Predvolebné sľuby sa sľubovali a blázni sa radovali

Predvolebné sľuby sa sľubovali a blázni sa radovali
28.02.2020

Politici sa opäť pretekajú v sľuboch, preťahujú voličom popod nos medové motúzy, hoci je viac ako isté, že slovo nedodržia. Prečo je to tak a ide o záležitosť novších dejín alebo tu bola odjakživa? V podstate máme do činenia so starým volebným trikom: sľubovať možno čokoľvek okrem splnenia sľubov.

Prvý prezident USA George Washington bol údajne jedinou hlavou štátu, ktorá voličom nič nesľubovala. Treba však poznamenať, že nemal protikandidáta a neviedol žiadnu predvolebnú kampaň. Jediným uchádzačom o najvyšší úrad sa stal na základe všeobecnej zhody. Mal totiž obrovskú popularitu ako líder boja za americkú nezávislosť, navyše predsedal ústavodarnému zhromaždeniu. Zbor voliteľov mu 10. januára 1789 dal všetky hlasy.

Washington nič nesľuboval ani vo svojom inauguračnom prejave o tri mesiace neskôr. Samozrejme, sľubu sa nevyhol pri prezidentskej prísahe, keď predniesol predpísanú vetu z Ústavy USA: "Slávnostne prisahám, že budem čestne vykonávať funkciu prezidenta Spojených štátov a podľa svojich síl budem zachovávať, strážiť a brániť Ústavu Spojených štátov.“

Ďalší prezidenti Spojených štátov už nešetrili sľubmi. Dával ich aj jedenásty v poradí a dnes často zabúdaný James Polk, ktorý nastúpil do Bieleho domu v marci 1845. Ten ich však dôsledne plnil, dokonca vykonal viac, ako sľuboval.

Polk bol horlivým stúpencom vtedajšej teórie, podľa ktorej americkému národu je súdené osídliť celý severoamerický kontinent. "Mojou povinnosťou bude podporovať všetkými ústavnými prostriedkami právo Spojených štátov na územie za Skalnatými vrchmi,“ povedal v jednom zo svojich prejavov, "A už sú medzi nami ľudia pripravení ho osídliť so svojimi ženami a deťmi.“

Počas Polkovho prezidentovania sa súčasťou USA stali štáty Texas, Oregano (dovtedy v správe Veľkej Británie), Kalifornia a Nové Mexiko (po vojne USA s Mexikom). Za štyri roky, čo bol Polk v úrade, sa Spojené štáty zväčšili o 2 590 000 km2, čiže o viac ako štvrtinu dnešnej rozlohy. Nikdy predtým ani potom nezaznamenali takéto veľké územné prírastky.

Niektoré európske vlády kritizovali vtedy americkú rozpínavosť a nenásytnosť. Polk ich obvinil zo zasahovania do vnútroamerických záležitostí: "Nech neprekážajú našej politike a neobmedzujú našu silu.“ Súhlasil s vplyvným publicistom tej doby Johnom O'Sullivanom, ktorý v eseji Anexia obhajoval pripojenie Texasu a celého tichooceánskeho pobrežia k USA. Treba však poznamenať, že slovo "anexia“ nemalo vtedy taký negatívny odtieň ako dnes.

Abraham Lincoln (1809 – 1865) bol šestnástym prezidentom USA a vôbec prvým za republikánsku stranu. Niektoré sľuby plnil, ďalšie našťastie nie. Prečo našťastie? Posúďte sami: počas svojej kampane opakovane sľúbil nenútiť južné štáty, aby zrušili otroctvo. Južanských voličov dokonca ubezpečoval, že Sever im bude vracať utečených otrokov. Podľa jeho početných životopiscov – spomeňme aspoň zásadné historické dielo Američana Michaela Burlingama – presvedčenému odporcovi otroctva Lincolnovi vtedy išlo najmä o to, za každú cenu udržať jednotu Únie. Ale ani tak si nezískal podporu južných štátov, tobôž ich lojalitu voči federálnym inštitúciám. Nasledovala vojna Juhu proti Severu a po nej, v roku 1865, definitívne zrušenie otroctva.

Chvála nesplnených sľubov
Áno, znie to čudne, ale z dlhodobejšieho hľadiska je niekedy lepšie, ak sa sľuby volebných víťazov neplnia, a to z rozdielnych dôvodov: buď ich od začiatku nemyslia vážne a používajú iba na zvedenie voličov, alebo ich pôvodne aj chceli plniť, ale pod tlakom nových okolností musia zmeniť priority, ba celú politiku.

To je prípad Woodrowa Wilsona, 28. prezidenta USA, ktorý v roku 1916 kandidoval na druhé funkčné obdobie. Práve zúrila prvá svetová vojna, ale Wilsonov volebný štáb viedol jeho kampaň pod heslom "Udržal nás mimo vojny“. Napriek tomu Spojené štáty sa zapojili do svetového konfliktu už mesiac po Wilsonovej inauguračnej reči.

Wilson porušil svoj predvolebný sľub, ale ako by sa asi vyvíjali dejiny – domáce i svetové – bez vstupu USA do Veľkej vojny? Zaniklo by vôbec Rakúsko-Uhorsko a vznikla by Československá republika?

Mimochodom, podobne dopadol aj 32. americký prezident Franklin Roosevelt, keď sa v roku 1940 opätovne uchádzal o kreslo v Oválnej pracovni Bieleho domu. Voličom sľúbil: "Vašich synov nepošleme do žiadnej zahraničnej vojny.“ Voľby vyhral, ale tisícky synov Ameriky museli napokon položiť životy na bojiskách Európy. Tá istá otázka pre milovníkov alternatívnych dejín: Čo by bolo s USA a so svetom, keby Roosevelt si za svojím sľubom tvrdohlavo stál až do konca prezidentovania?

Výpočet amerických prezidentov a ich nesplnených predvolebných sľubov by mohol pokračovať. Lyndon Johnson sľuboval skoncovať s chudobou v USA, Jimmy Carter – so závislosťou USA od zahraničnej ropy, a neskoncovali. Možno aj preto len štyri percentá Američanov veria sľubom kandidátov na najvyšší úrad v USA. Taký bol výsledok prieskumu agentúry Rasmussen Report v roku 2014.

Samozrejme, mnohé svoje sľuby plnia, či už celkom, alebo aspoň čiastočne, len sa to tak často v médiách nepripomína. Predmetom iného výskumu boli slová a skutky amerických politikov za posledné štyri desaťročia. Výsledok hovorí o priemernej 67-percentnej "splniteľnosti sľubov“. Zaujímavé je, že najnižší ukazovateľ namerali Ronaldovi Reaganovi, ktorý napriek tomu patrí naďalej medzi najobľúbenejších prezidentov USA.

Politici pred voľbami sľubujú občanom spravidla samé príjemné veci: zníženie nezamestnanosti, nižšie dane, vyššie platy a dôchodky. Ako výnimka z tohto pravidla sa javí prejav Winstona Churchilla, ktorý v máji 1940 povedal: "Nemôžeme vám sľúbiť viac než krv, drinu, slzy a pot.“

Treba však dodať, že Churchill to nevyhlásil na nejakom predvolebnom zhromaždení, ale v Dolnej snemovni britského parlamentu po tom, čo ho do funkcie ministerského predsedu vymenoval kráľ Juraj VI. Stalo sa tak za dramatických okolností, keď Hitler obsadzoval ďalšie štáty Európy a už si brúsil zuby na Britániu, Churchillov predchodca Neville Chamberlain nezvládol situáciu a podal demisiu .,,Briti sa nikdy nevzdajú,“ sľúbil nový ministerský predseda svojej krajine i svetu a sľub dodržal.

Ale v mierových časoch aj britskí politici sľubovali svojim voličom prevažne samé príjemné veci. A v našich končinách to bolo vari ináč?

Vládna koalícia ako hrobár sľubov
V medzivojnovom Československu volili prezidenta poslanci najvyššieho zákonodarného zboru a víťaz bol zvyčajne vopred jasný (navyše štyrikrát po sebe ním bol Tomáš G. Masaryk, "prezident osloboditeľ“, ako ho volali). Parlamentné voľby však boli aj u nás majstrovstvami republiky v populistických sľuboch, v sľubovaní nereálneho, a to od samého začiatku.

V prvých demokratických voľbách na našom území v apríli 1920 zvíťazila Sociálnodemokra­tická strana, vtedy ešte nerozdelená, a tak tón v nej udávala radikálna komunistická frakcia. V predvolebnom manifeste strany sa sľubovala porážka kapitalizmu a nasledovanie boľševického vzoru z Ruska. "Pôdu veľkostatkárov do rúk bezzemkov a maloroľníkov!“ "Socializáciu baní, všetkého ťažkého priemyslu a bánk!“ "Preč s voľným obchodom!“ Vari sa možno čudovať, že tieto volebné heslá našli masový ohlas aj na agrárnom a vojnou zbedačenom Slovensku?

Sociálna demokracia zvíťazila výrazne, ale zase nie až tak, aby svoj volebný program mohla presadiť v parlamente. Okrem toho vo víťaznej strane a v jej vedení boli protichodné názory na ďalšie smerovanie republiky. "Sama sociálna demokracia vnímala svoje víťazstvo trocha rozpačito,“ postrehol bystrý pozorovateľ vtedajšej politickej scény v ČSR Ferdinand Peroutka. Onedlho začali voliči vyčítať strane zradu a "do roka a do dňa“ v nej nastal rozkol: odčlenila sa radikálna ľavica, aby založila samostatnú komunistickú stranu.

To je častý príbeh, že prehnané sľuby majú bumerangový efekt a už skoro po voľbách vedú k frustrácii voličstva. V medzivojnovom Československu mal poslanecký mandát tzv. imperatívny charakter. To znamená, že poslanec sa nemohol rozhodovať v parlamente len podľa "najlepšieho vedomia a svedomia“, ako dnes, ale musel viac načúvať svojim voličom a oni zase mali nárok vymáhať od neho plnenie predvolebných sľubov. Ibaže ten mandát bol ešte viac viazaný na nejakú politickú stranu a poslanec sa musel riadiť v prvom rade pokynmi jej sekretariátu a poslaneckého klubu.

Každá strana sa snažila nejakým spôsobom svojich ľudí zaviazať a udržať medzi nimi pevnú disciplínu. Podpisovali sa reverzy, že v prípade odchodu zo strany sa poslanec vzdá svojho mandátu.

Problém sa z hľadiska plnenia predvolebných sľubov komplikoval ešte tým, že politických strán, ktoré sa dostali do parlamentu, bolo vtedy veľa priveľa. Napríklad vo voľbách do snemovne Národného zhromaždenia koncom októbra 1929 kandidovalo vyše 22 politických subjektov, z toho štyri koalície, v ktorých sa spojilo ďalších 11 strán. Do parlamentu sa nakoniec dostalo až 13 strán a koalícií. Zvíťazili síce agrárnici s 15-percentným ziskom hlasov, ale vládnuť mohli len v širokej koalícii pravicových i ľavicových strán. Takéto "zlepence“ málokedy vládnu efektívne, umožňujú však dobre "pochovať“ predvolebné sľuby. Napokon, poznáme to aj z najnovších čias.

Pomerný volebný systém – na rozdiel od väčšinového – málokedy umožňuje vládnuť jednej strane. A tak každá strana pred voľbami vie, že po nich bude musieť pristúpiť na kompromisy s koaličnými partnermi. Preto sľubuje voličom oveľa viac, než bude schopná splniť. A potom sa vyhovára na partnerov, ktorí jej vraj tie sľuby znemožnili splniť. Do istej miery je to aj pravda, veď koaliční partneri išli do volieb a do vlády s iným programom. Zodpovednosť za sľúbené kroky sa však tým stráca.

Kto klame bezočivejšie
Za takýchto okolností by politici nemali voličov aspoň kŕmiť zjavne lživými a nesplniteľnými sľubmi. V parlamentných voľbách, ktoré sa u nás konali koncom mája 1946, sľubovala komunistická strana plné a ničím neobmedzené súkromné vlastníctvo pôdy. Zároveň vystupovala proti akýmkoľvek formám združstevnenia na spôsob sovietskych "kolchozov“, bola za ďalší rozvoj remesiel, živností, maloobchodu.

"V KSČ platila vtedy téza o vlastnej ceste k socializmu a komunisti v predvolebnej kampani zdôrazňovali zámer budovať novú, spravodlivú, demokratickú spoločnosť,“ pripomína historik Jan Pešek. Aj vďaka roľníkom a živnostníkom, ktorí ich sľubom uverili, zvíťazili vo voľbách 1946 celoštátne komunisti (na Slovensku ich predstihla Demokratická strana). Uplynulo niekoľko rokov a KSČ, ktorá medzitým získala monopol moci, začala s násilnou kolektivizáciou. Drobní podnikatelia museli po februári 1948 zavesiť živnosť na klinec, ináč sa vystavili perzekúciám.

O štyri desaťročia neskôr, v prvých slobodných voľbách, víťazné hnutia Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu pomlčali o chystanej privatizácii aj o rozsiahlych reštitúciách. Na predvolebných zhromaždeniach sa hovorilo o nových modeloch socializmu, predovšetkým švédskom, a o dobiehaní Rakúska. Prognostik a rýchlo kvasený politik Valter Komárek maľoval občanom pred očami svetlé zajtrajšky: vraj už o niekoľko rokov bude mať každá rodina domček so záhradkou a lacné auto.

Väčšina sľubov však bola nemateriálnej povahy: spravodlivosť a slušnosť, výmena zdiskreditovaných funkcionárov, zlepšenie vzťahov na pracoviskách, sloboda prejavu, spolčovania, zhromažďovania, vierovyznania. "Tí, čo hlasovali za volebné programy OF a VPN, hlasovali viac-menej za politiku stredu, ale zvolili radikálnopravicovú reprezentáciu,“ tvrdí aj na Slovensku známy český politológ Oskar Krejčí. Víťazi začali po voľbách realizovať politiku návratu k dravému, ranému kapitalizmu.

Alebo zoberme si ďalšie parlamentné voľby z júna 1992. Ktorá strana vtedy sľubovala zánik spoločného štátu s Čechmi a osamostatnenie sa Slovenska? Vari iba SNS, lebo HZDS snívalo o konfederácii a ostatné politické subjekty deklarovali spravodlivejšiu federáciu. O pol roka dohodli však víťazné strany – ODS a HZDS – zánik federácie a vznik dvoch následníckych suverénnych štátov.

O šesť rokov neskôr sľubovala široká protimečiarovská koalícia pod vedením SDK dvojnásobné platy pre pracujúcich, zrušenie viacerých rozhodnutí o privatizácii, prísne potrestanie tých, čo sa nabalili pri tunelovaní štátnych podnikov. Čo z toho sa stalo skutkom? Zostalo pri "čiernych knihách“ a trestných oznámeniach. Čoskoro prišlo, naopak, aj na privatizáciu "zlatých nosníc“ štátu – elektrární, plynární, spojov – a to aj do rúk zahraničných štátnych firiem.

A tak by sme mohli pokračovať s ďalšími voľbami a sľubmi ich víťazov. Ak by sa plnili, tak už máme postavenú diaľnicu z Bratislavy do Košíc, fungujúce zdravotníctvo aj školstvo, životnú úroveň len o niekoľko percent zaostávajúcu za priemerom EÚ. Podľa výskumu verejnej mienky z roku 2009 si len 11 percent Slovákov myslelo, že politici sa snažia plniť svoje predvolebné sľuby. S veľkou mierou pravdepodobnosti možno predpokladať, že dnes ich nie je ani toľko.

Jedinou útechou pre slovenského voliča môže byť situácia vo svete, kde politici klamú a zavádzajú svoje voličstvo nezriedka ešte bezočivejšie. Taký Vladimir Žirinovskij pred jednými voľbami do Ruskej dumy sľuboval, že jeho strana garantuje "každej babe jedného chlapa a každému chlapovi – fľašu vodky“. A prešlo mu to, dodnes šaškuje na tamojšej politickej scéne.

O tom, aký vzťah majú svetoví politici k svojim sľubom, svedčí výrok bývalého západonemeckého kancelára Konrada Adenauera: "Nezaujíma ma, čo som včera natáral,“ alebo odpoveď bývalého premiéra Izraela Levi Eškola na otázku, či už zabúda, čo sľuboval pred voľbami: "Áno sľúbil som to, ale nesľuboval som, že to aj splním.“

Všetko je ešte horšie odvtedy, čo sa volebné kampane tak priblížili marketingu. Politici sa pokúšajú nalákať ľudí na svoje sľuby asi tak, ako obchodníci vábia spotrebiteľa na svoj tovar. Donald Trump pred štyrmi rokmi sľuboval voličom všetko, čo im videl na očiach. Denník Washington Post napočítal 282 týchto sľubov.

Vo svete už boli pokusy ustanoviť právnu zodpovednosť za predvolebné sľuby, ale nikam neviedli. Aj u nás prebiehali odborné diskusie o možnostiach aplikovať predvolebné sľuby na inštitút verejného prísľubu, s ktorým počíta Občiansky zákonník. Zatiaľ sa však nemožno oprieť o žiadnu súdnu judikatúru, ktorá by sa vymáhateľnosťou predvolebných sľubov osobitne zaberala.

A tak zostáva na voličovi, či sa bude tešiť z nových sľubov politikov ako blázon, alebo či si pred hlasovaním najprv v hlave premietne, nakoľko je reálne ich plnenie z hľadiska štátneho rozpočtu.

Vladimír Jancura, Pravda

Zdroj:
https://zurnal.pravda.sk/neznama-historia/clanok/542872-predvolebne-sluby-sa-slubovali-a-blazni-sa-radovali/

Foto:
Vo volebnej hymne HZDS pod názvom Vivat Slovakia, ktorú v roku 1994 naspievali protagonisti hnutia, sa sľubovalo "už nikdy žiadny svár“. Slovensko však bolo potom znesvárené ako nikdy.. Autor: ARCHÍV PRAVDY
Pravda
Naspäť na aktuality