POČIATKY PRAVOSLÁVNEJ CIRKVI NA SLOVENSKU PO VZNIKU PRVEJ ČSR NA PRÍKLADE OBCÍ BECHEROV A LADOMIROVÁ

Príspevok sa venuje čiastočnému obnoveniu pravoslávnej cirkvi na našom území v dvadsiatych rokoch 20. storočia, keď bola po vzniku ČSR v životoch občanov reálne uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v Ústave z roku 1920. Na základe toho sa obyvatelia niekoľkých obcí, prevažne na severovýchode Slovenska, z  rôznych príčin pokúsili o  návrat k „viere svojich otcov“ a predchodkyni gréckokatolíckej cirkvi - pravoslávnej cirkvi. Nakoľko bol proces prieniku pravoslávia na naše územie vo viacerých miestach podobný, v  predloženom príspevku prezentujeme modelový príklad tejto konverzie na príklade dvoch obcí z dvoch okresov severovýchodu
Slovenska. 

Pravoslávna cirkev na Slovensku, ku ktorej sa v  súčasnosti hlási okolo 50 000 obyvateľov našej republiky, odvodzuje svoj pôvod od byzantskej misie sv. Cyrila a  Metoda na Veľkej Morave, teda od roku 863. Zánik Veľkomoravskej ríše a  vznik Uhorského kráľovstva však spečatili osud byzantskej cirkvi na našom území. Pre novovznikajúci štátny útvar boli západná orientácia a prijatie kresťanstva z Ríma rozhodujúcimi faktormi podporujúcimi legitimitu vlády a dobré vzťahy so susedným krajinami./1

Od prelomu 9. a 10. storočia tak absentujú hodnoverné dôkazy o existencii cirkvi byzantského obradu na dnešnom území Slovenska. Rozširovanie pravoslávnej viery so sebou prináša až valašská kolonizácia v Uhorsku, ktorá trvala približne od 30. rokov 14. storočia do 18. storočia. Spočiatku v tejto migrácii prevládal rumunsko-valašský faktor zo Sedmohradska a Valašska, no postupom času získali prevahu Rusíni spoza Karpát a z Haliče. Na východnom a strednom Slovensku sa Rusíniv rámci valašskej kolonizácie postupne stali dominantným etnikom zaoberajúcim sa pastierskym chovom dobytka, najmä oviec. /2 

Obsadzovali tak hlavne vyššie položené oblasti Uhorského kráľovstva, kde vznikali aj nové osady, z ktorých sa neskôr vyvinuli obce./3  Turbulentné 17. storočie bolo spojené s  rozširovaním reformácie, s protihabsburskými povstaniami, ich potláčaním a následnou rekatolizáciou, ako aj s upevňovaním moci Habsburskej dynastie. Moc katolíckej cirkvi v  spojení so svetskou vrchnosťou sa voči pravoslávnym veriacim na východnom Slovensku uplatnila počiatkom 17. storočia, po tom, čo sa gróf Juraj Drugeth z Humenného vrátil zo štúdií u pražských jezuitov, kde konvertoval na katolícku vieru. Inšpirovaný brest-litovskou úniou z roku 1596, kedy boli pravoslávni Ukrajinci a Bielorusi vo vtedajšom Poľskom kráľovstve zjednotení s katolíckou cirkvou, /4  začal s rekatolizáciou svojich poddaných predovšetkým na Zemplíne a v Užskej stolici.

K zjednoteniu s katolíckou cirkvou nakoniec došlo po tom, čo sa 63 ,,spoľahlivých“ pravoslávnych kňazov dostavilo 24. apríla 1646 na užhorodský hrad. Tam uznali pápeža Innocenta X. za najvyššieho pastiera cirkvi a po zjednotení si mohli ponechať byzantský obrad, voliť si svojho biskupa (ktorého potvrdí Svätá stolica) a taktiež im mali byť poskytnuté také výsady, aké prislúchali katolíckym kňazom. Mukačevský pravoslávny biskup Bazil Tarasovič, ktorý koketoval s myšlienkou únie, odmietol z politických dôvodov  pozvanie do Užhorodu a únia tak bola uzavretá bez účasti väčšiny kňazov jeho eparchie, ako aj jeho samotného. /5

Napriek počiatočnému odporu väčšiny pravoslávneho duchovenstva sa plazivou metódou aj za pomoci mníšskych rádov podarilo pretransformovať pravoslávne duchovenstvo východného Slovenska a vtedajšej Uhorskej Rusi na gréckokatolícke v horizonte približne 100 rokov. Pravoslávna cirkev sa po udalostiach v Užhorode takmer na 250 rokov opäť vytráca z našich dejín. Prvotný impulz smerujúci k  vytvoreniu pravoslávnej cirkevnej obce na našom území evidujeme až počiatkom 20. storočia a jeho pôvodcami boli americkí vysťahovalci – navrátilci, ktorí v Spojených štátoch amerických (ďalej len USA) získali národné uvedomenie, sociálne cítenie a pod vplyvom ruských emigrantov a duchovenstva aj sympatie k pravoslávnej cirkvi. Na tomto mieste je potrebné spomenúť najmä Alexeja Tótha (1853-1909), rodáka z Kobylnice pri Giraltovciach, gréckokatolíckeho kňaza, ktorý odišiel do USA, kde po nezhodách s rímskokatolíckym biskupom Irelandom konvertoval na pravoslávnu vieru a pričinil sa o to, že spolu s ním v priebehu 20 rokov vykonalo tento akt približne 25 000 Rusínov v 65 gréckokatolíckych komunitách na severovýchodnom pobreží USA. Uhorská vláda v tej dobre pozorne sledovala aktivity svojich slovanských občanov v zámorí z obavy pred ich radikalizáciou a prípadným nárastom národných hnutí po ich návrate domov. Takéto aktivity sa snažila obmedziť, príp. celkom eliminovať, na čo využívala časť rusínskej inteligencie v emigrácii, ktorú väčšinou tvorili gréckokatolícki kňazi. Z toho dôvodu boli do USA posielaní kňazi, ktorí mali za úlohu rozvíjať pozitívny vzťah k uhorskej vlasti./6  

Národnostný a  sociálny útlak v  Uhorsku zo strany svetskej moci i gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré prešlo na cestu odnárodňovania a maďarizácie, boli jednou z príčin, kvôli ktorým obyvatelia začali sympatizovať s pravoslávnou cirkvou. Prvou takouto obcou v 20. storočí, kde došlo ku kontaktu s  pravoslávím prostredníctvom navrátilcov z  USA, bola obec Becherov (okres Bardejov). Vasiľ Zbihlej a Ladislav Tutko, ktorí do USA odišli ako gréckokatolíci a vrátili sa na začiatku 20. storočia ako pravoslávni, so sebou do Becherova priniesli aj americko-rusínsku tlač, náboženské knihy a spolkové odznaky. Po ich udaní, väznení a vyšetrovaní boli obvinení z panslavizmu, z pokusu o pripojenie rusínskych oblastí k  Rusku a  zo šírenia nenávisti proti katolicizmu. Pre nedostatok dôkazov však boli obžalovaní oslobodení a v Amerikánsko-slovenských novinách boli v roku 1901 o tomto prípade uverejnené príspevky slovenských predstaviteľov Pavla Blahu, Ľudmily Podjavorinskej a ďalších. Obyvatelia Becherova v roku 1909 dokonca požiadali miestne úrady o povolenie postaviť pravoslávny chrám, čo bolo samozrejme odmietnuté. /7 

Aj keď bola aktivita pravoslávnych navrátilcov na našom území eliminovaná hneď na počiatku a postup voči obyvateľom Becherova poslúžil ako odstrašujúci príklad, na vtedajšej Uhorskej Rusi sa pravoslávne hnutie šírilo úspešnejšie a získavalo medzi tamojším obyvateľstvo oveľa väčšiu podporu. Aj tam však uhorské orgány razantne zakročili a neslávne známym sa stal marmarošsko-sihotský súdny proces s pravoslávnymi veriacimi z roku 1914. Poväčšinou nemajetní rusínski sedliaci boli obvinení z toho, že plánovali protištátny prevrat a prevedenie rusínskych žúp pod ruskú cirkevnú a politickú správu, čo však v priebehu procesu nebolo dokázané. Na lavici obžalovaných sedelo dovedna 94 osôb, z ktorých bolo nakoniec odsúdených 32, dohromady na 40 rokov väzenia a zaplatenie 6 000 korunovej pokuty. /8 

V  skutočnosti boli gréckokatolícki dedinčania a  niekoľkí kňazi obvinení z vlastizrady voči štátu kvôli tomu, že konvertovali na pravoslávie. Na tieto súdne procesy proti „vlastizradcom“ rakúske i uhorské štátne orgány nadviazali aj počas prvej svetovej vojny, no snahy o potlačenie hnutia za návrat k pravosláviu mali, ako sa neskôr ukázalo, opačný efekt.9 Aktivizácia pravoslávneho hnutia na našom území teda súvisí až so vznikom ČSR, keď sa „uvoľnilo“ ovzdušie a  bola uplatňovaná sloboda vierovyznania, neskôr zakotvená v  Ústave z  roku 1920. Gréckokatolícka cirkev sa po roku 1918 ocitla v  nezávideniahodnej situácii, nakoľko v chudobných a nerozvinutých krajoch severovýchodu Slovenska sa počas posledných desaťročí existencie Habsburskej monarchie zdiskreditovala svojím paktovaním s uhorskou vládnucou klikou. Nacionálny útlak v podobe maďarizácie a sociálny útlak v podobe vymáhania dávky rokoviny (robotná povinnosť) a kobliny (naturálna daň) od veriacich zo strany gréckokatolíckeho kléru sa však po vzniku nového štátu v roku 1918 obrátili voči gréckokatolíckej cirkvi a skompromitovali ju. /10   Zatiaľ čo sa pravoslávie na Podkarpatskej Rusi po roku 1918 šírilo ako lavína a v roku 1920 sa k tejto viere hlásilo už viac ako 50 000 veriacich, /11 na Slovensku sa podľa sčítania obyvateľstva z roku 1921 hlásilo k pravoslávnej viere len 2 206 obyvateľov. /12   V danej situácii sa v roku 1920 vracia z USA do svojho rodného Becherova pravoslávny kňaz Grigorij (Gregor) Varchol (1858 – 1928), ktorý sa stal vôbec prvým pravoslávnym kňazom pôsobiacim na východnom 

V danej situácii sa v roku 1920 vracia z USA do svojho rodného Becherova pravoslávny kňaz Grigorij (Gregor) Varchol (1858 – 1928), ktorý sa stal vôbec prvým pravoslávnym kňazom pôsobiacim na východnom Slovensku po zániku Rakúsko-Uhorska./13   V tej dobe gréckokatolícku faru opúšťa kňaz E. Šemetkovský, o ktorom sa chyrovalo, že odíde do USA, no veriacim povedal, že ak by to chcel urobiť, tak by tam odišiel už zo svojej predošlej farnosti v Andrejovej. Neskôr im sľúbil, že predá seno z cirkevných lúk, zo zisku dá do poriadku chrám, vymaľuje ho a za seba nájde adekvátnu náhradu. V novinovom článku na margo týchto udalostí Andrej Gazda napísal, že sa ukázala pravá láska miestneho farára voči rusínskemu veriacemu, ktorý mu dal „i rokovinu i povinny jden, i sino cerkovno je vzjal on, a on vse tebe ne ljubit, - ide do Ameriki. I naj ide, i ščastlivoj jemu puti. Ta naj bere zo sobov i kaplana i svoho zastupcu, a nam Boh poslal druhoho svjačšennika, pravoslavnoho, on uže jest v seli.“

Autor spomína na ťažké časy uhorskej vlády, keď becherovskí gazdovia utekali v noci pred maďarkými žandármi kvôli pravosláviu do USA. Článok končí slovami: ,,Ta minuli sja madjarski šandari, minut sja i  madjarski popy. Ty choč by jemu čto dal dneska, - on neveselyj. Neveselyj, bo propal u nas ,,Magyar Orszag.“ /14

Ako bolo v článku načrtnuté, toto vákuum na becherovskej fare využil G. Varchol, ktorý vtedy ešte s podporou menšiny veriacich v obci v roku 1920 v becherovskom chráme odslúžil niekoľko bohoslužieb. /15   Gréckokatolícky veriaci podpísaný ako ,,Jeden Becherovčan,“ o tejto situácii 26. októbra 1920 upovedomil prešovského gréckokatolíckeho biskupského vikára M. Russnáka. Národ sa vraj ,,zbláznil“ a v obci sa našli takí ,,agenti“, ktorí chodili od domu k domu a zbierali
podpisy na podporu pravoslávneho kňaza. Keďže nikto nerozumel danému problému, tak túto petíciu ľudia podpisovali. Veriaci odporúčal situáciu riešiť akútne, ,,abi becherivska fara neostala ani na hodinu porožna, bo jak bude fara porožna, tehda sja de do fari pravoslavnyj Varchola i ne budeme moci dati radi.“ /16

Dňa 27. novembra 1920 zrejme rovnaký odosielateľ, tentokrát podpísaný ako ,,Jeden virnij človek,“ informoval prešovský biskupský úrad o tom, že v rovnaký deň šiel becherovský gazda Jozef Semiančak do Bardejova k  lekárovi so svojím chorým dieťaťom. Po ceste však dieťa zomrelo v Dlhej Lúke a hneď na druhý deň, 28. novembra, ani nie 24 hodín po smrti, ho ,,Batyuska Varchol“ pochoval a v becherovskom chráme vykonal bohoslužbu. V liste bolo opäť spomenuté to, že 4 ľudia z obec sa vybrali zbierať podpisy na podporu G. Varcholu a ľudia vraj nevedeli, čo podpisujú a ,,batyušku do cerkvi choťať trepati.“  Z toho dôvodu bola podľa autora listu v obci potrebná „ostrá inkvizícia.“ Prosil o vyslanie gréckokatolíckeho farára na uprázdnenú faru, ,,bo oni povidajut že jakij Pip jest v seli ta tomu dajut odpravľati. O batyušku treba šja postarati abi zo sela višol bo inakše i zo 4oma pomočnikami fsitok valal pobalamutit.“

G. Varchol mal vraj v Bardejove dom a najlepšie by bolo, ak by ho niekto zo županského úradu dal preložiť z Becherova do Bardejova, ,,bo inakše vse bude balamuta.“ V závere listu prosil, aby adresát tento list nikomu neukazoval, „bo bi poznali, to bi mene na drazi rovni zabili.“ /17   V reakcii na to vyslal biskupský úrad v decembri 1920 do Becherova novokňaza Mikuláša Burika./18   V tej dobe pravoslávni veriaci disponovali kľúčmi od chrámu a novokňaza tam odmietli vpustiť, keď údajne povedali, že ,,jak Burik pojde do cerkvi ta bude bitka. Tak už i cerkovniki majut iti do Bardijova gyakuvati za juniju.“ Gréckokatolícki veriaci žiadali o jeho vypovedanie z dediny či už do Bardejova, alebo naspäť do USA. Obecný richtár si vraj s  pravoslávnymi veriacimi nevedel poradiť a  tak bolo potrebné povolať „veliku ostru inkvizeciju i ostrich šandaroch.“ /19

Prešovský biskupský vikár 4. mája 1921 informoval o tamojšej situácii aj šarišského župana. Odkedy ,,schizmatický“ farár prišiel do obce, začal chaos a ľudia presviedčajú ,,národ,“ aby mu bolo povolené slúžiť bohoslužby v gréckokatolíckom chráme. Vikár žiadal, aby župan prostredníctvom bardejovského hlavného slúžneho vydal rozkaz na presťahovanie G. Varcholu do Bardejova, nakoľko ani nie je československým štátnym občanom, ale americkým. Pri príchode do obce vraj Varchola sľúbil, že sa nebude vmiešavať do cirkevných záležitostí a od tej doby tam kvôli nemu vládol nepokoj.20 20. marca 1922 zasa informoval hlavného slúžneho, že gréckokatolícky farár Juraj Midlik nemohol v  chráme odbavovať bohoslužby, nakoľko sa vraj kľúče od chrámu nachádzali u G. Varcholu. Bardejovského slúžneho žiadal o energický postup voči G. Varcholovi, ktorý nie je československým štátnym občanom, aby boli do Becherova vyslaní žandári a za ich asistencie bol kľúč od chrámu vrátený J. Midlikovi. Varcholu mali zároveň vyzvať k upokojeniu situácie v obci a ak by k tomu nedošlo, mali ho z obce ako cudzieho štátneho príslušníka vypovedať. /21

24. marca 1922 bola v  Becherove usporiadaná prvá organizačná schôdza pravoslávnej farnosti, na ktorej boli zvolení členovia zboru pravoslávneho farského úradu. Tohto zhromaždenia sa zúčastnilo 84 rodín z celkového počtu 120, čo dokladá, že už necelé 2 roky po príchode G. Varcholu väčšina obce vyznávala pravoslávie. Po tejto schôdzi bola 18. mája 1922 oficiálne zaregistrovaná a založená Pravoslávna cirkevná obec v Becherove, ktorá sa zároveň stala prvou oficiálnou pravoslávnou farnosťou na východnom Slovensku. /22  V auguste 1923 došlo k menšiemu konfliktu medzi pravoslávnym kantorom Osifom Cuperom a gréckokatolíckym farárom v Becherove, keď kantor vstúpil do záhrady farára, prechádzal sa tam a šliapal jeho otavu (tráva po prvom kosení). Keď ho kňaz vyzval, aby sa vzdialil, kantor mu odvetil: ,,Poneváč ja Vás za farára neuznávam, tá záhrada vlastiteľa nemá, teda sa budem prechádzať, kedy ja chcem!“ Problém bol síce vyriešený privolaním obecného richtára, no prípad bol ďalej postúpený Okresnému súdu v Bardejove./23    Dňa 25. novembra 1923 bol za účasti vikárneho biskupa pre Podkarpatskú Rus a Slovensko Venjamina (Fedčenkov) a  archimandritu Vitalija (Maximenka) vykonaná posviacka becherovského pravoslávneho chrámu zasvätenému Pokrovu (Plášť) Presvätej Bohorodičky. /24 

K počiatkom tejto pravoslávnej obce je potrebné dodať, že v tejto obci sa neudiali žiadne väčšie výtržnosti, vynímajúc prípady, keď pravoslávni vykonávali bohoslužby na gréckokatolíckom cintoríne a procesie okolo gréckokatolíckeho chrámu – samozrejme v čase, keď v gréckokatolíckom chráme slúžili bohoslužby. K násilným stretom nedošlo, nakoľko bezpečnostné orgány tomu vždy včas zabránili. /25

Najvýznamnejšou lokalitou medzivojnového slovenského pravoslávia sa stala obec Ladomirová (okres Svidník). Pravoslávie je tu spájané s osobou senátora pražského Národného zhromaždenia za Československú sociálno-demokratickú robotnícku stranu, Juraja Laža, ktorý s pravoslávím prišiel prvýkrát do styku pravdepodobne počas svojho krátkeho pobytu v USA. Lažo, rodák zo Svidníka, ktorý prvú svetovú vojnu prežil doma, napísal o svojom ďalšom strete s pravoslávnou vierou v súvislosti s prechodom frontu a príchodom ruských vojsk na severovýchod Slovenska, že „ich kňazi slúžili v  kostoloch tak, ako aj naši, ba aj krajšie, lebo oni  zachovali ruský obrad čistým, bez rôznych rímskych domiešok.“ Ústredná komisia byzantských katolíckych biskupstiev v Budapešti schválila  27. mája 1915 plán prechodu od cyriliky k latinke a od juliánskeho ku gregoriánskemu kalendáru. Juraj Lažo bol za protest proti týmto zmenám obvinený svojim gréckokatolíckym svidníckym kňazom Mikulášom Daňkom a za poburovanie proti vlasti bol poslaný do väzenia. /26   Zrejme to bol jedným z impulzov, kvôli ktorým sa Juraj Lažo rozhodol po vzniku republiky podporovať pravoslávnu cirkev. Ďalšou príčinou bolo vymáhanie dávok rokoviny a kobliny zo strany gréckokatolíckeho kléru, ktoré neúmerne zaťažovali tamojšie obyvateľstvo vo vojnou zničenom regióne, zatiaľ čo pravoslávna cirkev nežiadala od svojich veriacich nič. Určite na jeho myslenie vplýval aj pobyt v USA či prípadné kontakty s československými legionármi v Prahe, ktorí sa z ruského zajatia vracali domov ako pravoslávni. /27   Šarišský župan Pavol Fábry sa vo veci sťažnosti gréckokatolíckeho biskupského vikára M. Russnáka z roku 1919 ohľadne Lažovej kritiky pomaďarčeného gréckokatolíckeho kléru a jeho vymáhania dávok priklonil na stranu J. Laža, pretože svidnícky dekan M. Daňko ,,je presvedčenia maďarského a dosud v tom zmysle vystupuje a ve svoji domácnosti len maďarsky hovorí.“ Samotný Lažo sa vyjadril: ,,Maďarona nikdy podporovať nebudem, ktorý má viac poľa než celá naša obec.“ Župana však uistil, že je ochotný kňazovi zaplatiť všetko, čo mu prináleží, „ale len takovému, v ktorém maju dôveru.“ /28

Gréckokatolícka cirkev v období po vzniku republiky používala v politickej sfére voči rozširujúcemu sa pravosláviu na Podkarpatskej Rusi a na Slovensku rovnaké zbrane ako za čias Rakúsko-Uhorska, a tými bolo poukazovanie na politický panslavizmus pravoslávneho hnutia, snahy o iredentu či separatizmus a neskoršie pripojenie k Rusku. Podľa košického denníka Slovenský východ bolo pravoslávne hnutie šírené tzv. Veľkorusmi, /29   ktorí sa z ľudí sna žili „vyplieniť vieru grécko-katolícku o ktorej vyhlasujú, že je to viera Maďarov a maďarónov Rusínom len tým cieľom vnútená, aby v ich vnútri bolo celkom udusené vedomie ich slovanského pôvodu.“ Poukazovali na to, že pravoslávie bolo na niektorých miestach prijímané so sympatiami, no odsudzovali ich „teroristický a výhražný postup,“ akým svoju vieru šírili medzi ľudom (zaberanie kostolov atď.), čo vyvolávalo odpor a pohoršenie a väčšinou nútilo vládne úrady k zakročeniu a k vmiešavaniu sa do konfliktu týchto dvoch cirkví. To potom tzv. Veľkorusi využívali štvaním obyvateľstva proti vláde a republike, ktorej vyhlásili ,,najostrejší boj.“ /30   Takýmto prípadom panslavizmu bol podľa prešovského biskupského vikára M. Russnáka aj senátor pražského Národného zhromaždenia za Československú sociálno-demokratickú robotnícku stranu, Juraj Lažo. Šarišskému županovi v marci 1921 hlásil, že Lažo spolu s pravoslávnym farárom Jurajom Baranom chodí po dedinách na Makovici, agituje za pravoslávie, poburuje tamojší ľud proti ČSR a za pripojenie Makovice k Rusku. Karta ruskej propagandy tentoraz nevyšla, nakoľko šarišský župan Ján Brežný na príslušných úradoch nenašiel svedkov, ktorí by dosvedčili činnosť nahlásenú biskupským vikárom. M. Russnáka poprosil o mená svedkov a zároveň dodal, že podľa jeho informácií sa pravoslávny kňaz, ktorý Laža mal údajne sprevádzať po Makovici, v tej dobe nachádzal na Podkarpatskej Rusi. /31

V roku 1921 na žiadosť pravoslávnych veriacich z Ladomirovej, Vagrinca a Krajného Čierneho prichádza do Ladomirovej pravoslávny kňaz G. Varchol z Becherova, ktorý tam v miestnom gréckokatolíckom chráme v čase predveľkonočného pôstu odslúžil liturgiu a veriacim prisľúbil, že na samotnú Veľkú noc im posvätí paschu (veľkonočné pokrmy) a taktiež odslúži liturgiu. To sa však už nestalo, nakoľko Gréckokatolícky biskupský úrad vydal príkaz na zatvorenie chrámu a jeho stráženie políciou. G. Varchol na Veľkú noc do Ladomirovej zavítal, no paschy posvätil len pri chráme bez odslúženia liturgie. /32  Podľa úradnej správy bola G. Varcholovi kvôli násiliu páchanom na cudzom majetku znemožnená ďalšia činnosť v Ladomirovej. /33

Aj keď samotný Juraj Lažo nikdy oficiálne na pravoslávie nekonvertoval, /34 podarilo sa mu pre myšlienku zriadenia pravoslávnej cirkevnej obce získať veriacich, s ktorými v roku 1921 požiadal Českú náboženskú obec pravoslávnu, vtedajšiu vrcholnú inštitúciu československého pravoslávia, o  vyslanie stáleho kňaza. Pravoslávni veriaci z  Makovice vtedy osobne  navštívili v  Prahe prezidenta Masaryka, ktorý prejavil ochotu pomôcť im, ako aj neskoršieho arcibiskupa pražského a  celého Československa, Savvatija (Antonín Vrabec), ktorý im prisľúbil vyhovieť ich požiadavke. Na základe pozvania arcibiskupa Savvatija, ktorý bol chitoronizovaný konštantínopolským patriarchom 4. marca 1923, prichádza 25. marca 1923 do Ladomirovej z poverenia Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí archimandrita Vitalij (Maximenko), ktorý predtým pôsobil v najväčšej cirkevnej tlačiarni dorevolučného Ruska, v Počajeve na dnešnej Ukrajine. Pravoslávni veriaci z Ladomirovej, Vagrinca a Krajného Čierneho tak po 2 rokoch čakania konečne dostali svojho kňaza. /35   Archimandrita Vitalij začal hneď po svojom príchode svižne agitovať za pravoslávie v okolí Ladomirovej. /36
 
Len pár dní po Maximenkovom príchode bol minister školstva Rudolf Bechyně informovaný o tejto udalosti apoštolským administrátorom na prešovskom gréckokatolíckom biskupskom stolci, Dionýzom Njaradim. Ten ministrovi pripomínal záštitu pred ,,schizmatickým“ hnutím, ktorá mu bol pri osobnej návšteve sľúbená. Odvolával sa pritom na uhorský zákon z  roku 1868 o  prestúpení z  jedného náboženského vyznania do druhého, pričom poukazoval na to, že v Ladomirovej ofi ciálne neexistujú pravoslávni veriaci. Žiadal, aby bola prostredníctvom civilných úradov zastavená činnosť archimandritu Vitalija, ktorý sa v tej dobe chystal vyučovať náboženstvo v obecnej škole. Na ministerstve však v tejto záležitosti nevideli problém, rozhodli sa pre vyčkávaciu taktiku a prešovskému administrátorovi zrejme ani neodpovedali. /37

Po Maximenkovom príchode do obce konvertoval na pravoslávie obecný richtár Michal Škurla, miestny učiteľ a ďalších 16 rodín.38 Prioritnou úlohou pravoslávnych veriacich bolo postaviť vlastný chrám. Toto dielo začali realizovať 21. novembra 1923 a o rok na to už arcibiskup Savvatij vykonal posviacku chrámu, ktorý bol zasvätený archanjelovi Michalovi. /39

Nakoľko bolo okrem šírenia pravoslávia Maximenkovou úlohou aj vybudovanie cirkevnej tlačiarne, bol koncom roku 1923 do Vyšného Svidníka dodaný prvý tlačiarenský stroj bývalej Červenej ruskej légie, ktorý bol poobčianskej vojne v Rusku evakuovaný z Omska cez Vladivostok a Terst do Prahy. V tom čase prišli do Ladomirovej zo Sriemskych Karloviec, kde mala sídlo Ruská pravoslávna cirkev v zahraničí, aj bývalí Maximenkovi spoločníci z Počajevského kláštora. Do tohto obdobia tak datujeme založenie ruskej pravoslávnej misie v Ladomirovej,40 kde sa od tohto obdobia  začal budovať jediný pravoslávny kláštor v strednej Európe.

Archimandrita Vitalij spočiatku vykonával bohoslužby v ladomirovskom gréckokatolíckom chráme, no po upozornení príslušných úradov ustúpil a bohoslužby vykonával pred dverami gréckokatolíckeho chrámu v čase, keď sa vo vnútri odbavovali gréckokatolícke bohoslužby. Dňa 1. júla 1923 v obci slúžil miestny gréckokatolícky farár Bajcura spolu s misionárom gréckokatolíckej misie v  Stropkove liturgiu. Do chrámu však vtrhli pravoslávne ženy z okolitých dedín, vyhnali z neho misionára i veriacich a fyzicky napadli farára Bajcuru. Proti dotyčným násilníkom bolo podané trestné oznámenie, no súd do roka po udalosti nerozhodol./41  15. júla 1923 počas popoludňajšej bohoslužby vtrhli pravoslávni veriaci do gréckokatolíckeho kostola, kde chceli odcudziť kríž a zástavy, v čom im četníctvo zabránilo.

Vyšnosvidnícky okresný náčelník Štefan Fabián hlásil, že v  nedeľu sa liturgie môžu vykonávať len za početnejšej četníckej asistencie a preto žiadal o zriadenie expozitúry četníckej stanice v Ladomirovej, lebo inak za verejný poriadok ručiť nemôže./42  Nepriateľstvo medzi gréckokatolíkmi a  pravoslávnymi sa však premietlo aj do všedného života. Členovia znepriatelených náboženských táborov medzi sebou nehovorili, nevpúšťali jeden druhého na svoje zábavy atď. Závažnejšie výtržnosti sa v obci do toho času neopakovali, nakoľko sa okresný úrad i príslušný notár snažili upozorňovaním predísť zrážkam a ich vplyv bol badateľný aj na vodcoch ladomirovských pravoslávnych, takže sa zmiernilo aj osobné nepriateľstvo medzi jednotlivými občanmi. Archimandrita Vitalij sa v tej dobe zdržiaval vo Vyšnom Svidníku, odkiaľ vysielal svojich pomocníkov vykonávať bohoslužby a agitáciu do okolia. Všetci bývali u Juraja Laža a žili z darov pravoslávnych veriacich. Verejné zbierky v danom období nevykonávali. O úmysloch archimandritu Maximenka a jeho pomocníkov úrady nemali jasno, „poneváč pravoslavní absolútne ničeho neprezradia a gr. kath. veriaci sú tiež není náklonní ani to najmenšie vypovedať proti pravoslavným, poneváč sa boja ich pomsty.’’/43

Samotným úradom, ktoré boli bombardované sťažnosťami gréckokatolíckych veriacich, kňazov i biskupa, sa nepodarilo dokázať archimandritovi Vitalijovi žiadne poburovanie proti gréckokatolíckej cirkvi, ani nabádanie na neplatenie rokoviny a kobliny gréckokatolíckym kňazom. /44

Na Makovici, vo svidníckom okrese, síce nie de iure, ale de facto môžeme hovoriť o istej organizácii pravoslávnych. Hlavným exponentom tu bol archimandritaVitalij (Maximenko), ktorý býval v budove tzv. Svätej Trojice vo Vyšnom Svidníku, odkiaľ spravoval pravoslávne hnutie na Makovici. Podľa úradnej správy všetci pravoslávni v tejto oblasti jednali podľa jeho pokynov a uznávali jeho vedenie. Autoritu si získal vďaka svojim osobným vlastnostiam. Jednalo sa o vzdelaného človeka, asketicky žijúceho a ,,ideálne založeného.‘‘ Aj napriek tomu, že bol považovaný za ,,fanatika,’’ nebolo možné dokázať jeho agitáciu v prospech porušovania zákonov a nariadení, proti autorite úradov, resp. nabádanie k nezákonnému postupu. Z toho všetkého pramenil pocit, že archimandritovi Vitalijovi (Maximenko) ,,záleží len na duševnej čiastke hnutia’’ a urovnanie hospodárskych a materiálnych pomerov v  obciach, v  ktorých došlo k  vstupu do pravoslávnej cirkvi, ponechal iným predstaviteľom. Charakter pravoslávneho hnutia, čo sa týka jeho smerovania a prostriedkov náboženského boja, aspoň na Makovici, určoval pravdepodobne senátor Jurko Lažo. /45

Východná časť košickej župy a predovšetkým okresy Vyšný Svidník, Bardejov a Snina boli lokality, ktoré sa stali jadrom pravoslávia na našom území. Na rozdiel od Čiech, kde k prestupom na pravoslávie dochádzalo pokojnou cestou, mal charakter hnutia na Slovensku a Podkarpatskej Rusi úplne iný ráz. Obsadzovanie chrámov, rušenie bohoslužieb, slovné i fyzické potýčky, podpaľačstvo, ničenie majetku a úrody, trávenie studní petrolejom či naftou, to všetko boli javy sprevádzajúce túto náboženskú vojnu na východnom Slovensku. K hromadným prestupom na pravoslávie dochádzalo najmä v tých oblastiach, kde existovalo napätie medzi gréckokatolíckym duchovným a veriacimi, resp. tam, kde bola gréckokatolícka fara neobsadená. V tomto príspevku sme na ilustráciu prezentovali priebeh pravoslávneho hnutia v obciach, v ktorých sa obyvatelia začali hlásiť k  pravosláviu ešte pred rokom 1923. Z  Ladomirovej potom pravoslávie prenikalo do okolitých obcí. Od polovice roku 1923 začali veriaci vyznávať pravoslávie v  obciach Vagrinec, Krajné Čierno, Varadka, Medvedie, Krajná Porúbka, Korejovce, Jurková Voľa, Vyšný Orlík, Vyšná Jedľová, Hrabské a Uličské Krivé. Do roku 1926 vzniklo na Slovensku 26 pravoslávnych cirkevných obcí.//46

Početný pomer gréckokatolíckych a pravoslávnych veriacich v obciach dotknutých pravoslávnym hnutím sa podľa úradných hlásení nedal zistiť presne, nakoľko počty veriacich zmieňovaných cirkví sa menili ,,podľa udalostí a nálady.’’ Dôležitý bol aj fakt, že oficiálne vystúpenie z gréckokatolíckej cirkvi a vstup do pravoslávnej cirkvi sa pri dodržiavaní zákonom predpísaných formalít dialo len v ojedinelých prípadoch. Ďalší faktorom ovplyvňujúcim poznanie tejto problematiky bol ten, že pravoslávna cirkev nemala ofi ciálne uznanú žiadnu cirkevnú organizáciu, dôsledkom čoho bolo veľmi nízky počet osôb, ktoré aj de iure prestali byť gréckokatolíkmi.

Skutočný počet veriacich sa tak dal približne zistiť len v obciach svidníckeho okresu, kde síce pravoslávni nie podľa zákona, ale reálne mali svoju organizáciu spravovanú archimandritom Vitalijom (Maximenko). Počet veriacich spomínaných cirkví bol v roku 1924 podľa úradných hlásení takýto: 

obec / počet veriacich  pravoslávna cirkev//gréckokatolícka cirkev
Ladomirová 250 // 150
Vagrinec   150// 50
Krajné Čierno/Čarno 110//15
Medvedie 150//0
Vyšný Orlík 320//20
Jurkova Voľa (Jurkovola) 230//0
Vyšná Jedľová celá obec // 0

Pri obsadzovaní gréckokatolíckeho cirkevného majetku (chrám, fara, cintorín) úrady pozorovali istý systém, podľa ktorého sa táto forma náboženského boja uskutočňovala pod vedením nemajetných ľudí, pričom úlohu aktívnych ,,bojovníkov“ zohrávali neplnoleté osoby a ženy. Pravoslávni farári a majetní ľudia sa po celý čas zdržiavali v pozadí týchto bojov a nastupovali až na konci „akcie,“ odvolávajúc sa pritom, ,,že vyhovujú len svätej vôle ľudu.“ Prestupom gréckokatolíckych veriacich k pravoslávnej cirkvi strácala len gréckokatolícka cirkev. Aj napriek mnohým excesom sprevádzajúcim tento náboženský boj sa podľa zástupcu košického župana, Dr. Bernovského gréckokatolícki duchovní chovali dovtedy neuveriteľne pasívne. Neorganizovali žiadne protiakcie, pretože sa príliš spoliehali na pomoc úradov. Všetko to však robili aj pod vplyvom toho, že miestne úrady ich do tej doby úspešne chránili.

Gréckokatolícki kňazi tak nechceli riskovať, že im vláda stopne mimoriadnu štátnu podporu a to bol vraj  jeden z dôvodov, prečo sa chovali tak pasívne. Za hlavnú príčinu prestupov na pravoslávie úrady označili veľké materiálne bremeno v podobe kobliny a  rokoviny , ktorým boli gréckokatolícki veriaci zaťažení voči svojmu duchovenstvu a pravoslávie naopak, hlásalo úplné uvoľnenie od týchto dávok. V tej dobe sa pravoslávie nemohlo opierať o žiadny zákonný predpis, nemalo žiadnej uznanej organizácie, nemalo zákonných predstaviteľov a vnútorný poriadok. Táto neusporiadanosť právnych pomerov pravoslávnej cirkvi znemožňovala aj každodennú administratívnu činnosť úradov. Pravoslávni duchovní, väčšinou cudzinci, krstili, pochovávali, sobášili, zapisovali do matrík ľudí, ktorí z gréckokatolíckej cirkvi formálne ešte ani nevystúpili. Takéto ich konanie teda nemohlo byť úradmi podľa platných zákonov uznané. Tým sa zvyšoval počet ľudí, ktorých osobný a rodinný právny pomer je iný, ako si ho sami bonafi de predstavovali, domnievajúc  sa, že ich pravoslávny sobáš je platný a že ich deti z takéhoto manželstva sú manželské./47 

Zrejme kvôli počiatočnému chaosu, ktorý nastal v prešovskej gréckokatolíckej eparchii po zmene pomerov v roku 1918, reagovali spočiatku pomaďarčení hierarchovia i kňazi na dianie okolo seba značne oneskorene. Aj keď „zaspali dobu,“ postupne sa im podarilo za pomoci štátnych úradov a  mníšskych reholí redemptoristov i  baziliánov odvrátiť šíriace sa pravoslávne hnutie, ktorému chýbali schopní organizátori. Ohľadne problematiky rozširovania pravoslávia si musíme uvedomiť, že väčšinou sa jednalo o nekoordinované akcie jednotlivcov, ktorí sa len ,,viezli na vlne“ povojnovej antipatie gréckokatolíckych veriacich voči svojmu kléru. Samotné pravoslávie predstavovalo predovšetkým import - či už spoza mora, alebo prostredníctvom ruských kňazov – emigrantov, ktorí si život mohli zachrániť jedine útekom z rodnej krajiny. Napriek tomu, že pravoslávna cirkev bola štátom recipovaná až v roku 1928, plní funkciu jediného reprezentanta autochtónneho východného obradu, ktorý mal na našom území korene v 9. storočí a vo svojej nezmenenej podobe pretrváva dodnes.

The beginnings of the Orthodox Church in Slovakia aft er the establishment of the First Czechoslovakia on the example of the municipalities of Becherov and Ladomirova
The eastern part of the Kosice County, and in particular the districts of VyšnýSvidník, Bardejov and Snina, were the localities that have become the core of Orthodoxy in our territory. Unlike the Czechs, where the transition to Orthodoxy was peaceful, the character of the movement in Slovakia and Carpathian Russia was entirely diff erent. Th e occupation of temples, the abolition of worship, verbal and physical skirmishes, arson, destruction of property, crops, and livelihoods with petroleum and oil, all these were the phenomena accompanying this religious war in eastern Slovakia. Th e mass transitions to Orthodoxy occurred mainly in those areas where there was tension between the Greek-Catholic spiritual leaders and the believers, or. where the Greek-Catholic clergy house was unoccupied. In this paper, we presented the progress of the Orthodox movement in the municipalities where the people began to profess Orthodoxy before 1923. From Ladomirova Orthodoxy spread into the surrounding communities. From the middle of 1923, believers began to profess Orthodoxy in the villages of Vagrinec, Krajné Čierno, Varadka, Medvedie, Krajná Porúbka, Korejovce, Jurková Voľa, Vyšný Orlík, Vyšná Jedľová, HrabskéaUličskékrivé. Until 1926, 26 Orthodox church communities were established in Slovakia. Probably, because of the initial chaos that occurred in the Prešov Greek- Catholic eparchy aft er the change in conditions in 1918, the hierarchs and the priest‘sreaction was very much delayed. Even though they “were a back number,” they gradually managed, with the help of the state authorities and the monastic orders of the Redemptorists and Basilians, to avert the spreading orthodox movement that was lacking in able organizers. Regarding the issue of the expansion of Orthodoxy, we must realize that most of these were uncoordinated actions of individuals who merely “rode the waves” of the post-war antipathy of the Greek-Catholic believers towards their clergy. Orthodoxy itself was primarily the import - whether by the sea or by Russian priests - emigrants who could save their lives only by fl eeing from their home country. Despite the fact that the Orthodox Church was only adoptedby the state in 1928, it functions as the only representative of the autochthonous eastern branch, which had roots in our area in the 9thcentury and remains in
its unaltered form until today. 


Mgr. Ján Kovačič
Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove
Východoslovenská galéria v Košiciach

Poznámky:
/1 Bližšie pozri: KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska. Prešov: Vydavateľstvo PU v Prešove, 2013, 787 s. ISBN:978-80-89628-59-9.
/2  Marek, Miloš. Cudzie etniká na stredovekom Slovensku. Martin : Matica slovenská 2006, s. 232. ISBN:80-7090-822-X. 
/3 SZEGHY, Gabriel: Správy o veriacich východného obradu v Košiciach a v okolí. In MARZA, Eva – SYRNÝ, Marek (eds.). Valašská kolonizácia na Slovensku a slovenská kolonizácia v  Rumunsku. Banská Bystrica : Múzeum Slovenského národného povstania, 2014, s. 41. ISBN 978-80-89514-27-4. 
/4  Bližšie pozri: ŠAFIN, Ján – ŠČERBEJ, Miroslav. Dejiny Brestlitovskej únie. Prešov : Vydavateľstvo PU v Prešove, 2016, 189 s. ISBN: 978-80-555-1676-9.  
/5 HARAKSIM, Ľudovít. Užhorodská únia a  Slovensko. In SEDLÁK, Imrich (ed.).
Zborník muzeálnej slovenskej spoločnosti 2000-2001. Martin : MSS, 2001, s. 54-69. ISBN:80-967025-7-2. Na tému Užhorodskej únie bližšie pozri aj: LIŠKA, Anton. Užhorodská únia. Genéza vzniku a analýza unijného materiálu z Užhorodu. In KÓNYA, Peter (ed.). Rekatolizácia, protireformácia a katolícka reštaurácia v Uhorsku. Prešov : Vydavateľstvo PU v Prešove, 2013, s. 333-352. ISBN: 978-80-555-1050-7.
/6 ŠVORC, Peter. Z periférie do centra. Rusínsky roľník Jurko Lažo pred vstupom do veľkej politiky (1867 – 1918). In Dejiny - internetový časopis Inštitútu histórie Filozofi ckej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove [online]. Prešov : Inštitút histórie Filozofi ckej fakulty Prešovskej univerzity/UNIVERSUM-EU, 2017, s. 104 - 106. Dostupné na internete: <http http://dejiny.unipo.sk/PDF/2017/06_2_2017.pdf>
/7 TAJTÁK, Ladislav.  Marmarošskosihotský schizmatický proces roku 1914 v  svetle slovensko-rusínskych vzťahov v slovenskej a maďarskej historiografi i. In HARBUĽOVÁ, Ľubica (ed.). Kapitoly z dejín Podkarpatskej Rusi 1919-1945. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2015, s. 51. ISBN: 978-80-555-1541-0. 
/8  Bližšie pozri: BESKID, Konstantin M. Obrázky z bývalého maďarského ráje: monstrosní proces v Marmarošské Sihoti. Chust :b. v., 1926, 55 s. GÖNCZI, Andrea. Pokusy o návrat k pravosláviu u uhorských Rusínov v rokoch 1900-1914. In Historica Carpatica 35, Košice : Východoslovenské múzeum, 2004, s. 43-48. ISBN:80-89093-07-8. 
/9  Bližšie pozri: MAGOCSI, Paul Robert. Východní kresťania v Habsburskej monarchii v rokoch 1526 - 1918. In CORANIČ, Jaroslav (ed.). Gréckokatolícka cirkev na Slovensku vo svetle výročí. Zv. 3. Prešov : Prešovská univerzita v Prešove, 2013, s. 215 - 234. ISBN 978-80-555-0850-4. 
/10  K situácii v gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v čase vzniku ČSR bližšie pozri: CORANIČ, Jaroslav. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v  rokoch 1918 – 1939. Prešov : GTF PU, 2013, 416 s. ISBN 978-80-555-1032-3. CORANIČ, Jaroslav. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku v rokoch 1918-1926. In HANUŠ, Jiří – MAČALA, Pavol – MAREK, Pavel (eds.). Církve 19. a 20. století ve slovenské a české historiografi i.  Brno : Centrum pro studium demokracie a  kultury, 2010, s. 477- 492. ISBN: 978-80-7325-218-2. ŠTURÁK, Peter. Spoločensko-náboženská situácia v Československu v rokoch 1918 – 1927. In DANCÁK, František (ed.). Blahoslavený biskup Pavol Peter Gojdič (1888 – 1960) v súradniciach času a doby. Prešov : PU GTF, 2006, s. 30-45. ISBN: 80-8068-445-6. 
/11  MAREK, Pavel - LUPČO, Martin. Nástin dějin pravoslávne cirkve v 19. a 20. století. Prolegomena k vývoji pravosláví v českých zemích, na Slovensku a na Podkarpatské Rusi v letech 1860 – 1992. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2012, s. 152.ISBN: 978-80-7325-293-9. 
/12 CORANIČ, Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ref. 10, s. 275.
/13 HOLODIK, Štefan. Obnova pravoslávia v obciach Becherov a Ladomirová. (Bakalárska práca). Ružomberok : FF KU v RK, 2012, s. 28. 
/14 Archív gréckokatolíckeho arcibiskupstva v Prešove (ďalej len AGAP), f. Bežná agenda, Spisy, rok 1920, inv. č. 436, č. j. 2265. 
/15 CORANIČ, Jaroslav. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ref. 10, s. 285. 
/16 AGAP, f. Bežná agenda, Spisy, rok 1923, inv. č. 439, č. j. 247.
/17 AGAP, f. Bežná agenda, Spisy, rok 1920, inv. č. 436, č. j. 2265.
/18 CORANIČ, Jaroslav. Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ref. 10, s. 285. 
/19 AGAP, f. Bežná agenda, Spisy, rok 1920, inv. č. 436, č. j. 2265.
/20 AGAP, f. Bežná agenda, Spisy, rok 1923, inv. č. 439, č. j. 247.
/21 AGAP, f. Bežná agenda, Spisy, rok 1923, inv. č. 439, č. j. 247.
/22 HOLODIK, ref. 13, s. 28.
/23 Štátny archív v Košiciach (ďalej ŠA KE), f. Košická župa 1923 – 1928, k. 63, inv. č. 84, sign. 1153/1925 
/24 HOLODIK, ref. 13, s. 28.
/25 ŠA KE, f. Košická župa 1923 – 1928, k. 37, inv. č. 83, č. j. 3624/1923.
/26 ŠVORC, ref. 6, s. 120 - 122.
/27 ŠVORC, Peter. Od pluhu do senátorského kresla. Jurko Lažo a  jeho doba (1867 – 1929). Prešov : Universim, 2018, s. 203 – 207. 
/28 AGAP, f. Bežná agenda, Spisy, rok 1919, inv. č. 435, č. j. 576.
/29 Situáciu na Podkarpatskej Rusi chceli podľa niektorých predstaviteľov štátnych úradov využiť rôzni agitátori pochádzajúci zo zahraničia, no predovšetkým z Ruska, na veľkoruské politické ciele – teda snahu odlúčiť Podkarpatskú Rus od ČSR, spojenú so štvaním proti Čechom a  republike, na čo im mali slúžiť aj umelo vyvolávané náboženské nepokoje. So zneužívaním pravoslávia na politické účely boli spájaní aj komunisti. MAREK, Pavel - LUPČO, Martin. Nástin dějin pravoslávne cirkve v 19. a 20. století. Prolegomena k vývoji pravosláví v českých zemích, na Slovensku a na
Podkarpatské Rusi v letech 1860 – 1992. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2012, s. 161 - 162.ISBN: 978-80-7325-293-9.
/30 Náboženská otázka. In Slovenský východ, roč. III, 15. 1. 1921, č. 12, s. 2. 
/31 AGAP, f. Bežná agenda, Spisy, rok 1921, inv. č. 437, č. j. 567.
/32 SOVIČ, Eliáš - MACKO, Vladimír - KUDLOVÁ, Emília. Pravoslávna cirkevná obec v Ladomirovej. Z dejín Pravoslávneho monastiera Prepodobného Jova Počajevského v Ladomirovej. Ladomirová : Pravoslávna cirkevná obec, 2003, s. 17. 
/33 Národní archiv České republiky (ďalej NA ČR), fond Ministerstvo školství a národní osvěty (ďalej f. MŠANO), k. 3907, sign. 47 VII, č. j. 47379/1925 – Podkarpatská Rus a Slovensko, pravoslavné hnutí. 
/34 ŠVORC, ref. 27, s. 203.
/35 HARBUĽOVÁ, Ľubica. Ladomirovské reminiscencie. Z dejín ruskej pravoslávnej misie v Ladomirovej 1923-1944.Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta, 2000, s . 10 - 11. 
/36 NA ČR, f. MŠANO, k. 3907, sign. 47 VII, č. j. 47379/1925 – Podkarpatská Rus a Slovensko, pravoslavné hnutí. 
/37 NA ČR, f. MŠANO, k. 3908, sign. 47 VII, č. j. 50422/1923 – Pravoslavné hnutí na východním Slovensku. 
/38 CORANIČ, Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ref. 10, s. 282. 
/39 SOVIČ - MACKO - KUDLOVÁ, ref. 32, s. 19.
/40 HARBUĽOVÁ, ref. 35, s. 13.
/41 NA ČR, f. MŠANO, k. 3907, sign. 47 VII, č. j. 47379/1925 – Podkarpatská Rus a Slovensko, pravoslavné hnutí. 
/42 ŠA KE, f. Košická župa 1923 - 1928, k. 16, inv. č. 82, č. j. 6109/1923.
/43 NA ČR, f. MŠANO, k. 3907, sign. 47 VII, č. j. 47379/1925 – Podkarpatská Rus a Slovensko, pravoslavné hnutí. 
/44 Slovenský národný archív, f. Referát Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave, k. 187, č. j. 3872/1927 – Snina – Stakčín a okolie, pravoslavné hnutie.
/45 NA ČR, f. MŠANO, k. 3907, sign. 47 VII, č. j. 47379/1925 – Podkarpatská Rus a Slovensko, pravoslavné hnutí. 
/46 MAREK - LUPČO, ref. 11, s. 224.
/47 NA ČR, f. MŠANO, k. 3907, sign. 47 VII, č. j. 47379/1925 – Podkarpatská Rus a Slovensko, pravoslavné hnutí.

zdroj:
https://tripolitana.sk/wp-content/uploads/2018/12/zbornik.vnutro.pdf
str.76-92