Lucia Nimcová - Fotografiu miluje aj nenávidí

Študovala na Inštitúte tvorivej fotografie na Sliezskej univerzite v Opave a na Rijksakademie van Beelden-de Kunsten v Amsterdame. Vystavovala v Maďarsku, Grécku, Holandsku, Nemecku, Španielsku, Francúzsku, Rakúsku, Taliansku... Vydala osem kníh fotografií. Jej tvorbu ocenili v Taliansku, Nemecku, Japonsku... Na Slovensku získala Cenu Oskara Čepana a Cenu Fotograf roka 2008.

 

Lucia Nimcová si vybrala fotografiu ako médium, s ktorým pracuje. „Fotografiu zbožňujem, ale mám chvíle, keď ju nenávidím,“ vyznala sa rodená Humenčanka, ktorá bola minulý utorok hosťom vo Vihorlatskej knižnici v rámci cyklu besied Svoj príbeh rozpráva. Lucia Nimcová fotografuje od roku 1989. Do sveta fotografie ju zasvätil rodinný priateľ Marián Kusík, ktorý podľa Lucie zásadne ovplyvnil jej život.

 

„Ako dieťa ma fascinovali obrovské fotografie v jeho byte a komora, ktorou bola vlastne kúpeľňa s červeným svetlom. Marián za mňa rozlúskol rébus, čo študovať. Poradil mi, že existuje umelecká škola v Košiciach, odbor fotografia. Pomohol mi urobiť a nazväčšovať fotky a navrhol, aký príbeh ku ktorej fotke povedať.“ Čierno-bielym procesom fotografovala Lucia do 23 rokov.

„Využila som toto médium maximálne, ako sa dalo,“ povedala. Pre farebnosť sa rozhodla aj vďaka portrétu o Egonovi Bondym. Tento významný český filozof (prednášal indickú a čínsku filozofiu, vždy bol proti vládnucim politickým režimom a podstatne ovplyvnil disident v Čechách) sa ako jeden z mála ľudí po rozdelení Československa presťahoval na Slovensko, do Bratislavy. „Keď som to počula, povedala som si, že tohto človeka - bol to 80-ročný, veľmi zaneprázdnený pán - musím nafotiť. Zazvonila som uňho a postavila som ho pred hotovú vec. Napokon súhlasil. Žila som s ním v jeho byte dva týždne, od rána do večera a vytvárala portrét o Egonovi Bondym. Bolo mi jasné, že musí byť farebný, lebo keď mi otvoril dvere, mal na krku zelený kľúčik na červenej šnúrke. Povedala som si, že tento 80-ročný pán je farebný, nemôže byť čierno-biely,“ zaspomínala Lucia.
 

Na fotografovanie sa dopredu pripravuje. Každý projekt začína teoretickým výskumom, aby fotografie vedela aj racionálne zdôvodniť. „Moja práca je aj prácou sociológa, antropológa... Bez toho, aby som mala svoj vlastný názor na minulosť, neexistuje budúcnosť. Sú to ťažké témy. Ľudia žijú s krivdou, nosia ju v sebe, je to stále živé.“ Jedným z takých je projekt Rusnáci. „Starina je veľmi tragický príbeh pre mnohé rodiny. Zohnala som siedmich mladých ľudí. Zaujímal ma ich osobný príbeh o vysťahovaní. Aj naša rodina sa musela vysťahovať, príroda a zvieratká mi veľmi chýbali.“ Lucia veľa pracovala s archívom, aby si porovnala, aká bola realita v starinskej doline, keď tam ešte bývali ľudia.

 

„Začala som byť fascinovaná fotkami, ktoré nie sú podľa umeleckých kvalít a kritérií dobré, ale podstatné je to, že sú pravdivé, ľudia na nich nič nepredstierajú. Pocítila som, ako sa prečisťujem od fotografických umeleckých pravidiel, ktoré som sa naučila v škole. Dôležité bolo pre mňa urobiť zlé fotky, ale o živote a najlepšie ako sa dá,“ vyznala sa.

 

A ktorí sú jej obľúbení fotografi? „Marián Kusík a Juraj Kammer. Ich fotografie ma nenudia,“ odpovedala Lucia. Prezradila aj to, že na komunizme sa jej páčil duch kolektivizmu „Veľmi rada robím veci, ktoré nejakým spôsobom dajú dokopy ľudí, ktorí chcú niečo vyriešiť alebo povedať. Dnes už ľudia málo robia niečo spoločne.“ Realitu nevníma ako niečo dané, ale čo my sami vytvárame. „Keď niečo veľmi chcete, tak sa to podarí. Tak to funguje. Aspoň ja mám taký pocit. Ale nie je jednoduché veľmi chcieť, lebo to prináša so sebou i veľa komplikácií a neistôt v živote,“ hovorí zo skúseností.

 

Mala vraj aj obdobie, keď zopár ideálov musela pustiť k vode. „Túto tému som spracovávala rôznymi spôsobmi. Urobila som aj sériu portrétov ľudí sediacich na lavičke, na ktorých postupne vyliali štyri vedrá vody. Po každom zásahu vedrom vody som urobila jednu expozíciu. Zaujímavé bolo sledovať, kto ako na takýto fyzický prejav zareagoval,“ hovorí s úsmevom. Väčšinu fotografií má Lucia Nimcová vo svojom osobnom vlastníctve. Na projekty získava rôzne granty. Spolupracuje s mnohými inštitúciami, ktoré sa zaoberajú výskumom spoločnosti. Každý úspech, ocenenie vníma ako možnosť pokračovať v práci.

 

- lop -