Spisovateľka Rimová. Knihy krstí snehom a čajom

Do lietadla nad Prešovom už nesadnem

Východniarka písala aj o šikane.


Patrí medzi najčítanejšie slovenské spisovateľky. Svedčí o tom aj víťazstvo v súťaži Kniha roka Prešovského samosprávneho kraja 2022, kde ovládla cenu verejnosti v kategórii beletria pre dospelých.

ANDREA RIMOVÁ (38) je hrdá Rusínka, pochádza z Medzilaboriec, jej druhým domovom bol Prešov, kde trávila stredoškolské a vysokoškolské časy. Neskôr sa presťahovala do Bratislavy, kde žije s partnerom Michalom a šesťročnou dcérou Barborkou.

Debutovala románom Amnestia na zradu v roku 2011, odvtedy vydala 15 kníh. Niektoré z nich vyšli aj v českom preklade. Posledný román Karma, v ktorom rieši aj tému šikany, pribudol tento rok.

O tomto roku, v ktorom zažila niekoľko turbulentných zmien, aj o ďalších zákutiach spisovateľskej duše porozprávala v rozhovore pre Korzár.

V rozhovore sa tiež dočítate:
Či sa dokáže uživiť písaním,
podľa čoho vybrala meno pre dcéru,
čo zabrzdilo jej športovú kariéru,
prečo ustúpila od adrenalínových krstov,
aké knihy písať nebude,
aké má skúsenosti so šikanou,
ako dnes vníma Medzilaborce a Prešov,
ktoré zvyky dodržiavajú v jej domácnosti.

V poslednom čase sa udialo vo vašom živote viacero zmien ako zmeny vo firme, v ktorej ste pracovali, odkedy ste sa odsťahovali z východu do Bratislavy. Ako ste to znášali?

Spoločnosť, v ktorej som pracovala, pôsobila v 20 krajinách Európy. Od prvého momentu to pre mňa bola práca snov, pretože som sa dostala na oddelenie produkcie televíznych reklám. V dôsledku nepriaznivých momentov, ktoré sa za posledné roky dotkli našich životov (covid, vojna, zdražovanie energií atď.) firma potrebovala nového investora.

Do poslednej chvíle sme všetci verili, že sa to nejako napraví a všetko bude zasa super. Nestalo sa tak a tisícky zamestnancov už od konca leta nemali pre koho pracovať. Je mi smutno za starými časmi, ktoré mi veľa dali, a za kolegami, z ktorých sa stali priatelia. Našťastie sa vieme stretnúť, keďže žijeme v tom istom meste.

Nebolo už aj načase zmeniť povolanie? Predsa len, na jednom mieste tak dlho, môže nastať monotónnosť.

U mňa nenastala. Po materskej som sa vrátila do firmy na marketingové oddelenie, čo si vyžadovalo naučiť sa ďalšie nové veci. Venovala som sa budovaniu značky, plánovaniu vysielania reklám a sociálnym sieťam. Stále verím, že nič sa nedeje len tak a s odstupom času môžem povedať, že mi firma dala ozaj veľa.

Čo budete robiť? Máte už predstavu?

Už som doma nejaký ten mesiac a ani zďaleka som nestihla všetko, čo som si v lete naplánovala. Stále cítim, že som si poriadne neoddýchla. Potrebujem nabrať nové sily a ujasniť si, čo chcem. Je skvelé predstaviť si, čo všetko mám pred sebou a dúfam, že to tak bude aj v reáli. Život vnímam ako jednu veľkú výzvu.

Ste úspešnou autorkou beletrie. Tým by ste sa neuživili?

Ak by som napísala, povedzme, tri tituly ročne, tak možno aj áno. Obávam sa, že by to bolo na úkor kvality, a to nechcem. Môj autorský životopis sa začína v roku 2011, keď mi vyšla prvá kniha.

Dnes ich mám na konte 15, ak rátam aj preklady do češtiny a špeciálne vydanie dvoch mojich románov v jednej knihe, je to dokopy 18 kníh. Nechcem sa čitateľom prejesť. Nechcem písať, lebo musím, ale preto, lebo naozaj chcem a to je veľmi veľký rozdiel.

Vašu prácu prerušila aj materská dovolenka. Ako sa má dcéra Barborka?

