Rusíni v revolučných rokoch 1848-1849

V prvej polovici XIX. storočia sa isté prvky kapitalistického systému začali prejavovať aj v Podkarpatsku a na východnom Slovensku, hoci vtedy   vôbec nepriniesli zlepšenie sociálneho postavenia rusínskeho obyvateľstva. Práve naopak. Snaha feudálov využiť istú konjunktúru poľnohospodárskej výroby, ktorá súvisela s napoleonskými vojnami, smerovala totiž  k rozvoju majerského hospodárenia, a tým aj k vyvlastňovaniu poddaných. Rusínski roľníci boli vytláčaní z úrodnejšej pôdy a často hospodárili len na lazoch a klčoviskách. Ako vtedy písal A. Duchnovič, neraz sa živili iba zemiakmi a ovseným chlebom.

Sociálne napätie medzi statkármi a rusínskymi poddanými sa najviac prejavovalo útekmi roľníkov, odmietaním plnenia feudálnych povinností a novou vlnou opriškovského hnutia v Užskej, Ugočskej a  Marmarošskej župe. Boli to najmä oddiely Stepana Tovta, Ivana Kokoša a Ivana Poľaniča, ktoré operovali i v susedných župách: Berežskej, Sabolčskej a Zemplínskej. Vyskytovali sa však aj otvorené vzbury sedliakov, ktoré vlastne vyvrcholili východoslovenským roľníckym povstaním v roku 1831.

Sociálne problémy, epidémiu cholery a tzv. travičskú legendu možno považovať za hlavné príčiny ozbrojeného povstania roľníkov, ktoré v júli 1831 vypuklo na východnom Slovensku. Dobové pramene, a neskôr aj niektorí historici vzburu priamo spájali s rusínskym obyvateľstvom na východe Slovenska, s proruskou agitáciou gréckokatolíckych kňazov a s vierou v osloboditeľskú misiu Ruska. V skutočnosti však duchovenstvo nemalo pre povstanie žiadny motív a isté rusofilské predstavy boli vtedy vlastné nielen Rusínom, ale i slovenským a maďarským poddaným v tomto regióne.

Povstanie sa začalo 24. júla 1831 v južnom Zemplíne a rozšírilo sa odtiaľ do Šarišskej a Spišskej stolice. Zachvátilo preto aj mnoho „ruských“ (gréckokatolíckych) dedín, avšak z celkového počtu 103 povstaleckých obcí na východnom Slovensku sa rusínsky hovorilo iba v dvoch z nich. Šírenie povstania na sever, teda do rusínskych dedín, zastavilo 5. augusta pri Vranove vojsko. Napriek tomu, v oddieloch povstalcov bolo veľmi veľa Rusínov, pretože sociálna situácia bola v slovenských i rusínskych obciach fakticky rovnaká. Mnohí prišili i o pôdu, pretože jednou z trestných sankcií bola aj konfiškácia majetku.

Vo veľmi zložitých sociálnych pomeroch žilo rusínske obyvateľstvo v mestách. Patrilo k skupine sluhov a nádenníkov, a na hospodársky život regiónu nemalo žiadny vplyv. Mnohí Rusíni boli príslušníkmi cirkevnej inteligencie, no početné gréckokatolícke duchovenstvo sledovalo vtedy vlastné ciele. Neangažovalo sa v národnom hnutí a usilovalo sa skôr o prispôsobenie sa spoločenskými  podmienkam.  Prirodzene, premietlo sa to aj do úrovne spoločenského a kultúrneho života Rusínov a minimalizovalo ich politický význam. 

Podobne ako v 18. storočí sa ideami histórie, národnej identity a jazyka Rusínov v Karpatoch zaoberali len vzdelaní jednotlivci, a to bez širšej spoločenskej a politickej podpory. Z tohoto dôvodu národné hnutie na istý čas ustrnulo v svojej zárodočnej fáze a v prvej polovici 19. storočia preto nebolo možné sformulovať kultúrny a politický národný program. Vtedajšia generácia rusínskych vzdelancov ešte nedokázala diferencovať  východných Slovanov, vnímala ich ako celok, a preto prirodzene ignorovala rozdiely medzi nimi. Dlhé obdobie  odmietala uvažovať o Ukrajincoch  (Malorusoch) a o Rusínoch  (Karpatorusoch) ako o etnických celkoch rozdielnych od ruského národa.

