Rusíni koncom 19. storočia a na začiatku 20. storočia

Národné obrodenie Rusínov v Uhorsku sa po revolúcii v rokoch 1848-1849 začalo veľmi sľubne rozvíjať, avšak evidentne ustrnulo po zmene politických pomerov a spoločenskej atmosféry v období dualizmu. Peštianska vláda sa po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 usilovala hlavne paralyzovať politickú činnosť A. Dobrjanského a jeho stúpencov,  preto priamo i nepriamo podporovala maďarsky orientovaných rusínskych dejateľov. 

Ich prostredníctvom chcela pred európskou verejnosťou simulovať spravodlivé riešenie národnostnej otázky v Uhorsku, a to  v zmysle nového  zákona č. 44/1868. Časť inteligencie na politickú prácu rezignovala, druhá,  najmä gréckokatolícka  hierarchia, postupne podľahla maďarizácii, ba istá časť posilnila skupinu tzv. maďarónov,  teda aktívnych účastníkov odnárodňovania. Hlavnou príčinou úpadku národného hnutia uhorských Rusínov však neboli tieto politické okolnosti, ale populačný vývoj a sociálno-ekonomické postavenie ľudu.

V druhej polovici 19. storočia sa počet obyvateľov v krajine zvýšil o 46 %, pričom početnosť Maďarov vzrástla o 81,4 % a nemaďarských národov iba o 25,8 %. Počet Slovákov za uvedené obdobie síce stúpol len o 16 %, no u Rusínov došlo k úbytku obyvateľstva o 17 930 ľudí, teda o 4 %. Okrem emigrácie hlavnou príčinou tohoto javu bolo jeho maďarizovanie v zakarpatských župách, ale i slovakizácia rusínskych obcí na Slovensku.

Podľa sčítania ľudu k 31. októbru 1857 v štyroch podkarpatských stoliciach žilo asi 330 000 obyvateľov, z toho bolo 230 000 Rusínov, teda 69,7%. V roku 1900 župy Podkarpatska už obývalo 848 160 ľudí, z toho 405 994 Rusínov, teda 47,8 %. V druhej polovici 19. storočia sa teda počet  obyvateľstva regiónu zvýšil o 157 %, avšak počet Rusínov len o 76,5 %. Najviac Rusínov žilo v Marmarošskej župe (171 000, t.j. 47,7 % jej obyvateľstva) a v Berežskej župe (117 000, tj. 49,4 % obyvateľstva). V Užskej župe bolo 70 000 Rusínov, teda 43,3 % a v Ugočskej župe  48 tisíc, teda 52 % obyvateľstva župy. 

Rusíni na Slovensku v roku 1900 žili hlavne v troch župách, tvorili však len menšinu obyvateľstva. V Zemplínskej župe bývalo vtedy 35 tisíc Rusínov, teda 10,6 % obyvateľstva  župy, v Šarišskej župe 34 000 Rusínov, teda  19,4 % a v Spišskej župe 14 000 Rusínov, teda 8,3 % z celkového počtu obyvateľov župy. Porovnanie štatistických údajov ukázalo, že  na Slovensku v  rokoch 1850-1900 sa pomaďarčilo 37 a slovakizovalo 176 rusínskych obcí. Za to isté obdobie sa rusínskymi stali iba dve maďarské, jedna rumunská a  tiež  jedna slovenská obec. 

Rovnako aj Samuel Czambel približne v tej istej dobe konštatoval, že k poslovenčovaniu Rusínov na Slovensku dochádzalo už niekoľko storočí, ale najrýchlejšie v druhej polovici 19. storočia. Stoličné úrady Šariša i Spiša vraj len neradi registrovali „ruskú" národnosť a často Rusínov evidovali ako Slovákov. V niektorých prípadoch dokonca proti tejto praxi protestovala gréckokatolícka cirkev. Na druhej strane, neraz takúto požiadavku vyjadrilo samotné rusínske obyvateľstvo. S. Czambel uviedol celkom 72 pôvodne rusínskych obcí s 22 tisíc obyvateľmi, ktoré už v roku 1900 boli oficiálne vykazované ako slovenské. 

