Nemôžeš Rusínom hovoriť, že sú Ukrajinci...

30.11.2023

...vraví najznámejší bača z televíznej reklamy

S prezidentom Zelenským sme sa zoznámili ako kolegovia na premiére filmu Čiara v Kyjive. Je to fajn chlapík, rozpráva ukrajinský herec Eugen Libezňuk.



Не можна казати русинам, що вони українці, - найвідоміший бача з реклами
https://www.rusyn.sk/ne-mozna-kazaty-rusynam-sco-vony-ukrajinci-najvidomisyj-baca-z-reklamy/


You can't tell Rusyns they're Ukrainian, says the most famous Gelding from TV commercials

https://www.rusyn.sk/you-cant-tell-rusyns-theyre-ukrainian-says-the-most-famous-gelding-from-a-tv-ad/



Herec v prešovskom rusínskom Divadle Alexandra Duchnoviča a najznámejší bača z televíznej reklamy Eugen Libezňuk (62) spomína na detstvo v ukrajinskej Bukovine, na bohémsky život počas štúdií v Kyjive a na vojenčinu v ruskom Briansku, kde Ukrajincov označovali ako banderovcov. Niektorí z jeho ukrajinských spolužiakov už počas ruskej agresie padli.

„Prvýkrát som výraz Moskali označujúci Rusov počul ako malý chlapec, pripomínalo mi to slovo ruskaľ, čo znamenalo rýľ,“ hovorí Libezňuk. 




V rozhovore sa dočítate:

ako si jeho strýko v Bukovine pamätal, ako mu českí financi hovorili „ty kluku“;
akú rolu zohrala vodka v národnom hnutí;
čo ho šokovalo, keď prišiel po štúdiách v Kyjive na Slovensko;
že za Sovietskeho zväzu nemohli mať Vianoce a džínsy stáli šesť mesačných platov;
čo hovoria jeho blízki na Ukrajine na to, že Ficova vláda odmieta vojenskú pomoc.
Do akých potravín chodíte nakupovať?
Do tých, ktoré sú najbližšie. Žartujem, že do nemenovaného reťazca mám zakázaný vstup, lebo každý si myslí, že tam mám zľavu. Stáva sa, že ľudia chcú autogram alebo ešte častejšie spoločnú fotku. Ide o jednu z najdlhšie natáčaných reklám, myslím, že sme začali pätnásty rok.

Pochádzate z ukrajinskej Bukoviny. Ako by ste opísali svoje rodné mestečko Kicmaň?

Žil som tam do osemnástich rokov. Najkrajšie obdobie života, každé zákutie som poznal. Narodil som sa blízko lesa, ako chlapec som tam trávil každý deň. Les už nie je, nahradila ho cesta.

Ako sa Kicmaňa dotkla vojna?

Mestečko má asi 10-tisíc obyvateľov. Od začiatku ruskej agresie vo februári 2022 sa počet obyvateľov zvýšil asi päťnásobne. Prišli tam ľudia z častí Ukrajiny, kde sa bojuje, ubytovali sa, kde sa dalo; po školách a internátoch.

Vaši blízki a kamaráti narukovali?

Samozrejme, niektorí z mojich spolužiakov už aj padli. Nedávno ma šokovala správa, že osemnásť kilometrov od frontovej línie odovzdávali vyznamenania príslušníkom karpatskej horskej brigády, čo Rusi využili a zaútočili raketou. Vyžiadalo si to desiatky obetí.

Bukovina, odkiaľ pochádzate, bola najvýchodnejšia časť habsburskej monarchie. Potom patrila Rumunsku, Sovietskemu zväzu, dnes nezávislej Ukrajine. Ľudia ani nemuseli opustiť domov a ocitli sa v rôznych štátoch. Ako sa to prejavilo na vašom detstve?

