Odkaz Dňa ľudských práv. Všetci ľudia sú ľuďmi, so všetkými atribútmi, ktoré k tomu patria

Žijeme turbulentné časy. Podľa niektorých politikov dokonca najťažšie od druhej svetovej vojny. Iste, pandémia, ako každá neznáma prírodná pliaga, vnáša do života ľudí a celej spoločnosti neistotu, obavy, strach, spôsobuje veľké škody a často aj smrť.

Nemali by sme však zabúdať na to, že najväčšie a najnenapraviteľnejšie škody dokáže človeku spôsobiť nie príroda, ale človek sám. Človek, ktorý si na seba natiahne uniformu moci. Človek, ktorý tú moc dokáže príšerne zneužiť.

Je dobré si túto pravdu, o ktorej nás učí história ľudstva, pripomenúť dnes, v Deň ľudských práv. V deň, keď bola v roku 1948 Valným zhromaždením OSN prijatá Všeobecná deklarácia ľudských práv, jeden z najvýznamnejších a najrevolučnejších dokumentov v dejinách.

Je dôležité si deklaráciu pripomenúť aj teraz, tridsať rokov od demokratického obratu vo vývoji našej strednej Európy. Zdá sa mi totiž, že mnohí, ktorí o ľudských právach hovoria, vlastne doteraz nepochopili skutočný význam tej deklarácie, nepochopili, čo je v nej podstatné, nepochopili, čo je vlastne tá kultúra ľudských práv.

Nepochopili, že ona nie je abstraktnou teóriou zaliatou do ústavy a zákonov, ktorú z času na čas, keď nevyhovuje aktuálnym mocenským záujmom, možno odložiť pekne nabok. Ľudské práva sú a musia byť neoddeliteľnou, praktickou, každodennou súčasťou života demokratickej spoločnosti.

Správnemu pochopeniu na Slovensku možno bráni aj nedokonalý preklad. Názov Všeobecná deklarácia ľudských práv nevyjadruje zmysel pôvodného anglického názvu Universal Declaration of Human Rights. Jej podstata totiž tkvie práve v koncepte univerzálnosti, ktorý slovo „všeobecná“ vôbec nedokáže plne postihnúť.

Ľudské práva sú univerzálne, pretože platia všade na svete, sú univerzálne, pretože všetkým ľuďom prináležia všetky ľudské práva. Sú univerzálne, pretože už nie sú výhradnou vnútornou záležitosťou jednotlivých štátov, ale podliehajú medzinárodnému dohľadu, dokonca aj medzinárodnému súdnemu vymáhaniu. Sú univerzálne, pretože tvoria kontinuum – sú neodňateľné, vzájomne prepojené a nedeliteľné.

Myšlienka, že všetkým ľuďom prináležia všetky práva, je vskutku revolučná. Podobné myšlienky sa síce v dejinách ľudstva v rozličných dokumentoch objavovali aj predtým, ale nikdy neboli myslené úplne vážne. Uvedené dokumenty síce formálne zakotvovali práva a na svoju dobu boli naozaj pokrokové, ale v skutočnosti zaručovali privilégiá len pre určitú skupinu ľudí.

Anglická Magna Carta z roku 1215 zakotvovala výsady šľachty voči panovníkovi, ale neposkytovala práva pre pospolitý ľud. Francúzska Deklarácia práv občana a človeka z roku 1789 v skutočnosti zaručovala určité práva len pre občanov Francúzska, aj to skôr pre mužov, ženy veľmi do úvahy nebrala. Právam obyvateľov kolónií sa nevenovala vôbec. Americká ústava z roku 1788 zaručovala na papieri práva pre všetkých, v skutočnosti však rovnosť pre pôvodných obyvateľov Ameriky a zotročených Afričanov neposkytovala ani zďaleka.

Ľudstvo, či skôr jeho politickí predstavitelia dospeli k revolučnému princípu „ľudské práva sú neodňateľné a prináležia všetkým ľuďom“ nielen na základe myšlienkovej úvahy, ale hlavne na základe vyhodnotenia tragickej skúsenosti z ich popierania. Ako sa píše v preambule deklarácie, „pohŕdanie nimi viedlo k barbarským činom urážajúcim svedomie ľudstva“, pohŕdanie nimi viedlo k desiatkam miliónov obetí, pohŕdanie nimi viedlo takmer k úplnej dehumanizácii ľudstva.

Podstata Všeobecnej deklarácie ľudských práv nespočíva v „katalógu ľudských práv“, v ich taxatívnom výpočte, i keď aj ten je dôležitý. Kto v deklarácii hľadá konkrétne články explicitne zakotvujúce práva národnostných menšín, migrantov, LGBTI ľudí, zdravotne postihnutých osôb či seniorov, tak ich tam, samozrejme, nenájde. Medzinárodné právo ľudských práv je živý organizmus – vyvíja sa zároveň so spoločenskou skúsenosťou a s vedeckým poznaním. A s politickou kultúrou, samozrejme.

Ľudské práva a ľudská dôstojnosť menšín, migrantov, LGBTI ľudí, zdravotne postihnutých osôb či seniorov sa v deklarácii nachádzajú implicitne. „Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach“, „všetkým ľuďom prináležia všetky práva“ a „ľudské práva sú neodňateľné“ – to sú kľúčové vety deklarácie, kľúčové princípy, od ktorých sa všetko odvíja.

Navyše, v demokratickom štáte je dodržiavanie ľudských práv neoddeliteľne zviazané s princípmi právneho štátu. Je to záruka toho, že legitímne záujmy a práva akýchkoľvek menšín – nielen vyššie menovaných – nebudú vystavené svojvôli moci, zaobalenej do tzv. vôle väčšiny. Všetko ostatné je dôvetok.

K tomu, aby sme uvedené kľúčové vety správne interpretovali, však potrebujeme uznať, že všetci ľudia sú ľuďmi, so všetkými atribútmi, ktoré k tomu patria. Znie to na prvý pohľad ako tautológia, ale nie je. Humanizmus je jednou z kľúčových hodnôt európskej kultúry, na ktorú sa mnohí politici tak vášnivo odvolávajú. Je spoločný osvietenstvu i kresťanstvu. Skutočnú európsku hodnotu nepredstavuje (len) osvietenstvo a kresťanstvo, ale predovšetkým ich humanistický odkaz. Medzi Ježišovým učením (tým pôvodným) a modernou kultúrou ľudských práv nie sú žiadne neprekonateľné rozpory.

Niekedy je veľmi ťažké podstatu ľudských práv definovať – najmä keď ju potrebujete vysvetliť bežným ľuďom či študentom. Najlepšie sa to vysvetľuje na skutočných príkladoch. Predstavme si životný osud osoby židovského pôvodu v strednej Európe v tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia. Od momentu, keď bola prvýkrát vystavená verejnej nenávisti – najprv len slovne, cez popretie jej práva na vzdelanie, práva na slobodu podnikania a pohybu, neskôr cez označenie žltým biľagom, odňatie majetku, ignorovanie práva na obhajobu, cez odtrhnutie od rodiny a odvlečenie na nútené práce, cez zbavenie mena a identity redukovaním na číslo, ktorým sa treba hlásiť na raporte, až po ten moment, keď stála nahá v plynovej komore a potom bola spálená v peci ako nepotrebná vec. Len ak si toto všetko premietnete, uvedomíte si naozaj, čo sú ľudské práva.

Je nehorázne, že niektorí politici a verejní činitelia ešte aj dnes holokaust popierajú a otvorene či skryto propagujú fašizmus. A je odpudivé, ak vysokopostavený predstaviteľ kultúrnej politiky v Maďarsku súčasnú Európsku úniu dokonca stotožňuje s Hitlerovým Nemeckom a Maďarov vyhlasuje za dnešných Židov, za obete dusiace sa v plynových komorách organizovaných (Židom!) Sorosom.

A to len preto, že Európska únia sa snaží presadiť na čerpanie európskych peňazí rovnaké pravidlá pre všetkých a snaží sa dostáť humanistickej tradícii európskej kultúry. Je to nehoráznosť, aká nemá obdoby. Svedčí buď o absolútnej strate súdnosti, alebo o tom, že moc stratila akékoľvek zábrany.

Kálmán Petőcz
Autor je nezávislý expert spolupracujúci so stranou Most-Híd,
predseda Helsinského výboru pre ľudské práva na Slovensku,
podpredseda Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť

Zdroj:
https://dennikn.sk/2181035/odkaz-dna-ludskych-prav/?ref=list

Foto:
Eleanor Rooseveltová s výtlačkom Všeobecnej deklarácie ľudských práv v roku 1949. Zdroj – Wikipedia