Potvrdzuje to aj rukopis, ktorý v roku 1827 pod názvom V obšče o rozličiji slavjanskich narečij, sobstvenno že o malo i karpato ili ugrorusskich napísal k uverejneniu v Rusku Ivan Fogoraši  (1786-1834), známy pod pseudonymom Ivan Berežanin. Vychádzal z myšlienky jednoty karpatských Rusínov s Ukrajincami a Rusmi. Za spisovný jazyk všetkých slovanských národov doporučoval staroslovanský jazyk, teda cirkevnú slovančinu. I. Fogoraši zozbieral tiež veľmi cenný etnografický materiál zo života Rusínov v Uhorsku.

Podstatne známejšie sú práce významného rusínskeho národovca, historika a lingvistu Michala Lučkaja (1789-1843), ktorý v podstate zastával rovnaké stanovisko. Jeho dielo Gramatica slavo-ruthena, ktorá vyšlo v roku 1830 v Budíne, je však gramatikou cirkevno-slovanského jazyka, resp. jeho karpatského variantu. Ten mylne považoval, rovnako ako ďalší rusínski vzdelanci v tejto dobe, za spisovnú formu jazyka karpatských Rusínov. 

V podstate však išlo o mŕtvy jazyk, ktorému prostý ľud už vôbec nerozumel. M. Lučkaj tiež poukázal na to, že rovnaký jazyk sa používa aj v Haliči, v Bukovine a na Malej Rusi, pričom je odlišný od ruštiny. Pravda, stále hovoril o cirkevno-slovanskom jazyku, ktorý sa tam pri bohoslužbách  síce používal, avšak formujúci sa ukrajinský jazyk sa vyvíjal celkom iným smerom. K jazykovedným prácam patrí  jeho Rusínsko-latinsko-maďarsko- nemecký slovník z roku 1840. (Haraksim, 109-110)

Funkciu knihovníka a archivára biskupskej kancelárie v Užhorode M. Lučkaj využil na štúdium dejín Rusínov, resp. mukačevskej eparchie. Výsledkom bol šesťdielny rukopis Historia Carpatho-Ruthenorum, ktorá opisuje historický vývoj Rusínov na pozadí dejín gréckokatolíckej cirkvi v regióne od najstarších čias do začiatku XIX. storočia. V ukrajinskom preklade pomerne známy rukopis prvýkrát vyšiel tlačou na pokračovanie v Naukovom zbyrnyku ukrajins´koji kuľrury u Svydnyku v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch minulého storočia. 

Práca svojím buditeľským zameraním a obsahovou štruktúrou pripomína obdobné dielo J. Baziloviča. Rusínov pokladá za autochtónne obyvateľstvo regiónu, ktoré prijalo kresťanstvo z rúk Cyrila a Metoda. Vyzdvihuje význam Únie, jednotlivých mukačevských biskupov a kňazov vôbec v politickom a kultúrnom vývoji karpatských Rusínov. Na rozdiel od svojho predchodcu poukazuje na príbuzenstvo Rusínov s ruským národom, na ich ruský pôvod

Značným handicapom rusínskeho hnutia, okrem iného, bolo to, že viacerí vzdelanci schopní aktívnej práce medzi ľudom často pôsobili mimo rusínskeho teritória. Aj I. Fogoraši pracoval vo Viedni, tam, ako aj v Itálii, sa do roku 1830 zdržiaval aj M. Lučkaj. Tak, ako v 18. storočí, pokračoval aj exodus predstaviteľov rusínskej inteligencie do Ruska. Tak napr. v roku 1805 odišiel do Petrohradu  rodák z Mukačeva, významný fyzik a agronóm Vasilij Grigorijevič Kukoľnik  (1765-1821).

V roku 1823 cez Kišinev do Moskvy emigroval rusínsky historik a etnograf Jurij Ivanovič Venelin – Huca (1802-1839), ktorý pochádzal z Veľkej Tibavy v Berežskej stolici. Bol nielen zakladateľom bulharistiky v Rusku, ale študoval aj otázky histórie a kultúry podkarpatských Rusínov. Jeho historická práca Njeskoľko slov“ o rossijanach“ vengerskich“, i takže odno slovco istoričeskoje o pravoslavnoj greko-vostočnoj cerkvi v“ Vengriji bolo publikované až v roku 1906. 

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že vzhľadom na ekonomické a sociálne postavenie rusínskeho obyvateľstva, politické pomery v regióne a zloženie i orientáciu rusínskej inteligencie v prvej polovici 19. storočia sa nerozvinulo národné hnutie Rusínov v Uhorsku. Istý pohyb síce nastal v oblasti cirkevného školstva v regióne, avšak stalo sa tak na základe kritiky úrovne vzdelania Rusínov zo strany štátnych orgánov. Preto sa začalo hovoriť o zakladaní farských škôl v rámci eparchie, resp. o ich vyučovacom jazyku.

Významným momentom v živote Rusínov na východnom Slovensku bolo zriadenie prešovského gréckokatolíckeho biskupstva v roku 1816, a to vyčlenením farností z územia Šarišskej, Spišskej, Gemerskej, Abovsko-turnianskej, Boršodskej a z časti Zemplínskej župy. Novú eparchiu, ktorá bola podriadená ostrihomskému arcibiskupovi, kanonizoval pápež Pius VII. bullou Relata semper 22. septembra 1818. V Prešove sa preto začalo sústreďovať uniatské duchovenstvo, hlavne rusínskeho pôvodu, ale  aj svetská inteligencia. 

Mesto sa tak stalo druhým centrom cirkevného, ale aj kultúrneho života Rusínov v Uhorsku. Práve tu sa zásluhou národného buditeľa Alexandra Vasilieviča  Duchnoviča (1803-1865) a s podporou biskupa Jozefa Gaganca začal krátko pred revolúciou aj národno-kultúrny a literárny pohyb. Priamo symbolickým bolo vydanie Duchnovičovho šlabikára Knyžycja čytaľnaja dľa načinajuščych v Budíne roku 1847. Bol totiž fakticky prvou knihou určenou pre potreby širšej rusínskej pospolitosti. Prešov postupne, hoci len na určité obdobie, predstihol Užhorod aj aktivitou v národno-politickej oblasti.

Spoločenské protirečenia v monarchii, ako aj správy o februárovej revolúcii vo Francúzsku, viedli v marci 1848 k revolučnému vystúpeniu ľudu. Už 13. marca vypukla revolúcia vo Viedni. Knieža Metternich ušiel do Anglicka a cisár Ferdinand V. (1835-1848) prisľúbil ústavu. O týždeň bola z predstaviteľov liberálnej šľachty menovaná nová vláda, ktorú viedol gróf František Anton Kolowrat – Liebstein. Udalosti vo Viedni podnietili nepokoje aj v ďalších centrách monarchie: v Pešti, v Prahe, vo Ľvove a inde.

Revolúcia v Uhorsku začala 15. marca 1848 vystúpením radikálnej mládeže vedenej Alexandrom Petöfim a Móricom Jókayim. Pred budovou múzea bol prečítaný dokument „12 bodov“, ktorý predstavoval minimálny program revolúcie. Tieto požiadavky sa stali základom osnovy nových zákonov, ktoré prijal uhorský snem v marci 1848 a ktoré často nazývame „marcová konštitúcia“. Ide o súhrn zákonov, ktoré vyjadrovali záujmy maďarskej strednej šľachty a vznikajúcej buržoázie a fakticky  smerovali k obmedzeniu feudálneho systému a k liberalizácii politického režimu.

Najväčší význam mali zákony protifeudálneho charakteru, ktoré za náhradu rušili poddanstvo, nezdaniteľnosť šľachty a nescudziteľnosť jej majetku, ale aj cirkevný desiatok. Liberálny ráz malo zavedenie slobody tlače, hoci bola obmedzená finančnou kauciou. Novela volebného zákona rozširovala pravo voliť aj na nešľachtické obyvateľstvo krajiny. Stanovenie majetkového a vzdelanostného cenzu však malo za následok, že voliť tak mohlo iba 6 % obyvateľstva.

Osobitné postavenie mali marcové zákony reflektujúce tie ambície,  ktoré súviseli s novým chápaním národného spoločenstva. Nezávislosť Uhorska garantovalo menovanie nezávislej vlády a nostrifikácia uhorského snemu. K tejto skupine zákonov možno tiež priradiť zákony o pripojení Sedmohradska k Uhorsku, o štátnom znaku a národných farbách a dočasnej župnej správe. Cisár Ferdinand V. 11. apríla 1848 v Primaciálnom paláci v Bratislave podpísal marcovú konštitúciu a menoval uhorskú vládu vedenú grófom Ľudovítom Batthyánym.

Už prvé správy o revolúcii v Pešti vyvolali veľké nadšenie aj medzi Rusínmi. V dňoch 18.-19. marca 1848 v Užhorode, Mukačeve, v Berehove, v Sevľuši a v ďalších mestách a obciach Podkarpatska masy ľudu otvorene podporili manifest z 15. marca. Osobitný ohlas mal najmä zákon o zrušení poddanstva a feudálnych povinností z 18. marca, ktorý bol vyhlásený dňa 27. marca 1848 v Užhorode. Na mnohých miestach vznikli nové mocenské orgány – mestské a miestne zastupiteľstvá a národné výbory. 

Revolúciu veľmi pozitívne prijalo i duchovenstvo celej mukačevskej eparchie na čele s biskupom Vasiľom Popovičom. Jeho veľká časť, najmä hierarchia, bola už fakticky odnárodnená a svoju „ruskosť“ vnímala výlučne konfesionálne. S veľkým uspokojením prijali gréckokatolícki kňazi tiež skutočnosť, že hoci marcová konštitúcia cirkevný desiatok zrušila, povinnosti gréckokatolíckych veriacich, koblina a rokovina, zostali zachované. Biskup J. Gaganec a konzistórium prešovskej eparchie síce tiež prejavili lojalitu, avšak k uhorskej revolúcii zaujali omnoho rezervovanejší postoj. 

Na základe výzvy uhorskej vlády vznikali od apríla do júna 1848 aj na Podkarpatsku oddiely národnej gardy, do ktorých vstupovali nielen  roľníci, remeselníci a nádenníci, ale aj drobní obchodníci, študenti, ako aj  príslušníci inteligencie z radov Rusínov, Maďarov, Slovákov i Nemcov. Len z Užskej a Berežskej župy vstúpilo do národnej gardy 3 600 ľudí. Zvlášť početný oddiel vznikol v Mukačeve, do ktorého vstúpilo asi 600 ľudí, zvlášť robotníkov z neďalekej kovospracujúcej manufaktúry vo Fredešove.

Oddiely národnej gardy operovali samostatne, pričom likvidovali habsburské úrady v regióne, resp. stali sa súčasťou regulárnej armády Ľudovíta Kossutha. Najvýznamnejšie vojenské stretnutie na Podkarpatsku v tom čase sa odohralo koncom apríla 1848, keď vojenský oddiel majora Jozefa Martiniho spolu so skupinou gardistov Andrija Andrijkoviča odrazili rakúske vojská postupujúce z Haliče. Menšie vojenské zrážky sa uskutočnili aj na ďalších miestach.

Podstatný zvrat v podpore revolúcie zo strany rusínskych roľníkov nastal v máji a v júni 1848 v súvislosti s riešením agrárnej otázky. Návrh skupiny radikálnych demokratov, aby bolo poddanstvo v Uhorsku zrušené bez náhrady a súčasne obmedzené pozemkové vlastníctvo statkárov, totiž nebol akceptovaný. Zrušenie poddanstva za náhradu  znamenalo dodatočné mimoriadne zdanenie roľníkov, aby štát získal prostriedky na vyplatenie feudálov. Sklamanie však priniesli aj ďalšie výnimky zo zákona, ktoré jeho pôsobnosť výrazne obmedzovali.

Zrušenie poddanstva sa v znení zákona totiž týkalo iba urbariálnych poddaných, preto zmluvní a kuriálni poddaní, nájomní roľníci a želiari boli naďalej nútení plniť feudálne povinnosti. Statkári sa pritom snažili udržať vo svojom vlastníctve čo najviac pôdy. Asi 15 000 poddaných v regióne totiž dostalo iba 5 419 usadlostí o výmere 205 600 holdov, čo znamenalo 17,5 % ornej pôdy a 19 % lúk a pasienkov v Podkarpatsku. Pridelených celých usadlostí bolo veľmi málo, väčšinou roľníci hospodárili na polovici, štvrtine alebo osmine usadlosti. Len po osmine usadlosti dostalo aj 42 000 rodín nádenníkov v tejto oblasti. (NIZ, 239.)

Polovičatý charakter agrárnej reformy a s ňou spojený nedostatok pôdy vyvolával nespokojnosť rusínskych roľníkov, medzi ktorými bol podiel neurbariálnych poddaných vyšší než u iných skupín obyvateľstva Uhorska. Roľníci v Berežskej župe už v máji 1848 odmietali pracovať na pôde bývalých feudálov, hoci tí im núkali dvojnásobné mzdy. Prejavy nespokojnosti  roľníkov v Marmarošskej župe dokonca viedli k zriadeniu vojenských poľných súdov. V Ugočskej župe rusínski roľníci odopierali  platiť robotnú rentu a vyhrážali sa násilným riešením situácie. Sklamanie rusínskych roľníkov na východnom Slovensku prerástlo do protestných akcií v Jakubanoch, v Litmanovej, v Malom Lipníku, v Matysovej, v Hajtovke a inde. 

Konzervatívne sily brzdili realizáciu reforiem prijatých uhorským snemom. Využívali skutočnosť, že národná buržoázia v Podkarpatsku bola veľmi slabá a mala len umiernené požiadavky. Miestodržiteľský úrad preto tam poslal komisára M. Gabriela a vybavil ho značnou právomocou. Ten sa rozhodol pre represie, ktoré na jar a v lete 1849 mali za následok novú vlnu nepokojov, zvlášť na Verchovine. Roľníci vyzbrojení poľnohospodárskym náradím prepadávali a ničili statkárske a cirkevné majetky, ba odvolávali aj starostov a preberali moc do vlastných rúk. 

Podstatne menej aktívni boli Rusíni pri nastoľovaní politických a národných požiadaviek. Vo voľbách do uhorského snemu sa im nepodarilo zvoliť ani jedného kandidáta a nezúčastnili sa ani Slovanského zjazdu. Ten  sa začal v Prahe 2. júna 1848 s cieľom, aby sa  predstavitelia slovanských národov v monarchii dohodli na spoločnom postoji k štátu. Na zjazde jasne prevládali austroslavistické názory, ktoré presadzovali zástupcovia južných Slovanov a českej politiky vedenej Františkom Palackým. 

Na druhej strane, slovenskí predstavitelia (Ľ. Štúr,  J. M. Hurban, M. M. Hodža), žiadali autonómne postavenie Slovákov a Rusínov v rámci Uhorska. Žiadosti Slovákov a Rusínov uhorských predložil J.M. Hurban na zasadnutí česko-slovenskej sekcie 7. júna 1848. Dožadoval sa v prvom rade uznania slovenského a rusínskeho národa a ich postavenia v Uhorsku podľa princípu národnostnej rovnoprávnosti. Zaručovala by ho predovšetkým existencia národných snemov s vymedzenou kompetenciou v jazykovej, školskej, kultúrnej a náboženskej oblasti. 

Súčasne sa predpokladalo vytvorenie stáleho výboru s právom vetovať rozhodnutia centrálnych orgánov a zriadenie národnostného školstva všetkých stupňov. Prejavom tolerancie a prostriedkom vzájomného zbližovania by bolo fungovanie katedier maďarského jazyka na národnostných školách a naopak. Duchu revolúcie zodpovedala tiež požiadavka zaistenia slobody spolčovania a prejavu pri obhajobe národnostných práv. 

Začiatkom roku 1849 sa pod vedením Adolfa Ivanoviča Dobrjanského (1817-1901)  sformovala skupina aktivistov, ktorú tvorili kanonici Viktor Dobrjanskij (1816-1860) i A.V. Duchnovič  a farári z Prešova a Malcova Jozef Šoltés a Alexander Janický. Práve A. I. Dobrjanskij sa stal vodcom národného hnutia uhorských Rusínov a uznávanou autoritou v krajine. Bol principiálnym odporcom neslobody, vášnivým obhajcom práv všetkých národov, priateľ Slovákov, Rusov a všetkých Slovanov. Právo na sebaurčenie považoval za najvyšší zákon, výuku v rodnom jazyku a kontakt s národnou kultúrou za prirodzenú potrebu človeka.

A. I. Dobrjanskij však v tom čase obhajoval ideu zjednotenia Podkarpatska s Haličou do jednej korunnej krajiny v rámci monarchie. Tuto myšlienku podporil v tlači aj Alexander Vasilievič Duchnovič, ktorý argumentoval spoločným pôvodom a rovnakým historickým osudom ľudu po oboch stranách Karpát. S touto ideou cestoval Dobrjanskij v januári 1849 do Viedne a v marci 1849 do Ľvova.

Revolúcia v rokoch 1848-1849 tak predsa len priniesla aj začiatok národno-oslobodzovacieho hnutia Rusínov v Uhorsku, hoci na výraznejší politický zápas ešte neboli pripravení. V popredí záujmu ľudu boli sociálne otázky. Duchovenstvo nebolo síce bytostne zainteresované na páde feudalizmu, avšak spočiatku zaujalo vlastenecký postoj. Polovičatý ráz revolučných premien priniesol sklamanie rusínskym roľníkom. Spupný pomer uhorskej vlády k právam slovanských národov odvrátil od revolúcie aj časť gréckokatolíckeho duchovenstva a svetskej rusínskej inteligencie. Preto i Rusíni sa tak postupne čoraz viac začali orientovať na Viedeň. 

Od jesene 1848 sa pozícia uhorskej vlády Pešti značne komplikovala. Z juhu postupovali vojská bána Josipa Jelačiča a Sedmohradsko sa odtrhlo od Uhorska. Na jar 1849 Viedeň vyslala proti vzbúrenému Uhorsku trestnú expedíciu, ktorej velil poľný maršal knieža Alfréd Windischgrätz. Výbor národnej obrany sa rozhodol opevniť územie Podkarpatska a Slovenska, pretože najväčšie nebezpečenstvo útokov hrozilo z Haliče a Čiech. Jeho výzva k ľudu Podkarpatska vstupovať do armády i národnej gardy, postaviť sa na odpor a brániť hlavne pevnosti Mukačevo, Berehovo, Užhorod a Chust však nemala očakávaný ohlas.

Rusínska inteligencia v Podkarpatsku však zachovala vernosť uhorskej vláde. Zbor plk. J. Kazinczyho tvorili väčšinou Rusíni, ba aj gréckokatolícki kňazi a seminaristi v ňom zastávali dôstojnícke funkcie. Najvýznamnejšou vojenskou akciou bolo obsadenie  Mukačevského hradu 13. novembra 1848 .

O osude uhorskej revolúcie bolo rozhodnuté, keď v júni 1849 vtiahla do Uhorska stotisícová ruská armáda pod velením generála kniežaťa Ivana Fjodoroviča  Paskjeviča. Stalo sa tak na základe žiadosti o pomoc, ktorú poslal cisár František Jozef I. (1848-1916) ruskému cárovi Mikulášovi I. dňa 21. apríla 1849. Hoci ruské oddiely prichádzali ako nepriatelia, mnohé svedectvá z oboch strán plne potvrdzujú, že Rusínmi boli prijaté s veľkými sympatiami. 

Ruskí vojaci hovorili veľmi príbuzným jazykom, a hoci v boji často nepoznali zľutovanie, k civilnému obyvateľstvu sa správali veľmi korektne. Pozitívny postoj Rusínov ovplyvňovalo i tradičné ľudové rusofilstvo, ktoré bolo motivované viac sociálne než etnicky. Významnú úlohu na formovaní vzťahu rusínskeho ľudu k ruským vojakom a dôstojníkom zohral Adolf Ivanovič Dobrjanskij vo funkcii civilného komisára pri ruskej expedičnej armáde, ktorý sprostredkovával jej kontakt s viedenským dvorom. Pobyt ruských oddielov v Uhorsku sa stal jedným z faktorov istého prebudenia národného života Rusínov v krajine.

Aj keď rusínske obyvateľstvo Podkarpatska sa aktívne priamo nezúčastňovalo obranných bojov v roku 1849, práve tento región sa pri potláčaní revolúcie udržal relatívne najdlhšie. O porážke maďarských vojsk pod vedením gen. Artúra Görgeya definitívne rozhodla bitka pri Világoši 13. augusta 1849, hoci posádky v zakarpatských pevnostiach ešte istý čas vzdorovali. Berehovo síce kapitulovalo bez boja 20. augusta, ale Mukačevo s početnou posádkou sa vzdalo až 26. augusta. Posledný oporný bod revolúcie v tejto oblasti, pevnosť Petrovoradina, padol 5. septembra 1849. 

Revolúcia 1848-1849 v Uhorsku napriek svojej porážke mala veľký význam pre ďalší spoločenský vývoj vôbec a pre karpatských Rusínov zvlášť. Neodstránila síce feudálny systém, avšak výrazne ho oslabila. Neznamenala výrazný pokrok, avšak otvorila možnosti pre jeho postupné presadenie. Nepriniesla demokraciu, avšak obmedzila absolutizmus. Neodstránila centralizmus, pripustila však prvky samosprávy. Neoslobodila utláčané národy, avšak prebudila ich. Prispela k formulovaniu národného programu Rusínov a otvorila dvere ich národnému obrodeniu.

doc. Ing. PhDr. Stanislav Konečný, PhD.