Pred sto rokmi zomrel Lenin, človek posadnutý svojou pravdou

Pre svet musí ostať varovaním

Keď zomrel Vladimir Iľjič Lenin, český politik Karel Kramář napísal, že „v temných kútoch Ruska budú dlho a dlho s hrôzou rozprávať o antikristovi, ale tam, kde dokážu objektívne posúdiť krvavú epochu ruského boľševictva, snáď v Leninovi a v jeho diele uvidia vyvrcholenie ťažkej ruskej krízy, vyslobodenie všetkého ľudstva zo sugescie socialistických utópií, ktoré všade ohrozovali mierny a organický rozvoj ľudskej spoločnosti“.

Bol v tom kus želaného optimizmu, že ruský boľševizmus bude svetu dostatočným varovaním, aby sa nevybral rovnakou cestou.

O sto rokov neskôr sa o Leninovi bežne objavujú odsudky ako o „namyslenom pseudofilozofovi“, „krvavom tyranovi“ alebo „najznámejšom syfilitikovi“.

Stačí však zredukovanie Lenina na karikatúru na to, aby sa už nikto nikdy nevydal jeho cestou?

Ferdinand Peroutka zdôrazňoval v Leninovom nekrológu predovšetkým jeho nebezpečný intelektuálny výkon. Áno, keď sa priblížil k filozofii, správal sa „ako Chaplin v obchode s porcelánom“.

Jeho tézy neboli košaté a do úvahy nebrali pestrosť života, o ktorom vedel Lenin málo. Jeho myšlienky, to boli palice určené na bitie.

Lenin nemal priehrštie myšlienok, ktorými by sa zaoberal, vymýšľal však revolúciu, a to tak ako v jeho časoch nikto.

Ako to vystihol menševik Fiodor Dan – nikto nemyslí celé dni na revolúciu ako Lenin, nikto o nej celé noci nesníva a nikto nehovorí o ničom inom než o revolúcii ako on.

A potom sa s ním hádajte.

Ako sa z človeka stane Lenin
Lenin nebol politický vodca napojený na spoločnosť, ktorú chce zmeniť. Sám vravel, že Rusko vlastne nepozná. Sedemnásť rokov svojho dospelého života v ňom nežil.

Uvažoval o Rusku ako o teoretickom probléme v pracovniach v Ženeve, Mníchove, Londýne alebo Paríži. Keď mu však okolnosti ponúkli príležitosť chopiť sa moci, bol pripravený.

Hovorilo sa o ňom, že je to muž s pravdou vo vrecku. Nepochyboval o tom, že poznal skutočnosť. Že z kníh a z novinových článkov pochopil svet a život.

Keď k takto nastavenej mysli pridáte nekontrolovanú politickú moc, fádne povahové rysy a nezáujem o skutočných ľudí a ich problémy, máte ideálnu kombináciu na diktatúru aj s ňou súvisiaci teror. Veď kto je proti mojej pravde, je nepriateľom pravdy. A s nepriateľmi treba v revolúcii zaobchádzať bez milosti.

Posadnutie vlastnou pravdou a úspech vlastných vízií, to bolo u Lenina nebezpečne hraničné.

Ako sa z človeka stane taký Lenin?

Komunistická propaganda budovala desiatky rokov obraz prvého revolucionára ako ľudového muža. Nič nemohlo byť ďalej od pravdy.

Lenin sa narodil v roku 1870 v meštianskej rodine. Otca, štátneho radcu povereného dozorom nad školami simbirskej gubernie (Simbirsk na Leninovu počesť premenovali na Ulianovsk, pozn. red.), cár povýšil do šľachtického stavu. A rodina si náležite užívala spoločenský status.

Ukončila to nielen otcova predčasná smrť (zomrel ako 55-ročný) v roku 1886, ale najmä smrť brata Alexandra o rok neskôr. Za účasť na proticárskom sprisahaní bol popravený. Alexandr patril k hnutiu ruských národníkov prepájajúcich agrárnu demokraciu s utópiou socializmu.

Pre rodinu to znamenalo vyštvanie zo spoločenského výslnia. Vladimir, obklopený už len svojou obdivujúcou matkou a sestrami, sa uchýlil na rodinné statky a žil životom rentiéra. Čítal, študoval a uvažoval o svojej ďalšej ceste. Vyštudoval potom právo, ale jeho skutočným cieľom bola revolúcia.

My to budeme robiť inak, vymedzoval sa proti bratovmu osudu.

V deväťdesiatych rokoch sa radikalizoval, stal sa marxistom a podieľal sa na petrohradských štrajkoch. Výsledok sa dal predpokladať.

Ako v knihe Sovietska tragédia opisuje americký historik a sociológ Martin Malia, Leninova dráha bola zhodná s mnohými predchodcami aj súputníkmi.

Najprv sa dostal do konfliktu mladistvého idealizmu so štátnou mocou, nasledoval trest a výsledkom bola radikalizácia a zhnusenie cárizmom, ktorý si takto pestoval svojich budúcich ničiteľov.

Lenin dostal trest troch rokov na Sibíri, kam ho poslali v roku 1897.

Rus pre Rusko mimo Ruska
To zásadné pre svoju revolúciu Lenin neurobil v Rusku, ale mimo neho.

Po prepustení odišiel v roku 1900 na Západ a okrem epizódy v rokoch 1905 až 1906 sa do Ruska vrátil až v roku 1917.

Spolu s Georgijom Plechanovom a Julijom Martovom založil časopis Iskra a v rámci tejto názorovej tribúny následné roky viedli spory a diskusie nielen o podobe revolúcie, ale aj o robotníckej strane a jej stanovách či štruktúre.

Prečo je to podstatné? Pretože aj v takej neatraktívnej téme je ukrytý kus Leninovej schopnosti pripraviť situáciu tak, aby uspel.

Plechanov a Martov si stranu v súlade so zvyklosťami vtedajších západných politických strán predstavovali ako hnutie svojho druhu, voľné spojenie ľudí podobných myšlienok a presvedčenia. Svojím spôsobom debatný klub.

Lenin sa inšpiroval nemeckou sociálnou demokraciou, čo bola prvá strana, ktorá zaviedla pevnú štruktúru, členské legitimácie a poplatky, okresné a miestne stranícke bunky alebo pravidelné zjazdy, ktoré si volili stranícke vedenie. Lídrom sa už nutne nestáva ten, čia idea láka najviac ľudí, ale ten, kto dokáže byť zvolený a ovláda stranícky systém.

Súčasťou takto pevne poňatej straníckej hierarchie sú však aj byrokracia, oligarchia a odpadlíci. V debatnom klube sa očakáva, že niekto nebude súhlasiť, v strane leninského typu sa to rovnalo vylúčeniu.

A práve v otázke podoby strany došlo nakoniec k rozkolu a vznikli dve frakcie – Leninovi boľševici a Martovovi menševici, ktorých sa však Lenin po niekoľkých rokoch zbavil a zo strany ich vylúčil. Svojich boľševikov vyhlásil za jedinú ruskú marxistickú partaj.

No schopnosť byť pripravený a sústrediť sa na svoj cieľ nebolo to jediné, čo Lenina nakoniec priviedlo do Kremľa. Rusov blúzniacich po celej Európe o revolúcii totiž bolo veľa.

Lenin sa len ocitol v správnej chvíli v priesečníku niekoľkých faktorov. Ako opäť pripomína Malia, bola to v roku 1917 súhra (ne)šťastných náhod.

Najmä slabosť ruskej spoločnosti a opozície po prehranej revolúcii roku 1905. Cárizmu sa už nikdy nezbavíme, mysleli si mnohí.

Časť ruskej inteligencie, a to je ďalší z faktorov, však prepadla maximalizmu – keď sa to nedalo v roku 1905, musí sa Rusko zmeniť inokedy, ale o to zásadnejšie, úplne fatálne. Snívali o modernej demokracii západného strihu, čo však bolo niečo celkom iné ako dnes. Súčasťou modernity bol aj marxizmus, ktorý sa mnohým zdal ako odpoveď na sociálnu nerovnosť.

Ďalším faktorom bola v zásade celoeurópsky prijímaná utópia socializmu. Nie toho reálneho, na aký sa dnes upínajú pamätníci, ale socializmu ako viery, že možno prekonať spoločenské nerovnosti v prospech tých slabších.

A nakoniec vojna. Tá všetko akcelerovala. Spoločenskú zmenu, rozpad Európy, biedu a napríklad v Rusku zjavné odtrhnutie dvora a establishmentu vôbec od spoločenskej reality.

Zvykne sa tu pripomínať ešte jeden faktor – wilhelmovské Nemecko. Tomu záležalo na tom, aby sa Rusko vo vojne oslabilo, a zlé výkony cárskej armády k tomuto cieľu viedli pomaly.

Nemecká vláda preto investovala milióny mariek do projektu Lenin a vyslala ho v roku 1917 do Ruska, aby tu urobil revolúciu. Tá situáciu zamotá, Rusko padne, Lenina to aj tak zmetie, verili zjavne nemeckí stratégovia. A takmer im to vyšlo – revolúcia uspela a Lenin presadil brest-litovský mier.

No Nemecko následne vojnu aj tak prehralo.

Narodil sa 22. apríla 1870 v Simbirsku, dnes nazývanom Ulianovsk. Zomrel 21. januára 1924 v Gorkách pri Moskve. Používal prezývku Lenin.

V roku 1915 sa o jeho pobyte vo Švajčiarsku, aktivitách jeho aj ďalších revolucionárov dozvedel nemecký vyslanec v Berne Gisbert von Romberg a nadviazal s nimi kontakt.

S podporou nemeckého ríšskeho ministerstva zahraničia vyrazil 9. apríla 1917 Lenin – s ďalšími tridsiatimi revolucionármi vrátane Nadeždy Krupskej – vo dvoch zvláštnych železničných vagónoch zo Švajčiarska cez Nemecko a ďalej loďou do Švédska.

Neskôr sa dostal do Fínska, ktoré bolo vtedy pod ruskou nadvládou, a odtiaľ prezlečený za kuriča parnej lokomotívy do Petrohradu. Jeho vagóny mali v Nemecku právo exteritoriality a na nemeckom území ich strážili vojaci.

Lenin bol ako príslušník nepriateľského štátu s vedomím nemeckých úradov a za nemecké peniaze prepravený zo Švajčiarska do Ruska. Podobnou cestou ako Lenin odcestovalo do Ruska s vedomím nemeckého ministerstva zahraničia štyristo z približne šesťsto ruských revolucionárov s pobytom vo Švajčiarsku.

Nie, nemyslel to dobre
Za týchto podmienok sa muž, ktorý to mal všetko premyslené, mohol chopiť šance. Nebolo to však – ako nič v dejinách – bez komplikácií a jednoznačné.

Napríklad heroické a epochálne dobytie Zimného paláca, ako ho ukazuje film Desať dní, ktoré otriasli svetom, je ilúzia. Lenin nebol mužom stojacim pred robotníkmi na korbe nákladiaka pod červenou vlajkou. Bol dirigentom za scénou, ktorý pripravuje vyhlásenia a deklarácie.

Navyše, ako upozornil český historik Václav Veber, vtedajšia ruská spoločnosť si zmeny, ku ktorým došlo bezprostredne po 7. novembri 1917, sotva všimla.

Petrohradské noviny na druhý deň o dobytí Zimného paláca nepísali, divadlá ďalej hrali, električky premávali…

V zásade sa v prvej chvíli zmenila len vláda. Jedného rodáka zo Simbirska nahradil iný, Kerenského akýsi Ulianov, ktorý sa nazýval Lenin.

V novembri 1918 sa konali v Rusku voľby, v ktorých malo hlasovať viac ako štyridsať miliónov ľudí. A výsledok nebol pre Lenina slávny. Takmer 60 percent získali eseri, teda Strana socialistov revolucionárov spájajúca agrárnu a socialistickú politiku. Boľševici mali iba 24 percent.

Na počty poslancov išlo o markantný rozdiel 419 k 168. Leninova vláda mohla skončiť skôr, než začala.

To by to však nemohol mať Lenin dávno premyslené. Voľby spochybnil, dumu nezvolával, a keď sa konečne nekompletná zišla, rozohnal ju a vydal dekrét, v ktorom vyhlásil likvidáciu „formálnej demokracie v záujme revolučnej diktatúry“.

Nectil demokratické politické zvyklosti, nikdy s nimi v ruských pomeroch nepočítal a autenticky ich považoval za buržoázny výmysel. Namiesto politiky robil reálne zmeny, ktoré menili Rusko aj vtedajší svet.

Boli to hlavne dekréty o mieri a o pôde, ktorými ukončil boje na východnom fronte a na štátne účely znárodnil rozsiahle územia.

Zaviedol štátny monopol obchodu, pracovnú povinnosť pre všetkých, evidenciu za pomoci pracovných knižiek, hospodárenie rodín malo byť nahradené spoločným stravovaním vo veľkých skupinách, sľuboval skoré zrušenie peňazí… A v septembri 1918 oficiálne vyhlásil teror ako ďalší stupeň revolúcie.

Zámienkou sa stal atentát na Lenina – kým jeho okolnosti zostávajú aj po viac ako sto rokoch nejednoznačné, výsledok je celkom jasný. Štvrť milióna ľudí popravených bez súdu a bez viny.

Nech to znie akokoľvek drsne a neľudsky, Lenin chirurgicky presne posilňoval vlastnú moc a budoval systém, ktorý nebude schopný zvrhnúť jeho ani jeho revolúciu.

Neskorší výklad, že Lenin to všetko myslel dobre, ale ľudia ako Stalin rozpútali teror, nie je obrazom dobovej reality.

Stačí si pripomenúť august 1918, začiatok teroru, keď sa v jednej z oblastí Ruska začali búriť roľníci a Lenin osobne nariadil nielen likvidáciu odporu, ale priamo obesenie stoviek kulakov a verejne známych ľudí v danej oblasti tak, aby to ľudia široko-ďaleko videli, počuli a báli sa.

Revolucionár na konci svojich síl
Keď sa začiatkom dvadsiatych rokov ukázalo, že občianska vojna a teror poškodzujú Rusko nielen medzinárodne, ale hlavne ekonomicky natoľko, že to ohrozuje samotnú revolúciu, ktorú sa navyše po úspešnom odrazení Červenej armády Poliakmi pri Varšave nepodarilo exportovať do západnej Európy, vymenil Lenin svoju pravdu za inú.

Za pravdu Novej ekonomickej politiky (NEP).

Ako pripomína britský historik Robert Service, NEP by nebola bez Lenina, on ju vymyslel, presadil a nariadil. Bol to však posledný veľký výkon, ktorý podal.

Ruská politika sa od novembra 1917 nedala robiť bez Lenina. Riadil politickú kanceláriu strany aj ústredný výbor, predsedal vláde aj rade obrany a rade práce, dozeral na stranícke organizačné byro aj sekretariát.

Také nasadenie si muselo vyžiadať svoju daň. Tá sa prejavila v podobe dlhodobých zdravotných problémov zdedených zrejme po otcovi (Lenin zomrel v podobnom veku ako on, mal 53 rokov).

Ten s úškrnom pripomínaný syfilis sa aj podľa Leninovho životopisca Service nedá zo žiadnych prameňov potvrdiť, rodinná anamnéza napovedá skôr arterioskleróze sprevádzanej viacerými mŕtvicami.

Obdobie NEP, ktoré sa začalo rokom 1921, je na jednej strane etapou, keď sa ruská ekonomika aspoň trochu zviechava z poslednej dekády, ale zároveň je to čas boja o nástupníctvo po Leninovi, ktorý dostal v roku 1922 mŕtvicu.

Lev Trockij, ktorý namiesto NEP trval na pokračovaní revolučného teroru, bol vytlačený zo strany ako ľavicová úchylka. Grigorij Zinoviev a Lev Kamenev sa venovali vládnej agende a Stalin si vzal na starosť stranu.

Postupoval rovnako ako svojho času Lenin. Kto riadi aparát, riadi nakoniec v diktatúre všetko. Stalinov nástup sa tak začal práve obdobím NEP a nie až po ňom.

Keď Lenin zomrel, naplno prepukol jeho kult. Len v ZSSR po ňom premenovali asi štyridsať miest, vzniklo viac ako päťdesiattisíc múzeí, inštitúcií a verejných budov nesúcich jeho meno.

Ešte na konci éry ZSSR stálo len v Leningrade, v dnešnom Petrohrade, 124 jeho sôch.

Lenin, ako svoju prácu o ňom uzatvára Robert Service, pomohol obrátiť svet hore nohami.

„Lenin sa objavil celkom nečakane. Jeho výnimočný život a politická dráha minimálne dokazujú, že sa treba mať na pozore. Takýto účinok dosiahla len hŕstka historických osobností. Ďakujeme pekne.“

MARTIN GROMAN
MICHAL STEHLÍK
DENÍK N

zdroj:
https://dennikn.sk/3785136/pred-sto-rokmi-zomrel-lenin-clovek-posadnuty-svojou-pravdou-pre-svet-musi-ostat-varovanim/

foto:
Lenin počas revolúcie. zdroj: Wikimedia Commons