Rusínsky herec sa stal krízovým riaditeľom, ostal tam štvrťstoročie, ocenila ho prezidentka

Študoval s Hudákovcami v Kyjeve.

Najprv si myslel, že príde do riaditeľského kresla v jeho domovskom divadle na chvíľku upokojiť situáciu. Tento rok to bude už štvrťstoročie, čo je MARIÁN MARKO nepretržite riaditeľom Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove.

Prezidentka Zuzana Čaputová mu udelila vysoké štátne vyznamenanie, Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.

Hrdý Rusín vyrastal v dedinke Palota, ktorú stále považuje za svoj domov.

Po ukončení gymnázia v Medzilaborciach to skúšal na strojníckej fakulte v Košiciach, ale zlákalo ho to do divadla, s ktorým spojil prakticky celý svoj život.

V rozhovore sa tiež dočítate:
Prečo nikto nechcel byť riaditeľom divadla,
či mu chýba herectvo,
aké bolo štúdium s Hudákovcami v Kyjeve,
prečo si na Sergeja Hudáka spomína v zlom,
čo mu odkázali bývalí spolužiaci zo strojáriny,
či vníma Divadlo Jonáša Záborského v Prešove ako konkurenciu,
prečo má najradšej bábkové divadlo.


Prekvapilo vás, že si vás prezidentka vybrala na udelenie štátnej ceny?

Samozrejme, ešte stále som prekvapený. Do poslednej chvíle som neveril, že naozaj ide o mňa, myslel som si, že je to nejaký omyl.

Viete, kto vás navrhol?

Neviem. Tí, čo som si myslel, že by to mohli byť, povedali, že nie. Takže vôbec netuším, kto to bol.

Teraz bude 25 rokov, čo ste riaditeľom divadla. Keď ste išli na výberové konanie, nemali ste súpera. Prečo to vtedy nikto nechcel robiť?

Financie boli v tom čase v takom stave, že nikto nechcel ísť do toho. Situácia bola veľmi komplikovaná, peňazí bolo málo. Keď som nastúpil, musel som robiť veľmi nepríjemné veci.

Mal som vtedy problém byť sám so sebou, lebo keď som si pozrel, koľko máme peňazí a ako s nimi máme prežiť, bolo mi jasné, že budem musieť urobiť v divadle zmeny. Hlavne také nepríjemné, že sme museli znižovať stavy. Možno preto do toho nikto nechcel ísť.

Mysleli ste, že tam budete istú dobu, na preklenutie krízovej situácie, alebo ste tušili, že by to mohlo byť aj na takúto dlhú dobu?

Vôbec som o tom neuvažoval. V tom čase som bol členom činohry Divadla Alexandra Duchnoviča a ani som nezazeral po mieste umeleckého šéfa, už vôbec nie riaditeľa. Ale keď nebolo toho, kto by mohol byť riaditeľom, tak som do toho išiel.

S tým, že to bude trvať dva roky, tri roky, možno štyri. Postupne tých rokov začalo pribúdať, utekajú veľmi rýchlo. Keď je niekto toľké roky riaditeľom, tak si poviete, že by mal všetko ovládať. Ja mám však dojem, že sa stále učím.

Išlo to na úkor vášho herectva. V predstaveniach vás nevidieť. Nechýba vám hranie?

Podľa jednej verzie, ktorú hovorím, ma kolegovia preto posunuli na miesto riaditeľa, aby som im nezavadzal na javisku a nekazil im to.

Po nástupe ešte nejaké inscenácie boli. Stále som mal málo času, čiže režiséri ma obsadzovali len do malých úloh a keď prišli mladí herci, tak som im tie svoje úlohy posunul, aby boli na javisku. Lebo keď človek nastúpi do divadla, potrebuje čo najviac chodiť po javisku, aby získal skúsenosti.

