Ruština bola prostriedkom rozširovania sovietskeho vplyvu 

Kým pred druhou svetovou vojnou patrili medzi najpoužívanejšie a najbežnejšie študované živé jazyky angličtina, francúzština a nemčina, v druhej polovici 20. storočia sa k nim pripojila i ruština. Tá sa postupne stala nielen úradným jazykom organizácií, akými sú OSN či UNESCO, ale aj rečou využívanou v medzinárodnom vedeckom výskume. Zo strany ZSSR bola zároveň vnímaná ako nástroj, ktorý mal v globálnom rámci zabezpečovať politickú podporu a ľahšie prenikanie sovietskych kultúrnych vplyvov naprieč krajinami celého sveta. Proces etablovania reči mimo domovského územia si Sovietsky zväz začal skúšať v prostredí svojich formujúcich sa satelitov.

Jedným z prostriedkov rozširovania vplyvu do povojnového sveta sa pre ZSSR po roku 1945 stal i samotný jazyk. Jeho cielený export prebiehal postupne. Masové štúdium ruštiny sa za hranicami ZSSR začalo v druhej polovici 40. rokov 20. storočia, ako jeden z dokladov prenikania sovietskeho mocenského a kultúrneho vplyvu do krajín strednej a juhovýchodnej Európy a Ázie. Tu sa najprv etabloval prostredníctvom školského systému, keď sa jeho výučba zaradila medzi povinné predmety. Globálnejší charakter získal až v dôsledku sovietskych úspechov vo vesmírnych pretekoch. V rovnakom čase sa vplyvom dekolonizácie vytvoril priestor pre nové – i lingvistické – impulzy v krajinách Afriky a Ázie. Rozmach vo výučbe ruského jazyka v tomto čase úzko súvisel i s podobou politiky, podporujúcej uzatváranie kultúrnych výmenných zmlúv, a tiež so snahou, prítomnou u oboch superveľmocí, o presadenie svojho jazyka v čo najväčšom počte štátov sveta.

Nemecký jazyk strieda ruština
Snahy o jazykovú expanziu sa dotkli aj Československa – tu bola výučba ruského jazyka zakotvená už v Košickom vládnom programe z apríla 1945. Ako „jazyk víťaznej veľmoci“ mala stáť, hneď po materinskom jazyku, na prvom mieste. Táto skutočnosť odzrkadľovala i povojnové nálady v československej spoločnosti. S nárastom sympatií k ľavicovým myšlienkam a s odklonom od takmer výhradnej prozápadnej orientácie súvisela i snaha nahradiť nemecký jazyk, ktorý vo vtedajšej ére vyvolával skôr negatívne reminiscencie, jazykom slovanským. A tak akosi prirodzene vystriedala nemčinu, s ktorej výukou sa na základných a stredných školách po celej republike prestalo už v roku 1945, ruština. Od roku 1946 sa ruský jazyk začal zavádzať do všetkých typov škôl, najskôr ako voliteľný predmet, od roku 1948 ako predmet povinný.

Ruštinu sa mali učiť široké vrstvy obyvateľstva.
Potreba ovládania ruštiny sa od tohto obdobia prezentovala na jednej strane ako nevyhnutnosť, na strane druhej ako istá výsada. Ruský jazyk bol charakterizovaný ako jazyk svetový, ktorého zvládanie malo patriť medzi bežný štandard európskej vzdelanosti. Zároveň bol prezentovaný ako jazyk, ktorého sa vonkoncom netreba báť, pretože je „náš, slovanský“, a tak československému ľudu vo svojej podstate blízky.

Jednou zo základných požiadaviek na jeho výučbu sa stala masovosť – mal preniknúť medzi rôzne vrstvy obyvateľstva, diferencované vekom, profesijne i sociálnym statusom, a tak umožniť Moskve ešte ľahšie presadzovať svoj vplyv prostredníctvom písaného a hovoreného slova. No kým pri školopovinnej mládeži na seba tieto úlohy prevzal vzdelávací systém štátu, otázkou zostávalo, kto a akým spôsobom má edukovať už pracujúcu časť populácie. Rozhodnutie padlo na novovytvorenú organizáciu s pevným naviazaním na KSČ – Zväz československo-sovietskeho priateľstva (ďalej len ZČSSP), ktorý začal organizovať tzv. Ľudové kurzy ruštiny (ďalej len ĽKR). Koncept ĽKR predstavoval na československej pôde úplné nóvum. Z toho vyplýval aj rozsah problémov, ktoré bolo potrebné v prvom roku existencie riešiť.

Nedostatok lektorov, učebníc i časový sklz
Historicky prvý kurz ĽKR bol naplánovaný na jeseň 1949. Rátalo sa s tým, že výučba sa najskôr začne v Prahe, ako v hlavnom meste republiky, a to už v polovici októbra. V prvý novembrový týždeň mali odštartovať všetky ostatné kurzy, strategicky rozmiestnené po celom území krajiny. Plán sa však nepodarilo dodržať. Kým niektoré oblasti hlásili prvú odučenú hodinu už 20. októbra, mnohé z českých krajov a veľká časť kurzov organizovaných na území Slovenska spustili kurzy až koncom novembra. Za týmto časovým omeškaním stáli viaceré okolnosti.

Istý problém predstavoval nedostatok učebných materiálov. Pre potreby kurzov bola v Československu vytvorená špeciálna učebnica, nesúca názov Ruština, světový jazyk pokroku a míru. Pozostávala z dvanástich lekcií a slovníka, ktorý obsahoval približne 800 základných slov ruského jazyka. Prvé dve lekcie zoznamovali účastníkov kurzu s azbukou, ostatné boli tvorené látkou tak, aby dopomohli osvojiť si niektoré elementárne výrazy a slovné spojenia a nadobudnúť primárnu slovnú zásobu. Viaceré okresy však ešte len začiatkom novembra apelovali na kompetentných, aby im sľúbené učebnice dodali, resp. aby ich dodali v dostatočnom množstve, inak nebude možné otvoriť hodiny pre všetkých zapísaných uchádzačov, alebo prebrať stanovenú látku v určenom časovom rozmedzí. Harmonogram totiž rátal s tým, že kurz potrvá tri mesiace, teda 12 týždňov, pričom na týždeň mali pripadnúť dve vyučovacie hodiny.

Ešte o čosi väčší problém predstavoval nedostatok lektorov. Už od začiatku bolo jasné, že lekcie nebudú môcť poskytovať výlučne ľudia so vzdelaním v danom obore, alebo takí, ktorí síce neovládajú ruštinu na výbornej úrovni, ale majú aspoň pedagogickú prax. Nešlo pritom o masívnu neochotu fundovaných odborníkov vstúpiť do ĽKR ako pedagógovia, ich množstvo však stále nedokázalo pokryť plánovaný počet kurzov. V dôsledku toho bolo prijaté uznesenie, na základe ktorého sa učiteľmi v ĽKR mohli stať aj študenti vysokých škôl a žiaci vyšších tried stredných škôl, ktorí ovládali ruský jazyk aspoň „o niečo viac ako vyžaduje osnova“. Treba však podotknúť, že chýbajúci odborníci, resp. pedagógovia s potrebnou kvalifikáciou predstavovali problém aj pri výuke ruského jazyka na základných a stredných školách. A tak ťažkosti v ĽKR de facto len kopírovali totožný stav v školstve.

Motiváciou pre prihlásenie za lektora ĽKR mala byť podľa organizátorov i finančná odmena. Za odučený kurz v trvaní 24 vyučovacích hodín bola jednotlivcovi – v prípade kvalifikovaného pedagóga – vyplatená jednorazová suma 600 Kčs, pre nekvalifikovaných lektorov išlo o čiastku 500 Kčs. S ohľadom na vtedajšie platové pomery pedagogických zamestnancov však nešlo o sumu, ktorá by jednoznačne dokázala prilákať k výučbe. Príťažlivá mohla byť hlavne pre začínajúcich, resp. služobne mladších učiteľov, prípadne pre ľudí bez pedagogického vzdelania a študentov, u ktorých bol pomer hodinovej mzdy za ĽKR oproti klasickému úväzku stále výhodnejším než u služobne skúsenejších učiteľov.

Dobrovoľná účasť vs. socialistické plánovanie
I keď možnosť učiť sa „jazyk našich osloboditeľov“ bola prezentovaná ako veľká výsada a zároveň slobodné rozhodnutie každého občana, niektoré skutočnosti napovedajú, že o úplnej dobrovoľnosti sa nedalo hovoriť. Navonok prezentovaný „obrovský záujem“ ľudí o kurzy ruského jazyka mohol byť minimálne v niektorých regiónoch ďaleko od pravdy. Dokladá to rozsiahla náborová kampaň, ktorá okrem klasických propagačných akcií v médiách využívala na získavanie ďalších poslucháčov i vypisovanie rôznych súťaží, prijímanie socialistických záväzkov, náborové akcie v podnikoch a inštitúciách, a dokonca i školopovinnú mládež. Tá mala na svojich rodičov vyvíjať akýsi morálny apel, aby sa pridali k nim a osvojili si jazyk, ktorý novej generácii „zaručí lepšiu budúcnosť“.

Už vopred boli stanovené minimálne počty vzdelávaných v ĽKR. Tie sa počas rokovaní zastavili na čísle 150 000 pracujúcich. No súťaživý charakter režimu kalkuloval s tým, že pôjde len o najnižšiu a určite prekonateľnú hranicu, o čom svedčí i finálny náklad učebných textov, rovnako tak i výzvy jednotlivých organizačných celkov, aby boli stanovené počty brané ako povinné minimum, ktoré treba prekročiť a vo finále tak vykázať vyše 100 % úspešnosť v pomere očakávaní režimu a „skutočného záujmu“ obyvateľstva o ĽKR.

Problém s účasťou sa ukázal i v prvých týždňoch po začatí výuky. Kým úvodné hodiny hlásili plne obsadené posluchárne, postupom času začalo účastníkov odbúdať. Dá sa predpokladať, že za týmto javom mohla stáť nižšia kvalita kurzov, neschopnosť zaujať poslucháčov či skutočnosť, že niektoré z prihlášok boli vyplnené len pro forma. Rovnako tak nie je možné úplne vylúčiť ani to, že časť „študentov“ skrátka nemohla či nechcela tráviť čas ďalším vzdelávaním a tak ĽKR po pár týždňoch zanechali.

Snaha o jazykové ovládnutie územia prinášalo okrem lingvistických i ďalšie, akési vedľajšie benefity pre východnú veľmoc. Už len samotné učebné texty boli doplnené výňatkami zo sovietskych kníh a časopisov, prezentujúcich – v značne idealizujúcej skreslenej podobe – život v ZSSR a v jeho satelitoch, sovietsku kultúru, životný štýl, vedu, vzdelanosť či ekonomickú silu. Východný spojenec bol vykresľovaný ako zasľúbená zem, tvrdo bojujúca voči západnému imperializmu, podporujúca mierový život a presadzujúca tie „pravé“ hodnoty a vzory. Skrátka, vystupoval tu ako vzor, ako starší skúsenejší brat, ktorého nasledovaním (a bezvýhradným poslúchaním) sa mohol i československý občan dopracovať k sľubovanému „komunistickému raju“. Osvojenie základov ruského jazyka zároveň predpokladalo aj vzrast záujmu o ruský film, hudbu a beletristické žánre sovietskej literatúry, čo následne umožnilo ľahšie prenikanie kultúrnych impulzov východnej proveniencie medzi stredoeurópsku spoločnosť. Ovládanie ruštiny širokými vrstvami obyvateľstva taktiež umožňovalo Moskve ešte ľahšie presadzovať svoj priamy vplyv prostredníctvom písaného a hovoreného slova. Priame pôsobenie na obyvateľstvo skrz špecifický jazyk – formovaný a doslova poznačený charakterom režimu v ZSSR – pritom bolo neodmysliteľnou súčasťou sovietizácie krajín východného bloku.

Tradícia organizovania ĽKR pretrvala aj po ďalšie roky. V nasledujúcich ročníkoch sa vždy na jeseň začal tzv. prvý beh ĽKR, s pokračovaním ďalších „behov“ až do leta nového roku. Letné mesiace zároveň predstavovali zlomový bod, charakterizovaný ukončením aktuálnej výuky a počiatkom náboru do ďalšieho kola.

Mnohé z problémov, ktoré sa ukázali už v roku 1949, pretrvali, iné sa podarilo odstrániť. Neustály tlak na navyšovanie počtu účastníkov narážal na realitu, poznačenú chýbajúcim počtom lektorov i výrazne nižšou ochotou pracujúcich zúčastňovať sa na výuke. Prvý problém sa kompetentní pokúšali riešiť zvýšením finančnej odmeny pre prednášajúcich takmer na dvojnásobok pôvodnej sumy a zrušili obmedzenie počtu odučených kurzov. Toto však situáciu celkom nevyriešilo – mnohí si z hodín urobili zárobkovú činnosť, čo sa už čoskoro odrazilo na upadajúcej kvalite ĽKR. To následne prehlbovalo neochotu poslucháčov zúčastňovať sa na nich. Z celého projektu sa tak stala skôr akcia pro forma, kde začala vystupovať do popredia snaha splniť plán, zvyšovať kvóty a vykazovať kvantitatívne lichotivé výsledky. Od roku 1952 sa upustilo aj od pôvodnej predstavy ĽKR ako kurzov určených len pre dospelých a svoje lingvistické kompetencie si mala prostredníctvom nich rozširovať aj školopovinná mládež. Jej číselná účasť však bola takisto hodnotená skôr záporne. Naopak, určité veci ostávali nezmenené –napríklad výška zápisného, ktorá sa ustálila na hodnote 20 Kčs, čo zahrňovalo členskú legitimáciu, 24 odučených hodín a učebnicu. Suma sa totiž pre organizátorov ukázala ako dostačujúca – dokázala vykryť hlavnú časť nákladov a zároveň nebola taká vysoká, aby demotivovala prípadných záujemcov v účasti na vzdelávaní.

Spomínané a z väčšej miery perzistujúce problémy viažuce sa k ĽKR však nijako nepopierajú skutočnosť, že pre časť verejnosti bola príležitosť na vzdelávanie v danom jazyku skutočne atraktívnou. Iste, treba rátať i s pozitívnym nadhodnocovaním úspešnosti kurzov, príznačným pre toto obdobie a organizovanie podobných podujatí. No je zrejmé, že mnohí z oslovených naozaj privítali príležitosť naučiť sa jazyk východnej veľmoci, zvlášť v nastolených mocensko-politických pomeroch, no i s ohľadom na renomé a istú popularitu, ktoré si ZSSR od konca 2. svetovej vojny získal.

Pramene:
Národní archiv České republiky, fond Ústřední akční výbor Národní fronty 1948–1955, kartóny č. 23, 24, 26, 27.
Národní archiv České republiky, fond Ústřední výbor Komunistické strany Československa 1945–1989, Masové organizace, archívna jednotka 250.
 
Použitá literatúra:
Applebaum, R.: The Rise of Russian in the Cold War: How Three Worlds Made a World Language. Kritika: Explorations in Russians and Eurasian History 21/2, 2020, s. 347-370.
Aronova, E.: Russian and the Making of World Languages during the Cold War. ISIS: A Journal of the History of Science Society 108/3, 2017, s. 643-651.
Hasarová, Z.: Nový sviatok v kalendári komunistického režimu: K formovaniu osláv československo-sovietskeho vzťahu na konci 40. rokov. 20. storočia. Studia Historica Nitriensia 20/1, 2016, s. 135-160.
Footit, J.: “Russia of the Mind”: Languages in the Cold War. In: Feldner, H./Gorrara, C./Passmore, K. (eds.): The Lost Decade? The 1950s in European History, Politics, Society and Culture. Cambridge 2011, s. 101-117.
Korostenski, J.: K postavení ruštiny v českých zemích a na Slovensku do roku 1989. Opera Slavica 26/2, 2016, s. 39-48.

Článok je čiastkovým výstupom z projektov:
– APVV-17-0199 Kultúrny produkt regionálneho múzea v kontexte objektívnej spoločenskej potreby: Život v totalite v rokoch 1939–1944.
– KEGA č. 035UKF-4/2021: Kultúrna, osvetová, výchovno-vzdelávacia a sociálna politika na Slovensku v 20. storočí. Interaktívna učebná pomôcka pre štúdium dejepisu na stredných školách.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Z. Hasarová, Národní archiv České republiky, Rudé právo

Mgr. Zuzana Hasarová, PhD
Je absolventkou Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde v roku 2016 obhájila aj svoju dizertačnú prácu. Špecializuje sa na komunistický režim v Československu, s dôrazom na jeho zakladateľské obdobie. Skúma oblasť festivity, dobovej propagandy, kultúrnych dejín a problematiku československo-sovietskych vzťahov. Od septembra 2016 prednáša na Katedre histórie FF UKF v Nitre (česko-)slovenské a svetové dejiny druhej polovice 20. storočia. Pravidelne sa zúčastňuje medzinárodných konferencií, je autorkou viacerých vedeckých štúdií a odborných článkov publikovaných doma i v zahraničí.