Na Východnej je nežiaducou osobou

Situácia ma sklamala, no neprekvapila, hovorí dizajnérka Petra Toth
Jej prítomnosť si nepraje vysoko postavená osoba.

Michal Dudoň, reportér denníka SME


Už 20 rokov prináša šperky a dizajn inšpirovaný ľudovými motívmi a symbolmi. PETRA TOTH sa okrem toho venuje aj filantropii a iným projektom - vytvorila napríklad šperky na pomoc Čičmanom, pomohla s obnovou múzea Boženy S. Timravy, či vytvorila dokument Žijúci pamätníci.

Práve rozhovory v regiónoch o pôvodných, folklórnych motívoch a o príbehoch ľudí, ju inšpirovali aj k tvorbe.

„Povedala som si, že ak si od nich požičiavam vzory, bolo by správne im niečo vrátiť späť. Chcela som podporiť komunity, ktoré po generácie opatrovali kroje, z ktorých dnes môžem čerpať inšpiráciu,“ hovorí pre SME.

Posledné štyri roky patrila medzi sponzorov folklórneho festivalu Východná. Tento rok však na festivale nebude. Po neúspešnej komunikácii s organizátormi sa k nej dostala informácia, že si jej prítomnosť nepraje vysoko postavená osoba.

„Neprekvapilo ma to. Čakala som to už aj minulý rok. Odmietam sa však obmedzovať v tom, že by som mala byť ticho, keď sa chcem zastať nejakých neprávostí, len preto, aby sme niekde mohli byť,“ dodáva.

V rozhovore sa dočítate:
Ako vyzerala spolupráca s festivalom Východná a čo sa stalo,
Či si myslí, že po minuloročnom vypískaní ministerky kultúry pristupujú organizátori k festivalu inak,
Ako sa od výroby šperkov dostala k tvorbe projektov,
Či sme ako spoločnosť pochopili, že folklór by nemal slúžiť ako nástroj na politickú kampaň.

Posledné roky ste prichádzali na Východnú ako oficiálny partner, tento rok by to bol piaty, prinášali ste aj program zadarmo. Ako vyzerala vaša spolupráca?

Naša značka začala na Východnej pôsobiť od roku 2022. Mala som v tom čase už celkom veľké deti a tak som mohla absolvovať prvý prázdninový víkend bez nich. Prichádzali sme tam ako partner.

Ako partner vkladáte do účasti na festivale väčšiu sumu. Pre porovnanie: kým klasický stánok stojí približne 100 eur, my sme sa pohybovali v tisícoch. Robili sme to preto, že sme chceli festival podporiť.

Stále si myslím a trvám na tom, že Východná má obrovský potenciál byť jedinečným podujatím, ktoré by mohlo na Slovensko pritiahnuť aj zahraničných návštevníkov. Každému, kto tam ešte nebol, odporúčam ísť sa pozrieť.

Bola som vďačná, že sme sa mohli stať partnermi. V tom čase bola komunikácia s organizátormi výborná.

Príbeh matky Andyho Warhola očaril šperkárku Petru Tóth
https://www.rusyn.sk/pribeh-matky-andyho-warhola-ocarilsperkarku-petru-toth/

Čo sa stalo tento rok, že ste sa stali - ako sama vravíte - nežiaducou?

Úplne utíchla komunikácia. Celé to začalo už vlani. Obávali sme sa, či tam minulý rok vôbec pôjdeme. Dva mesiace pred konaním sa vymenilo jeho vedenie. Do poslednej chvíle sme nemali podpísanú zmluvu o tom, že tam môžeme vystavovať a byť partnermi.

Nakoniec sme ju tuším podpisovali až priamo na mieste po príchode. Bolo to veľmi neisté a ja sama som vtedy verejne komunikovala, že netuším, či na Východnú vôbec pôjdem.

Bezprostredne po skončení minuloročného festivalu sme organizátorom poďakovali za možnosť zúčastniť sa a vyjadrili sme radosť, že môžeme byť partnermi. Následne sme sa každý mesiac snažili pripomínať, aby s nami rátali aj do budúcnosti, keďže sme začali pripravovať produkty inšpirované priamo vzormi z Východnej. Komunikácia však postupne úplne utíchla. Skúšali sme maily, telefonáty aj volania z rôznych cudzích čísel. Ignorovali nás.

Trvalo to až do momentu, kým sa k nám nedostala informácia, že jedna konkrétna osoba si vyslovene neželá moju prítomnosť.

Viete, o koho ide?

Viem, ale nebudem to konkretizovať. Ide o jednu vysoko postavenú osobu. Keďže Slovensko je malá dedina, táto informácia sa k nám dostala. Bolo to pred pár týždňami.

Povedali sme si, že v tom prípade nemá zmysel neustále tam volať a bombardovať ich, pretože to nepretlačíme. Možno by existovala možnosť prísť na Východnú len ako klasický jarmočný stánok, no nechcela som festival vystaviť riziku, že by z našej prítomnosti vznikol problém.

Nepotrebujem vyvolávať rozpory a nechcem, aby mala obec Východná kvôli nám nepríjemnosti.

Tu je však potrebné zdôrazniť vec, ktorú ľudia často nevedia: Festival Východná neorganizuje obec Východná, ale Národné osvetové centrum (patrí medzi príspevkové organizácie ministerstva kultúry, pozn. red.).

Obec zastrešuje iba stánkarov v gastrozóne a predajcov bežných produktov. Celý zvyšný areál vrátane miesta, kde sme mali stánok my, organizuje Národné osvetové centrum. Práve oni si tam umiestňujú svojich sponzorov.

Sklamala vás táto situácia?

Určite áno. Ale poviem vám pravdu, že ma to neprekvapilo. Čakala som to už aj minulý rok. Odmietam sa však obmedzovať v tom, že by som mala byť ticho, keď sa chcem zastať nejakých neprávostí, len preto, aby sme niekde mohli byť.

Čo podľa vás viedlo k tomu, že vás festival začal ignorovať?

Myslím si, že je to preto, že som sa viackrát verejne vyjadrila k vyhláseniam pani ministerky kultúry. Napríklad vtedy, keď chcela zaviesť turnikety v Čičmanoch. Napísala som, že to vôbec nie je dobrý nápad a že ľudia, ktorí jej toto poradili, pravdepodobne nie sú najvhodnejšími poradcami.

Neskôr som sa vyjadrila aj k téme leteniek do Ameriky – porovnávala som ich cenu s tým, koľko stáli letenky nás, keď sme natáčali dokument pre Júliu Warholovú.

Myslím, že prispelo k tomu aj to, že sa moje príspevky objavili na satirickej stránke Zomri.

Nič však neľutujem. Ak sa v nejakej oblasti vyznám, ozvem sa. Keby sme všetci zostali ticho, táto krajina by úplne padla.

Ozval sa vám niekto z Východnej po zverejnení vášho kritického statusu?

Nikto. Nedávno som komunikovala s bývalým riaditeľom Erikom Kriššákom (ministerka kultúry ho odvolala 19. mája 2025. Ministerstvu sa nepáčilo, ako pripravoval festival vo Východnej, pozn. red.). Pýtala som sa ho, ako fungujú tieto procesy. V čase, keď sme sa stali sponzormi, bol festival vďačný za každého, kto ho chcel podporiť – či už to bol malý alebo veľký sponzor, nemal totiž taký veľký rozpočet ako teraz. Posledná Východná mala podľa mojich informácií rozpočet okolo pol milióna eur. Nepostrehla som však rozdiel.

Tento rok je situácia špecifická. Pýtala som sa aj svojich fanúšikov, ako to vnímajú oni. Je to horšie napríklad v tom, že predaj lístkov sa nespustil tak ako zvyčajne v decembri či januári, ale začali sa predávať až oveľa neskôr. Ľudia majú rôzne výhrady, no samozrejme, nikdy nevyhoviete všetkým.

Ako hodnotíte, že vaše verejné vyjadrenia prevážili nad podporou festivalu?

Predstavte si, že by ste organizovali akékoľvek podujatie, mali by ste sponzora, ktorý vám chce dať finančné prostriedky, a vy by ste ho ignorovali. Je to extrémne. A kvôli čomu vlastne?

Nemám pocit, že by som sa niečím previnila. Nikdy som na pani ministerku neútočila, vždy sa snažím komunikovať slušne a vecne. Otázne je, či festival nepotrebuje peniaze. Možno ich teraz vďaka vyššiemu rozpočtu nepotrebuje, ale nie všetko je o financiách.

Východná je jedinečná, len sa v posledných rokoch – a písali mi to aj ľudia – začína zneužívať na politickú prezentáciu.

Deje sa to aj teraz?

Politicky sa zrejme využívala vždy, keďže funguje už vyše 70 rokov a vystriedali sa tu rôzne režimy. Minulý rok som bola v našom stánku do poslednej chvíle, pokým nezačalo vystúpenie Lúčnice. Mali výborný program v sprievode orchestra. Všetci návštevníci sa presunuli do amfiteátra, areál sa vyprázdnil.

Pani ministerka čakala do poslednej chvíle pár metrov od nášho stánku. Následne sa presunula do hľadiska a zažila som moment, keď ju vypískali. Cítila som obrovskú ťarchu a tlak, ja sama by som takú situáciu psychicky neustála.

Neskôr to ministerka zľahčovala tvrdeniami, že pískalo iba päť ľudí, čo však nie je pravda. Pískal takmer celý amfiteáter. Nebola to frustrácia, ale sklamanie z toho, že od jej pôsobenia očakávali niečo iné. Zrazu to vyvrcholilo.

Ja osobne by som niečo také zažiť nechcela. Na začiatku stál vedľa nej aj pán generálny tajomník Machala, no keď si išla sadnúť v dobe vypískania, sa akoby vytratil.

Prekvapilo vás to?

Prekvapená som bola z toho, že ministerka takúto reakciu na Východnej vôbec nečakala. Žije v akejsi ilúzii. Pripomína mi to Mňačkov román Ako chutí moc – udržiavajú ju v predstave, ktorá nezodpovedá realite.

Keď napísala status, že ide skontrolovať, či na festivale majú hráškové latte, len ukázala, že absolútne netuší, aká cieľová skupina na Východnú chodí.

Na festival pritom chodia ľudia z rôznych regiónov.

Stretávajú sa tam ľudia z Bratislavy rovnako ako aj ľudia z východu. Vládne tam veľmi príjemná, družná atmosféra.

Zo strany vedenia ministerstva ide o absolútne nepochopenie publika, pričom na festival chodí aj veľa mladých ľudí. Možno sa domnievali, že ak dajú na Východnú pol milióna eur, diváci im budú vďační. Neuvedomujú si však, že folkloristi nerobia folklór pre peniaze. To nikdy nie je ich motivácia.

Myslíte si, že práve pre minuloročnú skúsenosť, keď návštevníci a návštevníčky ministerku vypískali, pristupujú k organizácii tohto ročníka inak?

Myslím si, že áno. Viac než to, že sa tam neobjavím ja, ma mrzí skutočnosť, že z programu údajne vypadol tradičný sprievod obcou Východná.

Tento sprievod bol vyvrcholením festivalu, všetky účinkujúce súbory prechádzali obcou až do areálu. Išlo o symboliku a dlhoročnú tradíciu. Tento rok to však v programe vôbec nefiguruje. Nedokážem pochopiť, komu môže prekážať sprievod obcou.

Petra Tóth: Po stopách koreňov pop-artu
https://www.petratoth.sk/po-stopach-korenov-pop-artu

Tento rok ste pre festival pripravovali aj nový program a kolekciu. Čo bude s týmito plánmi a s už vyrobenými produktmi?

Tento rok ideme ešte na festival Myjava a na Podpolianske slávnosti do Detvy. Pre každý z týchto festivalov sme si prichystali nové produkty inšpirované vzormi práve z týchto obcí. Okrem toho, že prinesieme našu tvorbu, plánujeme venovať výťažok priamo folklórnym súborom.

Chceli sme venovať výťažok aj folklórnej skupine Kriváň priamo z Východnej, presne tak, ako to máme v pláne v Myjave a v Detve. Tieto produkty máme už vyrobené, tak uvidíme, čo s nimi budeme robiť.

Málokto si totiž uvedomuje, že my musíme všetko plánovať aj trištvrte roka dopredu. Keď neviete, na čom ste, plánuje sa len veľmi ťažko. To isté platí aj pre samotnú účasť na festivaloch. Napríklad ubytovanie v okolí Východnej si musíte rezervovať rok dopredu.

Minulý rok ste ponúkli finančnú pomoc aj Detskému folklórnemu festivalu, ktorý prišiel o podporu Fondu na podporu umenia. Čo vás k tomu viedlo?

Samozrejme snaha pomôcť deťom, ktoré sa venujú folklóru. Ak nebudeme podporovať deti, celý folklór zahynie. Je skvelé, že existujú detské folklórne festivaly a že deti baví. Viem, čo znamenajú festivaly pre samotných folkloristov. Je to vyústenie ich celoročnej snahy a naozaj tvrdých tréningov.

Chcela som pomôcť. Vtedy ich nakoniec finančne podržal Tipos. Tento rok sa však organizátori rozhodli podujatie nezorganizovať, pretože im FPU včas nedal žiadne stanovisko – ani negatívne, ani pozitívne.

Dopadlo to tak, že príspevok im priklepli až po termíne konania festivalu, keď im už bol v podstate zbytočný. Dostali sme sa do zvláštnej doby, keď folkloristi nemôžu s touto podporou vôbec počítať a dokonca ani netušia, či môžu žiadať nanovo.

V jednom rozhovore ste povedali, že máte samaritánsky syndróm – keď začala ruská invázia, boli ste pomáhať na hraniciach ako dobrovoľníčka. Ide to ruka v ruke s tým, čo robíte?

Už od malička som mala potrebu pomáhať ľuďom okolo seba, pretože intenzívne vnímam neprávosť. Na Slovensku máme občas taký ten „ťapákovský syndróm“ – pasívne čakáme, že niekto druhý za nás veci opraví alebo vylepší. Ja taká nie som.

Keď začala vojna na Ukrajine, práve sme boli v Ždiari. Robili sme tam vtedy kolekciu, ktorú som nazvala Tatranka, a venovali sme z nej finančný príspevok tamojšiemu múzeu. Keď sme sa vracali, videla som na cestách množstvo ukrajinských autobusov a mikrobusov. Snažila som sa dopátrať k informáciám, ako to vyzerá priamo na hraniciach a či netreba fyzicky pomôcť.

Všetci ma ubezpečovali, že všetko je v pohode a situáciu zvládajú. Keď som tam však prišla, našla som absolútny chaos. Vtedy som sa aj ozvala a napísala som o tom na sociálnej sieti.

Okrem spomínaných podpôr rozbehli aj viaceré projekty – Žijúci pamätníci, Obnova múzea B. S. Timravy, Po stopách koreňov pop-artu či šperky vytvorené na pomoc Čičmanom. Ako ste sa od tvorby šperkov dostali k takémuto rozmeru?

Keď ste si pred pár rokmi otvorili Google a zadali ste do vyhľadávania slová ako ľudový motív, vyhodilo vám väčšinou poľské alebo škandinávske motívy. V tom čase išlo o trend, najmä v čase televíznej relácie Zem spieva.

Mnohí ľudia chceli len naskočiť na populárnu vlnu bez toho, aby folklóru skutočne rozumeli. Často tu preto vznikali rôzne hybridy so zahraničnými motívmi. Toto som nikdy nerobila, už pred takmer dvadsiatimi rokmi som cielene chodila do regiónov.

Pri stretnutiach s ľuďmi som ich pozorne počúvala. Často išlo o celoživotných folkloristov. Ako rodená Bratislavčanka som vtedy zistila, že folklór na Slovensku nemá žiadnu systematickú ani finančnú podporu zo strany štátu. Týka sa to najmä malých súborov, fungujú prevažne z vlastných peňazí.

Povedala som si, že ak si od nich požičiavam vzory, bolo by správne im niečo vrátiť späť. Chcela som podporiť komunity, ktoré po generácie opatrovali kroje, z ktorých dnes môžem čerpať inšpiráciu. Som presvedčená, že každý z nás by mal spoločnosti niečo vracať.

Folklór často využívajú aj samotní politici. Obliekajú si kroje, fotografujú sa v nich, ukazujú sa na podujatiach a pozývajú si folklórne súbory. Čo na podobné zneužívanie folklóru vravíte?

Politici ho vôbec nechápu. A to hovorím o politikoch z celého politického spektra, netýka sa to len súčasnej vládnej koalície.

Aj opozícia využíva kroje na krátkodobú propagáciu, len aby si urobili pomyselnú fajku pri voličovi, ktorý má rád tradície. S týmto prístupom zásadne nesúhlasím.

Ja sama som napríklad kroj nikdy nevlastnila, pretože pochádzam z Petržalky, kde sa kroje historicky nenosili. Pripadalo by mi to ako pýšenie sa cudzím perím.

Vyrušuje vás táto aktivita politikov?

Áno. Myslím si, že to rovnako vyrušuje aj samotných folkloristov. Podľa mňa je správne, ak sa zahraničné návštevy vítajú tradičným spôsobom za účasti folklórneho súboru. Páči sa mi to, je to jedinečné a pre zahraničných hostí to môže byť silný zážitok, aký ešte nevideli.

To politické zneužívanie mi však prekáža. Bolo by prijateľnejšie, keby politici folklórnym súborom ich snahu aspoň nejako vracali.

V súčasnosti je FPU paralyzovaný. Keď cestujeme s našou výstavou po Slovensku a navštevujeme rôzne kultúrne inštitúcie, všade počúvame rovnaký príbeh. Ešte sa nestalo, aby fond takto masívne nekomunikoval. Inštitúcie majú stopnuté projekty a nemôžu rekonštruovať ani priestory.

Momentálne je všetko zmrazené. Toto už nie je len obyčajný nedostatok podpory, toto je stopka, ktorá predstavuje úplne inú úroveň problému.

Vo svojej tvorbe pracujete s folklórom, vzormi a tradičnými motívmi. Kde podľa vás leží hranica medzi zmysluplnou popularizáciou folklóru a jeho komerčným využívaním?

Uvedomujem si, že existujú ľudia s tradičnejším pohľadom, ktorým môže prekážať spôsob, akým k ľudovým motívom pristupujem. Môžu mať pocit, že tradície posúvam do polohy, ktorej celkom nerozumejú, prípadne to vnímajú len ako novodobú šou. To je úplne v poriadku a ja ich postoj akceptujem. Keď chodím do regiónov, chápem, z čoho ich reakcie pramenia.

Majú strach z toho, aby sa ich dedičstvo nesprofanovalo a aby sa z neho nespravilo niečo bezcenné, keďže folklór predstavuje ich najväčšie bohatstvo. Absolútne to rešpektujem a snažím sa im náš zámer vždy vysvetľovať. Občas sa aj nám stane, že sa stretneme s negatívnou reakciou, no ide o zanedbateľné percento prípadov.

Vždy sa snažím navrhovať produkty tak, aby pôvodný motív podporili a pozdvihli jeho hodnotu, v tíme máme navyše zamestnanú etnologičku.

Dostala som aj množstvo ponúk na spoluprácu, ktoré by ľudové umenie vyslovene dehonestovali. Na takéto projekty by som v živote nepristúpila.

Tvorbe, šperkom a projektom sa venujete už dvadsať rokov. Koľko práce vás ešte čaká?

Na Slovensku je stále obrovské množstvo práce a vecí, ktoré musíme zachrániť. Nejde o to, aby sme dobiehali svet, ale musíme sanovať hodnoty, ktoré pred našimi očami definitívne končia.

Potrebovala by som aspoň desať životov, aby som dokázala zrealizovať všetko, čo by bolo potrebné. Aj ja mám samozrejme svoje limity – energetické aj finančné. Založili sme nadáciu, no zisťujeme, že získať do nej externé financie vôbec nie je jednoduché.

Každá veľká korporácia má už dnes zriadené vlastné nadácie, takže tie našu aktivitu nepodporia. V najbližšom období sa preto chystám požiadať o grant priamo z FPU na projekty našej nadácie. Zachytila som vyjadrenie nového riaditeľa fondu, ktorý verejne vyzýval tvorcov, čo doposiaľ nikdy o nič nežiadali, aby to skúsili. Rozhodla som sa ho vziať za slovo a žiadosť aktuálne pripravujeme.

Týka sa to aj spomínaného projektu so žijúcimi pamätníkmi, z ktorého by sme radi zorganizovali veľkú výstavu. Toto je náš aktuálny cieľ.

Myslíte si, že získate podporu?

Tak ako všetci verím, že projekty sa budú posudzovať na základe ich kvality a nie podľa osobných sympatií.

Petra Toth
Slovenská dizajnérka a šperkárka.
Pochádza z Bratislavy, a okolo roku 2007 sa rozhodla programovo venovať tvorbe inšpirovanej ľudovými motívmi a symbolmi.
Odvtedy cestuje po Slovensku a zbiera námety z krojov, ľudového nábytku, bytových textílií, nástenných malieb či keramiky, ktoré pretvára do moderných šperkov.
Pravidelne rozbieha rôzne projekty a podporné akcie, ktoré majú za cieľ pomôcť tam, kde je to potrebné.
Využíva svoj vplyv a prostredníctvom tvorby upozorňuje na dôležité témy, kde vidí možnosť priniesť zmenu.

zdroj:
https://www.sme.sk/kultura/c/na-vychodnej-je-neziaducou-osobou-situacia-ma-sklamala-no-neprekvapila-hovori-dizajnerka-petra-toth

foto: Petra Toth počas rozhovoru pre denník SME 
autor: SME/Marko Erd