Neviem ešte, ako sa to skončí, ale najbližšie by mal ku nám prísť režírovať Jakub Nvota. Poslal obsadenie, všimol som si, že tam figuruje meno Marián Marko. Hneď som mu napísal, či to neuvažuje zmeniť, že veľmi by som sa na tohto herca nespoliehal (úsmev). Ale áno, chýba mi to.

Keď sme po čase obnovili inscenáciu Adolf Ivanovič Dobrijanskij, v ktorej som hral, tak som sa opäť ocitol na javisku. Je to úplne iný pocit. Keď raz herec zažije potlesk, chýba mu to. Pred rokom či dvomi som tiež robil záskok za kolegu v jednej hre, čo je inak veľmi náročné, lebo je rozdiel absolvovať celý skúškový proces a vhupnúť do toho.

Aktuálne hráte v nejakom predstavení?

Teraz nehrám nikde.

Vás už ľudia skôr považujú za manažéra než za herca.

Hrám sa na manažéra (úsmev).

Z vášho životopisu vyplynulo, že najprv ste nastúpili do tohto divadla, vtedy ešte Ukrajinského národného divadla, a až potom ste si doplnili v Kyjeve vysokoškolské herecké vzdelanie. Bolo to tak?

Áno. K umeniu som inklinoval stále. Pôsobil som v košickom amatérskom súbore Dumka a boli sme na jednom festivale, kde sme mali pásmo o Alexandrovi Duchnovičovi. Stvárňoval som Duchnoviča. Tam ma oslovili, či by som nenastúpil do divadla. Nastúpil som teda ako elév s tým, že pôjdem študovať do Kyjeva, aby som si doplnil vzdelanie.

Ako bolo na tej škole? Keď o nej rozprávali napríklad Hudákovci (Michal a Sergej - herci DAD, Mišo je známy moderátor, Sergej zomrel vo veku 44 rokov – pozn. red.), hovorili, že to sú neopísateľné vysokoškolské zážitky. Ako ste vy prežili to štúdium?

V Kyjeve sme vtedy študovali viacerí. Bolo obdobie, keď sme Sergej, Ľubo Mindoš a ja bývali spolu na izbe. Bol som štvrták, keď prišiel aj Mišo Hudák, takže sme sa všetci stretli tam a potom tu v divadle.

Jedna vec je študovať na Slovensku, ale tam nás to ešte viac zblížilo, boli sme na seba odkázaní. Áno, to štúdium bolo neopísateľné. Aj keď sme tam zažili Černobyľ i nejaké ďalšie zlé veci, ale tie zlé veci sa vytesnia a ostanú len pekné spomienky.

Keď sme spomenuli Sergeja Hudáka, s ktorým ste roky spolu fungovali a už nie je medzi nami, ako si naňho spomínate?

Veľmi v zlom.

Samozrejme, s úvodzovkami. Veľmi v zlom preto, že tak skoro odišiel. Lebo Sergej Hudák bol neuveriteľný človek s veľkým srdcom.

Na tom internáte sa o nás staral ako naša mama. Skoro ráno vstal, vedel, kto čo má rád, a pripravil raňajky každému podľa jeho chuti. On bol taký starostlivý, rozdal by sa. Preto spomínam v zlom naňho, že tak skoro odišiel.

Veľkou osobnosťou divadla, ktorá už tu tiež nie je, bol Vasiľ Turok. Ten mu vtlačil svoju pečať, keď sa menilo z Ukrajinského národného divadla na Divadlo Alexandra Duchnoviča. Ako to vlastne v tom čase bolo?

Divadlo si muselo nájsť svoju cestu. Boli sme zájazdové divadlo, čo nám ostalo doteraz. Polovicu produkcie hráme v Prešove a druhú polovicu chodíme do regiónu, hlavne na severovýchod Slovenska, a tiež na festivaly. Gro našej práce je chodiť po našich dedinkách.

V časoch do roku 1989, keď to bolo Ukrajinské národné divadlo, sme zájazdom museli prispôsobiť jazyk, aby nám ľudia rozumeli. Preto sme sa snažili dávať hry do rusínskeho vtedy ešte dialektu. Rusínsky jazyk bol kodifikovaný v roku 1995.

Bolo jasné, že divadlo ďalej takto fungovať nemôže a preto som bol vďačný, že riaditeľ Jaro Sisák a dramaturg Vasiľ Turok zmenili názov na Divadlo Alexandra Duchnoviča. Spočiatku sa hrali dve inscenácie po ukrajinsky, dve po rusínsky. Ľudia v regióne nás začali volať len s rusínskymi predstaveniami.

Čiže rozhodol záujem publika?

Áno, toto je dôležité, lebo divadlo bez divákov môže ťažko existovať. Akonáhle sme mali inscenácie v rusínskom jazyku, chceli len tie. Z regiónu nás volali, že príďte ku nás, ale budete hrať „po našomu“.

Odľahčene: Nie je to škoda, že Prešov mal dve národné divadlá - ukrajinské a prešovské - a už nemá žiadne?

(Úsmev.) Najprv mal jedno, potom neskôr Prešovské národné, ale povedal by som tak: Nie je dôležité, či je to národné divadlo, ale čo robí. A najdôležitejší je záujem divákov.

Hráte i v malých dedinách, ale aký repertoár? Lebo máte v ňom aj vážne kusy, ktoré bývajú oceňované na festivaloch, no to asi nie je úplne to, s čím chodíte po regióne. Vyvažujete to? Ako zostavujete výjazdovú dramaturgiu?

Toto je pravda. Jednak javiská v regióne sú veľmi malé a pri komplikovaných predstaveniach je nám jasné, že ich nebudeme môcť vyviezť do regiónu. Na druhej strane vidíme aj v Prešove, že keď hráme Ivanova, čo je ťažšie predstavenie, tak je záujem divákov menší.

Ľudia sa chcú zabávať, ale zasa nechceme byť komerčným divadlom. Osobne mám rád také gogoľovské inscenácie, aby sa ľudia aj pobavili, ale aby na konci bol priestor na to sa zamyslieť. Keď je predpoklad, že by inscenácia mohla ísť do regiónu, tak prosím režisérov a hlavne výtvarníkov, aby pripravovali scény takpovediac sfukovacie.

Divadlo potrebuje robiť ťažšie inscenácie preto, aby sa herci udržiavali v kondícii. A keď sa podarí urobiť nejakú dobrú inscenáciu, vieme, že ju budeme potrebovať niekde vyviezť, napríklad na festival do Martina alebo Bratislavy. Čiže i pri nich uvažujeme, ako to bude s prevozom kulís.

A pri tých, čo idú do regiónu, musia byť kulisy úplne sfukovacie. Lebo my niekedy potrebujeme hrať aj na malinkom priestore. Prenesene povedané, na stole. Niekde sú tie javiská také.

Vystupovali ste svojho času napríklad na Pohode s predstavením La musica, ešte so Sergejom Hudákom v hlavnej úlohe.

Bolo to nádherné predstavenie. Keď sme to hrali v Košiciach v rámci otvorenia Európskeho hlavného mesta kultúry, vedľa mňa stál autor hry, pán profesor Karol Horák. Hovoril som mu, Karol, veď sú to nadčasové texty. Tieto veci stále fungujú.

Keď ste hovorili o tom, že výjazdový repertoár prispôsobujete veľkosti kulís, tak z vás akoby hovoril viac ten manažér.

Je to dôležité. Bez diváka sa nedá fungovať a my za ním jazdíme. Keď prídeme do regiónu, či je to malá dedinka alebo nejaká väčšia, tak vidieť, ako sa ľudia tešia, že k nim zavíta divadlo. A to je najväčšie poďakovanie.

Toto divadlo vychovalo množstvo hereckých osobností. Je to prostredie špecifické? Viac tvorivé a slobodné? Alebo čím to je, že dokáže vytiahnuť z hercov to najlepšie?

Nie sme veľký kolektív. Správame sa k sebe ako rodina. Všetci, nielen herci, ale aj technický a administratívny personál. Zrejme to bude v tom. Keďže fungujeme na rodinnom princípe, dokážeme si vysvetliť veci. Tiež k nám prichádzajú zaujímaví režiséri.

Radi k vám chodia a cítia sa lepšie než v iných kamenných divadlách, aspoň podľa toho, čo hovoria v rozhovoroch.

Stretávame sa s tým. Aj teraz je u nás Rasťo Ballek, s ktorými sme robili aj spomínanú La musicu. Alebo Jakub Nvota, Matúš Oľha, Sveťo Sprušanský, Pepo Pražmáry, Braňo Mazúch... Bolo ich veľa, nechcel by som na nikoho zabudnúť. Urobili veľmi zaujímavé veci.

Prečo k vám chodia tak radi?

Prídu a zistia, že tu funguje rodinná atmosféra a majú dobrý vzťah s hercami. Dobre sa im spolupracuje, lebo všetci kolegovia sa dokážu naladiť s režisérom na spoločnú vlnu a potom hľadajú čo najlepší spoločný výsledok.

Spolupracuje s vami aj Blaho Uhlár, ktorý istý čas vo vašom divadle pôsobil, teraz spolu s vami tiež preberal vyznamenanie od prezidentky.

Verím, že ešte bude priestor na spoluprácu s Blahom, lebo tiež tu zanechal veľkú stopu. Ešte pred rokom 1989 urobil inscenáciu, v ktorej povedal hercom: Hrajte, ako rozprávate. Čiže rozprávali po rusínsky.

Kedysi Uhlár vyhlasoval, že odmieta robiť s akýmikoľvek štátnymi divadlami. Výnimkou bolo Divadlo Alexandra Duchnoviča a divadlo v Trnave.

Ani neviem, či niekde robil inde, ak nerátam jeho vlastné divadlo. Jeho princíp je dekompozícia. Predstavenia vznikajú na mieste.

Pred pár rokmi sa mi ho však podarilo presvedčiť, že urobil u nás Čudné popoludnie dr. Zvonka Burkeho od Ladislava Smočka. Bolo to zaujímavé aj preňho, lebo inak sa venoval hlavne autorskej tvorbe. Režíroval u nás aj Ameriku od Franza Kafku. Boli to nádherné obrazy.

Pochádzate z Paloty. Aký máte vzťah k tejto dedinke?

Prežil som tam detstvo. Keď som vyrastal, bola tam ešte základná škola, jednotriedka. V zime sme museli prikladať do piecky. V tom čase to možno bola nepríjemnosť, ale teraz na to človek spomína s úsmevom a rád.

Boli tam aj slovenské deti?

Len rusínske. Škola síce bola ukrajinská, vtedy boli len ukrajinské, ale všetci sme boli Rusíni. Ani teraz si neviem predstaviť, že by sa v Palote niekto rozprával po slovensky a nie po rusínsky.

Chodievate tam často?

Kým žili rodičia, stále sme tam chodievali. Keď som ešte nebol riaditeľom, tak aj na celé prázdniny. Teraz tam už chodíme viac-menej len na Dušičky, ale stále cítim, že tam som doma.

Na jednej strane sa dá povedať, že je to koniec sveta. Ďalej je len slovensko-poľská hranica. Na druhej strane, keď tam človek príde, je obkolesený lesmi, všade pokoj, ticho. Keď začali mobily, tak tam dlhé obdobie nebol ani signál. Čiže žiadne vyrušovanie. Je pravda, že týždeň to duši lahodí, ale potom už chýba ten ruch mesta.

Kam viedli vaše kroky z Paloty?

Už na základnú deväťročnú školu, 6. až 9. ročník, som chodil do Medzilaboriec, pokračoval som na gymnáziu. Odtiaľ som išiel na strojárinu do Košíc.

Tam ste sa ako umelecká duša ocitli ako?

Pohrával som sa s myšlienkou na umelecký smer. Hral som na klarinete a saxofóne, inklinoval som tiež k poézii a literatúre.

Mal som však rád aj matematiku, išla mi fyzika a práve učiteľ fyziky mi hovoril, aby som si urobil nejakú technickú školu. Nech mám istotu a popritom sa môžem venovať hudbe alebo herectvu.

Potom som sa cez spomínaný amatérsky súbor Dumka dostal do divadla. Aj spolužiaci zo strojáriny, keď zistili, že idem sem, hneď hovorili: Áno, tam je tvoje miesto. Ty si sa tu ocitol omylom. V Košiciach som bol dva roky, ale aspoň som si vyskúšal i vysokoškolský život na slovenskom internáte.

Vaše obľúbené predstavenia, ktoré ste v poslednom čase videli? Či už z vášho divadla alebo iných?

Mojou srdcovkou je predstavenie, ktoré vzniklo k 220. výročiu narodenia Alexandra Duchnoviča. Je to hra Hlavný bubeník, ktorú napísal samotný Duchnovič.

Z našich predstavení mám rád Pieskovisko, aj keď aktuálne ho nehráme, lebo sa udiala šťastná udalosť, kolegyňa Iveta Fejková Fedorová má decuľko. Matúš Oľha robil Červenú kalinu, tam sú tiež krásne divadelné obrazy.

Čo sa týka ostatných divadiel, utkvel mi v pamäti Onegin z repertoáru Divadla Jonáša Záborského (DJZ) v Prešove. Samozrejme, snažím sa pravidelne navštevovať DJZ, ale aj Národné divadlo Košice či Spišské divadlo.

No najviac si oddýchnem v Bábkovom divadle v Košiciach. Lebo keď prídem na činohru, stále pozerám, že aha, toto už som videl, toto bolo zbytočne drahé, toto by sa dalo urobiť ináč, ale keď prídem do Košíc do bábkového divadla, tam sa dám uniesť rozprávkami.

Ako vlastne vnímate Divadlo Jonáša Záborského v Prešove? Ste kolegovia, konkurencia?

Osobne mám veľmi kladný vzťah k tomuto divadlu i k jeho riaditeľovi Jánovi Hanzovi. Poznám sa s väčšinou hercov, ak nie so všetkými, i s ostatnými zamestnancami. Neberiem ich ako konkurenciu, predsa len, my sme národnostné divadlo. Skôr to beriem ako také dopĺňanie sa. Rád chodím do DJZ, najmä do historickej budovy, ktorá je takým chrámom umenia. Predstavenia v nej ma viac oslovujú.

Viac ako v novej?

Áno, mám rád takéto divadlá. Preto chodím rád aj do Košíc, Spišskej Novej Vsi. V Levoči je tiež nádherné divadielko.

Predpokladáte, že riaditeľom Divadla Alexandra Duchnoviča budete ešte ako dlho?

(Smiech.) Zaujímavá otázka. Odpovedať na ňu musím tak, že netuším. Môže to byť zajtra, pozajtra, toto fakt neviem.

Nepoškuľujete po nejakom nástupcovi, ktorý by vás mohol nahradiť?

Bol tu jeden kolega, o ktorom som niekde povedal, že by z neho bol dobrý riaditeľ, ale nakoniec ho umelecké cesty zaviedli niekde inde. Takže odvtedy už niečo také radšej nehovorím. Veci sa niekedy udejú ináč. Ani ja osobne som nikdy neuvažoval, že budem riaditeľom a už vôbec nie 25 rokov.

Michal Frank, redaktor

zdroj:
https://presov.korzar.sme.sk/c/23271463/sef-narodnostneho-divadla-gro-je-chodit-po-nasich-dedinkach-kulisy-musia-byt-sfukovacie.html

foto:
Prezidentka vyznamenáva Mariána Marka Pribinovým krížom II. triedy. (zdroj: FB/ZUZANA ČAPUTOVÁ)