Na pamäť nám a budúcim generáciám

(Emil Kubek a Vasiľ Hopko sa „stretli“ v Hrabskom)
Spoločenská sála obecného úradu v Hrabskom bola v predminulú nedeľu (27. 9.) miestom výnimočného podujatia. Podobne ako deň predtým v Beloveži, aj tu sa uskutočnilo premietnutie dvoch filmových dokumentov, ktoré sa zrodili v rámci projektu „Rusíni vo filmovom dokumente“.

Prvý film, od režiséra Vincenta Bujňáka z Bardejova, predstavuje život a dielo gréckokatolíckeho (gr.-kat.) kňaza Emila Kubeka, ktorý sa okrem svojej dušpastierskej práci venoval aj kultúrnemu a národnému povzneseniu našich veriacich nielen u nás doma, ale aj v Zámorí. Tohto rodoľuba veľmi dobre poznali najmä v susednom Snakove, kde 19 rokov pôsobil ako správca tamojšej farnosti. Pri príležitosti 150. výročia jeho narodenia, ktoré si obec pripomenula pred dvomi rokmi, mu bola na budove materskej školy odhalená pamätná tabuľa, a od júna 2008 nesie meno Emila Kubeka miestna základná škola.

Emil Kubek, ktorý sa narodil v Štefurove, bol všestranne literárne činný. Je autorom (v našich podmienkach zrejme dodnes neprekonaného) Staroslovansko-maďarsko-rusko /rusínsko-nemeckého slovníka, ktorý venoval gr.-kat. veriacim bardejovského dekanátu, ale aj mnohých básní, povestí a poviedok, ďalej divadelnej dvojaktovky Oľga a románu Marko Šoltýs. Uvedený román je vôbec prvým literárnym dielom tohto žánru, ktorý bol napísaný v rusínskom jazyku našich krajanov v USA.

Zatiaľ čo atmosféra prvého filmu pôsobí ako pohladenie duše, druhá snímka núti človeka k hlbokému premýšľaniu nad dobou spred niekoľkých desaťročí, ktorej mnohé dôsledky pretrvávajú dodnes. Niet sa čomu diviť, veď jej autorka, mladá režisérka Ivana Lempeľová z Bratislavy (mimochodom rodáčka z Bardejova), sa pustila do veľmi náročnej, priam sizyfovskej práce: stručnou filmárskou rečou predstaviť osobnosť preosvjaščeného (najdôstojnejšieho) biskupa Vasiľa Hopka. Veď ako sa vo svojom príhovore k divákom v závere podujatia sama priznala, pred premietaním mala obavy ako príjmu jej film samotní Hrabčania, z ktorých mnohí vladyku veľmi dobre poznali a ktorý má v tejto dedine dodnes svojich blízkych príbuzných. Zároveň sa vyznala z toho, že týmto filmom chcela aspoň čiastočne splatiť dlh obci, v ktorej má aj ona časť svojich rodinných koreňov.

Pokiaľ ide o samotný film, po jeho pozretí si musí divák položiť otázku: Prečo? Prečo v Československu po roku 1945 muselo dôjsť k takým udalostiam, ktoré len veľmi „diplomaticky“ možno nazvať nezákonnosťami či prechmatmi? Premiérové premietnutie filmu o Vasiľovi Hopkovi v jeho rodnej obci nieslo v sebe hlbokú symboliku, pretože toto podujatie možno pochopiť aj tak, že blahoslavený biskup Hopko sa aspoň „virtuálne“ vrátil do Hrabského.

