Postavenie a rozvoj gréckokatolíkov užhorodskej úniatskej tradície v USA (1884 až 1924)

25.07.2023

KANONICKO-PRÁVNE POSTAVENIE
A CIRKEVNO-INŠTITUCIONÁLNY
ROZVOJ GRÉCKOKATOLÍKOV
UŽHORODSKEJ UNIATSKEJ TRADÍCIE
V USA OD ROKU 1884 DO ROKU 1924

Volodymyr Fenyč, autor

Európske a karpatorusínske prisťahovalectvo do Spojených štátov

Významná časť karpatských Rusínov opustila svoje domovy v strednej a južnej Európe na konci 19. a začiatkom 20. storočia a vydala sa do zámoria, do nového sveta, hľadať lepší život. V dôsledku masového prisťahovalectva pred 1. svetovou vojnou vznikla v USA veľká karpatsko-rusínska komunita, ktorá sa neskôr sformovala ako samostatná diaspóra. Aj keď kvantitatívne nebola tak viditeľná v porovnaní s prisťahovalectvom z iných európskych národov, mala oveľa väčší politický vplyv na život svojich európskych krajanov po 1. svetovej vojne než iné, aj keď oveľa početnejšie európske skupiny prisťahovalcov v severnej Amerike.

V priebehu obdobia od roku 1815 do roku 1914 sa uskutočnili tri vlny presídlenia z Európy do USA, čo viedlo k migrácii až 30 miliónov ľudí. Prvá a najdlhšia vlna prisťahovalectva prebiehala od roku 1815 do roku 1890, keď približne 14,7 milióna ľudí opustilo svoje domovy a presídlilo sa do USA. Väčšina z nich bola írskeho pôvodu. Veľká Británia predstavovala 40,4% všetkých prisťahovalcov, zatiaľ čo Nemecko tvorilo 29,2%. Počas druhej vlny presídlenia, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1890 až 1913, sa v USA usadilo 15 miliónov európskych prisťahovalcov. Do roku 1900 sa Veľká Británia stále držala na vedúcom poste (19,4%), no na druhom mieste sa už nachádzalo Taliansko (17,1%), nasledované Rakúsko-Uhorskom (15,5%), Ruskom (15,3%) a Nemeckom (14,15%). Avšak v období od roku 1901 do roku 1913 sa prisťahovalci z Rakúsko-Uhorska umiestnili na prvom mieste medzi európskymi krajinami (23,8%), Taliansko bolo druhé (22,7%), Rusko tretie (17,8%), Veľká Británia štvrtá (9,6%) a Nemecko piate (3,8%). /2

Pokiaľ ide o prisťahovalcov z uhorskej časti Rakúsko-Uhorska (známej ako Zalitavsko), ich podiel na celkovom prílevu európskych prisťahovalcov do USA v rokoch 1911-1913 sa pohyboval medzi 8,8% a 9,8%. Existujú však značné rozdiely medzi americkými a uhorskými údajmi. Po prvé, až do roku 1896 budapeštianska vláda neeviduje záznamy o svojich vysťahovalcoch, no podľa amerických údajov ich počet  neustále narástal od roku 1861: v rokoch 1861 - 484 ľudí, v rokoch 1871-1880 - 9960 a v rokoch 1881-1890 - až 127 681 ľudí. V období rokov 1896-1900 sa podľa amerických údajov z Uhorska a Rakúska do Spojených štátov prisťahovalo 315 269 ľudí, zatiaľ čo podľa uhorských (v čase, keď vláda ešte neevidovala prisťahovalcov) iba 34 712 ľudí. Podľa presnejších údajov z obdobia 1901-1913, získaných od významnej výskumníčky Márie Mayerovej, sa z Uhorska do USA prisťahovalo 1 463 692 ľudí podľa amerických štatistík, alebo 1 127 536 ľudí podľa uhorských štatistík. /3

Väčšina prisťahovalcov z Maďarska, podľa pozorovaní autora Laurenta Hegedusa, autora prvej knihy "Presídlenie Maďarov v Amerike" (1899), bola poľnohospodárskymi robotnikmi a termín "maďarský" (nie v etnickom, ale v regionálnom zmysle) bol synonymom pre "nešťastný", "špinavý", "neumytý" atď. Toto platilo takmer pre všetkých východoeurópanov. Podiel intelektuálov medzi americkými osadníkmi z Uhorska bol pomerne malý, iba 0,3-0,4%, čo bolo takmer neviditeľné v porovnaní s väčšinou nevzdelaných krajanov, ktorí po príchode do Spojených štátov mali v priemere vo vrecku iba 11,42 dolárov, zatiaľ čo priemerný Brit mal 26, Nemec-35 a Francúz-56 dolárov. /4

Pre väčšinu "maďarských" prisťahovalcov, ktorí sa usadili vo Spojených štátoch, maďarčina nebola ich materinským jazykom. Pred rokom 1902 tvorili viac ako 75% všetkých prisťahovalcov z Uhorska Slováci, Rusíni, Rumuni, Chorváti a Nemci. /5    V období medzi rokmi 1900 a 1913 ich podiel predstavoval 73,9% podľa amerických údajov alebo 64,6% podľa maďarských údajov. Ak zohľadníme nielen materinský jazyk, ale aj národnú identitu prisťahovalcov, pomer medzi Maďarmi a nemajúcimi maďarský pôvod v Spojených štátoch vyzerá trochu inak: Maďari tvorili 51,4% v roku 1900 a 54,5% v roku 1910; zatiaľ čo nemajúci maďarský pôvod predstavovali 48,6% a 45,5%. Medzi "nemaďarmi", ktorí prisťahovali z Uhorska do Spojených štátov, bol najväčší podiel Slovákov, Nemcov a Rumunov. Podiel karpatských Rusínov medzi ostatnými národnosťami prisťahovalcov bol pomerne nízky. S výnimkou Chorvátov to bola najnižšie zastúpená skupina: v roku 1900 - 2,5%, v rokoch 1905-1907 - 3,8%, v roku 1910 - 2,5% a v rokoch 1911-1913 - 3,9%. /6

Celkovo od roku 1900 do roku 1914 sa z Rakúska-Uhorska za oceán  a ďalších európskych presťahovaloo 254 000 Rusínov. Z toho 212 tisíc sa usadilo v USA. Medzi všetkými Karpatskými Rusínmi, /7 ktorí sa prisťahovali z Rakúska (Lemkovina), Uhorska (Prešovsko, Podkarpatsko), Rumunska (Maramaroš a Sedmohradsko), Srbska (Bačka) a Chorvátska (Srem) od roku 1880 do prvej svetovej vojny, zostalo v USA podľa Pavla Roberta Magociho asi 225 tisíc ľudí. Väčšina z nich, 152 tisíc, pochádzala z Uhorska, /8 a 73 tisíc z Rakúska (konkrétne Lemkovina a Halič). /9

Aj keď vládne štatistiky nezohľadňovali náboženskú príslušnosť, informácie o rase a národnosti boli dosť povrchné, a preto je ťažké uviesť presné čísla. V rokoch 1905-1908 sa do USA odhadom presťahovalo takmer 216 tisíc Rusínov a Slovákov. O. Cyril Korolevský predpokladá, že tieto dva národy (okrem Chorvátov a Slovincov) tvorili polovicu z celkového počtu. /10  Podľa sčítania obyvateľstva z roku 1910 žili v rôznych štátoch, ako sú Pennsylvania, New York, New Jersey, Ohio, Connecticut, Illinois, Massachusetts, Rhode Island, Missouri, Indiana, Minnesota, Colorado, Dakota, Nebraska a Montana, ako aj niekoľko tisíc ľudí vo Virgínii a južných štátoch. /11

Zo 152 tisíc uhorských Rusínov pripadala podľa uhorských oficiálnych štatistík väčšina 92 421 prisťahovalcov (62 571 mužov a 29 850 žien) na štyri podkarpatské komitáty uhorskej Rusi (Ung, Bereg, Ugoč a Maramoroš). Pretože mnohí sa prisťahovali nelegálne (bez pasov alebo iných cestovných dokladov), ukrajinská historiografia uvádza, že od roku 1899 do roku 1913 sa do Spojených štátov odsťahovalo približne 120 tisíc ľudí z týchto podkarpatských komitatov. /12

Prvá skupina uhorských Rusínov z Podkarpatska odišla natrvalo do USA okolo rokov 1879-1880. Nechali sa najímať na ťažkú prácu v baniach v uhoľných oblastiach Pensylvánie, kde tesne predtým (1871-1879) došlo k sociálnym nepokojom proti vláde. /13

V Spojených štátoch sa uhorskí Rusíni usadili najmä v priemyselných oblastiach východných štátov krajiny, konkrétne v New Yorku (New York, Junkers, Brooklyn), New Jersey (osem miest, vrátane Passaic), Connecticut (päť sídel, vrátane Stamfordu, Bridgeportu, Ansonie), Pensylvánia (najviac zo všetkých - 22 sídel, vrátane Scrantonu, Wilkes-Barre, Shenandoah, Filadelfie, Pittsburghu, Homestead, Mungalu). Spolu všetci uhorskí Rusíni žili v 38 amerických lokalitách /14. Podľa sčítania ľudu z roku 1910 79 % karpatsko-rusínskych prisťahovalcov žilo v mestách v štátoch stredného Atlantiku, konkrétne v Pensylvánii (54 %), New Yorku (13 %) a New Jersey (12 %), nasledovali Ohio, Connecticut a Illinois /15.

História karpatsko-rusínskej imigrácie do Spojených štátov je dobre zdokumentovaná v odbornej historickej literatúre. Čitateľ zaujímajúci sa o túto tému môže nájsť relevantné práce od autorov ako Walter K. Warzeski, John Slivka a Paul Robert Magocsi /16.

Okrem regionálnych rozdielov, ktoré existovali medzi Rusínmi na oboch stranách Karpát, boli historické, kultúrne a náboženské rozdiely veľmi výrazné. Lemkovia a všetci Rusíni z Haliče počas posledných 155 rokov (od roku 1772 do roku 1918) žili v rakúskej časti habsburskej monarchie (v tzv. Cisleitánii) a predtým (od roku 1340 do roku 1772) boli spolu so svojimi krajanmi, haličskými Rusínmi, spojení s Poľskom /17/. Lemkovskí Rusíni, ktorí boli neustále ovplyvňovaní poľskou katolíckou kultúrou, boli súčasne spojení s Brestskou cirkevnou úniou z roku 1596, ktorú prakticky prijali až po roku 1692, a žili podľa predpisov Zamoščskej cirkevnej synody Kyjevskej uniatskej metropolie z roku 1720 /18.

Naopak, všetci ostatní karpatskí Rusíni od ich prvej písomnej zmienky v 11. a 13. storočí až do roku 1918 žili v Uhorskom svätoštefanskom kráľovstve a boli priamo spojení s uhorskou katolíckou kultúrou /19/. Počiatkom 17. storočia prijali Užhorodskú cirkevnú úniu z roku 1646 a žili podľa predpisov Viedenskej synody uniatských biskupov Uhorského kráľovstva z roku 1773 /20.

Všetky tieto historické, náboženské a kultúrne osobitosti karpatských Rusínov si priniesli na konci 19. a začiatku 20. storočia do Nového sveta. Vstupovali do záverečnej fázy formovania svojej národnej identity, kedy sa riešilo otázka, či tvoria súčasť iného národa (Ukrajinci alebo Rusi) alebo tvoria samostatný, nezávislý štvrtý východoslovanský národ. Prvýkrát aktívne tesné kontakty medzi gréckokatolíckymi Rusínmi brestskéj a užhorodskéj únijnéj tradície sa neodohrávali doma /21, ale v úplne cudzom severoamerickom puritánskom prostredí, čo samozrejme nevyhnutne viedlo ku konfliktom. /22

Nedoriešený problém národnej identity východných Slovanov priniesla do Nového sveta zo Starého sveta ich cirkevná inteligencia. Na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia situácia vyzerala tak, že do zámoria už prichádzali Rakúšania, Maďari, Poliaci, Slováci, Srbi, Chorváti, Rusíni, karpatskí Rusíni, Uhro-Rusíni a Rusíni-Ukrajinci. Preto sa etnické samonázvy, "ruská cirkev" a jazyk ("jazyk", "besida") pre pôvodných obyvateľov Starej zeme, ako sa to snažia interpretovať niektorí ukrajinskí bádatelia /23, nestali zjednocujúcimi identifikačnými znakmi pre Rusínov, ktorí prichádzali z oboch strán Karpát. Naopak: niektorí Rusíni sa stali Ukrajincami, iní karpatskými Rusínmi a ďalší Rusmi; niektorí veriaci "rus´kej cerkvi" zostali gréckokatolíkmi, iní sa stali pravoslávnymi; niektorí Rusíni začali považovať za svoj materinský jazyk ukrajinčinu alebo ruštinu, zatiaľ čo iní sa naďalej nazývali karpatskými Rusínmi (v rôznych jej regionálnych variantoch).

Začiatky náboženského a cirkevného života gréckokatolíkov v Spojených štátoch (1884 - 1892)

V 80. rokoch 19. storočia začali gréckokatolíci organizovať náboženský život na americkom kontinente. Prvým duchovným, ktorý tam prišiel, bol Ivan Voľanský, haličský Rusín (1884). V roku 1886 postavil prvý gréckokatolícky chrám svätého Michala pre 50-tisícovú rusínsku komunitu z rakúskej Haliče. Tento chrám sa nachádzal v meste Shenandoah (Pensylvánia). /24 Ďalším kňazom bol karpatsko-rusínsky Oleksandr Dzubay z Uhorska (1889), ktorý zorganizoval niekoľko gréckokatolíckych farností. /25  V odpovedi na list rusínskej komunity v USA, ktorá žiadala o kňaza, sa 24. októbra 1884 ľvovský arcibiskup Silvester Sembratovič obrátil na "drahých Rusínov v Kristovi, veriacich gréckokatolíckeho obradu v Amerike" a poslal im "jedného z našich rusínskych kňazov zo Ľvovskej arcidiecézy", s nádejou, že "náš rusínsky obrad a vernosť nášej svätej gréckokatolíckej cirkvi a milosrdnému Hospodinovi vás neopustia...". /26 Z celkového počtu 19 gréckokatolíckych kňazov v Spojených štátoch v roku 1891 pochádzalo 16 z mukačevskej a prešovskej eparchie. /27

Pastoračná práca všetkých gréckokatolíckych kňazov rusínskeho pôvodu v USA podliehala jurisdikcii rímskokatolíckeho arcibiskupa v Philadelphii. Tak ustanovovali pravidla nezrušené dekréty z IV. lateránskeho koncilu (1215), ktoré zakázovali existenciu dvoch biskupských jurisdikcií na jednom území pre katolícku cirkev. /28  V tej dobe bol arcibiskupom Patrick Ryan, ktorý bol Ír a oddaný katolík. Keďže väčšina gréckokatolíckych duchovných, ktorí prichádzali do Severnej Ameriky, boli ženatí, konflikt s celibátnou rímskokatolíckou hierarchiou bol nevyhnutný. Dňa 1. októbra 1890 vydal prefekt Kongregácie pre šírenie viery, kardinál Giovanni Simeoni, encykliku, podľa ktorej mohli v emigrácii pôsobiť iba tí gréckokatolícki kňazi, ktorí žili v celibáte. V apríli 1894 tá istá kongregácia, teraz pod vedením prefekta kardinála Mieczysława Halka Leduchowského, ešte viac skomplikovala pastoračnú prácu gréckokatolíckych kňazov medzi prisťahovalými farníkmi. /29

Napäté vzťahy medzi gréckokatolíckymi prisťahovalcami a miestnou latinskou hierarchiou, najmä Američanmi írskeho pôvodu, mali za následok stratu mnohých duchovných a veriacich. Nezhody medzi rímskokatolíckym biskupom Johnom Irelandom a horlivým gréckokatolíckym kňazom Alexisom Tóthom z prešovskej eparchie v začiatkoch 90. rokov 19. storočia viedli k hromadnej konverzii "uniátov" na pravoslávie. Latinský biskup odmietol uznávať vdovca Tótha ako katolíckeho kňaza. V roku 1891 prešiel karpatský farár Alexis Tóth so svojou komunitou do Ruskej pravoslávnej cirkvi. V inom dramatickom prípade exkomunikoval rímskokatolícky biskup Michael Goban zo Scrantonu v roku 1902 gréckokatolíckeho kňaza Ivana Ardana z farnosti v Olipante v Pensylvánii, čo vyvolalo zvučný súdny spor o majetok farnosti. /30

Mukačevský gréckokatolícky biskup Július Fircsák (1836-1891-1912) vo svojej výročnej správe 3. marca 1892 upozornil uhorskú vládu na rozsiahle prisťahovalectvo. Podľa jeho údajov od roku 1867 do roku 1892 odišlo do Spojených štátov približne 150 000 uhorských Rusínov a Haličanov (Haličanov bolo podstatne menej). Biskup poukázal na potrebu kňazov pre týchto prisťahovalcov a na problémy ženatých kňazov, ktorí mali konflikty s miestnou rímskokatolíckou hierarchiou v USA. Taktiež naznačil potrebu samostatného gréckokatolíckeho vikariátu v Spojených štátoch. /31 Tieto návrhy J. Fircsáka síce podporil 17. marca 1892 vtedajší uhorský premiér Sandor Wekerle, ale boli ignorované primasom katolíckej cirkvi v Uhorsku, ostrihomským arcibiskupom Jánosom Simorom. /32

Na pozadí intenzívnej maďarizácie a spájania nemaďarských etnických národov s etnickými Maďarmi do jedného maďarského politického národa s jedným maďarským štátnym jazykom, jednou maďarskou štátnou kultúrou a jednou štátnou svätoštefanskou ideológiou, procesu, ktorý prebieha v Uhorsku od zavedenia Zákona o rovnoprávnosti národností z 5. decembra 1868 ("1868: XLIV. t. c. a nemzetiségi egyenjoguság tárgyában") /33  a ignorovanie návrhov mukačevského biskupa sa neskôr ukázalo pre oficiálnu Budapešť ako veľmi drahé, prinieslo trpké plody. 

Takmer rovnaká situácia nastala aj v roku 1894: v tom čase pôsobilo v Spojených štátoch 20 gréckokatolíckych kňazov, z ktorých štyria pochádzali z rakúskej Haliče a 16 z Uhorskej Rusi. Podľa iných zdrojov v roku 1894 približne 100 gréckokatolíckych farností obsluhovalo 32 kňazov, z toho 26 z Prešovska a Podkarpatska a šesť z Haliče. V roku 1898 bolo v Spojených štátoch 51 gréckokatolíckych spoločenstiev. V roku 1901 bolo už 2448 veriacich prestúpivších na pravoslávie z radov Haličanov a 4450 z radov Uhro-Rusínov. /34

Pod vplyvom otca Alexisa Tótha, autora polemickej brožúry "Kde hľadať pravdu?" (1894) a jeho prvých 365 pravoslávnych konvertitov (24. marca 1891) /35  medzi karpatskými Rusínmi, ktorí boli v domovine výlučne gréckokatolíkmi, sa v rokoch 1901-1903 v troch dedinách v troch komitátov (Iža - Maramoroš, Veľké Lúčky -  Berehovo a Becherov - horný Šariš) začalo hnutie za rozchod s úniou a "návrat k pravosláviu". /36

V roku 1894 haličský gréckokatolícky kňaz Hryhorij Hruška založil prvú svetskú organizáciu v USA, Ruský ľudový zväz (od roku 1914 - ukrajinský), ktorý sa úplne oddelil od uhro-rusínskych kňazov. Jeho orgánom boli noviny Svoboda, hlavný hlásnik Ukrajincov v Spojených štátoch. /37

V roku 1895 rakúsko-uhorský konzul v Pittsburghu v Pensylvánii Tomáš Deževfi prezentoval vo Viedni a Budapešti akty konverzie gréckokatolíkov na pravoslávie ako politickú záležitosť, šírenie panslavizmu a hrozbu zo strany ruského impéria /38. Kongregácia pre šírenie viery však nemienila ustúpiť zo svojich požiadaviek. Dňa 1. mája 1897 svojím dekrétom zbavila európsku hierarchiu gréckokatolíckych diecéz (ľvovskej, przemyslovskej, stanislavovskej, užhorodskej a prešovskej) jurisdikcie nad ich kňazmi v USA a Kanade: odteraz boli právne odkázaní len na kňaza latinského obradu "ústretového" voči Rusínom, ktorého menoval miestny sufragán rímskokatolíckeho arcibiskupa z Philadelphie. Dekrét umožňoval veriacim katolíkom východnej cirkvi zachovať si východný obrad a dokonca gréckokatolíckym kňazom umožňoval zaradiť sa do latinských schematizmov. /39

Prví gréckokatolícki prisťahovalci do Kanady začali prichádzať z východnej Halíče v roku 1891. Usadili sa najmä v okolí Edmontonu a Winnipegu. V roku 1897 bol postavený prvý gréckokatolícky kostol v Kanade v Edna-Star v štáte Alberta. /40

Tri akcie budapeštianskej vlády na prelome 19. a 20. storočia: verchovinská, americká a vatikánska

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia uhorská vláda takmer súčasne realizovala tri rôzne akcie: hospodársku "verchovinskú akciu" doma, politickú "americkú akciu" v zámorí a diplomatickú "vatikánsku akciu" v Ríme v rámci Európy.

"Verchovinská akcia" bola zameraná na zlepšenie sociálno-ekonomických podmienok obyvateľov Verchovinskej župy v severovýchodnom Uhorsku (najmä Rusínov v Zemplínskej, Uhorskej, Beregskej a Maramorošskej župe). Iniciatíva vyšla od mukačevského gréckokatolíckeho biskupa Júliusa Fircáka, konkrétne z januára 1897 "Memorandum o pomoci a rozvoji rusínsky hovoriaceho obyvateľstva žijúceho v severovýchodných Karpatoch".

Dokument bol vypracovaný ako výzva 15 poslancov Uhorského štátneho zhromaždenia (parlamentu) (zo 17) zvolených zo štyroch podkarpatských komitátov predsedovi vlády barónovi Dejivu Banffimu, ministrovi náboženských vecí a školstva, ministrovi obchodu, ministrovi vnútra, ministrovi poľnohospodárstva, ministrovi financií a celej uhorskej vláde. /41

Realizácia "verchovnej akcie" bola spojená s ministrom poľnohospodárstva Ignácom Darányim (1895 - 1903, 1906 - 1910) /42 a dvoma ministerskými komisármi: Edmundom Eganom (1851-1901), ktorý posledné tri roky svojho života pôsobil ako vedúci expozitúry horských oblastí ministerstva poľnohospodárstva so sídlom vo Svaľave a neskôor v Mukačeve /43, a Jozefom Kozim (1856-1923), ktorý v rokoch 1909 až 1919 viedol expozitúru v hornom Uhorsku a Sedmohradsku (región Sekei) so strediskami v Marosvášarhei (dnes Tirgu Mures v Rumunsku) a Zolnej (dnes Žilina na Slovensku). /44

Zahraničná politika uhorskej vlády "americká akcia" sa začala koncom 90. rokov 19. storočia. Jej cieľom bolo "starať sa o národné blaho prisťahovaných uhorských občanov v Spojených štátoch".

Na základe správ a odporúčaní rakúsko-uhorských konzulov v Chicagu a Pittsburghu a generálneho konzula v New Yorku, ako aj správ takých vlasteneckých maďarských kňazov, ako bol o. Gabriel Martyák, uhorská vláda vypracovala stratégiu, ktorá mala slúžiť uhorskej národno-bezpečnostnej politike. Jej jadro tvorili kňazi: tých, ktorí neboli maďarskými vlastencami, mali biskupi zo Spojených štátov v každom prípade odvolať a tí, ktorí boli doma, nemali do Spojených štátov odchádzať. /45  Cisár František Jozef (1846 - 1916) 8. marca 1902 vyčlenil na americkú akciu 30 000 rakúskych korún na nasledujúcich päť rokov. /46

Na rozdiel od obáv ministerského komisára Edmunda Egana a niektorých šéfov (komesov) severovýchodných komitátov z úbytku pracovných síl v dôsledku odsťahovalectva z horného Uhorska bola politika budapeštianskej vlády voči nemaďarským obyvateľom - Slovákom, Rumunom, Rusínom a iným - úplne opačná. Napríklad tajomník predsedu vlády Kalmana Szilágyiho, gróf Kuno Klebelsberg (1875 - 1932), napísal 29. júla 1902 svojmu šéfovi list: "... ak vážne chceme, aby sa Uhorsko stalo národne homogénnym štátom, nie je priaznivé klásť prekážky vysťahovalectvu nemaďarských národov a rovnako je nevhodné chcieť, aby sa Slováci a Rusíni vo veľkom počte vracali z Ameriky, pretože ak by sa 300 000 Slovákov a 200 000 Rusínov, ktorí boli v Amerike nasýtení panslavistickým a rusofilským cítením, ako aj socialistickými a anarchistickými myšlienkami, postupne vrátilo do horného Uhorska, porušili by sme nielen národnú identitu Uhorska, národnostnú prevahu v prospech Maďarov, ale otvorili by sme aj doširoka bránu horného Uhorska, pre protimonarchistické, protidualistické a protimaďarské intrigy, čo je nebezpečné aj v čase mieru, a v prípade severnej vojny by ich prítomnosť priamo za našimi frontovými jednotkami na hrebeni Karpát mohla viesť ku konečnej katastrofe". /47

List uhorského ministerského predsedu Kalmana Szijjálya ministrovi zahraničných vecí rakúsko-uhorskej monarchie grófovi Ágényorovi Goluchowskému zo 6. marca 1903 žiadal, aby sa všetkými prostriedkami zabránilo odchodu etnických Maďarov do Spojených štátov amerických a aby zostali v Uhorsku, aby mohli premeniť rôznorodé obyvateľstvo krajiny na jeden monoetnický maďarský národ. Vláda považovala "slovensko-české" a medzirusínske zbližovanie za rovnako nebezpečné: "...snažím sa potlačiť slovensko-české snahy o zblíženie, a preto by som považoval za nebezpečné, keby Rusíni v Uhorsku a haličskí Rusíni prebudili pocit rasovej jednoty. Dôsledkom tejto úvahy je, že gréckokatolícku cirkev v Spojených štátoch považujem za maďarskú záujmovú sféru, a preto požadujem, aby odtiaľ boli odstránení haličskí gréckokatolícki kňazi. /48

Podľa tajnej smernice uhorskej vlády č. 393 zo 4. februára 1901 o duchovnej starostlivosti o maďarských prisťahovalcov v Spojených štátoch sa ministerstvo náboženstva a školstva snažilo prinútiť podkarpatských a slovenských kňazov, aby sa stali agentmi budapeštianskej vlády. Vedúci úradu ministerstva Sandor Komlóši poslal text smernice uhorskému kardinálovi-primátorovi v Ostrihome a všetkým katolíckym biskupom oboch obradov. Slovenské noviny v Pittsburghu, Slovenský denník, však text tajnej smernice č.393 uverejnili 8. januára 1902 a Budapeštiansky hirlap v maďarskej metropole 25. júna 1902. Uhorský premiér K. Szijjály žiadal, aby minister náboženstva a školstva József Vlašič oslovil všetkých biskupov, aby smernicu vrátili, a že tí, ktorí tak neurobia, budú úradmi považovaní za vinných. Uhorská vláda bola oprávnene znepokojená reakciou vlády USA na obsah tajnej smernice: generálny konzul USA v Budapešti Chester žiadal od zodpovedného ministra Józsefa Vlašiča vysvetlenie. /49

Všetci biskupi sa podozrenia z prezradenia tajnej smernice zbavili až po tom, čo náčelník budapeštianskeho okresného žandárstva kapitán Kalman Krecsány 3. novembra 1902 informoval vládu, že jeden exemplár tajnej smernice poslal zamestnanec tlačiarne ministerstva zahraničných vecí do New Yorku, kam sa on sám zakrátko odsťahoval. /50

Oficiálna Budapešť mala veľa dôvodov na obavy. Redaktor slovenských novín Slovenský denník Peter V.  Rovnianek (1867 - 1933) okrem uverejnenia smernice č. 393 poslal jej kópiu Ministerstvu zahraničných vecí USA a potom ju vydal ako samostatnú brožúru. Odhaľovala plány maďarskej vlády v Spojených štátoch: americkí Slováci a Rusíni - "Íri Uhorska" - budúce obete".  /51  Na intrigy Budapešti v USA nikto vo Washingtone nezabudne.

Tretia, "vatikánska akcia" maďarskej vlády, sa "zrodila" v roku 1903. Jej "rodičmi" boli maďarský premiér Kalman Szilágyi (1845 - 1915) a jeho nástupca gróf István Tiszó (1861 - 1918). Na prelome storočí oficiálna Budapešť otvorene hlásala, že vedenie Svätej stolice - pápež Lev XIII (1878 - 1903) a vatikánsky štátny sekretár kardinál Mariano Rampolla del Tindaro (1887 - 1903) - vedú nepriateľskú a vyslovene protimaďarskú politiku. Ostrá kritika Vatikánu vyvrcholila listom predsedu vlády grófa Istvána Tiszóa rakúsko-uhorskému veľvyslancovi vo Vatikáne grófovi Istvánovi Szecsenyimu z 20. januára 1904 a listom s odpoveďou Rímskej stolice z 28. februára 1904. /52

Cieľom oficiálnej budapeštianskej "vatikánskej akcie" bolo úplne zmeniť názor Svätej stolice na Uhorsko: aby Vatikán nielen prestal brániť budapeštianskej vláde vo vytvorení jedného uhorského národa Uhorska z rôznych národností, ale aby túto politiku aktívne podporoval. Jednou z úloh tejto "akcie" bolo, aby Svätá stolica zrušila zákaz slávenia liturgie v maďarskom jazyku v gréckokatolíckych farnostiach a kostoloch. Zdôraznila sa aj potreba vymenovať apoštolského vikára pre gréckokatolíckych veriacich v USA z radov kňazov a vlastencov Maďarska. Zdôrazňovalo sa tiež, že budapeštianska vláda je pripravená zvýšiť pomoc Gréckokatolíckej cirkvi v Uhorsku. V prípade neústupnosti Vatikánu sa však uhorská vláda môže rozhodnúť, že nebude zasahovať v prípade konverzie gréckokatolíkov na pravoslávie v Uhorsku, aj v USA. /53

Medzitým sa severnej Amerike činnosť gréckokatolíckych mimovládnych organizácií zradikalizovala. V roku 1901 namiesto Spoločnosti gréckokatolíckych kňazov pomenovanej po svätých Cyrilovi a Metodovi, založenej v roku 1899 vo Philadelphii a vedenej rusofilom Teofilom Obuškevičom, vznikla v meste Shamokin Spoločnosť ruských cirkevných obcí v USA a Kanade pod vedením Ivana Konstantinoviča. Dňa 26. marca 1902 sa v meste Harrisburg konal kongres tejto spoločnosti, ktorá požadovala, aby Kongregácia pre šírenie viery zrušila všetky svoje uznesenia, ktoré porušovali historické práva a výsady gréckokatolíckej cirkvi, a žiadala zriadenie samostatného gréckokatolíckeho biskupstva v Spojených štátoch. /54

Kým sa riešila otázka samostatnej cirkevnej organizácie pre rakúskych- a uhro-rusínskych prisťahovalcov, do roku 1909 vzrástol počet pravoslávnych Rusínov v Spojených štátoch na 25 000. Celkovo v rokoch 1891 až 1909 konvertovalo na pravoslávie 29 000 Rusínov. V rokoch 1907-1914 boli organizovaní do 72 farností. /55   Vo všeobecnosti sa odhady, koľko gréckokatolíkov v Spojených štátoch prestúpilo na pravoslávie, pohybujú od 10 do 90 tisíc osôb. /56   Išlo o významnú etnicko-konfesionálnu komunitu, ktorej existenciu už nebolo možné ignorovať.

Vzťahy v rámci dvoch gréckokatolíckych komunít v Spojených štátoch boli ešte komplikovanejšie. Haličskí Rusíni z Rakúska, ktorí mali od roku 1902 len 12 vlastných kňazov, sa čoraz častejšie začali nazývať Ukrajincami a podporovať ukrajinské národné hnutie. Tí, ktorí sa stali pravoslávnymi, sa však začali nazývať karpatskými Rusínmi alebo Rusmi. V tom istom čase sa karpatskí Rusíni z Uhorska a rakúskej Haliče (Lemkivščiny), ktorí mali už 37 vlastných kňazov /57, naďalej držali svojej tradičnej obradovej (byzantsko-slovanskej) a etnickej (karpatsko-rusínskej) identity a nazývali sa Rusínmi alebo ľuďmi "руської віри - rus´kej viery". /58

Hoci Ruský ľudový zväz v Amerike, založený v USA v roku 1894, mal za cieľ zjednotiť haličských Rusínov (ktorí sa stávali národne uvedomelými Ukrajincami), začal zápasiť aj o gréckokatolíkov uhro-rusínskeho pôvodu. V dôsledku toho sa po roku 1907 spolupráca medzi oboma etnicko-konfesionálnymi spoločenstvami úplne zastavila. /59  Spory o vlastnú etnickú identitu automaticky radikalizovali medzináboženské rozpory.

V poslednom desaťročí 19. storočia Kongregácia pre šírenie viery individuálne schvaľovala každého gréckokatolíckeho kňaza, ktorý chcel slúžiť v Spojených štátoch, a informovala o tom príslušného latinského biskupa, na ktorého území mal prísť slúžiť, aby získala jeho súhlas. V roku 1890 Kongregácia nariadila, že gréckokatolícki kňazi, ktorí cestujú do Ameriky, musia získať predchádzajúce povolenie od svojho biskupa a po príchode sa predstaviť rímskokatolíckemu biskupovi územia, kde majú pôsobiť. Pápež Lev XIII. túto požiadavku niekoľkokrát zopakoval, čo len dokazuje, že sa v praxi neuplatňovala. Jeden z dôvodov, prečo sa gréckokatolícki kňazi neponáhľali dodržiavať literu najvyššieho cirkevného zákona, bol čisto logistický. Kňazi slúžili v rôznych farnostiach v rôznych štátoch, takže podávať zakaždým žiadosť príslušnému latinskému biskupovi bolo pre nich nielen finančne nákladné, ale aj fyzicky nemožné. Rímskokatolícki biskupi zasa neboli veľmi nadšení ani z pravidelných stretnutí so ženatými gréckokatolíckymi kňazmi.