Na sídelnom území Rusínov, teda na severovýchode krajiny bolo v porovnaní s celouhorským priemerom podstatne menej ornej pôdy a viac lesov, napriek tomu poľnohospodárstvo predstavovalo základ ekonomiky regiónu. Na severe východného Slovenska takmer 70 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva pracovalo v poľnohospodárstve, v Podkarpatsku bol tento podiel ešte vyšší. Na severovýchodnom Slovensku pritom   moderný priemysel ešte fakticky nejestvoval. 

V podkarpatských župách v tom čase už vznikali, hlavne na báze bývalých manufaktúr, aj niektoré väčšie  závody a podniky vo viacerých priemyselných odvetviach. Pravda, okrem soľných baní v Solotvine, išlo  vlastne  len o píly, kameňolomy, mlyny, liehovary, malé závody a dielne, ktoré zriedka zamestnávali viac než 20 ľudí. Relatívna preľudnenosť vidieka, dostatok dreva a ďalších stavebných materiálov a postupné budovanie železničnej siete však rozvoju priemyselnej výroby zjavne napomáhali. Rovnako narastal počet dielní miestneho priemyslu a domácich remesiel. V druhej polovici 19. storočia počet priemyselných subjektov v regióne vzrástol  zo 4 500 na 8 300, teda o 84 %. 

Ekonomický vývoj determinoval aj sociálne pomery v tomto regióne. Bohatšia vrstva sa medzi Rusínmi vytvárala len v menšej miere. Roľnícke hospodárstva často prechádzali do rúk úžerníkov, väčšinou inonárodného pôvodu. V priemysle, doprave a obchode pracoval iba malý podiel rusínskeho obyvateľstva, pričom najčastejšie išlo o učňov, tovaryšov a drobných remeselníkov. Veľká časť inteligencie sa odnárodnila. Spomedzi gréckokatolíckych kňazov a učiteľov sa k Rusínom hlásila len asi tretina.

Z týchto dôvodov vysťahovalectvo Rusínov z Uhorska, a to aj zo severovýchodného Slovenska malo v tomto období masový charakter. Napr. len v osemdesiatych rokoch XIX. storočia sa iba zo Šariša vysťahovalo asi 2O tisíc a zo Zemplína skoro 25 tisíc ľudí, z veľkej časti práve Rusínov, ktorí žili na severe týchto žúp. Hoci do roku 1900 nám chýbajú presnejšie údaje, odhaduje sa, že v poslednej tretine 19. storočia sa len z podkarpatských žúp vysťahovala asi 90 000 ľudí. 

Relatívna preľudnenosť, bieda, zadĺženosť a emigrácia rusínskych roľníkov viedla k realizácii tzv. verchovinskej akcie (Hegyvidéki akció). Išlo o uskutočnenie mimoriadnej hospodárskej, finančnej a organizačnej pomoci  rusínskym roľníkom na Verchovine zo strany uhorskej vlády na prelome 19. a 20. storočia. Bezprostredným podnetom bolo memorandum mukačevského biskupa Júliusa Fircaka z marca 1896, v ktorom opísal katastrofálnu situácia rusínskych roľníkov v Berežskej, Marmarošskej, Užskej a Zemplínskej župe.

Vláda baróna Dezidera Bánffyho v tomto zmysle uzavrela dohodu, v ktorej za podporu vládnej strany prisľúbila kandidovať do dolnej komory uhorského snemu niekoľkých predstaviteľov gréckokatolíckeho kléru a poskytnúť hospodársku pomoc rusínskym obciam. V januári  1897 poverila významného ekonóma Edgara Egana organizovaním ekonomickej časti akcie. Jej cieľom bolo vytvorenie pracovných miest, zastavenie emigrácie Rusínov, ale aj vznik vrstvy rusínskych drobných vlastníkov, ktorí by boli oporou vládnej politiky v regióne.

E. Egan z poverenia vlády stál na čele Expozitúry horských okresov v Mukačeve. V januári roku 1898 predložil ministrovi poľnohospodárstva Memorandum o koordinácii rozvoja duchovného života a zvyšovania materiálnej úrovne ľudu rusínskeho jazyka severovýchodných Karpát a predhorí. Konkrétna pomoc bola zameraná predovšetkým na intenzifikáciu  pôdohospodárstva v rovinatom teréne, na podporu vinohradníctva, na modernizáciu chovu dobytka v horských oblastiach a na vytvorenie štátom podporovaného úverového systému. 

Začiatok XX. storočia zastihol národno-uvedomovacie  hnutie Rusínov pod Karpatami aj i na východnom Slovensku v štádiu  hlbokej  krízy. Na druhej strane, hospodárska konjunktúra priniesla modernizáciu nielen ekonomickej bázy života vtedajšej spoločnosti, ale aj spoločenského a politického vedomia elity v tomto regióne. Táto okolnosť bola významná,  pretože na pozadí udalostí nasledujúceho obdobia sa opäť otvorili možnosti  nastoliť a riešiť aj tie otázky, ktoré sa v rokoch národného obrodenia vôbec nepodarilo uzavrieť.

Veľkou prekážkou rýchlejšieho rozvoja podkarpatskej spoločnosti bola agrárna politika uhorskej vlády. Oddeľovanie pánskych a roľníckych pastvín, lúk a pasienkov (segregácia) a spájanie ornej pôdy do určitých celkov (komasácia) často pripravili rusínskych roľníkov o najkvalitnejšie pozemky. Výkup tzv. nadbytočnej pôdy znamenal aj  ich značné finančné zaťaženie. Zbytkami feudalizmu bolo aj tzv. občinové hospodárenie bez kontroly drobných roľníkov, naturálna mzda, systém odpracovania  platieb, ako aj vydeľovanie obecných pastvín na ich úkor. Situáciu komplikovalo i katastrálne pôdne usporiadanie spojené s vymeriavaním pozemkov, upresňovaním máp a vyznačovaním medzí.

Pravda, prieniku kapitalistických vzťahov do poľnohospodárstva sa  ani v Podkarpatsku nedalo zabrániť. Prejavoval sa predajom a kupovaním pôdy, rozšírením árendového systému a vznikom vzorových hospodárstiev, ale vyššej intenzite produkcie bránila nízka technická vybavenosť väčšiny roľníckych usadlostí. Napriek tomu aj u mnohých rusínskych  roľníkov hektárové výnosy obilnín i technických plodín, ako aj  produktivita v živočíšnej výrobe, rástli.

Od začiatku 20. storočia v Podkarpatsku bol v popredí hlavne ťažobný priemysel spojený s ťažbou soli a železnej rudy, najmä v Marmarošskej župe, no lignit, grafit a kaolín sa ťažili aj v iných oblastiach. Bohatšie náleziská ropy sa nepodarilo nájsť. Modernejšie hutnícke a kovospracujúce závody pracovali v obciach Verchni Remety, Fridešovo, Dovhe a Kobylecka Poľana, niektoré ďalšie, zvlášť v Užskej župe (napr. Tur´je Remety, Antalovce), zanikli ako nerentabilné.  

Rýchlejší rozvoj charakterizoval drevársky, ale aj naň nadväzujúci chemický priemysel, ktorý produkoval na základe domácej ťažby dreva.  Najväčšími podnikmi v tejto sfére boli nábytkárska firma Mundus v Užhorode, akciová spoločnosť Soľva vo Svaľave, závod na výrobu kyseliny sírovej Klotilda vo Velikom Byčkove, ako aj chemické závody vo Velikom Bereznom, v Perečíne a v obci Tur´ja Bystra. K tejto skupine podnikov možno zaradiť aj 16 tehelní, z ktorých tri najznámejšie  boli v Mukačeve, cementáreň v Berehove, ako aj niekoľko sklární. Z nich  významnejšie sa nachádzali v obciach Poľanska Huta, Nižňa Hrabivnica a Trebušany

Istú tradíciu na území Rusínov  mal potravinársky priemysel, ktorý tiež spracovával domáce produkty. Boli to najmä mlyny a liehovary. Už v roku 1875 v Podkarpatsku fungovalo 953 mlynov, z ktorých bolo 13 na parný pohon. Na začiatku 20. storočia najmodernejší bol mlyn v Užhorode, ktorý zamestnával 64 ľudí a ročne spracoval 115 tisíc metrických centov obilia. Súčasne  pracovalo asi 30 liehovarov, ak nerátame ďalšie desiatky výrobní miestneho významu. K potravinárstvu možno počítať aj tabakovú továreň v Mukačeve produkujúcu ročne 12 miliónov kusov cigariet, ktorá zamestnávala takmer 700 ľudí.

Rozvoj priemyslu sa premietol do zvýšenia počtu obyvateľstva miest, tie však nezískali charakter priemyselných centier. Obývali ich drobní remeselníci, obchodníci, úradníci, ale aj sluhovia, nádenníci i vlastníci spojení predovšetkým s poľnohospodárstvom. Mestá boli skôr administratívne centrá a trhové strediská. Značne sa rozvinul bankový systém a hospodárska konjunktúra poznačila i všetky ďalšie sféry života. Celkové zaostávanie regiónu voči ostatným oblastiam Uhorska však pretrvávalo.

Ekonomický vývoj determinoval aj sociálnu štruktúru rusínskeho obyvateľstva. K priemyselnému proletariátu patrilo len asi 15 tisíc ľudí, podstatne početnejšia bola vrstva poľnohospodárskych robotníkov, ku ktorej patrilo takmer 80 000 ľudí, z toho skoro polovica Rusínov Boli to námedzní pracujúci u statkárov a bohatých roľníkov, ktorí tvrdo  pracovali za nízku naturálnu či peňažnú odmenu, za ubytovanie a stravu, niekedy i za kúsok poľa. Spravidla boli paholkami, kočišmi  alebo domácimi sluhami. 

Početnú skupinu tvorili námedzní robotníci, tzv. nádenníci, ktorí pracovali pri ťažbe dreva, budovaní ciest alebo ako pomocní robotníci v závodoch. Rozšírená bola každoročná migrácia nádenníkov na sezónne práce  na Dolniaky, kde pracovali ako deputátnici. Zložité bolo i sociálne .postavenie rusínskych roľníkov všetkých kategórií, ktorých zaťažovali štátne, miestne i cirkevné dane. Prirodzene, ľudové masy sa dožadovali zlepšenia životných podmienok, často pod vedením sociálnodemokratickej strany.

Začiatok 20. storočia, napriek hospodárskej konjunktúre, nepriniesol výraznejšie zlepšenie veľmi ťažkých hospodárskych a sociálnych podmienok, v ktorých žili Rusíni na severovýchodnom Slovensku. Takmer celú rusínsku populáciu fakticky živila technicky zaostávajúca a veľmi málo efektívna poľnohospodárska malovýroba, ktorá sa vyznačovala značne obmedzeným sortimentom a veľmi nízkou produktivitou. V priemysle a v remeselnej výrobe našlo uplatnenie len asi 3 % obyvateľstva.

V Šarišskej župe najväčším závodom bol mlyn vo Veľkom Šariši, ktorý v roku 1910 zamestnával 178 ľudí. Druhým podnikom podľa počtu zamestnancov bol závod na ťažbu soli v Solivare (94 robotníkov). Nasledovali píly vo Svidníku a Vyšnom Orlíku, ktoré však v roku 1910 zanikli. V Zemplínskej župe väčší význam mali len píly v Stakčíne, v Osadnom, v Stropkove a v Ruskom Hrabovci, kde sa vyrábal aj nábytok. Po dva menšie podniky boli v Michalovciach a v Humennom. V týchto župách v závodoch nad 20 zamestnancov pracovalo len 115 Rusínov, teda 2,7 % z celkového počtu priemyselných robotníkov v tejto oblasti. 

Vysťahovalectvo, hlavne do zámoria, bolo v tom čase už  masovým javom. Počet emigrantov zo Šarišskej, Zemplínskej a Spišskej župy dosahoval takmer dvojnásobok celoslovenského priemeru. V rokoch 1899 - 1913 sa z týchto žúp vysťahovalo 17 200 Rusínov, čo predstavovalo 10 % z celkového počtu všetkých emigrantov z Uhorska. Zo štyroch podkarpatských žúp sa od roku 1900 do prvej svetovej vojny vysťahovalo asi 120 000 ľudí. 

Pravda, mnohí emigranti sa po istom čase vracali, takže absolútny úbytok obyvateľstvo bol omnoho nižší, napriek tomu nič nemení na fakte, že v rokoch 1899-1914 sa do zámoria ročne vysťahovalo priemerne 3 500 Rusínov. Existovali rusínske obce, z ktorých emigrovala až štvrtina obyvateľstva. 

Zložité hospodárske a sociálne postavenie rusínskeho ľudu, ako aj  absentovanie majetnejších a politicky vplyvnejších vrstiev do istej miery zastierali a marginalizovali etnické rozdiely obyvateľstva Podkarpatska aj severovýchodného Slovenska. Zvýrazňovali skôr atribút konfesionálnej príslušnosti a v tomto zmysle sťažovali aj národnú identifikáciu Rusínov. 

Pevné a jednotné národné uvedomenie sa u Rusínov v Uhorsku nevytvorilo aj preto, lebo národní buditelia v obave o národnú existenciu sa nastupujúcej maďarizácii bránili najmä rusofilstvom. To do istej miery vyriešilo otázku spisovného jazyka, dvíhalo aj kultúrne a politické sebavedomie tejto menšiny, nemohlo však byť definitívnym riešením. Veľkoruská orientácia ho iba oddialila, ba do istej miery i skomplikovala hľadanie národnej identity rusínskeho etnika.

Inou alternatívu bola identifikácia rusínskeho obyvateľstva s ukrajinským národom. Jej uskutočneniu však bránili viaceré historické dôvody. Ukrajina bola pod Karpatami i na Slovensku vždy vnímaná ako súčasť Ruska. Priame politické, ba ani kultúrne kontakty s ľavobrežnou Ukrajinou v období národotvorných procesov v podstate nejestvovali. Styky s Haličou a Bukovinou, ktoré patrili do Predlitavska, síce boli živé, tunajším Rusínom však prekážalo protiruské a protipoľské zameranie tamojšieho ukrajinofilského hnutia. Ich vzájomné disonancie obratne využívali viedenský dvor i uhorská vláda. Proukrajinský smer sa preto v Uhorsku objavil až začiatkom 2O. storočia, i to iba v Podkarpatsku.

Vedúce postavenie si však zachoval rusofilský smer, hoci vláda pristúpila aj k represiám. Vplyv na rusínsku inteligenciu si udržiaval aj prostredníctvom tlače. Veľkú popularitu v tomto prostredí mal hlavne satirický časopis  "Сова", ktorý vychádzal od roku 1871 pod vedením Viktora Kimaka, pričom jeho  vydavateľom bol Emanuel Hrabar. Po zásahoch zo strany vládnych miest napokon obaja emigrovali 

Po zániku časopisu Карпатъ v roku 1886 sa fakticky jediným periodikom Rusínov stal nábožensko-literárny časopis Листокъ  ktorý v rokoch 1885-1903 vydával Jevgenij Fencik. Hoci bol určený v prvom rade gréckokatolíckemu duchovenstvu a náboženské či cirkevné témy v ňom prevládali, zásluhou Anatolija  Kralického, Juraja Žatkoviča, Ivana Siľvaja a Alexandra Mitraka postupne nadobudol skôr vlastivedný charakter. Od januára 1891 vychádzal aj  "Додаток до Листка“ s praktickými radami pre rusínsky ľud.

Hlavnou organizáciou rusínskeho hnutia bolo obnovené Общество св. Василия Великаго,  hoci sa snažilo pôsobiť v lojálnom duchu voči  uhorskej vláde. Jeho tlačovým orgánom v rokoch 1897-1899  bola Hаука , v čase boja proti cyrilike ju však vystriedal maďarský týždenník Görögkatolikus Szemle. Napriek tomu spolok musel čeliť obvineniam s panslavizmu a v roku 1902 bol transformovaný na vydavateľstvo Unio Hаука sa stala  tlačovým orgánom tohoto vydavateľstva.

Od roku 1911 vychádzala tiež jej príloha "Село" v rusínskom jazyku, presnejšie, v miestnom dialekte. Hаука publikovala tiež viaceré vlastivedné state a dávala priestor aj diskusii o otázke jazyka Rusínov v Uhorsku. V jej rámci v roku 1907 významný etnograf a literárny vedec Hiador Stripskij v štúdii Старша руська письменність prvýkrát exaktne formuloval ideu samostatného rusínskeho jazyka, ktorý je odlišný od ruského i ukrajinského jazyka. 

Ekonomické a spoločenské podmienky, v ktorých sa nachádzalo rusínske obyvateľstvo na Slovensku začiatkom nového storočia, celkom zákonite ovplyvňovali aj jeho národný a kultúrny život. Úsilie vládnych kruhov docieliť národný charakter uhorského štátu viedlo k vystupňovaniu maďarizačnej politiky, ktorá sa v prvom rade premietla do oblasti školstva. Zákony č. 26 a 27 z roku 1907, ktoré predložil minister školstva a kultu gróf Albert Apponyi, fakticky znamenali nielen likvidáciu štátnych škôl s nemaďarským vyučovacím jazykom, ale vyučovanie takéhoto jazyka aj na iných školách značne obmedzovali. 

Asimilačná národnostná politika maďarských vládnucich tried, ktorá mala za cieľ zastaviť národno-uvedomovacie procesy a zabrániť hnutiu utláčaných národov a národností, vrcholila v predvečer prvej svetovej vojny. Uhorskej vláde v tomto smere do istej miery uvoľňovala ruky skutočnosť, že Viedeň, ktorá sa tradične stavala do úlohy "ochrancu" všetkých národov monarchie, bola príliš zaujatá vyostrujúcou sa medzinárodnou situáciou. 

Určitým prejavom nesúhlasu Rusínov a Ukrajincov so sociálnym postavením a úrovňou národnostných práv bol prechod na pravoslávie. Keďže išlo o masové akcie, ktoré uhorské vládne miesta interpretovali ako proruské a vlastizradné konanie, prikročili k represívnym opatreniam. Pravda,  inscenované súdne, tzv. marmarošské procesy mali negatívny ohlas a vyvolali nevôľu v celej Európe. Prvé  z nich sa uskutočnili v rokoch 1904 a 1906, najznámejším sa stal proces na prelome rokov 1913-1914 v Marmarošskej Sihoti.

Pred súdom sa ocitlo 96 rusínskych roľníkov obvinených z velezrady, ktorej sa vraj dopustili tým, že prestupom na pravoslávie sa usilovali dostať pod právomoc Ruskej pravoslávnej cirkvi a docieliť aj pripojenie Marmarošskej, Ugočskej a Berežskej stolice k Rusku. Na čele protištátnych úkladov mal stáť archimandrita Alexej Kabaľuk, ktorý mal mať spojenie s členom Štátnej dumy grófom Vladimírom Bobrinským, a to  prostredníctvom bratov Alexeja a Grigorija Gerovských. 

Korunným svedkom obžaloby bol policajný agent – provokatér Arnold Duliškovič, dôkazmi bohoslužobné knihy a biblia vydané v Rusku. Obžalovaných obhajovalo 17 advokátov, ktorí jasne dokázali absentovanie politických zámerov. Napriek tomu, ako aj protestom európskej verejnosti, bolo 33 obvinených odsúdených spolu na 37 rokov väzenia a 6 800 korún  pokuty. Hlavný obžalovaný A. Kabaľuk bol odsúdený na štyri roky väzenia a finančnú pokutu 1000 korún. 

Viac opodstatnené boli obavy uhorskej vlády zo sympatií Rusínov k Rusku v súvislosti s vypuknutím prvej svetovej vojny. Naviac, od polovice septembra 1914 do januára 1915 sa v rámci ofenzívy generála Brusilova viaceré vojenské operácie ruskej armády uskutočnili priamo na území Podkarpatska. Chýbali jej však sily a prostriedky na rozvinutie úspechov a rakúsko-uhorské velenie vždy dokázalo včas reagovať. Pravda, vplyv kontaktu s ruskou armádou na národné uvedomenie Rusínov značne oslabovali hospodárske škody, ktoré priniesli boje a presuny v  regióne .

Prechod na vojnový režim, vrátane stanovenia maximálnych cien a zavedenia prídelového systému, vyvolával nespokojnosť obyvateľstva. Na druhej strane, odbúranie demokratických slobôd a obmedzenie občianskych práv do značnej miery sťažilo akékoľvek politické hnutie, vrátane jeho národno-uvedomovacej a národno-oslobodzovacej formy. Policajné i vojenské orgány pritom zvlášť sledovali činnosť a aktivity príslušníkov  národnostných menšín, ktorým nedôverovali.

Naopak, určité vlastenecké nadšenie, ktorému, najmä v prvej fáze vojny, dočasne podľahla aj značná časť uhorskej verejnosti, ako i volanie po jednote štátu v záujme jeho víťazstva, vytvárali veľmi priaznivé podmienky pre stupňovanie maďarizačných snáh v krajine. To umožnilo aj realizovať pokus o nahradenie cyriliky latinským písmom a juliánskeho kalendára gregoriánskym kalendárom. Týmto zámerom vtedy napomáhalo aj vedenie gréckokatolíckej cirkvi: mukačevský biskup Alexander Papp aj prešovský gréckokatolícky biskup Štefan Novak. 

doc. Ing. PhDr. Stanislav Konečný, PhD. 

foto ilustračné: Mapa Uhorska