Široký nebol charizmatický politik, ktorý by vedel strhnúť masy, skôr vedel šplhať v zákulisí

Pred 70 rokmi – 21. marca 1953 – nastúpil na post československého premiéra len druhý človek zo Slovenska. Viliam Široký bol tvrdý, vždy držal sovietsku líniu a rozumel moci, preto ho nepostihol osud „buržoáznych nacionalistov“ a dokázal sa dlho udržať na najvyšších priečkach v štáte a komunistickej strane, vraví v rozhovore historik Martin Horička.

Stalin – Gottwald – Široký nech nám žijú naveky! je jedno zo známych hesiel z konca 40. a začiatku 50. rokov. Pred sedemdesiatimi rokmi, práve po smrti Gottwalda a Stalina sa stal Viliam Široký predsedom československej vlády. Bol to len druhý politik zo Slovenska na tomto poste. Ako k tomu došlo?

To je zložitá otázka. Museli by sme sa vrátiť ešte do predvojnového obdobia, keď sa stal Široký šéfom slovenskej časti Komunistickej strany Československa. Po roku 1929 sa do čela komunistov dostáva Klement Gottwald a skupina takzvaných karlínskych kluků, ktorí sa zmocnili strany a naviedli ju na cestu sovietizácie a boľševizácie. Široký patril medzi nich a to mu napokon otvorilo aj cestu do vysokej politiky.

Lenže po vojne bola Komunistická strana Slovenska od KSČ aspoň formálne nezávislá, nie?

Áno, nominálne bola nezávislá a jej predsedom bol Viliam Široký. Keď po roku 1948 získali komunisti na čele s Klementom Gottwaldom všetku moc v krajine, ovplyvnilo to aj jeho kariéru. V hierarchii moci stúpal stále vyššie a vyššie. Po odstránení Vladimíra Clementisa, na ktorom sa aj sám podieľal, sa stal ministrom zahraničných veci. Po smrti Klementa Gottwalda 14. marca 1953 sa na uvoľnenú pozíciu prezidenta dostal dovtedajší premiér Antonín Zápotocký a na jeho miesto Viliam Široký. A v tejto súvislosti ešte treba spomenúť Antonína Novotného, ktorý sa vtedy stal prvým tajomníkom KSČ, čo bola najdôležitejšia funkcia v štáte.

My sme za posledných 33 rokov zvyknutí na to, že post premiéra je najsilnejší post v krajine. Ako to bolo štyridsať rokov predtým?

Po roku 1948 začala funkcia premiéra rapídne upadať, najmä v porovnaní s tým, čím bol dovtedy. Najväčšiu moc držal predseda strany, ktorým bol do roku 1953 Gottwald, a po jeho smrti prvý tajomník Novotný. To, o čom rozhodla strana, vláda len vykonala. Ale neznamená to, že to bola bezvýznamná funkcia. Široký bol desať rokov ako premiér stále jedným z najmocnejších ľudí v štáte.

Čo to bolo za človeka? Píše sa o ňom, že ani intelektuálne, ani rétoricky veľa nevynikal a ani nebol veľmi družný. 

Povedal by som, že v istých momentoch histórie boli intelekt a kritické myslenie skôr na príťaž. Dá sa povedať, že to bol preverený káder, na ktorý sa dalo spoľahnúť, že nikdy nevyjde z danej línie. Z opisov historikov, ktoré máme k dispozícii, vyznieva Široký až ako karikatúra človeka. Ešte v tridsiatych rokoch pracoval v Komunistickej internacionále, takzvanej Kominterne, vďaka čomu jazdil často do Moskvy, kde si ho Sovieti museli preveriť. Mimochodom, zrejme od tohto obdobia s nimi aj spolupracoval, s ich tajnou službou, čiže to bol ich človek. Nemal formálne vzdelanie, už v 15 rokoch sa podobne ako jeho otec zamestnal na železnici, no sám sa dovzdelával aspoň v marxistickej ideológii. Napriek tomu to bol veľmi schopný človek, určite rozumel moci, inak by sa nevedel tak dlho udržať na najvyšších priečkach v štáte a strane. Nikdy to však nebol charizmatický politik, ktorý by vedel strhnúť masy, skôr by sa dalo povedať, že vedel šplhať v zákulisí. Nedávno zosnulý historik Karel Kaplan ho nazval politikom bez úsmevu. Všetko svedčí o tom, že to bol skôr tvrdý káder ako charizmatický líder, akým sa snažil byť napríklad Gustáv Husák alebo Alexander Dubček.

Rovnica Slovák prezident – Čech predseda vlády a naopak platila až za federácie. Pomohla Širokému národnosť?

Určite nie tak, ako by to bolo po federalizácii v roku 1969, ale nejaký vplyv toho, že bol najsilnejším komunistom na Slovensku, by som nevylučoval, zvlášť s ohľadom na to, že post prezidenta a prvého tajomníka zastávali Česi. Navyše s národnostným pôvodom Širokého je to trocha zložitejšie. Bol to taký typický „Prešpurák“, jeho materinskou rečou bola maďarčina, no vedel aj po nemecky a po slovensky. Ešte v dvadsiatych rokoch ho strana vysielala na juh Slovenska agitovať v maďarskojazyčnom prostredí. Rozprával aj po slovensky, ale trpel rečovou chybou a mal prízvuk.

Už ste spomínali Clementisa. Ten napríklad odsúdil Pakt Molotov – Ribbentrop, za čo ho postihol aj stranícky trest a prispelo to aj k jeho tragickému koncu. Naopak, Široký sa za tento pakt postavil. Prečo?

On jednoducho vždy držal sovietsku líniu. Zhodou okolnosti boli v čase prijatia paktu obaja v Paríži. Keď ho Clementis označil za chybu, za paktovanie s fašistami, Široký ho nielenže lojálne prijal, ale prispel aj k tomu, že Clementisa zo strany dočasne vylúčili. Ale nešlo len o tento spor. Rozdiely medzi nimi boli obrovské. Clementis patril k mladej generácii komunistických intelektuálov, ktorá bola v ostrom kontraste k dogmatickému Širokému a jeho spolupútnikom. Široký bol skrátka vždy poslušný, čo vysvetľuje, prečo sa na poste predsedu československej vlády udržal desať rokov.

Aký bol teda vzťah Širokého k ľuďom neskôr označeným za buržoáznych nacionalistov?

Nešlo len o to, že na rozdiel od neho to boli skôr intelektuálne založení ľudia, ukázali sa aj iné, osobné spory. Širokého v roku 1941 vyslali zo Sovietskeho zväzu na Slovensko s inštrukciami pre ilegálnu KSS. Mal sa stať jej lídrom, no náhodou ho zatkli a držali vo väzení až do februára 1945, takže sa nemohol zúčastniť Povstania. Z toho sa u neho vyvinul protipovstalecký komplex, ktorý si v sebe niesol zrejme až do konca svojho politického života. Je o ňom známe, že to bol urážlivý, samoľúby a pomstychtivý človek, čo sa potom odrazilo aj na jeho vzťahu k tým komunistom, ktorí sa Povstania zúčastnili. Zhodou okolností viacerí z nich boli práve tí prvorepublikoví intelektuáli.

Nechceli ho oslobodiť? 

Širokého väznili v nitrianskej väznici, kde sedeli aj iní prominentní komunistickí väzni, a je známe, že nitrianska posádka sa k Povstaniu nepridala, takže Nitra nebola na povstaleckom území. Husák pre nesprávne informácie, že nemecká okupácia ešte nenastane, s oslobodením otáľal a Široký a jeho stúpenci si neskôr mysleli, že to urobil naschvál, pretože ho nechcel mať vo vedení strany. Výskumy však napovedajú, že sa Husák naozaj snažil väzňov zachrániť, no po vypuknutí Povstania mu to situácia nedovoľovala. Každopádne, u Širokého táto trauma pretrvala a všetkým povstalcom, ktorí boli po vojne veľmi oslavovaní, závidel a nikdy im to nezabudol. To však nebránilo jeho vlastnej mytologizácii, keď sa v päťdesiatych rokoch fabulovalo, že aj on pomáhal pri organizácii Povstania písaním letákov z väzenia a podobne. V skutočnosti existujú skôr indície, že počas brutálneho výsluchu, keď sa dostal aj do rúk gestapa, vyzradil niektoré skutočnosti o protifašistickom odboji, čo proti nemu v neskoršom období možno využívali jeho súperi. Špekuluje sa, že to prispelo aj k tomu, že sa po Zápotockého smrti nestal prezidentom Československa. Každopádne, túto traumu si so sebou niesol ďalej. Šmidkemu, Husákovi a Novomeskému to nevedel zabudnúť a pri procesoch s buržoáznymi nacionalistami sa im za to brutálne pomstil.

Bol to človek Sovietov, pred vojnou šéfoval komunistom na Slovensku, no po vojne sa stali najvýznamnejšími politikmi KSS Gustáv Husák a Karol Šmidke. Prečo? Pomohlo im Povstanie?

Áno, medzi najpopulárnejších slovenských komunistov patrili práve bývalí povstalci. Obsadili aj kľúčové funkcie v orgánoch ako Slovenská národná rada a Zbor povereníkov. Lenže po oslobodení Československa pražské centrum dotlačilo KSS k tomu, aby si za predsedu zvolila Širokého, a to aj napriek tomu, že nemal podporu členskej základne a nebol v Povstaní. Mal však podporu z Prahy a Moskvy. Pozícia Husáka a ďalších povstalcov začala upadať v prospech Širokého, ktorý bol už od roku 1945 podpredsedom československej vlády.

Ako prežil Široký čistky? 

Počas čistiek na začiatku päťdesiatych rokov nebolo jasné, koho všetkého nakoniec zomelú. Pokojne mohol na popravisku skončiť aj on. V roku 1949 začali prichádzať do Československa sovietski poradcovia, ktorí podobne ako v iných krajinách údajne odhaľovali sprisahanie proti strane. V ich hľadáčiku sa na istý čas ocitol aj Široký, ale on svojou tvrdosťou a vystupovaním proti ostatným docielil, že Čierny Peter nezostal jemu. Historik Jan Pešek ho nazval politikom strachu, ktorý sa bál, pretože sa môžeme oprávnene domnievať, že jeho vystupovanie proti buržoáznym nacionalistom vyplývalo tiež z jeho vlastného strachu, aby procesy nezomleli práve jeho. Napokon, v tom čase sa zrejme bál aj samotný Gottwald, čo prispelo k zhoršeniu jeho alkoholizmu. Široký poznal komunistické monsterprocesy ešte zo svojich pobytov v Moskve v medzivojnovom období, preto vedel, že mu ide doslova o život. Snažil sa teda nasmerovať pozornosť ŠtB a sovietskych poradcov na svojich konkurentov. Treba však povedať, že to fungovalo aj naopak a údajní buržoázni nacionalisti chceli očierniť Širokého. Skrátka, každý chcel potopiť niekoho iného, aby to nepadlo naňho. Široký bol však tvrdý, mocný a mal podporu Sovietov, takže tento zápas vyhral a v rámci monsterprocesu súdili Husáka, Novomeského a ďalších.

Mimochodom, nakoľko sa títo ľudia snažili konať autonómne?

V Československu po vojne síce formálne existovala Komunistická strana Slovenska, no akákoľvek snaha o autonómiu slovenských komunistov narážala na myšlienku demokratického centralizmu, čo je len iné pomenovanie toho, že všetka moc vychádzala z pražského ústredia. A v medzinárodnom kontexte zase z Kremľa. Husák a jeho ľudia si mysleli, že po februári 1948, keď bola definitívne porazená „buržoázia“, by sa dala samospráva Slovenska rozšíriť, ale narazili na nepochopenie. Napokon, centralizácia vyvrcholila práve za pôsobenia Širokého na poste predsedu vlády v roku 1960, keď bola prijatá nová ústava, ktorá okrem iného zmenila názov štátu, vyhlásila víťazstvo socializmu, zaviedla vedúcu úlohu strany, zrušila Zbor povereníkov a slovenské orgány zbezvýznamnila. Tak to vydržalo až do federalizácie štátu.

Počas pôsobenia premiéra Širokého sa udialo niekoľko zásadných udalostí. V prvom rade to bola ešte v roku 1953 menová reforma. Čo to bolo?

Menová reforma bola štátom riadené okradnutie vlastných občanov. Súvisela s nedobrou hospodárskou situáciou, v krajine ešte stále fungoval prídelový systém. Pri menovej reforme išlo de facto o bankrot, štát vďaka nej pripravil občanov o ich úspory, výsledkom čoho bol značný pokles ich životnej úrovne. Ľudia boli nespokojní, čo vyústilo do protestov. Najznámejší sa odohral v Plzni, na ktorom sa paradoxne zúčastnila najmä robotnícka trieda, ktorou sa komunisti celý čas zaštiťovali.

V roku 1957 zomrel Antonín Zápotocký. Ako o prezidentovi sa vraj uvažovalo aj o Širokom.

Po smrti Zápotockého bol hlavným kandidátom na post ďalšieho „robotníckeho prezidenta“ práve Viliam Široký, po zásahu Chruščova sa ním však nakoniec stal Antonín Novotný. Širokého moc tým utrpela. Bolo zjavné, že stráca podporu Sovietov. S Novotným navyše nemal dobré vzťahy, napokon, on vlastne nemal dobré vzťahy asi s nikým. To sa nakoniec odrazilo aj na jeho tragickom konci. Keď ho odstránili z funkcií, prišiel o všetkých svojich súdruhov, ktorí mu boli verní, len pokiaľ sa ho báli, a ostal úplne sám. Dostával minimálny dôchodok a necelý rok po Širokého vynútenom odchode z politiky spáchala samovraždu jeho manželka. Zastrelila sa, keď bol u lekára. Počas Pražskej jari ho dokonca zbavili členstva v KSČ, ktoré mu až v roku 1971 blahosklonne vrátil Husák, ktorý sa počas následnej normalizácie stal najmocnejším mužom v republike. Tesne pred svojou smrťou tak bol Široký svedkom toho, ako triumfoval jeho úhlavný rival.

V roku 1956 mal Chruščov známy prejav, v ktorom pomenoval časť Stalinových zločinov. Reflektoval to Široký?

On bol na dvadsiatom zjazde sovietskych komunistov dokonca prítomný a mal o ňom referovať v Prahe. Aj referoval, ale v Československu to na rozdiel od Maďarska či Poľska k žiadnym väčším zmenám neviedlo. Široký, Novotný a ich garnitúra bola taká skompromitovaná predchádzajúcimi čistkami, že by pre nich bolo likvidačné, keby začali režim dobrovoľne uvoľňovať. Skrátka, žiadna sebareflexia u nich neprebehla. Ani morálna, ani politická.

Ďalšiu pomerne dôležitou udalosťou počas Širokého premiérovania bola amnestia z roku 1960, v rámci ktorej bola prepustená časť politických väzňov, a vznik komisií, ktoré mali preskúmať politické procesy, ale len tie s komunistami.

Kolderova komisia, ktorej členmi boli napríklad aj Alexander Dubček či Lubomír Štrougal, došla k záveru, že čistky v strane boli nezákonné a obvinenia boli vykonštruované. Buržoáznymi nacionalistami sa zaoberala tzv. barnabitská komisia, ktorej predsedom bol neskorší Širokého nástupca Jozef Lenárt. Bolo jasné, že sa začne s rehabilitáciami a že pozícia Viliama Širokého, ktorý organizoval hon na buržoáznych nacionalistov, je už v uvoľňujúcom sa režime neudržateľná. Skrátka, musela byť vyvodená politická zodpovednosť, a keďže Novotný ako prezident a prvý tajomník strany odstúpiť neplánoval, súdruhovia obetovali Širokého.

Starší si asi spomenú na seriál Povstalecká história, ktorý oslavoval Husákovo hrdinstvo, alebo seriál o Gottwaldovi, no o Širokom sa za normalizácie asi veľmi nehovorilo, však?

Áno. Súvisí to aj s tým, že do popredia sa dostal práve Husák. Zvýrazňovať zásluhy Širokého sa nehodilo, čo bol obrovský kontrast oproti päťdesiatym rokom, keď sa budoval jeho kult osobnosti a nafukovali sa jeho zásluhy počas Povstania, akoby šlo o nejakého kľúčového odbojára. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch však jeho meno upadlo do zabudnutia.

No ani po revolúcii to nebola veľká téma.

To je pravda. Má to zrejme viacero príčin. Môžu za to aj praktické dôvody. Písať biografiu takého významného človeka, ku ktorému je toľko materiálu a ktorý bol v istom čase objektom takej mytologizácie, je veľmi zložité, zabralo by to pár rokov. Historik, ktorý by sa na to odhodlal, by mu musel zasvätiť významnú časť kariéry, čo pri takejto negatívnej postave asi nie je veľmi lákavé. Životopisov sa všeobecne píše málo. Slovenská história má ešte veľmi veľa bielych miest, svoje vlastné biografie nemajú ani oveľa pozitívnejší postavy ako napríklad Ján Ursiny, takže ešte máme čo robiť.

Martin Horička absolvoval štúdium histórie na FiF UK. Za svoju prácu o živote politika Jána Ševčíka získal Cenu rektora za vynikajúcu diplomovú prácu. Od roku 2019 pôsobí ako interný doktorand na katedre všeobecných dejín. Zaoberá sa dejinami 20. storočia, medzinárodným ukotvením Československa po roku 1945 a obdobím studenej vojny.

TOMÁŠ GÁLIS

foto:
Na archívnej snímke zo 4. apríla 1946 zľava podpredsedovia československej vlády Viliam Široký, Klement Gottwald a predseda československej vlády Zdeněk Fierlinger počas osláv 1. výročia oslobodenia Bratislavy vojakmi Červenej armády. autor: JOZEF TESLÍK – TASR

zdroj:
https://dennikn.sk/3285464/siroky-nebol-charizmaticky-politik-ktory-by-vedel-strhnut-masy-skor-vedel-splhat-v-zakulisi/