Dcérka Barborka je prváčka v škole, učí sa písať a čítať prvé písmenká. Na konte má samé jednotky, na ktoré je veľmi pyšná. My, rodičia, tiež. Občas sa mi nechce veriť, že moje krásne malé bábätko tak rýchlo vyrástlo.

Prečo ste jej vybrali také meno?

Asi to vyznie divne, ale chceli sme, aby mala v mene písmeno R. V priezvisku, ktoré má po svojom ockovi, ho totiž nemá. Dávno pred pôrodom sme totiž čítali článok o tom, že písmeno R v mene predurčuje nositeľa k úspechu.

Pobavilo nás to, ale potom sme sa zhodli, že na tom niečo bude, keďže ja mám R aj v mene, aj v priezvisku (úsmev). A keďže každý rodič chce pre dieťa len to najlepšie, vybrali sme Barborke meno, kde bude mať až dve R. Pre istotu…

Zmenilo vás materstvo? Napríklad ako autorku?

Keď nad tým tak uvažujem, ako matka, ktorá strávila s dieťaťom na rodičovskej dovolenke tri úžasné roky, som sa toho veľa naučila. Viem preto formovať staršie ženské postavy do reálnej podoby, pretože inak zmýšľa matka a inak mladá študentka. To by som predtým nedokázala.

Vyhýbam sa však násiliu na deťoch, pretože predstava nevinného stvorenia, ktoré trpí, mi zviera srdce a naháňa hrôzu. O tom by som písať nemohla.

Okrem písania aj rada čítam. Stalo sa mi, že som siahla po knihe, kde hneď v úvode unesú chlapčeka. Barborka bola v tom čase v rovnakom veku, a preto som to nedokázala čítať ďalej. Tej knihy som sa odvtedy nedotkla.

Od vašich povestných adrenalínových krstov kníh, či už vo vzduchu alebo pod vodou, ste upustili. Súvisí to s tým? Čo už ste z toho skrátka vyrástli?

Ťažko povedať, ale je možné, že starnem (úsmev). Do lietadla, v ktorom som krstila tretiu knihu nad mestom Prešov, by som si už znova nesadla. Cítim zodpovednosť voči svojej rodine, zvlášť dcérke. Nechcem pokúšať osud.

Moje knihy krstím už miernejšie, ale stále sú to pre mňa výnimočné momenty, pretože sa obklopujem skvelými ľuďmi, ktorí ma inšpirujú a obdivujem ich. Patria sem mená ako Jana Hubinská, Jožo Kubáni, Alex Štefuca a Barbora Krajčírová, Rasťo Sokol, Michal Slanička, Katka Brychtová a Frankie Kozmon…

Krstili sme snehom, vodou z Dunaja, šípkami a terčom na knihe, cestovinovými písmenkami, kvetmi vianočnej ruže a voňavým sypaným bielym čajom. Stále sa mi krsty zdajú zaujímavé, aj keď v nich nehrozí, že sa utopím alebo založím požiar.

Mám však aj jeden zatiaľ nezrealizovateľný sen - krstiť knihu v zrekonštruovanom Múzeu moderného umenia Andyho Warhola v mojich Medzilaborciach. V „starom“ múzeu som absolvovala dve skvelé besedy a krst ohňom a keďže sa nové múzeum práve opravuje, budem si musieť počkať, ale zas, na dobré sa čaká…

Stále sa pohybujete vo vodách temnej romantiky? Alebo sa snažíte niekam posunúť?

Temná romantika mi vyhovuje. Neviem písať kriminálky, neviem písať trilery, ani sladké romány. Našla som si žáner, ktorý sa mi píše dobre a zároveň vystihuje moje presvedčenie, že cesty bez prekážok nikam nevedú.

Snaha posunúť sa ma sprevádza pri každej knihe, do ktorej sa pustím. Ide o prepracovanejšie charaktery, spracovanie dejovej línie, jazykovú a štylistickú vyspelosť. Chcem to byť stále ja, Andrea Rimová, ale vždy lepšia a lepšia.

Pýtame sa aj preto, či napríklad nechcete písať knihy pre deti?

Istý čas som sa s tým pohrávala, keďže Barborka chcela pred spaním, aby som jej príbehy vymýšľala, namiesto čítania rozprávok z knižiek. Zistila som, že to nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Detská duša je krehká, spoznáva život a učí sa všetko postupne. Preto si myslím, že písanie detskej knihy si vyžaduje veľkú zodpovednosť voči cieľovej skupine, ktorá je zraniteľná.

Takže iné žánre nie? Či už by to odradilo vašu čitateľskú obec zvyknutú na rimovky?

Rimovky sú skrátka rimovky. Baví ma ich písať, sú mojou súčasťou a verím, že sa mi ich podarí vytvoriť ešte veľmi veľa. Navyše, spätná väzba od čitateľov ma presviedča, že robím dobre. Minuloročná kniha získala 1. miesto v súťaži Kniha roka Prešovského samosprávneho kraja v kategórii Cena verejnosti. V tejto súťaži sa umiestňujem už niekoľko rokov a je to veľmi príjemný pocit.

V najnovšej knihe píšete o šikane na škole, ktorá takmer privedie študentku v maturitnom ročníku k samovražde. Napísali ste to ešte pred tragédiou v Parchovanoch, ktorá tému vrátila do centra pozornosti. Prečo ste si zvolili túto tému?

Knihu Karma som dopísala v polovici leta. Keď vidím, čo sa v poslednej dobe deje na školách, len ma to utvrdzuje v tom, že sa takýmto závažným témam musíme venovať. Treba o tom hovoriť, pretože duševné zdravie je rovnako dôležité ako fyzické.

Máte osobné skúsenosti so šikanou?

Našťastie nie. Ale obávam sa, že mnoho detí, ktoré sú svedkami šikany, majú strach ozvať sa či zastať sa šikanovaného, aby sa samy neskôr nestali terčom. Mali by však poznať hranicu medzi tým, čo je správne a čo nie.

Do každej školy by som povinne nariadila prednášky kompetentných psychológov, ktorí by to deťom vedeli vysvetliť. Rodičia sú na to často prikrátki.

Chodili ste aj na športové gymnázium do Prešova. Prečo ste vlastne zavesili šport na klinec?

Predstavovala som si, že po skončení školy pôjdem na vysokú školu študovať trénerstvo, avšak v druhom ročníku som si na lyžiarskom výcviku nepekne zranila koleno a vtedy som pochopila, že venovať všetku energiu športu je risk. Jedno zranenie a človek skončil.

Oprášila som svoju lásku k písaniu, zapájala som sa do literárnych súťaží a v poslednom ročníku gymnázia som si vybrala pre ďalšiu cestu odbor masmediálne štúdiá na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity a nikdy som toto rozhodnutie neľutovala. Človek by si mal ujasniť, čo ho baví a teší a ísť tým smerom, pretože takto nikdy nepôjde sám proti sebe.

Venujete sa nejakému športu rekreačne?

Rekreačne plávam, je to môj najobľúbenejší šport. Rada bicyklujem, korčuľujem na ľade a lyžujem. Partner našiel obrovské zamilovanie v behu a tento rok zabehol svoj prvý polmaratón na jubilejnom 100. ročníku Medzinárodného maratónu mieru v Košiciach.

K športu vedieme aj dcérku. Začala som s ňou chodiť na bábätkovské kurzy plávania, keď mala iba šesť mesiacov. Plávaniu sa venuje stále, posledné roky pláva individuálne iba s trénerom, driluje kraula a prsia.

Chodí aj na tenis, v ktorom nachádza zamilovanie, a v rámci školy na atletický krúžok. Miluje lezecké steny, ľadové korčule a kolobežku a ja si veľmi prajem, aby ju láska k športu a pohybu sprevádzala celý život.

Vraciate sa na východ často?

Niekoľkokrát ročne. Niekedy sa podarí aj štyri razy, čo je super. Vždy sa teším predovšetkým na rodinu, pretože nikto z mojich kamarátov už nežije v meste, kde som vyrastala. Akoby nás všetkých rozfúkal vietor.

Čo sa tu z vášho pohľadu zmenilo, odkedy ste preč?

Doma sa mi to zdá vyprahnuté, vídam málo mladých rodín. Pred pár týždňami sme s rodinou strávili dva dni v Prešove a keď sme sa prechádzali centrom, spomínala som na staré časy. Možno k tomu prispelo aj sychravé počasie, ale pociťovala som nostalgiu, pretože mesto, v ktorom som strávila nádherných deväť rokov, mi už viac nepatrí.

Mnohé podniky, ktoré som si pamätala, už neexistujú, nenašla som ani obľúbené kníhkupectvo, kde som vždy nakupovala darčeky pod stromček, Slovenská ulica zívala prázdnotou, ale duch mesta zostal rovnaký. Uvedomovala som si, ako je tu všetko poruke, v porovnaní s Bratislavou.

V Bratislave sa vám žije ako?

Veľmi dobre. Žije sa tu síce akosi rýchlejšie ako doma na východe, ale sú tu rôzne možnosti nielen pre deti. Nikdy som si nemyslela, že budem bývať v Bratislave. Neprahla som po tom, pretože som žila na Cypre a more mi vyhovovalo. Osud to zariadil inak. Zavial ma naspäť na Slovensko a keby sa dala Bratislava posunúť bližšie k rodičom, bola by som absolútne šťastná.

Líšia sa napríklad oslavy Vianoc či Nového roka od tých, ako ich poznáte z domu? V čom?

Môj partner Miško pochádza zo stredného Slovenska, takže niektoré tradície priniesol do našej rodiny on. Ja sa držím toho, v čom som vyrastala, niečo sme si vymysleli a začali sme to praktizovať spoločne.

Pred vianočnou večerou sa umývame v studenej vode s mincami. Aby sme boli zdraví, bohatí a my sme to ešte povýšili, pretože tam dávame mince z rôznych kútov sveta, keďže chceme aj veľa cestovať.

Vždy prestierame aj pre náhodného pocestného. Pred jedlom sa pomodlíme, hlava rodiny spraví všetkým na čelo krížik cesnakom namočeným v mede. Prípitok pred každým chodom nesmie chýbať, veď som pravá východniarka.

Prekrojíme aj jabĺčko a s napätím čakáme, či uprostred uvidíme hviezdičku. Vianoce by pre mňa nemohli existovať bez kapustnice s hríbami, milovanej hríbovej mačanky a pirohov. Na rybu a šalát už nám väčšinou nezostáva miesto v bruchách.

Tých zvykov máte dosť.

Je ich ešte viac. Sviečku uprostred stola, ktorá nás sprevádza celou večerou, na konci sfúkne dcérka.

Potom sa zavrieme v detskej izbe a hráme spoločenské hry, aby mohol Ježiško priniesť darčeky pod stromček. Po ich rozbalení sa chodievame prejsť k neďalekej kaplnke, kde každoročne zapaľujeme sviečky a spomíname na ľudí, ktorí tu už nie sú s nami, ale zároveň sa poďakujeme za to, že sa máme navzájom a ľúbime sa.

My však "vianocujeme" niekoľkokrát. V Bratislave, potom sa presúvame k svokrovcom na stredné Slovensko a potom následne zažívame pravé rusínske Vianoce u mojich rodičov v Medzilaborciach.

V januári sa u nás opakuje fáza rozbaľovania darčekov v rodine mojej sestry v Prahe, kde je to zábavné, keďže má tri malé deti. Najväčším darom pre nás je, že sa všetci môžeme vyobjímať a tráviť spolu v tejto uponáhľanej dobe spoločný čas. Tieto momenty si chcem pamätať navždy.

Pri písaní kníh často počúvate nejakú muziku, ktorú potom zvyknete zakomponovať do deja. Čo ste počúvali v poslednom čase?

Niektoré moje knihy vznikli v úplnom tichu, niektoré za hudby. Jeden z románov nesie aj meno piesne, ktorú som si v slučke prehrávala dookola. Dotkni sa ohňa. Tá pesnička mi vždy spôsobuje zimomriavky.

Často počúvam pesničky od Elánu, Teamu, hudobné zoskupenie Avantasia, ale úspech majú u mňa aj Vivaldiho štyri ročné obdobia, ktoré sprevádzali moju prácu na knihe Bludisko.

Hlas Ivana Táslera má pre mňa neobyčajnú energiu, náboj, citlivosť a viem ho počúvať dookola. V poslednom čase som si tiež obľúbila speváčku LP.

Michal Frank, redaktor

​​​​​​​zdroj:
https://presov.korzar.sme.sk/c/23259754/knihy-krsti-snehom-a-cajom-spisovatelka-rimova-do-lietadla-nad-presovom-uz-nesadnem.html

foto: Andrea Rimová
zdroj: Koláž - Korzár