Pod správou apoštolských vizitátorov (1892-1913): o. Nikifora Chanata (1892-1896) a o. Andrija Hodobaja (1896-1907)

V rokoch 1892-1907 mal apoštolský vizitátor menovaný Svätou stolicou na starosti organizáciu náboženského a cirkevného života všetkých gréckokatolíckych emigrantov z Rakúsko-Uhorska. V rokoch 1892-1896 funkciu "splnomocneného správcu ruských katolíkov" v USA vykonával kňaz haličského pôvodu Nikifor Chanat. /61

V júli 1899 desať kňazov a pätnásť laikov (z celkového počtu 60 farností a 44 kňazov) založilo Spoločnosť svätého Cyrila a Metoda. Spolok, v ktorom väčšinu tvorili karpatskí Rusíni, mal dohliadať na cirkevný život a koordinovať činnosť GRKC v Spojených štátoch /62.

V rokoch 1896-1907 bol apoštolským vizitátorom menovaný kanonik kapituly Prešovskej gréckokatolíckej eparchie, romanizovaný Rusín Andrij Hodobaj /1855-1914/. Po ňom v rokoch 1907-1916 tieto funkcie vykonával kňaz haličskej metropolie, mních Rádu svätého Bazila Veľkého (ďalej OSBM), Soter Ortynsky, ktorého pápež Pius X. 26. marca 1907 /63 povýšil do hodnosti titulárneho biskupa.

Príbeh menovania a odvolania Andrija Hodobaja sa odvíjal výlučne od triumfu a porážky "americkej akcie" uhorskej vlády. V skutočnosti bol A. Hodobaj vymenovaný za apoštolského vizitátora pre gréckokatolíkov v USA pápežskou bulou až začiatkom roka 1902 /64. Ďalším kandidátom na post vizitátora bol Emil Kocakov z Križevackej gréckokatolíckej eparchie v Chorvátsku. /65

Koncom apríla 1902, po obdržaní podrobných inštrukcií od uhorského premiéra Kalmana Szilágyiho, odišli "politickí agenti" vlády o. A. Hodobáaj spolu s misionárom kňazom z Prešovskej eparchie v Sedmohradsku Jánom Korotnokym cez Brémy do Spojených štátov. Po príchode do New Yorku sa otec I. Korotnoki vydal do pensylvánskeho mestečka Allegheny na misiu proti tam zriadenej pravoslávnej komunite Ruskej cirkvi. Otec I. Korotnoki bol v Uhorsku považovaný za "najdôležitejšieho rusínskeho informátora", ktorý za svoje systematické a spoľahlivé správy dostal v roku 1910 Rytiersky kríž Františka Jozefa. /66

Tretím najdôležitejším informátorom uhorskej vlády v USA od roku 1895 bol tiež kňaz prešovskej eparchie, otec Gabriel Martyak. Bol poradcom a informátorom rakúsko-uhorského konzula v Pittsburghu. Otec Martyak bol horlivým odporcom pravoslávia ("schizmy") a najspoľahlivejším pomocníkom hosťujúceho otca A. Hodobaja. /67

Andrij Hodobaj mal dve strategické a tri taktické úlohy. V prvom prípade bol apoštolským vizitátorom (plnil úlohy, ktoré mu zadal Vatikán) a zároveň emisárom uhorskej vlády (plnil úlohy Budapešti). V druhom prípade musel: 1) po príchode do USA čo najskôr navštíviť všetky najdôležitejšie gréckokatolícke centrá, vypracovať o nich správu, opísať sociálne postavenie kňazov, ich národnú orientáciu, schopnosti a správanie, poukázať na nebezpečné farnosti a vyčísliť počet kňazov potrebných pre potreby komunity; 2) zbaviť sa tých uhorských kňazov, ktorí neboli maďarskými vlastencami, a nájsť spôsob, ako sa zbaviť všetkých kňazov z rakúskej Haliče; 3) bojovať proti ruskému pravosláviu medzi Rusínmi a vykoreniť ho. /68

V roku 1902 uhorská vláda vydelila 50 000 rakúskych korún (10 000 USD) na americkú akciu. Na rok 1903 vláda vyčlenené nasledujúce sumy: ročný plat pre o. A. Hodobaja - 24 500 korún (4 910 USD); ročný plat pre tajomníka vizitátora - 6 000 korún (1 200 USD); ročný plat pre o. I. Korotnokiho - 8 000 korún (1 600 USD); a pre cirkev v Allegheny (Pensylvánia) - 30 000 korún (6 000 USD). /69    Po obdržaní prvej správy za rok 1902 od o. A. Hodobaja v marci 1903, uhorská vláda zvýšila ročné platby od apríla 1903: plat - 20 tisíc korún (4 tisíce dolárov); nájomné - 3 tisíce korún (600 dolárov); cestovné výdavky - 4 tisíce korún (800 dolárov). /70

Bolo to veľa alebo málo? Aby sme mali predstavu o hodnote finančných príspevkov zo strany budapeštianskej vlády, maďarská historička Mária Mayerová uvádza nasledujúci príklad: ak ročná mzda o. I. Korotnokiho bola 8 000 rakúskych korún, tak ročný dôchodok baróna Deževa Banffyho, ktorý bol v rokoch 1895-1899 premiérom Uhorska, bol vo výške 2 000 korún. Iný príklad je napríklad nasledovný: baník v USA v tom čase dostával za 9-hodinový pracovný deň od 1,75 do 3 dolárov v závislosti od toho, kde pracoval, či už v štáte Virgínia pri ťažbe lignitu, alebo v štáte Pennsylvania pri ťažbe čierneho uhlia.

V jeseni roku 1902 bola z iniciatívy uhorského premiéra Kalmana Szilágyiho zvolaná biskupská konferencia. Rokovalo sa na nej o otázke "duchovnej starostlivosti" o prisťahovalcov. Na tento účel bola zriadená biskupská komisia pre prisťahovalectvo. Úlohou komisie, ktorú viedol spišský rímskokatolícky biskup Pál Smreczanyi, bolo plánovať a riadiť činnosť americkej akcie. Bádateľka Mária Mayerová upozornila na skutočnosť, že v tejto komisii nebol ani jeden gréckokatolícky biskup, dokonca ani taký maďaron, akým bol prešovský biskup Ján Vályi. /73

V dňoch 12.-15. januára 1903 zvolal predseda vlády do Budapešti zasadnutie, na ktorom sa mala posúdiť otázka "národnej starostlivosti" o prisťahovalcov v USA. Zúčastnili sa na ňom traja zástupcovia vlády premiéra, medzi nimi jeho tajomník Kuno Klebelsberg, predseda biskupskej imigračnej komisie biskup Pál Smreczány, dvaja zástupcovia ministerstva náboženstva a školstva a Sandor Nuber, rakúsko-uhorský konzul z Chicaga. Stretnutie sa týkalo najmä Rusínov. Výsledkom diskusií boli tieto rozhodnutia úradníkov: 1) bojom proti rusínskemu pravosláviu bol poverený vizitátor, o. Korunovi za výstavbu nového chrámu (v Alegheny); 2) do Spojených štátov budú môcť vycestovať len tí kňazi, ktorí dostanú povolenie od biskupskej imigračnej komisie a  predsedu vlády; 3) aby sa zabránilo zbliženiu medzi uhorsko-rusínskymi a haličskými kňazmi, vizitátor dostal za úlohu odstrániť z USA haličských kňazov, ktorí sú z cirkevného hľadiska nespoľahliví (informovať o tom Vatikán), a predložiť uhorskej vláde návrhy, koľko uhorsko-rusínskych kňazov je potrebné nahradiť; 4) vizitátor dostal za úlohu nakloniť rusínsku tlač na maďarskú stranu; 5) na zasadnutí bol schválený nový rozpočet americkej akcie na rok 1903. /74

Maďarské úrady však veľmi precenili vplyv a autoritu kňazov medzi emigrantmi v USA. Tam už gréckokatolícki kňazi neboli "honoritatis" ("privilegovaní"), akými boli doma vo svojej európskej vlasti. Ako viete, do roku 1884 nebol v USA ani jeden gréckokatolícky kňaz, ale veriacich tam už bolo pomerne dosť a do roku 1907 nemali vlastného biskupa. V tomto období si veriaci začali stavať vlastné chrámy, organizovať sa do cirkevných spoločenstiev, udržiavať a voliť si vlastného kňaza. Veriaci si často platili kňaza, ktorý k nim prichádzal zo Starej vlasti. Cirkevné rady si nielen vydržiavali kňaza, ale aj samy spravovali cirkevný majetok. V dôsledku toho mal gréckokatolícky kňaz v USA úplne iné postavenie ako vo svojej bývalej vlasti. Okrem toho, že kňazi prišli do Nového sveta neskôr ako ich farníci, na rozdiel od svojich farníkov sa neponáhľali stať sa americkými občanmi, a preto podľa zákona nemohli prevziať ani kontrolu nad žiadnou organizačnou a mediálnou inštitúciou, napríklad najautoritatívnejšou a najmasovejšou organizáciou - Sojedenije (únie) gréckokatolíckych ruských bratstiev (založený v v roku 1892 vo Wilkes-Barre v Pensylvánii), ďalej len (Sojedenije GKRB).

V roku 1902 bolo zavedené pravidlo, podľa ktorého mohol byť členom predstavenstva Sojedenija len občan USA. Nesúhlasiac s touto požiadavkou, v júni 1902 apoštolský vizitátor o. Andrij Hodobaj verejne vyzval kňazov, aby opustili zasadnutia spolku, čo aj oni urobili. Zasadnutie sa konalo aj bez kňazov /75 a Hodobaj prehral svoj prvý vážny boj s novými reáliami v Novom svete. Mladý, energický, ambiciózny a arogantný vizitátor, ktorý sa chcel stať biskupom, si však z tohto fiaska nevzal žiadne ponaučenie. Navyše neuznával kňazov z Haliče, nepozýval ich na stretnutia, hoci podľa pápežských inštrukcií bol apoštolským vizitátorom všetkých gréckokatolíkov v USA. Dokonca sa mu podarilo zvýšiť antagonizmus medzi Uhrami, Maďarofilami a Nemaďaronmi vnútri vzťahu Rusínov a Slovákov. Okrem toho, že mal dostatočnú finančnú podporu od uhorskej vlády, na slávenie výročnej alebo slávnostnej služby Božiej si pýtal 200 USD a 50 USD za návštevu každej jednotlivej farnosti.  Už v roku 1902 mu kňazi vyčítali, že sa správa spôsobom nehodným vizitátorského úradu. /76

Takmer okamžite po príchode do Spojených štátov začal vizitátor Andrij Hodobaj usilovať o odvolanie Pavla Žatkoviča (1852-1914) z postu šéfredaktora hlavných rusínskych novín - Amerického ruského hlásnika. Budapštianska vláda zase v roku 1902 začala žiadať americkú vládu o vyhostenie a vydanie P. Žatkoviča do Uhorska, pričom tvrdila, že v roku 1892 nesplatil vláde pôžičku a pred odsúdením utiekol do Ameriky. Vyhostiť P. Žatkoviča z USA však nebolo možné: od decembra 1902 sa stal americkým občanom. /77

Napriek tejto vážnej právnej prekážke  o. A. Hodobaj neustupoval od svojho zámeru. V roku 1903 požiadal Julia Čučku, bývalého redaktora užhorodského časopisu "Nauka", ktorý prišiel do USA v roku 1901, aby viedol redakciu alternatívneho časopisu s názvom "Церковная наука" (Cirkevná veda). Avšak po zverejnení niekoľkých čísel v tom istom roku 1903 ho o. Hodobaj zrušil, pretože sa zdal veľkému maďaronovi príliš "schizmatický". /78

V roku 1904 poslal vizitátor do Budapešti nového kandidáta na post hlavného redaktora "Amerického ruského hlásnika". Navrhnutý na túto funkciu bol Emil Kubek, gréckokatolícky kňaz z eparchie Prešov, z farnosti Snakov. Formálnym dôvodom jeho cesty do Budapešti bolo jeho menovanie za farára v Bridgeporte (štát Connecticut). /79   Avšak na zhromaždení Sojedenija GRKB v Trentone (štát New Jersey) v tom istom roku 1904 bol opäť zvolený Pavol Žatkovič ako hlavný redaktor "Amerického ruského hlasnika" a v roku 1908 bol ustanovený ako doživotný hlavný redaktor. /80

Jediným úspechom apoštolského vizitátora Andreja Hodobaja v USA bolo založenie niekoľkých maďarských gréckokatolíckych farností v amerických mestách: v Homesteade (Pennsylvania), v Clevelande (Ohio), v Passaicu (New Jersey). Okrem toho bola pri gréckokatolíckej farnosti v Bridgeporte založená aj maďarská základná škola. /81

V auguste 1905 vláda v Budapešti obdržala memorandum, ktoré bolo napísané a podpísané duchovným z Zjednotenia GRKB o. Ákošom Kaminským a ďalšími štyrmi členmi vedenia Sojedenija vrátane jej predsedu Michala Jugasa. Okrem uvedených prehreškov a slabostí vizitátora, signatári žiadali, aby bol Andrej Hodobaj odvolaný z USA v záujme imigrantov a Uhorska. /82

Ešte väčšou škodou, ale už pre celú Karpatsko-rusínsku gréckokatolícku komunitu v USA, bol Hodobajov výber kňazov  na všetky voľné miesta po roku 1903. Noví kandidáti boli vybraní prostredníctvom špeciálnej biskupskej imigračnej Komisie pozostávajúcej z piatich rímskokatolíckych a dvoch gréckokatolíckych biskupov. Po schválení tejto komisie boli zvolení kňazi stále nútení získať povolenie na cestu do Spojených štátov  amerických od vedúceho komisie a úradu predsedu vlády Uhorska. /83

Aj keď v roku 1903 v Budapešti uvažovali o odvolaní A. Hodobaja a jeho nahradení inou, diplomatickejšou osobou, v roku 1906 bola uhorská vláda pripravená navrhnúť jeho kandidatúru na gréckokatolíckeho biskupa v USA. V júni 1906 Andrej Hodobaj informoval uhorskú vládu, že Kongregácia pre šírenie viery ho informovala, že gréckokatolícki kňazi v USA požadovali, aby biskup vymenoval kandidáta, ktorý by bol americkým občanom a nezávislý od Budapešti. O. A. Hodobaj oznámil vláde, že je pripravený ponúknuť Vatikánu, aby vymenoval o. J. Korotnokiho, ktorý v tom čase už mal americké občianstvo. V januári 1907 A. Hodobaj v liste pápežovi skutočne odporučil o. I. Korotnokiho ako kandidáta na biskupa pre gréckokatolíkov v USA. Aj uhorská vláda podporila jeho kandidatúru. /84

Ďalším kandidátom na biskupa bol doktor teológie o. Jurij Šuba, kánonik kapituly Mukačevskej gréckokatolíckej diecézy a profesor teologického seminára v Užhorode. Vatikán však mal výhrady k obom kandidátom. /85

V januári až februári 1907 sa rakúsko-uhorský veľvyslanec vo Vatikáne gróf I. Szechényi márne snažil presvedčiť kardinála Girolama Maria Gottiho, aby Svätá stolica vymenovala za biskupa kňaza z mukačevskej alebo prešovskej diecézy, pretože drvivá väčšina gréckokatolíkov v USA pochádzala z týchto dvoch cirkevných provincií. Podľa Szechényiho by kandidát na biskupa mal byť lojálny a verný k habsburskej dynastii a rakúsko-uhorskej monarchii. /86

Vatikán sa však rozhodol, že biskupom bude kandidát, ktorého navrhol haličský metropolita Andrej Šeptický - hieromonach ČSVV Soter Ortynský. Veľvyslanec sa o tom dozvedel 28. februára 1907.  /87

Maďarom sa nepodarilo presvedčiť Svätý stolec ani rozdúchanou v tlači hrozbou ruského pravoslávia v dedine Becherov na Prešovsku v rokoch 1901-1903, ani takouto istou hrozbou v dedine Iža na Maramoroši v roku 1903, ani súdnym procesom proti pravoslávnym v Maramoroš-Sigheti v rokoch 1903-1904. /88

8. marca 1907 kardinál Girolamo Maria Gotti oznámil vizitátorovi Andrejovi Hodobajovi, že jeho misia je ukončená a má sa vrátiť do svojej eparchie v Prešove v Uhorsku.   28. marca 1907 vláda Uhorska odvolala A. Hodobaja zo Spojených štátov amerických. /89  "Americká akcia" uhorskej vlády, ako možno usúdiť, skončila veľkým neúspechom. Neodbytná vláda v Budapešti, namiesto toho, aby uznala svoje chyby a chyby svojho "politického agenta", ocenila o. Andreja Hodobaja Rytierskym krížom Františka Jozefa bez hviezdy.  /90

Avšak teraz skončila "loptička" s možnosťou vymenovať biskupa pre amerických gréckokatolíkov "na strane" haličského metropolitu a rakúskej vlády.

Pod správou apoštolských návštevníkov (1892-1913): titulárny biskup Davlie Soter Ortinsky (1907-1913)

Až do začiatku dvadsiateho storočia Rímska stolica považovala Spojené štáty za misijné územie. Až 29. júna 1908 pápež Pius X. odstránil katolícku cirkev v USA z podriadenosti Kongregácie pre šírenie viery, čím potvrdil, že je riadnym členom Katolíckej "Ecclesie". /91

V októbri 1902 počas návštevy Ríma pri príležitosti 25. výročia pontifikátu pápeža Leva XIII, sa metropolitovi Andrejovi Šeptickému z Ľvova podarilo presvedčiť kardinála Girolama Mariu Gottiho, prefekta Kongregácie pre šírenie viery a kardinála Rafaela Merryho del Val, štátneho sekretára Svätej stolice, že je vhodné zriadiť nezávislé gréckokatolícke biskupstvo v Spojených štátoch a Kanade a že biskupom by mal byť rodák z Haliče. O tom bol presvedčený aj kardinál Francesco Satolli, ktorého pápež Pius X. poslal v roku 1904 do Spojených štátov, aby preskúmal situáciu gréckokatolíckej cirkvi. Podľa správy apoštolského delegáta Diomeda Falconia pre Kongregáciu pre šírenie viery bolo v roku 1905 v Spojených štátoch 84 gréckokatolíckych farností a 81 kňazov. Z nich 49 bolo ženatých, 9 vdovcov, 15 kňazov žilo v celibáte a 8 bolo mníchov. V dôsledku toho pápež 28. februára 1907 vymenoval haličského baziliánskeho mnícha Sotera (rodným menom Štefan) Ortynského za titulárneho biskupa v Davlii, 26. marca 1907 ho vymenoval za apoštolského administrátora gréckokatolíkov v Spojených štátoch, 1. apríla 1907 príslušné rozhodnutie zverejnilo konzistórium Ľvovskej arcidiecézy a 12. mája 1907 Andrej Šeptický vysvätil S. Ortynského za biskupa. /92

Od samého začiatku sa činnosť S. Ortynského komplikovala tým, že podľa nezmenených stanov IV. lateránskeho koncilu (1215) v Katolíckej cirkvi nemohli na jednom území vládnuť dve biskupské jurisdikcie. Všetci katolíci, ktorí žili na danom území, mali byť podriadení len jednému biskupovi latinského obradu a opateru nad veriacimi katolíkmi byzantského obradu bolo možné zveriť iba jeho obradovému vikárovi. /93

Rakúske úrady ľahko súhlasili s menovaním Sotera Ortynského za biskupa v Amerike, pretože tým sa chceli zbaviť nechceného "revolucionára v sutane" z Haliče, ktorý sa odlišoval od ostatných radikálnym ukrajinským patrotizmom, čo mu umožňovalo postaviť sa moskovofilom medzi celou rusínskou imigráciou v USA. /94  Avšak Ortynský nebol biskupom od roku 1907, ako často môžeme čítať u mnohých autorov, a o to viac, žiadna gréckokatolícka eparchia so sídlom v Philadelphii, ako bez dôkazov tvrdí kyjevský historik Stepan Vidňanský /95, nebola v roku 1907 vytvorená.

Naopak, uhorské oficiálne cirkvené a civilné kruhy, ako aj karpatorusínska cirkevná hierarchia v Užhorode a Prešove, dobre vedeli o účasti haličského metropolitu Andreja Šeptického na odstránení Andreja Hodobaja z postu apoštolského vizitátora a jeho nástupcu halíčana Sotera Ortynského, pričom gréckokatolíkov (veriacich aj kňazov) karpatorusínskeho pôvodu v USA bolo oveľa viac ako Rusínov-Ukrajincov haličského pôvodu. Najskôr Uhro-Rusíni (kňazi, aj laici) zo svojej hlavnej organizácie Sojedinenie GKRB priateľsky privítali Sotera Ortinského, keď prišiel do New Yorku. /96  Ale už o rok neskôr sa postavili proti nemu.

Osobne titulárny biskup Soter Ortynský odmietal zohľadňovať objektívnu realitu, s ktorou sa stretol v Novom svete, a trval na svojom preferovaní nacionalizmu pred náboženstvom. Vo svojom liste metropolitovi Šeptickému napísal: "Biskup Fircák [biskup Mukačevskej gréckokatolíckej eparchie Július Fircák (1891 - 1912) - V. F.] je prešibaný politik a neúprimná osoba. V Amerike má 43 príbuzných, ktorých sem poslal "jure caduco" [dočasným právom - V. F.], a už 10 rokov im doma drží farností. Skutočne neuveriteľné! Rád by videl svojho príbuzného na biskupskom stolci v Amerike, a preto podporuje svojich kňazov v ich boji."/97  Soter Ortynský však nemohol pochopiť, že pre uhorsko-rusínskych kňazov nie je biskupom, najmä keď od roku 1907 ním nebol. 

Medzitým sa na Uhorskej Rusi odohrala udalosť, ktorej nikto z miestnych karpatsko-rusínskych kňazov neprikladal význam. V roku 1907 navštívili Užhorod ľvovskí seminaristi - bohoslovci, ktorí, ako písali ľvovské katolícke noviny Niva, boli presvedčení, že sú na návšteve u Ukrajincov /98/. Čakalo ich však "trpké sklamanie". Medzi 79 žiakmi užhorodského seminára je sotva niekoľko uvedomelých Rusínov (Ukrajincov), zvyšok sú horliví Maďari a 12 Rumunov patrí k rumunskej národnosti". /99

Ľvovských hostí láskavo prijali v hoteli a poskytli im stravu, ale nič neurobili pre usporiadanie koncertu a bohoslužby. "Užhorodčania sa medzi sebou rozprávali po maďarsky, s našimi hovorili lámanou rusínčinou a väčšina z nich sa ľvovským hosťom úplne vyhýbala." V dôsledku toho "ľvovskí bohoslovci odišli bez rozlúčky aj s najslušnejšími z bohoslovcov, ktorých rektor nechcel uvolniť zo seminára". /100

Tento príklad je živým dôkazom hlbokých historických, kultúrnych, jazykových a mentálnych rozdielov, ktoré sa v priebehu mnohých a mnohých storočí vytvorili medzi haličskými a uhorskými Rusínmi. Túto skutočnosť dobre chápali karpatskí Rusíni v Uhorsku a ich súkmeňovci za oceánom, ale haličskí Rusíni ju tvrdohlavo odmietali.

Titulárny biskup Soter Ortynský sa vo svojej biskupskej činnosti musel riadiť apoštolským listom (bulou) pápeža "Ea Semper" ("Tak navždy") zo 14. júna 1907. Z jeho obsahu v žiadnom prípade nevyplývalo, že ide o biskupstvo pre amerických Rusínov, ako to pohotovo napísala haličská ukrajinská tlač v USA. Titulárny biskup bez diecézy, Soter Ortynský, prišiel do New Yorku 27. augusta 1907. O jeho obsahu sa dozvedel až 16. septembra 1907.  /101 Keďže americkí gréckokatolíci museli žiť podľa tohto dokumentu celé desaťročia, oplatí sa oboznámiť s jeho obsahom.

Bulla sa skladá zo štyroch kapitol a 36 článkov. Podľa tohto pápežského dokumentu patrí nominácia biskupa Svätej stolici. Nehovoríme o biskupovi s plnou mocou, ale skôr o obradovom biskupovi, ktorý je vo všetkom podriadený apoštolskému delegátovi vo Washingtone a všetkým latinským biskupom, v ktorých diecézach žili gréckokatolíci. Titulárny biskup z Davlie mal iba právomoci, ktoré mu udelili biskupi,  vrátane práva na kanonické vizitácie rôznych kolónií, ktoré však musel najprv ohlásiť miestnemu ordinariátu. Každé tri roky musel titulárny biskup podať správu Apoštolskému delegátovi o stave v kolóniách, ktorú on potom poslal do Ríma  Kongregácii na podporu viery. Možné spory medzi gréckokatolíckym obradným biskupom a latinskými biskupmi riešil apoštolský delegát vo Washingtone, s výnimkou odvolania sa k Svätej stolici. Na svoje zabezpečenie dostával biskup od každej komunity "katedrálku", ako to bolo zvykom v amerických diecézach. Sídlo biskupa bolo vo Philadelphii. /102

Pokiaľ ide o duchovenstvo, apoštolský list určil, že titulárny biskup z Davlie po dohode s apoštolským delegátom a miestnymi latinskými ordinármi urobí všetko pre otvorenie seminára pre prípravu kňazov. Všetci kandidáti na vysviacku musia žiť v celibáte. Právo obsadzovať voľné farnosti zostalo aj latinským ordinárom, ktorí sa mohli (ale neboli povinní) poradiť s biskupom pre gréckokatolíkov. Žiadny gréckokatolícky biskup z Európy nemohol ísť do USA alebo Kanady bez súhlasu Kongregácie pre šírenie viery. Počas pobytu v Amerike kňazi už neboli podriadení svojmu bývalému biskupovi, do  Európy sa budú môcť vrátiť iba s písomným súhlasom latinského biskupa, na ktorého území vykonávajú pastoračnú službu.

Na preloženie z jednej gréckokatolíckej farnosti do druhej alebo z jednej diecézy do druhej sa vyžadoval písomný súhlas latinského biskupa, ktorý mal právomoc preložiť kňaza, a gréckokatolícky biskup mal byť o tom len informovaný. Podobná požiadavka existovala aj v prípade kandidátov na kňazskú vysviacku, ktorí prichádzali zo svojich prvých európskych diecéz, ako aj v prípade menovania kňaza do farnosti, ktorú dostal. Kňazov mali podporovať iba cirkevné spoločenstvá; platobný poriadok kňazovi určil latinský biskup a s gréckokatolíckym biskupom mohli iba konzultovať. Gréckokatolíckym kňazom bolo pod hrozbou vyhlásenia nezákonnosti zakázané vykonávať pomázanie detí:  právomoc udeľovania tejto sviatosti zostalo  biskupovi, ale dokument nešpecifikoval, ktorému - latinském alebo gréckokatolíckemu. /103

Pokiaľ ide o gréckokatolíckych veriacich, pápežská bula vo všeobecnosti nič nezmenila: bez súhlasu Svätej stolice nebolo dovolené meniť obrad. Ďalšie články sa zaoberali dodržiavaním pôstov, sviatkov, manželstiev medzi gréckokatolíkmi a latinikami atď. /104.

Ako vidíme, titulárny biskup Soter Ortynský sa podľa ustanovení buly zodpovedal apoštolskému delegátovi vo Washingtone a stal sa pomocným biskupom všetkých rímskokatolíckych biskupov v Spojených štátoch amerických, na území ktorých v tom istom čase žili rusínski gréckokatolíci z Rakúsko-Uhorska. To znamenalo, že ho muselo uznať viac ako 30 biskupov. Právne postavenie biskupa Ortynského sa zachovalo až do mája 1913. Celých šesť rokov bol v zúfalej situácii a nemohol robiť takmer nič. /105

Titulárny biskup Soter Ortynský vysvetlil svoj postoj k bule na prvom kongrese gréckokatolíckeho duchovenstva v USA, ktorý zvolal 17. - 18. októbra 1907. Hoci tento pápežský dokument neprijal a ani nezverejnil, vytvorila sa proti nemu silná opozícia. 

Vymenovania Ortynského za biskupa kategoricky odmietali najmä karpatorusínski a niektorí haličskí emigranti. Podľa programu Ruskej cirkevno-osvetovej rady zo 14. mája 1908, odvolavajúcc sa na postoj Sojedenija GKRB, sa snažili "chrániť Uhro-Rusínov a niektorých Haličanov pred ukrajinskou propagandou", ktorú Soter Ortynský začal aktívne vyvíjať v Novom svete. /106

V roku 1907 mnohí americkí rímskokatolícki biskupi nesúhlasili s vymenovaním Sotera Ortynského za biskupa pre gréckokatolíkov v USA /107.  Pápež Pius X. 29. júna 1908 vyňal gréckokatolícku cirkev v Spojených štátoch z jurisdikcie Kongregácie pre šírenie viery, čím potvrdil, že je plnoprávnym členom katolíckej "Ecclesie" /108.

V čase príchodu Sotera Ortinského do Spojených štátov bolo karpatorusínskych kňazov približne dvakrát viac ako kňazov haličských. /109  "Považoval za svoju povinnosť," píše autor knihy Metropolita Andrej Šeptický o. Cyril Korolevský (1964), "vydať svoje pastierske listy a iné dokumenty v štyroch jazykových verziách: jednu pre veriacich, ktorí sa pridržiavali etymologického pravopisu; druhú pre zástancov fonetického pravopisu; tretiu pre tých, ktorí prišli z Križevskej diecézy, kde sa hovorí chorvátsky; a štvrtú pre veriacich, ktorí používajú maďarský jazyk. "Posledne menovaní v žiadnom prípade neboli praví Maďari," poznamenáva o. C. Korolevský "hoci o tom boli vytrvalo presvedčovaní; v skutočnosti to boli starí Rusíni alebo Rumuni, ktorí v priebehu storočí zostúpili na uhorskú rovinu a potom v dôsledku neustáleho kontaktu s Maďarmi osvojili si ich jazyk". /110

Ak by Soter Ortynský vo svojej arcipastierskej činnosti skutočne využíval jazykový synkriticizmus, teda prax, ktorú napríklad v 70. rokoch 17. storočia v Mukačevskej eparchii inicioval biskup Andrij Bačinský, nikdy by nemal také problémy s národnostným cítením svojich veriacich, ktorí pochádzali z rôznych únijných tradícií - brestskej (1596), marčanskej (1611), užhorodskej (1646), alba-juliánskej (1697- 1701), vo svojej obradovej a liturgickej praxi sa riadili uzneseniami rôznych synod - Zamoščskej (1720) a Viedenskej (1773), a mali osobitnú historickú, politickú, kultúrnu, jazykovú a etnickú identitu. /111  Naopak, Soter Ortynský chcel všetkých svojich veriacich vnímať predovšetkým ako Ukrajincov, a až následne ako kresťanov.

V roku 1909 mali gréckokatolíci v USA 140 chrámov, z toho 80 v Pensylvánii, 14 v New Yorku, 12 v Ohiu a 10 v New Jersey. Celkovo tu v tom čase pôsobilo približne 112 - 118 kňazov, z ktorých 62 pochádzalo z podkarpatskej časti Uhorskej Rusi (mukačevská a prešovská eparchia). Ako vidíme, karpatorusínskí duchovní tvorili viac ako polovicu gréckokatolíckeho kléru v USA. Z týchto 112 - 118 kňazov bolo 64 ženatých, 23 ovdovených a 25 kňazov žilo v celibáte /112.  Približne v tomto istom období bolo v Kanade 93 gréckokatolíckych chrámov, z ktorých len 21 vlastnila cirkev ako "baziliánske" alebo "gréckokatolícke" farnosti. /113

Rôzne bratstvá hrali hlavnú úlohu pri organizovaní náboženského a spoločenského života gréckokatolíkov v Spojených štátoch. Od roku 1909 boli štyri najuznávanejšie bratstvá nasledovné: 1) najpopulárnejšia a najstaršia "Ruský gréckokatolícký spolok", založený v Pensylvánii v roku 1892, takmer celý pozostávajúci z Rusínov a Slovákov z Prešovska, Podkarpatska a Maramoroša, mala 542 bratstiev s 22 490 členmi a nové združenie pre mladých ľudí malo 163 bratstiev s 5 400 členmi. V meste Homestead v Pensylvánii vychádzal týždenník v rusínskom a slovenskom jazyku Americko-rusínsky vestník, ktorý bol vydávaný v rusínskom aj slovenskom jazyku. Zväz a jeho členovia zastávali rusofilské postoje; 2) druhým bol Ruský ľudový zväz, založený v roku 1894 v New Yorku, ktorý pozostával najmä z Haličanov a mal 249 bratstiev s 12 760 členmi. Zväz vydával v New Yorku ukrajinský týždenník Svoboda s fonetickým pravopisom; 3) ďalším bol Spolok ruských bratstiev, založený 1. júla 1900, ktorý mal 120 bratstiev so 6 500 členmi a pozostával prevažne z haličských moskofilov inklinujúcich k pravosláviu. V Oliphante v Pensylvánii vydával týždenník Pravda v haličsko-rusínskom jazyku s etymologickým pravopisom; 4) štvrtý spolok Rímskokatolícka a gréckokatolícka jednota, ktorý pôsobil v Pensylvánii ako slovanský spolok, mal 175 bratstiev s približne 9 000 členmi, z ktorých tretinu tvorili ukrajinskí katolíci. Vydávali týždenník Bratstvo, politicky neutrálny katolícky časopis. Okrem týchto štyroch titulov vychádzal v New Yorku aj čisto náboženský časopis Dušpastier. /114

Soter Ortynský bol pôvodom z Haliče, aj keď v tom čase bolo v Spojených štátoch viac prisťahovalcov z Podkarpatska ako Haličanov.  Prirodzene, vymenovanie Rusína-Ukrajinca s radikálnymi národnými názormi z rakúskej Haliče, ktorý zastupoval menší počet duchovných a veriacich, a nie karpatského Rusína z Uhorska, objektívne vyvolalo neskrývaný odpor a protesty. "Uhro-Rusínom," poznamenáva Marta Bohačevská-Chomiak, "sa však nepáčilo, že tento haličský biskup ich nútil nazývať sa Ukrajincami, a nie starodávnym spôsobom - Rusínmi. Sťažovali sa na to vo Vatikáne, ten bol vždy proti akýmkoľvek inováciám spôsobeným národnostnými a politickými faktormi mimo Cirkvi". /115

Opozíciu proti haličskému biskupovi viedli karpatský kňaz Ioann Uhrin (1908) a haličský kňaz o. Konstantin Lavrišin (1909). Kanadský historik podkarpatsko-ukrajinského pôvodu Osyp Danko ho nazýva o. Korneliom Lavrišinom, ktorý prišiel do USA z Mukačevskej diecézy v roku 1891 a bol navrhnutý ako kandidát na biskupa niektorými karpatsko-rusínskymi kňazmi. Spolu s redaktorom Amerického-rusínskeho vestníka Pavlom Žatkovičom viedol boj proti S. Ortynskému, čo, samozrejme, hralo do karát ľuďom z uhorskej vlády z "americkej akcie". Tento zápas mal však aj ďalšiu dimenziu. Otec Ján Korotnoki napríklad napísal, že tento (boj) "chráni náš rusínsky ľud v Uhorsku pred nebezpečenstvom haličského Ukrajinca a radikálneho biskupa". /116

V tomto kontexte je ťažké súhlasiť so záverom Osypa Danka, ktorý píše: "Kým kňazi z Haliče boli spočiatku ochotní uznať Hodobaja  za svojho vizitátora, ale on ich neuznal, väčšina podkarpatských kňazov biskupa Ortynského neuznala, hoci sa k nim správal ako ku kňazom svojej diecézy". /117

Celý problém nespočíval v tom, že nielen haličskí, ale dokonca ani niektorí uhro-rusínski kňazi sa neponáhľali uznať Andrija Hodobaja za svojho vizitátora. Najväčším problémom však bolo, že v rokoch 1907 - 1913 bol S. Ortynský iba titulárnym biskupom bez diecézy, podriadený všetkým biskupom latinského obradu, ktorých kanonické územie obývali gréckokatolícki veriaci v UŠA.

Dňa 19. apríla 1909 haličskí gréckokatolícki biskupi na konferencii požiadali Sotera Ortinského, či by súhlasil, aby sa v jeho mene obrátili na Vatikán s prosbou o revíziu obsahu buly "Ea Semper" zo 14. júna 1907.   /118

V roku 1909  64 zo 75 karpatských kňazov z mukačevskej a prešovskej diecézy žiadalo samostatného biskupa pre karpatských Rusínov. /119   Jadro tohto "frontu" proti S. Ortynského tvorilo viac ako 40 karpatsko-rusínskych kňazov a niekoľko haličských moskofilských kňazov. 11.-12. januára 1910 vyhlásili "zlúčené sily" na národnom zhromaždení v Johnstowne (Pensylvánia) autonómiu Karpatsko-ruských farností. /120 Soter Ortynsky však naďalej predstieral, že je biskupom všetkých gréckokatolíkov v USA. Ako sa čoskoro ukáže, bola to jeho fatálna chyba.

V septembri 1909, s cieľom vyriešiť existujúce rozpory, rokoval haličský metropolita Andrej Šeptický vo Ľvove s mukačevským biskupom Julijom Fircákom. Podľa súčasného ľvovského historika Stepana Kačarabu sa pokúsili implementovať dohody dosiahnuté počas návštevy v USA v roku 1910.  /121

Andrej Šeptický zrejme ešte pred svojím odchodom do Spojených štátov v roku 1910 požiadal amerického gréckokatolíckeho kňaza Vasyľa Mereňkova, aby mu poslal informácie o stave GRKC v severnej Amerike. Stav, ktorý o. Mereňkiv opísal v dlhom a kritickom liste na 11 stranách papiera, bol vo všeobecnosti pravdivý. "V USA je situácia našej cirkvi - biskupa aj duchovenstva - v súčasnosti beznádejná. Cíti to tak biskup, ako aj duchovenstvo. Skutočne, ešte nikdy nebolo také zlo a taký zmätok v hlavách. Všetko je v bezradnej kríze. Chaos sa šíri od biskupskej kancelárie až po poslednú farnosť. Hľadajú cesty, ale nemôžu sa vyhnúť otázke, čo spôsobuje túto situáciu. Samotná situácia je vlastne príčinou. Preto nenachádzajú východisko," písal kňaz metropolitovi. /122

Vasyľ Mereňkov obviňoval americký liberalizmus, odmietavý postoj kňazov k farníkom, vulgárne útoky na protestantizmus, obvinil duchovenstvo v USA z "pochlebovčstva, servilizmu, nedôvery,  podozrievavosti, z úplatkárstva a korupcie."

"Je to znamenie," napísal kňaz metropolitovi, "že morálne motívy sa vytratili a kresťanskú agendu nahradil zisk.

Hlavnú vinu za takýto zlý stav GRKC v USA však o. Mereňkiv pripísal titulárnemu biskupovi Soterovi Ortynskému. Ocenil jeho kvality ako "energiu, horlivosť a misionárske schopnosti", autor listu Šeptickému by však u biskupa rádšej videl "opatrnosť, rozvahu, dávku nezištnej obetavosti, lásky a dlhodobejší plán. Potom by konštrukcia stavby ešte nebola ani zďaleka hotová, ale bola by ukotvená a pevná. /123

Otec Vasilj Mereňkiv, prekvapujúco, tvrdil, že v tejto situácii by bolo gréckokatolíckemu duchovenstvu lepšie, aspoň dočasne, zostať podriadený miestnym rímskokatolíckym biskupom: "Je ľahšie vyrovnať sa s 10 anglo-americkými biskupmi, ako s 50 ruskými farnosťami, výbormi, zhromaždeniami. "Podľa jeho názoru chronické spory medzi biskupom, kňazmi a komunitami znemožňujú cirkevnú aj občiansku organizáciu prisťahovalcov. "Ak by si národ časom zvykol na to, že za ruským biskupom, hoci je generálnym vikárom, stojí právo, a to čo povie biskup, povie kňaz a povie aj právnik, potom by od faktickej nezávislosti bol len krok k nezávislosti "de lege". /124 

Napriek pomerne objektívnemu opisu stavu RKC v Spojených štátoch a jej správcu, titulárneho biskupa Davlie Sotera Ortynského, sa metropolita Andrej Šeptický v lete 1910 počas svojej návštevy Ameriky rozhodol napraviť nízku reputáciu svojho chránenca. Posvätil katedrálu Nepoškvrneného počatia Panny Márie vo Philadelphii a areál budúceho seminára neďaleko Yorktownu vo Virgínii. Zatiaľ čo metropolitu vítali davy bežných veriacich, vedúci predstavitelia haličsko-ukrajinskej komunity sa mu otvorene vyhýbali, čím demonštrovali svoju nedominantnosť. To, čo Šeptický videl na vlastné oči, mu dalo všetky dôvody, aby ešte viac apeloval na Rím o povýšenie gréckokatolíckeho exarchu do dôstojnosti plnej biskupskej jurisdikcie. /125

Avšak po Šeptického návrate do Ľvova, ako poznamenáva Stepan Kačaraba, "rozpory medzi haličskými a karpatskými kňazmi" sa stali otvorene nepriateľskými. Príčinou bolo zasahovanie biskupa Soter Ortynského do činnosti Ruského ľudového zväzu v Amerike, ktorého bol čestným členom. Počas XI. hlavného zjazdu RĽZ v septembri 1910 v Clevelande (Ohio) titulárny biskup navrhol jej premenovanie na Ruskú ľudovú gréckokatolícku úniu. "Túžba Sotera Ortynského usmerňovať činnosť zväzu výrazne náboženským smerom vyvolala nebývalú reakciu podkarpatských kňazov," poznamenáva S. Kačaraba. /126    V skutočnosti Ortinskému na tom "náboženskom" záležalo zo všetkého najmenej.

"Po Vašom odchode," písal Soter Ortynský Andrejovi Šeptickému, "sa moji Maďari stali ešte horšími [takto sa vyjadroval o podkarpatských Rusínoch z Maďarska - V. F.] a začali o Vás tvrdiť, že ste klerikálny Ukrajinec a vaša podstata je rovnaká, ako moja. Preto podali novú dlhú sťažnosť do Ríma s chúťkami na maďarského biskupa [karpatorusínskeho - V. F.].

V sťažnosti mnoho klamali a nakoniec povedali, že nie sú chamtiví: nemáme nič, aby Ortinský zostal biskupon pre Ukrajincov, ale pre Uhrov [karpato-Rusínov - V. F.]  prosíme svojho. Teraz list odíde do Ríma. To je cigánsky národ bez štipky náboženskej výchovy [...]. Biskup Fircák je vinný, že dáva podporu svojim násilníckym buričom" [krajanom - V. F.].  /127

Zatiaľ neviem, či sa slová haličského biskupa v USA nejako dostali ku karpatským Rusínom a ich kňazom v Novom i Starom svete, ale "cigánsky ľud bez omrvinky náboženskej výchovy", ako ukrajinský farár pohŕdavo nazval časť svojho stáda, si zaslúži pozornosť historikov gréckokatolíckej cirkvi oboch cirkevných tradícií. Toto "cigánske" stádo, ako to povedal S. Ortynský, bolo v skutočnosti pod jurisdikciou jeho metropolitného arcibiskupa Ostrihoma a primasa katolíckej cirkvi Uhorska a nie haličského metropolitu Šeptického, ktorá sa riadila pokynmi Viedenskej synody z roku 1773, a nie podľa uznesení Zamoščskej synody z roku 1720.  Soter Ortynský o tom všetkom nemohol nevedieť.

Nie je prekvapujúce, že po takomto incidente s otvorene xenofóbnym a rasovým podtónom "rozpory medzi haličským a karpatsko-rusínskym duchovenstvom v Spojených štátoch nikdy neboli prekonané", čo bolo zásluhou práve "titanského úsilia S. Ortynského", ako píše ľvovský historik S. Kačaraba /128/, a "cigánsky ľud bez štipky náboženského vzdelania", ako sa o niektorých svojich veriacich karpatsko-rusínskeho pôvodu z Maďarska pohŕdavo vyjadril jeden ukrajinský biskup z Haliča. Podobne je ťažké súhlasiť s tvrdením Marty Bohačevskej-Chomjakovej, ktorá sa domnieva, že "biskup Ortynský sa snažil zmierniť rozdiely, ktoré vznikli medzi týmito dvoma skupinami emigrantov v procese zakladania gréckokatolíckych farností v Amerike. /129    Práve naopak, podľa svedectiev, ešte viac zhoršil vzťahy medzi Rusínmi z maďarského Podkarpatska a Ukrajincami z rakúskej Haliče. A nebol jediný.

Opisujúc zložité vzťahy medzi haličskými a uhorskými gréckokatolíckymi kňazmi v USA, autor knihy o metropolitovi Andrejovi Šeptickom, o. Cyril Korolevský, ktorý v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia na vlastné oči videl stav gréckokatolíckych cirkví na oboch stranách Karpát, vyvodil rovnako tendenčné závery. Takto píše o zákonných obmedzeniach činnosti titulárneho biskupa Davlie Sotera Ortinského: "A to nie je všetko. Jeho klérus bol rôznorodý: kňazi z Haliče boli vo všeobecnosti dobrí, niektorí dokonca vynikajúci, čo sa nedalo povedať o kňazoch zo Zakarpatska.  /130

Rímskokatolicky kňaz C. Korolevský vyvodzuje svoj záver na základe slov samotného Andreja Šeptického, ktorý v júli 1910 prvýkrát prišiel do Spojených štátov, zdržal sa tam takmer mesiac, aby navštívil čo najviac osád, posvätil katedrálny chrám vo Filadelfii a ako "... dobrý znalec v tejto veci hodnotil tamojšie duchovenstvo". /131  "Po príchode do USA našiel biskup Ortynský duchovenstvo, ktoré tam pôsobilo už roky a bolo dosť nepriateľské. Spočiatku ho neprijali dobre. Boli to ženatí a bohatí kňazi, ktorí mali určitý vplyv na ľudí a ktorí si, čo bolo veľké zlo, získali podporu svojich biskupov zo starej krajiny. Títo kňazi, ktorí prišli z Uhorska, sa snažili len zbohatnúť a využívajúc dôveru ukrajinského a slovenského národa gréckeho obradu v Uhorsku, vytvárali prostredníctvom vytvárania falošnej verejnej mienky prekážky, ktoré bránili biskupovi Ortynskému priblížiť sa k ľudu," napísal Šeptický. /132

Andrej Šeptický a po ňom i Cyril Korolevský nemohli nevedieť, že tými hlavnými prekážkami bol apoštolský list "Ea Semper" zo 14. júna 1907, a nie gréckokatolícky klérus z Uhorska. Xenofóbne názory dvoch významných cirkevných osobností dvadsiateho storočia radšej ponechám bez komentára.

Keďže Soter Ortinský sa nemohol usadiť v New Yorku kvôli neuveriteľne vysokým cenám pozemkov, rozhodol sa usadiť vo Filadelfii. Po tom, čo si vzal pôžičku vo výške 500 000 USD s ročným úrokom 30 000 USD /133 , sa titulárny biskup veľmi zadlžil. Každý štát mal vlastné právne predpisy týkajúce sa registrácie majetku a cirkví. V Pensylvánii, kde pôsobila väčšina zborov, boli zakladateľmi a vlastníkmi kostolov takmer vždy správcovia, t. j. správca alebo člen cirkevnej rady (collegium). Títo správcovia mohli voľne predávať alebo kupovať majetok a disponovať všetkými cirkevnými príjmami. Vybrali istú sumu od veriacich, platili kňaza a zbor a zodpovedali sa len farskému zhromaždeniu. Do farnosti pozývali kňaza alebo sa ho zbavovali podľa vlastnej vôle. Kňazi nemali prakticky žiadne právomoci okrem vedenia bohoslužieb a udeľovania sviatostí,  všetko ostatné záviselo od správcov. Predsedom správnej rady bola vždy svetská osoba, rovnako ako tajomník a pokladník. Veriaci boli na tento systém, ktorý používali protestanti a pravoslávni, takí zvyknutí, že ho považovali takmer za právoplatný. Soter Ortinský sa pokúšal tento systém zmeniť, ale nedosiahol nič iné ako nekonečné súdne spory a značné finančné vydaje /134.

V roku 1912 založil titulárny biskup Davlie Soter Ortinský Zväz ukrajinských katolíkov  "Prozreteľnosť", ktorý mal vyslovene národný a náboženský charakter. S cieľom spojiť Haličanov a Uhrov-Rusínov na neutrálnom poli biskup založil verejnú organizáciu s nie veľmi úspešným názvom "Rus´ka rada", čo vyvolalo nezhody medzi prisťahovaleckou komunitou /135.

V roku 1912 titulárny biskup Davlie Soter Ortinsky založil Úniu ukrajinských katolíkov "Prozreteľnosť", ktorá mala vyslovene  národny a náboženský charakter. S cieľom spojiť Haličanov a Uhrov-Rusínov na neutrálnom poli biskup založil verejnú organizáciu s nie veľmi úspešným názvom "Rus´ka rada", čo vyvolalo nezhody medzi prisťahovaleckou komunitou /135.

Pod správou ordinára biskupa Sotera Ortinského, ČSVV (1913-1916)

Keď sa proces menovania biskupa naťahoval, vo Vatikáne vzrástli obavy po informácii Apoštolského delegáta v USA Pietra Fumasoniho-Biondiho, že bez biskupa by 300 gréckokatolíckych farností s 231 kňazmi, slúžiacimi pol miliónu veriacich mohlo prejsť do pravoslávnej cirkvi /136 a s najväčšou pravdepodobnosťou ruskej (promoskovskej).

Nakoniec 28. mája 1913 Svätá stolica mu udelila "plnú a riadnu biskupskú jurisdikciu" a 29. mája 1913 bol zriadený nezávislý gréckokatolícky exarchát v USA. Od tohto momentu môžeme hovoriť o existencii nezávislého gréckokatolíckeho exarchátu v Spojených štátoch, o ktorý sa stará apoštolský delegát vo Washingtone. /137

Od roku 1913 žilo v 152 gréckokatolíckych farnostiach v Spojených štátoch približne 500 tisíc Rusínov z Haliče a Uhorska, o ktorých sa duchovne staralo 154 kňazov /138. Bola to nová gréckokatolícka cirkevná provincia, na čele ktorej stál prvý plnoprávny biskup Soter Ortinský.

Napriek tomuto hierarchickému povýšeniu otcovia I. Uhrin a K. Lavrišin 16. októbra 1913 predložili biskupovi S. Ortinskému svoje 15-bodové požiadavky. Vzhľadom na početnú prevahu karpatsko-rusínskeho prisťahovalectva do USA nad haličským prisťahovalectvom sa ich hlavná požiadavka prirodzene zúžila na to, aby mali samostatného uhorsko-rusínskeho biskupa. 

Apoštolská stolica 17. augusta 1914 dekrétom Kongregácie pre šírenie viery "Cum Episcopo" ("S biskupom") schválila plnú kanonickú jurisdikciu biskupa Sotera Ortinského nad celou Gréckokatolíckou cirkvou a gréckokatolíkmi byzantského obradu v Spojených štátoch /139.

Preto nie je dôvod hovoriť o zriadení a pôsobení samostatnej, nezávislej gréckokatolíckej diecézy v Spojených štátoch, ako aj o pokusoch niektorých súčasných historikov uniatskej cirkvi "odukrajinizovať" etnický radikalizmus biskupa Sotera Ortinského /140. Jeho jurisdikcia zahŕňala 152 farností, 154 kňazov a 500 000 veriacich prisťahovalcov z Uhorska, Haliče a Bukoviny /141, z ktorých viac ako polovica bola karpatsko-rusínskeho pôvodu.

Práve kvôli vlastnému národnostnému šovinistickému postoju bol biskup Ortinsky nútený nakoniec ustúpiť. V roku 1914 vymenoval dvoch generálnych vikárov: Augustína Kompordaja pre duchovných a veriacich ukrajinskej národnostnej orientácie a Oleksandra Dzubaja pre farnosti karpatsko-rusínskej národnosti. Každý z nich mal sedem asistentov /142.  Tým sa však administratívne rozdelenie gréckokatolíckeho cirkevného života v Spojených štátoch neskončilo.

Užhorodský historik Viktor Kyčera s odvolaním sa na archív československého ministerstva zahraničných vecí píše, že haličsko-ukrajinský biskup Soter Ortinský dostával od uhorských úradov ročný príspevok vo výške 4 000 dolárov /143. Žiaľ, v cirkevnej historiografii je to neznámy fakt a bádateľ nevysvetľuje, prečo Ortinský dostával takú veľkú sumu peňazí z Budapešti, kde ho otvorene nemali radi. Môžeme sa len domnievať, že pred vojnou sa Soter Ortinský prepravil cez oceán a prišiel do uhorskej časti habsburskej monarchie, aby osobne rokoval s uhorskou vládou o financovaní výstavby gréckokatolíckeho seminára v USA  /144.

Po návrate do USA, krátko pred smrťou na zápal pľúc, 24. marca 1916, Soter Ortinský odporučil dvoch apoštolských správcov: Petra Poňatišina - pre Rusínov z Haliče (haličských Ukrajincov) a Gabriela Martyaka (ako jeho zástupca) - pre Rusínov z Uhorska (karpatskí Rusíni) /145.

"Nemohol urobiť nemožné," poznamenáva M. Bohačevská-Chomjak, "vštepiť gréckokatolíckej cirkvi na americkej pôde myšlienku jednoty a spolupráce medzi Haličanmi a Podkarpatcami." /146.

Podľa právomocí, ktoré apoštolský delegát v Spojených štátoch, Monsignor Giovanni Bonzano, dostal 28.marca 1916 od Kongregácie pre šírenie viery, 11. apríla 1916 vymenoval za apoštolských správcov dvoch radových  kňazov: Gabriela Martyaka - pre Rusínov a Slovákov, rodákov z Uhorskej  Rusi (Prešovsko, Podkarpatsko a Maramoroš) a Petra Poňatišina pre Rusínov-Ukrajincov, ktorí prišli z Haliče. "Kvôli rozdielom v zvykoch a tradíciách," poznamenáva o. K. Korolevský "bolo rozhodnuté oddeliť tieto dva etnické prvky. Takýto systém existoval až do konca vojny a ešte neskôr" /147  v skutočnosti takýto systém existuje dodnes.

V tom čase, samozrejme, nikomu nenapadlo, že toto rozdelenie sa v krátkom čase stane základom pre vznik dvoch samostatných exarchátov a v budúcnosti - dvoch diecéz a samostatných metropolitných cirkví s vlastným právom (Ecclesia sui iuris) - rusínskej a ukrajinskej. Hlavným dôvodom tohto cirkevného rozdelenia bol nepochybne ukrajinský šovinizmus Sotera Ortinského a jeho odmietavý a ponižujúci postoj ako biskupa k tej časti veriacich, ktorí tvorili väčšinu jemu zvereného stáda a boli skôr karpatsko-rusínskeho než haličského pôvodu.

Pod správou diecéznych administrátorov o. Petra Poňatišina a o. Gabriela Martyaka (1916-1924)

Biskup S. Ortinský  vo svojej poslednej vôli uviedol, že len jeho nástupca, nový biskup ruténskej národnosti, bude mať plné právo disponovať jeho osobným a cirkevným majetkom. Toto obmedzenie zviazalo ruky správcom P. Poňatišinovi a G. Martyakovi, ktorí, nemajúc biskupskú hodnosť, nemohli plnohodnotne spravovať financie a majetok cirkvi /148.

10. októbra 1916 sa halíčski kňazi z "Ruskej rady" (Z. Orun, V. Čaplinský, M. Kinaš, A. Ulický, V. Dovhovič, M. Podhorecký a V. Hrivňak) zišli na kongrese v New Yorku, kde založili Spoločnosť svätého Pavla, ktorá bola zameraná na duchovný rozvoj gréckokatolíckeho duchovenstva. 1. novembra 1916 protestovali otcovia I. Konstantkevič, L. Levický, I. Veligorský a V. Gosiruk proti použitiu výrazu "руський" vo farnostiach karpatských Rusínov. Ctihodní kňazi sa tiež obrátili na apoštolského delegáta vo Washingtone kvôli porušovaniu finančnej disciplíny medzi uhorsko-rusínskym duchovenstvom v USA a žiadali, aby bol čo najskôr vymenovaný nový biskup /149.

Len čo sa správa o smrti Sotera Ortinského dorazila do Ríma, oficiálna Budapešť začala lobovať za vymenovanie nového biskupa, ktorý by vypočul želania uhorskej vlády. V posledných rokoch rakúsko-uhorskej monarchie sa Maďari vytrvalo snažili ovplyvniť Vatikán, aby vymenoval gréckokatolíckeho biskupa pre Rusínov v USA. Ambiciózny Oleksandr Dziubaj sa v roku 1916 nezmieril so stratou moci a podobne ako Alexij Tóth (1891) konvertoval na pravoslávie. Cirkevná kariéra Oleksandra Dziubaja v GKC možno nevyšla nielen pre jeho nepopularitu medzi haličskými kňazmi, ale aj preto, že Vatikán bol pobúrený prílišnou aktivitou uhorskej vládnej lobby /150. V takýchto prípadoch, píše M. Bohačevská-Chomjak, bola Apoštolská stolica vo všeobecnosti ochotná vyjsť v ústrety úradom katolíckych krajín, ale nemala rada otvorený nátlak a obávala sa, že uhorský  biskup sa odcudzí gréckokatolíkov Galícii /151.

7. augusta 1916 bol Oleksandr Dziubaj v Pittsburghu vysvätený za biskupa. Do roku 1922 sa Dziubajovi podarilo obrátiť na pravoslávie 30 až 40 farností veriacich Lemkov z bývalej rakúskej Haliče a vysvätil "mnoho kňazov pochybnej kvalifikačnej úrovne".

V roku 1924 však biskup Oleksandr Dziubaj prestúpil späť do Katolíckej cirkvi a na dlhú dobu žil v kláštore v Graymore. Zomrel v Trentone v roku 1933 ako katolík /152. 

Medzitým ďalší správca GKC v Spojených štátoch, otec Peter Poňatišin, "oslaboval svoju morálnu autoritu v očiach duchovenstva tým," ako poznamenáva Myron Kuropas, "že bol vnímaný viac ako politický než duchovný vodca /153.  Po zosnulom biskupovi Soterovi Ortinskom zostali okrem iného veľké dlhy a nekončiace sa súdne spory. Ako už bolo spomenuté, založil cirkevnú úverovú spoločnosť bez toho, aby sa riadne postaral o právne formality jej legitimizácie. Taktiež investoval peniaze svojich farníkov do rakúskych dlhopisov, ktoré po tom, ako sa Rakúsko-Uhorsko stalo nepriateľom USA, sa nedali predať a vrátiť prostriedky vkladateľov.  Tieto investície sa rozplynuli v novembri 1918 so zánikom Rakúsko-Uhorskej monarchie.

Gréckokatolícka katedrála v Philadelphii bola na vtedajšie pomery  zaťažená obrovským dlhom vo výške 120 000 USD. Navyše, biskup Ortinský si v určitom čase kúpil dom za 12 000 USD. Bankový úver na kúpu získal cez prostredníka, ktorý v tomto dome momentálne býval so svojou dcérou /154.

Pápež Benedikt XV. 1. mája 1917 "motu proprio" (z vlastnej iniciatívy) "Dei providentis" nahradil Komisiu pre východnú cirkev pri Kongregácii pre šírenie viery novou, nezávislou a efektívnejšou štruktúrou - Kongregáciou pre záležitosti východnej cirkvi. Dňa 15. októbra 1917 založil Inštitút vyšších orientálnych štúdií. Svojimi rozhodnutiami podľa otca Augustína Babjaka "pápež zdôraznil vlastné chápanie nadnárodnosti cirkvi, ktorá nie je ani latinská, ani slovanská, ale katolícka" /155.

V liste Kongregácii pre šírenie viery z 23. septembra 1917 apoštolský delegát v USA, arcibiskup Giovanni Bonzano, informoval, že ak nebude okamžite vymenovaný nový biskup pre gréckokatolíkov, katolícka cirkev bude čeliť "úplnému kolapsu" a väčšina veriacich prestúpi na pravoslávie /156.  Pred tým istým varoval aj otec Gabriel Martyak vo svojich poplašných prosebných listoch do Ríma /157.

Zároveň sa niektorí rímskokatolícki biskupi v SŠA a dokonca aj niektorí gréckokatolícki kňazi domnievali, že najlepším spôsobom riešenia ich problému je ich podriadenie pod jurisdikciu rímskokatolíkov. Rímski kardináli mali obavy najmä o haličských Ukrajincov, ktorí v Amerike neboli zvlášť pripútaní k Apoštolskej stolici /158.

Jednou z prvých úloh generálneho sekretára, kardinálov a členov novovytvorenej Kongregácie pre záležitosti východnej cirkvi bolo zhromažďovanie a spracovanie údajov o nových kandidátoch na biskupa pre gréckokatolíkov v Spojených štátoch. Po preskúmaní všetkých dostupných materiálov boli v kongregácii sformulované tri kľúčové otázky: 1) mali by byť pápežovi ponúknutí kandidáti na nástupcu biskupa S. Ortinského ako ordinára pre veriacich rus´kého obradu (Ruthenian riti) žijúcich v USA, a ak áno, kto presne?; 2) mal by byť novozvolený biskup priamo povinný dodržiavať predchádzajúce rozhodnutia Svätej Kongregácie pre šírenie viery týkajúce sa seminára pre výchovu rus´kých kňazov v USA? 3) mali by sa zabezpečiť hmotné statky a majetky patriace rukému (ruthénskemu) spoločenstvu, aby sa zabránilo ich rozptýleniu po smrti biskupa, a ak áno, ako? /159.  Riešenie týchto problémov zdedil v roku 1922  kardinál Achille Rati.
 
Ako vyplýva z knihy o. Cyrila Korolevského o metropolitovi Andrejovi Šeptickom (1964), ktorá vyšla po autorovej smrti (1959), okrem rôznorodosti gréckokatolíckych emigrantov v USA a Kanade, boli prekážkou efektívnej práce Sotera Ortinského a nového biskupa (ktorého mal vymenovať pápež) po jeho smrti (1916) ťažkosti vyplývajúce z politických rozdielov medzi Ukrajincami: jedni boli moskofili, druhí ukrajinofili. Na Korolevského mal silný vplyv Andrej Šeptický, Ľvov a ukrajinská idea: "Bola tu aj tretia strana: združovala tých, ktorí prišli zo Zakarpatska, podľa jazyka - Ukrajincov alebo Slovákov, pretože celá západná časť Prešovskej diecézy bola slovenská /160.

Napriek tomu, že karpatskí Rusíni boli jednou z najmenších skupín európskych prisťahovalcov do Spojených štátov pred prvou svetovou vojnou, známy slovensko-americký historik habsburskej monarchie Viktor S. Mamatey sa domnieva, že mali najväčší vplyv na osudy svojich bývalých krajanov v ich historickej vlasti v rokoch 1918-1919 a na politické dejiny Európy v dvadsiatom storočí vôbec /161.

Od začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia sa nikto z kňazov a veriacich, ktorí sa prisťahovali do Spojených štátov z Uhorskej Rusi pred rokom 1914 (Prešovsko, Podkarpatsko a Maramoroš) alebo z Podkarpatskej Rusi a východného Slovenska po roku 1919, ktorých bolo v roku 1921 približne 250 000 karpatských gréckokatolíkov, nepovažovali sa za Ukrajincov, nehovoriac o tom, že by hovorili ukrajinsky doma alebo v emigrácii/diaspóre /162.

Cyril Korolevský si sám protirečí. Podľa neho ukrajinské nacionalistické myšlienky nikdy nezískali sympatie rusínskeho obyvateľstva, ktoré bolo extrémne separatistické a veľmi pripevnené k svojim miestnym tradíciám, preto si vôbec nesnívalo o veľkej Ukrajine. Napriek tomu, že odmietali prípadnú anexiu zo strany Ruska, považovali sa za Rusov a uprednostňovali ruskú kultúru. Ich hovorený jazyk sa nezhodoval s ľudovým dialektom, ktorým sa hovorí v Haliči. Ani ich zvyky, ani cirkevné tradície sa nezhodovali. Odlišovali sa aj v spôsobe spevu, hoci podobne ako v Haliči, ľudia sú zvyknutí odpovedať na liturgické modlitby spoločne. Takzvaní Maďari mali vlastné zvyky a počas bohoslužieb obhajovali používanie maďarského jazyka. Duchovenstvo sa tejto túžbe zhovievavo pristupovalo napriek príkazom z Ríma, ktoré v tom čase uprednostňovali cirkevnú slovančinu a rumunčinu, ktorými nikto nerozumel, alebo zavádzali gréčtinu, ktorej ešte menej rozumelo /163. 

Gréckokatolícka cirkev naďalej zohrávala vedúcu úlohu v náboženskom, spoločenskom a kultúrnom živote karpatských Rusínov v Amerike, ako aj ich krajanov v starej vlasti. 

V rokoch 1916 až 1924 sa o cirkevný život väčšiny karpatských Rusínov v Spojených štátoch, ktorí boli gréckokatolíckeho vierovyznania, staral apoštolský administrátor Uhro-Rusínov Gabriel Martyak. Jeho sídlo bolo v meste Landford v Pensylvánii. V tom čase karpato-rusínski gréckokatolíci v USA pochádzali takmer v rovnakej miere z mukačevskej a prešovskej eparchie.

V roku 1921 bolo o. Martyakovi podriadených 99 kňazov, z ktorých 60 pochádzalo z mukačevskej a prešovskej eparchie. Zvyšok, 39 kňazov, pochádzal z Haliče, ako aj z tzv. rus´kej misie organizovanej Rímskou stolicou v USA. Haličsko-ukrajinskému apoštolskému administrátorovi Petrovi Poňatišinovi bolo podriadených 85 kňazov, z ktorých šiesti boli "Maďari" ("Uhro-Rusíni"), pôvodom z prešovskej a mukačevskej diecézy. Mnohí kňazi oboch administratúr boli v tomto čase už vysvätení v USA /164.

Kyjevský historik Štefan Vidňanský píše, že "byzantská rusínska katolícka cirkev" mala (v roku 1921) 155 chrámov, 129 kňazov a 290 tisíc farníkov /3. V skutočnosti takáto cirkev vznikne až v rokoch 1969-1977, ale štatistiky sú vo všeobecnosti správne.


RESUME

Z uvedeného faktického materiálu v tejto štúdii možno vyvodiť záver, že gréckokatolícki prisťahovalci z užhorodskej unijnej tradície, hlavne z Mukačevskej a Prešovskej eparchie, sa snažili organizovať svoj náboženský a cirkevný život v USA nezávisle od gréckokatolíkov z brestskej unijnej tradície pochádzajúcich z Haličskej metropólie. V období od 1884 do 1924 gréckokatolíci užhorodskej unijnej tradície prevyšovali počtom gréckokatolíkov brestskej unijnej tradície v USA. Ich inštitucionálne a cirkevné postavenie záviselo priamo od jurisdikcie a právomocí miestnej rímskokatolíckej hierarchie a teda od kanonických a právnych noriem pápežských dokumentov a Kongregácie pre šírenie viery (od roku 1917 - Kongregácia pre východné cirkvi). Zasahovanie uhorských a rakúskych vlád, ako aj haličského metropolitu Andreja Šeptického a prímasa Kostolíka v Uhorsku, esztergomskeho arcibiskupa Jánoša Schimora do organizácie cirkevného života svojich bývalých poddaných gréckokatolíkov, ktorí sa usadili ako kolonisti v USA, malo dočasný a situatívny úspech.
Skutočné kanonické a právne postavenie gréckokatolíkov v USA bolo regulované, okrem oficiálnych rímskych dokumentov, právomocami troch cirkovných inštitúcií: 1) apoštolskými vizitátormi v rokoch 1892-1913, ktorých postupne zastávali o. Nikifor Hanat (1892-1896), o. Andrej Hodobaj (1896-1907) a titulárny biskup Dawli Soter Ortinský, CSSR (1907-1913); 2) vládou ordinárneho biskupa Sotera Ortinského, CSSR v rokoch 1913-1916; a 3) právomocou eparchiálnych administrátorov o. Petra Poniatišina a o. Gabriela Martyaka v rokoch 1916-1924.
Po rozpade Rakúska-Uhorska a vzniku nových štátov a stanovení nových hraníc v Európe začal Rímsky stolec aktívne diskutovať o otázke zriadenia dvoch samostatných apoštolských exarchátov pre uhorských gréckokatolíkov z užhorodskej tradície a haličských gréckokatolíkov z brestskej unijnej tradície v USA. Tieto exarcháty boli založené v roku 1924.


SUMMARY

CANONICAL-LEGAL STATUS AND CHURCH-INSTITUTIONAL
DEVELOPMENT OF THE GREEK CATHOLICS OF THE UZHHOROD
UNION TRADITION IN THE USA FROM 1884 TO 1924

In this article the author tries to prove that Greek-Catholic immigrants of the Uzhhorod union tradition, who came mainly from the Mukachevo and Pryashiv dioceses, tried to organize their religious and church life in the United States independently of the Greek-Catholics of the Brest union tradition, who came from the Galician metropolis. During the period from 1884 to 1924 in the United States the Greek-Catholics of the Uzhhorod Union tradition outnumbered the Greek-Catholics of the Brest Union tradition. Their institutional and ecclesiastical position directly depended on the jurisdiction and powers of the local Roman Catholic hierarchy, and  therefore on the canonical-legal norms of papa documents and the Congregation for the Propagation of the Faith (since 1917 – the Congregation for the Affairs of the Eastern Church). The interference of both the Hungarian and Austrian governments, as well as the Metropolitan of Galicia Andriy Sheptytsky and the Primate of the Hungarian Catholic Church, the Archbishop of Estergom Janos Shimor, in the organization of the church life of their yesterday‘s Greek-Catholic subjects, who settled as colonists in the USA, had temporary and situational success. In fact, the canonical-legal position of Greek Catholics in the USA was regulated, in addition to Roman official documents, by the powers of three church institutions: 1) apostolic visitors in 1892–1913, whose power was gradually taken over by Fr. Nykyfor Khanat (1892–1896), Fr. Andriy Godobai (1896–1907) and by titular Bishop of Davlia Soter Ortynsky, Order of Saint Basil the Great (1907–1913); 3) by the government of Ordinary Bishop Soter Ortynskyi, Order of Saint Basil the Great in 1913–1916; and 4) by the power of diocesan administrators Fr. Petro Ponyatishyn and Fr. Gavriil Martyak in 1916–1924. After the collapse of the Austro-Hungarian monarchy and the creation of new states and the establishment of new borders in Europe, the Roman throne began to actively discuss the issue about the establishment in the United States two independent apostolic exarchates for Hungarian Greek Catholics of the Uzhhorod Union tradition and Galician Greek-Catholics of the Brest Union tradition. Such exarchates will arise in 1924.

Keywords: immigrants, USA, Mukachevo Diocese, Mukachevo bishops,Greek Catholics, Carpathian Ruthenians, Hungarian government, canonical-legal status, faithful, priests, apostolic visitor, ordinary bishop, diocesan administrator. 


Volodymyr Fenyč,
doktor histórie, docent Katedry moderných dejín Ukrajiny a zahraničia, 
koordinátor Vedecko-výskumného centra pre pre historické a náboženské štúdie "Logos"
Užhorodská národná univerzita
Užhorod, Ukrajina
E-mail: vf@vf.uz.ua

zdroj:
Наукові записки БІНДЦ імені архімандрита Василія (Проніна)
ВИПУСК H9 / 2022, cт. 110-162 
https://m-church.org.ua/naukovi-zapysky-bindts/

foto:
Chrám sv. Márie (Freeland, Pennsylvania, USA), roky známy ako "grécky kostol", bol založený v roku 1887 prisťahovalcami, ktorí prevažne pochádzali z karpatsko-rusínskych oblastí Uhorska.


