Rozhovor. Režisérka Barbora Berezňáková

17.07.2023


"Poznala som veľa bohatých ľudí. Ani oni si kvalitu života nekúpia"

V New Yorku získava rozhľad, na Slovensku tvorí.

Pred štyrmi rokmi mala režisérka BARBORA BEREZŇÁKOVÁ v kinách film Skutok sa stal. Vytvorila v ňom psychologický portrét tých, čo boli pri tom. A zároveň vyjavila príčiny, prečo nás únos prezidentovho syna vrhol do atmosféry zmaru.

Po voľbách 2020 pocítila, že krajina sa dostala do mentálneho skanzenu a odsťahovala sa do New Yorku, kde kedysi študovala a kde sa jej vďaka zelenej karte podarilo dostať k rôznym kurióznym zamestnaniam.

Bolo to pre ňu objavné obdobie. Pochopila, pre aké maličkosti môže človek zostať na ulici, prečo sa šikovní ľudia, ktorí by mohli byť veľmi úspešní, psychicky ochorejú, a vďaka randeniu sa pustila aj do sociologického výskumu, ako politická korektnosť ovplyvňuje romantické vzťahy.

Nikdy pri tom neprestala myslieť na Slovensko. Ani teraz, keď už zase žije v Berlíne. Vonku naberám rozhľad, doma tvorím, hovorí. Čuduje sa, že sa tu venujeme počtu Kollárových detí, s nevôľou vníma slovo normálny v sloganoch politických strán a upozorňuje na to, že na kandidátkach by nemali myslieť len na rovnaké zastúpenie mužov a žien.

"Slobodná matka sa v parlamente bude rozhodovať inak ako muž, ktorý sa celý život venoval kariére a manželka mu žehlí košele," hovorí.

V rozhovore sa dočítate:
Akú prácu dokázala zohnať so zelenou kartou.
Aké bizarnosti sa v New York dejú a prečo tam možno ľahko zostať na ulici.
Čo sa stalo, keď tam jeden jej známy odpadol.
Ako v New Yorku vnímala slovenskú politiku.
Aký typ skúseností ovplyvní volebné preferencie Slovákov žijúcich v zahraničí.
Aké nebezpečenstvo vidí v používaní slova normálny v sloganoch politických strán.
Prečo považuje SIS za nonsens.
V čom ju uráža Igor Matovič.
Ako dopadol jej sociologický výskum pri randení v New Yorku a aký typ obťažovania zažila, keď pracovala v televízii Joj.

Čo považuje za znak, že život na Slovensku sa zlepšuje.
Prečo nás neminie zmena, ktorej sa všetci tak boja.
Napriek tomu, že máte zelenú kartu, v New Yorku ste nezostali. Prečo?

Už v puberte som vedela, že New York je mesto, s ktorým budem mať niečo do činenia. Myslela som, že bude mojím osudom, preto som tam šla študovať na filmovú školu.

Keď máte dvadsať rokov, veci sa vám dejú samy od seba, bez toho, že by ste vedeli, čo naozaj chcete. Popri škole som tam aj pracovala, väčšinou na komerčných zákazkach videotvorby, ktoré ma až tak nebavili. Ale snažila som sa, robila som aj umelecké inštalácie, mala som dokonca výstavu v Kalifornii. A keďže je New York miesto, kde sa môže stať aj kopa bizarností, pracovala som tam aj ako vlasová modelka. No nebola som to ja, hľadala som sa.

Vymenovali ste samé pekné veci, v čom ste videli problém?

Vtedy som to nevedela, dnes už ho viem pomenovať. To, čo som robila, nebolo veľmi hlboké ani myšlienkovo zaujímavé, angažované. Nikdy som nechcela vyrábať pekné obrázky a predávať ich, vždy ma bavilo nad niečím rozmýšľať a vždy som aj cítila zodpovednosť voči spoločnosti, v ktorej žijem, z ktorej pochádzam. Preto som sa neustále vracala. Tu na Slovensku som tvorila a do New Yorku som chodila načerpať energiu a získať rozhľad a nadhľad.

Človek by povedal, že v New Yorku vás udrží práve úroveň slovenskej politiky a napätie vo verejnom živote. Takže to nebol váš prípad?

Po voľbách, ktoré vyhral Matovič, sa mi zdalo, že sme sa dostali do nejakého mentálneho skanzenu. Pocítila som, že už tu nechcem byť. Zbalila som sa a šla využiť svoju zelenú kartu. No hoci je pravda, že New York je mesto nečakaných aj zázračných možností, kde sa môže udiať naozaj čokoľvek, už som ho vnímala inak. Zistila som, že som sa zmenila ja a že sa zmenil aj New York. Zrazu sa mi tam vôbec nepáčilo.

Čo sa tam zmenilo?

Po korone sa mesto finančne oslabilo a stúpla tam kriminalita. Nikdy by som to nepovedala, ale metro začalo byť nebezpečným miestom. Každý týždeň som čítala o nejakej streľbe alebo o prípade, keď sa niekto hodil na koľaje. Bolo vidno, že život v tomto meste si vyberal daň na mentálnom stave obyvateľov. Množia sa v ňom psychicky chorí ľudia, ktorí by mohli byť úspešní, keby boli v spoločnosti záchranné sociálne systémy.

Všetko je tam nesmierne riskantné. Nielen rozbiehanie biznisu, nebezpečné je aj vstupovanie do vzťahov. Stačí, že niekomu, koho málo poznáte, požičiate peniaze a môžete skončiť ako posledný bezdomovec na ulici.

V čom môžu byť riskantné vzťahy?

Stal sa mi tam raz incident. Jeden môj známy odpadol. Všetci si ho prehadzovali ako horúci zemiak, pretože nikto nechcel mať zodpovednosť za to, že zavolá záchranku. Neviete, čo mu je, neviete, aké má poistenie, neviete, za čo vás potom môžu žalovať. Vtedy som naplno precítila, aké je to neľudské prostredie. Tak to dopadne, keď sa sociálne služby stanú predmetom podnikania. Keď niekto dostane rakovinu na Slovensku, bojí sa, čo s ním bude. Preboha, som chorý. Keď niekto dostane rakovinu v Spojených štátoch, trápi sa poistením. Preboha, z čoho si zaplatím liečbu. Toto mi už veľmi prekážalo.

Zároveň som pocítila, aký je New York izolujúci. Tam chutí samota inak ako v Bratislave. Keď som tam žila dlhšie, poznala som už viacerých ľudí zo susedstva, no po korone sa veľa mojich známych odsťahovalo. Jedným z dôvodov bolo, že sa len ťažko dostávali do prírody. V New Yorku je len Central park.

Má však more.

Áno, ale mne chýbal aj les. Prechádzka alebo chata v autentickom lese. Cesta na také miesto z Manhattanu, kde som mala byt, trvá minimálne štyri hodiny a je drahá. Väčšinu času teda musíte tráviť v meste. Poznala som aj veľmi bohatých ľudí a videla som, že ani oni si kvalitu života nekúpia. Darmo bývajú v krásnom byte za dvadsaťtisíc dolárov mesačne - vyjdú na ulicu a sú v tej istej špine a v tom istom hluku a smogu ako ja. Ich deti majú síce super kvalitné súkromné školy, ale keď chcú ísť potom na detské ihrisko, sú odkázané na kus ohradeného betónu. A je ich tam tristo na dve hojdačky.

Barbora Berezňáková
Slovenská režisérka sa narodila v roku 1987.
Absolvovala štúdium VŠMU na katedre Filmového strihu a dramaturgie, kurz filmovej réžie na NYFA v New Yorku a ročné štúdium filmu na Bellas Artes.
Venuje sa videám aj videoinštaláciám, v auguste 2018 ako spoluautorka predstavila projekt Spýtaj sa vašich: 68.
Žije v Berlíne.
Jej celovečerný dokument Skutok sa stal bol v kinách v roku 2019.
Na Art Film Feste sa v júni premietal jej nový krátky film Strigov.
V týchto dňoch pomáha iniciatíve Srdcom doma, ktorá oslovuje Slovákov žijúci v zahraničí, aby sa zúčastnili na predčasných voľbách 2023.


Patrí toto mesto mladým?

Život v New Yorku sa skôr viaže k hodnotám než k veku. Som rada, že som tam žila, patrilo to k istému môjmu obdobiu. Bola som šťastná, že mám status umelkyne a môžem chodiť zadarmo do MoMa, ale koľkokrát za rok niečo také využijete? Štyrikrát za rok? Viac určite nie. Ako veľmi mi newyorský rytmus na život už nevyhovuje, som si uvedomila, keď som odišla na štipendijný pobyt do Berlína. V nedeľu ráno som sa zobudila a nechcelo sa mi veriť, že okolo mňa je ticho. V New Yorku nebolo ticho nikdy. Ľudia tam žijú na energetický dlh a potom chodia všetci na terapiu.

Spomínali ste samotu. Ako sa tam tvoria romantické vzťahy?

Keďže som vtedy bola single, veľa som chodila na rande, čo som využila aj na sociologický výskum k dokumentárnemu filmu, ktorý by som veľmi rada dokončila. Bolo to zaujímavé z viacerých pohľadov. Každý, kto sa v New Yorku zamestná, si musí preštudovať pravidlá správania sa, aby nedošlo k sexuálnemu obťažovaniu. Lebo aj keď ste nelegálnou imigrantkou, nikto nemá právo obťažovať vás.

Vôbec sa to nedá porovnať s tým, čo som zažila ešte ako študentka, keď som sa zamestnala v televízii Joj. Na porade si dovolili komentovať, aké mám šaty, spýtať sa ma, kedy si nájdem frajera, alebo napomenúť ma, že sa mám viac usmievať. Také niečo v New Yorku neexistuje, tam je feminizmus už v ženách a aj mužoch hlboko zakorenený a zvnútornený. S tým potom súvisí aj platenie účtov v reštauráciách. Dôraz na to, kto ho zaplatí, je taký vyšpičkovaný, že dvojica si to radšej dopredu vyjasní, kým si vôbec niečo objedná.

Mali ste tam čas myslieť na Slovensko?

Nikdy som pri tom neprestala myslieť na Slovensko, práve naopak. Moja mama pochádza z Česka, otec je Rusín, možno práve preto som musela uvažovať nad svojou identitou. Vždy som oba svety vnímala paralelne. Kedysi bola emigrácia rozhodnutím na celý život, dnes je však svet globálny a život môžete mať na viacerých miestach súčasne. Na jednej veci sa nič nezmení: Slovensko je mojou krajinou, tu sa narodili moji predkovia, je to môj domov a vždy bude.

Tu na Slovensku sa možno až príliš zaoberáme politikou. Aj v New Yorku to na vás doliehalo?

Vždy sa čudujem, keď vidím, ako sa ľudia vedia odpojiť od politického rozmýšľania. Chápem, že politickej scény majú niekedy dosť, ani ja nemám chuť vždy čítať všetky články.

Teraz mám však na mysli politické myslenie všeobecne. Všetko, čo robíme, má nejaký vplyv na spoločnosť. Preto sa od tohto myslenia neviem odtrhnúť. Posúvať naše myslenie dopredu, v tom vidím zmysel života. A to sa, podľa mňa, dá vo vede alebo v umení, ktoré má nejaké politické stanovisko. Všetko ostatné je nevyhnutné, dôležité a potrebné - ale je to údržba spoločnosti.

Ako môžu voľby ovplyvniť Slováci, ktorí ako vy žijú v zahraničí?

Zahraniční voliči majú skúsenosť s rodným regiónom, poznajú slovenskú spoločnosť aj slovenskú politiku. Možno sa v nej už neangažujú, no majú ju dobre načítanú. Zároveň vidia úplne zblízka aj iné možnosti vonku, ako môže spoločnosť fungovať. Vidia aj iné spôsoby uvažovania a iné typy kauzality, ako zažili na Slovensku. Majú teda skúsenosti, prehľad a chápu, aké veci prinášajú pokrok a úplne konkrétne benefity pre ich osobný život.

Keď potom majú voliť, vyberajú si väčšinou progresívne alebo liberálne strany. Mafiánov, fašistov, tých, naopak, volia ľudia, ktorí mnohým veciam nerozumejú, respektíve sa ich boja. Možno sa cítia menejcenní, majú komplexy, preto radšej nechávajú rozhodovanie na iných, aby mali pokoj. Vôbec to pritom nemusia byť zlí ľudia.

Vraveli ste, že Matovičova vláda nás vrátila do mentálneho skanzenu. V tom istom čase v spoločnosti silnel nepokoj a stúpalo napätie. Ako ste to prežívali vy?

To, čo Matovičova vláda robila, ma urážalo. Môj život má hodnotu, môj čas má hodnotu – no títo ľudia ju úplne márnia. Čo si to dovoľujú? Vládu si najímam ako občianka krajiny, platím ju z daní svojou prácou, takže od nej vyžadujem servis. Nezaujíma ma, koľko majú politici žien a či svoju diplomovku napísali sami. Mňa zaujíma, či svieti svetlo na ulici, či si musím nosiť záchodový papier do nemocnice, či moje dieťa má miesto v škôlke. A nechcem pritom počuť výhovorky, že sem prišlo veľa Ukrajincov.

Chcem mať nudnú vládu, ktorá si poctivo robí svoju robotu. Chápem, že médiá o tom píšu, lebo ľudí škandály spojené s vládou zaujímajú. No nemyslím si, že by sme tomu mali dávať mediálny priestor. Nech si svoje spory riešia vo voľnom čase a nás oboznamujú len s procesmi a výsledkami v štátnej správe.

Vo filme Skutok sa stal, ktorý ste mali v kinách v roku 2019, ste sa venovali únosu prezidentovho syna, a teda aj práci SIS. Ako ste si vyhodnotili, keď po posledných voľbách získala najvyšší post v SIS strana Borisa Kollára?

Po prvé, vôbec nechápem, čo Boris Kollár hľadá v parlamente, a po druhé, SIS ako inštitúcia s kriminálnou históriou, akú má, by mala zaniknúť. Stala sa inštitúciou, ktorú si pre vlastné záujmy najímajú tí, čo sú pri moci. Veď to je úplný nonsens. Chápem, že každá krajina potrebuje svoju tajnú službu, potrebuje inštitúcie, ktoré zabezpečujú obranu krajiny a ochraňujú štátne záujmy navonok aj dovnútra. Táto agenda by sa však mala radšej presunúť na iné miesto, iný úrad. Taký, čo bude dôveryhodný.

Boris Kollár dnes vo volebnom slogane používa slovo normálny, o ktoré sa opiera aj Progresívne Slovensko. Čo na výber tohto slova hovoríte? Vyjadruje, čo Slovensko potrebuje?

So slovom normálnosť mám celkovo problém. Čo vlastne znamená? Je to štatistický priemer? Je to súbor nejakých morálnych, etických hodnôt? Slovo normálny je autoritatívne, vytvára dojem, že všetko ostatné je nenormálne a to nenormálne má potom negatívnu konotáciu. Takto rozmýšľať nechcem, je to nebezpečné.

Slovom normálny sa niektorí politici vymedzujú aj voči menšinám. Slovensko zaostáva v ich podpore, teraz sú vraj dôležitejšie iné veci. Ako vám také úvahy znejú v New Yorku alebo v Berlíne, kde sú práva menšín dávno samozrejmosťou?

Všetko je sieťovo prepojené, uprednostniť sa nedá ani jedno ani druhé. Môžeme sa sústrediť len na ekonomiku, ako hovoria politici, no potom vám ochorie dieťa a vy sa k nemu v nemocnici nedostanete, lebo nemocnica nemá zo zákona povinnosť dať k posteli stoličku. Ekonomické ukazovatele prosto nemôžeme povýšiť nad ostatné časti života.

Áno, v politike ide o prerozdeľovanie zdrojov. No keď ich prerozdeľujeme len na základe toho, aké ďalšie bohatstvo to prinesie, neobsiahneme veľa iných vecí. Načo je profit pre samotný profit? Na nič, absolútne na nič. Nie náhodou sa svet dostal na rozhranie. Čaká ho zmena, ktorej sa teraz tak všetci boja. Bude možno pomalá, no bude nevyhnutná a prinesie nové požiadavky na našu etiku, na našu skromnosť a solidaritu.

Vezmime si politickú korektnosť. Jej zmysel nie je v cenzúre, ale v tom, že berieme do úvahy iných, že sme k nim citliví a chceme poznať ich perspektívu a pohľad na svet. Berieme do úvahy, že naša žitá skúsenosť je len naša a že niekto iný má skúsenosť celkom inú. Preto nikomu nemôžeme hovoriť, čo je pravda a ako veci majú byť. Kľúčom k tomu je empatia a otvorenosť a hľadanie spoločných riešení. Už nebude dôležité len to, čo je racionálne, do úvahy bude treba brať aj emočné prežívanie človeka. Myslím si, že to bude niečo ako nové osvietenstvo.

Čo teda čakáte od najbližších volieb? Čo by sa malo udiať, aby sme sa k tomu priblížili?

Ťažko sa krajina posunie dopredu, ak má parlament takú podobu, akú má dnes. Ideálne by bolo, keby v ňom po najbližších voľbách boli pomerne zastúpení nielen muži a ženy, ale aj ľudia rôznych generácií a s rôznymi životnými skúsenosťami, so rôznym životným pozadím. Napríklad, slobodná matka sa v parlamente bude rozhodovať inak ako muž, ktorý sa celý život venoval kariére a manželka mu žehlí košele. Samozrejme, všetci poslanci by mali mať vzdelanie, byť vyprofilovaní a politicky skúsení, v žiadnom prípade si nemyslím, že o krajine by mali rozhodovať obyčajní ľudia.

Mnohým tieto voľby naháňajú strach. Vy ste sa niekedy báli budúcnosti?

Vo všeobecnosti, keď sa pozriete na vývin ľudstva, uvidíte veľa vojen, hladomorov, katastrof, hororov. No cena ľudského života stúpa. Komfort stúpa. Každá krajina má síce iné tempo a niekedy ju diktátorské režimy vrátia vo vývoji späť, ako to vidíme napríklad teraz v Rusku. Ale globálne z dlhodobého hľadiska sa všetky ukazovatele zlepšujú.

Pred päťsto rokmi sme tu mali nevoľníctvo, pred dvesto rokmi ste sa bez povolenia richtára ani nemohli presťahovať do inej dediny. Dnes je aj naša sloboda neporovnateľne väčšia. Mnohé zmeny budú nepríjemné a mätúce, no vďaka nim sa posunieme ďalej. Preto som motivovaná pracovať. Som pripravená robiť aj mikro veci, ako je aj pomoc pri projekte Srdcom doma. Je to iniciatíva zahraničných Slovákov na podporu voľby poštou zo zahraničia. Myslím si, že ich hlas bude mať pozitívny vplyv na voľbu prodemokratických strán na Slovensku. Aj na malých činnostiach každého z nás záleží. Keď už som raz na svete, tak čo mám robiť? Nudiť sa doma?

Niektorým z nás by to ani neprekážalo.

Chápem. A odkedy mám malú dcéru, asi ani mne by to neprekážalo.

Kristína Kúdelová
redaktorka kultúrneho oddelenia

zdroj:
https://kultura.sme.sk/c/23194750/barbora-bereznakova-rozhovor.html

foto: 
Režisérka Barbora Berezňáková. (autor: Viki Kollerová)


 

Aktuality

Zobraziť všetky
17.07.2024

V Užhorode vysvätili nového gréckokatolíckeho biskupa

Po štyroch rokoch a dvoch dňoch bez sídelného biskupa dostala Mukačevská gréckokatolícka eparchia na Ukrajine svojho nového pastiera. Stal sa ním otec Teodor Macapula IVE, člen rehoľného Inštitútu vteleného Slova. Biskupská chirotónia (vysviacka…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Klidný, vyrovnaný, připravený šel před 75 lety generál Heliodor Píka na popravu

Syn Milan Píka strávil s otcem poslední noc před jeho popravou, byl oběšen ráno 21. června 1949. „Není ve mně zloby, studí mne však hořká lítost nad tím, že zmizela spravedlnost, pravda – snad jen dočasně – a šíří se nenávist, mstivost,“ napsal …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Heliodor Píka – celý život ve službě vlasti

V úterý 21. června 1949, právě v den výročí staroměstské popravy sedmadvaceti českých pánů, vyhasl na šibenici postavené v areálu věznice v Plzni na Borech život hrdiny a vlastence generála Heliodora Píky. Muže, jenž se tak stal jednou z prvních o…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Psychologický syndróm obete

V psychológii existuje pojem syndrómu obete – je to stav, pri ktorom človek považuje seba za obeť negatívnych činov iných ľudí alebo okolností. To sa prejavuje nielen v vnímaní sveta, ale aj v správaní. "Obeť" obviňuje z príčin svojich problémov…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Rozhovor. Na Spiši bola v uhorských časoch taká chudoba, že Slováci chceli po príchode do USA zabudnúť na domov

Michael Kopanic Jr. sa narodil v americkom Youngstowne v roku 1954. Babka mu však inak ako „malý Michal“ nepovedala. Rozprávala totiž len po slovensky. Kopanic je americký Slovák, potomok tých, ktorým sa na Slovensku hovorievalo „amerikánci“.…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Prestaňme konečne špekulovať o zhoršení nášho volebného systému

Poučenie zo Západu Pozrime sa na to, aké paradoxy spôsobujú väčšinové volebné systémy vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve či Spojených štátoch. Pred pár dňami prebehli parlamentné voľby vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, ktoré určili,…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ

Moderna svaďba:
...a teper moloďata, na znak ľubvi i virnosty, vymiňte soj obručky i hesla od facebooku!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať