Neuveriteľný životný príbeh Ivana Kováča

(*02.06.1912, Žarečie, dnes Ukrajina -†12.11.2002, Košice), právnik, politik, pedagóg. 

Absolvoval ruské gymnázium v Mukačeve, študoval na UK v Prahe, na univerzite v Poznani a na maďarských univerzitách v Pécsi a Budapešti. V čase štúdia v Prahe organizátor rusínskych rusofilských študentských spolkov (Centralnyj Sojuz podkarpatorusskich stuďentov, Sojuz russkoj moloďožy Karpatskoj Rusi), redaktor novín Naš Karpatorusskij Golos. V r. 1938 člen Centralnoj Russkoj Narodnoj Rady (CRNR rusofilská), podporoval jej snahu o uskutočnenie práva na autonómiu Podkarpatskej Rusi, avšak so zachovaním integrity a suverenity ČSR. Po vymenovaní prvej autonómnej vlády Podkarpatskej Rusi A. Brodyho bol tajomníkom ministra Š. Fencika. 

Rozpad ČSR a obsadenie Podkarpatskej Rusi Maďarskom bolo pre I. Kováča osobnou tragédiou. Maďarskými úradmi bol kvalifikovaný ako politicky nespoľahlivý a daný pod policajný dozor. Po prepadnutí ZSSR Nemeckom a vyhlásení vojny Maďarskom bol internovaný a poslaný do tzv. pracovného tábora. Skaza 1. a 2. maďarskej armády v Stalingradskej bitke donútila maďarskú vládu vyhlásiť v krajine totálnu mobilizáciu, počas ktorej boli do armády mobilizovaní aj politicky nespoľahlivé osoby. 

Na jar 1943 narukoval aj I. Kováč a bol poslaný na východný front. V r. 1944 pri ústupe maďarských jednotiek z Ukrajiny organizoval dezerciu vojakov rusínskeho pôvodu, bol prezradený a hrozil mu trest smrti. Život mu zachránil rýchly prienik sovietskych vojsk na území Maďarska po vystúpení Rumunska zo spojeneckého zväzku s Nemeckom. Od septembra 1944 pôsobil I. Kováč ako tlmočník v štábe 2. Ukrajinského frontu pod velením maršala Malinovského. Vojnová anabáza I. Kováča skončila vo Viedni. 

V januári 1945 bol menovaný dočasnou maďarskou vládou so súhlasom Spojeneckej kontrolnej komisie na území Maďarska a jej predsedu, sovietskeho maršala Vorošilova mandatárom maďarského Červeného kríža pre repatriáciu maďarských občanov z nemeckých koncentračných táborov, so sídlom v Prahe. 

Po splnení tejto úlohy zažiadal o obnovenie čs. občianstva a pristúpil k oživovaniu rusínskych študentských svojpomocných spolkov v Prahe. Založil študentské noviny Zvjezda a časopis Kostjor, nadáciu pre pomoc rusínskym nemajetným študentom (Fond stipendij dlja karpatorusskich stuďentov), zúčastnil sa vydaní encyklopedického almanachu Prjaševščina. 

V októbri 1948 bol I. Kováč zatknutý ŠtB a obvinený z účasti vo fašistickom hnutí na Podkarpatskej Rusi v 30. rokoch pod vedením Š. Fencika. Neskôr sa preukázalo, že zatknutie bolo vykonané na pokyn sovietskej tajnej služby. Začiatkom r. 1949 ho ŠtB odovzdala sovietskym agentom MGB (predchodca KGB). Tajne, cez Viedeň a Budapešť bol odvlečený do ZSSR. V Moskve bol čs. občan I. Kováč odsúdený neslávne známym Zvláštnym poradným zborom (Trojka) MGB k 10 rokom odňatia slobody. Rozsudok nikdy nepodpísal, keďže ho považoval za výsledok manipulácie. 

V gulagu strávil 7 rokov, jeho spoluväzňom bol ruský spisovateľ Alexander Solženicyn a maďarský spisovateľ János Rózsas. Príbuzný I. Kováča prepašoval cez hranicu na Šumave v batohu jeho trojročného syna Juraja a manželku do Nemecka a následne emigrovali do USA. Synovi I. Kováča totiž hrozilo tiež odvlečenie do ZSSR a umiestnenie v detskom domove (teraz je úspešný americký herec, režisér, riaditeľ divadla v Berkeley Georg Kovach). 

V r.1956 so začiatkom Chruščovových reforiem bolo obvinenie proti I. Kováčovi  zrušené, bolo mu uznané jeho čs. občianstvo a povolený odchod do ČSR. V Čiernej na Tisou na hraničnej vlakovej stanici ho však čakalo nemilé prekvapenie, zatknutie agentmi ŠtB a ďalší rok vo väzení na Pankráci ("socialistická karanténa"). Po roku bol bez vysvetlenia prepustený a usadil sa v Košiciach. Učil ruský jazyk na Univerzite P. J. Šafárika, organizoval každoročne Puškinove festivaly ruskej poézie, 25 rokov stál na čele miestneho Ruského klubu. V 60. rokoch ostro polemizoval s prešovskými ukrajinizátormi Rusínov. 

Napísal zaujímavé spomienky (O dňach bylych), lenže v komunistickom Československu nemohli byť publikované. Prostredníctvom príbuzných boli prepašované do USA a uložené v Solženicynovej Všeruskej memoárovej knižnici vo Vermonte. 

Jeho druhou manželkou bola Cecília (Cilka) Kleinová (na fotografii z r. 1958), väzenkyňa vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birekau pri poľskom Osvienčime, po vojne väzenkyňa GULAGu, kde sa zoznámili.

zdroj:
https://www.rusyn.sk/11192-sk/rusinske-kalendarium/