Rozhovor. Štefan Vasilenko: Ľudia sa pominú, pesničky zostanú navždy

Rodák z Oľky odišiel z rodičovského domu do sveta, aby sa vyučil, odkrútil si vojenčinu, plnil si svoj športový sen, oženil sa, zasadil strom, či rovno tri, silné ako duby v podobe troch synov a znova sa po rokoch vrátil na rodnú hrudu, kde v dedine svojho detstva vyše desať rokov starostoval. Štefan Vasilenko. 

 

„Celý svoj doterajší život som zasvätil práci, futbalu, spevu a rodine, bez bližšieho určenia poradia dôležitosti,“ hovorí dnes vitálny dôchodca, ktorému je síce občas za každodenným pracovným kolobehom clivo, ale vo všetkom hľadá pozitíva. Konečne si môže splatiť svoj dlh tým, čo si ešte dnes na internete hľadajú jeho pesničky, alebo si ich doma púšťajú na retro prehrávačoch.

 

V roku 1992 naspieval a vydal so svojim speváckym partnerom prvú magnetofónovú kazetu „Ci tebe Haničko“, za ktorú o štyri roky neskôr získali Zlatú platňu, keďže sa im podarilo predať vyše 10 000 kusov. V tomto roku, po dvadsiatich rokoch, sa stretli opäť, aby svojim fanúšikom priniesli výber tých najlepších piesní z troch vydaných kaziet, ktoré budú na novom CD, na ktorom momentálne pracujú.

 

 

Poďme od začiatku.

 

V roku 1970 som ukončil Strednú priemyselnú školu stavebnú v Bardejove, hral som tam dorasteneckú ligu, vtedy s takými zvučnými menami ako Komanický, Andrejko, Vankovič, Labun, už nebohý Macko. Po škole som išiel na vojenskú službu k Mariánskym Lázňam. Tam som zase hral futbal. Po vojne som zostal v odbore, zamestnal som sa v Hutných stavbách v Košiciach. Oslovili ma ale funkcionári vtedajšieho Spartaka Snina, a tak som sa po krátkom čase sťahoval pod Vihorlat, do Sniny.

 

Na dlho?

 

Boli to krásne časy. Ešte som bol slobodný. Stretla sa tam partia nielen skvelých futbalistov, ale aj ľudí, z čoho sa logicky vyvinuli aj celoživotné priateľstvá. Sninský dres som po troch rokoch vymenil za medzilaborský. Tu som hral s Martinom Kováčom, Pavlom Lukačikom, Dušanom Kováčom. Jednoducho, mal som šťastie, že sme sa vždy okolo športu stretli nadšenci. Na ihrisku, aj za funkcionárskym stolom. Veľmi rád si spomínam na obdobie postupu do divízie počas trénovania Dušana Kriaka.

 

Kedy sa k futbalu pridal spev? Práve preň vás pozná asi viac ľudí.

 

Koncom roku 1979 na jednej firemnej oslave sme s Ladislavom Džupinom celkom náhodou zaspievali jednu pesničku, a možno ich bolo viac, ako sa poznám, pri jednej nezostalo, ale dôležité je to, že nás tam počul uznávaný hudobník medzilaborskej doliny Ľubo Onačila. Povedal nám vtedy: chlapi, prečo by ste spievali po krčmách, poďte na Makovickú strunu! Ani som nevedel, čo je Makovická struna.

 

Nebolo to ale tak, že ste v sebe objavili talent z čista jasna?

 

Nie, to nie. Spieval som odjakživa, mal som k tomu blízko, spieval som občas aj so svojim vtedajším spolužiakom a terajším speváckym partnerom Milanom Blichom. Nikdy som ale neuvažoval o tom, že by som sa mohol spevu venovať na väčší úväzok, prioritou boli vždy futbal a práca.

 

Vtedy sa narodilo duo Vasilenko-Džupin?

 

Nebolo to celkom tak, museli sme trochu trénovať a prejsť sitom okresného kola, ktoré sme vo svojej kategórii vyhrali s postupom do Bardejova, kde bolo celoslovenské kolo Makovickej struny. Tam každý z okresov, kde sa hovorilo rusínsky, respektíve ukrajinsky, mal svoje zastúpenie. Ľubo Onačila vtedy povedal, že Makovická struna je Bratislavská lýra pre ľudových spevákov.

 

Potom sa to už rozbehlo?

 

Áno. Na Makovickej strune sme potom boli asi ešte desaťkrát, raz sme sa stali laureátmi.

 

Bol to teda taký raketový štart?

 

Hneď prvá veľká akcia bola v Kamenici nad Cirochou, Spevy môjho rodu, známy to festival. Potom bolo asi päť rokov naozaj perné obdobie, vystúpenia, skladanie nových pesničiek. Ešte som stále odbiehal k futbalu, nechcel som sa ho celkom vzdať.

 

Vtedy ste začali aj tvoriť?

 

Vyžiadala si to situácia, keď sme nechceli spievať vždy to isté. Dostali sme ponuku od Slovenského rozhlasu na nahranie kazety za sprievodu FS Šarišan. Bolo to v roku 1992. Pre nás to bola veľká česť a veľmi výhodná ponuka. Bola to audiokazeta s názvom „Ci tebe Haničko“, ktorej sa potom predalo 16-tisíc kusov. Už za desaťtisíc predaných sme dostali „Zlatú kazetu“, čo bolo veľmi prestížne ocenenie. Odovzdali nám ju pri príležitosti 70.výročia založenia Slovenského rozhlasu. Spojili sme to vtedy v Medzilaborciach s krstom našej už tretej kazety. Krstným otcom bol vtedy náš kamarát Marián Kováč a Magdaléna Obertanová bola krstná mama.

 

Teda, Ci tebe Haničko bola prvá, ale nie posledná...

 

Potom v rýchlom slede prišli ďalšie dve. „Dobryj deň vam ľude“ a „Mav jem frajiročku.“

 

Stále ste spievali s Ladislavom Džupinom?

 

Áno. V podstate bez problémov sme fungovali 16 rokov, ale potom sa Laďo rozhodol zvoľniť tempo, musel som si hľadať nového speváckeho partnera, pretože záujem o naše vystúpenia bol stále veľký, nechcel som sklamať fanúšikov.

 

Hľadalo sa vám ťažko?

 

Ani nie. Ako za prvým som išiel za starým kamarátom Milanom Blichom. Spievavali sme spolu ešte na stavebnej priemyslovke, ale naozaj len tak zľahka. Keby ma on vtedy odmietol, uvažoval by som aj o tom, že so spievaním skončím. Nechal sa nahovoriť a ja som rád.

 

Potom z vás bolo „starostovské duo“.

 

Ja som starostoval tri volebné obdobia v Oľke a Blicha štyri v Havaji.

 

Pomohlo vám spievanie pri práci starostu?

 

Určite. Ľahšie sa nadväzujú kontakty pri muzike, to je jasné.

 

Dnes sa pripravuje vydanie v podstate vášho prvého CD. Po toľkých desiatkach rokov. O čom bude?

 

Bude to výber z doterajších troch kaziet, Po dvadsiatich rokoch chceme priniesť tým, čo nás radi počúvali a stále počúvajú, to najlepšie z našej tvorby. Znova z neho zaznejú hlasy dua Vasilenko-Džupin.

 

Hovoríme, že sa vraciame k najobľúbenejším. Ktoré to sú?

 

Jednoznačne „Ci tebe Haničko.“ Túto pesničku mi kedysi ako dieťaťu spieval môj dedo, zapamätal som si z nej len jednu slohu. Zvyšné tri som dopísal. Pamätám si, ako vznikala. Išiel som autom na pohreb. Mal som všelijaké myšlienky, niečo mi napadlo, zastavil som auto na kraji cesty, zapísal si a išiel ďalej.

 

Takže múza nespí. Ako prichádza k vám?

 

Mňa kope najčastejšie v noci. Len pri tom narobím trochu hluku.

 

Prečo?

 

Nepoznám totiž noty, a tak, keď píšem text, melódiu si k nemu najprv „vypískam“. Možno to niekomu príde zvláštne, ale u nás to tak funguje a ani kolega si nesťažuje. Veľmi dobre sa mi teraz spolupracuje aj s našim harmonikárom Jozefom Rimom.

 

Ako si speváci udržiavajú hlas? Naozaj pijú surové vajcia?

 

Ktorí ako. Keď sme nahrávali kazetu so Šarišanom, boli sme už takí vysilení, naozaj sme mali problém s hlasivkami. Museli sme ísť na pár dní domov a oddýchnuť si. Vyliečili sme sa, ale ani vám nehovorím ako. Fakt je, že čajíky na nás nefungujú. Skôr slivovica, ale s mierou. Raz Laďovi na Makovickej strune odišiel hlas. Bol na pohotovosti, pichli mu niečo. Odspieval to. A stali sme sa laureátmi. Boli obdobia, keď sme mali osem vystúpení za týždeň a hlasivky má človek fakt len jedny. Potom musíte vedieť oddychovať. Niekedy je dobré vzdať sa napríklad skúšky v záujme toho, aby vystúpenie bolo čo najlepšie.

 

Cédečko bude spomienkové, ale to neznamená, že vy ste mali celých dvadsať rokov pauzu.

 

To nie. Stále vystupujeme. Teraz hlavne po letných festivaloch a súkromných akciách. Tešíme sa priazni ľudí, snažíme sa neodmietnuť žiadne pozvanie, i keď je fakt, že sme teraz pre isté zdravotné problémy museli na nejaký čas preriediť program vystúpení. Dúfam, že to ale bolo len dočasné, pretože stále cítim zodpovednosť k nášmu publiku a uvedomujem si, že raz môže prísť čas, keď nás ľudia jednoducho prestanú chcieť počúvať.

 

Ľudia sa pominú, ale pesničky zostanú, tak nech zostanú aj po nás, lebo to robíme s láskou.

 

Starostovanie ste zavesili na klinec, ste teda plnohodnotný dôchodca. Nechýba vám práca?

 

Práca ako taká mi chýba. Potom, čo je človek celý život v jednom kole, zrazu ráno vstane a „fajront“, ale nezaháľam. Až teraz mám čas naplno sa znova vrátiť k pesničkám a urobiť, čo treba. Ani na futbal som nezanevrel, len už nič nemusím, idem kam chcem, vyberám si zaujímavé zápasy, chodievam sa pozerať na synov, ktorí sú aktívni futbalisti. Snažím sa užiť a vychutnať si každý deň naplno.

 

Namiesto záveru slovami jednej z piesní z vášho autorského pera?

 

Myslím si, že v tých veršoch je povedané všetko. „Spivanočky moji, ľubľu vas spivati. Smutny či vesely, do vinka vkladati. Smutna či vesela, každa k serdcu lipiť, každa spivanočka serdečko potišyť.“

 

Autor: Miroslava Masicová

 

Zdroj: 

http://humenne.korzar.sme.sk/c/8202655/stefan-vasilenko-ludia-sa-pominu-pesnicky-zostanu-navzdy.html

 

Duo Vasilenko – Ďzupin dnes.

Foto: archív Š. Vasilenka