Maliar Stanislav Stankoci: Moja tvorba je o informačnej kaši

 

V Humennom vystavoval naposledy pred dvadsiatimi štyrmi rokmi. Návrat do rodného kraja, v ktorom maliar a grafický dizajnér Stanislav Stankoci, rodák z Hostovíc, ľudsky vyrástol, je výnimočný.  „Vidím veci úplne inou optikou ako doteraz,“ hovorí. Rodisku a hlavnému mestu je vďačný za to, že ho naučili aktivite a zodpovednosti. Hoci starneme do sveta, ktorý je plný mediálnej kaše a v systéme je chyba, hľadať šťastie sa oplatí. Mladým ľuďom verí, že sa rozhodnú správne. Robí si presný harmonogram práce, ale keď niečo nevyjde, nie je z toho nervózny. „Už nebúcham do stola, že to stoj čo stoj musí byť a ja to tak chcem,“ dodáva. Na Katarínu ho plným počtom hlasov podporili vo funkcii rektora Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave na ďalšie štvorročné obdobie.

 

Ako si spomínate na rodný kraj?

 

– Do rodného kraja chodím za rodičmi, za bratom a jeho rodinou. Tak raz do roka. Keď boli moje deti malé, vždy sa z Bratislavy žiadali na letné prázdniny  k babke a dedkovi na východ. Trávili tu takmer celé dva mesiace. Detstvo, ktoré tu prežili, veľmi ovplyvnilo ich súčasný spôsob života. Tak, ako som sa kedysi od môjho rodiska vzďaľoval, teraz sa približujem k miestu, odkiaľ som vyšiel. Je v tom akási symbolika. Ubehlo pomaly 40 rokov, čo som z domu preč. Vidím veci úplne inou optikou ako doteraz. Vyrastal som v podmienkach a kraji, ktorý považujem za drsný, ale krásny. Za kraj, v ktorom sú ľudia naučení pokore, vytrvalosti, výdrži a disciplíne. Bol som vychovávaný k neustálej aktivite, čo sa týka školy, rodinného spôsobu života, povinností voči hospodárstvu, domácim prácam. Keď sa mi podarilo ušetriť si nejaký čas pre svoje koníčky, bol som zaň vďačný.  Pamätám si, ako som tajne po nociach pri nočnej lampe kreslil a maľoval. Musel som to robiť potichu, aby mama nevtrhla do izby s výčitkou, že sa mi ráno nebude chcieť vstávať do školy.

 

Nevzbudzoval váš záujem o kreslenie a výtvarné umenie údiv a nepochopenie?

 

– Svoje detstvo považujem za „normálne“. Takto vyrastala drvivá väčšina mojich vrstovníkov na dedine i v meste. Jediné, čím bolo u mňa zvláštne a okolie ma posudzovalo, že som iný, čudný, bola moja inklinácia k výtvarnému umeniu. Využíval som akýkoľvek voľný časový priestor. Chvalabohu, moji rodičia ma v tom podporovali. Pamätám si, keď ma otec po prvýkrát zaviedol do Ľudovej školy umenia v Snine. Priviedol ma za ruku a povedal: No, tu ho máte, lebo doma sa s ním nedá vydržať.  Odvtedy sa začala púť môjho umeleckého školenia a vzdelávania. 

 

Už ste z tej cesty nezišli ...

 

– V rozhodnutí ísť na Strednú umelecko-priemyselnú školu do Košíc mi pomohli moji učitelia na základnej škole. Pomohli mi zorientovať sa, že aj toto sa dá študovať. Nemal som istotu, že ma prijmú. Ale prijali ma. Aj na základe prác, ktoré som robil sám v rámci autodidaktického prístupu. To učiteľov oslovilo. Najviac ich očarili práce, ktoré som robil sám bez pedagogického dozoru. Potešilo ma to. Hovoril som si, že asi teda vo mne niečo je, keď si to všimli aj stredoškolskí učitelia. V škole som získal klasické stredoškolské vzdelanie v odbore propagačná grafika. Osvojil som si rôzne techniky a technológie. Bolo to pre mňa odrazovým mostíkom na vysokú školu. Dostal som sa na ňu po prvýkrát.

 

Povedali ste, že pri prijímačkách najviac ocenili práce, ktoré ste vytvorili sám bez pedagogického vedenia. Znamená to slobodne, bez obmedzení?

 

– Deti nepociťovali ešte ideologický tlak a limity, ktoré boli s umeleckou tvorbou spojené. Deti mohli relatívne slobodne tvoriť. Naplno využívať svoju fantáziu. V detskom prejave sa vždy ukáže kvalita výtvarného cítenia. Limity prišli až neskôr. Už na strednej škole sme vedeli, že človek sa môže vyjadriť výtvarne nie v súlade s politikou komunistickej strany a ideologickými normami. Na vysokej škole sme to pociťovali úplne, v plnom rozsahu.  Preto si na detstvo a rodisko spomínam s láskou, sú to príjemné spomienky.

Súčasťou zrenia je, že človek musí vedieť, čo sa dá a čo sa nedá, a uvedomiť si, že za svoje skutky nesie zodpovednosť a musí znášať dôsledky. A tak sa aj stalo.

 

A potom prišlo známe klišé: šikovný východniar sa dostal do Bratislavy a presadil sa.

 

– Vôbec to nebolo také jednoduché. Okrem jednej mojej rodáčky, ktorá bola na škole o pár ročníkov vyššie, som v Bratislave nikoho nepoznal. Nemal som tam podporu ani zo strany rodiny, lebo hoci je naša rodina roztrúsená po Slovensku a Čechách, v hlavnom meste nemáme nikoho. Od začiatku až do konca som bol odkázaný sám na seba. Z dnešného pohľadu to vidím tak, že to bolo najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Donúti vás to premýšľať o veciach, robiť veci inak, ako keď človek cíti, že má podporu a keby sa niečo stalo, má sa na koho obrátiť. Bol som v strehu po všetkých stránkach. Veľmi zodpovedne som pristupoval k veciam, aby som neurobil chybu. Vytváralo to vo mne ako keby až  prehnanú zodpovednosť za všetko, čo som robil. Naučilo ma to prijímať zodpovednosť za všetky svoje rozhodnutia. Dnes už môžem povedať, že všetko, čo sa vám v živote stane, má svoj význam. Dnes viem, že aj veci, ktoré som považoval za zlé a priraďoval som im negatívny význam, tak mali byť. Nebola to náhoda,  mali svoj význam. Jediné, čo človek môže urobiť, je poučiť sa z toho. Týmto spôsobom človek zreje. Je dôležité, ako si človek veci vyhodnocuje, aký výsledok z toho dokáže vyťažiť. To je podstatné.

 

Vo vašej tvorbe sa venujete informácii. Čo v toto smere pokladáte za najdôležitejšie?

 

– Takmer 40 rokov sa zaoberám tým, ako narábať s informáciou, ako ju štrukturovať, estetizovať, ako ju posúvať prijímateľovi tak, aby bola dobre spracovaná. Po určitom čase zistíte, že technológia manipulácie s ľuďmi je to, nad čím by sa človek mal zamýšľať a mal by byť v neustálom strehu. Existuje taký bonmot, že všetci klamú, ale o nič nejde, lebo aj tak nikto nikoho nepočúva. Vnímame veci podprahovo, ale občas je dobré sa nad tým zamyslieť a vedieť, ako informácie dekódovať a ako k nim kriticky pristupovať. Treba rozlišovať povahu informácií. Keď hovoríme o udalostiach, správach a komentároch, ktoré sú na úrovni nevinnosti faktu, toho, že veci sa stali, človek nemá možnosť overiť si ich.  Mám skôr na mysli informácie, ktoré manipulujú. Zo strany médií, ktoré sú mienkotvorné a ovplyvňujú správanie ľudí a ich postoje k veciam politickým a ekonomickým. Tu je dôležité, aby sa ich ľudia naučili rozoznávať, aby o nich pravdivosti premýšľali.  Mainstreamové médiá podávajú veci tak jednoznačne, že to vo mne budí podozrenie. Média sa stávajú súčasťou globálnej propagandy, ktorej cieľom je dosiahnuť, aby ľudia rezignovali na všetko, čo sa okolo nich deje, aby sa cítili akoby úplne bezbranní voči čomukoľvek, čo ich ohrozuje a ovplyvňuje kvalitu ich života Je dobré, keď si ľudia  vytvoria vlastný názor a úsudok. Ľudia majú určité nástroje, ako  môžu život pozitívne ovplyvňovať. S obľubou sa to hovorí pri voľbách: teraz máte moc vo svojich rukách. Po odovzdaní hlasu úloha ľudí nekončí. Ostáva im úloha kontroly a angažovania sa. Keď budú politici cítiť nezáujem, budú si stále viac dovoľovať. Médiá zohrávajú dôležitú úlohu v tom, aby boli politici stále v strehu. Že si nemôžu dovoliť všetko. Moja tvorba je o informačnej kaši. O mediálnej kaši, beztvarej hmote, ktorá nedáva žiadny význam. Hovorím o niektorých komerčných televíziách, kde ľudia nemajú šancu posúvať sa, objavovať iné horizonty, ktoré by ich zušľachťovali. Sledovať len to, koľko je na svete utrpenia, kto koho zamordoval, kto komu ublížil, len samé násilie, aký to má význam? Vraj taký, aby si ľudia, ktorí sedia doma v teple a pohodlí, povedali, že sa majú lepšie ako tí úbožiaci, ktorých ukazujú. Vraj to ľudí zaujíma. Svet okolo nich je zlý, a oni sú pri televízore v bezpečí. Televízia je pre nich predmetom falošných sebaprojekcií, ktoré môžu zažiť len vo vlastnej fantázii, ale v skutočnosti sú v bezpečnej vzdialenosti od celého diania.

 

Starneme do sveta, ktorý sa nám nepáči ...

 

– Samozrejme, lebo o živote niečo vieme, máme určité skúsenosti a môžeme porovnávať. Dnešná generácia je iná. Žije iný život. Užíva si iné formy zábavy, má iné priority, ináč komunikuje, ináč cíti. Nehovorím, že je to nesprávne. Jednoducho, je to iná generácia. Generácia, akú sme si vychovali. Je to výsledok civilizačného vývoja a posunu spoločnosti.

 

Pracujete s mladými tvorivými ľuďmi.  Veríte mladej generácii?

 

– Verím. Vôbec si nemyslím, že sú apatickí a letargickí. Oni len tak vyzerajú. Ale čo ma mnohokrát príjemne prekvapuje je, že keď príde do tuhého a nastanú hraničné situácie, kedy sa musia rozhodnúť, rozhodnú sa vždy dobre. Oni svet sledujú, hodnotia ho, sú voči nemu kritickí, len my máme pocit, že vyzerajú akoby ľahostajní voči všetkému. Samozrejme nemožno zovšeobecňovať. Jediné, čo mi je trochu ľúto, že mladí ľudia dnes žijú vo svete, ktorý im ako keby neprinášal veľa radosti zo života. A možno aj preto sú mnohokrát smutní a vyzerajú demotivovaní. Cítia, že svet je krutý, nemilosrdný a nespravodlivý, myslia si o ňom svoje. Som presvedčený  o tom, že v hlave to majú absolútne zrovnané a vedia, o čo ide. Hovoria si: no, čo už, žijeme vo svete, ktorý je taký, musíme si s tým poradiť. A konkrétne kroky, ktoré robia, sú v poriadku, sú správne.

 

Ste pracovne veľmi vyťažený. Ako všetko stíhate?

 

– Robím si plány, presný harmonogram práce. Zistil som, že je to jediný spôsob, ako môžem stihnúť všetko, čo potrebujem urobiť. Ale keď mi niečo nevyjde, už z toho nie som taký nešťastný, ako som býval voľakedy. Naučil som sa rozoznávať, že aj veci, ktoré nevyjdú, majú svoj význam. Už nie som z ničoho nervózny. Mám inú mieru vnímavosti pre situácie. Už ich dokážem ináč čítať. Inými slovami už nebúcham do stola, že to stoj čo stoj musí byť a ja to tak chcem. Nič nie je také dôležité ako ľudský život. O pokiaľ nejde o život, nejde o nič.

Keď chceme, aby veci fungovali, musíme sa primeraným spôsobom snažiť byť presní, dôslední, zodpovední. Ale to neznamená, že popri tom budeme necitliví, bezohľadní voči niekomu len preto, že niečo nestihol načas. Vždy je to v živote tak: niečo získate, niečo musíte obetovať.

 

Čo vám spôsobuje radosť? Čo vás robí šťastným?

 

– Radosť je, keď sa človek zaoberá niečím, čo ho zaujíma, v čom môže intelektuálne  mentálne rásť. Že môže robiť to, čo ho baví. A o úplnom životnom šťastí môže hovoriť vtedy, keď sa tým aj môže živiť. Je jedno, či je niekto kuchár, remeselník, ak robí svoju prácu dobre,  vždy bude o ňu záujem a uživí sa. Dôležité je, čo sú ľudia schopní obetovať, aby boli v živote šťastní. Len prianie nestačí. Človek musí veci podriadiť disciplíne, vôli, túžbe, vášni. Chcieť sa presadiť. To je hnacia sila, ktorá výrazne poháňa celý západný svet. Ale všetci nemôžu byť úspešní. Jedna definícia šťastia neexistuje. Každý vám na to, čo je šťastie, povie niečo iné. A to je na to krásne. Šťastie je zenistický pojem. Pre niekoho je šťastím zobudiť sa do nového dňa, pre iného je šťastím bohatstvo. Zlé je, keď je niekto šťastný tým, že ubližuje iným ľuďom. Je to v poriadku potiaľ, pokiaľ nie je šťastie jedného človeka založené na nešťastí iného človeka.

 

Autor: Jana Otriová

 

Zdroj: http://humenne.korzar.sme.sk/c/7550969/maliar-stanislav-stankoci-moja-tvorba-je-o-informacnej-kasi.html