NOTATKY:
1    Іммігрант є добровільним переселенцем на тимчасове або постійне проживання в іншу країну.
2    MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910. Budapest: Akadémiai Кiadó, 1977, old. 169–170.
3    Ibedem, old. 171.
4    Ibedem, old. 172–173.
5    PUSKÁS Julianna. Emigration from Hungary to the United States before 1914. Budapest: Akadémiai
Кiadó, 1975, old. 31; BARAN Alexander. Carpatho-Ukrainian (Ruthenian) emigration,
1870–1914. Winnipeg: Reprinted from «New Soil – Old Roots», pub. By Ukrainian Academy of
Arts and Sciences, 1983, p. 268.
6    MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910.., old. 173–174.
7    Детально про те, що собою представляли карпатські русини на своїй історичній
батьківщині – Карпатській Русі в період формування як окремого історичного народу
(1749–1919) див.: MAGOCSI Paul Robert. With Their Backs to the Mountains. A History of
Carpathian Rus’ and Carpatho-Rusyns. Budapest – New York: Central European University
Press, 2015, р. 5–6, 87–190; MAGOCSI Paul Robert. Chrbtom k horám. Dejiny Karpatskej Rusi
a karpatských Rusínov. Prešov: UNIVERSUM, 2016, s. 26, 117–238.
8    MAGOCSI Paul Robert. Our people. Carpatho-Rusyns and their descendants in North America.
Wauconda, Illinois USA, Bolchazy-Carducci Publishers, Inc., 2005, р. 10–13; МАҐОЧІЙ Павло-
Роберт. Народ нізвідки: Ілюстрована історія карпаторусинів, Пер. з англ. С. Біленького, Н.
Кушко; Сюжетні комент. до іл. В. Падяка. Ужгород: Вид-во В. Падяка, 2006, с. 61. Пор.: MAGOCSI
Paul Robert. With Their Backs to the Mountains.., р. 154–157; MAGOCSI Paul Robert.
Chrbtom k horám.., s. 192–196.
9   За іншими даними із 82,4 тис.: ЛЕМКИН И. Ф. История Лемковины. В V Частях. [Б. м. в.]:
Издание Лемко-Союза в С. Ш. А. и Канаді ЮНКЕРС, Н. Й., 1969, с. 114.
10    КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944), Пер. з франц.
Ярема Кравець, пер. опрацював Юрій Дубленич. Львів: Видавництво «Свічадо», 2014, с. 123.
11    КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 123.
12    Нариси історії Закарпаття: У трьох томах, Том І (з найдавніших часів до 1918 року), Відп.
ред. і керів. авт. кол. проф. І. Гранчак. Ужгород: Госпрозрахунковий редакційно-видавничий
відділ Закарпатського обласного управління по пресі, 1993, с. 336. Пор.: BARAN Alexander. Carpatho-
Ukrainian (Ruthenian) emigration, 1870–1914. Winnipeg: Reprinted from «New Soil – Old
Roots», pub. By Ukrainian Academy of Arts and Sciences, 1983, p. 259; ВІДНЯНСЬКИЙ Степан,
ПЕТРИЩЕ Петро. Політична діяльність закарпатської еміграції в США наприкінці 19-го – на
початку 20-го ст. та її вплив на долю рідного краю // Українська діаспора, Рік вид. ІІ, Чис. 4. Київ
– Чикаго, 1993, с. 6; ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття
в Сполучених Штатах Америки // Український історик. Журнал історії і українознавства, Рік
XXXVI, Чис. 2-4 (141-143). Нью-Йорк – Торонто – Київ – Львів – Париж, 1999, с. 193–194.
13   КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 122.
14   MAGOCSI Paul Robert. Our People. Carpatho-Rusyns and Their Descendants in North America..,
р. 16 (Map 4).
15   MAGOCSI Paul Robert. With Their Backs to the Mountains.., р. 156; MAGOCSI Paul Robert.
Chrbtom k horám.., s. 195.
16   WARZESKI Walter C. Byzantine Rite Rusins in Carpatho-Ruthenia and America. Pittsburh, Pennsylvania:
Byzantine Seminary Press, 1971, 332 p.; SLIVKA John. Historical Mirror: Sources of the
Rusin and Hungarian Greek Rite Catholics in the United States of America 1884–1963. Brooklyn,
New York, 1978, 342 p.; MAGOCSI Paul Robert. Our People. Carpatho-Rusyns and Their Descendants
in North America. Preface by Oscar Handlin. Toronto: Multicultural History Society of Ontario,
1984, xii, 160 p., 4 maps, 86 il. Книга перевидавалася 1985, 1993 рр. Останнє видання:
MAGOCSI Paul Robert. Our People. Carpatho-Rusyns and Their Descendants in North America.
Wauconda, Illinois: Bolchazy-Carducci Publishers, Inc., 2005, 232 р. Пор.: MAGOCSI Paul Robert.
Carpatho-Rusyn Americans. New York, Philadelphia: Chelsea House Publishers, 1989, 111 p.
17  ЛЕМКИН И. Ф. История Лемковины. В V Частях.., с. 41–113. Пор.: MAGOCSI Paul Robert.
With Their Backs to the Mountains.., р. 67–70, 78–81, 95–96, 132–134; MAGOCSI Paul Robert.
Chrbtom k horám.., s. 95–99, 107–110, 127–128, 169–172.
18  Пор.: GIL Andrzej, SKOCZYLAS Ihor. Kościoły Wschodnie: w państwie Polsko-Litewskim w
procesie przemian i adaptacji: Metropolia Kijowska w latach 1458–1795. Lublin – Lwōw: Instytut
Europy Środkowo-Wschodniej, 2014, s. 137–141, 326–335.
19  MAGOCSI Paul Robert. With Their Backs to the Mountains.., р. 53–66, 70–78, 81–95, 97–132, 135–
149; MAGOCSI Paul Robert. Chrbtom k horám.., s. 79–95, 99–107, 110–127, 129–169, 172–188.
20  ФЕНИЧ Володимир. Греко-католики ужгородської унійної традиції: міфи, стереотипи,
реалії. Ужгород: Видавництво В. Падяка, 2019, с. 147–223; FENICS Volodimir. Az ungvári
görög katolikus unió hagyatéka: mítoszok, sztereotípiák és a valóság, Ukránból forditotta: Ádám
Dóra. Ungvár: Valeriy Padyak Kiadója, 2020, old. 139–211.
21  Останній серйозний проект Римського Престолу створити для австрійських (галицьких)
та угорських греко-католиків спільний патріархат у 1843 р. під назвою «Греко-Руська
Унійна Церква», як і усі попередні спроби об’єднати греко-католиків берестейської та
ужгородської унійної традицій в одну церковну провінцію, зазнав поразки. Пор.: BARAN
Alexander. Progetto del Patriarcato Ucraino di Gregorio XVI // Analecta Ordinis S. Basilii
Magni, Series II, Sectio II, Vol. III (ІХ), Fasc. 3-4. Romaе, 1960, р. 454–475. Розширена
україномовна версія публікації: БАРАН Олександер. Питання Українського Патріярхату в
Шашкевичівській добі. Вінніпег: Рада Українських Організацій за Патріярхат Української
Католицької Церкви, 1974, 39 с.
22  MAGOCSI Paul Robert. Made or Re-made in America? Nationality and Identity Formation
Among Carpatho-Rusyn Immigration and Their Descendants // The Persistence of Regional Cultures:
Rusyns and Ukrainians in Theіr Carpathian Homeland and Abroad, Editor Paul Robert
Magocsi; Classics of Carpatho-Rusyn Scholarship, Vol. V. New York: Columbia University Press
– East European Monographs, 1993, р. 165–166; МАҐОЧІЙ Павло Роберт. Створені чи
перетворені в Америці? Народність і процес самовизначення серед карпаторусинських
іміґрантів і їхніх нащадків // Тривалість регіональних культур: русини і українці на їхній
карпатській батьківщині та за кордоном, Упоряд.: Павло Роберт Маґочій. Нью-Йорк: Ви-
давництво Колумбійського університету, 1993, с. 169.
23  Пор.: АЖНЮК Богдан. Національна ідентичність і мова в українській діаспорі //
Сучасність, № 3. Київ, 1999, с. 128–140.
24 КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ ст.:
проблеми становлення // Україна: культурна спадщина, національна свідомість, державність,
Випуск 21: Scripta moment. Ювілейний збірник на пошану Богдана Якомовича, гол. редколегії 
Микола Литвин; упоряд.: Олександр Седляр, Наталя Кобрин. Львів: Інститут українознав-
ства ім. І. Крип’якевича, 2012, с. 361; ГНІДИК Ірина. Перша українська греко-католицька
парафія у Сполучених Штатах Америки // Мандрівець, Випуск 3. Тернопіль, 2014, с.
23–27; КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 123.
25  MAGOCSI Paul Robert. Dzubay, Alexander // Encyclopedia of Rusyn History and Culture, Revised
and Expanded Edition; Editors Paul Robert Magosci and Ivan Pop. Toronto – Buffalo – Londоn:
University of Toronto Press, 2005, p. 109; МАҐОЧІЙ Павло Роберт. Дзубай Олександр (Дзубай
Александеръ, Стефан) // Енциклопедія історії та культури карпатських русинів / Укладачі: Павло
Роберт Маґочій та Іван Поп. Заг. ред. Павла Роберта Маґочія; Пер. з англ. Надії Кушко; Ред. укр
вид. Валерій Падяк; Вип. ред. Лариса Ільченко. Ужгород: Видавництво В. Падяка, 2010, с. 178.
26  Цит. за: ГНІДИК Ірина. Перша українська греко-католицька парафія у Сполучених Штатах
Америки.., с. 24.
27 КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ
ст.., с. 365.
28  А ВВАКУМОВ Юрій. Витоки унійного богослов’я. Проблема церковної єдності в
обрядових дискусіях між Римом і Константинополем в ХІ–ХІІІ століттях, Авторизований
пер. з нім. Олега Конкевича; за ред. Уляни Головач. Львів: Видавництво Українського като-
лицького університету, 2001, с. 244; СУТТНЕР Ернст Кристоф. Церковні розколи і єдність
церкви, Пер. з нім. та наук. ред. Олега Турія. Львів: Вид-во «Місіонер», 2007, с. 54.
29  КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ ст.., с. 362.
30  FOGARTY Gerald P. The American Hierarchy and Oriental Rite Cathplacs, 1890–1907
// Records of the American Catholic Historical Society, № 85 (1-2), p. 17–28. Пор.: БОГА-ЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква: Константин Богачевський і становлення української католицької митрополії в США / Авторизов. пер. з англ. Романа Скакуна. Львів: Український католицький університет, 2021, с. 134 (примітка 2).
31  Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III. 1900–1903,
Összegyüjtötte és jegyzetekkei ellátta: Kemény G. Gábor. Budapest: Tankönyvkiadó, 1964, old. 51–56.
Цей том є одним із шести великих томів по 700–1000 сторінок кожний, які були опубліковані
в Будапешті у 1952–1985 рр. Документи охоплюють різні аспекти соціально-економічного,
політичного, церковного, освітнього та культурного життя Угорської Русі в період від 1867 до 1914
рр. – В. Ф.
32  Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III. 1900–1903..,
old. 51–56.
33  Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus I.
1867–1892, Összegyüjtötte és jegyzetekkei ellátta Kemény G. Gábor. Budapest: Tankönyvkiadó,
1952, old. 162–167. Пор.: ЧЕРНИЧКО Степан, ФЕДИНЕЦЬ Чілла. Наш місцевий Вавилон.
Історія мовної політики на території Закарпаття у першій половині ХХ століття (до 1944
року): Монографія. Ужгород: Поліграфцентр «Ліра», 2014, с. 39.
34 КОНСТАНКЕВИЧ Іван, БОНЧЕВСЬКИЙ Антін. Унїя в Америцї. Причинок до відносин
руської церкви. Відповідь Андреєви гр. Шептицкому, митрополитови львівському гр. кат.
обряду на єго посланіє з 20. августа 1902. New York: Видавництво Т.Р.Ц.А., 1902, с. 20.
Пор.: MAGOCSI Paul Robert. With Their Backs to the Mountains.., р. 157–161; MAGOCSI Paul
Robert. Chrbtom k horám.., s. 196–201; HNIDYK Iryna. Formation of the Greek Catholic Church
Organizational Structure in United States: Parishes as Centers of National and Cultural Life of
Ukrainian Emigration (1884–1914) // Historical and Cultural Studies, Vol. 4, No 1, 2017, p. 12.
35  ПРОНИН Василий, арх. История Православной Церкви на Закарпатье. Мукачево: Свя-
то-Николаевский Мукачевский монастырь, 2005, с. 432–435. Пор.: ДАНИЛЕЦЬ Юрій.
Православна церква на Закарпатті у першій половині ХХ ст. Монографія, Передмова В.
Фенича. Ужгород: Карпати, 2009, с. 39–40.
36 ПРОНИН Василий, архимандрит. История Православной Церкви на Закарпатье.., с. 436–
438; ДАНИЛЕЦЬ Юрій. Православна церква на Закарпатті у першій половині ХХ ст.., с.
43–50, 52–57.
37 БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта.Громада – єпископ – Церква.., с. 140.
38 Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III.
1900–1903.., old. 51–56.
39   КУДРИК Василь. Маловідоме з історії Греко-Католицької Церкви: У чотирьох томах, Том 2. Вінніпеґ, Манітоба: Друком видавничої спілки «Тризуб», 1955, с. 18. Пор.: КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ ст.., с. 362.
40   БАБ’ЯК Августин. Подвиг митрополита Андрея Шептицького як Апостольського візитатора для українців (1920–1923) і його взаємини з урядом Польщі. Тренто – Больцано: Stampa Cromopress, 2013, с. 67.
41  Меморандум у справі допомоги і розвитку рутеномовного народу, який проживає у Північно-Східних Карпатах, Пер. з угор. С. Палька та Й. Кобаля // До історії національних меншин Австро-Угорщини (ХІХ – поч. ХХ ст.), Упоряд. Кобаля Й. В.; передм. Худанича В. І. Ужгород: Карпати-Ґражда, 2001, с. 33–54.
42  BOTLIK József. A magyar nemzetpolitika előfutárai Darányi Ignác – Egán Ede – Kazy József. Budapest: Herman Ottó Intézet Nonprofit Kft., 2018, old. 5–52.
43  BOTLIK József. A magyar nemzetpolitika előfutárai Darányi Ignác – Egán Ede – Kazy József.., old. 53–122. При ньому акція поширювалася лише на комітати Береґ, а потім Унґ і Мараморош.
44  BOTLIK József. A magyar nemzetpolitika előfutárai Darányi Ignác – Egán Ede – Kazy József.., old. 123–242. У другій половині 1904 р. акція була поширена в комітатах Уґоча, Земплин і Шаріш.
45  ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених Штатах Америки.., с. 196.
46 Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III.
1900–1903.., old. 221–224, 227.
47 Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III. 1900–1903.., old. 519–521.
48 Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III.
1900–1903.., old. 232–233. Пор.: ВІДНЯНСЬКИЙ Степан, ПЕТРИЩЕ Петро. Політична
діяльність закарпатської еміграції в США наприкінці 19-го – на початку 20-го ст.., с. 7.
49 Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III. 1900–
1903.., old. 238–239.
50 Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III.
1900–1903.., old. 259–260.
51 Slovenský denník, Roč. I, Čis. 172, 1901, 14 október. Пор.: ŠVORC Peter. Zakliata krajna Podkarpatská Rus (1918–1946). Prešov: Universum, 1996, s. 8;
ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених Штатах Америки.., с. 198–199.
52 Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III.
1900–1903.., old. 151–160, 160–163.
53 ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених
Штатах Америки.., с. 194–195.
54  КУДРИК Василь. Маловідоме з історії Греко-Католицької Церкви.., Том 2, с. 12–13. Пор.:
КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ ст.., с. 363.
55  MAGOCSI Paul Robert. Our People. Carpatho-Rusyns and Their Descendants in North
America.., р. 21–26; ФЕНИЧ Володимир. Греко-католики ужгородської унійної традиції..,
с. 225–226; FENICS Volodimir. Az ungvári görög katolikus unió hagyatéka.., old. 213–214.
56 БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 134 (примітка 1).
57 КОНСТАНКЕВИЧ Іван, БОНЧЕВСЬКИЙ Антін. Унїя в Америцї. Причинок до відносин руської церкви.., с. 36.
58 КОНСТАНКЕВИЧ Іван, БОНЧЕВСЬКИЙ Антін. Унїя в Америцї. Причинок до відносин руської церкви.., c. 38, 39;
SLIVKA Jon. Historical Mirror:., p. 32; MAGOCSI Paul Robert. Made or Re-made in America?.., р. 165–166;
МАҐОЧІЙ Павло Роберт. Створені чи перетворені в Америці?.., с. 168–170; MAGOCSI Paul Robert. With Their Backs to the Mountains.., р. 161–162;
MAGOCSI Paul Robert. Chrbtom k horám.., s. 201–202.
59  МАҐОЧІЙ Павло Роберт. Формування національної самосвідомості: Підкарпатська Русь
(1848–1948) / Авторизов. пер. з англ. – Ужгород: Поличка «Карпатського краю», 1994, с. 52.
60  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 133–134 (примітка 1).
61  КАЩАК Іван. Митрополит Андрей Шептицький і постання Укранської Католицької Церкви
в Сполучених Штатах Америки. Львів: Свічадо, 2004, с. 23; ГНІДИК Ірина. Початки діяльності
єпископа Сотера Ортинського у США // Актуальні проблеми вітчизняної та всесвітньої історії.
Наукові записки Рівненського державного гуманітарного університету, Випуск 25. Рівне, 2014, с. 230.
62 БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 137.
63 MAGOCSI Paul Robert. Our People. Carpatho-Rusyns and Their Descendants in North America.., р. 29.
Пор.: ГНІДИК Ірина. Початки діяльності єпископа Сотера Ортинського у США.., с. 230–233;
ГНІДИК І. І. Початки та розбудова греко-католицької церкви у США (кінець ХІХ – початок ХХ ст.),
Автореферат дисертації на здобуття наукового ступеня кандидата історичних наук. Львів: [б. в.], 2015, 20 с.
64 КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 125.
65 Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III
1900–1903.., old. 222–223. Пор.: MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi
törekvések 1860–1910.., old. 181.
66 MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910.., old.
187. Пор.: Данко Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в
Сполучених Штатах Америки.., с. 199–200.
67  MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910.., old.
187. Пор.: ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в
Сполучених Штатах Америки.., с. 200.
68  Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III.
1900–1903.., old. 224. Пор.: ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів
Закарпаття в Сполучених Штатах Америки.., с. 200–201.
69  MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910.., old. 183.
70 Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III.
1900–1903.., old. 247–248.
71  MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910.., old. 183.
72 БАЧИНСЬКИЙ Юліян. Українська імміграція в Сполучених Штатах Америки, 2-ге вид.
Київ: Інтел, 1995, с. 94–95; ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів
Закарпаття в Сполучених Штатах.., с. 201.
73 MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910.., old. 182.
74 MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910.., old. 182–184.
Пор.: ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття вСполучених Штатах Америки.., с. 203.
75 Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III. 1900–
1903.., old. 244.
76 ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених
Штатах Америки.., с. 202.
77 MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910.., old. 190.
78 MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910.., old. 190–193.
79 Пор.: KUBEK Emil. Autobiografia, Ed. František Dancák. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška
v Prešove, 2007, s. 19; DANČÁK František. Emil Kubek: kňaz, básnik, spisovateľ, jazykovedec,
rodoľub. Prešov: Náboženské vydavateľstvo PETRA, 1999, s. 12–13.
80 ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених
Штатах Америки.., с. 204.
81 ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених
82 Текст меморандуму надрукований в: Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon
a dualizmus korában, Tomus III. 1900–1903.., old. 248–250.
83 DYRUD Keith P. The quest for the Rusyn soul: The politics of religion and culture in Eastern
Europe and in America. 1890 – World War I. Philadelphia: Balch Institute Press, 1992, p. 97.
84 DYRUD Keith P. The quest for the Rusyn soul: The politics of religion and culture in Eastern
Europe and in America. 1890 – World War I.., p. 99–100.
85  DYRUD Keith P. The quest for the Rusyn soul: The politics of religion and culture in Eastern
Europe and in America. 1890 – World War I.., p. 101.
86  ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених
Штатах Америки.., с. 206.
87  ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених
Штатах Америки.., с. 206.
88  Дет. про розгортання православного руху в окремих селах Угорської Русі
та про Мараморош-Сіґетський судовий процес проти його учасників див.:
GÖNCZI Andrea. Ruszin skizmatikus mozgalom a XX. század elején. Ungvár-Beregszász:
PoliPrint – II. Rákóczi Ferenc Kárpátaljai Magyar Föiskola, 2007. 140 old.
89  DYRUD Keith P. The quest for the Rusyn soul: The politics of religion and culture in Eastern
Europe and in America. 1890 – World War I.., p. 102.
90  Iratok a nemzetiségi kérdés történetéhez Magyarországon a dualizmus korában, Tomus III.
1900–1903.., old. 251.
91  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 104.
92  КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ ст.: проблеми становлення.., с. 364;
HNIDYK Iryna. Formation of the Greek Catholic Church Organizational Structure in United States.., р. 12;
КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 125–126.
93 А ВВАКУМОВ Юрій. Витоки унійного богослов’я.., с. 244; СУТТНЕР Ернст Кристоф.
Церковні розколи і єдність церкви.., с. 54.
94 ГНІДИК Ірина. Початки діяльності єпископа Сотера Ортинського у США.., с. 230.
95 ВІДНЯНСЬКИЙ Степан, ПЕТРИЩЕ Петро. Політична діяльність закарпатської еміграції
в США наприкінці 19-го – на початку 20-го ст.., с. 7.
96  ГНІДИК Ірина. Початки діяльності єпископа Сотера Ортинського у США.., с. 230; HNIDYK
Iryna. Formation of the Greek Catholic Church Organizational Structure in United States.., р. 12.
97  Цит. за: КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на
початку ХХ ст.., с. 366.
98 Нива. Львів, 1907, Чис. 3. Пор.: КУДРИК Василь. Маловідоме з історії Греко-Католицької
Церкви: У чотирьох томах, Том IV. Вінніпеґ, Манітоба: Друком видавничої спілки «Три-
зуб», 1956, с. 74.
99  Нива. Львів, 1907, Чис. 3. Пор.: КУДРИК Василь.Маловідоме з історії Греко-Католицької 
Церкви.., Том IV, с. 74–75.
100  Нива. Львів, 1907, Чис. 3. Пор.: КУДРИК Василь.Маловідоме з історії Греко-Католицької
Церкви.., Том IV, с. 74–75.
101  ГНІДИК Ірина. Початки діяльності єпископа Сотера Ортинського у США.., с. 231.
102  Пор.: КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 126.
103  Пор.: КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 126–127
104  Пор.: КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 127.
105  КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 132.
106  WARZESKI Walter C. Byzantine Rite Rusins in Carpatho-Ruthenia and America.., р. 120.
107  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 107.
108  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 104.
109  ГНІДИК Ірина. Початки діяльності єпископа Сотера Ортинського у США.., с. 230.
110  КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 124.
111. Пор.: ФЕНИЧ Володимир. Греко-католики ужгородської унійної традиції.., с. 157–228;
FENICS Volodimir. Az ungvári görög katolikus unió hagyatéka..., old. 150–215.
112 HNIDYK Iryna. Formation of the Greek Catholic Church Organizational Structure in United
States.., р. 13.
113  КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 145.
114  КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 133–134
115  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква:., с. 24.
116  ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених
Штатах Америки.., с. 206–207. Пор.: MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi
törekvések 1860–1910.., old. 202.
117  ДАНКО Осип. Національна політика Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених
     Штатах Америки.., с. 207.
118  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква:.., с. 138 (примітка 10).
119  MAYER Mária. Kárpátukrán (ruszin) politikai és társadalmi törekvések 1860–1910.., old. 202.
120  ПЕКАР Атанасій В., ЧСВВ. Нариси історії Церкви Закарпаття, Том І: Єрархічне
оформлення, Видання друге. Рим – Львів: Видавництво Отців Василіан «Місіонер», 1997,
с. 173; MAGOCSI Paul Robert. Our People. Carpatho-Rusyns and Their Descendants in North
America.., р. 29.
121 КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ ст.., с. 366.
122  Лист о. Василя Мереньківа до митр. Шептицького (з позначкою Шептицького: «Відповів»)
// Центральний державний історичний архів у Львові, Фонд 358, Опис 2, Справа 210, Арку-
шів 23-34. Про становище ГКЦ у США йдеться на аркушах 23-28. Пор.: БОГАЧЕВСЬКА-
ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 142.
123  Лист о. Василя Мереньківа до митр. Шептицького (з позначкою Шептицького: «Відповів»)
//Центральний державний історичний архів у Львові, Фонд 358, Опис 2, Справа 210, Аркуш
23. Пор.: БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 142.
124  Лист о. Василя Мереньківа до митр. Шептицького (з позначкою Шептицького: «Відповів»)
  //Центральний державний історичний архів у Львові, Фонд 358, Опис 2, Справа 210, Аркуш
  26. Пор.: БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 142–143.
125  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 143–144.
126  КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ
ст.., с. 366–367.
127 Цит. за: КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на
початку ХХ ст.., с. 367.
128  КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ
ст.., с. 367.
129  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 28.
130  КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 132.
131  КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 132, 143.
132  Ммеморіал про руське питання, поданий Високодостойним архиєпископам і єпископам
Канади. Жовква, 1911, с. 23.. Цит. за: КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей
Шептицький (1865–1944).., с. 132.
133  КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 135.
134  КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 136.
135  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 141.
136  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 27.
137  КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ ст.., с.
364  Пор.: КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 136.
138  ВІДНЯНСЬКИЙ Степан, ПЕТРИЩЕ Петро. Політична діяльність закарпатської еміграції
в США наприкінці 19-го – на початку 20-го ст.., с. 7; HNIDYK Iryna. Formation of the Greek
Catholic Church Organizational Structure in United States.., р. 13.
139  КАЧАРАБА Степан. Греко-католицька церква у США наприкінці ХІХ – на початку ХХ
ст.., с. 364–365; БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 144.
140  КІЧЕРА В. В. Призначення єпископа для греко-католиків русинського обряду в США //
Русин, № 59. Кишинев, 2020, с. 118.
141  MAGOCSI Paul Robert. Our People. Carpatho-Rusyns and Their Descendants in North America.., р. 33.
142  ПЕКАР Атанасій В., ЧСВВ. Нариси історії Церкви Закарпаття, Том І.., с. 174–175; MAGOCSI
Paul Robert. Our People. Carpatho-Rusyns and Their Descendants in North America.., р. 29, 31;
КІЧЕРА В. В. Призначення єпископа для греко-католиків русинського обряду в США.., с. 118.
143  КІЧЕРА В. В. Призначення єпископа для греко-католиків русинського обряду в США.., с. 120.
144  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 144, 355.
145  SLIVKA John. Historical Mirror.., р. 105–106; ПЕКАР Атанасій В., ЧСВВ. Нариси історії
церкви Закарпаття.., Том І, с. 173–175; MAGOCSI Paul Robert. Our People. Carpatho-
Rusyns and Their Descendants in North America.., р. 31; ДАНКО Осип. Національна політика
Мадярщини серед русинів Закарпаття в Сполучених Штатах Америки.., с. 207; БОГАЧЕВСЬКА-ХОМ’ЯК Марта.
Обрання єпископа // Україна модерна, Число 21. Львів, 2014, c. 24–27.
146  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 144.
147  КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 136. Пор.:
БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 146.
148  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 147.
149  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 144–145 (примітки 21, 23).
150  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 146–147 (примітка 26).
151  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 28. 155
152  ПЕКАР Атанасій В., ЧСВВ. Нариси історії церкви Закарпаття.., Том І, с. 176; MAGOCSI
Paul Robert. Our People. Carpatho-Rusyns and Their Descendants in North America.., р. 32–33;
БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 147.
153  KUROPAS Myron. The Ukrainian Americans: Roots and Aspirations 1881–1954. Toronto:
University of Toronto Press, 1991, p. 306. Пор.: БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада –
єпископ – Церква.., с. 148–149 (примітка 32).
154  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 173.
155  БАБ’ЯК Августин. Подвиг митрополита Андрея Шептицького як Апостольського
візитатора для українців (1920–1923) і його взаємини з урядом Польщі. Тренто – Больцано
Stampa Cromopress, 2013, с. 22.
156 БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 106.
157 БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 106.
158 БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 107.
159 БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 105–106.
160  БОГАЧЕВСЬКА-ХОМЯК Марта. Громада – єпископ – Церква.., с. 30.
161  Пор.: MAGOCSI Paul Robert. Made or Re-made in America?.., р. 167; МАҐОЧІЙ Павло Роберт.
Створені чи перетворені в Америці?.., с. 170; MAGOCSI Paul Robert. With Their Backs to the
Mountains.., р. 162–165, 177; MAGOCSI Paul Robert. Chrbtom k horám.., s. 202–206, 221.
162  ИЛЬНИЦКІЙ Александеръ. Положеня Церкви на Подк. Руси послЂ переворота //
Календарь миссійного въстника на рок 1935 / Сост. А. Ильницкий. Ужгород–Пряшев,
1934, с. 33–53. Пор.: ФЕНИЧ Володимир. «Зимлі русинÿв на юг уд Карпат»: карпатські
русины–греко-католикы ужгородської униатської традыциї уд мижнародного узнання
(1919) до комуністичеського прозелітизма (1950) // Річник Руской Бурсы, Випуск 16.
Ґорлиці – Краків, 2020, с. 187–189..
163  КОРОЛЕВСЬКИЙ Кирило. Митрополит Андрей Шептицький (1865–1944).., с. 124.
164  КІЧЕРА В. В. Призначення єпископа для греко-католиків русинського обряду в США.., с. 120.
3 ВІДНЯНСЬКИЙ Степан, ПЕТРИЩЕ Петро. Політична діяльність закарпатської еміграції
в США наприкінці 19-го – на початку 20-го ст.., с. 7.

 

Aktuality

Zobraziť všetky
17.07.2024

V Užhorode vysvätili nového gréckokatolíckeho biskupa

Po štyroch rokoch a dvoch dňoch bez sídelného biskupa dostala Mukačevská gréckokatolícka eparchia na Ukrajine svojho nového pastiera. Stal sa ním otec Teodor Macapula IVE, člen rehoľného Inštitútu vteleného Slova. Biskupská chirotónia (vysviacka…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Klidný, vyrovnaný, připravený šel před 75 lety generál Heliodor Píka na popravu

Syn Milan Píka strávil s otcem poslední noc před jeho popravou, byl oběšen ráno 21. června 1949. „Není ve mně zloby, studí mne však hořká lítost nad tím, že zmizela spravedlnost, pravda – snad jen dočasně – a šíří se nenávist, mstivost,“ napsal …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Heliodor Píka – celý život ve službě vlasti

V úterý 21. června 1949, právě v den výročí staroměstské popravy sedmadvaceti českých pánů, vyhasl na šibenici postavené v areálu věznice v Plzni na Borech život hrdiny a vlastence generála Heliodora Píky. Muže, jenž se tak stal jednou z prvních o…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Psychologický syndróm obete

V psychológii existuje pojem syndrómu obete – je to stav, pri ktorom človek považuje seba za obeť negatívnych činov iných ľudí alebo okolností. To sa prejavuje nielen v vnímaní sveta, ale aj v správaní. "Obeť" obviňuje z príčin svojich problémov…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Rozhovor. Na Spiši bola v uhorských časoch taká chudoba, že Slováci chceli po príchode do USA zabudnúť na domov

Michael Kopanic Jr. sa narodil v americkom Youngstowne v roku 1954. Babka mu však inak ako „malý Michal“ nepovedala. Rozprávala totiž len po slovensky. Kopanic je americký Slovák, potomok tých, ktorým sa na Slovensku hovorievalo „amerikánci“.…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Prestaňme konečne špekulovať o zhoršení nášho volebného systému

Poučenie zo Západu Pozrime sa na to, aké paradoxy spôsobujú väčšinové volebné systémy vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve či Spojených štátoch. Pred pár dňami prebehli parlamentné voľby vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, ktoré určili,…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


- Mudryj pje dovtodŷ - poka sja ne začne čuty dobri/prijemňi,
durak dovtodŷ - poka mu neplano...
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať