PRED 100 ROKMI (V) 100. výročie spoločného štátu ČECHOSLOVÁKOV a RUSÍNOV. VERSAILLSKA mierová zmluva 1919-2019. Začlenenie PODKARPATSKEJ RUSI do ČSR

1-3. októbra
Rusínska deputácia jednala konala v Prahe s vedúcimi predstaviteľmi vlády o rozšírení autonómneho územia juhokarpatských Rusínov. E. Beneš vyhlásil, že Dohodové mocnosti neprejavili na mierovej konferencii záujem o rozšírenie rusínskeho územia. Riešenie tejto otázky je tak možné len cestou dvojstranného rokovania medzi Rusínmi a Slovákmi. 

9. októbra
Na zasadnutí Centrálnej ruskej národnej rady (CRNR) v Užhorode sa A. Beskid pokúsil eliminovať z jej vedenia proukrajinsky orientovaných činiteľov A. Vološina, E. Puzu, bratov Braščajkovcov, E. Nevického, podporovaných G. Žatkovičom (ten bol v tej dobe na zasadnutí americké národnej rady Uhro-Rusínov, ANRURu, v USA). Obvinil ich z maďarónstva a neschopnosti obhajovať "karpatoruské" záujmy. Na protest proti činnosti A. Beskida vystúpili proukrajinští činiteľa z CRNR a založili vlastnú organizáciu. CRNR sa rozpadla na dve zoskupenia, karpatoruské (rusofilskej) na čele s A. Beskidy, a ruské ( ukrajinofilské) na čele s A. Vološin.

29. októbra
Generál E. Hennocque spolu s administrátorom J. Brejchom vyhlásili nariadenie o obmedzení cien na tovar základnej spotreby a odmien za služby. Za prehnané zvyšovanie cien pohrozili odňatím živnostenského povolenia, konfiškáciou tovaru a prípadne i zatknutím.

október-november
Za podpory čs. vlády A. Beskid podnikol v sprievode predsedu Haličsko-ruského výboru v Paríži Dmitrija Markova a profesora Dmitrija Verguna agitačné turné po USA. Vo svojich vystoupeniach v krajanských spolkoch rusínskych emigrantov ostro kritizoval (zo svojej pozície rusofila) G. Žatkovičovu činnosť na Podkarpatskej Rusi, čo viedlo k oslabeniu postavenia Žatkoviča v ďalších rokovaniach s čs. vládou. Začiatkom novembra sa G. Žatkovič vrátil z USA, v Prahe pokračoval v rokovaní s čs. vládnymi činiteľmi a veľvyslancovi USA v Prahe sa sťažoval na neochotu čs. vlády splniť záväzky voči Podkarpatskej Rusi. 

jeseň
V jeseni  začína v Civilnej správe fungovať politický, školský, súdny  a policajný referát, referát zdravotníckej starostlivosti, verejných prác s oddelením pozemných stavieb, vodného hospodárstva, výstavby ciest a mostov, elektrifikácie a účtovníctva. Na miesto maďarských úradníkov, ktorí odišli do Maďarska alebo nechceli zložiť sľub vernosti ČSR, povolal administrátor J. Brejcha úradníkov z českých krajín.  V Užhorode bol založený „Komitét školnoj pomošči“, ktorého účelom bolo podporovanie podkarpatskej chudobnej školskej mládeže.  Začiatkom roku 1920 zriadil spolok v Užhorode, Mukačeve a Rosvigove štyri internáty, v Neresnici priemyselnú školu a v Selci dielňu na výrobu pančúch.

7. novembra
Čs. vláda schválila prvý dokument týkajúci sa štatútu Podkarpatskej Rusi - Generálny štatút pre organizáciu a administráciu Podkarpatskej Rusi. Navonok vyzeral tento dokument ako prejav snahy čs. vlády splniť prevzaté medzinárodné záväzky. Prvá časť obsahovala doslovný odpis článku mierovej zmluvy týkajúce sa Podkarpatskej Rusi. V druhej časti vymedzoval štátnu hranicu vrátane hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou. Tretia časť pojednávala o názve krajiny a jazykové a školské otázke. Záverečná časť sa týkala základov administratívnej organizácie Podkarpatskej Rusi. Schválený štatút mal vo všetkých aspektoch provizórny charakter.

18. novembra
Generálny štatút nebol vydaný formou zákona alebo nariadení a nebol ani publikovaný v úradnej Zbierke zákonov a nariadení. Bol vydaný v mene vlády ako proklamácie najvyššieho veliteľa generála E. Hennocquea č. 26536/1919 a kontrasignovaný administrátorom J. Brejchom 18. novembra 1919 v Užhorode. Preto mal tento akt v pomere k iným štátoprávnom aktom, ktoré sa podieľali na konštituovania čs. štátnosti, bezprecedentné postavenie. Generálny štatút stanovil názov územia - Podkarpatská Rus a rovnako možnosť užívať aj názov Rusínsko. Štatút predpisoval, že v školách bude vyučovacím jazykom ľudový (tj. rusínsky) jazyk a že bude aj oficiálnym jazykom. V čele dočasnej správy Podkarpatskej Rusi stál generál E. Hennocque, aj keď jeho vedúce vojenské a civilné postavenie nebolo v štatúte nijak zakotvené. Podľa paragrafov záverečnej časti štatútu mohla vláda vymenovať na miesto guvernéra dočasného správcu s titulom administrátora krajiny, oficiálne nazývaného "náčelník politickej správy". Hlavnou úlohou administrátora bolo pripraviť autonómne zriadenie. Súčasne vymenovala čs. vláda dočasnú päťčlennú rusínsku autonómnu radu (A. Vološin, J. Braščajko, E. Toronský, J. Gadžega, K. Prokop) na čele s G. Žatkovičom, nazvanú dočasné direktórium, ako poradný zbor pre administrátora vo veciach jazykových, školských, cirkevných a miestnej samosprávy. Direktórium bolo fakticky nevyhranenými celkom, obsahujúcim prvky provizórneho autonómneho snemu a orgánu autonómnej správy. Funkcia administrátora a direktórium mali byť zrušené po zvolení snemu a schválenie autonómne ústavy, zakladajúci sa na uznesenie parížskej mierovej konferencie.

1. decembra  
V rámci Civilnej správy bol zriadený referát pôšt a spojov.

2. decembra 
Direktórium zložilo sľub vernosti ČSR a začalo svoju činnosť, nemalo však podstatný vplyv na správu krajiny. Všetky opatrenia vykonával administrátor J. Brejcha po dohode s generálom Hennocquem, bez toho aby sa vopred poradili s direktóriom. Ich prezieravosť došla tak ďaleko, že Direktóriu nebolo pridelené ani miesto na úradovania. G. Žatkovič, vychovaný v duchu americkej aktivity, slobody a zastupiteľskej demokracie, nechcel, a ani nemohol plniť úlohu bábky, čo viedlo k otvorenému konfliktu medzi direktóriom, administrátorom Civilnej správy a vojenským diktátorom. Direktórium pod Žatkovičovým vedením rozpracovalo sociálno-ekonomický a politický program: uskutočnenie autonómie, vymedzenie hraníc Podkarpatskej Rusi, ukončenie rumunské okupácie východnej časti krajiny, prevedenie pozemkovej reformy, zrušenie cirkevných daní a povinností, dodržiavanie osem hodinovej pracovnej doby a iné.

3. decembra
Pod tlakom direktória bol odvolaný generál E. Hennocque. Direktorium tiež požiadalo vládu, aby odvolala aj administrátora J. Brejcha. Pozíciu direktória plne podporila prvá Centrálna ruská národná rada v Užhorode A. Vološina. Na strane administrátora vystúpila Centrálná ruská národná rada A. Beskida. Vláda Vlastimila Tusara využila rozporov medzi rusínskymi organizáciami a na ďalšie požiadavky direktória už nereagovala.

4. decembra
Vláda prejavila úplnú bezradnosť v jazykovej otázke na Podkarpatskej Rusi. Časť českých úradníkov si myslela, že Rusíni sú Malorusové (Ukrajinci) a hovorová rusínčina je dialektom maloruského (ukrajinského) jazyka. Iní boli presvedčení, že Rusíni sú Karpatski Rusi, teda časť Rusov (velkoruského národa). Civilná správa sa preto obrátila na ministerstvo školstva, aby vnieslo do veci jasno. 4. decembra bola zvolaná porada 15 českých lingvistov. Tí koncom decembra podali správu, v ktorej celkom prezieravo konštatovali, že "otázka literárneho jazyka každého národa môže byť riešená len predstaviteľmi toho istého národa". Avšak bohužiaľ sa cítili povinní demonštrovať vlastnú erudovanosť, bez toho aby sa v problematike bezpečne orientovali. Došli totiž k záveru, že jazyk obyvateľov Podkarpatskej Rusi je "bezpochyby malorusky dialekt". Preto odporúčali zavedenie "haličskej varianty ukrajinského jazyka" ako vyučovacieho jazyka v školách, využívanie haličských učebníc a pozvanie učiteľov z Haliče. Na záver svojej správy navyše upozorňovali, že obyvatelia Podkarpatskej Rusi nesmú zabudnúť, že "ako Ukrajinci sú príslušníkmi veľkého národa ruského", čím potvrdili zastaraný slavjanofilský charakter svojich úvah o jazyku a národnej príslušnosti Rusínov. Správa českých učencov teda jasno do veci nepriniesla. (Dodajme, že po 10 rokoch boli už českí jazykovedci oveľa opatrnejší a hovorili o rusínskych nárečiach ako o jednom svojbytný celku, ktorý sa od 14. storočia vyvíjal nezávisle od ukrajinčiny a je o.i. charakteristický mnohými bohemizmami. 

17. decembra
Administrátor civilnej správy J. Brejcha vydal nariadenie o rozdelení šatstva, obuvi a materiálov na ich výrobu chudobným. Vojenské velenie zároveň pohrozilo, že ak by sa niekto pokúsil vystúpiť proti čs. alebo spojeneckému vojsku, bude ihneď postavený pred poľný súd.

22. decembra
Direktórium prijalo politický program, ku ktorému sa pripojila aj prvá Centrálna ruská národná rada (CRNR). Direktórium žiadalo od pražskej vlády vydanie Zvláštnej ústavy Podkarpatských Rusínov, v ktorej by boli zakotvené všetky ustanovenia mierovej konferencie: uskutočnenie autonómie, vymedzenie hraníc Podkarpatskej Rusi, ukončenie rumunskej okupácie jej východnej časti, prevedenie pozemkovej reformy, zrušenie cirkevných daní a povinností, dokončenie výmeny peňazí, štátna pomoc obetiam vojny, dodržiavanie osemhodinovej pracovnej doby, robotnícke poistenia, zvýšenie miezd, každoročné dvojtýždňová dovolenka pre stálych robotníkov.

prof. Ivan Pop