Pre mňa ako malého bolo čudné počúvať, keď som bol u babky a oni rozprávali „no, za Rumunska“ alebo „za Rakúska“. Nechápal som, narodil som sa v Sovietskom zväze. Až neskôr som pochopil. Napríklad strýko žil ešte v Československu, a keď prišiel, hovoril nám: „Pamätám sa, že keď som bol ešte chlapec, stávali u nás českí financi a hovorili mi ‚ty kluku‘.“ To si zapamätal, starší ľudia u nás rozumeli po česky. Za Masaryka sa im žilo najlepšie. Starší mi vraveli: „To bol iný svet, sovietsku éru sme potom neprijímali.“

Nedávno som bol v Černivciach, metropole Bukoviny. Očarila ma univerzita krajšia ako Oxford a postavená českým staviteľom. Ale dedko na vrátnici mi pripomenul sovietske časy, keď ma s dcérou nechcel pustiť dnu ako „individuálnych turistov“, že iba v skupine…

Asi ste boli v lete, keď nebolo prítomné vedenie univerzity, vtedy je riaditeľom kto? Vrátnik. Centrum Černiviec pripomína Viedeň alebo Prahu, je to staré európske mesto. Černivci neboli v roku 1938 zahrnuté do paktu Molotov – Ribbentrop, Stalin si ich však vzal, čo Hitlera veľmi nahnevalo, keďže tam žila početná nemecká komunita a musela sa vysťahovať. Rumunsko, ktorému tieto územia dovtedy patrili, neprotestovalo.

Rakúsky spisovateľ Martin Pollack píše skvelé historické reportáže o Haliči a priľahlých územiach, čerpá z bohatých archívov vo Viedni. Uvádza, že v Černivciach sa dalo v kaviarni čítať 160 novín z metropol strednej a východnej Európy.

To bolo fantasticky vyspelé mesto, križovatka obchodných ciest. Časť tamojšej veľkej židovskej komunity prežila aj holokaust, mnohí sa potom v 70. rokoch vysťahovali do Izraela.

Identifikujete sa ako Rusín alebo ako Ukrajinec?

Niekedy hovorím, že krava zabudla, že teľaťom bola. Tak ako sa Ukrajincom zježí srsť, keď im „starší bratia“ Rusi povedia, že sú jeden národ, tak aj Rusínom prekáža, keď ich Ukrajinci považujú za Ukrajincov. Vždy keď niekto iný rozhoduje o tebe, kto si, vyvolá to v tebe odpor. Hovorím: nechajte ich, nech sa nazývajú, ako chcú. Som rodený Ukrajinec, ale som na seba veľmi pyšný, že tu v regióne pomáham Rusínom.

Pamätám sa, že koncom 80. rokov sme hrali s divadlom v Košiciach, hovorili sme medzi sebou po rusínsky, prišiel čašník a pýta sa: „Vy po našomu hovoríte? Keby ja tak hovoril, vyhodia ma z práce.“ Vtedy sa nedalo priznať k tomu, že si Rusín, mohol si byť iba Ukrajinec. Niekto o tom direktívne za socializmu rozhodol. Vždy je zlé, keď o človeku rozhoduje niekto iný. Chceš sa hlásiť k Eskimákom? Máš na to právo. Nemôžeš Rusínom hovoriť, že sú Ukrajinci. Doma sa u nás hovorilo po ukrajinsky, už tridsať rokov sa učím po rusínsky.

Keď som prišiel v roku 1986 z Kyjiva do Prešova, bolo to do roku 1991 Ukrajinské národné divadlo, kde sa hovorilo po ukrajinsky. Medzi sebou sme sa však rozprávali po rusínsky, to som sa naučil až tu. Jediné slovenské slovo, ktoré som vedel, bolo ahoj.

To stačí.

Lebo keď sa u nás lúčilo, hovorilo sa nashledanou. V televízii bola vtedy čeština a slovenčina, čo som bral ako jeden jazyk. Na ulici sa hovorilo po šarišsky, moje vety boli v dvoch, troch jazykoch.

Vaším učiteľom slovenčiny bol „dramaturk“ divadla, ako si písal, Vasiľ Turok. Svojrázny človek, dnes už nežije. Keď sme išli v roku 1997 s karikaturistom Fedorom Vicom hľadať na Zakarpatsko Rusínov, Turok sedel v divadelnom „bufeciku“ pri fľaši vodky. No a keď sme sa o tri dni vrátili, sedel pri vodke na tom istom mieste. Po smrti mu v jednom prešovskom bistre urobili pamätník, mramorový podstavec s poldecákom vodky.

Áno, v Agáte. Vodka zohrala v národnom hnutí veľkú rolu. Bol to životodarný nápoj, človeka uvoľňoval, rozväzoval mu jazyk, dovoľoval mu slobodne prejavovať svoj názor.

Ako sa žilo v 80. rokoch v Kyjive, kde ste študovali na Divadelnom inštitúte Karpenka-Karého? Kamarát antropológ Saša Mušinka, ktorý je od vás mladší, mi hovoril o bujarom živote na internáte. 

No áno, žilo sa tam veselo. Horšie bolo, že ako herci sme celé dni od rána do desiatej do večera trávili v škole. Žúry boli iba v noci, no to už sme boli unavení. Spávali sme veľmi úsporne. Medzi mladších na škole patril napríklad herec Mišo Hudák.

Pozrite sa, ja hovorím, že život je v určitom veku všade rovnaký. Študentský vek sú zlaté časy. Prečo mnohí Rusi podporujú Putina v jeho úsilí navrátiť impérium? Nepodporujú sojuz, ale chcú sa vrátiť do svojej mladosti, do zlatého veku, keď všetko bolo pred nimi a zdalo sa im, že život chytili pod krk. Potom ich režim lámal.

Keď ideš vlakom a po hodine si v inom štáte, máš predstavu, že sa tu niečo končí a niečo iné sa začína. Ale keď sadneš na vlak a po mesiaci si furt v tom istom štáte – čo bol prípad sojuzu –, no precestuješ 9-tisíc kilometrov, máš inú mierku a vnímanie.

Precestovali ste sojuz krížom-krážom?

Nie, to sa mi, žiaľ, nepodarilo. Centrálnu časť však poznám, slúžil som na vojne v ruskej Brianskej oblasti. Prvýkrát som sa do Európy, ako sme nazývali aj Československo, dostal v roku 1985. To už sme mali s prvou manželkou Tatianou syna. V divadle som sa uchádzal o miesto, s radosťou ma zobrali.

A pritom som sa v sojuze od piatej triedy učil po anglicky, čo som nemal kde využiť. Jazyk imperalistov však musíš poznať. Na škole sme mali ruštinu o hodinu viac ako ukrajinčinu. Medzitým bola angličtina, hodina týždenne.

Aký to bol pre vás pocit, prísť zo sojuzu do Československa?

Bol to farebný šok, u nás vládla sovietska šedivosť, najmä na dedinách. Bolo to tak urobené, aby domy nebolo vidno, splývali. Nijaký individualizmus, zlievalo sa to. Pamätám si, že keď som prekročil hranice a ocitol som sa v Michalovciach, prvé, čo ma zarazilo, bola farebnosť domov, strechy inej farby, na uliciach vysadené kvety – to u nás nebolo.

Čo vás okrem farebnosti zaujalo na Slovensku, keď ste prišli?

Uvažujem… U nás v sojuze bola za Gorbačova, za glasnosti, paradoxne väčšia otvorenosť ako u vás. Nastúpil som do školy ešte za Brežneva, to bol tvrdý režim. To sa potom dostalo aj sem. Keď prišiel do Prešova režisér Blaho Uhlár a urobil u nás predstavenie, napríklad Sens nonsens, ktoré sme hrali pre kolegov z iných miest na Slovensku na Deň divadla, po predstavení viacerí prišli udivení: To vám dovolili?

V čom ste ešte vnímali rozdiely medzi Ukrajinou a Slovenskom?

Samozrejme, v spôsobe života. Tu nebola, ako hovorím, zbytočná skrytosť, nemuseli ste svoje prejavy skrývať. Bol som zaskočený, keď som sem prišiel a tu sa oslavovali Vianoce.

To u vás nebolo?

Ale kdeže! Manželky som sa pýtal: To je u vás povolené? Ako dieťa som napriek tomu chodil po dedine koledovať, vinšovať – ale len v rodine. Mama vždy hovorila: Nieže to povieš v škole. Na dedine to ešte šlo, koledovať, v mestách vôbec. Mama vravela: Tam chodí ten a ten a ten a zapisuje, kto koleduje, pre stranícke orgány. Na dedine boli ľudia pobožní, v meste menej. V centre Kicmaňa napríklad urobili z chrámu za socializmu obchodné centrum, univermag. V dedine, kde žila babka, urobili z cerkvi múzeum kozmonautiky. Po páde režimu sa to vrátilo, ľudia tam prišli a požiadali o návrat chrámu, to bolo za Gorbačova. Predseda povedal, že to nepôjde len tak, lebo investovali do múzea veľa peňazí. Na druhý deň mu dedinčania potrebnú sumu doniesli.

To vážne?

Vyzbierali sa. V obchodoch nebolo čo kúpiť, peniaze si ľudia schovávali doma. Džínsy vtedy stáli viac, ako bol mesačný plat, a dali sa kúpiť len na čiernom trhu. Džínsy boli sen o niečom, čo je nedosiahnuteľné. To nešlo kúpiť len tak. Predavač ti to nepredal len tak, to si musel cez niekoho, kto ho poznal a odporučil ťa. Japonský kazetový magnetofón stál v bazáre od tisíc rubľov vyššie, šesť mesačných platov. Človek, ktorý ho mal, bol kráľ.

Vy ste mali džínsy?

Áno, ale sovietske. Šúchali sme ich tehlou, ako to šlo, ale držali si farbu, čo nás štvalo.

Pamätám si v 90. rokoch obchodík vo Veľkom Bereznom na Ukrajine za našou hranicou. V hornom regáli boli iba zavárané uhorky, stredný bol prázdny a v dolnom bolo vedro s nápisom čistá voda…

To je možné, vedúci za to však zrejme čelil kritike, prečo nemá aj v strednom regáli uhorky, pretože nemôže byť prázdny.

Vnímali ste už za sojuzu národnostné napätie, historické krivdy spôsobené Ukrajincom Rusmi?

Keď som bol malý chlapec, prvýkrát som počul výraz moskali. Tak sa označovali Rusi. Pripomínalo mi to slovo ruskaľ, čo znamenalo rýľ. Pýtal som sa: O akých rýľoch je reč? Potom som sa s nacionalizmom stretol na vojenčine. Keď som v roku 1979 nastúpil v ruskom Briansku, prvé, čo sa ma opýtali, bolo, odkiaľ som. Keď som povedal, že z Ukrajiny, bol som banderovec. Inak ma ani nenazvali. To slovo malo veľmi negatívnu konotáciu. Fašisti sme pre Rusov vtedy ešte neboli, iba banderovci.

Na vojenčine si bol prvý polrok duch, nemal si žiadne práva. Druhý polrok si už bol mladý. Tretí polrok čerpak, naberačka, dvanásťkrát si ňou dostal po zadku. Posledný polrok si už bol ded, nikto na teba nemal. Potom od demobilizácie si už bol „dembeľ“.

Dávali Rusi už vtedy najavo, že Ukrajina nemá nárok na existenciu, že Krym patrí im?

Za socializmu sa také debaty neviedli, to bol Sovietsky zväz. Rusi sa správali ku všetkým ostatným ako starší brat, cítili sa ako niečo viac. Vtedy u nás v Bukovine bolo tak, že na dedine sa hovorilo po ukrajinsky, v mestách po rusky, to bol znak vyššej kultúry.

Je taký židovský vtip. Mojše hovorí Abrahámovi: Ja asi začnem hovoriť po ukrajinsky. Prečo? Bojíš sa, že ťa Ukrajinci pobijú? pýta sa Abrahám. Ale nie, bojím sa, že ma Rusi prídu oslobodzovať, povie Mojše.

Ako ste zo Slovenska prežívali Majdan, najväčšie vzopätie Ukrajincov za slobodu?

Nesmierne sa mi páči, keď sa ľudia postavia tyranom. Prezident Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu s EÚ, ľudia vyšli do ulíc, bola zima a oni nepovolili, neustúpili.

Boli ste zaskočený anexiou Krymu Ruskom v roku 2014, potom vojnou na Donbase?

Ani nie, Vladimir Vladimirovič Putin k tomu smeroval. Vždy mali Krym ako svoj, nezávislá Ukrajina je pre nich nedorozumenie. V ruštine je výraz „vremennoje pomešateľstvo“, dočasné zbláznenie, raz aj s tým Krymom urobíme poriadok.

Je pravda, že osobne poznáte Volodymyra Zelenského?

Áno, ako kolegovia sme sa ešte predtým, ako sa stal prezidentom, zoznámili v Kyjive. Fajn chlapík. V roku 2016 nás na premiére filmu Čiara zoznámil jeho koproducent a dnes šéf jeho kancelárie Andrij Jermak.

Ste určite v kontakte s blízkymi na Ukrajine. Čo hovoria na to, že nová Ficova vláda odmieta vojenskú pomoc?

Vedia to, je to pre nich nepochopiteľné. Brali nás ako tých, ktorí s Poliakmi pomáhali najviac, tomuto obratu nerozumejú. Slovákov na Ukrajine neodsudzujú, odsudzujú Fica.

Andrej Bán

zdroj:
https://dennikn.sk/3695910/nemozes-rusinom-hovorit-ze-su-ukrajinci-vravi-najznamejsi-baca-z-televiznej-reklamy/

foto: Herec DAD Eugen Libezňuk
Foto N – Andrej Bán

Aktuality

Zobraziť všetky
30.04.2024

2% z Vašich daní

Uchádzame sa o Vašu priazeň... Uveďte naše o.z. do svojho daňového priznania resp. vyhlásenia a my Vás potešíme knižným darom. Notársky centrálny register určených právnických osôb Informácie o určenej právnickej osobe Evidenčné čí…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.04.2024

Pozvánka na premiéru do DAD

Obsahové posolstvo inscenácie Romulus Veľký na javisku prešovského DAD je mrazivo aktuálne (Tlačová správa) Prešov, 16. apríla – S otázkami či sme ako ľudská civilizácia schopní nejakej obnovy alebo sme už len chaotické spoločenstvo prichá…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.04.2024

Vasyľovy Jaburovy uďilyly Zolotu medajlu PU

Jak informovav Іnštitut rusyňskoho jazŷka i kulturŷ Pr’ašivskoj univerzitŷ v Pr’ašovi (PU), v ponediľok 15-ho apriľa 2024-ho roku odbŷlo s’a svjatočne zasidaňa Akdemičnoj hromadŷ PU. V ramkach ňoho udiľovala s’a i najvŷsša nahoroda univerzitŷ…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
14.04.2024

Rozhovor. Kto bol prvý a najlepší Čechoslovák?

Keď je reč o československom odboji a o vzniku Československa, ako prví sa uvádzajú Masaryk, Štefánik, Beneš. No chýba ešte jedno kľúčové meno - novinár, literárny kritik, diplomat Bohdan Pavlů, dušou Slovák i Čech, osobnosť, na ktorú sa malo za…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
14.04.2024

Ruský zlatý poklad a čs. legionáři

Pár slov úvodem V posledních letech se v médiích čas od času objevují zprávy k otázce ruského zlatého pokladu, které jsou buď přímým obviněním, nebo naznačují, že snad jeho část v letech 1918-1920 měli ukradnout čs. legionáři. Většina těchto rů…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
12.04.2024

150 slovenských osobností sa prihlásilo k odkazu Wetzlera a Vrbu

Signatári poukazujú na úlohu nacistickej propagandy v čase druhej svetovej vojny. Znenie vyzvy: My, občania Slovenskej republiky, vyzdvihujeme výnimočnú odvahu Alfreda Wetzlera a Rudolfa Vrbu a hlásime sa k nadčasovému odkazu ich úteku z k…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Ujka Vasyľ davať rady u labirski korčmy:
...paribci, a po svaďbi jakbyste pomoloďily - budete pyty i kuryty zajs lem potajomky!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať