti predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska Peter Sandtner.

Spomienka sa uskutočnila pri pamätnej tabuli na Dominikánskom námestí, ktorá pripomína tých gréckokatolíckych biskupov a kňazov, ktorí zostali svojej cirkvi verní. Z týchto kňazov žije už len jeden, otec Imrich Marinčák, ktorý má 95 rokov.

Rodinám kňazov, prevažne deťom a vnukom, odovzdali v nedeľu v Košiciach pamätné listy a autobiografiu vladyku Jána Hirku. „Pamätné listy sú vyjadrením úcty a vďaky zosnulým kňazom a ich rodinám, že zostali verní svojej viere aj v ťažkých časoch, keď nevedeli, čo ich čaká, ako dlho to bude trvať a či sa to vôbec niekedy skončí,“ dodal Sandtner.  

Tieto časy prežila aj rodina košického eparchiálneho biskupa Cyrila Vasiľa. Jeho otec bol v tom čase bohoslovcom, zažil niekoľkomesačné väzenie, niekoľkoročné práce v PTP, ale aj obmedzené pôsobenie.

„Božia milosť im v kritickej chvíli dala silu, aby v zásadnej veci dokázali povedať nie. A toto je vlastne oslava Boha, nie oslava nášho hrdinstva alebo akejsi trpezlivosti či vytrvalosti,“ upozornil arcibiskup a dodal, že „Božia milosť dokáže vždy v pravý čas a správnym spôsobom nahradiť ľudskú slabosť a nedostatočnosť v akejkoľvek situácii“.

Väčšina potomkov prenasledovaných duchovných žije v Košiciach. Po návrate z vyhnanstva sa tu totiž usadila väčšina kňazských rodín a zamestnali sa napríklad vo Východoslovenských železiarňach či ďalších podnikoch. Do Prešova sa vrátiť nechceli, keďže v tom čase tam pôsobil pravoslávny biskup.

Od vzniku samostatnej republiky sa Gréckokatolícka cirkev teší rozvoju
Bilancia uplynulých 30 rokovOd vzniku samostatnej republiky sa Gréckokatolícka cirkev teší rozvoju

Nárast počtu kňazov je ovocím utrpenia a obety v 50. rokoch, hodnotí hovorca Bratislavskej eparchie Stanislav Gábor.

Predseda Spolku svätého Cyrila a Metoda a gréckokatolícky duchovný Michal Hospodár pripomenul, že gréckokatolícki kňazi, ktorí zostali verní, museli zanechať svoje farnosti, veriacich, svoje životné plány a odísť do pohraničia, kde sa venovali podradnejším prácam.

Spomenul aj svojho otca, ktorý takisto musel odísť do Čiech, po návrate bol tajne vysvätený a takmer celý svoj život, do roku 1989, musel byť tajným kňazom.

„Celý ten čas, keď bola zakázaná Gréckokatolícka cirkev a potom aj obnovená, prežíval v duchu viery, že raz príde ten moment, keď Boh splní svoje prisľúbenia a dá nám účasť na bohatom stole, ktorý pripravil svojím vzkriesením. A to sa aj stalo, a preto sa z toho tešíme,“ uviedol Hospodár pre Svet kresťanstva.

Pred 73 rokmi sa 28. apríla 1950 uskutočnil komunistickou štátnou mocou zorganizovaný tzv. Prešovský sobor – zhromaždenie, na ktorom niekoľko gréckokatolíckych kňazov a laikov vyhlásilo zrušenie Užhorodskej únie z roku 1646 a návrat do Pravoslávnej cirkvi.

Vtedajšia štátna moc využila závery tohto nelegálneho zhromaždenia, postavila mimo zákona Gréckokatolícku cirkev a celý jej majetok previedla do vlastníctva Pravoslávnej cirkvi. Nikto z gréckokatolíckych biskupov a len malá časť kňazov a veriacich vstúpila do Pravoslávnej cirkvi. Následkom toho boli zinscenované procesy, dlhoročné väzenie a vyvezenie kňazov s rodinami do českého pohraničia.

Gréckokatolícka cirkev si v tomto roku zároveň pripomína aj 55. výročie svojho obnovenia.

Jana Holubčíková

zdroj:
https://svetkrestanstva.postoj.sk/129502/v-kosiciach-sa-stretli-potomkovia-vyse-70-prenasledovanych-knazov

foto: TSKE


*********

dodatok ( www.rusyn.sk )

28.04.1950 bol štátnou mocou Československa zinscenovaný tzv. „Prešovský sobor“ na likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi v Československu a pravoslavizáciu gréckokatolíkov (akcia P – pravoslavizácia). Gréckokatolíci boli de facto postavení mimo zákon. Gréckokatolícka cirkev v Československu sa obnovila v r. 1968. 

Nutnosť prechodu gréckokatolíckej cirkvi na pravoslávnu sa odôvodňovala hlavne dvoma príčinami: 1, likvidáciou únie na západnej Ukrajine, Zakarpatsku a v Poľsku,  2, nutnosťou odpútať cirkev od Vatikánu, ktorý uskutočňoval ostrú protikomunistickú politiku, orientovať ju smerom na východ. V podobnom duchu zdôvodňoval túto akciu generálny tajomník Ukrajinskej národnej rady Prjaševščiny na krajskej  konferencie strany v Prešove v roku 1950. "Vtedy, keď náš ľud svojej absolútnej väčšine dáva sa na cestu budovania socializmu, vysoká gréckokatolícka hierarchia robí všetko, aby nám na túto cestu hádzala prekážky. Pochopiteľne, že za týchto okolnosti náš ľud vyvodzuje dôsledky a posledný taký popud je tá okolnosť, že právoslávna cirkev zastáva neochvejné pokrokové stanovisko, ako v otázkach mieru, tak aj vo výstavbe socializmu...  Ľud vyvádza z toho dôsledky a my komunisti, sme napomocní tejto akcii... Nemôžeme mať záujem, aby sa táto akcia preťahovala. Chceme, podľa možností, s ňou čo najskôr skoncovať. Vcelku bola táto akcia zdôvodňovaná ako prechod "z bludu do svetla", v skutočnosti to bol prechod "z bludu do bludu". 
//Ivan Bajcura: Ukrajinská otázka v ČSSR (Prešov, 1967), str. 132

Historik J. Mlynárik píše, že zrušenie gréckokatolíckej cirkvi bolo pomstou za banderovcov, že to bol prostriedok ako z Rusínov podľa Stalinovho receptu urobiť Ukrajincov, pretože „gréckokatolícka cirkev sa javila ako prvá a hlavná prekážka k tejto premene“. Súčasne Akciu P charakterizuje ako „rusifikáciu cirkvi a rozšírenie duchovnej sovietizácie“.

Prechod z ruskej orientácie na ukrajinskú mal za následok i silné zásahy do vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu minulosti. Mnohé kultúrne javy v minulosti ako napríklad bude buditeľstvo sa zamietli, lebo buditelia nebojovali za ukrajinsku, ale za ruskú kultúru. Takto nastáva určitá izolácia ukrajinského obyvateľstva od svojej kultúrnej minulosti. To, na čom sa vychovávali celé pokolenia, namiesto toho, aby sa kriticky prehodnotilo, sa zamietlo a orientácia na ukrajinskú kultúru na tradície Tarasa G. Ševčenka,  Ivana J. Franka, ktoré širokým masám boli málo známe, nemohla túto medzeru zaplníť. V tomto smere treba kladne hodnotiť ustanovujúcu konferenciu Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich (1954), ktorá si ako jednu zo svojich úloh vytýčila spolu s historickou vedou prehodnotíť kultúrne dedičstvo minulosti a jeho najvýznamnejšie postavy Alexandra Duchnoviča, Adolfa Dobrianskeho, Alexandra Pavloviča a ďalších očistiť túto minulosť od buržoázneho a gréckokatolíckeho nánosu, urobiť tieto pokrokové tradície majetkom širokých más. //Ivan Bajcura: Ukrajinská otázka v ČSSR (Prešov, 1967), str. 173 

*********