Prečo vznikol konflikt Izraela a Arabov 

Džihád v mene Adolfa Hitlera

Začiatky izraelsko-arabského konfliktu patria dodnes k najspornejším témam. Datovať ich možno do konca 19. storočia, keď sa Židia prvýkrát vo väčšej miere vracali do regiónu, ktorý je dnes známy ako Palestína.

Džihád v mene Adolfa Hitlera
Palestínsky líder Amín al-Husajní v novembri 1943 zdraví bosniackych vojakov Waffen-SS. Foto: Wikipedia

Začiatky izraelsko-arabského konfliktu patria dodnes k najspornejším témam. Datovať ich možno do konca 19. storočia, keď sa Židia prvýkrát vo väčšej miere vracali do regiónu, ktorý je dnes známy ako Palestína.

Tento názov dali regiónu Rimania po potlačení tretieho a posledného židovského povstania, keď dovtedajšiu provinciu Iudea premenovali na Syria Palaestina a jej židovských obyvateľov odvliekli do iných častí ríše.

Výrazný vplyv na vznik sionizmu malo myslenie Žida budapeštianskeho pôvodu Theodora Herzla. Herzl aj mnohí iní Židia spočiatku verili, že riešenie postavenia Židov v európskych spoločnostiach vyrieši asimilácia Židov, teda ich prijatie väčšinového jazyka a národnej identity. Verili, že nový nacionalizmus im zaistí rovnoprávnosť, keďže ich menšinové náboženské postavenie v ňom bude nepodstatné.

Ako sa však ukázalo, táto nádej sa nesplnila. Herzla, pôvodne prívrženca nemeckého nacionalizmu, postupne odcudzila neochota ostatných nemeckých nacionalistov, ktorí sa nevymedzili voči antisemitizmu. Starý náboženský antijudaizmus nahradil rasistický antisemitizmus, ktorý argumentoval, že Židia sa od ostatných Európanov neodlišujú primárne náboženstvom, ale rasou.

Inými slovami, kým náboženskej diskriminácii sa Židia dokázali ešte vyhnúť nedobrovoľnou konverziou, pred rasistickým antisemitizmom ich už nechránila ani konverzia na kresťanstvo.

Ich podozrenie potvrdila Dreyfusova aféra vo Francúzsku, kde dôstojníka židovsko-alsaského pôvodu Alfreda Dreyfusa neprávom obvinili zo špionáže v prospech Nemecka, degradovali ho a odsúdili.

Dreyfusova aféra a pogromy v cárskom Rusku vtedy ukázali, že ani asimilácia do väčšinovej spoločnosti neuchráni Židov pred násilím a diskrimináciou. Riešenie tak muselo byť podľa Herzla iné – vytvorenie vlastného štátu, v ktorom by už Židia neboli menšinou.

Otázkou však bolo, kde by takýto štát mohol vzniknúť. Spočiatku kolovali rôzne návrhy, napríklad nejaká riedko osídlená časť zeme kdesi na periférii svetového diania, trebárs v Austrálii, na Aljaške či v Ugande.

Nakoniec sa však presadil Herzlov návrh vytvoriť židovský štát práve v Palestíne. Keďže Židia boli z Izraela odvlečení násilím (najmä po potlačení židovského povstania pod vedením Bara Kochbu), mali právo sa tam vrátiť – takto argumentovalo vznikajúce sionistické hnutie.

Židia sa pritom do Palestíny (či z ich pohľadu Zeme izraelskej, Eretz Israel) začali vracať ešte pred vydaním Herzlovej knihy O židovskom štáte. Už v roku 1878 založili mesto Petach Tikva, v roku 1882 Rišon Le-cijon, a do regiónu prúdili Židia z ruského cárstva (najmä Ukrajiny, Poľska, Litvy a Bieloruska), Jemenu či kurdských oblastí. Táto prvá alija – cesta nahor – trvala do roku 1903. Po nej nasledovala druhá, keď z ruského cárstva vyhnali desaťtisíce Židov pogromy rokov 1904 až 1905. Druhá alija trvala do vypuknutia prvej svetovej vojny a výrazne posilnila židovskú prítomnosť v regióne.

Jeden zo sionistických lídrov a neskorší prezident Izraela Chaim Weizmann žiadal v roku 1919 vznik územia, ktoré by bolo prijalo ročne 70- až 80-tisíc Židov, pričom vznik nezávislého, prevažne židovského štátu mal byť dlhodobým cieľom.

Populácia Palestíny bola vtedy výrazne menšia než dnes – v roku 1922 ju obývalo iba 750-tisíc ľudí, z čoho čosi vyše desatiny tvorili Židia. Vzhľadom na skutočnosť, že iba v Európe vtedy žilo okolo deväť miliónov Židov, predstava, že v regióne vznikne štát so stabilnou židovskou väčšinou, nebola vôbec utopická.

Židovská légia a Veľké arabské povstanie
Príležitosť realizovať svoj sen získali prívrženci vzniku židovského štátu počas prvej svetovej vojny. Hoci najprv skupinka palestínskych Židov ponúkla spoluprácu Osmanskej ríši, ku ktorej územie Palestíny v tom čase patrilo, a Turci pôvodne ponuku prijali, osmanský triumvirát troch pašov dohodu nakoniec zrušil. Príležitosti sa namiesto toho chopili Židia žijúci v britskom impériu, ktorí sa obrátili na Britov.

Vznikla takzvaná Židovská légia, päť práporov židovských dobrovoľníkov, ktorí slúžili v britskej armáde a podobne ako československé légie, poľské légie či modrá armáda Józefa Hallera snívali o vlastnom štáte.

Briti ambície sionistov podporili a v roku 1917 vznikla Balfourova deklarácia, v ktorej lord Balfour Židov uistil, že medzi vojnové ciele Veľkej Británie bude patriť aj „vytvorenie židovskej domoviny v Palestíne“.

Lenže britské sľuby boli v rozpore so sľubmi, ktoré dostali iné skupiny, a boli v rozpore aj s nárokmi ďalších štátov, konkrétne Arabov a Francúzov.

Francúzi totiž videli východné Stredomorie ako svoju sféru vplyvu a už počas osmanského obdobia vnímali libanonské územie Mount Lebanon Mutasarrifate, kde vtedy 80 percent populácie tvorili maronitskí, gréckokatolícki a pravoslávni kresťania, ako svoj protektorát a túžili expandovať do Sýrie.

Tieto nároky však boli v konflikte s nárokmi Arabov, konkrétne rodiny Hašemitov, ktorá v mene Osmanskej ríše vládla nad Hedžázom (okolím Mekky a Mediny). Britský vysoký komisár pre Egypt podplukovník Henry McMahon lídrovi Hašemitov, šarífovi Mekky Husejnovi sľuboval nezávislosť a ďalšie arabské územia na severe, v Sýrii, ktorá vo vtedajšom ponímaní zahŕňala aj Jordánsko či Palestínu, výmenou za zapojenie do vojny proti Osmanskej ríši.

Na konci prvej svetovej vojny však medzinárodná konferencia v talianskom mestečku San Remo prisúdila Sýriu, ktorú Briti sľubovali Husejnovmu synovi Faisalovi, Francúzom. Nebolo prekvapivé, keď sa ukázalo, že Paríž sa britskými sľubmi necítil viazaný. Briti navyše vopred Arabom avizovali, že ich nároky budú podporovať len v miere, v ktorej nebudú v rozpore so záujmami Francúzska, a vylúčili podporu arabských nárokov na levantínske pobrežie, teda Palestínu a Libanon.

Britskí politici ako Lloyd George sa okrem toho mohli opierať o skutočnosť, že ani Husejn a Faisal nesplnili svoju časť dohody – v roku 1916 sľubovali Britom 100-tisíc jazdcov, jeho skutočné sily však boli len zlomkom týchto počtov. Britský premiér Lloyd George preto „východnej aritmetike“ sarkasticky prisúdil „romantický“ charakter.

Hoci sa spočiatku zdalo, že dohoda medzi Francúzmi a Faisalom bude možná, radikálnejšie skupiny v Damasku sa odmietli vzdať Libanonu, ktorý považovali za súčasť Sýrie, a primali Faisala dohodu vypovedať.

V prípade Libanonu sa pritom Francúzi mohli opierať o značnú podporu miestnych kresťanov, ktorí po desaťročiach konfliktov s moslimskou a najmä drúzskou populáciou videli vo Francúzoch tradičných spojencov a osloboditeľov. V roku 1860 bolo pri násilnostiach medzi drúzmi – malou náboženskou skupinou príbuznou islamu, ktorú ostatní moslimovia považujú za heretickú – a kresťanmi zabitých približne desaťtisíc libanonských kresťanov. Počas blokády Libanonu osmanskou armádou v rokoch 1915 až 1918 zomrelo hladom asi 200-tisíc obyvateľov regiónu, prevažne kresťanov.

Briti však v istom zmysle svoju časť dohody, aspoň čiastočne, dodržali a Faisal sa namiesto kráľom Sýrie stal kráľom Iraku.

Bolo by preto nesprávne tvrdiť, že Arabi povstaním nič nezískali. Na juhu vzniklo nezávislé kráľovstvo Hedžáz (v okolí Mekky a Mediny, dnes súčasť Saudskej Arábie), Faisal sa stal kráľom Iraku (ktorý získal plnú nezávislosť v roku 1932) a jeho brat sa stal emirom a neskôr kráľom Jordánska. Aj francúzske mandátne územia v Libanone a Sýrii sa koncom druhej svetovej vojny stali nezávislými.

I keď koloniálna vláda Britov a Francúzov rozhodne nebola niečím, čo by si väčšina Arabov bola želala, nebola pre nich len nevýhodou. Ukázalo sa to už pri mierových rokovaniach, keď dotyčné štáty vyrokovali pre Sýriu a Irak výhodné severné hranice, ktoré výrazne presahovali etnickú hranicu medzi Arabmi a Kurdmi, ktorí väčšinovo zostali súčasťou Turecka. Najmä okolie dnes irackého Mosulu bolo predmetom kontroverzií, a to nielen pre početnú kurdskú populáciu, ale aj bohaté ložiská ropy.

Konečne bezpečný prístav?
Povojnové mierové konferencie prisúdili Palestínu Britom, pričom formálne nemala status kolónie, ale mandátu Ligy národov, podľa ktorého mali mocnosti úlohu pripraviť mandátne územie na nezávislosť. V prípade Palestíny medzinárodný mandát zahŕňal záväzok vytvoriť v Palestíne židovskú domovinu, teda naplniť sľub daný v Balfourovej deklarácii v roku 1917.

Faisal so zriadením židovskej domoviny v Palestíne pôvodne súhlasil za podmienky, že zostane súčasťou Sýrie. V roku 1929, keď už bol kráľom Iraku, zas navrhoval zriadenie židovského národného domova v Palestíne, ktorá by bola bývala zjednotená s Jordánskom pod vládou jeho brata Abdullaha.

Všetky tieto návrhy však nebrali ohľad na miestnych Arabov, z ktorých mnohí akékoľvek prisťahovalectvo odmietali. Tí na príchod Židov reagovali násilím, a hoci sa násilie najprv obracalo najmä proti židovským prisťahovalcom, rýchlo sa stali terčom aj domáci Židia.

V roku 1920 preto došlo zo strany Arabov k útokom na Židov v Jeruzaleme, o rok neskôr v prístavnom meste Jaffa.

Presný dôvod nepokojov Nebi Musa, pri ktorých Arabi zaútočili na židovskú menšinu v Jeruzaleme, je dodnes sporný. O život prišlo päť Židov a štyria Arabi, 216 Židov a 18 Arabov bolo zranených. Ešte krvavejšie potýčky boli v Jaffe, kde prišlo o život 47 Židov a 48 Arabov, pričom väčšinu Židov zabili Arabi a následne väčšinu Arabov britské bezpečnostné zložky.

K najväčšej eskalácii násilia došlo v roku 1929, keď Arabi zabili 133 Židov a fakticky vymazali židovskú komunitu v meste Hebron. Pri následnom potlačení násilností britská polícia zabila 116 Arabov.

K rastúcemu napätiu prispievalo aj to, že bohatí arabskí veľkostatkári radi predávali pôdu Židom, ktorí im oproti miestnemu obyvateľstvu dokázali často platiť vyššie sumy. Mnohí z prichádzajúcich Židov síce sami vôbec neboli bohatí, dokázali sa však spoľahnúť na pomoc zo strany sionistických spolkov napríklad v USA, ktoré zbierali medzi tamojšími Židmi finančné príspevky na podporu sionistického projektu.

Dva štáty?
Z pohľadu Londýna boli nepokoje v Palestíne neželeným faktorom nestability v britskom impériu, a tak sa hlavným cieľom Londýna postupne nestalo splnenie medzinárodného mandátu, teda vytvorenie židovskej domoviny, ale upokojenie arabskej populácie.

Keď v roku 1936 vypuklo ďalšie arabské povstanie, britská kráľovská komisia pre Palestínu pod vedením lorda Peela od roku 1936 skúmala dôvody nepokojov a navrhla nové riešenie – rozdelenie mandátneho územia na tri časti.

Prvou by bol býval židovský štát, ktorý by bol zodpovedal dnešnému severozápadnému Izraelu, siahajúci od Tel Avivu po hranicu s Libanonom a Sýriu. Druhou časťou mal byť arabský štát zahŕňajúci dnešný Západný breh Jordánu, Gazu a dnešný južný Izrael s púšťou Negev a mestami Beer Ševa a Aškelon. Tretia, „medzinárodná“ časť by bola zostala pod britskou kontrolou a bola by siahala od prístavného mesta Jaffa po Jeruzalem a Betlehem.

Návrh Peelovej komisie však vládu v Londýne nepresvedčil a novú britskú stratégiu načrtol návrh z roku 1939, ktorý vzišiel z londýnskej konferencie v rovnakom roku.

V ňom sa Londýn priklonil k požiadavkám Arabov, obmedzil prisťahovanie Židov na 75-tisíc v priebehu ďalších piatich rokov (teda 15-tisíc ročne). Židia navyše smeli kupovať pôdu iba na území, ktoré zodpovedalo piatim percentám celého mandátu. Palestína by v horizonte desiatich rokov bola získala nezávislosť, pričom reguláciu prisťahovalectva po nezávislosti by bola prevzala arabská strana.

Nový návrh tak fakticky pochoval plány vytvoriť v Palestíne židovskú domovinu. Ale aj tieto ďalekosiahle ústupky boli pre Arabov nedostatočné a na konferencii odmietli plán Londýna podporiť.

Na strane nacistov
Briti, samozrejme, vtedy mohli len tušiť, nie vedieť, aký rozsah perzekúcie Židia zažijú v blížiacej sa svetovej vojne. A nepochybne si ani vo svojich najhorších nočných morách nepredstavovali, že nacistické Nemecko získa pod svoju kontrolu takmer celú kontinentálnu Európu vrátane nielen nemeckých, rakúskych a československých, ale aj poľských, západoeurópskych, sovietskych a balkánskych Židov.

Faktom však je, že britské rozhodnutie fakticky znamenalo koniec britskej podpory sionizmu a bolo v rozpore s mandátom, ktorý im udelila Liga národov.

Ich strach však nebol celkom neopodstatnený. Nemecko sa historicky už od svojho zjednotenia usilovalo o dobré vzťahy s moslimským svetom, napríklad počas balkánskych vojen, keď podporilo vznik nezávislého albánskeho štátu, alebo v prvej svetovej vojne, keď sa spojilo s Osmanskou ríšou, pričom jedným z cieľov bolo vyhlásenie džihádu proti Britom a podnietenie povstania moslimov v britskej Indii.

Nacistické Nemecko poskytlo útočisko aj jednej z najprominentnejších postáv arabského povstania: už spomínanému veľkému muftimu Jeruzalema Amínovi al-Husajnímu.

Al-Husajní už v roku 1920 patril k vodcom. Britský súd ho za jeho úlohu pri vypuknutí násilia odsúdil na desať rokov väzenia, Briti ho však na znak zmierlivosti voči arabskej strane rýchlo omilostili.

Najväčšie povstanie vypuklo v roku 1936, a hoci al-Husajní spočiatku nebol jeho lídrom, rýchlo prevzal vedúcu funkciu politického krídla povstalcov, Vrchného arabského výboru. Spoliehať sa pritom mohol aj na finančnú pomoc zo strany fašistického Talianska.

Keď ho neskôr Briti začali stíhať pre podporu povstalcov, al-Husajní ušiel najskôr do francúzskeho Libanonu a neskôr cez Taliansko do Nemecka. Tam podporoval nemecké vojnové úsilie a verboval napríklad bosnianskych moslimov do radov Waffen-SS. Pri stretnutí s Hitlerom a Ribbentropom uisťoval Nemcov, že Arabi stoja na ich strane, keďže majú „spoločných nepriateľov – Angličanov, Židov a komunistov“.

Al-Husajní bol dobre informovaný aj o holokauste – Himmler mu v roku 1943 oznámil, že „už vykynožili viac než tri milióny“ Židov, no napriek tomu bránil úteku Židov. Napríklad v septembri 1943 zlyhali rokovania o evakuácii 500 detí z koncentračného tábora na chorvátskom ostrove Rab do Turecka, keď al-Husajní namietal, že nakoniec skončia v Palestíne.

Naopak, al-Husajní sám propagoval „konečné riešenie židovského problému“ podľa vzoru Nemecka a počas vojny od Nemcov žiadal bombardovanie Tel Avivu.

Po druhej svetovej vojne
Hoci Briti krátko zvažovali al-Husajního za kolaboráciu s nacistami postaviť pred súd, z ohľadu na verejnú mienku Arabov sa nakoniec rozhodli proti takémuto kroku.

Al-Husajního podpora nacistického Nemecka však nakoniec utvrdila OSN v tom, že riešenie palestínskej otázky musí spočívať v rozdelení sporného teritória a že Palestínčania v istom zmysle stoja v druhej svetovej vojne na strane porazených.

OSN preto pripravila plán rozdelenia Palestíny na židovský a arabský štát. Izrael by bol získal pobrežné oblasti okolo Tel Avivu, ako aj okolie jazera, kde žila väčšina Židov, a navyše hospodársky bezcennú púšť Negev, ktorá by však umožnila Izraelu prístup k Červenému moru.

Arabi by boli získali centrálnu časť s mestami Dženin, Nablus, Jericho, Ramallah, Ramle, Hebron až po Beer Ševu, ako aj územie na severe pri libanonskej hranici, a Gazu spolu s Aškelonom a väčším územím pozdĺž egyptskej hranice. Arabský aj židovský štát by tak pozostávali z troch častí, Jeruzalem by zostal medzinárodným mestom.

Arabi namietali, že Židia získali 62 percent územia, väčšinu tohto územia však tvoril Negev, ktorý v tom období nebol hospodársky využiteľný. Ich námietky však boli omnoho fundamentálnejšie, väčšina odmietala akékoľvek ústupky a akékoľvek rozdelenie Palestíny.

V reakcii na plány rozdelenia územia palestínski Arabi v roku 1947 spustili občiansku vojnu, ktorej cieľom bolo presvedčiť OSN, že plán rozdelenia bude viesť len ku krviprelievaniu.

Občianska vojna sa však skončila de facto víťazstvom lepšie organizovaných Židov, ktorí dokázali skonsolidovať svoje pozície. To bolo aj dôsledkom útokov, ktorým Židia čelili v 20. a 30. rokoch – rýchlo sa totiž naučili, že pri svojej obrane sa nemôžu spoliehať na Britov, ale potrebujú vlastné sily. Tieto (najmä slávna Haganah) sa stali základom neskoršej izraelskej armády.

Štrnásteho mája 1948 Izrael vyhlásil svoju nezávislosť.

Vojna a rozdelenie 1948 – 1949
Po izraelskom vyhlásení nezávislosti okamžite nasledovalo vyhlásenie vojny zo strany ostatných arabských štátov a na územie Palestíny vstúpili jednotky Egypta, Jordánska, Sýrie a Libanonu, ktoré podporoval aj Irak, Saudská Arábia a Jemen.

Ako hovorí izraelský historik Benny Morris, presné ciele arabských štátov nie sú známe, keďže dodnes nesprístupnili svoje archívy. Isté však je, že vojnu proti Izraelu vnímali ako džihád, svätú vojnu.

Kým Palestínčania chceli úplné zničenie Izraela a Egypt ich v tomto cieli podporoval, ciele napríklad Sýrie sú nejasné. Morris si myslí, že napriek rétorike o spoločnom boji proti sionizmu zjavne cielila najmä na expanziu do okolia Tiberiadskeho jazera. Poukazuje aj na Jordánsko, ktorého hlavným cieľom podľa neho nebol boj proti Izraelu, ale dobytie Západného brehu a Jeruzalema.

Oproti tomu ciele Izraela podľa Morrisa boli tri. Prvým bolo prežiť – palestínski Židia doslova a do písmena „ušli hrobárovi z lopaty“ a mnohí boli osobne poznačení stratou svojich priateľov a príbuzných v holokauste. V ich očiach tak boj o nezávislosť Izraela bol aj bojom o prosté prežitie.

Druhým cieľom bola podľa Morrisa expanzia – hoci Židia prijali plán OSN, bol by nechal ich krajinu rozdelenú na tri separátne časti, a tak sa stalo strategickým imperatívom tieto územia (západné pobrežie, Negev a Tiberiadske jazero) prepojiť z vojenských, ako aj hospodárskych dôvodov.

Tretím cieľom bola konsolidácia dovnútra – vytvorenie štátu, v ktorom by Židia tvorili jasnú väčšinu populácie.

Napriek spočiatku zložitej situácii – Izraelu vyhlásili vojnu všetci jeho arabskí susedia – sa izraelské sily ukázali byť omnoho schopnejšie než Arabi. Pomohla im pritom aj pomoc zo zahraničia, napríklad zbrane z Československa, ktoré im dodávalo dokonca aj stíhačky Avia S-199 (československý variant nemeckých Messerschmittov).

Zradení Palestínčania?
Ešte počas vojny, v decembri 1948, sa pritom zástupcovia Arabov dohodli, že namiesto nezávislosti má byť Palestína zjednotená s Jordánskom. Jordánsky kráľ Abdullah (brat vyššie spomínaného Faisala) získal titul kráľa Palestíny a Jordánsko formálne anektovalo Západný breh v roku 1950.

Hoci nemalá časť Palestínčanov podporovala zjednotenie s Jordánskom, iná časť mala (nie celkom neprávom) pocit, že Abdullahov hlavný cieľ nie je boj proti Izraelu, ale zabratie čo najväčšej časti palestínskeho územia. Abdullah sa totiž ešte pred začiatkom vojny nasadzoval za rozdelenie Palestíny, pričom arabská časť by bola pripadla práve Jordánsku. Keďže však OSN túto požiadavku nepodporila, Jordánsko rozdelenie nakoniec odmietlo.

Morris napríklad poukazuje na skutočnosť, že izraelsko-jordánsky front bol na severe pomerne pokojný. Bojovalo sa síce o Jeruzalem, ale konečná hranica sa nápadne podobala predstavám z izraelsko-jordánskych rokovaní o rozdelení Palestíny.

Obidve strany tak podľa Morrisa ukazovali istú mieru umiernenosti – Jordánsko necielilo na dobytie Tel Avivu a úplné vymazanie Izraela, ako ho propagovali Egypt a Palestínčania, a Izrael zas dokonca ani po víťazstve nad Arabmi v roku 1949 necielil na dobytie Západného brehu, ktorý by so svojou početnou arabskou populáciou bol zostal trvalým faktorom nestability v novom štáte.

Abdullah sa však z nového územia ani nového titulu dlho netešil. V roku 1951 ho zastrelil palestínsky atentátnik.

Cesta k novej vojne
Vojna 1948 – 1949 sa síce skončila izraelským víťazstvom, keďže však arabské štáty odmietli podpísať formálnu mierovú zmluvu a uznať Izrael, bolo jasné, že skôr či neskôr dôjde na druhé kolo.

Porážka zanechala v arabských štátoch hlbokú traumu, a tak boj proti Izraelu nebol len otázkou vlastných záujmov a solidarity s Palestínčanmi, ale aj národnej cti.

Vojna navyše vytvorila na oboch stranách obrovský utečenecký problém. Asi 700-tisíc palestínskych Arabov utieklo na Arabmi kontrolované územia, Palestínčania preto dodnes túto stratu domova nazývajú nakba (arabsky katastrofa). Na druhej strane asi 600-tisíc orientálnych Židov (mizrachim) muselo utiecť z arabských štátov, okrem iného z Iraku, Egypta a zo Sýrie.

Izrael síce v roku 1949 ponúkal arabským štátom možnosť návratu pre 100-tisíc utečencov ako súčasť mierovej zmluvy, arabské štáty však túto ponuku (a akúkoľvek mierovú zmluvu) odmietli.

Obzvlášť agresívnu pozíciu tu zastával Egypt, ktorého líder Násir bol presvedčeným panarbistom. Už počas suezskej krízy v roku 1956 Egypt uzavrel prístup k izraelskému prístavu Eilat v Červenom mori, v dôsledku čoho sa Izrael pridal na stranu Britov a Francúzov. Tí síce svoje vlastníctvo Suezského kanála naspäť nezískali, ale Izrael aspoň docielil znovuotvorenie námorných trás k svojmu prístavu. Odvtedy Izrael Egypt varoval, že uzavretie námornej úžiny pri Tiranských ostrovoch (na južnom cípe Sinajského polostrova) bude považovať za casus belli, teda dôvod na vojnu.

Šesťdňová vojna
V máji 1967 egyptský prezident Násir oznámil opätovné uzavretie morskej úžiny pre izraelské lode, nariadil stiahnutie mierových síl OSN zo Sinajského polostrova a začal presúvať dodatočné vojenské jednotky k izraelskej hranici.

Ako hovorí izraelský historik Tom Segev, v Izraeli pred vojnou vládla napätá atmosféra a rabíni začali žehnať parky a futbalové ihriská, pretože sa počítalo s desaťtisícami obetí, pre ktoré nevystačia cintoríny.

Segev si dodnes nie je istý, či sa Egypt skutočne pripravoval na útok, je však isté, že dal Izraelu dôvod myslieť si, že riziko je reálne. Ako hovorí Segev, Izrael nevedel, či Egypt zaútočí, ale vedel, že ten, kto udrie prvý, bude v obrovskej výhode.

Piateho júna 1967 preto celé izraelské letectvo vzlietlo a zaútočilo na egyptské letiská. Izraelská armáda rýchlo postupovala na Sinaji smerom k Suezskému prieplavu.

Zaskočené Jordánsko, ktoré krátko pred začiatkom vojny podpísalo aliančnú zmluvu s Egyptom, Káhire neprišlo okamžite na pomoc – až po niekoľkých hodinách sa do bojov zapojili aj Jordánci.

To pomohlo Izraelu zopakovať svoj úspech a po zničení egyptského letectva a egyptskej armády obrátiť svoju pozornosť na východ. V priebehu niekoľkých dní Izrael dobyl celý Západný breh Jordánu a následne aj strategicky významné sýrske Golanské výšiny, ktoré Sýrčania dovtedy využívali na sporadické ostreľovanie severného Izraela.

Trikrát nie
Šesťdňová vojna sa pre Arabov skončila ešte zdrvujúcejšou porážkou než tá predošlá. Izrael získal Sinaj, Pásmo Gazy, Západný breh aj Golanské výšiny, jeho územie sa tak v priebehu šiestich dní strojnásobilo. To zablokovalo cestu kompromisom a Arabi odmietli ponuku Izraela vrátiť Sinaj Egyptu a Golanské výšiny Sýrii výmenou za mierovú zmluvu.

Namiesto toho Arabská liga na stretnutí v sudánskom Chartúme prijala Chartúmsku deklaráciu, kde sa zhodla na takzvaných troch nie – nie mieru s Izraelom, nie rokovaniam s Izraelom a nie uznaniu Izraela.

To sa zmenilo až po Jomkipurskej vojne v roku 1973, po ktorej Izrael a Egypt pristúpili na rokovania a v roku 1979 podpísali mierovú zmluvu, ktorá vrátila Sinaj Egyptu výmenou za uznanie izraelskej nezávislosti. Arabská liga následne Egypt na desať rokov suspendovala a egyptského prezidenta Anvara al-Sadata zavraždil islamistický atentátnik.

Odvtedy nasledoval rad ďalších arabských štátov.

Jordánsko podpísalo mierovú zmluvu s Izraelom v roku 1994 a v priebehu rokov 2020 – 2021 nasledoval aj Bahrajn, Spojené arabské emiráty a Maroko.

Väčšina arabských štátov však Izrael dodnes neuznáva.

Christian Heitmann

zdroj:
https://www.postoj.sk/139915/dzihad-v-mene-adolfa-hitlera

foto:
Palestínsky líder Amín al-Husajní v novembri 1943 zdraví bosniackych vojakov Waffen-SS. 
zdroj: Wikipedia