Samozrejme, že na filmovom premietaní v Hrabskom nechýbala rodina Vasiľa Hopku, rodáci a tvorcovia oboch filmov. Tých v mene svojom a v mene obecnej samosprávy privítala starostka Anna Galuščáková. Napriek tomu, že nie všetci ľudia, ktorí sa podieľali na zhotovení filmov mohli Hrabského, resp. deň predtým do Beloveže prísť, domáci Hrabčania medzi sebou privítali oboch režisérov (Vincenta Bujňáka a Ivanu Lempeľovú), podpredsedu Združenia inteligencie Rusínov Slovenska (ZIRS) v Bratislave Jána Lipinského s manželkou, predsedu Rusínskej obrody - Regionálneho klubu v Bardejove Ivana Banduriča či vicekancelára Gr.-kat. archieparchie so sídlom v Prešove Františka Dancáka, ktorý bol kedysi správcom miestnej farnosti. A bol to práve František Dancák, ktorému starostka (pri príležitosti tohtoročného životného jubilea) odovzdala titul čestného občana obce Hrabské. Rovnakým spôsobom si samospráva Hrabského uctila aj blaženého vladyku Vasiľa Hopka, ktorý taktiež dostal titul čestný občan obce, in memoriam. Toto ocenenie, v podobe slávnostnej listiny, si z rúk Anny Galuščákovej prevzal o. Radovan Kuzmiak, správca miestnej gr.-kat. farnosti.

Po záverečných príhovoroch tvorcov filmu a po odovzdaní ocenení, dobre padla čaša vína, na ktorú pozval Ján Lipinský a tanier pravej domácej mačanky alebo ako ju v Hrabskom volajú „mačalo“.

Čo dodať na záver? Zdá sa, že región severovýchodného Slovenska začína byť veľmi zaujímavým miestom pre domácich i zahraničných filmových umelcov. Napriek tomu, že o našom regióne a ľuďoch, pre ktorých je domovom, sa nenakrúca až tak veľa filmov, o to viac poteší fakt, že väčšina z nich získava významné ocenenia na medzinárodných filmových festivaloch. Či už to boli ešte v 90. rokoch natočené Ladomírske legendy a morytáty Ladislava Kerekesa (v závere filmu sa objavia aj momentky z Bardejova), Iné svety Marka Škopa alebo dokument Ivetka a hora, ktorý natočili moravskí tvorcovia z Brna. Tento zaujímavý film je do značnej miery osobnou výpoveďou jednej z priamych účastníčok tajomných a bázeň dodnes vyvolávajúcich udalostí v Litmanovej. Na filmovom festivale IDFF, ktorý sa vlani uskutočnil v Jihlave, bola táto snímka vyhlásená za najlepší český dokumentárny film roka 2008.

V posledných týždňoch môžeme na televíznych obrazovkách pravidelne sledovať upútavky na ďalší filmový dokument Marka Škopa Osadné. Táto obec, kedysi Telepovce, je jednou úplne obyčajnou a ničím výnimočnou malou dedinkou, akých sú na severovýchodnom Slovensku desiatky. Na veľké prekvapenie mnohých, ktorí favorizovali iné dielo zo Slovenska, Osadné zvíťazilo v kategórii dokumentárnych filmov na tohtoročnom medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. Kto by to bol predtým povedal, že v mondénnom, takpovediac snobskom prostredí českej a medzinárodnej filmovej smotánky zvíťazí snímka o ľuďoch, ktorí svojím úsilím o záchranu obce pred zánikom tak trochu pripomínajú postavy z románu o Donovi Quijotovi. Alebo možno práve preto?

Napriek tomu, že autori filmov o Emilovi Kubekovi a Vasiľovi Hopkovi, (aj vzhľadom na limitované možnosti rozpočtu) nemali ambície víťaziť na prestížnych festivaloch (hoci človek nikdy nevie), prínosom je už to, že vôbec vznikli. Poďakovanie zato patrí nielen občianskemu združeniu ZIRS a ich tvorcom, ale najmä Ministerstvu kultúry SR, ktoré naň finančne prispelo v rámci programu „Kultúra národnostných menšín“. V prípade filmu o Vasiľovi Hopkovi nemožno zabudnúť ani na Ústav pamäti národa v Bratislave, ktorý poskytol, kedysi prísne tajné, dnes však už prístupné záznamy a svedectvá, ktoré sa zachovali z čias vyšetrovania a väznenia biskupa Hopka.

Určite sú to zaujímavé filmové dielka, ktoré by rozhodne nemali zapadnúť prachom. Možno sa dočkáme toho, že si ich časom bude môcť pozrieť širšia divácka verejnosť na svojich televíznych obrazovkách, aby poslúžili nielen nám a našej pamäti ale aj pamäti generáciám, ktoré prídu po nás.

Ľuboš Roman