Pred 130 rokmi sa narodil rusínsky insitný maliar Nikifor Krynický (Epifaniusz Drowniak)
Všetky farby Nikifora
Natália Malecká - Novák„Nikifor (...) je najautentickejším naivným maliarom (...), jeho farby uchvacujú, sú znamenité a hlboko dojímavé,“ „jeden z najznámejších,“ „jeden z najvýznamnejších umelcov naivného umenia na svete,“ „nachádza pre svoje obrazy citlivosť farieb, harmóniu tónov takej zriedkavej jemnosti, že môže vyvolávať závisť diplomovaných maliarov.“ Epifan Drowniak sa narodil presne pred 125 (130) rokmi. Maľovanie bolo preňho zmyslom existencie.
rusínsky, rusyn TU: #rusyn anglicky, engl. HERE: #engl
Modrá – ambícia, sila, kontrola
Vychovaný v biede, tajomstve, úzkosti, postihnutí, poznal len jedno pokojné miesto: chrám (cerkev). Matka ho naučila láske k svätým obrazom. Maľovanie sa mu zlialo v jedno s láskou a svätosťou. Nemal inú spoločnosť. Deti za ním behali, smiali sa mu. A mladý majster napriek všetkému, nielenže prežil, hoci mu nedávali šancu, ale rástol a maľoval. A nazýval sa Matejkom.
Zelená – pokoj, rovnováha, relax
Nikiforov život v Krynici bol rovnomerný. Deň podobný dňu. Majster sa budil na tvrdej lavici pri peci alebo ďaleko od nej. Neochotne vstával, vychádzal bez raňajok, hľadal prvé jedlo v penziónoch, maľoval na ulici uprostred smiechu detí; jedol obed, niekedy len suchú žemľu, večer, keď sa vracal domov, rátal drobné, ktoré mu spadli do klobúka. Málo prekvapení, zábavy v mestečku, kde ho všetci poznali, ale nikomu zvlášť nechýbal. Jedinou útechou bolo nadchýnanie sa svojimi maľbami, rozhovor so sebou a so svätými a výlety.
Raz, niekedy dvakrát do roka odchádzal z Krynice. Vždy sa vrátil. Naplánoval si cestu, zamkol na kľúč svoju truhlicu, nechal ju pod niekoho dohľadom. Išiel na stanicu, kupoval si lístok, platil zaň, našiel si svoje nástupište, kontroloval čas, nástupište, nastupoval do správneho vlaku, rozprával sa s inými cestujúcimi. Cestoval do Krakova, Varšavy, navštevoval ľudí, ktorí mu boli priaznivo naklonení, vždy bez ohlásenia, nečakane. Zostával u nich týždne, potom sa vracal. Cestoval ako vták, ktorý musí odletieť do teplých krajín, ale musí sa aj vrátiť. Cesty mu prinášali obrazy staníc.
Purpurová – duchovnosť, tajomstvo, intenzita
Korene Nikifora sú pevne ukotvené v lemkovskej tradícii. Prvou maliarskou školou mu bol chrám (cerkev), s bohatým ikonostasom ponoreným v zlatom lesku, so stenami zaplnenými ikonami, tajomstvom liturgie, vôňou kadidla, dojímajúcim chorálovým spevom. Do chrámu Nikifor často nahliadal. V obyčajný deň rád chodil do prázdnej svätyne – sadol si, kontemploval, niekedy ho videli, ako predstieral, že slúži bohoslužbu. V nedeľu bol vždy na liturgii, dokonca aj po II. svetovej vojne, keď sa krynická cerkev stala rímskokatolíckym kostolom. Nedeľná bohoslužba bola v Nikiforovom živote dôležitou udalosťou. Bola sviatosťou, na ktorej sa chcel naplno zúčastňovať. Mal svoj modlitebník, ktorý si sám namaľoval – na 42 kartičkách umiestnil 172 kresieb. Strany sú rozdelené zvislou čiarou, hore namaľoval scény zo Starého a Nového zákona, túto časť označoval ako nebo, dole namaľoval pozemské scény, ťažko rozlúštiteľné súdy, kázne, liturgie, stretnutia.
Bledomodrá – dôvera, bezpečnosť, úprimnosť, pokoj, vernosť
Nikifor sa so svätými spriatelil. Rozprával sa s nimi, poznal ich všetkých po mene, keď žobral, vždy nejakého držal v ruke, len tak pre istotu, aby priniesol šťastie. Raz mu niekto posmievajúc sa vytkol, že svätí nie sú na jeho obrázkoch dostatočne elegantní. Veľmi si to vzal k srdcu. Odvtedy vždy dbal na to, aby mali košele, kravaty, zlaté rúcha. Pár dní pred smrťou ozdobil pohľady v nemocnici obrázkami, na ktorých boli nakreslení svätí na nosidlách – to oni mu mali pomôcť prejsť tou poslednou, najťažšou cestou.
Bezvýhradne veril, že svätí a modlitby majú moc meniť veci a poskytujú ochranu. Keď stretol uplakanú ženu alkoholika, okamžite pochopil, čo potrebuje – „svätého proti pitiu“ – a ihneď ho začal maľovať. Bol človekom s hlbokým a úprimným duchovným založením. Jeho život sa odohrával na hranici dvoch svetov, pričom metafyzické bytie, nebo a svätí boli pre neho jedinými skutočne dôležitými vecami.
Čierna – precíznosť, profesionalita, dôkladnosť
Nikifor bol dobrým pozorovateľom a mal výnimočnú vizuálnu pamäť. Počas potuliek po dedinách a mestečkách beskydskej oblasti takmer všade nachádzal objekty, miesta, krajinky hodné zapamätania. Ešte pred II. svetovou vojnou sa dostal do miest vzdialených od Krynice niekoľko desiatok kilometrov – Tarnova, Rzeszówa, Sanoku. Nikifor sa neobmedzoval len na pozorovanie a kreslenie z prírody, vedomosti čerpal aj z prezerania rozmanitých obrázkov. Učil sa hlavne z francúzskeho albumového vydavateľstva „Monographies de bâtiments modernes“ z konca 19. storočia. Francúzske ilustrácie zobrazovali objekty udržiavané v typickom neoslohu tej doby s dominanciou manieristických a barokových prvkov. Nikifor mnohokrát analyzoval konštrukcie architektonických blokov, ich prvky, zapamätal si niektoré riešenia, detaily, ornamenty. V mladých rokoch mal Nikifor malý zápisník, v ktorom trénoval, cvičil sa v kreslení. Umiestnil tam náčrty chrámu z rôznych uhlov pohľadu, zobrazujúc objekty z rôznych strán, primerane transformujúc schému hmôt, zdôrazňujúc jedny fragmenty a redukujúc iné. Nikifor mal cit pre proporcie, precízne formoval schému konštrukcie budov, bol tiež viazaný na detaily. Veľa pozornosti venoval strechám a ich zakončeniam.
Osobitne rozoznával atmosféru maliarstva. „To je nemecké“ – hovoril, pozerajúc na Cranacha. „To je francúzske“ – ukazujúc na Watteaua. Rozpoznával Rubensa, ktorý ho rozosmieval, poukazoval na nahé telá. „To je zlé, nepekné“ – hovoril vtedy. Pozitívne reagoval na diela iných naivných maliarov, komentoval krátko: „Ó, kolega!“.
Červená – odvaha, sebadôvera, vzrušenie
V otázke umenia Nikifor počúval len seba. Muselo uplynúť veľa rokov, kým svet začal načúvať jeho umeniu. Nikifor bol iný ako všetci. Dnes je to prednosť, vtedy – hriech. Nič podobné v tom čase nevideli, také obrázky nikto nevystavoval. V roku 1957 sa Andrzej Banach rozhodol ukázať Nikifora v Paríži, aby Západ spoznal umelca z Krynice. Nikto však Nikiforove práce ukázať nechcel. Po dlhom úsilí sa to podarilo – výstavu Nikifora zorganizovali v galérii Diny Vierny, ktorá sa tešila povesti najlepšej znalkyne naivných maliarov na svete. Expozíciu videli tisíce ľudí, medzi nimi Willem Sandberg, dôležitá osobnosť vo svete umenia, cenený na celom svete. On sa Nikiforom nadchol. Na plagátoch výstavy v Amsterdame boli len tri mená. Nikiforovo meno stálo popri Van Goghovi a Chagallovi. Potom prišli výstavy v Bruseli, Liège, Haife, Baden-Badene, Frankfurte nad Mohanom, Hannoveri, Bazileji, Ríme, Viedni, Chicagu, Londýne.
Nikifor mal zadosťučinenie zo svojho umenia a toto presvedčenie mu dávalo silu maľovať. Maľoval dlho, až do posledného dňa.
Natália Malecká - Novák
21. 5. 2020
zdroj:
https://www.lem.fm/vshytky-kolory-nikyfora-v-125-richnitsyu-urodin/
foto: Nikifor Krynický
zdroj: https://www.petulloartcollection.org/nikifor/
--------
Вшыткы кольоры Никыфора
Наталия Малецка-Новак«Никыфор (…) єст найбраже автентичным наівным малярьом (…), його кольоры захоплюют, сут знамениты і глубоко зворушаючы», «єден з найбарже знаных», «єден з найвыдатнійшых артистів наівной штукы на світі», «находит для своіх образів чутливіст кольорів, гармонію тонів так рідкой субтельности, што може выкликувати заздріст дипломуваных малярів». Епіфан Дровняк вродил ся точно 125 років тому. Малюваня было дла него сенсом еґзистенциі.
Синій – амбіция, сила, контроля
Выхованый через біду, таємницю, тырвогу, каліцтво, знал лем єдно спокійне місце: церков. Мати навчыла го любови до святых образів. Малюваня злучыло ся му в єдно з любовю і зо святістю. Не мал інчого товариства. Діти літали за ним, сміяли ся з него. А молодый мастер назло вшыткым, не дост же пережыл, хоц не давали му шанс, то ріс і малювал. І называл себе Матейком.
Зеленый – спокій, рівновага, релякс
Жытя Никыфора в Креници было рівномірне. Ден подібный до дня. Мастер будил ся на твердій лаві при пеци або далеко од пеца. Неохочо ставал, выходил без сніданя, глядал першой стравы в пенсийонатах, малювал на улици серед сміху діти; іл полуденок, часом лем суху булку, вечером, коли вертал домів, рахувал дрібны, котры впали му до капелюха. Невельо несподіванок, розрывкы в місточку, де го вшыткы знали, але нихто за ним не пропадал. Єдином потіхом было захоплюваня ся своіма малюнками, бесіда зо собом і святыма і выізды.
Раз, часом двараз до рока выізджал з Крениці. Все вертал. Укладал плян подорожы, заперал на ключ свою скриню, оставлял під чыісом опіком. Ішол на стацию, купувал білет, платил за него, вынаходил свій перон, провірял годину, перон, всідал до одповіднього потягу, бесідувал з інчыма подорожуючыма. Іздил до Кракова, Варшавы, одвиджал сприятливых му люди все без заповіди, несподівані. Оставал в них тыжнями, пак вертал. Подорожувал як птах, котрый мусит одлетіти до теплых краін, але мусит тіж вернути. Подорожы приносили му образы стаций.
Багряный – духовіст, таємниця, інтенсивніст
Корені Никыфора міцно сідят в лемківскій традициі. Першом малярском школом была му церков, з богатым іконостасом зануреным в золотым блеску, зо стінами выполненыма іконами, таємницьом літургіі, запахом кадила, порушаючым хоральным співом. До церкви Никыфор часто зазерал. В обычный ден любил приходити до порожньой святыні – сідал, контемплювал, часом виділи го, як удавал, што правит богослужыня. В неділю все был на літургіі, аж і по ІІ світовій войні, коли креницка церков стала ся римокатолицкым костелом. Недільне богослужыня было в жытю Никыфора важном подійом. Было таинством, в котрым хотіл полністю брати участ. Мал свій молитовник, котрый сам собі намалювал – на 42 картках помістил 172 рисункы. Страны поділены сут вертикальном криском, горі намалювал сцены зо Старого і Нового Завіту, тоту част окрислял як небо, долов намалювал земскы сцены, тяжкы до розшыфруваня суды, проповіди, літургіі, стрічы.
Блакітный – довіря, безпека, щыріст, спокій, вірніст
Никыфор зо святыма был заприязненый. Бесідувал з нима, знал іх вшыткых по імени, кєд жебрал, то все тримал якісого в руці, так на всякій выпадок, жебы принюс щестя. Колиси хтоси, насміваючы ся, звернул му увагу, што святы не сут одповідньо елеґантскы на його образках. Барз ся тым перенял. Од того часу все пильнувал, жебы мали кошелі, краваты, золоте облечыня. На пару дни перед смертю выгляды в шпытали прикрасил образками, на котрых были нарисуваны святы на феретронах – то они мали му помочы перейти тоту послідню, найтяжшу вандрівку.
Безграничні вірил, што святы і молитва мают силы спричыняти дашто і тримают опіку. Коли виділ заплакану жену алькоголика, одраз знал, чого ій треба – «святого од питя». І зараз такого малювал. Был чловеком глубоко і правдиві зосередженым на духовых справах. Його жытя проходило на граници двох світів. Для него метафізичне бытя, небо ци святы то были єдины важны справы.
Чорный – прецизия, професийніст, докладніст
Никыфор был добрым обсерватором і мал выняткову візуальну памят. В часі вандруваня по селах і місточках бескідской обшыри праві всядиль находил вартаючы запамятаня обєкты, місця, краєвиды. Іщы перед ІІ світовом войом дотерал до оддаленых од Крениці о парудесят кілометрів міст – Тарнова, Ряшова, Санока. Никыфор не ограничал ся лем до обсервуваня і рисуваня з натуры, знаня брал тіж з перезераня розмаітых образків. Вчыл ся головні з французского альбомового выдавництва «Monographies de bâtiments modernes» з кінця ХІХ ст. Французскы ілюстрациі вказували обєкты утриманы в типовым для тамтого часу неостили з домінацийом манєристичных і бароковых елементів. Никыфор вельократні аналізувал конструкциі архітектонных блоків, іх елементы, запамятувал дакотры розвязаня, деталі, орнаменты. В молодых роках Никыфор мал невеликій нотатник, в котрым тренувал, вправлял ся в рисуваню. Помістил гын ескізы церкви з ріжных пунктів пізріня, вказуючы обєкты з ріжных стран, одповідньо трансформуючы схему брыл, підкрисляючы єдны фраґменты, редукуючы інчы. Мал Никыфор вычутя пропорциі, прецизийні формувал схему конструкциі будинків, был тіж привязаный до деталів. Вельо увагы присвячал дахам і іх звінчыням.
Особливо розпознавал климат малярства. «То німецкє» – бесідувал, обзераючы Кранаха. «То французскє» – вказуючы на Ватто. Розпознавал Рубенса, котрый го смішыл, вказувал на голы тіла. «То зле, негарде» – бесідувал товды. Позитивні реаґувал на творы інчых наівных малярів, коментувал коротко: «о, колеґа!».
Червеный – одвага, впевненіст, ексцитация
В квестиі штукы Никыфор слухал лем себе. Мусіло минути вельо років нич світ послухал його штукы. Никыфор был інчый як вшыткы. Днес то примета, товды – гріх. Нич подібне в тамым часі не виділи, такых образків не выставлял нихто. В 1957 році Анджей Банах рішыл вказати Никыфора в Парижы, жебы Захід познал артисту з Крениці. Нихто єднак Никыфоровых робіт вказати не хотіл. По долгых старанях повело ся – выставу Никыфора зорґанізували з ґалериі Діны Верні, котра тішыля ся опінийом найліпшой на світі знавчыні наівных малярів. Експозицию виділи тисячы, м.ін. Віллем Сандберґ, важна персона в світі штукы, ціненый в цілым світі. Він захопил ся Никыфором. На афішах выставы в Амстердамі были лем три назвиска. Мено Никыфора стояло попри Ван Ґоґу і Шаґали. Пак пришли выставы в Бруксели, Лєж, Xайфі, Баден-Баден, Франкфурті над Майном, Ганновері, Базели, Римі, Відни, Чікаґо, Лондоні.
Никыфор мал сатисфакцию зо свого артизму і тото переконаня давало му силу до малюваня. Малювал долго, аж до посліднього дня.
Наталия Малецка-Новак
21. 5. 2020
жрiдлo:
https://www.lem.fm/vshytky-kolory-nikyfora-v-125-richnitsyu-urodin/
***********
All Nikifor colours
Natalia Małecka-NowakNikifor is the most authentic painter of naïve art. His colours fascinate, captivate and move. His paintings, sensitive to colour harmonies and tones, carry a delicacy that trained artists can only dream of." Epifan Drowniak, better known as Nikifor, was born over 130 years ago. For him, painting was the very essence of existence.
Blue represents ambition, power and control.
Nikifor grew up in poverty and isolation. His childhood was marked by mystery and disability; the only place of peace he found was in the church. His mother passed on to him a love of icons, teaching him to connect painting with the sacred. No one expected him to survive, yet not only did he survive, he also became stronger. Despite being chased through the streets of Krynica by children who ridiculed him, he did not stop creating. He called himself Matejko, as if this name might bring him recognition.
Green represents peace, balance and relaxation.
His life was monotonous and repetitive. Every morning, he would get up from his hard bench and go out into the streets without breakfast, just to secure some food. He painted in the streets amidst the neighbourhood's laughter, and in the evening he counted the small coins that people had thrown into his hat. He was a well-known but strange figure in the town and nobody particularly missed him. His only joys were his paintings and short trips, which filled him with new inspiration.
Once or twice a year, he left Krynica. He meticulously planned his trips, guarding his suitcase carefully, buying his ticket and keeping track of the train's departure time. He also communicated with the passengers. He visited Krakow and Warsaw, always unannounced and spontaneously, like a bird that flies away and returns home just as inevitably.
Purple represents spirituality, mystery and intensity.
Nikiforov's roots were deeply embedded in the Lemko tradition. His first art school was a temple full of gilded icons, with the scent of incense and chanting all around. He could often be seen alone in the church, contemplating or even pretending to celebrate the liturgy. He never missed Sunday services. He created his own prayer book containing 172 drawings on 42 cards depicting Heaven and Earth, as well as mystical and earthly scenes full of special symbolism and spiritual depth.
The colour blue represented trust, security, sincerity, peace and fidelity.
Nikifor had an intimate relationship with the saints. They were his friends and his protectors. When he begged, he would hold an image of a saint, believing it would bring him good fortune. Once, when he was criticised for depicting the saints as ungainly, he immediately began to adorn them with beautiful shirts and golden robes. Even just before his death, he drew the saints who would accompany him on his final journey. His belief in the power of prayer and the saints was so strong that when he met the wife of an alcoholic, he immediately painted her a 'drinking saint'.
Black: precision, professionalism, thoroughness.
Nikifor was an exceptional observer. His visual memory was phenomenal — wherever he went, he found objects and landscapes worthy of capture. He also drew inspiration from foreign illustrations, analysing the structural details of buildings and creating precise sketches of temples and cities. He had an impeccable eye for proportion and detail; roofs, in particular, fascinated him. He could recognise the style of different schools of painting, such as Cranach, Watteau and Rubens, and would comment humorously on the works of other naïve painters, whom he referred to as his colleagues.
Red: courage, confidence, excitement
Nikifor was an authentic artist who only listened to himself. For a long time, the world failed to understand him. However, in the 1950s, Andrzej Banach introduced him to the world through an exhibition in Paris. Following initial rejection, success followed. His work caught the attention of Willem Sandberg, and Nikifor's name was featured alongside Van Gogh and Chagall on posters in Amsterdam. Exhibitions followed around the world, from Brussels to Chicago.
Nikifor eventually found recognition, and it was his art that gave him satisfaction. He painted until the end of his life, remaining true to himself and his mission.
Aktuality
Zobraziť všetky16.05.2025
Smišok 08_2025
Ide Budha z učenykamy po drazi. Vydyť: jama, v ňij vol, gazda probuje ho vŷťahnuty, ale syl ne mať. Budha kŷvnuv učenykom, ony pomohly vŷťahnuty zvir’a. Iduť dalše, znovu jama, v ňij vol, na kraju sydyť seľanyn i hir’ko plače. Budha perešov mymo č…
15.05.2025
Analýza: V čom sa nacizmus líši od fašizmu?
Je pravda, že Hitler dosiahol ekonomický zázrak? Boli Nemci rusofóbmi? Najdôležitejšie otázky o politickom režime, nad ktorým svet oslavuje víťazstvo 8. a 9. mája.
8. a 9. mája si svet pripomína výročie víťazstva protihitlerovskej koalície v …
15.05.2025
Čo treba vedieť o sovietskom maršalovi z druhej svetovej vojny, ktorému chce Fico stavať pamätník
Ficov dar Putinovi
Stavať u nás sochu sovietskemu maršalovi Konevovi je nezmysel ako voda v koši
Lukáš Krivošík
Diaľnicu do Košíc síce Robert Fico do roku 2010 nevybudoval (ako sľuboval ešte v roku 2007), no možno Slovákom postaví aspoň s…
15.05.2025
Protifašistické hnutie vyzýva na postavenie sôch generálom Golianovi a Viestovi
Slovenské protifašistické hnutie (SPH) vyzýva na postavenie sôch generálom Golianovi a Viestovi.
SITA
Vo verejnej výzve, pod ktorou sú podpísaní Stanislav Mičev, Peter Weiss, Boris Zala, Jozef Ťažký a Miroslav Seget, sa hnutie obrátilo na …
14.05.2025
Tibor Mikloš Popovič ( 1938 – 2025 )
Peter Medviď
Koncom apríla tohto roku prišla z Maďarska smutná správa. Dotĺklo srdce Tibora Mikloša Popoviča, chodiacej legendy rusínskej histórie, významného vedca a činiteľa medzi Rusínmi v Maďarsku, a nielen tam.
Popovič patril medz…
13.05.2025
Čo urobiť s povojnovým Nemeckom?
Diskusie trvali takmer počas celej vojny
Medzi spojeneckými nápadmi na povojnové Nemecko bol aj taký, aby sa celá kedysi hrdá Ríša zmenila na krajinu polí a pastvín. Kto vie, či by k tomu nedošlo, keby nehrozilo nebezpečenstvo zo strany Sovie…
Naše obce
Zobraziť galérieUjko Vasyľ
Vasyľ. Žyvot.
-Včera jem soj kurty nohavyci vyrajbav... Teper mam čisty šortky, čistyj mobil a jednu svižu skusenosť/opyt - jak vysušyty papirjovy evra...

Československý svět v Karpatech
Československý svet v Karpatoch
Čechoslovackyj svit v Karpatach
Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať