Rusín-Američan, ktorý spravil sám seba európskym prezidentom: Grigorij Ignatij Žatkovyč
orginal: The Fellow Who Made Himself President of a European Republic: Gregory Ignatius Zhatkovych
Pavel Robert Magocsi
Torontská univerzita / University of Toronto
Abstrakt
( po anglicky TU ) ( po poľsky TU )
Rusín-Američan, ktorý spravil sám seba prezidentom európskej republiky: Grigorij Ignatij Žatkovyč
Táto štúdia je prvou komplexnou biografiou G. I. Žatkovyča, právnika so sídlom v Pittsburghu, ktorý bol v rokoch 1918 – 1919 kľúčovou postavou pri vzniku Československa a pričlenení jeho najvýchodnejšieho regiónu – Podkarpatskej Rusi – do nového štátu.
Doteraz pochádzali informácie o Žatkovyčovi predovšetkým z rozsiahlej historickej literatúry, ktorá opisuje, ako bola Podkarpatská Rus pripojená k Československu na konci prvej svetovej vojny. Fakty uvádzané v tejto literatúre sú viac-menej rovnaké. Ich hodnotenie sa však výrazne líši v závislosti od ideologickej orientácie autorov a/alebo obdobia, v ktorom písali.
V spomínanej literatúre má Gregory Žatkovyč výrazné miesto, hoci donedávna bol opisovaný veľmi rozdielne. Niektorí autori ho oslavujú ako priateľa mladého demokratického československého štátu. Iní, najmä tí s marxistickým presvedčením, ho znevažujú ako predstaviteľa rusínsko-amerických „buržoáznych nacionalistických organizácií“, „poskoka“ a „verného syna amerického kapitalizmu“ a „agenta amerického imperializmu“. Nakoniec sú tu aj takí, ktorí považujú Žatkovyča za karpatskoruského vlastenca, ktorý sa snažil – no napokon neúspešne – zabezpečiť, aby sľuby československej vlády o autonómii Podkarpatska boli naplnené.
Napriek jeho historickému významu doteraz neexistuje žiadna biografia Gregorija Žatakovyča okrem niekoľkých stručných encyklopedických hesiel. Okrem toho, že sú veľmi krátke, sa tieto heslá zameriavajú prevažne na niekoľko rokov po prvej svetovej vojne, keď bol politicky aktívny v Európe. No Žatkovyčov život existoval pred aj po tomto období – ako právnik a politický aktivista v Spojených štátoch, najmä v západnej Pensylvánii.
Na základe nedávno objavenej korešpondencie medzi Žatkovyčom a jeho manželkou, ako aj medzi manželkou a jej sestrou, nepublikovaných biografických údajov od jeho priamych potomkov, nedávno zverejnenej korešpondencie s prezidentom Masarykom a viacerých vzácnych novinových správ, najmä zo západnej Pensylvánie, je toto prvá štúdia, ktorá poskytuje komplexnú biografiu zachytávajúcu kariéru Gregoryho Žatkovyča pred a najmä po prvej svetovej vojne v Spojených štátoch až do jeho smrti v roku 1967.
Kľúčové slová: Gregory Ignatius Žatkovyč, proces pričlenenia v rokoch 1918–1919, Parížska mierová konferencia (1919–1920), Uhro-Rusínsko / Rusínsko, uhorskí Rusíni, Podkarpatská Rus, karpatskí rusínski prisťahovalci v Amerike
*******
Otec sa narodil v Československu, tam, kde sa vinú doliny medzi rusínskymi Karpatami. V tom čase jeho matka cestovala do malého vidieckeho sídla na voze ťahanom volmi. Voz sa zastavil... na malebnom námestíčku pred krčmou, pri zákrute zaprášenej cesty. Krčma bola plná mužov. Stará, vpredu zhrbená veštica pomohla čerstvo porodiacej matke – a práve ona, táto veštica, so zatvorenými sivými očami vzala do ruky malé rúčky dieťaťa a slávnostným tónom vyhlásila, že toto čiernovlasé chlapča raz bude vládnuť tej horskej zelenej krajine, kde sa narodilo. Ako Mona Líza, mladé dievča sediace a hľadiace do ohňa v krbe, uvažovalo, ako by sa niečo také nádherné mohlo prihodiť práve jej dieťaťu (Zatkovich, Connie 1943, 1). /2
Text po rusínsky TU.
Takýto druh príbehov je dosť typický – vo všeobecnom zmysle ide o jeden z mnohých príkladov fantastických legiend, ktoré prisťahovalci odovzdávali svojim deťom a vnúčatám narodeným už v Amerike. Rozdiel však spočíva v tom, že práve táto konkrétna legenda so svojím proroctvom sa ukázala byť pravdivou. Tým čiernovlasým bábätkom bol Grigorij Žatkovyč, ktorý sa o tridsať rokov neskôr skutočne objavil ako správca krajiny, v ktorej sa narodil – Podkarpatskej Rusi.
Skutočný Grigorij Žatkovyč /3 sa narodil v malej dedinke Holubine dňa 2. decembra 1886. V čase jeho narodenia sa dedina nachádzala v maďarskej časti Rakúsko-Uhorskej monarchie. Počas Žatkovyčovho života sa politická správa Podkarpatskej Rusi niekoľkokrát zmenila: v roku 1919 sa stala súčasťou Československa; v roku 1939 ju opäť anektovalo Maďarsko; od roku 1945 bola súčasťou Sovietskeho zväzu ako Zakarpatská oblasť sovietskej Ukrajiny; a od roku 1992 je územie súčasťou nezávislej Ukrajiny.
Grigorij Ignác Žatkovyč /4 bol druhým synom Pavla J. Žatkovyča (1852–1916) a Irmy Zlockej. Irma bola dcérou gréckokatolíckeho kňaza a karpatorusínskeho kultúrneho činiteľa Teodosija Zlockého (1846–1926). Pavol Žatkovyč tiež pochádzal z rodiny gréckokatolíckych duchovných, z ktorej vzišiel aj jeho mladší brat, známy karpatorusínsky etnograf a historik Jurij Kálmán Žatkovyč (1855–1920). Na rozdiel od svojho brata Pavol nevstúpil do kňazského stavu, ale vyštudoval právo a pätnásť rokov pôsobil ako notár v regióne obývanom karpatskými Rusínmi v severovýchodnej časti Uhorského kráľovstva (Magocsi 2005б; Мазурок 2010; «Uhro Russkis Leader» 1916). V roku 1890 emigroval do Spojených štátov amerických a v nasledujúcom roku za ním pricestovala jeho manželka s tromi deťmi, vrátane vtedy štvorročného Grigorija. Rodina Žatkovyčovcov najskôr bývala v New Yorku, konkrétne na Lower East Side na Manhattane, kde v tom čase žilo najviac Slovanov a iných prisťahovalcov z centrálnej, južnej a východnej Európy. Krátko po príchode sa Pavol stal významným činiteľom v komunite rusínsko-amerických emigrantov. Bol jedným zo zakladateľov vplyvného spolku Zväz gréckokatolíckych rusínskych bratstiev (Greek Catholic Union of Rusyn Brotherhoods), ktorý mal pôvodne sídlo vo východnej Pensylvánii. V roku 1892 sa stal spolueditorom a čoskoro aj šéfredaktorom významných novín „Amerikanskij russkij vestnik“.
Doteraz pochádzali informácie o Grigorijovi Žatkovyčovi predovšetkým z rozsiahlej historickej literatúry, ktorá opisovala pripojenie Podkarpatskej Rusi k Československu po skončení prvej svetovej vojny. Všeobecné historické naratívy o medzivojnovej Podkarpatskej Rusi vždy pokrývali proces inkorporácie v rokoch 1918–1919, rovnako ako niekoľko diel špeciálne zameraných na túto tému. Fakty prezentované v týchto prácach sú do veľkej miery rovnaké. Ich hodnotenie sa však podstatne líši v závislosti od ideologickej orientácie autorov a/alebo obdobia, v ktorom písali. Diela českých (Raušer 1936), ukrajinských (Ortoskop 1924) a karpatorusínskych (Hatalák 1935) autorov z medzivojnového obdobia vo všeobecnosti pozitívne hodnotili dobrovoľné rozhodnutie obyvateľstva (alebo aspoň jeho samozvaného vodcu), pripojiť sa k Československu. V tom istom období, ktoré bolo v Európe charakteristické nástupom fašizmu a revizionizmom hraníc, boli autori z Poľska (Zawadowski 1931), Talianska (Scrimali 1938), Nemecka (Ballreich 1938) a Maďarska (Hungarian Frontier Readjustment League 1927; Kemény 1939) voči inkorporácii kritickí. Ako argument uvádzali negatívny vplyv československej nadvlády nad Podkarpatskou Rusou.
Po pripojení Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu v roku 1945 nový komunistický režim vyžadoval od svojich historikov a publicistov, aby udalosti spojené so Žatkovyčom – a jeho osobu samotnú – interpretovali zodpovedajúcim marxistickým spôsobom. Sovietski (Baženova 1962; Klypotjuk 1952; Melnikova 1951a, 1951b; Netočajev, Lelekáč 1954) a československí (Krempa 1978) autori publikujúci v dekádach po druhej svetovej vojne, počas trvania sovietskej nadvlády, vnímali inkorporáciu z rokov 1918–1919 ako akt československého imperializmu, ktorý bol realizovaný buržoáznym režimom novej republiky a ktorý porušil sociálno-ekonomické a národné záujmy miestneho obyvateľstva. V tom istom období studenej vojny sa západní vedci snažili predstaviť objektívnejší pohľad – uznávali dobrovoľný charakter spojenia, no zároveň boli kritickí voči odmietnutiu Československa udeliť regiónu sľúbenú autonómiu (Hanák 1962; Magocsi 1975, 1976, 1978; Stercho 1971; Warzeski 1971).
Obnovený záujem o Podkarpatskú Rus po páde sovietskej moci v rokoch 1989–1991 priniesol do výskumu nové generácie Slovákov (Švorc 1997, 2003; Vanat 1990), Čechov (Pejša 2016; Rychlík 2014), Ukrajincov (Hrančak 1995; Sandor 1997) a ďalších historikov (Puškáš 2006; Ševčenko 2011), ktorí sa vyznačovali oveľa objektívnejším prístupom pri hodnotení česko-podkarpatských vzťahov počas procesu inkorporácie.
V celej tejto vyššie spomenutej literatúre Grigorij Žatkovyč zaujíma významné miesto, hoci donedávna bol zobrazovaný v extrémnych kategóriách. Niektorí autori (Raušer 1936; Hatalák 1935) ho prezentovali ako priateľa mladej demokratickej československej republiky. Iní, najmä tí s marxistickým presvedčením, ho očierňovali ako predstaviteľa rusínsko-amerických „buržoázno-nacionalistických organizácií“ (Krempa 1978), „lokaja“ a „oddaného syna amerického kapitalizmu“ (Netočajev, Lelekáč 1954) a dokonca ako „agenta amerického imperializmu“ (Melnikova 1951b). Na druhej strane existujú aj autori (Hanák 1962; Magocsi 1976, 1978; Stercho 1971; Warzeski 1971), ktorí považujú Žatkovyča za karpatorusínskeho vlastenca, ktorý sa síce snažil zo všetkých síl, ale nakoniec neuspel v presadení sľubov československej vlády o zabezpečení autonómneho riadenia pre Podkarpatsko.
Hoci má Žatkovyč významné historické postavenie, dodnes neexistuje jeho ucelená biografia, okrem niekoľkých krátkych encyklopedických hesiel (Dutko 2009; Kolář 1998; Magocsi 2005a; Mazurok 2005; Pop, Dimitrij 2006; Pop, Ivan 2006, 2008; Struk 1993; Vydňanskij 2005). Okrem toho, že sú stručné, tieto články sa zameriavajú najmä na niekoľko rokov bezprostredne po prvej svetovej vojne, keď bol Žatkovyč politicky aktívny v Európe. No mal predsa celý život pred i po tomto období, keď pôsobil ako právnik a politický činiteľ v Amerike, najmä v západnej Pensylvánii. Na základe nedávno objavenej korešpondencie medzi Žatkovyčom a jeho manželkou, ako aj medzi jeho manželkou a jej sestrou (Mother 1919–1921; Zatkovich, Gregory 1918–1919), a tiež nepublikovaných biografických údajov poskytnutých žijúcimi členmi jeho rodiny (Ash 1994; Greg 1978; Zatkovich, Connie 1943), zverejnenej korešpondencie s prezidentom Masarykom (Hořec 1997) a niekoľkých zriedkavých novinových článkov, najmä zo západnej Pensylvánie, tento text predstavuje prvú štúdiu, ktorá obsahuje rozsiahlu biografiu Grigorija Žatkovyča, mapujúcu jeho profesionálny život v Amerike pred a najmä po prvej svetovej vojne – až do jeho smrti v roku 1967.
Ako dieťa Grigorij vyrastal v newyorskej štvrti Lower East Side, kde navštevoval základnú školu a neskôr strednú školu DeWitta Clintona. Približne v roku 1904 sa Pavol Žatkovyč presťahoval s rodinou do západnej Pensylvánie, konkrétne do predmestia Homestead pri Pittsburghu. Tam Žatkovyčovci žili doslova v tieni oceliarní, ktoré patrili priemyselnému magnátovi Andrewovi Carnegiemu. Homestead sa od roku 1907 stalo aj novým sídlom Zväzu gréckokatolíckych rusínskych bratstiev a jeho poisťovne – vydavateľstva, ktoré viedol Pavol Žatkovyč až do roku 1914.
Aj keď priemyselné prostredie, v ktorom vtedy žila rodina už takmer dospelého mladíka, nebolo jednoduché, Jerry– ako ho nazývali všetci jeho priatelia a rodina – vyrastal chránený pred ťažkosťami a dokonca často využíval viaceré privilégiá (Greg 1978, 5–9). Naučil sa hrať na klavíri (čo robil až do konca svojho života) a mal výnimočný spevácky hlas, ktorý si pravdepodobne zdokonaľoval spevom pri liturgiách a tradičnom rusínskom „prostopiniji“ každú nedeľu v blízkej gréckokatolíckej farnosti, do ktorej patrila jeho rodina. Z robotníckeho prostredia priemyselného mesta Homestead bol preložený na prípravnú školu Saint Vincent College**, rímskokatolícku inštitúciu v meste Latrobe v Pensylvánii, približne 75 km východne od Pittsburghu.
Len zriedka si mohli karpatorusínski prisťahovalci na začiatku 20. storočia dovoliť poslať svoje deti na univerzitu. Žatkovyčovci boli zjavne výnimkou. Jerry študoval na Duquesne University v Pittsburghu, ktorú ukončil v roku 1907 so špecializáciou na politické vedy. Následne sa zapísal na Právnickú fakultu University of Pennsylvania vo Filadelfii, ktorá patrí k prestížnym americkým univerzitám združeným v tzv. Ivy League (Liga brečtanu). Popri štúdiu sa Jerry rozvíjal aj ako rečník, vyhrával mnohé súťaže v debatách na Duquesne a zdokonaľoval sa ako verejný hovorca aj v divadelnom klube University of Pennsylvania. V roku 1919 ukončil štúdium práva, bol prijatý do advokátskej komory štátu Pensylvánia a v tom istom roku si otvoril súkromnú právnickú kanceláriu v Pittsburghu. /5
Vzhľadom na svoje osobnostné sklony, povzbudenie od rodiny a vplyv vzdelávacieho prostredia, ktorého sa mu dostalo, Žatkovyč sa považoval za Američana – a skutočne ním bol. Možno mal priezvisko ťažko vysloviteľné po anglicky, možno rozprával aj inými jazykmi než po anglicky (rusínsky, možno aj maďarsky /6), a patril k východokresťanskej (gréckokatolíckej) cirkvi s „čudnými“, nezápadnými náboženskými praktikami, ale jeho politické a spoločenské presvedčenie bolo hlboko americké – viera v demokraciu, právny štát a – ako zopakoval vo viacerých listoch – princíp „fair play“ (Okrytie-Exposé 1921, 30).
Žatkovyč si vybudoval pomerne úspešnú právnickú kariéru a počas prvej svetovej vojny pôsobil ako právny poradca pobočky jednej z najväčších amerických automobiliek – General Motors v Pittsburghu. Podobne ako iní mladí americkí právnici, trávil väčšinu každého leta so svojimi kolegami na oddychu v letoviskách severne od Pittsburghu. V jednom z takýchto letovísk, Cambridge Springs v severozápadnej Pensylvánii, spoznal Leonu Kotaymerovú, s ktorou sa oženil 31. augusta 1915.
Leona pochádzala z rímskokatolíckej rodiny nemeckého pôvodu. Jej otec, dr. John B. Kotaymer, bol imigrantom z Nemecka a mal rozvinutú lekársku prax v Youngstowne, Ohio. Jej matka, Amélia Deibelová, pochádzala z rodiny, ktorá vlastnila prosperujúcu realitnú spoločnosť obchodujúcu s pôdou. Inými slovami, Leona patrila k spoločenskej elite mesta Youngstown. Sobáš s ňou určite zvýšil Žatkovyčov spoločenský status. Ich prvé dieťa, Grigorij „Ted“ mladší, sa narodilo rok po sobáši – v júli 1916. Vzhľadom na svoj otcovský status bol Žatkovyč oslobodený od vojenskej služby a teda nikdy nenastúpil do armády Spojených štátov.
Žatkovyčov relatívne stabilný život ako právnika a otca rodiny žijúceho v Pittsburghu mal byť náhle narušený v roku 1918. Prvá svetová vojna sa končila a americkí politici, vedení medzinárodne orientovaným prezidentom Woodrowom Wilsonom, začali plánovať zásadné zmeny, ktoré mali nastať v povojnovej Európe. Rôzne skupiny imigrantov v Amerike hľadali spôsoby, ako ovplyvniť budúcnosť svojich národov. Aj keď karpatorusínski Američania (ktorých bolo v tom čase približne 250 000) mali rôzne vzájomne podporné organizácie a občianske spolky, založené najmenej od začiatku 90. rokov 19. storočia, do politických záležitostí sa nezapájali až do konca prvej svetovej vojny.
23. júla 1918 sa zástupcovia dvoch najväčších rusínsko-amerických samopomocných organizácií – Zväzu gréckokatolíckych rusínskych bratstiev a Zhromaždenia gréckokatolíckych cirkevných bratstiev – stretli v Homesteade v Pensylvánii, aby založili Americkú národnú radu uhorských Rusínov (Magocsi 1976). Prijali dokument, ktorý sa neskôr stal známym ako Homsteadská rezolúcia, kde načrtli tri možné alternatívy budúceho osudu ich európskej vlasti:
Zostať v Uhorsku, ale s plnou autonómiou;
Spojiť sa s Rusínmi z rakúskej Haliče a Bukoviny;
Alebo dosiahnuť autonómiu v rámci bližšie nešpecifikovaného štátneho útvaru („Do všetkých uhorských Rusínov“, 1918).
Počas nasledujúcich dvoch mesiacov bola Americká národná rada uhorských Rusínov neaktívna. Potom, na konci septembra, sa Rada rozhodla angažovať Žatkovyča ako svojho právneho poradcu a oficiálneho zástupcu. Hoci sa predtým nijako politicky neangažoval v záležitostiach rusínsko-amerických prisťahovalcov, ambiciózny Žatkovyč výzvu prijal. Zúčastnil sa zasadnutia Národnej rady v Scrantone v Pensylvánii, kde 1. októbra 1918 pomohol vypracovať text memoranda, ktoré odzrkadľovalo jeho politickú víziu a malo byť predložené prezidentovi Wilsonovi (Protokol-Zápisnica 1919, 96–97).
Už na jar roku 1918 žilo v Spojených štátoch amerických množstvo politických utečencov, napríklad Ignacy Jan Paderewski medzi Poliakmi a Milan Rastislav Štefánik medzi Slovákmi. Všetci dúfali v osobné stretnutie s americkým prezidentom. Len dvom lídrom sa to podarilo: českému emigrantovi, profesorovi Tomášovi G. Masarykovi, ktorý bol už vtedy dobre známy mnohým vplyvným politikom a občianskym lídrom, a mladému, 32-ročnému právnikovi z Pittsburghu, Grigorijovi Žatkovyčovi. Hoci nemal renomé ako Masaryk ani svetovú slávu klaviristu Paderewského, Žatkovyč bol Američan, ktorý poznal, ako funguje americký systém. S pomocou demokratického kongresmana z Pensylvánie, Guya E. Campbella, sa trojčlenná delegácia Americkej národnej rady uhorských Rusínov dostala 21. októbra 1918 na audienciu do Bieleho domu k prezidentovi Wilsonovi.
Žatkovyč bol dobre pripravený na 45-minútové stretnutie. Počas svojich 15 minút, ktoré mal na prejav, predstavil svoju politickú víziu týkajúcu sa „našich uhorských Rusínov“. Predložil tri možnosti, ktoré sa síce podobali na tie zo Homsteadskej rezolúcie z júla toho roka, no líšili sa v jednom zásadnom bode. Tentoraz bolo prvou a najradikálnejšou možnosťou „úplná nezávislosť“ pre Uhorských Rusínov. Iba ak by to nebolo možné, mohli byť prijaté ďalšie dve možnosti:
Spojenie s Rusínmi z rakúskej Haliče a Bukoviny;
Alebo – ak by mierová konferencia nezmenila hranice Uhorska, tak „najširšia možná autonómia“ v rámci Uhorska, aby sa „zabezpečila národná budúcnosť nášho ľudu“ (Protokol-Zápisnica 1919, 99–104). Hoci Žatkovyč memorandum predložené na stretnutí v Bielom dome nepodpísal (nebol členom predsedníctva Národnej rady), nepochybne bol vnímaný ako hlavný predstaviteľ uhorských Rusínov. Prezident Wilson mu zablahoželal k tomu, že reprezentoval „prvý národ, ktorého žiadosť odráža plné pochopenie amerického ducha“ (Protokol-Zápisnica 1919, 103). Zároveň však Wilson vyhlásil, že úplná nezávislosť nie je možná a namiesto nej odporučil spojenie v rámci federácie s nešpecifikovaným „bratským slovanským štátom“, v ktorom by Karpatským Rusínom bola zaručená plná autonómia.
Žatkovyč rýchlo reagoval na odporúčanie prezidenta. O dva dni neskôr už bol vo Filadelfii, kde reprezentoval Uhorských Rusínov na Stredoeurópskej demokratickej únii – zhromaždení delegátov z 21 národov bez vlastného štátu v Európe a na Blízkom východe. Pod záštitou niekoľkých amerických politických a spoločenských lídrov sa v historickej budove Independence Hall (Sieň nezávislosti) viedli diskusie o konkrétnych návrhoch týkajúcich sa povojnovej budúcnosti národov bez štátu a ich domovín. Veľká mapa Európy zavesená pred Sieňou nezávislosti zahŕňala – na Žatkovyčov podnet – hranice navrhovaného nového štátu „Uhro-Rusínie“. Aktívny Žatkovyč dokonca zariadil vyhotovenie repliky Zvonu slobody (Liberty Bell) špeciálne pri tejto príležitosti a vybavil jeho odoslanie na Podkarpatskú Rus.
Žatkovyč bol najmladší medzi politikmi prítomnými na únii, ale jeho mladícky zápal a energia urobili silný dojem na amerických hostí a pozorovateľov. Na rozdiel od zdĺhavých rečí európskych štátnikov predniesol najkratšie možné vyhlásenie:
„Ach, zvon! Ach, vlasť! Ach, prezident Wilson! Tento deň musí vidieť Uhro-Rusínov slobodných, slobodných, slobodných!“ (citované podľa May 1967, s. 250). Jeden z prítomných sudcov Najvyššieho súdu USA žartom poznamenal: „Taký malý národ – taký krátky prejav.“ Na čo bohatý obchodník John Wanamaker odpovedal: „Kratší, pravda, ale hlboký v podstate.“ (Protokol-Zápisnica 1919, 106).

Grigorij I. Žatkovyč (celkom vzadu) pri Zvone slobody
Počas zasadnutia Stredoeurópskej demokratickej únie vo Filadelfii sa Žatkovyč prvýkrát stretol s profesorom Masarykom. Informoval českého lídra o memorande, ktoré pár dní predtým predložil prezidentovi Wilsonovi, ako aj o jeho odporúčaní, aby si Uhorskí Rusíni hľadali miesto vo federácii s nejakým bratským slovanským štátom.
V tom čase bol Žatkovyč už presvedčený, že najlepším riešením pre Uhro-Rusínov bude pripojenie sa k Čechom a Slovákom v ich novej republike.
Loajálny k postojom Americkej národnej rady uhorských Rusínov, dospel Žatkovyč k československému riešeniu po dôkladnom zvážení rôznych možností (Protokol-Zápisnica 1919, 107). Možnosť spojenia s inými východnými Slovanmi sa javila ako nepraktická z viacerých dôvodov. Haličských a bukovinských Rusínov rozdeľoval hlboký a nezmieriteľný antagonizmus medzi prorusky a proukrajinsky orientovanými emigrantmi v Amerike. Zároveň v Európe haličskí Ukrajinci viedli vojnu s Poliakmi a Rusko aj Ukrajina boli zničené občianskou vojnou. S ohľadom na tieto fakty sa prakticky zmýšľajúci Žatkovyč rozhodol zvolať zasadnutie predsedníctva Americkej národnej rady uhorských Rusínov na 12. novembra do Scrantonu v Pensylvánii. Podarilo sa mu presvedčiť členov predsedníctva, aby prijali ako svoj program nasledujúcu rezolúciu:
Aby sa Uhorskí Rusíni, s čo najširšími autonómnymi právami ako štát, na federálnom základe pripojili k Československej demokratickej republike, za podmienky, že do našej krajiny budú patriť všetky pôvodné uhorsko-rusínske stolice: Spiš, Šariš, Zemplín, Abaúj, Boršod, Už, Užhorod, Berehovo a Marmaroš
(„Protokol“, citované podľa Magocsi 1976, s. 357).
Scrantonská rezolúcia obsahovala dva kľúčové prvky Žatkovyčovej vízie, ktoré sa opakovane objavovali počas celej jeho politickej kariéry:
autonómny štát s vlastnou vládou; štát, ktorý by zahŕňal celé územie južne od hrebeňa Karpát, kde žili uhorskí Rusíni.
Počas nasledujúcich troch dní sa Žatkovyč stretol s Masarykom (ktorý bol medzitým zvolený za prezidenta Československa) a zároveň odoslal telegramy prezidentovi Wilsonovi a americkému ministrovi zahraničných vecí Robertovi Lansingovi, v ktorých ich informoval o rozhodnutiach prijatých 12. novembra v Scrantone (úplný text telegramu viz Danko 1964–1968, s. 191–200). Neskôr Žatkovyč hlásil, že Masaryk „vyjadril veľkú radosť“ nad scrantonskou rezolúciou a súhlasil s myšlienkou usporiadať plebiscit medzi americkými karpatorusínskymi emigrantmi (Okrytie-Exposé 1921, s. 5–6).
Plebiscit sa skutočne konal 1. decembra 1918 medzi členmi bratstiev Zväzu a Zhromaždenia a v niektorých gréckokatolíckych uhorsko-rusínskych farnostiach.
Žatkovyč sa však obával opozície voči jeho plánu zo strany amerických karpatorusínskych komunít, ktorá vznikla aj v dôsledku odporu slovensko-amerických aktivistov. Tí sa rozhodne stavali proti predstave, že tzv. „slovenské“ regióny ako Spiš (9,4 % Rusínov), Šariš (22,5 %), Boršod (0,1 %), Zemplín (11,5 %) a Už (38,2 %) by mali patriť k autonómnemu uhorsko-rusínskemu štátu (Magocsi 1976, s. 354–355; Švorc 1997, s. 39). Navyše, napriek politickému chaosu a vojne na ukrajinských územiach americkí rusínski emigranti stále vyjadrovali podporu pre aspoň symbolické spojenie s Haličou a Bukovinou. Napriek týmto komplikáciám bol Žatkovyč s výsledkami plebiscitu veľmi spokojný:
67 % hlasov podporilo „úniu Uhorských Rusínov s Československou republikou“
28 % podporilo zjednotenie s Ukrajinou a zvyšných 5 % sa rozdelilo medzi iné možnosti (nezávislosť, Rusko, Maďarsko). /7 Tieto výsledky využil ako silný argument, aby predstavil československé riešenie načrtnuté v scrantonskej rezolúcii medzinárodnému spoločenstvu.
Prvou zastávkou bol Paríž, kde od januára 1919 prebiehala mierová konferencia. Žatkovyč dorazil do francúzskej metropoly 14. februára spolu s Júliusom Gardošom, vedúcim Americkej národnej rady uhorských Rusínov. Nasledujúci mesiac dvaja rusínsko-americkí „diplomati“ bývali v prestížnom hoteli Hôtel Lutetia na ľavom brehu Seiny, ktorý – ako žartoval Žatkovyč – bol „jeden z najlepších v Paríži“, a preto musel „poriadne stáť“ (Zatkovich, Gregory, list z 14. februára 1919).
Hoci neovládal miestny jazyk, písal žene so sebaistotou:
„Rýchlo sa učím po francúzsky a už si viem objednať akékoľvek jedlo. Nie je to pre mňa ťažké.“(Zatkovich, Gregory, list z 16. februára 1919). /8
Na druhej strane si sťažoval, že má množstvo práce počas celodenných a nočných rokovaní, pretože nemal stenografa a musel si všetky poznámky zapisovať sám:
„Predstav si, moja najdrahšia – je tu 80 osôb zapojených do Československej mierovej komisie, a uhorskí Rusíni majú len troch ľudí – Dr. Beskyda z Európy, Gardoša a mňa z Ameriky.“ (Zatkovich, Gregory, list z 26. februára 1919). Títo traja tvorili rusínsku delegáciu, ktorá prijala zodpovednosť reprezentovať všetkých Karpatských Rusínov.
Hlavným cieľom Žatkovyča bolo osobne predložiť scrantonskú rezolúciu a výsledky plebiscitu rusínsko-amerických emigrantov:
plukovníkovi Edwardovi M. Houseovi, osobnému vyslancovi prezidenta Wilsona a vedúcemu Americkej mierovej komisie,
československej delegácii, konkrétne premiérovi Karolovi Kramářovi a ministru zahraničných vecí Edvardovi Benešovi,
ako aj vplyvnému členovi francúzskej delegácie a predsedovi Rady desiatich mierovej konferencie, Andrému Tardieuovi.
Podobne ako vo Filadelfii v októbri 1918 na Stredoeurópskej demokratickej únii, bol Žatkovyč odhodlaný „umiestniť“ Uhorských Rusínov a ich vlasť „Rusíniu“ na fyzickú aj mentálnu mapu sveta diplomatov a poradcov mierovej konferencie. Už 17. februára 1919, tri dni po príchode do Paríža, napísal:
„Zúčastnil som sa konferencie s expertmi, aby sme prediskutovali detaily spracovania oficiálnej mapy nového štátu.“ (Zatkovich, Gregory, list zo 17. februára 1919)
Počas jednej zo svojich krátkych návštev v Amerike v nasledujúcich mesiacoch Žatkovyč vytvoril a zabezpečil vydanie mapy cez popredné americké kartografické vydavateľstvo Rand McNally. Mape dal názov: „Uhro-Rusínia, navrhovaný tretí štát Československej republiky“ (farebná reprodukcia originálu – viď Magocsi 2018, s. 67).
Po úspešnom ukončení svojej misie na parížskej mierovej konferencii sa Žatkovyč vydal na cestu do vlasti. Jeho prvou zastávkou bola Praha, nová metropola Československa, kde mal s prezidentom Masarykom len krátke stretnutie, no s jeho synom, Janom Masarykom (neskorším ministrom zahraničia počas 2. svetovej vojny) sa stretával častejšie. Jan a Jerry, keďže boli približne rovnakého veku, sa stali dobrými priateľmi – a niekedy aj „kamarátmi na pohárik“ (Greg 1978, s. 12). /9
Konečným cieľom Žatkovyčovej cesty bola Rusínia, kde nebol odvtedy, čo z nej ako štvorročný odišiel s rodičmi. Spolu s Gardošom prišli do Užhorodu 12. marca. Hlavnou úlohou bolo informovať miestnych karpatorusínskych lídrov a aktivistov o scrantonskej rezolúcii a zorganizovať medzi nimi národnú radu, ktorá by z vlastnej iniciatívy prijala československé riešenie. Od novembra 1918 sa v celej Podkarpatskej Rusi vytvorilo niekoľko národných rád, pričom každá z nich navrhovala odlišné politické riešenie budúcnosti Karpatských Rusínov (Magocsi 1975, s. 365–373). Spočiatku sa Žatkovyč mohol stretávať len s vedúcimi predstaviteľmi Užhorodskej národnej rady, pretože väčšia časť Podkarpatska bola stále pod kontrolou Maďarska – najprv liberálnej demokratickej republiky vedenou Mihályom Károlyim, neskôr po marci Maďarskej sovietskej republiky pod vedením Bélu Kuna. Aby sa situácia zmenila, Žatkovyč sa koncom apríla vrátil do Prahy a Paríža, aby požiadal o povolenie pre československé ozbrojené sily rozšíriť svoj vplyv z Užhorodu aspoň na východ, do Mukačeva. Táto snaha bola nakoniec úspešná začiatkom mája 1919.
V situácii, keď západnú polovicu Uhro-Rusínie kontrolovalo československé vojsko vedené francúzskym generálom Édmondom Hennocqueom, ktorý bol splnomocneným zástupcom mierovej konferencie, sa dňa 8. mája 1919 zišli v Užhorode zástupcovia troch hlavných národných rád (Prešov, Užhorod, Chust). Zhromaždenie 200 delegátov vytvorilo Centrálnu rusínsku národnú radu. Žatkovyč bol zvolený za jej čestného predsedu a v nasledujúcom týždni delegáti diskutovali o všetkých možných politických alternatívach pre svoju krajinu. Dňa 16. mája, v posledný deň rokovaní, Rada schválila 14-bodový program predložený Žatkovyčom a určila ho za „prvého ministra“ s plnomocenstvom rokovať v mene Rady s prezidentom Masarykom a československou vládou („Protokoly“ 1919).
Od tohto momentu považoval Žatkovyč sám seba za hlavu štátu – Rusínie – ktorá vedie rokovania s iným štátom, Československom. Už prvý bod jeho 14-bodového programu jasne vyjadroval tento postoj:
„Rusíni budú tvoriť nezávislý štát [v zmysle federálneho štátu ako v USA – pozn. M.V.] v rámci Československej republiky Rusínov.“ (Okrytie-Exposé 1921, s. 12) Severná hranica „rusínskeho štátu“ mala viesť po hrebeni Karpát, a južnú hranicu (s Rumunskom a Maďarskom) mala určiť mierová konferencia. Pokiaľ ide o spornú západnú hranicu so Slovenskom, tá mala byť určená tak, aby zahŕňala všetky župy obývané Rusínmi – Spiš, Šariš a Zemplín (na území dnešného Slovenska). Všetky nezhody medzi československým a rusínskym štátom v týchto a iných otázkach mali byť podľa neho riešené prostredníctvom Spoločnosti národov (Okrytie-Exposé 1921, s. 13–14).
Žatkovyč veľmi jasne formuloval svoje požiadavky pre rusínsky štát (Rusíniu) – boli v súlade s princípmi, ktoré po prvý raz vyjadril v rezolúciách prijatých vo Filadelfii a Scrantone na konci roku 1918. Zároveň dôveroval prezidentovi Masarykovi a československej vláde, od ktorých očakával, že budú konať v súlade s ustanoveniami Saintgermainskej zmluvy (z 10. septembra 1919) a československej ústavy (z 29. februára 1920). Obe dokumenty jasne stanovovali, že:
„územie Rusínov južne od Karpát má získať najvyšší stupeň samosprávy v súlade s jednotou československého štátu.“ (Traité 1919, s. 26–27; Ústavní listina 1920, s. 256)
Popri dôvere v československé orgány, ktoré podľa neho mali konať „fair play“, mladý Žatkovyč prejavoval ešte jednu typickú americkú črtu – netrpezlivosť. Z jeho listov manželke vyplýva, že očakával, že predloží rozumný politický program pre svoju vlasť, zúčastní sa rokovaní a vyrieši všetko „do roka“, aby sa mohol vrátiť domov – k rodine a právnickej praxi v Pittsburghu (Zatkovich, Gregory, list z 28. mája 1919). Nerátal však s tým, že takýto prístup môže byť problematický v tradičnejších európskych spoločnostiach, ktorých životné tempo a kultúru nikdy celkom nepochopil.
Stručne povedané, Žatkovyč si predstavoval, že Rusínia bude autonómny štát (štát v americkom zmysle) s vlastnou vládou v rámci federálneho Československa.
Ale – na rozdiel od jeho predstáv – sa Československo vyvíjalo ako centralizovaný štát, v ktorom Rusínia (neskôr Podkarpatská Rus) aj Slovensko síce mohli mať autonómiu – ale len formálne. Bolo teda nevyhnutné, že jeho chápanie autonómie narazí na centralizačné tendencie československej vlády.
Na konci júla 1919 požiadali prezident Masaryk a premiér Antonín Švehla Žatkovyča, aby viedol dočasnú vládu zloženú z piatich osôb, ktorá sa mala nazývať Direktórium. Žatkovyč pozvanie prijal a od 12. augusta 1919 sa vo vyhlásení adresovanom Centrálnej rusínskej národnej rade začal prezentovať ako vedúci Direktória („Proklamácia“ 1919, s. 2). Trval na tom, že musí mať so sebou manželku a dve malé deti, ako aj svojho brata Teofila (vtedy kancelára Ruténskeho gréckokatolíckeho exarchátu v USA), ktorý mal pôsobiť ako jeho osobný poradca. Žatkovyč odcestoval na mesiac do Spojených štátov a vrátil sa koncom septembra 1919 spolu s manželkou, deťmi a bratom, aby sa usadili v Užhorode.
Správu nad Rusíniou v tom čase vykonával miestny vojenský veliteľ a zástupca mierovej konferencie, generál Hennocque. Práve on 18. novembra 1919 vydal tzv. Generálny štatút, ktorý stanovoval pravidlá správy územia, ktoré bolo teraz oficiálne označené ako Podkarpatská Rus (čes. Podkarpatská Rus). Tento dokument potvrdzoval existenciu Direktória, ktoré viedol Žatkovyč, no uznával ho len ako „poradný orgán“ (Hořec 1997, s. 49–51). Namiesto neho mala provinciu spravovať československá vládna osoba vyslaná z Prahy, konkrétne Jan Brejcha. Ešte horším momentom z pohľadu Žatkovyča bola tzv. „demarkačná línia“ pozdĺž rieky Uh, ktorá dočasne – a napokon natrvalo – ponechala rusínske oblasti Zemplína, Šariša, Spiša a Abova v rámci Slovenska, nie v Podkarpatskej Rusi (Okrytie-Exposé 1921, s. 27–31).
Čítajte aj: Exposé / Odhalenie: Podkarpatská Rus
https://www.rusyn.sk/expose-odhalenie-podkarpatska-rus/
V snahe prekonať politické nezhody s československou vládou, Žatkovyč odišiel do Prahy v januári 1920. Počas takmer šiestich mesiacov (odlúčený od manželky a detí, ktorí zostali v Užhorode) sa stretával so štátnymi úradníkmi a najmenej dvakrát aj s prezidentom Masarykom (Pejša 2016, s. 96–108). Napokon Praha nahradila Direktórium Gubernátorskou radou (26. apríla) a o dva týždne neskôr vymenovala Žatkovyča za „dočasného gubernátora“ (korešpondencia Žatkovyča s Masarykom – pozri Hořec 1997, s. 23–41). Žatkovyč nomináciu prijal a vrátil sa do Užhorodu. Keď 19. júna prišiel, bol síce slávnostne privítaný, no nie všetkými politickými frakciami v Podkarpatsku. Miestni komunisti, najmä etnickí Maďari a židovskí obyvatelia miest usporiadali protesty v Užhorode a Mukačeve s transparentmi: „Preč so Žatkovyčom!“ (Cestou októbra, 1957, s. 252–253)
Ešte väčším problémom bola narastajúca kritika zo strany iných karpatorusínskych predstaviteľov, s ktorými Žatkovyč úzko spolupracoval ešte necelý rok predtým. Už koncom roka 1919 sa Centrálna rusínska národná rada, ktorá v máji toho roku vyhlásila „dobrovoľné spojenie“ s Československom, rozdvojila na dve antagonistické frakcie:
Frakcia vedená Augustínom Vološinom naďalej podporovala Žatkovyča. Frakcia Antona Beskyda bola v opozícii voči novému gubernátorovi a obviňovala ho z diskriminácie rusofilnej orientácie a pravoslávneho hnutia, ako aj z uprednostňovania gréckokatolíckej cirkvi a populisticky ladeného ukrajinofilného smeru vedeného Vološinom (Pejša 2016, s. 70–79).
Žatkovyč sa snažil zostať neutrálny v narastajúcich konfliktoch medzi rusofilmi a ukrajinofilmi, pravoslávnymi a gréckokatolíkmi. Pripomenul prezidentovi Masarykovi, že už od ich prvého stretnutia vo Filadelfii (v októbri 1918) sa:
„usilujeme o uznanie ako samostatný a osobitný národ“. Bol najmä nahnevaný na to, že československí úradníci sa zdali uprednostňovať podkarpatských predstaviteľov s „moskvofilskými tendenciami“, ktorí podľa neho:
„chodia po svete a tvrdia, že nie sme osobitný národ, ale len súčasť veľkého ruského národa“ (cit. podľa Pejša 2016, s. 73, pozn. 155).
Gubernátorove snahy o udržanie neutrality sa ukázali ako neúčinné, pretože bol neustále obviňovaný z údajného prikláňania sa k jednej strane narastajúcich národno-náboženských konfliktov, ktoré mali trápiť Podkarpatskú Rus ešte ďalšie dve desaťročia pod československou správou.
Napriek problémom s centrálnou vládou v Prahe aj s inými politickými a spoločenskými aktérmi na Podkarpatsku bol Žatkovyč odhodlaný brať svoje gubernátorské povinnosti vážne. Už na začiatku roku 1920 založil noviny „Русинъ“ (Rusín), ktorých šéfredaktorom sa stal jeho brat Teofil. Tieto noviny boli vnímané ako poloficiálny orgán gubernátora a bezpochyby odrážali Žatkovyčove snahy:
vytvoriť medzi karpatskými Rusínmi pocit lojality k Československej republike,
zároveň však nezabúdať na potrebu plnej autonómie a opraviť dočasnú hranicu so Slovenskom.
Noviny vychádzali najprv každé dva týždne, neskôr týždenne, až do polovice roku 1921, keď Žatkovyč odstúpil. „Русинъ“ bol písaný po rusínsky a tónom, ktorý odrážal guvernérov postoj tolerancie voči rôznym prúdom, pokiaľ išlo o:
jazyk (ruský, ukrajinský, rusínsky), náboženstvo (gréckokatolícke aj pravoslávne), politiku (provládne aj opozičné strany). Len v jednej otázke bol Žatkovyč – aj noviny – nekompromisný: v otázke odporu voči revizionizmu, teda názoru, že Podkarpatská Rus (a Slovensko) by mali byť „vrátené“ Maďarom (Gábor 2003, s. 196–199).
Keďže mal k dispozícii jedno z mála áut v celom regióne, gubernátor Žatkovyč sa snažil navštevovať čo najviac dedín, aby lepšie spoznal potreby karpatskorusínskeho obyvateľstva. Občas ho sprevádzala jeho manželka Leona a ich dve deti. Leona bola mimoriadne znechutená pomermi, ktoré vládli vo vysokohorských dedinách, kde – ako sama napísala – „je taká bieda, že aj najobyčajnejší chliev pre náš dobytok doma v Amerike je o 100 % lepší.“ (Mother, list z 28. júna 1920, s. 26)
Žatkovyčovci sa usilovali urobiť z guvernérovho sídla dôstojný symbol hlavy štátu – či už to bolo v gréckokatolíckom seminári na zámku v Užhorode, kde bývali najprv, alebo v starej administratívnej budove župy Už, kde mali súkromný apartmánový komplex. Medzi častými hosťami boli politickí lídri z regiónu aj z Prahy, ako aj zahraniční atašé, ktorí navštevovali mesto. /10 Recepcie sa často konali vo veľkom štýle, sprevádzali ich koncerty a večierky, ktorých sa mohlo zúčastniť aj 200 hostí. Zvlášť pamätné boli Žatkovyčove 35. narodeniny (27. novembra 1920), počas ktorých sa slávnostne odhalila replika Zvonu slobody, vytvorená už v októbri 1918 na Stredoeurópskej demokratickej únii vo Filadelfii (Mother, list z 8. decembra 1920, s. 41–42). Aj keď o tento zvon prejavilo záujem mnoho národov v Európe a na Blízkom východe, práve Žatkovyčova neústupnosť ho priviedla do Užhorodu – hlavného mesta karpatskorusínskeho štátu. /11
Napriek jeho vymenovaniu za gubernátora sa vzťahy Žatkovyča s českým úradmi nezlepšili – práve naopak, zhoršili sa po výsledkoch predbežného sčítania obyvateľstva na Slovensku (august 1919), v ktorom bolo evidovaných o 16-tisíc menej karpatských Rusínov než v maďarskom sčítaní z roku 1910 (Magocsi 2015, s. 221–222; Tišliar 2014, s. 7–42). Žatkovyč tieto výsledky označil za:
„absolútny a očividný príklad denacionalizácie“ Rusínov v zemplínskom regióne, ktorí boli „úradným terorom“ bezdôvodne zapísaní ako Slováci (Okrytie-Exposé 1921, s. 36).
Okrem výhrad voči Slovákom bol Žatkovyč najviac nahnevaný a sklamaný z Čechov:
„Zvláštny spôsob psychológie, diplomacie, či ako to nazvať, s ktorým [Česi] pristupovali k Rusínom a ku mne, spočíval v tom, že na všetky žiadosti a požiadavky odpovedali sľubmi, sľubmi a sľubmi – ale tie sľuby sa nikdy nenaplnili. Na takmer každú žiadosť odpoveď znela: ‚Samozrejme, je to zrejmé,‘ no výsledkom bolo vždy – sľub nedodržaný.“ (Zatkovich, Gregory 1923, s. 7)
Československí úradníci tak čoraz viac strácali dôveru v Žatkovyča, ktorý nedokázal vyriešiť, ba ani zmierniť napätie spojené s náboženskými a národnými konfliktmi na Podkarpatskej Rusi.
Pretože sa nič nezmenilo, 16. marca 1921, po len desiatich mesiacoch vo funkcii gubernátora, a po tom, čo „stratil vieru a dôveru v úmysly [československej] vlády“, Žatkovyč podal demisiu prezidentovi Masarykovi (Okrytie-Exposé 1921, s. 36). Vláda odpoveď odkladala, až kým Žatkovyč demisiu nezopakoval 10. apríla. O týždeň neskôr bola konečne prijatá.Avšak až o ďalšie tri mesiace sa Žatkovyč a jeho rodina mohli vrátiť do Ameriky – pretože medzitým ich postihla nečakaná tragédia.
Na konci mája ochoreli Žatkovyčova manželka a ich dvojapolročná dcérka Joan na šarlach. Matka prežila, ale dievčatko nie. Zomrela 21. júna 1921 a bola pochovaná na Kalvárii v Užhorode. Hoci Žatkovyč už vtedy odstúpil z funkcie gubernátora, vyhlásil – a jeho priaznivci tomu verili –, že bude pokračovať v práci pre dobro Podkarpatskej Rusi aj z Ameriky. Jeho manželka Leona v zúfalstve písala svojej sestre:
„Tunajší ľudia, teda Rusíni, cítia, že naša malá dcérka je spojnicou medzi nimi a Jerryho [Žatkovyčovou] budúcou prácou pre nich. Keď o nej hovoria, je pre nich zárukou, že na nich nezabudne. Nazývajú ju svojou malou patrónkou v nebi.“ (Mother, list z 24. júla 1921, s. 50)

Rodina Žatkovyča v Užhorode
Jedinou útechou bolo, že Leona bola opäť tehotná a čakala ďalšie dieťa, vďaka čomu:
„chudáčik malý Greg (Ted - pozn. P.R.M) môže mať niekoho na hranie – niekedy okolo Vianoc.“ (Mother, list z 24. júla 1921, s. 50)
Na konci júla Žatkovyčovci – teraz už len trojčlenná rodina – opustili Užhorod.
Z Francúzska vyplávali 6. augusta 1921 a o týždeň neskôr dorazili späť domov, do Ameriky. Do Európy sa už nikdy nevrátili – hoci bývalý gubernátor dodržal sľub a istý čas ešte pracoval pre vlasť, ktorú už nikdy viac neuvidel.
Žatkovyč viackrát povedal, že chce obnoviť svoju právnickú prax v Pittsburghu. Teraz sa mu táto túžba splnila. Po niekoľkých mesiacoch pobytu v Pittsburghu sa v roku 1922 s rodinou presťahoval na druhú stranu rieky, do predmestia Munhall. Práve tam – na hranici Munhall a Homestead – mali svoje sídla: Zväz gréckokatolíckych rusínskych bratstiev, a Ruténsky gréckokatolícky exarchát. Rozhodnutie usadiť sa v Munhalle súviselo s jeho stratégiou, ako osloviť dve skupiny klientov:
imigrantov a robotníkov z oblasti Homestead-Munhall, ktorí riešili drobné právne záležitosti a bohatších individuálnych či firemných klientov v Pittsburghu, kde si ponechal svoju kanceláriu (Greg 1978, s. 13–17).
Počas pobytu v Munhalle Leona porodila ešte päť detí, okrem Grega (Teda), ktorý sa s nimi vrátil z Európy. Leona sa však nikdy necítila šťastná uprostred tovární a dymiacich komínov, a nakoniec presvedčila manžela, aby sa vrátili do Pittsburghu, kde od roku 1935 bývali v exkluzívnej štvrti Oakland, neďaleko Pittsburghskej univerzity.
Na začiatku boli Žatkovyčove myšlienky stále späté s vlasťou, ktorú opustil. To ho viedlo k tomu, že publikoval v rusínčine rozsiahlu správu – spomienky na dva roky, ktoré strávil na Podkarpatskej Rusi (Okrytie-Exposé 1921) a zároveň krátku esej v angličtine (Zatkovich, Gregory 1923). Vystúpil aj na viacerých verejných prednáškach o svojich politických skúsenostiach v Európe. Najväčšia a najnavštevovanejšia sa konala v novembri 1921 v prestížnej Carnegie Music Hall v Pittsburghu, a prebehla s veľkou pompou. Práve pri tejto príležitosti novinári oslavne vyzdvihovali výnimočnosť Žatkovyča ako: „prvého Američana v dejinách sveta, ktorý bol zvolený za prezidenta európskej republiky“. („Sister“, „Ex-Rusinian“, „Former Governor“)
Po zvyšok 20. a 30. rokov 20. storočia sa však zdalo, že Žatkovyč sa už o vlasť svojich predkov nezaujíma. Všetky antičeskoslovenské petície, ktoré v medzivojnovom období zasielali karpatorusínski Američania Spoločnosti národov alebo československej vláde, boli podpísané inými verejnými lídrami zo Zväzu gréckokatolíckych rusínskych bratstiev, nie Žatkovyčom (Warzeski 1971, s. 165–171; Švorc 2000, s. 267–284).
Žatkovyč si ponechal svoju súkromnú právnickú prax a niekoľko rokov (1926–1932) pôsobil ako právny poradca Zväzu a tiež biskupa Ruténskeho gréckokatolíckeho exarchátu so sídlom v Munhalle. Ako však napísal jeho najstarší syn, „otec bol právnik, ktorý nenávidel právnickú prax… a hľadal všetky možné spôsoby, ako odkladať prípady, presúvať ich, odďaľovať atď.“ (Greg 1978, s. 16)
Žatkovyč mal oveľa väčšiu vášeň pre americkú politiku – hoci podľa jeho syna to nebolo príliš pozitívne, pretože ho vnímal ako „oportunistu“, ktorý by urobil čokoľvek, aby naplnil svoje politické ambície (Greg 1978, s. 14). Bez ohľadu na to, či išlo o autentické nadšenie alebo oportunizmus (alebo oboje), jeho ambície sa nikdy celkom nenaplnili – do veľkej miery preto, že bol republikán, čo mu nehralo do karát po nástupe Franklina D. Roosevelta a Demokratov k moci v roku 1932. V snahe oživiť svoju politickú kariéru prešiel v roku 1934 do Demokratickej strany. Vďaka tomu bol menovaný sudcom pre náhrady škôd robotníkom v štáte Pensylvánia a zapojil sa do mestskej politiky v Pittsburghu. Niekoľko mesiacov v roku 1936 pôsobil ako osobný tajomník primátora a právny poradca (hlavný právnik) mesta.
Ešte predtým, než bol z týchto funkcií odvolaný, sa Žatkovyč vrátil späť k Republikánskej strane, kde rozvinul svoje najvýraznejšie schopnosti:
oslovovať robotníkov – imigrantov zo strednej, východnej a južnej Európy – a presviedčať ich, aby volili Republikánov («New Patronage „Czar”»; «New Mayor»).. Viedol túto aktivitu ako:predseda Výboru pre naturalizovaných občanov Republikánskeho straníckeho výboru a ako generálny predseda Slovanského výboru Republikánskeho výboru grófstva Allegheny. Mal taký úspech, že pittsburghské noviny ho nazývali „géniom“ politického patronátu, registrácie voličov a mobilizácie hlasov imigrantov pri komunálnych a okresných voľbách (Sheridan 1938). Jeden z miestnych týždenníkov ho v roku 1939 charakterizoval na titulnej strane nasledovne: „GOP Geat Old Party - Veľká Stará Strana (republikánska strana) muž národnosti Žatkovyč… pozná veľa ľudí a vie, kde sú.“ (Bulletin Index 1939)
Žatkovyč nikdy nemal problém prechádzať z jednej americkej politickej strany do druhej, kedykoľvek okolnosti naznačovali potrebu takejto zmeny. Rovnako pružný – alebo cielene nejednoznačný – bol aj vo vzťahu k národnej identite svojho rodu. Keď prvýkrát vstúpil do politiky – v posledných mesiacoch prvej svetovej vojny ako uznaný zástupca rusínsko-amerických emigrantov – používal etnonymá:
Uhro-Rusín, Rusín, a niekedy aj Ruthenian.
Ich výber vychádzal z presvedčenia, že „jeho“ ľudia sú osobitný národ, žijúci na historickom území, ktoré nazýval: Uhro-Rusínia, Rusínia, a napokon Podkarpatská Rus.
Po skončení svojho krátkeho gubernátorstva v rokoch 1920–1921 a návrate do Ameriky síce naďalej používal výrazy Rusín a Ruthenian, no zároveň začal označovať svojich ľudí ako Malorusi, Malorosi t. j. ako vetvu „ruskej rasy“ (Zatkovich, Gregory 1923, s. 4; „"Jerry" Zatkovich“ 1933).
V období svojej politickej aktivity počas druhej svetovej vojny začal Žatkovyč používať označenie „Karpatorusi/Karpatorosi“ pre ľudí a „Karpatorusia/Karpatorosia“ pre ich vlasť. Tieto výrazy odrážali trendy v hlavných rusínsko-amerických spolkoch a spoločenských inštitúciách, ktorých lídri sa v medzivojnových rokoch vo veľkej miere stali rusofilmi – teda verili, že Karpatorusíni sú vetvou ruského (a určite nie ukrajinského!) národa. O dve desaťročia skôr, keď bol Žatkovyč gubernátorom Podkarpatskej Rusi, ho miestni rusofili obviňovali z uprednostňovania ukrajinskej národnej orientácie, keďže v praxi úzko spolupracoval s ukrajinskými aktivistami v regióne. Môžeme teda špekulovať, že neskoršie používanie termínov Karpatorusia a Karpatorusi nemusí nevyhnutne znamenať, že zmenil svoje názory a stal sa rusofilom. Skôr sa zdá, že ako politik si Žatkovyč nikdy nezaujal trvalé stanovisko v otázke národnej identity, a namiesto toho volil tú terminológiu, ktorá podľa neho najlepšie zodpovedala duchu doby – alebo jednoducho vetru, ktorý práve fúkal.
Počas druhej svetovej vojny sa Žatkovyč rozhodol opäť zamerať svoju pozornosť na Európu a svoju vlasť. Zaujímavé je, že nekomentoval rozpad Československa, ktorý sa začal koncom roku 1938, ani pripojenie Podkarpatskej Rusi k Maďarsku v marci 1939. Až v roku 1941, niekoľko mesiacov pred vstupom Spojených štátov do vojny, Žatkovyč zmenil názor. V septembri poslal listy prezidentovi exilového Československa Edvardovi Benešovi aj americkému prezidentovi Franklinovi D. Rooseveltovi, v ktorých žiadal, aby budúci obnovený československý štát zahŕňal „Karpatorusiu ako autonómny štát… v súlade s ustanoveniami Saintgermainskej zmluvy“ /12. Obaja prezidenti, Beneš aj Roosevelt, jeho listy prijali.
Následne Žatkovyč adresoval otvorený list svojim ľuďom – „americkým Karpatorusom“. Vysvetlil – nie celkom pravdivo – že v roku 1921 odstúpil z funkcie gubernátora Podkarpatskej Rusi nie na protest proti politike československej vlády (čo však bola skutočná príčina), ale preto, lebo veril, že:
„ľudia z mojej vlasti si dokážu poradiť aj bez pomoci zvonku“, a preto sa mohol „stiahnuť z účasti na ich vnútorných záležitostiach“ („An Open Letter“ 1941, s. 1). Teraz, o dve desaťročia neskôr, v dôsledku maďarskej okupácie a nacistickej agresie, jeho „bratia v Európe“ opäť potrebovali pomoc. Bývalý gubernátor cítil, že je jeho „svätou povinnosťou“ zjednotiť amerických karpator-rusínskych Američanov do „silnej organizácie, ktorá bude pokračovať vo veľkom diele obrany Ameriky a Oslobodenia Slovanov a ďalších národov Európy pomocou Spojencov“ („An Open Letter“ 1941, s. 2).
Už v septembri 1941 Žatkovyč založil mesačník „The Carpathian“, ktorý mal informovať americkú verejnosť o osude Karpatských Rusínov v Európe. 14. decembra, týždeň po vstupe Spojených štátov do vojny, inicioval založenie Americkej karpatoruskej rady v Pittsburghu, ktorej sa stal predsedom. Rada, spolu s mesačníkom The Carpathian, sa skladala najmä z gréckokatolíckych rusínsko-amerických občianskych lídrov, spojených v Zväze gréckokatolíckych rusínskych bratstiev. Citlivý na rôznorodosť a silu, ktorá môže vzísť z prekonania rozdielov, Žatkovyč nadviazal spoluprácu aj s pravoslávnymi karpatskými Rusínmi v Amerike, ktorí boli členmi organizácie Karpatoruská jednota so sídlom v Gary, Indiana, pod vedením reverenda Ivana Ladižinského. V skutočnosti už štyri mesiace pred tým, ako sa Žatkovyč opätovne zaangažoval do európskych záležitostí, teda v máji 1941, reverend Ladižinský kontaktoval prezidentov Roosevelta a Beneša a sľúbil, že jeho organizácia bude pracovať na návrate Karpatorusie do budúceho československého štátu (Ladižinský 1941, s. 9–13).
Na stretnutí v Pittsburghu 22. marca 1942 tieto dve organizácie vytvorili Americkú karpatoruskú ústrednú konferenciu. Podujatie sa konalo za účasti viacerých členov amerického Kongresu, sudcov a československých exilových predstaviteľov, vrátane vicepremiéra Jána Masaryka a vyslanca Jána Papánka. Práve na tomto stretnutí, profesionálne zorganizovanom Žatkovyčom, bola prijatá Spoločná deklarácia, ktorá jasne definovala jeden z hlavných cieľov ústrednej konferencie:
„Oslobodiť Karpatorusiu spod brutálnej okupácie Maďarov a opätovne ju začleniť ako autonómny štát s vlastnou vládou podľa požiadaviek Saintgermainskej zmluvy podpísanej s Československom.“ („A Joint Declaration“ 1943, s. 10)
Hoci Žatkovyč bol iba spolupredsedom Ústrednej konferencie, bol nepochybne jej vedúcou postavou. Osobne sa stretol s Edvardom Benešom, keď prezident exilového Československa navštívil Spojené štáty v máji 1943. Žatkovyč naliehal, aby obnovené Československo bolo vybudované v predmníchovských hraniciach, ale zároveň trval na tom, že Podkarpatskej Rusi musí byť priznaná plná autonómia. Beneš v ústnej odpovedi uviedol, že Československo bude decentralizované a bude sa skladať z troch jednotiek, z ktorých jednou by mala byť Podkarpatská Rus so svojím vlastným parlamentom, ktorý by sa mal zriadiť hneď po skončení vojny („A Joint Declaration“ 1943, s. 12).
Písomné vyjadrenie Beneša o stretnutí s Ústrednou konferenciou bolo však ešte menej konkrétne – hovorilo len o „rýchlej obnove… predmnichovskej Československej republiky a o novej fáze rozvoja a blahobytu jej národa“ („A Joint Declaration“ 1943, s. 12). Tak ako na konci prvej svetovej vojny, aj teraz sa konkrétne požiadavky Žatkovyča stretli s neurčitými frázami československej vlády.
Pretrvávajúca nedôvera voči „Čechom“ sa napokon odrazila aj v tajnej správe Úradu strategických služieb (OSS) vlády USA:
„zdá sa, že pro-československé hnutie medzi Karpatorusmi v Spojených štátoch nezaznamenalo významnejší pokrok. Žatkovyč tvrdí, že má podporu väčšiny amerických Karpatorusov gréckokatolíckeho vyznania, ale to je ďaleko od pravdy… iba malá časť politicky uvedomelých karpatoruských Američanov sa dá zaradiť do československého tábora.“ („Carpatho-Russia“ 1943, s. 12)
Žatkovyčova viera v dobrú vôľu československej exilovej vlády a postoj rôznych americko-rusínskych spoločností sa definitívne vytratila. Rozhodujúcim momentom bolo, že sovietsky spojenec USA – Stalin – mal úplne iné plány. Krátko po vstupe Červenej armády na Podkarpatskú Rus v októbri 1944 sa začalo plánovanie jej pripojenia k Sovietskemu zväzu. Formálne odtrhnutie Podkarpatskej Rusi (už premenovanej na Zakarpatskú Ukrajinu) sa uskutočnilo 29. júna 1945.
Ešte koncom roka 1943 Ústredná konferencia amerických Karpatorusov zanikla a Žatkovyč sa opäť stiahol z európskych záležitostí. Ani ako jednotlivec, ani ako člen konferencie sa nezúčastnil:
ani amerických protestov proti sovietskej anexii (1945 – 1946),
ani činnosti oficiálne uznaného Kongresu amerických Slovanov,
ani novoutvoreného Karpatoruského kongresu. /13
Na druhej strane, s nástupom studenej vojny sa Žatkovyč opäť pridal k Republikánom, a podporoval ich snahu odhaľovať údajných sympatizantov komunizmu na Ministerstve zahraničných vecí ovládanom demokratmi („Ban Red News“ 1951).
Žatkovyč – vedome alebo prirodzene – stratil kontakt s americkými Karpatorusmi, ktorých, ako tvrdil, reprezentoval. Posledné dve desaťročia života strávil v akomsi „polovičnom dôchodku“. Naďalej mal právnickú prax, ale pre stále sa zmenšujúci počet klientov. Zdá sa, že už sa nezúčastňoval žiadnych rusínsko-amerických udalostí, nemal kontakt ani so Zväzom gréckokatolíckych rusínskych bratstiev, ktorému kedysi slúžil spolu s otcom. Pravdou však je, že vystúpil v televíznej talk show v Pittsburghu v roku 1961, kde bol predstavený ako „Jeho Excelencia Grigorij Žatkovyč, prvý guvernér Karpatskej Rusi“. O téme, ktorá ho preslávila – o Podkarpatskej Rusi – však nepovedal nič. V tom istom roku sa zúčastnil aj slávnosti, na ktorej odovzdal Kongresovej knižnici v USA Deklaráciu spoločných cieľov nezávislých stredoeurópskych národov z 25. októbra 1918, ktorú kedysi sám podpísal („Historical Document“ 1962, s. 52–54). Napokon vymyslel aj kurióznu reklamnú kampaň, v ktorej udeloval „rytierstvá“ stovkám Američanov, ktorí v minulosti sympatizovali s jeho „štátom Karpatská Rusinia“, pričom tvrdil, že: „má na to právo ako bývalý vodca malého európskeho štátu“ („Oakland ‘Czar’“ 1960).
Keď Žatkovyč zomrel 27. marca 1967 vo veku 80 rokov, jeho smrť bola v rusínsko-amerických kruhoch zaznamenaná len veľmi stručne. Na druhej strane, nekrológy boli publikované vo viacerých pittsburghských novinách („Gregory I. Zatkovich“ 1967; „Mass Slated“ 1967), ale najrozsiahlejší vyšiel – paradoxne – v prestížnom denníku „The New York Times“ („Gregory I. Zatkovich“ 1967).
Žatkovyč bol bezpochyby známou osobnosťou, najmä v čase, keď pôsobil ako guvernér. Bol dokonca predstavený – síce len ako kuriozita – v jednom z najprestížnejších amerických časopisov, The Saturday Evening Post (Roberts 1920, s. 9, 112). Jeho povesť a meno pretrvávali – niekedy na nečakaných miestach. Tretia časť trilógie The Carpathian Rhapsody (pôvodne Карпатская рапсодия, 1941), románu známeho maďarského komunistického spisovateľa Bély Illésa, niesla satirický názov „Kráľovstvo Grigorija Žatkovyča“ (Illés 1963, zv. 2). V USA bol Žatkovyč spomenutý aj ako anekdotická postava v populárnej knihe o konverzačných trikoch z roku 1936:
– Počul si niekedy o Grigorijovi Žatkovyčovi?
– Nie. Kto to bol?
– Bol to človek, ktorý prijal (americkú - pozn. P.R.M) ústavu a urobil sa ňou prezidentom európskej republiky.
– A ktorá to bola republika?
– Rusínia.
– Rusínia? Taký štát nikdy neexistoval.
...
– Och, ale áno, existoval.
...
– Rusínia! – právnik sa smeje – Znie to ako meno z nejakého kráľovstva operety.
(Wright 1936, s. 191)
Väčšiu úctu Žatkovyčovi prejavili štátne inštitúcie a rusínske komunity v Európe. V roku 1992, pri príležitosti 74. výročia vyhlásenia Československej republiky, nová postkomunistická federálna vláda Česka a Slovenska udelila Grigorijovi Žatkovyčovi Medailu Tomáša G. Masaryka. Ocenenie in memoriam prevzala jeho najstaršia žijúca dcéra Connie Ash (Constance Louise Ash, nar. 1925) na slávnostnom ceremoniáli 28. októbra, ktorý sa konal vo Vladislavskej sále Pražského hradu na Hradčanoch. /14 (Ash 1992). Pri tejto príležitosti navštívila aj jediný pamätník Grigorija Žatkovyča na svete – bronzovú bustu umiestnenú na Pomníku oslobodenia pri Historickom inštitúte československej armády, ktorú v roku 1936 vytvorila známa sochárka Olena Mandičová – pôvodom Rusínka (Ash 1994).
Žatkovyč zaujal aj pozornosť karpatských Rusínov v postsovietskej Ukrajine. V polovici 90. rokov nedávno vzniknuté Spoločenstvo Podkarpatských Rusínov umiestnilo na fasádu radnice v Svaľave sériu tabúľ s portrétmi známych „miestnych synov“. V strede, nad hlavným vchodom, čestné miesto zaujal Grigorij Žatkovyč. Len niekoľko kilometrov ďalej, v dedine Holubyne, bola 6. októbra 1996 odhalená pamätná tabuľa na dome, ktorý dnes stojí na mieste jeho narodenia – a v ktorom sa nachádza aj malé múzeum venované jeho životu (Recollections 1996).
Hoci Grigorij Žatkovyč nezískal v USA uznanie, aké si podľa mnohých zaslúžil, historici zo strednej Európy mu vždy pripisovali mimoriadny význam. Okrem už spomínaných autorov si pozornosť zaslúži aj séria prednášok na začiatku 60. rokov na La Salle College vo Filadelfii, kde skupina významných amerických a európskych historikov analyzovala vplyv imigrantov na mierovú politiku prezidenta Wilsona po prvej svetovej vojne. Napriek veľkému úsiliu nemeckých, írskych, britských, talianskych, maďarských a viacerých slovanských amerických skupín v rokoch 1917 – 1919, ich skutočný vplyv na dianie v Európe bol len minimálny – v najlepšom prípade sprostredkovaný.
Bol však jeden výnimočný prípad. Ako to výstižne povedal významný americký diplomatický historik slovenského pôvodu, Viktor S. Mamatey:
„Karpatorusínski imigranti v Amerike rozhodovali o osude svojich krajanov doma – zdá sa, že ide o výnimočný prípad vplyvu imigrantskej skupiny v Amerike na politické dejiny Európy.“ (Mamatey 1967, s. 249) Z historických záznamov je zrejmé, že tento vplyv bol vo veľkej miere – ak nie výlučne – zásluhou jediného človeka: Grigorija I. Žatkovyča.
P. R. MAGOCSI
zdroj:
РІЧНИК РУСКОй БУРСЫ /ZBORNIK RUSKEJ BURSY
2020, P. 16, c. 207-240
https://doi.org/10.12797/RRB.16.2020.16.06
foto: Grigorij Žatkovyč a gen. Paris v Užhorode
preložili: ai, jL
Poznámky
1, Z angličtiny do rusínskeho (lemkovského) jazyka preložila Marta Vatraľová.2, Všetky citáty z anglických prameňov boli do rusínskeho (lemkovského) jazyka preložené M. V.
3, Všetky materiály týkajúce sa rodiny Žatkovyčovcov boli autorovi poskytnuté najstarším dieťaťom Grigorija Žatkovyča – Teddom (Gregom) Žatkovyčom (1916 – 2003), jeho piatou dcérou Konstanciou Louisou Ash (nar. 1925) a jej najstaršou dcérou Jennifer Ash. Osobitná vďaka patrí Richardovi Kusterovi a dr. Bohdanovi Horbalovi za poskytnutie článkov o Žatkovyčovi, ktoré boli publikované v amerických novinách.
4, Zápis priezviska Grigorija Žatkovyča sa v publikovaných a nepublikovaných dokumentoch líši v závislosti od jazyka a autorových osobných preferencií.
Maďarská forma, ktorá sa objavovala v európskych dokumentoch jeho otca, znela Zsatkovics. Spočiatku Grigorij zapisoval svoje meno v anglickej podobe ako Zsatkovich, ale v Európe vypustil písmeno „s“ (ktoré znelo príliš maďarsky) a od mája 1920 používal tvar Zatkovič. V rusínsko- a českojazyčných publikáciách, vydávaných tak v USA ako aj v Európe, sa objavuje tvar Žatkovič. V tejto práci sa používa pôvodná rusínska forma: Жаткович (Žatkovyč).
5, Podľa výpovede jeho syna (Greg 1978, 5) a niekoľkých novinových článkov získal Žatkovyč titul magistra práva na Georgetownskej univerzite vo Washingtone. Nikdy si však neobhájil doktorát, hoci ako poznamenal: „v Európe ma všetci volajú doktor Žatkovyč, lebo to je bežné oslovenie pre právnika.“ (Zatkovich, Gregory, list zo 14. februára 1919). Po návrate do Ameriky už titul „Dr.“ nepoužíval, hoci sa k nemu médiá neraz obracali ako k „Jeho Excelencii Grigorijovi Žatkovyčovi, prvému guvernérovi Karpatskej Rusi“ (alebo „Karpatskej Rusi“).
6, Zdá sa, že domácim jazykom používaným v rodine Žatkovyčovcov bola pravdepodobne maďarčina. Príbuzní volali svojho syna Gerő, čo je maďarská zdrobnenina mena Gergely (Grigorij). Jeho americkí spolužiaci, ktorí ho takto počuli volať, zmenili meno na Jerry, a preto, ako neskôr napísal jeho syn: „Jerry sa ujal, a odvtedy bol už len Jerry Žatkovyč, nikdy Grigorij.“ (Greg 1978, 6).
6, Zdá sa, že domácim jazykom v rodine Žatkovyčovcov bola maďarčina.
Jeho príbuzní ho volali Gerő, čo je maďarská zdrobnenina mena Gergely (Grigorij). Jeho americkí kamaráti, ktorí to meno počuli, premenili ho na Jerry.
Ako neskôr napísal jeho syn:
„Jerry sa ujal a navždy ostal Jerry Žatkovich, nikdy Grigorij.“
(Greg 1978, s. 6)
7, Podľa návrhu Žatkovyča sa hlasovanie konalo nepriamo, pričom každej lóži či farnosti bol pridelený jeden hlas na každých 50 členov.
Výsledky sú uvedené v Danko 1964–1968, s. 191 – 200.
8, Nie je jasné, kto hradil náklady na rusínsko-americkú diplomatickú misiu v Európe.
Možno predpokladať, že to bola Americká národná rada Uhro-Rusínov, alebo, čo je pravdepodobnejšie, jej dvaja sponzori – Zjednotenie a Zhromaždenie gréckokatolíckych bratstiev. Vo všeobecnosti zástupcovia národov bez vlastného štátu zvyčajne potrebovali súkromné financie, aby mohli vykonávať svoju verejnú činnosť.
9, Syn Žatkovyča komentuje aj vážny problém svojho otca s alkoholom a jeho životný štýl spoločenského „playboya“, ktorý skončil až po miernom srdcovom infarkte na začiatku 30. rokov 20. storočia (Greg 1978, s. 15 – 16).
10, Manželka guvernéra, Leona, ktorá nehovorila iným jazykom ako angličtinou (a so slúžkou komunikovala rukami), veľmi túžila hovoriť s hosťami, najmä s tými zo zahraničia, ktorí by jej rozumeli. Ak takí hostia nemohli prísť do Užhorodu, išla za nimi ona – vrátane Alice Vanderbiltovej, dedičky amerického námorného magnáta, ktorá bola vydatá za maďarského grófa Széchenyiho. Letná rezidencia Vanderbiltovcov sa nachádzala na Morskom oku (dnes na Slovensku), vzdialenom zhruba hodinu autom od Užhorodu (Mother, list z 19. augusta 1920, s. 35).
11, Napriek nedávnym snahám historikov z Užhorodu sa nepodarilo zistiť, čo sa stalo so zvonom. Fotografie jeho privezenia do Užhorodu v sprievode guvernéra Žatkovyča, jeho brata – kňaza Teofila Žatkovyča – a reverenda Emiliána Nevického sa objavili v rôznych publikáciách, vrátane Historical Pictures.
12, Korešpondencia z obdobia 1. septembra až 23. októbra 1941 bola publikovaná v časopise The Carpathian (1943, č. 7–8–9, s. 4).
13, Zrkadliac hodnotenie tajného memoranda americkej Úradu strategických služieb (OSS, Carpatho-Russia 1943) a jeho skeptický pohľad na vplyv Žatkovyča na rusínsko-amerických verejných predstaviteľov, dokumenty vydané Karpatorusínskym kongresom (Memorandum 1945; Protest 1946) nevolali po návrate Podkarpatskej Rusi do Československa, ale skôr po referende, ktoré malo rozhodnúť o budúcnosti regiónu.
Účastníci Kongresu boli presvedčení o jedinom:
„Naši ľudia nikdy neboli Ukrajinci, ani neboli tak nazývaní, a ich kraj nikdy nebol súčasťou územia, ktoré dnes patrí sovietskej Ukrajine.“ (Memorandum 1945, s. 9)
14, Na žiadosť Kancelárie prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (prostredníctvom veľvyslanectva v Kanade) sa podarilo nájsť žijúcu členku rodiny (Connie Ash) a pozvať ju na slávnostný ceremoniál v Prahe. Sochárka Olena Mandičová, jedna z najznámejších československých sochárok, ktorá – ako sa ukázalo – tiež bola rusínskeho pôvodu, (Ash 1992; Ash 1994).
Poznámka jL : Constance Louise Ash, Connie Ash (*1925 - †2023)
https://www.legacy.com/us/obituaries/democratherald/name/constance-ash-obituary?id=51709237
...Connie bola srdcom cestovateľka. Po skončení vysokej školy precestovala s priateľmi časť Európy. Nakoniec odišla do Ázie a videla krajiny vrátane Vietnamu a Hongkongu. V roku 1992 Connie cestovala do Prahy so svojou dcérou Jennifer, aby si prevzala cenu Tomáša Masaryka (za podporu demokracie), ktorá bola posmrtne udelená jej otcovi Gregorovi Zatkovyčovi. Dostali kľúče od Pražského hradu, kde mali vlastnú izbu. Obaja sa vybrali do Užhorodu, rodiska jej otca, odkiaľ neskôr vládol ako prvý gubernátor Podkarpatskej Rusi. Hostila ich rodina Jamalovcov, s ktorou sa zoznámili prostredníctvom organizácie Corvallis Sister Cities.
S pomocou Olega Jamalova našli náhrobný kameň jej sestry Johany Žatkovičovej, ktorá zomrela v Užhorode ako trojročná na šarlach. Náhrobný kameň sa nachádza v starej zarastenej časti cintorína na Kalvárii...
------------------------------
Павел Роберт Маґочій
Торонтоньскій Університет/ University of Toronto
Чловек, што остал президентом
європской республикы
Григорий Игнатий Жаткович /1
Abstract
The Fellow Who Made Himself President of a European Republic. Gregory Ignatius Zhatkovych The study is the first comprehensive biography of Gregory Ignatius Zhatkovych, a Pittsburgh-based lawyer, who in 1918-1919 was instrumental in the creation of Czechoslovakia and the inclusion of its far eastern region, Subcarpathian Rus’/ Ruthenia, into the new country.
Until now, information about Gregory Zhatkovych has come primarily from the extensive body of historical literature describing how Subcarpathian Rus’ was incorporated into Czechoslovakia at the close of World War I. The facts related in this literature are more or less the same. Their assessment, however, differs rather substantially depending on the ideological orientation of the authors and/ or the time when they were writing.
In the above literature Gregory Zhatkovych figures prominently, although until most recently he has been described in very different terms. For some authors, he is hailed as a friend of the young democratic Czechoslovak state. For others, especially those of Marxist persuasion, he is denigrated as a representative of Rusyn-American “bourgeois nationalist organizations”, a “lackey” and “loyal son of American capitalism”, and “an agent of American imperialism”. Finally, there are those who consider Zhatkovych a Carpatho-Rusyn patriot who did his best – but ultimately failed – to assure that the promises made by the Czechoslovak government for Subcarpathian self-rule would be fulfilled.
Despite his historic importance, to date there is no biography of Gregory Zhatkovych other than a few brief encyclopedic entries. Aside from their brevity, these entries generally focus on the few years just after World War I, when he was politically active in Europe. But Zhatkovych had a life both before and after those years as a lawyer and political activist in the United States, in particular in western Pennsylvania.
Based on recently uncovered correspondence between Zhatkovych and his wife and between the wife and her sister, as well as unpublished biographical data provided by his surviving family members, the recently published correspondence with President Masaryk, and several rare newspaper reports especially from western Pennsylvania, this is the first study to provide a comprehensive biography that spans Gregory Zhatkovych’s pre- and especially post-World War I career in the United States until his death in 1967.
Keywords: Gregory Ignatius Zhatkovych, the 1918-1919 incorporation process, Paris Peace Conference (1919-1920), Uhro-Rusinia/ Rusinia, Uhro-Rusins, Subcarpathian Rus’, Carpatho-Rusyn American immigrants
Streszczenie
Człowiek, który został prezydentem republiki europejskiej. Grzegorz Ignacy Żatkowycz
Artykuł jest pierwszą obszerną biografią Grzegorza Ignacego Żatkowycza, prawnika z Pittsburgha, który w latach 1918-1919 brał udział w procesie powstania Czechosłowacji i włączenia do niej jej najbardziej wschodniego regionu, Rusi Podkarpackiej.
Do tej pory informacje o Grzegorzu Żatkowyczu pochodziły przede wszystkim z obszernej literatury historycznej, opisującej włączenie Rusi Podkarpackiej do Czechosłowacji po zakończeniu I wojny światowej. Fakty, których dotyczy ta literatura, są mniej więcej takie same. Jednak ich ocena istotnie się różni, w zależności od orientacji ideologicznej autorów i/ lub czasu, w którym pisali.
W tej literaturze Grzegorz Żatkowycz zajmuje ważne miejsce, choć do niedawna był opisywany w skrajnych kategoriach. Przez niektórych autorów został okrzyknięty przyjacielem młodego demokratycznego państwa czechosłowackiego. Przez innych, zwłaszcza tych o przekonaniach marksistowskich, jest oczerniany jako przedstawiciel rusińsko-amerykańskich „burżuazyjnych organizacji nacjonalistycznych”, „lokaj” i „lojalny syn amerykańskiego kapitalizmu” oraz „agent amerykańskiego imperializmu”. Są wreszcie tacy, którzy uważają Żatkowycza za karpackorusińskiego patriotę, który dołożył wszelkich starań, choć ostatecznie bez powodzenia, żeby zapewnić spełnienie obietnic czechosłowackiego rządu dotyczących samorządności Rusi Podkarpackiej.
Pomimo historycznego znaczenia Żatkowycza, do tej pory nie powstała jego biografia, poza kilkoma krótkimi notkami encyklopedycznymi. Notki te koncentrują się głównie na kilku latach tuż po I wojnie światowej, kiedy Żatkowycz był aktywny politycznie w Europie. Ale prowadził on życie zarówno przed, jak i po tych latach jako prawnik i działacz polityczny w Stanach Zjednoczonych, głównie w zachodniej Pensylwanii.
Artykuł stanowi pierwsze studium, które na podstawie niedawno odkrytej korespondencji między Żatkowyczem i jego żoną oraz między jego żoną i jej siostrą, a także niepublikowanych danych biograficznych dostarczonych przez członków jego rodziny, niedawno opublikowanej korespondencji z prezydentem Masarykiem i kilku doniesień prasowych, zwłaszcza z prasy z zachodniej Pensylwanii, przedstawia obszerną biografię obejmującą karierę Grzegorza Żatkowycza przed, a zwłaszcza po I wojnie światowej w Stanach Zjednoczonych, aż do jego śmierci w 1967 roku.
Słowa kluczowe: Grzegorz Ignacy Żatkowycz, proces inkorporacji 1918-1919, konferencja pokojowa w Paryżu (1919-1920), Ugro-Rusynia/ Rusynia, Ugro-Rusini, Ruś Podkarpacka, karpackorusińscy amerykańscy
imigranci
----
Павел Роберт Маґочій
Торонтоньскій Університет/ University of Toronto
Чловек, што остал президентом європской республикы
Григорий Игнатий Жаткович /1
Отец вродил ся в Чехословациі, там, де тягнут ся долины серед Рускых Карпат. В тот час його мати іхала запряженым в волы возом до малого села. Віз затримал ся… на мальовничым пляци пред корчмом, при закруті запорошеной дорогы. Корчма была густо набита хлопами. Стара, зогнена водвоє ворожка помогла свіжо впеченій мамі – і то она, тота ворожка, зажмурившы сивы очы, взяла маленькє рученятко дітины і возвістила
найповажнійшым тоном, же тото чорноволосе хлопя буде колиси рядило тoм гористoм зеленoм краіном, в якій ся вродило. Як Мона Ліса, молоде дівча, што присіло смотрячы в горіючый в коминку оген, думало, як штоси так чудове могло бы ся трафити єй дітині (Zatkovich, Connie 1943, 1) /2.
Такій рід оповісти є дост тыповый, в загальным сенсі єст то єден з примірів вельох фантазийных леґенд переказуваных іміґрантами іх вродженым в Амерциі дітям і внукам. Ріжниця є в тым, же тота конкретна леґенда зо своім віщыньом вказала ся правдива. Чорноволосым немовлятом был Григорий Жаткович і тридцет років пізнійше фактычні
явил ся, жебы рядити земльом, де ся вродил – Підкарпатском Русю.
Реальный Григорий Жаткович /3 вродил ся в малым селі Голубине 2 грудня 1886 р. В хвили його народин село находило ся в мадярскій части Австро-Угорской монархіі. За жытя Жатковича в Підкарпатскій Руси парократні зміняло ся політычне пануваня: в 1919 р. осталаона частю Чехословациі; в 1939 р. вернула до Мадяр; од 1945 р. была в Совітскым Союзі як част Закарпатской области совітской Украіны; а од 1992 р. наxодит ся в самостійній Украіні.
Григорий Ігнатий Жаткович /4 был другым сыном Павла Й. Жатковича (1852-1916) і Ірмы Злоцкой. Ірма была дівком грекокатолицкого священника і карпаторусиньского культурного діяча Феодосия Злоцкого (1846-1926). Павел Жаткович тіж походил з родины грекокатолицкых священників, з якой выводил ся і його молодшый брат, знаный карпа-
торусиньскій етноґраф і історик, Юрій Кальман Жаткович (1855-1920). Противні до свого молодшого брата, Павел не вступил до священничого стану, але вышколил ся на юристу і през пятнадцет років робил як нотарий в замешканым през Карпатскых Русинів реґіоні в пілнічно-східнім Угорскым Королівстві (Magocsi 2005б; Мазурок 2010; «Uhro Russkis
Leader» 1916). В 1890 р. еміґрувал до Зъєднаных Штатів Америкы, а в наступным році спровадил гын жену і троє діти, в тым штырьорічного товды Григория. Родина Жатковичів початково мешкала в Ню Йорку, докладнійше в Нижнім Іст Сайд Мангеттен, де в тамтым часі мешкало найвеце Славян і інчых центральных, полудньовых і східніх Європейчыків
в Америці. Коротко по своім приізді Павел остал ведучым діячом середовиска русиньско-американьскых еміґрантів. Был єдным з основатели могучого Соєдиненія Ґрекокатолическых Русскых Братств (Greek Catholic Union of Rusyn Brotherhoods) початково з сідибом вo східньiй Пенсильваніі, а в 1892 р. остал спілредактором, а неодолга шефредактором значучой ґазеты «Американскій русскій вѣстникъ».
До того часу інформациі о Григорию Жатковичу походили предо вшыткым з обшырной історичной літературы, описуючой влучыня Підкарпатской Руси до Чехословациі по закінчыню першой світовiй войны. Загаллны історичны переказы о меджевоєннiй Підкарпатскiй Руси все омавляют процес інкорпорациі в роках 1918-1919, подібні як
і пару опрацувань, зосереджаючых ся особливі на тій темі. Факты передставлены в тых працах сут менше веце такы самы. Іх оціна єднак істинно ся ріжнит в залежности од ідеолоґічной орєнтациі авторів і/ або часу, коли писали. Працы чешскых (Raušer 1936), украіньскых (Ортоскоп 1924) і карпаторускых (Hatalák 1935) авторів, якы вказали ся в меджевоєнным періоді, в основным позитывні оціняли добровільне рішыня населіня (або хоц бы лем єй самопокликаного лідера), жебы долучыти ся до Чехословациі. В тым самым періоді, характеризуючым ся в Європі насиліньом фашызму і ревізіонізмом границ, польскы (Zawadowski 1931, 8-24), італияньскы (Scrimali 1938, 9-32), німецкы (Ballreich 1938, 8-19) і мадярскы (Hungarian Frontier Readjustment League 1927; Kemény 1939, 100-142) авторы критычні односили ся до процесу інкорпорациі, а як
арґумент подавали неґатывне влияня чехословацкого пануваня на Підкарпатскій Руси.
По прилучыню Підкарпатской Руси до Совітского Союзу в 1945 р., новый комуністычный режім вымагал од своіх істориків і публицистів, жебы одповідньо марксістовско передставляти подіі з участю Жатковича, як тіж його самого. Совітскы (Баженова 1962, 55-95; Клипотюк 1952; Мельникова 1951а; Мельникова 1951б; Неточаєв, Лелекач 1954)
і чехословацкы (Krempa 1978) авторы, што публикували в наступуючых по другій світовій войні декадах совітского пануваня, узнали інкорпорацию з років 1918-1919 за акт чехословацкого імпериялізму реалізуваного през буржуазийный уряд новой державы, нарушаючый соспільноекономічны і національны інтересы локального населіня. В часі тых самых декад зимной войны, вчены на Заході прібували передставити барже обєктывный погляд, што узнавал добровільный характер союзу, а єдночасно критычні односил ся до одмовы Чехословациі признаня реґіонови обіцяной автономіі (Hanak 1962, 1-22; Magocsi 1975; Magocsi 1976; Magocsi 1978, 76-102; Stercho 1971, 16-38; Warzeski 1971, 129-159). Одроджыня заінтересуваня Підкарпатском Русю по занепадi совітской влады в роках 1989-1991, принесло в великій мірі нове поколіня Словаків (Švorc 1997; Švorc 2003, 92-175; Ванат 1990, 40-115), Чехів (Pejša 2016; Rychlík 2014), Украінців (Гранчак 1995, 38-113; Shandor 1997, 3-34) і інчых істориків (Пушкаш 2006, 25-74; Шевченко 2011, 105-141), што были барже обєктывны в оціні чехословацко-підкарпатскых одношынь в часі процесу інкорпорациі.
В цілій спомненій горі літературі Григорий Жаткович занимат важне місце, хоц до недавна был передставляный в крайных катеґориях. През декотрых авторів (Raušer 1936; Hatalák 1935) был презентуваный як приятель молодой демократычной чехословацкой державы. През інчых, головні тых з марксистовскыма переконанями, был він оклеветаный як репрезентант русиньско-американьскых «буржуйскых націоналістычных орґанізаций» (Krempa 1978, 715), «локай» і «одданый сын американьского капіталізму» (Неточаєв, Лелекач 1954, 279) і «аґент американьского імпериялізму» (Мельникова 1951б, 85). Сут тіж такы (Hanak 1962; Magocsi1976; Magocsi 1978; Stercho 1971; Warzeski 1971), што уважают Жатковича за карпаторусиньского патріоту, якій зробил вшытко, хоц в ефекті ся
му не повело, жебы запевнити сполніня обітниц чехословацкого уряду односячых ся до ґаранту власного уряду для Підкарпатя.
Хоц історичне значыня Жатковича є великє, то до того часу неє його біоґрафіі, окрем пару короткых енциклопедичных статіі (Дутко 2009, 286; Kolář 1998, 297-298; Magocsi 2005а, 544-550; Мазурок 2005, 349-351; Поп, Димитрий 2006, 95-96; Поп, Іван 2006, 187; Pop, Ivan 2008, 281-283; Struk 1993, 843; Віднянський 2005, 140). Окрем того, же сут короткы, тоты статіі головні зосереджают ся на парох роках зараз по першій світовій войні, коли Жаткович был політычні актывный в Європі. Але преці мал він жытя так перед, як і по тым періоді, як юриста і політычный діяч в Америці, головні в західньой Пенсильваніі. На основі недавно одкрытой кореспонденциі медже Жатковичом і його женом і медже його женом і єй сестром (Mother 1919-1921; Zatkovich, Gregory 1918-1919), як тіж непубликуваных біоґрафічных даных достарченых жыючыма членами його родины (Ash 1994; Greg 1978; Zatkovich, Connie 1943), недавно опубликуваной кореспонденциі з президентом Масариком (Hořec 1997, 23-41) і парьох рідкых прeсовых донесінь, предо вшыктым з західньой Пенсильваніі, тот допис становит першу студийну працу, што містит в собі обшырну біоґрафію обнимаючу професийне жытя Григория Жатковича в Америці перед, а особливi по першій світовій войні, аж до його
смерти в 1967 р.
Як дітина Григорий выховувал ся в нюйоркскым нижнім Іст Сайд, де ходил до основной школы і ліцея ім. Девітта Клінтона. Деси близко 1904 р. Павел Жаткович перенюс ся з родином до західньой Пенсильваніі, а докладнійше на передмістя Гомстед в Піттсбурґу. Гын Жатковичы жыли дослівні в тіни гут оцели, што належали до промыслового потен-
тата Ендрю Карнеґія. Гомстед было тіж, од 1907 р., новом сідибом Соєдиненія Ґрекокатолическых Русскых Братств і його секурацийного товариства, выдавництвом якого Павел Жаткович кєрувал до 1914 р.
Хоц промыслове середовиско, в якым жыла родина тепер уж парунадцетлітнього хлопця не было легкє, Джеррі – як го называли вшыткы його приятелі і родина – выховувал ся хороненый перед тягобами, а навет корыстал з чысленных привілегій (Greg 1978, 5-9). Навчыл ся грати на фортепіані (што робил до кінця свого жытя) і мал знаменитый
голос, досконаленый правдоподібні през одспівуваня літурґіі і простопініє в кажду неділю в поблизкій грекокатолицкій парохіі, до якой належала його родина. Остал перенесеный з робітничого середовиска промыслового Гомстед, жебы поступити во вступну школу Сент Вiнсент Колледж, римокатолицкой інституциі, што находила ся в Латроб в Пенсильваніі, даде з 75 км на схід од Піттсбурґа.
Рідко трафляло ся, же карпаторусиньскы іміґранты на початку ХХ в. могли си дозволити, жебы послати своі діти на університет. Жатковичы были, як видно, вынятком. Джеррі вчыл ся на Університеті Дюкейн в Піттсбурґу, якій скінчыл в 1907 р. зо званьом ліценцията в ділині політычных наук. Пак записал ся на Юридичный Факультет Універси-
тету Пенсильваніі в Філадельфіі, єдного з престіжных американьскых університетів з Блющовой Ліґі. Окрем працы на занятях, Джеррі розвинул ся тіж як оратор, выгрываючы вельо нагорід в конкурсах дебат в Дюкейн, а пак досконалючы ся як публичный промовця в театральным клюбі Університету Пенсильваніі. В 1919 р. Жаткович скінчыл юридич-
ны студия, остал принятый в адукатуру в стані Пенсильванія і в тым самым році отворил приватну юридичну практыку в Піттсбурґу/ 5. отримал тіж званя маґістра права на Університеті Джорджтаун в Вашынґтоні. Він николи не оборонил докторату, хоц в Європіі, як споминат «вшыткы называют ня доктором».
З огляду на своі особисты схыльности, заохочыня родичів і світ едукациі, якого досвідчыл, Жаткович мал ся за – і зато был – Американцьом. Міг мати тяжкє до вымовліня назвиско, міг бесідувати інчыма як анґлицкій языками (русиньскым і быти може мадярскым6) і міг належати до східньохристияньской (грекокатолицкой) церкви з «чудачныма», незахідніма реліґійныма практыками, але його політычны і соспільны
переконаня были глубоко американьскы – віра в демокрацию, владу права і, што повторил в пару своіх писмах, принцип «фейр плей» (Okrytie-Exposé 1921, 30).
Жаткович розвинул релятывні добрі просперуючу юридичну практыку, а в якісым моменті, в часі першой світовой войны, был правным дорадником в піттсбурґскым одділі єдной з найвекшых американьскых фірм продукуючых авта – Дженерал Моторс. Подібні як інчы молоды американьскы юристы, проводил векшу част каждого літа зо своіма колеґами по фаху, одпочываючы в курортах на пілніч од Піттсбурґа. В єдным з такых курортів, в Кембридж Спрінґс в пілнічньо-західньой Пенсилваніі, Джеррі познал Леону Котаймер, з яком ся оженил 31 серпня 1915 р.
Леона походила з римокатолицкой родины німецкого походжыня. Єй отец (др. Джон Б. Котаймер) был іміґрантом з Німец, ведучым шыроко розвинену дохторску практыку в Янґстаун, Огайо; єй мати (Амелия Дейбел) походила з родины маючой добрі просперуючу фірму, што заґаздовувала і продавала землю. Інакше бесідуючы, Леона належала до со-
спільной еліты Янґстаун. Джеррі Жаткович тым вінчаньом без сомніву піднюс свій соспільный статус. Перша дітина той пары, Григорий «Тед» младшый, вродила ся рік по вінчаню, в липци 1916 р. З огляду на свій статус вітця, Жаткович остал звільненый з асентерунку і зато николи не прошол войсковой службы в ЗША.
Жатковичом, то єст властиве званя для юристи» (Zatkovich, Gregory, letter з 14 лютого 1919). По повороті до Америкы не хоснувал званя «др», але часто звертано ся до него друком як «Його Ексцеленция Григорий Жаткович, Першый Ґубернатор Карпатской Руси» (або «Карпатской Росиі»).
Релятывні стабільне жытя Жатковича як юристы і вітця родины мешкаючого в Піттсбурґу мало ся нагло змінити в 1918 р. Перша світова война ся кінчыла, а американьскы політыкы ведены през інтернаціоналістычного президента Вудро Вільсона зачали плянувати необхідны зміны, якы мали наступити в повоєнній Європі. Ріжны групы іміґрантів в Америці глядали способів помочы і влияня на політычну долю своіх держав. Хоц карпаторусиньскы Американці (якых в тамтым часі было ок. 250 000) мали ріжнорідны орґанізациі взаімной помочы і громадяньскы стоваришыня, якы были основаны што найменше на початку 90. років ХІХ ст., то не анґажували ся в політычны справы аж до кінця першой світовой войны.
23 липця 1918 р. члены двох найвекшых русиньско-американьскых самопомоговых oрґанізаций, Соєдиненія Ґрекокатолическых Русскых Братств і Собранія Ґреко-кафтолическых Церковных Братств стрітили ся в Гомстед в Пенсильваніі, жебы створити Американьску Народову Раду Угро-Русинів (Magocsi 1976). Приняли документ пак знаный як Резолюция з Гомстед, вказуючый три можливы альтернатывы на будуче іх європской державы: останя в Уграх, але з полном автономійом; получыня ся з Русинами з австрийской Галициі і Буковины; або автономія в рамах ближе неокрисленой державы («До всѣхъ угро-русиновъ» 1918).
Протягом двох наступных місяци Американьска Народова Рада Угро-Русинів была неактывна. Пак, під конец вересня, Рада рішыла анґажувати Жатковича як єй правного дорадника і офіцийного репрезентанта. Хоц скорше не был нияк актывный в справах русиньско-американьскых іміґрантів, то з натуры амбітный Жаткович принял вызваня. Взял участ в посіджыню Народовой Рады в Скрентон в Пенсильваніі, де 1 жолтня
1918 р. опрацувано текст меморандум одзеркаляючого його політычну візию, якє мало быти передставлене президентови Вільсонови (Protokol-Zapisnica 1919, 96-97).
Уж на яр 1918 р. в Зъеднаных Штатах Америкы прожывало вельо політычных біженців, як нп. Іґнаци Ян Падеревскі серед Поляків і Мілан Штефаник серед Словаків. Вшыткы мали надію на особистый контакт з президентом Америкы. Лем двох лідерів осягнуло тоту ціль: чешскій експатриянт, професор Томаш Ґ. Масарик, якій уж товды был добрі знаный вельом влиятельным політыкам і громадяньскым лідерам і молодый, 32-літній юриста з Піттсбурґа, Григорий Жаткович. Хоц не мал реномы когоси такого як професор Масарик або світовой славы піяніста Падеревскі, то Жаткович был Американцьом, што знал, як діє тота система. З помочом демократычного конґресмена з західньой Пенсильваніі (Ґая Е. Кемпбелля), триособова делеґация з Американьской Народовой Рады Угро-Русинів 21 жолтня 1918 р. остала запрошена до Білого Дому на авдєнцию в президента Вільсона.
Жаткович был добрі приготовленый на 45-минутову стрічу. Протягом 15 минут, што іх мал на выповід, Жаткович передставил свою політытчну візию в однесіню до тых, што іх называл «нашыма Угро-Русинами». Зас запрезентувал три опциі, хоц ріжнили ся они під єдным істотным оглядом од Резолюциі з Гомстед принятой в липци того рока. Тепер першом і барже радикальном опцийом была «полна незалежніст» для Угро-Русиніі. Лем товды, коли бы то было неможливе, могла бы быти принята єдна з двох опций: єдніст з Русинами з австрийской Галициі і Буковины; або, як мирна конференция не змінит істніючых границь Угор, то «найполнійша автономія» в рамах той державы «жебы заґарантувати наше народове жытя на будуче» (Protokol-Zapisnica 1919, 99-104). Хоц Жаткович не підписал меморандум представленого в часі стрічы в Білым Домі (бо не был членом дирекциі Народной Рады), то без сомніву был постеріганый як головный представник Угро-Русинів. Президент Вільсон поґратулювал му репрезентуваня «першого наро-ду, якого просьба одзеркалят полне зрозумліня американьского духа» (Protokol-Zapisnica 1919, 103). Єдночасно Вільсон ствердил, же полна незалежніст неє можлива і в єй місце рекомендувал зъєднаня в федерациі з якісом ближе неокрисленом братерском славяньском державом, в якій Карпатскы Русины мали бы запевнену полну автономію.
Жаткович скоро реаґувал на суґестию президента. Два дни пізійше был уж в Філадельфіі, репрезентуючы Угро-Русинів в Центральноєвропскій Демократычній Униі, яка была групом делеґатів репрезентуючых 21 народів без власных держав в Європі і на Близкым Сході. Під авспіциями парьох американьскых політычных і громадяньскых лідерів, в часі
обрад в американьскій Індепенденс Холл (Зал Незалежности), Центральноєвропска Уния ведена през експатриянта Томаша Масарика, дискутувала конкретны пропозициі односячы ся до повоєнного будучого народів без власных держав і одповідаючых ім отчызн. Велика мапа Європы повішена перед Індепенденс Холл обнимала, за наставаньом Жатковича, границі пропонуваной новой державы – Угро-Русиніі. Динамічні діючому Жатковичови повело ся тіж придбати репліку Дзвона Свободы з Індепенденс Холл выконану на тоту оказию і аранжувати єй пересланя на Підкарпатску Русь.
Жаткович был наймолодшый серед тых політыків, але його властивый молодому чловекови динамізм выкликал сильне вражыня на американьскых гостях, обсерваторах в Центральноєвропскій Униі. Противні до долгых перемов присутных гын європскых мужів стану, адепт Жаткович голосил найкоротшы можливы увагы: «Ох, дзвоне! Ох, краю! Ох, Президете Вільсоне! Тот ден повинен видіти Угро-Русинів свобідныма, свобідныма, свобідныма!» (цит. за May 1967, 250). Присутный гын судя Найвысшого Суду ЗША зажартувал: «Як малый єст то нарід, так коротка была тота перемова», на што заможный гандляр Джон Уонамейкер одповіл: «Коротка, правда, але глубока в сути» (Protokol-Zapisnica 1919, 106).
В часі Центральноєвропской Демократычной Униі в Філадельфіі, Жаткович стрітил тіж першый раз професора Масарика. Поінформувал чешского лідера о меморандум, якє пару дни скорше зложыл в президента Вудро Вільсона і о раді американьского президента, жебы Угро-Русины глядали зъєднаня в федерациі з якісом братерском славяньском державом. В тым часі Жаткович был уж переконаный, же найліпшым розвязаньом для Угро-Русинів є прилучыня ся до Чехів і Словаків в іх новій державі.
Будучы вірным становиску Американьской Народовой Рады Угро-Русинів, Жаткович дішол до чехословацкого розвязаня по докладным передуманю ріжных опций. Опция зъєднаня ся з інчыма східніма Славянами виділа ся як непрактычна з парох причын (Protokol-Zapisnica 1919, 107). Галицкых і буковиньскых Русинів діліл безнадійні глубокій антаґонізм медже проросийскыма (карпаторосы) і проукраіньскыма іміґрантами в Америці. В тым самым часі в Європі галицкы Украінці были в стані войны з Поляками, а Росия і Украіна были знищены през громадяньску войну. Маючы тото на увазі, практычный реаліста Жаткович возвал дирекцию Американьской Народовой Рады Угро-Русинів на наступну стрічу в Скрентон в Пенсильваніі на 12 листопада. Повело ся му переконати членів дирекциі до принятя як свойого проґраму наступуючой резолюциі:
Чтобы Угро-Русины съ найширшимѣ самостоятельными – автономичными правами якъ штатъ, на федеративной основѣ приключилися къ Чехословенской Демократической Републикѣ, съ тымъ условіемъ, что до нашей краины принадлежатъ всѣ оригинально угро-русски столицѣ: Спишъ, Шаришъ, Земплинъ, Абауй, Боршодъ, Унгъ, Угоча, Береґъ и Мараморошъ («Протоколъ» цит. за Magocsi 1976, 357).
Резолюция зо Скрентон містила в собі два основны елементы візиі Жатковича, якы мали быти повторюваны през цілу його політычну карєру: 1/ автономічна держава з власным урядом; 2/ держава, в склад якой входит ціла територия на полудне од хырбету Карпат, де мешкают Угро-Русины. Протягом наступных трьох дни Жаткович стрітил ся найперше з Масариком (якій в меджечасі остал выбраный на президента Чехословациі) і высылал телеґрамы до президента Вільсона і міністра заграничных справ ЗША Роберта Лансінґа, інформуючы іх о рішынях піднятых 12 листопада на стрічы в Скрентон (цілый текст телеґраму в Danko 1964-1968, 191-200). Жаткович пізнійше рапортувал, же Масарик «выразил велику радіст» з Резолюциі зо Скрентон і згодил ся з думком, жебы зорґанізувати плебісцит серед карпаторусиньскых американьскых іміґрантів (Okrytie-Exposé 1921, 5-6).
Плебісцит фактычні остал проведеный 1 грудня 1918 р. серед одділів братств Соєдиненіє і Собраніє і декотрых угро-русиньскых грекокатолицкых парохій. Жаткович был занепокоєный опозицийом взглядом його пляну американьскых Карпаторусинів, яка выникала з факту, же словацко-американьскы діячe цілый час рішучо протиставляли ся ідеіі, што «словацкы» реґіоны як Спиш (лем 9,4% Русинів серед мешканців), Шариш (22,5%), Боршод (0,1%), Земплин (11,5%) і Унґ (38,2%) мали бы быти частю автономічной угро-русиньской державы (Magocsi 1976, 354-355; Švorc 1997, 39). Што веце, без огляду на політычну анархію і войну на украіньскых землях, русиньско-американьскы іміґранты цілый час выражали попертя для єдности, што найменше з Галицийом і Буковином. Остаточні Жаткович был барз задоволеный з выників плебісциту: 67% голосів оддано за «унийом Угро-Русинів з Че-хословацком Республиком», лем 28% за унийом з Украіном, а 5%, што остало, было поділене медже пару інчых опций (незалежніст, Росию, Мадяры) /7. Хоснуючы тоты выникы як оружа, был він готовый передставити чехословацкє розвязаня зарысуване в Резолюциі зо Скрентон медженародній соспільности.
Першым пристанком был Париж, де неґоцияциі в рамах повоєнной мирной конференциі тырвали уж од січня 1919 р. Жаткович завитал до столиці Франциі 14 лютого разом з Юлийом Ґардошом, ведучым Американьской Народовой Рады Угро-Русинів. През наступный місяц двох русиньско-американьскых «дипломатів» мешкало в престіжным Hôtel Lutetia на лівым березі рікы Сейны (Секваны), якій, як жартувал Жаткович, был «єдным з найліпшых в Парижи» зато мусіл «немало коштувати» (Zatkovich, Gregory, letter з 14 лютого 1919) /8. Жаткович, хоц не знал локального языка, писал до жены з ноншалянцийом: «Скоро вчу ся французского і уж можу замовити якы хочу стравы по французскы. Неє то для мене тяжкє» (Zatkovich, Gregory, letter з 16 лютого 1919). З інчого боку, Жаткович рапортувал, же ма дуже роботы на цілоденных і тягнучых ся до пізной ночы зобранях, бо не мал стеноґрафа і мусіл сам переписувати нотаткы зо стріч. «Подумай собі, Найдорожша» – нарікал до жены – «єст ту праві вісемдесят осіб звязаных з Чехословацком Мирном Комісийом, а Угро-Русины мают лем трьох люди – дра Бескида з Європы, Ґардоша і мене з Америкы» (Zatkovich, Gregory, letter з 26 лютого 1919). Тых трьох люди створило Русиньску Комісию, яка приняла, же репрезентує вшыткых Карпатскых Русинів.
Головном цілю Жатковича было особисто передставити Резолюцию зо Скрентон і выникы плебісциту русиньско-американьскых іміґрантів полковникови Едвардови М. Гавсови, особистому передставникови пре-зидента Вільсона і шефови Американьской Мирной Комісиі, ведучым репрезентантам чехословацкой делеґациі – премєрови Карельови Крамаржови і міністрови заграничных справ Едвардови Бенешови, а тіж влиятельному членову францизской делеґациі і ведучому Рады Десятьох мирной конференциі, Андре Тардьє.
Подібні як в Філадельфіі в жолтни 1918 р. на Центральноєвропскій Демократычній Униі, Жаткович был детермінуваный, жебы помістити Угро-Русинів і іх отчызну Русинію на фізычных і ментальных мапах доступных дипломатам мирной конференциі і іх дорадникам. Уж 17 лютого 1919 р., три дни по приіханю до Парижа, «взял участ в конференциі з експертами, жебы обесідувати дрібниці опрацуваня офіцийной мапы новой державы» (Zatkovich, Gregory, letter з 17 лютого 1919). Протягом наступных парох місяци, в часі єдной зо своіх короткых візит в Америці, Жаткович створил і аранжувал выданя през ведучый американьскій картоґрафічный заклад Rand McNally мапы, якій надал наголовок: «Угро-Русинія, пропонувана третя держава Чехословацкой Республикы» (репродукция ориґіналу в кольорі в Magocsi 2018, 67).
По успішным закінчыню місиі, яку мал надію выполнити на мирній конференциі в Парижи, Жаткович рушыл до отчызны. Його першым пристанком на тій дорозі была нова столиця Чехословациі, Прага, де з президентом Масариком мал лем коротку стрічу, але з його сыном, Яном Масариком, якій буде міністром заграничных справ в часі другой світовой войны, стрічал ся частійше. Ян і Джеррі, якы были менше більше в тых самых роках, стали ся добрыма приятелями, а часом тіж «камаратами до питя» (Greg 1978, 12)9.
Кінцьовом цілю подорожы Жатковича была Русинія, де не был од часу, коли выіхал одтамаль з родичами як мал штыри рокы. Він і Ґардош приіхали до Ужгороду 12 марця. Його головном задачом было поінформувати локальных карпаторусиньскых лідерів/ актывістів о Резолюциі зо Скрентон і зорґанізувати в єй кругах народову раду, яка з власной ініциятывы прийме чехословацкє розвязаня. Од початку лиcтопада 1918 р. в цілій Карпатскiй Руси уформувало ся пару народовых рад, з якых кажда запропонувала інче політычне розвязаня для будучого Карпатскых Русинів (Magocsi 1975, 365-373). Початково Жаткович міг ся стрічати лем з ведучыма Ужгородской Народовой Рады, бо векша част Підкарпатя была цілый час під контрольом Мадяр, початково ліберальной демократычной республикы веденой през Мігаля Кароли, пак, по марци, Мадрярской Совітской Республикы під проводом Белы Куна. Жебы направити тоту ситуацию, під конец квітня Жаткович вернул до Прагы і Парижа просити о дозволіня чехословацкым збройным силaм на переміщыня ся з Ужгороду хоц бы лем на схід, до Мукачева. Тота ціль остала вкінци осягнена на початку мая 1919 р.
В ситуациі, коли принаймі західню половину Угро-Русиніі контролювало чехословацкє войско ведене през французского ґенерала (Едмона Еннока), якій был уповажненым передставником мирной конференциі, представительство трьох ведучых народовых рад (Пряшів, Ужгород, Хуст), якє чыслило 200 делеґатів, зобрало ся в Ужгороді 8 мая 1919 р., жебы покликати Центральну Русску Народову Раду. Жаткович остал выбраный єй гоноровым ведучым, а в наступным тыжни делеґаты взяли під розвагу вшыткы можливы політычны опциi для іх державы. 16 мая, остатнього дня обрад, Рада затвердила 14-пунктовый проґрам передставленый Жатковичом і вызначыла того же на «першого міністра» з полным управніньом до неґоцияций в імени Рады з президентом Масариком і чехословацком властю («Протоколы» 1919).
Од того часу Жаткович уважал себе за голову державы (Русиніі), яка неґоциювала з інчом державом (Чехословацийом). Уж першый з його 14-пунктового проґраму ясно называл тото становиско: «Русины будут становити незалежну державу [в розумліню штату на взір штат в ЗША – прип. М. В.] в рамах Чехословацкой Русиньской Республикы» (OkrytieExposé 1921, 12). Пілнічна границя «русиньского штату» мала проходити хырбетом Карпат, а полудньову (з Румунійом і Мадярами) мала вызначыти мирна конференция. Як ходит о контроверсийну західню границю зо Словацийом, треба было єй вызначыти так, жебы обнимала вшыткы замешканы през Русинів ґрафства: Спиш, Шариш і Земплин (на терені днешньой Словациі). Всякы непорозумліня медже чехословацком і русиньком державами в тых і інчых квестиях мали быти «рішаны през Ліґу Народів» (Okrytie-Exposé 1921, 13-14).
Жаткович барз ясно представил своі жаданя для русиньской державы (Русиніі), якы были згідны з принципами, што іх першыраз выразил в резоюциях принятых в Філадельфіі і Скрентон під конец 1918 р. Вірил тіж в президента Масарика і чехословацкій уряд, по якых сподівал ся, же будут діяти згідні з постановами Трактату з Сен Жермен (з 10 вересня 1919 р.) і чехословацком Конституцийом (з 29 лютого 1920 р.), якы становили єднозначні, же «територия Руси на полудне од Карпат» мала отримати «найвысшу ступін самодільного уряду згідну з єдністю чехословацкой державы» (Traité 1919, 26-27; «Ústavní listina» 1920, 256).
Окрем віры в чехословацку власть, по якій сподівал ся діяня згідного з принципом «фейр плей», молодый Жаткович проявлял іщы єдну американьску примету – нетерпеливіст. Внескуючы з того, што писал до свойой жены, сподівал ся, же передставит розсудный політычный проґрам для краю свого народжыня, заанґажує ся в неґоцияциі і вшытко запре в «около рік», так жебы мочы вернути домів, до родины і юридичной практыкы в Піттсбурґу (Zatkovich, Gregory, letter з 28 мая 1919). Не здавал собі єднак справы, же така постава може завести в традицийных європскых соспільствах, якых стилю і вільнійшого темпа жытя николи так направду не розуміл.
Коротко бесідуючы, Жаткович уважал, же Русинія повинна быти автономічном державом [штатом – прип. М. В.] з власным урядом в федеральній державі. Але, противні до його візиі, Чехословация стала ся сцентралізуваном державом, в якій Русинія ци будуча Підкарпатска Русь (а тіж Словация) могли быти автономічны, але лем з назвы. Было неуникнене, же Жатковичове розумліня автономіі буде в незгоді з фактычном централізацийом чехословацкого уряду.
Під конец липця 1919 р. президент Масарик і премєр Антонін Швегля попросили Жатковича, жебы остал ведучым тымчасового уряду складаючого ся з пятьох осіб, якій мал ся называти Директориятом. Жаткович принял запрошыня і од 12 серпня 1919 р. в проклямациі до Центральной Русской Народовой Рады зачал ся передставляти як ведучый Директорияту («Прокламація» 1919, 2). Налігал, же мусит мати при собі жену і двоє малых діти, а тіж свого брата Теофіля (товды канцлеря Рутеньского Грекокатолицкого Ексзархату в Америці), жебы працувал як його особистый дорадник. Жаткович выіхал на місяц до Зъєднаных Штатів і вернул з женом, дітми і братом під конец вересня 1919 р., жебы замешкати в Ужгороді.
Русинійом в тым часі адмініструвал локальный войсковый начальник і передставник мирной конференциі, ґенерал Еннок. То він 18 листопада 1919 р. выдал тзв. Ґенеральный Статут з вытычныма до адмініструваня тереном, якій тепер офіцийні называно Підкарпатском Русю (чешс. Podkarpatská Rus). Тот документ потвердил істніня Директорияту, якого ведучым был Жаткович, хоц узнавал тот орґан лем за «дорадчу
раду» (Hořec 1997, 49-51). Заміст нєй провінцийом мал адмініструвати чехословацкій урядник присланый з Прагы (Ян Брейха). Іщы гірша з пункту пізріня Жатковича была «демаркацийна ленія» вздолж рікы Уж, яка хвильово – а пак уж на все – лишыла Карпатскых Русинів з ґрафств Земплин, Шариш, Спиш і Абов в Словациі, не в Підкарпатскій Руси (Okrytie-Exposé 1921, 27-31).
Прібуючы перемочы політычны непорозумлніня з чехословацкым урядом, Жаткович выіхал до Прагы в січни 1920 р. През близко 6 місяци (одсепаруваный од жены і діти, якы остали в Ужгороді) стрічал ся з державныма урядниками і што найменше два раз з президентом Масариком (Pejša 2016, 96-108). Конец-кінцьом Прага заступила Директорият Ґубернаторском Радом (26 квітня) і два тыжні пізнійше менувано Жатковича «тымчасовым ґубернатором» (кореспонденция Жатковича з Масариком в Hořec 1997, 23-41). Жаткович принял номінацию і вернул до Ужгороду. Коли приіхал 19 червця остал триюмфальні привитаный, хоц не през вшыткы підкарпатскы політычны фракциі. Місцевы комуністы, головні етнічны Мадяре і жыдівскы мешканці міста орґанізували протесты в Ужгороді і Мукачеві з транспарентами з написами «Гет з Жатковичом» (Шляхом Жовтня 1957, 252-253).
Іщы векшым проблемом была нарастаюча критыка зо стороны інчых карпаторусиньскых діячів, з якыма Жаткович близко спілпрацувал нецілый рік скорше. Іщы перед кінцьом 1919 р. Центральна Русска Народова Рада, яка в маю того рока оголосила «добровільный звязок» з Чехословацийом, поділила ся на дві антаґоністычны фракциі. Фракция ведена през Авґустина Волошына цілый час поперала Жатковича. Фракция Антона Бескида была в опозициі до нового ґубернатора і оскаржала го о дискримінуваня місцевой русофільской народовой орєнтациі і православного руху, а тіж о фаворизуваня Грекокатолицкой Церкви і популістычной украінофільской народовой орєнтациі веденой Волошыном (Pejša 2016, 70-79).
Жаткович старал ся заховати неутральніст в насиляючых ся конфліктах медже русофілями а украінофілями і православныма а грекокатоликами. Припомнул президентови Масарикови, же од іх першой стрічы в Філадельфіі (в жолтни 1918 р.) «бороли сме ся о узнаня як окрема і осібна національніст». Был особливо встеклый на тото, же чехословацкы урядникы здавали ся фаворизувати підкарпатскых діячів з «москальофільскыма тенденциями і схыльностями», якы «ідут през світ і іформуют го, же мы не осібна національніст, лем част великого росийского народу» (цит. за Pejša 2016, 73, прип. 155). Стараня ґубернатора о захованя неутральности вказали ся безефектывны, бо цілый час оскаржано го о мниме оповіданя ся по єдній зо сторін нарастаючых національно-реліґійных конфліктів, якы мали мучыти Підкарпатску Русь през наступны дві декады під владом Чехословациі.
Без огляду на проблемы з центральным урядом в Празі і з інчыма політычныма і соспільныма діячами на Підкарпатскій Руси, Жаткович был детермінуваный, жебы трактувати своі обовязкы ґубернатора дост поважні. Уж на початку 1920 р. основал ґазету «Русинъ», якой шефредактором остал його брат Теофіль. Уважано єй за пілофіцийный ґуберна-торскій орґан і без сомніву одзеркаляла онаціль Жатковича, яком было створіня серед Карпатскых Русинів почутя лояльности взглядом Чехословацкой Республикы, рівночасно не забываючы о потребі введіня полной автономіі і кориґуваня тымчасовой границі зо Словацийом. Ґазета, яка вказувала ся што два тыжні, а пак што тыжден до половины 1921 р., коли Жаткович уступил, писана была по русиньскы в тоні, якій одзеркалял ґубернаторове почутя толеранциі взглядом ріжных орєнтаций як ходит о язык (росийскій, украіньскій, русиньскій), реліґію (грекокатолицку і православну) і політыку (проурядовы і антиурядовы партиі). Єднак в єдній квестиі Жаткович і ґазета «Русинъ» были особливi рішучы: в квестиі спротиву взглядом ревізiонізму, то значыт погляду, же Підкарпатска Русь (і Словация) повинны быти «вернены» Мадярам (Габор 2003, 196-199).
Маючы доступ до єдного з нечысленных в цілым реґіоні авт, ґубернатор Жаткович намагал ся одвидіти як найвеце сел, жебы ліпше познати потребы карпаторусиньского населіня. Часом товаришыли му його жена Леона і іх двоє діти. Леону особливі знеохочали обставины пануючы в высокогірскых селах, «де єст така біда», же «в найпланнійшій стайни для нашого статку дома [в Америці – прип. П. Р. М.] є 100% ліпше» (Mother, letter з 28 червця 1920, 26).
Жатковичы старали ся вчынити резиденцию ґубернатора достойном головы державы, ци то в грекокатолицкій семінариі на замку в Ужгороді, де мешкали найперше, ци тіж в старым адміністрацийным будинку ґрафства Унґ, де мали приватный комплекс апартаментів. Серед чысленных гости были політычны лідеры з реґіону і з Прагы, а тіж заграничны аташе, якы одвиджували місто /10. Принятя часто орґанізувано з розмахом, товаришыли ім концерты. Аж і підвечіркы могли чыслити 200 гости. Особливі памятны были 35. уродины Жатковича (27 листопада 1920 р.), в часі якых публичні торжествувано м.ін. одслоніня реплікы Дзвона Свободы выконаной в жолтни 1918 р. в часі Центральноєвропской Демократычной Униі в Філадельфіі (Mother, letter з 8 грудня 1920, 41-42). Хоц было вельо народів в Європі і на Близкым Сході, што могли потенцийні здобыти дзвін, то як раз неуступливіст Жатковича спровадила го до Ужгороду, столиці карпаторусиньской державы /11.
Незалежні од номінациі на ґубернатора, реляциі Жатковича з чешскым урядом ся не змінили. Аж і ся погіршыли по выниках провізорного повселюдного спису населіня на Словациі (серпен 1919 р.), в якым однотувано 16 тис. менше Карпатскых Русинів, як выказано в мадярскым списі з 1910 р. (Magocsi 2015, 221-222; Tišliar 2014, 7-42). Жаткович окрислил выникы провізорного спису як «абсолютный і евідентный примір
вынародовліня» Русинів в земплиньскым реґіоні, якы през «урядовый террор» были безпідставні записаны як Словакы (Okrytie-Exposé 1921, 36). Окрем претенсий до Словаків, Жаткович найбарже загніваный і розчаруваный был Чехами:
Особлива форма психолоґіі, дипломациі, ци як бы то і назвати, з яком они [Чехы – прип. П. Р. М] обходили ся з Русинами і мном, зводила ся до того, же на вшыткы просьбы і жаданя они давали обітниці, обітниці і обітниці, але тоты обітниці николи не діждали ся сполніня. На праві кажду просьбу і жаданя одповід звучала: «Прецін очывидно» але результатом в праві каждым припадку было – обітниця недотримана (Zatkovich, Gregory 1923, 7).
Чехословацкы урядникы зато штораз барже тратили віру в Жатковича, якій не потрафил розвязати або хоц зменшыти напятя звязаного з конфліктами на фоні реліґійной і народовой достоменности в Підкарпатскій Руси.
Прото, же нич ся не змінило, 16 марця 1921 р., по десятьох лем місяцях урядуваня як ґубернатор і по тым як «стратил віру і довіря до інтенций [чехословацкого – прип. П. Р. М] уряду» Жаткович зложыл димісию президентови Масарикови (Okrytie-Exposé 1921, 36). Уряд звлікал з одповідю до часу, аж Жаткович повторил внесок о димісию 10 квітня, товды по тыжни остал конец-кінцьом принятый. Єднак аж по трьох місяцях
Жаткович і його родина будут могли вернути до Америкы. А то прото, же в меджечасі впала на них неждана траґедия.
Під конец мая жена Жатковича і іх двоіпілрічня дівка Джоан, захворіли на скарлатину. Мати прожыла, але дітина ні. Вмерла 21 червця і остала похоронена на Кальвариі в Ужгороді. Хоц Жаткович уж товды зрезиґнувал зо становиска ґубернатора, освідчыл – а його прихыльникы повірили – же буде продолжал працу для добра Підкарпатской Руси з Америкы. Пані Жаткович писала в розпуці до сестры:
Тутышні люде, то значыт Русины, чуют, же наша маленька дівочка є лучником медже нима, а будучом працом для них Джеррього [Жатковича – прип. П. Р. М]. Як бесідуют, то іх ґарант, же о них не забуде. Называют єй свойом малом покровительком в небі (Mother, letter з 24 липця 1921, 50).
Єдином потіхом было тото, же Леона была в тяжы і ждала наступной дітины, дякуючы чому «бідный малый Ґреґ [Тед – прип. П. Р. М.]… може мати наступного товариша забав деси близко Різдва» (Mother, letter з 24 липця 1921, 50).
Під конец липця Жатковичы, тепер як лем триособова родина, выіхали з Ужгороду. Выплынули з Франциі 6 серпня 1921 р., а тыжден пізнійше доплынули домів, до Америкы. Николи уж не вернули до Європы, хоц бывшый ґубернатор дотримал слова і продолжал, принаймі през якісый час, працу для отчызны, якой мал уж николи веце не видіти.
Жаткович парократні бесідувал, же хоче вернути до свойой юридичной практыкы в Піттсбурґу. Тепер його желаня остало сполнене. По парох місяцях бытя в Піттсбурґу, в 1922 р. Григорий перенюс ся з родином на другу страну рікы і замешкали на передмістях Манголл. То власні там, дослівні на пограничу Манголл і Гомстед мали своі сідибы Соєдиненіє Ґрекокатолическых Русскых Братств і Рутеньскій Грекокатолицкій Ексзархат. Рішыня, жебы замешкати в Манголл было звязане з прагніньом Жатковича, жебы притягнути двi групы клієнтів: робітників іміґрантів з Гомстед-Манголл, якы мали дрібны правны проблемы і барже заможных індивідуальных і корпорацийных клієнтів, якы могли быти обслугуваны в Піттсбурґу, де лишыла ся його канцелярия (Greg 1978, 13-17).
Коли Жатковичы мешкали в Манголл, Леона вродила іщы пятеро діти, окрем Ґреґа (Теда), якій вернул з нима з Європы. Леона николи не была щестлива серед гут оцели і в кінци переконала мужа, жебы вернули до Піттсбурґа, де од 1935 р. мешкали в ексклюзивній части міста, Окленд, недалеко Піттсбурґского Університету.
Початково думкы Жатковича были звязаны з лишеном през него отчызном. То склонило го до опубликуваня по русиньскы справозданя – споминів з двох років, якы провюл на Підкарпатскiй Руси (Okrytie-Exposé 1921) і короткого ескізу по анґлицкы (Zatkovich, Gregory 1923). Выголосил тіж пару публичных выкладів на тему свого політычного досвіду в Європі. Найбарже наголосненый і чысленный як ходит о кількіст участників, мал місце в листопаді 1921 р. і прошол з великыма фанфарами в піттсбурґскій престіжній Музычній Гали Карнеґі. То власні в звязку з том подійом журналісты ентузиязмували ся, підкрисляючы вынятковіст Жатковича як «першого Американця в істориі світа, якій остал выбраный на президента європской республикы» («Sister»; «Ex-Rusinian»; «Former Governor»).
През решту 20. і 30. років ХХ ст. Жаткович выдавал ся не інтересувати отчызном своіх предків. Вшыткы античехословацкы петициі пересланы в меджевоєнных роках до Ліґы Народів і чехословацкого уряду през карпаторусиньскых Американців остали написаны през інчых громадскых лідерів звязаных з Соєдиненієм Ґрекокатолическых Русскых Братств, а не през Жатковича (Warzeski 1971, 165-171; Švorc 2000, 267-284). Утримал він свою приватну юридичну практыку і през пару років полнил функцию правного дорадника Соєдиненія (1926-1932) і єпископа Рутеньского Грекокатолицкого Ексзархату з сідибом в Манголл. Єднак, як писал його найстаршый сын, отец «был юристом, што ненавиділ юридичной практыкы… і глядал вшыткых можливых способів, жебы опізняти справы, переносити іх на пізнійше і так далі» (Greg 1978, 16).
Жаткович мал дуже веце пасиі до американьской політыкы. В характеристыці його сына єднак не звучало тото барз позитывні, бо виділ го як «опортуністу», якій зробил бы вшытко, жебы реалізувати своі «політычны амбіциі» (Greg 1978, 14). Незалежні од того ци была то автентычна пасия, ци опортунізм, ци єдно і другє, його амбіциі николи не остали в полни заспокоєны. В великій мірі прото, же был Республиканином, што не діяло на його хосен по тым, як Франклін Д. Рузвельт і Демократы дішли до влады в 1932 р. Хотячы зміцніти свою політычну карєру, в 1934 р. перешол до демократычной партиі. Дякуючы тому остал вызначеный судьом до справ одшкодувань для робітників в стані Пенсильванія і был заанґажуваный в політыку міста Піттсбурґа. През пару місяци в 1936 р. был особистым секретарьом бургомайстра і правным радцьом (головным правным урядником) міста.
Іщы перед тым, як остал усуненый з тых становиск, Жаткович вернул до республиканьской партиі, де досконалил здібности, до якых был найбарже одповідній: нагваряня робітників іміґрантів з центральной, східньой і полудньовой Європы до голосуваня на Республиканів («New Patronage „Czar”»; «New Mayor»). Вюл тоту актывніст як лідер Выділу Натуралізуваных Громадян Республиканьского Партийного Комітету, а тіж як Ґенеральный Ведучый Славяньского Выділу Республиканьского Партийного Комітету ґрафства Аллеґені. Однюс такій успіх, же піттсбурґскы ґазеты назвали го «ґенійом» штукы політычного патронату, реєстрациі выборців і здібности мобілізуваня голосів іміґрантів в муніципальных і округовых выборах (Sheridan 1938). Єден з піттсбурґскых інформацийных тыжденників підсумувал опінию вельох осіб в статі з 1939 р., поміщаючы його знимку на окладинці з підписом: ҐОП [Great Old Party – скорочыня од Велика Стара Партия (республиканьска партия) – прип. М. В.] чловек од національности Жаткович…
знат вельох і знат де» (Bulletin Index 1939).
Жаткович не мал ниякых сомнівів жебы переходити там і назад медже двома американьскыма політычныма партиями за каждым разом, коли обставины давали причыну до такой зміны, так само был він елястычный або цільово неокрисленый як ходит о народову достоменніст свого рідного народу. Коли першый раз занял ся політыком, в остатніх місяцях першой світовой войны як узнаный передставник русиньско-американьскых іміґрантів, хоснувал етнонімы Угро-Русин, Русин, а часом Ruthenian. Причыном выбору такых термінів было переконаня, же «його» люде то окрема національніст замешкуюча історичну територию, яку называл Угро-Русинія, Русинія, а наконец Підкарпатска Русь. Коли короткій час його бытя ґубернатором в роках 1920-1921 ся скінчыл і Жаткович вернул до Америкы, дале хоснувал він терміны Русин і Ruthenian, але тіж зачал называти своіх люди Малоросиянами, в тым смыслі, же рекомси были они «голузю росийской расы» (Zatkovich, Gregory 1923, 4; «„Jerry” Zatkovich» 1933).
В фазі свойой політычной діяльности в часі другой світовой войны Жаткович воліл окрисліня «Карпаторосиянe» на люди і «Карпаторосия» на іх отчызну. Тоты терміны одзеркаляли тенденциі в головных русиньско-американьскых секурацийных товариствах і соспільных інституциях, якых лідеры в меджевоєнных роках в векшости стали ся русофілями подля національной орєнтациі; то значыт вірили, же Карпаторусины сут
голузю росийского (на певно не украіньского!) народу. Дві декады скорше, коли Жаткович был ґубернатором Підкарпатской Руси, локальны русофіле оскаржали го о фаворизуваня украіньской національной орєнтациі, прото же фактычні стисло спілпрацувал з украіньскыма діячами в реґіоні. Суґерувал бым, же пізнійше хоснуваня през него термінів Карпаторосия і Карпаторосиянe не мусіло вцалі означати, же змінил погляды і остал русофільом. Можна радше спекулювати, же Жаткович як політык николи не занял сталого становиска в квестиі національности, в місце того воліл хоснувати термінолоґію, яка, подля него, ішла з духом часу або де чул, як то гварят, же вітер задул.
В часі другой світовой войны Жаткович рішыл зас скєрувати свою увагу на Європу і свою отчызну. Што незвыкле, видит ся, же не скоментувал трансформациі і остаточного розпаду Чехословациі, якій зачал ся під конец 1938 р. і прилучыня Підкарпатской Руси до Мадярів в марци 1939 р. Єднак в 1941 р., пару місяци перед приступліньом Зъєднаных Штатів до войны, Жаткович змінил думку. В вересни скєрувал листы до президента Чехословациі на еміґрациі Едварда Бенеша і до президента ЗША Франкліна Д. Рузвельта взываючы, жебы будуча зреконструувана чехословацка держава обнимала «Карпаторосию як автономічну державу… згідні з [постановами – прип. П. Р. М] Трактату з Сен Жермен» 12. Писма Жатковича остали приняты през обох президентів, Бенеша і Рузвельта.
Пак Жаткович скєрувал одкрытый лист до своіх люди «американьскых Карпатскых Росиян». Пояснил, не до кінця згідні з правдом, же в 1921 р. зрезиґнувал зо становиска ґубернатора Підкарпатской Руси не в протесті проти політыці чехословацкого уряду (што было правдивом причыном), але зато, же чул, же «люде з мойой отчызни можут діяти без помочы з зовні» і през тото міг выцофати ся «з участи в іх внутрішніх справах»
(«An Open Letter» 1941, 1). Тепер, дві декады пізнійше, з причыны мадярского пануваня і назистовской аґресиі, «нашы братя» в Європі зас потрібуют помочы. Бывшый ґубернатор чул, же його «святым обовязком» єст зъєднаня карпаторусиньскых Американців в «сильну орґанізацию, жебы продолжати великє діло обороны Америкы і освободжыня
Славян і інчых люди Європы през поміч Алиянтам» («An Open Letter» 1941, 2).
Уж в вересни 1941 р. Жаткович заложыл місячник «The Carpathian», інформуючый американьску публичну опінию о доли Карпатскых Русинів в Європі. 14 грудня, тыжден по приступліню Зъєднаных Штатів до войны, піднял ся утворіня в Піттсбурґу Американьской Карпаторосийской Рады, якой остал ведучым. Рада, зо своім офіцийным орґаном, місячником «The Carpathian», складала ся головні з грекокатолицкых карпаторусиньскых громадскых лідерів зъєднаных в Соєдиненіі Ґрекокатолическых Русскых Братств. Вражливый на ріжнородніст і силу, яка може ся брати з поконуваня ріжниц, Жаткович дішол до порозумліня з православныма карпаторусиньскыма Американцями, якы были членами орґанізациі званой Карпаторосийска Єдніст з сідибом в Ґері в штаті Індіана, веденой през велебного Івана Ладижыньского. По правді штыри місяці по тым, як Жаткович рішыл зас анґажувати ся в європскы справы, в маю 1941 р. велебный Ладижыньскій сконтактувал ся з президентами Рузвельтом і Бенешом, обіцюючы, же його орґанізация буде діяла в справі повороту Карпаторосиі до будучой чехословацкой державы (Ladižinsky 1941, 9-13 ).
На стрічы в Піттсбурґу 22 марця 1942 р. тоты дві орґанізациі уформували Американьску Карпаторосийску Центральну Конференцию. Діяло ся тото при присутности парох лідерів американьского Конґресу, судів і чехословацкых урядників на еміґрациі, влучаючы віцепремєра Яна Масарика і полномічного міністра Яна Папанка. То власні на стрічы з 22 марця, професийні орґанізуваній през Жатковича, принято Спільну Деклярацию, яка ясно окрислила єдну з головных ціли Центральной Конференциі: «Вызволіня Карпаторосиі спід брутальной окупациі Мадярів і єй повторне зъєднаня як автономічной державы з власным урядом подля вымогів Трактату з Сен Жермен підписаного з Чехословацийом» («A Joint Declaration» 1943, 10).
Хоц Жаткович был лем спілведучым Центральной Конференциі, то єднак был єй ведучом силом. Проводил особисты стрічы з Едвардом Бенешом, коли президент Чехословациі на еміґрациі прибыл з офіцийном візитом до Зъєднаных Штатів в маю 1943 р. Жаткович возвал до одбудуваня Чехословациі згідні з єй передвоєнныма границями, але налігал, же треба признати Карпатскій Руси полну автономію. Бенеш в своій устній одповіди однюс ся до здецентралізуваной Чехословациі, складаючой ся з трьох єдиниц, з якых єдном была бы Карпатска Русь зо своім власным парляментом, якій мал бы быти «утвореный одраз» по закінчыню войны («A Joint Declaration» 1943, 12). Писемне освідчыня Бенеша о стрічы з Центральном Конференцийом было іщы менше конкретне і односило ся до «скорой одбудовы… передмонахійской Чехословацкой Республикы і нового етапу розвитя і добробыту єй народу» («A Joint Declaration» 1943, 12). Зас, подібні як під конец першой світовой войны, конкретны жаданя Жатковича стрітили ся з неясныма фразесами чехословацкой влады.
Продолжаючы ся підозріня што до «Чехів» довели до высновку поміщеного в тайным рапорті Бюра Стратеґічных Служб уряду Зъєднаных Штатів Америкы:
видит ся, же прочехословацкій рух серед Карпаторосиян в Зъєднаных Штатах не зробил великых поступів. Жаткович утримує, же ма попертя векшыны американьскых Карпаторосиян грекокатолицкого віроісповіданя, але єст то далекє од правды… лем невелика част політычні думаючых Карпаторосийскых Американців може быти зачыслена до чехословацкого обозу («Carpatho-Russia» 1943, 12).
Вкінци віра Жатковича в позірну добру волю чехословацкой влады на еміґрациі і погляды ріжных американьскых карпаторусиньскых соспільств скінчыла ся. Стало ся так прото, же совітскій союзник Америкы, Сталін, мал на думці інчы цілі. Коротко по вкрочыню Червеной Арміі до Підкарпатской Руси в жолтни 1944 р. зачало ся плянуваня прилучыня реґіону до Совітского Союзу. Формальна сецесия Підкарпатской Руси (переменуваной на Закарпатску Украіну) мала місце 29 червця 1945 р.
Уж під конец 1943 р. Американьска Карпаторосийска Центральна Конференция перестала істнувати, а Жаткович зас выцофал ся з заінтересуваня європскыма справами. Ани індивідуальні, ани як член Центральной Конференциі не вступил до санкцийонуваного през уряд Зъєднаных Штатів Конґресу Американьскых Славян, ани не долучыл до ниякого з русиньско-американьскых протестів проти совітскій анексиі, якы были высланы в 1945 і 1946 р. до уряду Зъєднаных Штатів през Соєдиненіє Ґрекокатолическых Русскых Братств і ново утвореный Карпаторосийскій Конґрес /13. З другой страны, коли зачала ся зимна
война, Жаткович долучыл до Республиканів в іх намаганях демаскувати мнимых симпатыків комуністів в рекомси здомінуваным през Демократів Міністерстві Заграничных Справ («Ban Red News» 1951).
Жаткович, замірено або в ході справ, стратил контакт з карпаторусиньскыма Американцями, якых, як твердил, репрезентувал. Дві остатні декады жытя провюл на свого рода пілемеритурі. Цілый час продолжал юридичну практыку, але уж для штораз барже зменшаючого ся чысла клієнтів. Видит ся, же не брал участи в ниякых карпаторусиньскых подіях і не мал актывных одношынь з Соєдиненійом, якому колиси зо своім вітцьом служыли. Што правда, выступил в якісым тoк шол выемітуваным в піттсбурґскій телевізиі в 1961 р., де был передставленый як «Його Ексцеленция Григорий Жаткович, Першый Ґубернатор Карпатской Руси». Не повіл єднак нич на тему, яка вчынила го славным штыри декады скорше, під конец першой світовой войны. Того же рока взял участ в церемоніі, в часі якой переказано Бібліотеці Конґресу Деклярацию Спільных Ціли Незалежных Центральноєвропскых Народів з 25 жолтня 1918 р., яку він колиси підписал («Historical Document» 1962, 52-54). Выдумал тіж чудачну реклямову акцию, жебы признавати «рыцарство» соткам Американців, што в минулым приязнили ся з його державом «Карпатском Рутенійом» утримуючы, же «то його право як бывшого лідера маленькой європской державы» («Oakland „Czar”» 1960).Коли Жаткович 27 марця 1967 р., маючы 80 років, вмер, його смерт в русиньско-американьскых кругах однотувано лем загальні. З другой страны некролоґы были публикуваны в вельох піттсбурґскых ґазетах («Gregory I. Zatkovich» 1967; «Mass Slated» 1967), хоц, як на іронію, найдолжшый вказал ся в ведучій американьскій ґазеті «The New York Times» («Gregory I. Zatkovich» 1967).
Жаткович без сомніву был знаном постатю, головні в часі, коли был ґубернатором і был передставленый, єднак лем як цікавостка, в єдній з найбарже почытных публикаций в Америці, «The Saturday Evening Post» (Roberts 1920, 9, 112). Його слава/ репутация тырвала, часом в нежданых місцях. Третя част трилоґіі The Carpathian Rhapsody (ориґінал Карпатская pапсодия, 1941), повісти популярного комуністычного мадярского писателя Белы Іллеса, была сатыричні названа «Короліство Григория Жатковича» (Illés 1963, Vol. 2), а в Зъєднаных Штатах Жатчович выступил анеґдотычні в популярній книжці з 1936 р. о штуці конверсациі:
Чул єс колиси о Григорию Жатковичу?
…
Ні. Кым він был?
Был чловеком, што принял [америцку – П. Р. М.] Конституцию і вчынил
ньом з себе президента європской республикы.
А яка то была республика?
Русинія.
Русинія? Николи не было такой республикы.
…
Ох, так, была.
…
Русинія! Юриста ся сміє. Звучыт як назва краю в оперетці (Wright 1936, 191).
Веце пошаны для памяти Жатковича мали державны інституциі і карпаторусиньскы соспільности в Європі. В 1992 р., з нагоды 74. річниці покликаня Чехословацкой Республикы, новый посткомуністычный федеральный уряд Чех і Словациі признал Григорийови Жатковичови Медаль Томаша Ґ. Масарика. Посмертне одзначыня одобрала його найстарша жыюча дівка Конні Аш (Констанс Луіза Аш, вр. 1925 р.) на церемоніі 28 жолтня, яка мала місце в Сали Владислава в Пражскым Замку (Hradčany) /14. Його дівка могла тіж обізрити єдиный памятник Жатковича на світі, погрудя з бронзу поміщене на Памятнику Освободжыня при Історичным Інституті Чехословацкой Арміі, выконане в 1936 р. през Олену Мандич, єдну з найбарже знаных чехословацкых різбярок, яка,
так ся склало, была карпаторусиньского походжыня (Ash 1992; Ash 1994).
Жаткович притягнул увагу Карпаторусинів в постсовітскій Украіні. В половині 90. років недавно покликане Общество Підкарпатскых Русинів помістило на фасаді ратуша Свалявы серию таблиц з портретами знаных «місцевых сынів». В центрі, над головным входом честне місце занял Григорий Жаткович. Десят кільометрів дальше, в селі Голубине, одкрыто памяткову таблицю (6 жолтня 1996 р.) на будинку, што тепер стоіт в місци, де Жаткович ся вродил і находит ся там малый музей вказуючый його жытя (Recollections 1996).
Хоц Григорий Жаткович не отримал узнаня на якє заслугує зо стороны свого «власного» карпаторусиньского народу в Америці, все добрі был представляный в реляциях істориків з центральной Європы, якы добрі розуміли його выняткову ролю. Окрем спомненых на початку того опрацуваня авторів, особливой увагы вартат серия гостинных выкладів выголошеных на початку 60. років в La Salle Коледж в Філадельфіі през групу выдатных американьскых і європскых істориків, якы бесідували о ріжных групах іміґрантів і іх влияню на мирну політыку президента Вудро Вільсона по закінчыню першой світовой войны. Мимо великых старань німецкых, ірляндскых, бритийскых, італияньскых, мадярскых і парох славяньско-американьскых груп іміґрантів в роках 1917-1919, іх фактычны влияня на ситуацию в Європі были барз ограничены і в найліпшым выпадку лем посередні.
Был єднак єден выняток. Як повіл выдатный американьскій дипломатычный історик словацкого дідицтва, Віктор С. Маматей: «карпаторусиньскы іміґранты в Америці рішали о судьбі своіх земляків дома – видит ся, же єст то вынятковый припадок влияня групы іміґрантів в Америці на політычну історию Європы» (Mamatey 1967, 249). З історичных записків ясно выникат, же тото влияня было в великій мірі, а ци не лем, заслугом
єдного чловека – Григория І. Жатковича.
ПОЯСНIННЯ
1 анґлицкого языка перевела Марта Ватраль.2 Вшыткы цитаты з анґлицкоязычных джерел на лемківскій язык перевела М. В.
3 Вшыткы материялы односячы ся до родины Жатковичів, остали достарчены авторови през найстаршу дітину Григория Жатковича, Теда (Ґреґа) Жатковича (1916-2003), през його пяту дітину, Констанс Луізу Аш (вр. 1925 р.) і през єй найстаршу дівку, Дженніфер Аш. Особливі вдячый єм Річардови Кустерови і др. Богданови Горбальови за достарчыня мі статий о Жатковичу, што печатали ся в американьскых ґазетах.
4 Запис назвиска Григория в публикуваных і непубликуваных джерелах ріжнит ся в залежности од языка публикациі і його власных преференций. Мадярска форма, што являла ся в європскых документах його вітця, звучыт Zsatkovics. Початково Григорий записувал своє назвиско по анґлицкы як Zsatkovich, але в Європі вышмарил «s» (якє выдавало ся за барз мадярскє) і од мая 1920 р. писал ся Zatkovich. В русиньско- і чешскоязычных публикациях, выдаваных ци то в Америці, ци в Європі появлят ся форма Žatkovič. В тій статііхоснувана є ориґінальна русиньска форма: Жаткович.
5 Подля реляциі його сына (Greg 1978, 5) і коментарів в пару ґазетовых статях, Жаткович
6 Видит ся, же домашнім языком хоснуваным в родині Жатковичів міг быти мадярскій. Його родиче называли свого сына Gerő, што єст мадярскым здрібніньом од Gergely (Григорий). Його американьскы колеґы, з якыма ся бавил як дітина, чуючы тото мено змінили го на Джеррі і зато, як пізнійше писал його сын: «Джеррі ся принял і уж все был Джеррі Жаткович, николи Григорий» (Greg 1978, 6).
7 Згідні з суґестийом Жатковича, голосуваня было посереднє, при чым каждій ложы ци парохіі признавано лем єден голос на пятдесятьох членів. Выникы подано в Danko 1964-1968, 191-200.
8 Неє ясне, хто платил рахункы за русиньско-американьску дипломатычну місию в Європі. Можна припущати, же была то Американьска Народова Рада Угро-Русинів або, што барже правдоподібне, єй два спонсоры, Соєдиненіє і Собраніє русских/ церковних братств. В каждым разі, репрезентанты народів без власных держав звыклі потрібували приватных фондів, жебы выконувати свою соспільну працу.
9 Сын Жатковича коментує тіж поважный проблем свого няня з питьом і його стиль жытя як товариского «плейбоя», што скінчыло ся аж по тым, як на початку 30. років ХХ ст. мал лагідный атак серця (Greg 1978, 15-16).
10 Жена ґубернатора, Леона, яка не бесідувала в інчым як анґлицкій языку (а зо свойом службом комунікувала ся жестами), страшні хтіла бесідувати з будкым, а головні з декотрыма заграничныма достойниками, якы могли ю зрозуміти. Коли такы гості не могли приіхати до Ужгороду, она іхала до них, включні з Алісом Вандербільт, спадкоємчыньом американьского морского маґната, яка была женом мадярского ґрафа Сечені. Літня
жыжа Вандербільтів находила ся в Морскым Оку (днес на Словациі), де з Ужгороду было «даде з годину ізды машыном» (Mother, letter з 19 August 1920, 35).
11 Мимо недавных намагань ужгородскых істориків, не найдено ниякых записів о тым, што стало ся з дзвоном. Зимкы з його привезіня до Ужгороду в товаристві ґубернатора Жатковича, його брата, священника Теофіля Жатковича і велебного Емілияна Невицкого явили ся в ріжных публикациях, в тым в «Historical Pictures».
12 Кореспонденция з періоду од 1 вересня до 23 жолтня 1941 р. остала поміщена в «The Carpathian» (1943, ч. 7-8-9: 4).
13 Одзеркалюючы оціну тайного меморандум Бюра Стратеґічных Служб («Carpatho-Russia» 1943) і його сцептычный погляд на влияня Жатковича на русиньско-американьсых громадскых діячів, документы выданы през Карпаторосийскій Конґрес (Memorandum 1945; Protest 1946) не закликували до верніня Підкарпатской Руси до Чехословациі, а радше до плебісциту, якій рішыт о будучым реґіону. Участникы Конґресу были переконаны што до єдного: же іх отчызна не повинна находити ся на совітскій Украіні, бо «нашы люде николи не были Украінцями, ани не называно іх Украінцями, ани іх земля николи не была частю простору, якій тепер єст совітском Украіном (Memorandum 1945, 9).
14 На просьбу Канцеляриі Президента Чешской і Словацкой Республик (за посередництвом амбасады в Канаді) повело ся найти жыючу членкиню родины (Конні Аш) і запросити єй на церемонію в Празі. Олену Мандич, єдну з найбарже знаных чехословацкых різбярок, яка, так ся склало, была карпаторусиньского походжыня (Ash 1992; Ash 1994).
Бібліоґрафія
Баженова, Ніна П. 1962. Нарис історіі революційно-визвольного руху трудящих За-
карпаття в 1917-1923 рр. Ужгород: Ужгородський державний університет.
Ванат, Іван. 1990. Нариси новітньої історії українців східної Словаччини, т. 1: 1918-
1938, 2-ге вид. Братіслава-Пряшів: Словацьке педагогічне видавництво; Відділ
української літератури.
Віднянський, Степан В. 2005. «Жаткович Григорій». В: Енциклопедія історії України,
т. 3. Ред. Валерій А. Смолій, 140. Київ: Наукова думка.
«До всѣхъ угро-русиновъ жиющихъ въ Соед. Державахъ Америкѣ». 1918, 8 VIII.
Американскій русскій вѣстникъ.
Дутко, Віктор. 2009. «Жаткович Григорій (Gregory [Zatkovich] Zhatkovych)».
В: Енциклопедія українької діяспори, т. 1: Сполучені штати Америки, кн. 1. Ред.
Василь Маркусь, 286. Нью-Йорк–Чікаґо: Наукове товариство ім. Т. Шевченка
в Америці.
Габор, Василь. 2003. Українські часописи Ужгорода (1867-1944 рр.). Львів: Львівська
наукова бібліотека ім. В. Стефаника.
Гранчак, Іван, ред. 1955. Нариси істориії Закарпаття, т. 2: 1918-1945. Ужгород: Ви-
давництво «Закарпаття».
Клипотюк, Микола. 1952. Підступи американських імперіалістів на Закарпатті.
Ужгород: Кн.-журн. Видавництво.
Мазурок, Олег. 2005. «Григорій Жаткович». В: Календар краєзнавчих пам’ятних дат
на 2006 рік, 349-351. Ужгород: Видавництво В. Падяка.
Мазурок, Олег. 2010. Найбільш учений і найбільш компетентний в етнографічних
справах священик-русин у цілій Угорщині. Ужгород: Видавництво «Карпатська
Вежа».
Мельникова, Ирина Н. 1951а. «Как была включена Закарпатская Украина в состав
Чехословакии в 1919 г.». Ученые записки Института славяноведения Академии
Наук СССР, т. 3: 104-135.
Мельникова, Ирина Н. 1951б. «Установление диктатуры чешской империалисти-
ческой буржуазии в Закарпатской Украине в 1919-1920 гг.». Ученые записки Ин-
ститута славяноведения Академии Наук СССР, т. 4: 84-114.
Неточаєв, Василь І., Лелекач, Михайло М. 1954. «З історії боротьби за владу Рад
і проти інтервенціі США і Антанти на Закарпатті 1918-1919 роках». Наукові за-
писки Ужгородського державного університету, т. 9: 261-322.
Ортоскоп [Михайло Творидло]. 1924. Державні змагання Прикарпатської України.
Відень: Видавництво «Нова Громада».
Поп, Дмитрий. 2006. Подкарпатская Русь: деятели культуры, науки, істории.
Ужгород: выдане власным накладом.
Поп, Иван. 2006. Энциклопедия Подкарпатской Руси. Ужгород: Карпато-русский
этнологический исследовательский центр США.
«Протоколы общаго собранія подкарпатскихъ русскихъ радъ и первыхъ 5-ти
засѣданія Центральной Русской Народной Рады». 1919, 17 VII. Американскій
русскій вѣстникъ.
«Прокламація Президента Русиній къ Центральной Руськой Радѣ и черезъ ню
всѣмъ Угро-Русинамъ». 1919, 4 IX. Американскій русскій вѣстникъ, 2 [прокла-
мация была видана в Празі 12 VIII 1919].
Пушкаш, Андрей. 2006. Цивилизация или варварство: Закарпатье 1918-1945. Мо-
сква: Издательство «Европа».
Шевченко, Кирил В. 2011. Славянская Атлантида: Карпатская Русь и русины
в XIX-первой половине ХХ вв. Москва: Regnum.
Шляхом Жовтня: збірник документів, т. 1. 1957. Ужгород: Закарпатське обласне ви-
давництво.
«An Open Letter from the First Governor of Carpathian Russia, dated Pittsburgh, 18 Sep-
tember 1941». 1941. The Carpathian 1, ч. 1: 1.
«A Joint Declaration, 2 March 1942». 1943. The Carpathian, ч. 7-8-9: 10.
Ash, Connie. 1992. Journal: Paris, Prague, Uzhhorod, October 23-November 10. Unpub-
lished manuscript held in the Paul Robert Magocsi Carpato-Ruthenica Collection, Ro-
barts Library, University of Toronto.
Ash, Connie Zatkovich. 1994. «Gregory I. Zatkovich. Remembered». Carpato-Rusyn
American 17, ч. 1: 7-8.
Ballreich, Hans. 1938. Karpathenrussland. Heidelberg: Carl Winter’s Universitätsbuch-handlung.
«Ban Red News Bureau/ U.S. Urged to Shut Down Commie News Agency». 1951, 22 VII.
The Pittsburgh Press.
Bulletin Index. Pittsburgh’s Weekly Newsmagazine. 1939, 31 X.
«Carpatho-Russia, Clue to Soviet Policy?» 1943. Secret Memorandum by the Foreign Na-
tionalities Branch to the Director of the Office of Strategic Services, № 154, 1943, 11 X.
Copy held in the Paul Robert Magocsi Carpato-Ruthenica Collection, Robarts Library,
University of Toronto.
Danko, Joseph. 1964-1968. «Plebiscite of Carpatho-Ruthenians in the United States Rec-ommending Union of Carpatho-Ruthenia with the Czechoslovak Republic». Annals
of the Ukrainian Academy of Arts and Sciences in the United States 11, ч. 1-2: 184-207.
«Ex-Rusinian Ruler to Give Talk Here on His Government». 1921, 23 X. The Pittsburgh
Press.
«Former Governor of Rusinia Tells of Europe’s Condition». 1921, 18 XI. Pittsburgh Post-Gazette.
Павло Роберт Маґочій: Чловек, што остал президентом європской… 237
Greg, Ted Zatkovich. 1978. Dad. The Story of Gregory I. Zatkovich as told by his oldest son Greg, at a reunion of the family on the Oregon coast in August 1978. Unpublished manuscript held in the Paul Robert Magocsi Carpato-Ruthenica Collection, Robarts Library, University of Toronto.
«Gregory I. Zatkovich, Former City Solicitor». 1967, 28 III. Pittsburgh Post-Gazette.
«Gregory Zatkovich, Once Led Ruthenia». 1967, 29 III. The New York Times.
Hanak, Walter K. 1962. The Subcarpathian-Ruthenian Question. 1918-1945. Munhall, PA:
Basil Bishop Takach Carpatho-Russian Historical Society.
Hatalák, Petr. 1935. Jak vznikla myšlenka připojiti Podkarpatskou Rus k Československu.
Uzhhorod: Podkarpatské hlasy.
«Historical Document on Sub-Carpathian Ruthenia Presented to Library of Congress».
1962. В: Kalendar’ Greko Kaftoličeskaho Sojedinenija v S.Š.A. na rok 1962. Munhall,
PA: Greek Catholic Union.
«Historical Pictures Depicting the Birth and Re-Birth of Carpathian Russia». 1943. The Carpathian, ч. 7-8-9: 13.
Hořec, Jaromír, ред. 1997. Dokumenty o Podkarpatské Rusi. Praha: Společnost přátel Podkarpatské Rusi.
Hungarian Frontier Readjustment League. 1927. «How Ruthenia was Severed». В: Pub-
lications, т. 4: Minority Grievances in Russinsko, 5-11. Budapest: Victor Hornyánszky.
Illés, Béla. 1963. Carpathian Rhapsody, 2 т. Budapest: Corvina Press.
«„Jerry” Zatkovich, Pittsburgh Attorney, Once Ruled „Little Russia”, Europe’s „Postage
Stamp Kingdom”». 1933, 29 X. The Pittsburgh Press.
Kemény, Gábor. 1939. Verhovina feltámad: a ruszin sors könyve. Budapest: Mefhosz
Könyvkiadó.
Kolář, Frantisek і ін. 1998. Politická elita meziválečného Československa, 1918-1938: kdo byl kdo. Praha: Pražska edice.
Krempa, Ivan. 1978. «Připojení Zakarpatské Ukrajiny k Československu». Československý
časopis historicky, ч. 5: 713-739.
Ladižinsky, Ivan. 1941. Karpatorossy v Amerike, Ostavte Hlubokij Son! Gary, Ind.: Amerikanskoje Karpatorusskoje Jedinstvo.
Magocsi, Paul Robert. 1975. «The Ruthenian Decision to Unite with Czechoslovakia».
Slavic Review, ч. 1: 360-381.
Magocsi, Paul Robert. 1976. «The Political Activity of Rusyn-American Immigrants in
1918». East European Quarterly, ч. 3: 347-365.
Magocsi, Paul Robert. 1978. The Shaping of a National Identity. Subcarpathian Rus’, 1848-1948. Cambridge, MA: Harvard University Press.
Magocsi, Paul Robert. 1993. The Rusyns of Slovakia. An Historical Survey. New York: Columbia University Press/ East European Monographs.
Magocsi, Paul Robert. 2005a. «Zhatkovych/ Žatkovič/ Zsatkovich, Gregory I.». В: Ency-
clopedia of Rusyn History and Culture, 2-гє выд. Ред. Paul Robert Magocsi, Ivan Pop,
548-549. Toronto: University of Toronto Press.
Magocsi, Paul Robert. 2005б. «Zhatkovych, Pavel/ Zatkovych, Paul J». В: Encyclopedia of Rusyn History and Culture, 2-гє выд. Ред. Paul Robert Magocsi, Ivan Pop, 549-550.
Toronto: University of Toronto Press.
Magocsi, Paul Robert. 2015. With Their Backs to the Mountains. A History of Carpathian Rus’ and Carpatho-Rusyns. Budapest–New York: Central European University Press.
Magocsi, Paul Robert. 2018. The People from Nowhere. An Illustrated History of Carpatho-Rusyns, 2-ге вид. New York: Carpatho-Rusyn Research Center.
Mamatey, Victor S. 1967. «The Slovaks and Carpatho-Ruthenians». В: The Immigrants’
Influence on Wilson’s Peace Policies. Ред. Joseph P. O’Grady, 224-249. Lexington, Ky.: University of Kentucky Press.
«Mass Slated for Former City Solicitor». 1967, 27 III. The Pittsburgh Press.
May, Arthur. 1967. «The Mid-European Union». В: The Immigrants Influence on Wil-
son’s Peace Policies. Ред. Joseph P. O’Grady, 250-271. Lexington, Ky.: University of Kentucky Press.
Memorandum in Behalf of Podkarpatskaja Rus (Sub-Carpatho Rus’) to the State Depart-
ment of the U.S.A. and U.S. Representatives to the World Security Conference. 1945.
Munhall, Pa.
Mother. Collection of Letters [by Leona Zatkovich] written to her sister Coletta from
Prague and Uzhhorod, Rusinia, Czechoslovakia, 1919-1921. Unpublished copy held in
the Paul Robert Magocsi Carpato-Ruthenica Collection, Robarts Library, University
of Toronto.
«New Mayor Fires M’Nair Advisor». 1936, 7 X. The Pittsburgh Press.
«New Patronage „Czar” of City Once Governed His Native Land». 1936, 16 VI. The Pitts-
burgh Press.
«Oakland „Czar” Dubs Knights». 1960, 4 XII. The Pittsburgh Press.
Okrytie-Exposé Dr. G.I. Žatkoviča, byvšoho gubernatora Podkarpatskoj Rusi o Podkarpatskoj Rusi. 1921. Druhoje izdanije. Homestead, PA: Rusin Information Bureau.
Pejša, Robert. 2016. Podkarpatská Rus v Československu 1919-1922. Praha: Univerzita Karlova/ Karolinum.
Pop, Ivan. 2008. Podkarpatská Rus: osobnosti její historie, vědy a kultury. Praha: Nakladatelství Libri.
Protest to Honorable James F. Byrnes–United States State Department, Peace Conference–Paris, France (Europe) Re: Annexation of Podkarpatska Rus’ (Ruthenia) to the Soviet Union. 1946. Munhall, Pa: American Carpatho-Russian Congress.
Protokol-Zapisnica iz zasidanija Narodnoho Kongressa Amerikanskich Rusinov […]
v Homestead, Pa., dňa 15-16-ho Sept. 1919-ho roka. 1919. Homestead, Pa.: Amerikan-
sky russky viestnik.
Raušer, Alois. 1936. «Připojení Podkarpatské Rusi k Československé republice». В: Podkarpatská Rus: sborník. Ред. Jaroslav Zatloukal, 60-72. Bratislava: Klub přátel Podkarpatské Rusi.
Recollections of Michaylo Molnar from the opening day of the memorial board [sic] for
Yuriy Zhatkovych in Holubinne village. 1996. Unpublished report, dated 10 X 1996,
held in the Paul Robert Magocsi Carpato-Ruthenica Library, University of Toronto.
Roberts, Kenneth L. 1920, 29 V. «Handing It Back». The Saturday Evening Post, ч. 48: 8-9, 112-122.
Rychlík, Jan. 2014. «Připojení Podkarpatské Rusi k Československu v letech 1919-1920».
В: Život plny neklidu: sborník k devadesátinám historika Jaroslava Opata, 161-183.
Praha: Masarykův ústav a Archív AV ČR.
Scrimali, Antoine. 1938. La Ruthénie subcarpathique et l’état tchécoslovaque. Paris: La Technique du livre.
Shandor, Vincent. 1997. Carpatho-Ukraine in the Twentieth Century. A Political and Legal History. Cambridge, MA: Harvard University Press.
Sheridan, Leo W. 1938, 21 IX. «Both Sides of Pennsylvania Politics». Harrisburg Telegraph. «Sister of Akron [Ohio] Priest is Wife of President of New Republic That’s Created in Europe». Unidentified newspaper source.
Stercho, Peter G. 1971. Diplomacy of Double Morality. Europe’s Crossroads in Carpatho-Ukraine, 1919-1939. New York: Carpathian Research Center.
Struk, Danylo Husar, ред. 1993. Encyclopedia of Ukraine, т. 5. Toronto: University of Toronto Press.
Švorc, Peter. 1997. «Začlenenie Podkarpatskej Rusi do ČSR, 1918-1920». Česko-Slovenksa historická ročenka, 39-60.
Švorc, Peter. 2000. «Zápas o Podkarpatskú Rus v 20. rokach 20. storočia na pôde Spoločnosti Národov». В: Europa mezi Německem a Ruskem: sborník prací sedmdesátinám Jaroslava Valenty, 267-284. Praha: Historický ústav AV ČR.
Švorc, Peter. 2003. Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v medzivojnovom období, 1919-1939. Prešov: Universum.
The Carpathian. 1941-1943.
Tišliar, Pavol. 2014. «Introduction to the Problem of Population Censuses of Slovakia in 1919 and 1921». В: Studies in the Population of Slovakia, т. 2, 7-42. Kraków: Towarzystwo Słowaków w Polsce Zarząd Główny.
Traité entre les Principales Puissances Alliées et Associées et la Tchécoslovaquie. 1919. Paris.
«Uhro Russkis Leader [Paul J. Zsatkovich] Dies in Brooklyn». 1916, 18 X. Pittsburgh Daily
Post.«Ústavní listina Československé republiky». 1920. В: Sbírka zákonů a nařížení státu československého, 6 III 1920, ч. 26. Praha.
Warzeski, Walter C. 1971. Byzantine Rite Rusins in Carpatho-Ruthenia and America. Pittsburgh, Pa.: Byzantine Seminary Press.
Wright, Milton. 1936. The Art of Conversation. New York–London.
Zatkovich, Connie. 1943. A Prophecy Fulfilled. Unpublished essay held in the Paul Robert
Magocsi Carpato-Ruthenica Library, University of Toronto.
Zatkovich, Gregory. 1918-1919. Letters to his wife. Unpublished copies held in the Paul
Robert Magocsi Carpato-Ruthenica Collection, Robarts Library, University of Toronto.
Zatkovich, Gregory. 1923. The Rusin Question in a Nut Shell. [Pittsburgh].
Zawadowski, Zygmunt. 1931. Ruś Podkarpacka i jej stanowisko prawno-polityczne. War-
szawa: Zakłady Graficzne Straszewiczów.
Aktuality
Zobraziť všetky30.04.2025
Dve percentá, jeden spoločný cieľ
Podporte nás 2 % z vašich daní a buďte súčasťou nášho úsilia o zachovanie a šírenie neznámej histórie Rusínov.
Vaša podpora je pre nás cenná – ďakujeme za dôveru!
Notársky centrálny register určených právnických osôb
Informácie o určenej…
10.04.2025
Liberty Bell - Zvon Slobody. Československo a Rusíni
Demokratická stredoeurópska únia - Zvon slobody
Tom Campbell
Telegram: 6. máj 1940
Adresát: Pán Hitler, Berlín
„Jediná presná replika Zvonu slobody z Independence Hall vo Filadelfii bola darovaná Československu Američanmi pri …
09.04.2025
1700 rokov od koncilu v Nicei
Medzinárodná teologická komisia vydala nový dokument o Nicejskom koncile
Rok 2025 je podľa teológov jedinečnou príležitosťou zdôrazniť, „že to, čo máme spoločné, je kvantitatívne a kvalitatívne oveľa silnejšie než to, čo nás rozdeľuje“.
Já…
09.04.2025
Záhada o dátume Paschy
Dr. Richard Otte
Emeritný profesor filozofie na Kalifornskej univerzite v Santa Cruz
V ranej cirkvi neexistoval jednotný alebo štandardný deň, kedy sa oslavovalo zmŕtvychvstanie, a Prvý ekumenický koncil v Nicei rozhodol, že všetci kresťania…
08.04.2025
Pedagogická asistentka z Jarovníc: Nemám rada, keď ma niekto chváli len preto, že som Rómka
Ako dieťa počúvala, že jarovnícki Rómovia nechodia na vysoké školy. Dnes Natália Kalejová študuje na univerzite a chystá sa do sveta.
Lucia Matejová
Nesúhlasím s tvrdením, že vzdelanie je zadarmo a dostupné pre každého, hovorí Natália Kale…
08.04.2025
Dnes je Medzinárodný deň Rómov
V Česku je Deň Rómov udalosťou, na Slovensku premárnenou šancou
Dátum odkazuje na kongres z roku 1971, na ktorom si Rómovia schválili vlajku, hymnu aj označenie etnika.
Zuzana Kumanová
Už niekoľko desaťročí je 8. apríl možnosťou na prez…
Naše obce
Zobraziť galérieUjko Vasyľ
Ujko Vasyľ:
-Spav jem 12 hodyn i tak jem sja ne vyspav... Ja jem v postely takyj nenasytnyj...!

Československý svět v Karpatech
Československý svet v Karpatoch
Čechoslovackyj svit v Karpatach
Reprezentatívna fotopublikácia
Objednať