Rozhovor. Vymysleli sme si Rusko, ktoré nikdy neexistovalo

23.07.2023


Odkaz Štúra a obraz Ruska, od ktorého sa očakáva zázrak, podvedome stále ovplyvňuje uvažovanie mnohých ľudí na Slovensku. „Stačí si prečítať, čo sa deti učia o štúrovcoch,“ hovorí analytik Alexander Duleba.

Prečo sa na Slovensku aj v čase agresie Ruska na Ukrajine tak darí ruskému naratívu?

Rusofilstvo Slovákov má viacero historických dôvodov. Tým prvým je jednoznačný odkaz Štúra v jeho knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, že garantom národnej slobody Slovákov je Rusko. Tvrdil, že čím viac Ruska v strednej Európe, tým lepšie pre Slovákov, odporúčal, aby aj Slováci prešli na ruštinu a pravoslávie. Bol to jeho testament v roku 1853, keď sa nenaplnil politický program vytvorenia autonómie v rámci monarchie, s ktorým prišli štúrovci. Dohodli sa s cisárom vo Viedni, že vystúpia po boku Rakúšanov proti Maďarom, dôjde k reforme monarchie a slovenský program sa naplní, ale nakoniec sa Rakúšania dohodli s Maďarmi a vzniklo Rakúsko-Uhorsko. Štúrovci boli rozčarovaní, bola to zrada Viedne a v tejto situácii napísal Štúr uvedenú knihu. Zaujímavé pritom je, že ju napísal po nemecky. Šírila sa ako undergroundová literatúra, ktorá ovplyvnila uvažovanie slovenskej inteligencie druhej polovice 19. storočia.

Ďalšia vec je, že s výnimkou dvoch divízií slovenského štátu počas 2. svetovej vojny sme my proti Rusom nikdy nebojovali. Ak zoberieme príbeh československých légií, legionári boli na Sibíri, kde bojovali s bielymi proti červeným. Nebol to konflikt s Rusmi. Počas vojny zas Nemci museli tie dve divízie slovenského štátu rozpustiť, lebo v nich bola veľká miera dezercie na druhú stranu, nebola tam vôľa bojovať.

Prečo sme sa nespamätali po auguste 1968?

Československo bolo vtedy unitárny štát, federáciou sa stalo v roku 1969. Sovieti dosadili Husáka, ktorý si predtým odsedel desať rokov ako buržoázny nacionalista, a stalo sa to, že Československu vládli slovenskí komunisti. Rusi vlastne využili slovenský nacionalizmus na to, aby rozdelili Československo a hrali slovenskou kartou.

Navyše, v tom období sa Slovensko industrializovalo. Vznikli závody ťažkého strojárstva, kde sa vyrábali tanky a delá, o čom rozhodli sovietski generáli, keď sa uvažovalo o tretej svetovej. Lenže tie tanky a delá časom nikto nechcel kupovať. Ľudia, ktorí po revolúcii nadávali na Václava Havla, sú tí istí, čo nadávajú aj teraz. Ale už v roku 1987 ÚV KSČ rozhodol, že slovenský zbrojársky priemysel treba konvertovať. Tanky a delá sa potom robili v sovietskej a neskôr ruskej licencii, Mečiar lietal do Moskvy a tvrdil, že priniesol stotisíc pracovných miest.

Bol to vlastne jeden z faktorov, prečo sa Česko-Slovensko rozdelilo. Loby v štátnej správe, ktorá bola spätá s touto časťou ekonomiky, podporila rozdelenie federácie a Mečiara. Boli presvedčení, že ak sa dohodneme s Rusmi, udržíme si výrobu. To bola Mečiarova politika – privilegované vzťahy s Ruskom či slová „ak nás nechcú na Západe, obrátime sa na Východ“.

Zdá sa, že táto geopolitická dezorientácia u niektorých ešte potrvá...

Je to celá séria faktorov v našich dejinách, ktoré majú za následok unikátny jav. Hovorím tomu: my sme si vymysleli Rusko, vlastné, slovenské Rusko, ktoré nikdy reálne neexistovalo, ale my sme tomu vytvorenému obrazu uverili. Ak sa pozrieme na tie procesy od štúrovcov, keď vznikla spomenutá vízia Ruska, od Ruska a priori očakávame riešenie našich problémov. Stačí si prečítať, čo majú deti v učebniciach na základnej škole, čo sa učia o štúrovcoch.

Je to naša slovenská diagnóza. Politici ako Mečiar či Fico očakávali, že s Ruskom budeme mať veľké projekty, ktoré Slovensko spasia. Ešte aj Matovič chcel spasiť Slovensko vakcínami Sputnik. Pri lietadle so škatuľami vtedy použil slová: stal sa zázrak. Keďže Slováci vytvorenému obrazu Ruska uverili, čakajú od Ruska zázrak, ktorý Slovensko spasí. Je to súčasť identity, ktorá funguje na podvedomej úrovni spoločnosti.

Nazval by som to slovenský panslavizmus. V roku 2007 vtedajší prezident Gašparovič na konci spoločnej tlačovky s Putinom v Moskve povedal, že sa musíme usilovať o budovanie vzťahov medzi slovanskými národmi ponad hranice EÚ a NATO. A Putin bol zjavne prekvapený, čo ten Slovák hovorí. Veľmi to pripomína situáciu, ktorú popísal ruský historik Sergej Michajlovič Solovjev (Istorija Rosiiji, 6. zv., 2. vydanie, 1897) – ťažko povedať, čo je v jeho texte história a čo beletria –, ale popísal návštevu zástupcov slovanských národov habsburskej monarchie – aj Čechov a Slovákov – u ruského cára v roku 1867 počas Slovanského zjazdu v Sankt Peterburgu. Cára Alexandra II. presviedčali, že treba vybudovať slovanský štát. Keď odišli, cár vraj napísal list rakúskemu cisárovi: boli tu tvoji poddaní a presviedčali ma, že mám vybudovať slovanský štát vlastne na tvojom území. A pýtal sa ho, čo je to tá slovanská idea, ktorú stále spomínali. My teda od Rusov chceme niečo, čo ani oni nie celkom chápu.

Kto bol v tej delegácii?

V delegácii boli Česi (hlavní lídri Palacký a Riegler) a Slováci (na prijatí u cára bol Ján Baltazár Jesenský, Andrej Radlinský a Pavol Mudroň), ale i Chorváti a Slovinci. Menný zoznam autor spomína, ale bez toho, aby citoval nejaké zdroje. Tú slovanskú ideu si Rusi osvojili v podstate koncom 19. storočia a v roku 1905 vydali Štúra prvý raz v ruštine. Ale podľa mňa je ten príbeh ilustráciou toho, čo sa opakuje.

Je to obrázok slovenskej inteligencie. Myšlienka slovanskej vzájomnosti bola aj Čechách, ale už Karel Havlíček Borovský zistil, akými bratmi sú Rusi. Prečo sa také hlasy neobjavili u nás? V čom sme iní ako Česi?

Myslím si, že sme si boli veľmi podobní a zmenilo sa to po roku 1968, lebo aj 2. svetovú vojnu sme interpretovali rovnako. V roku 1968 sa Česi akoby zbavili ilúzie o tom, že keď treba, Rusko pomôže, ale Slováci nie úplne, lebo vznikla federácia. Samozrejme, nemyslím na liberálnu časť slovenskej spoločnosti. Ale je pravda, že my sme nemali svojho Havlíčka Borovského, ktorý by urobil pre slovenskú diskusiu to, čo urobil on pre českú. A ešte Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý bol v roku 1917 v Kyjeve, kde v zajateckom tábore urobil prvý nábor do československých légií. Československo prijalo veľa bielych emigrantov. Aj v Bratislave bolo vyše 4 000 emigrantov a donedávna tu žila vnučka grófa Potemkina.

V čase, keď sa slovenskí intelektuáli pozerali na Rusko, akoby si nevšimli za hranicami iný národnooslobodzovací boj. Aké boli vzťahy s ukrajinskou inteligenciou?

V rámci Rakúsko-Uhorska boli intenzívne. V tých vzťahoch je však ešte rusínska otázka. Jeden zo zakladateľov Matice slovenskej bol Adolf Dobriansky, politický líder Rusínov. Mal ideu spojiť oblasti vrátane Haliče, čo je dnes Ľvov, Podkarpatskej Rusi, Prešovskej Rusi, Užhorodskej Rusi. Keď sme pri slove Rus, treba povedať, že slovenčina má problém, lebo nerozlišuje medzi jedným s a mäkkým znakom a dvoma s. To je jeden z dôvodov, prečo sme zredukovali aj Ukrajincov a Rusínov na Rusov. Ruský s jedným s a mäkkým znakom znamená vlastne rusínsky. A to historicky znamenalo nie etnickú identitu, ale náboženskú.

V čase monarchie slovenská a ukrajinská inteligencia z Ľvova spolupracovali, koordinovali svoje kroky. Po vzniku Československa však vznikol problém s hranicou medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou, na ktorej sa nevedeli dohodnúť. Preto rezignoval aj prvý gubernátor Podkarpatskej Rusi, americký Rusín Grigorij Žatkovič. V roku 1928 prebehla reforma verejnej správy a hranicou provincie sa stala železnica Užhorod, Mukačevo a ďalej do Karpát. Maďari ju počas krátkej slovensko-maďarskej vojny v roku 1939 posunuli približne o 10 km do slovenského vnútrozemia. Po vojne sa pod tlakom Stalina Československo vzdalo Podkarpatskej Rusi a hranica zostala taká ako po skončení vojny medzi Tisom a Horthym.

Problém v slovensko-ukrajinských vzťahoch predstavuje rozdielna zahranično-politická schéma slovenského nacionalizmu, ktorá je iná ako schémy poľského a ukrajinského nacionalizmu. To je o tom, ako vnímame historicky našich spojencov a nepriateľov. Proti komu predkovia hľadali spojencov. Slováci ich hľadali proti Budapešti, Viedni a potom proti Prahe. A našli ich v Moskve a v Berlíne. Ukrajinci hľadali spojencov proti Moskve a Berlínu, hoci občas využili Berlín, aby si pomohli vo vzťahu s Moskvou. Poliaci jednoznačne zháňali pomoc proti Moskve a Berlínu. U nás je Rusko ten priateľ, u nich nepriateľ. Poliaci, podobne ako Ukrajinci, našli spojencov v Londýne, Paríži, vo Washingtone a tak to platí doteraz.

Podarí sa nám vymaniť z romantického upnutia sa na Rusko?

Myslím si, že sa to už deje, ale chce to čas. Človek sa diví, kde sa u nás berie ten antiamerikanizmus – veď čo zlého nám Američania urobili? A veľa Slovákov žije v Amerike. Zároveň to, čo robia teraz Rusi Ukrajine, je katastrofa pre samotné Rusko. Ale keďže ruský naratív sa tu ujíma rýchlejšie, Ukrajinci sú pomaly vinní za to, že sa bránia, čo je choré. Je to, okrem iného, i zrkadlo nášho školstva.

Ide o to, aby sme si dali odpoveď na otázku slobody človeka. Ja sa cítim slobodne v krajine, kde ako občan mám svoje práva a povinnosti, ale štát slúži mne. Pre iného je však dôležitá stádovitosť ako v Rusku, kde človek slúži štátu. Taký človek bude potom prijímať orbánizmy, putinizmy a iné -izmy. Teraz ide o to, aká časť ľudí v tejto krajine je presvedčená o tom, že štát má slúžiť občanovi a aká čaká na to, že tu bude dobrý „gazda“, ktorý sa bude o všetko starať, všetko vyrieši, dá po zadku, keď niekto neposlúcha. Je to o identite otroka a identite slobodného človeka. Ide o to, čo v spoločnosti preváži. Primárny problém nie sú samotné interpretácie dejín, ale to, či chcem byť slobodný človek alebo otrok. A zjavne tu máme veľkú masu ľudí, ktorí chcú byť otrokmi.

Čo odporúčate v tejto dobe čítať? Aké knihy čítate?

Mám rozčítaného Henryho Kissingera a jeho Uspořádání světa. Je to zaujímavé pre ľudí, ktorí sa hlbšie zaujímajú o medzinárodné vzťahy. A mám nachystanú knihu Prečo to Nemci robia lepšie Johna Kampfnera. Veľmi dobre ju preložil Igor Slobodník. Dnes je dosť dôležité pochopiť Nemcov a to, čo sa deje v Nemecku. Prečo sa pacifistické Nemecko rozhodlo investovať miliardy eur do obrany a rozhodlo sa odpojiť od ruského plynu, čo znamená, že bude musieť prehodnotiť svoju ekonomiku a politiku. Dôsledky krízy by neboli také citeľné, ak by si Nemci dali povedať, keď im Poliaci aj Ukrajinci už pred rokmi hovorili – nespoliehajte sa na toho Rusa, diverzifikujte zdroje.


Alexander Duleba (1966) je vedúcim výskumným pracovníkom Výskumného centra Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku (RC SFPA). Za profesora bol inaugurovaný v roku 2019 na Masarykovej univerzite v Brne. V rokoch 1993-1995 pracoval ako analytik Slovenského inštitútu medzinárodných štúdií pri MZV SR. Od roku 1995 pracuje v RC SFPA (v rokoch 2000–2019 bol riaditeľom centra) a vedie výskumný program Východná Európa. Od roku 2010 pôsobí i ako vysokoškolský pedagóg na Inštitúte politológie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity.

MAREK VADAS 
DANIELA BALÁŽOVÁ


zdroj:
https://www.litcentrum.sk/rozhovor/vymysleli-sme-si-rusko-ktore-nikdy-neexistovalo

Aktuality

Zobraziť všetky
17.07.2024

V Užhorode vysvätili nového gréckokatolíckeho biskupa

Po štyroch rokoch a dvoch dňoch bez sídelného biskupa dostala Mukačevská gréckokatolícka eparchia na Ukrajine svojho nového pastiera. Stal sa ním otec Teodor Macapula IVE, člen rehoľného Inštitútu vteleného Slova. Biskupská chirotónia (vysviacka…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Klidný, vyrovnaný, připravený šel před 75 lety generál Heliodor Píka na popravu

Syn Milan Píka strávil s otcem poslední noc před jeho popravou, byl oběšen ráno 21. června 1949. „Není ve mně zloby, studí mne však hořká lítost nad tím, že zmizela spravedlnost, pravda – snad jen dočasně – a šíří se nenávist, mstivost,“ napsal …
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
16.07.2024

Heliodor Píka – celý život ve službě vlasti

V úterý 21. června 1949, právě v den výročí staroměstské popravy sedmadvaceti českých pánů, vyhasl na šibenici postavené v areálu věznice v Plzni na Borech život hrdiny a vlastence generála Heliodora Píky. Muže, jenž se tak stal jednou z prvních o…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Psychologický syndróm obete

V psychológii existuje pojem syndrómu obete – je to stav, pri ktorom človek považuje seba za obeť negatívnych činov iných ľudí alebo okolností. To sa prejavuje nielen v vnímaní sveta, ale aj v správaní. "Obeť" obviňuje z príčin svojich problémov…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Rozhovor. Na Spiši bola v uhorských časoch taká chudoba, že Slováci chceli po príchode do USA zabudnúť na domov

Michael Kopanic Jr. sa narodil v americkom Youngstowne v roku 1954. Babka mu však inak ako „malý Michal“ nepovedala. Rozprávala totiž len po slovensky. Kopanic je americký Slovák, potomok tých, ktorým sa na Slovensku hovorievalo „amerikánci“.…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej
15.07.2024

Prestaňme konečne špekulovať o zhoršení nášho volebného systému

Poučenie zo Západu Pozrime sa na to, aké paradoxy spôsobujú väčšinové volebné systémy vo Francúzsku, v Spojenom kráľovstve či Spojených štátoch. Pred pár dňami prebehli parlamentné voľby vo Francúzsku a v Spojenom kráľovstve, ktoré určili,…
Kategória: Aktuality
Čítať ďalej

Naše obce

Zobraziť galérie

Ujko Vasyľ


Zo žyvota. Visimdesjaťrična Paraska kolo ľikara.
-Pan dochtor, ľiva noha ňa bars bolyť...
-Znate teto, staroba, visimdesjať rokiv, zato bolyť...
-Hmmm, prava noha tyž taka stara a ne bolyť...!
Zobraziť viac
Náhľad publikácie

Československý svět v Karpatech

Československý svet v Karpatoch

Čechoslovackyj svit v Karpatach

Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať