Stanislav Konečný: Rusíni na dejinnej križovatke (1918-1919)

Podľa úradnej štatistiky k 31.12.1910 žilo v Uhorsku 446 846 Rusínov, hoci československá vláda na versailleskej konferencii hovorila o 567 867 Rusínoch a samotní Rusíni svoj počet odhadovali až na 716 940 ľudí s tým, že asi 220 000 z nich býva na území Slovenska. Podľa sčítania obyvateľstva však v roku 1910 žilo na Slovensku 96 528 Rusínov, čo predstavovalo 3,4 % obyvateľstva Slovenska a 21,6 % z celkového počtu Rusínov v Uhorsku.

Domnievame sa, že tieto rozdiely vznikli mechanickým pripísaním ruskej národnosti všetkým gréckokatolíckym a pravoslávnym veriacim v krajine, čo bolo v tom čase bežným postupom a neraz sa fakticky aplikuje dodnes. Je paradoxné, že fenomén uhorských Rusínov získal na intenzite a stal sa politickou otázkou práve v období prvej svetovej vojny, ktorá vôbec nepriala národnému hnutiu v monarchii.

Na druhej strane, pôsobenie v mnohonárodnej rakúsko-uhorskej armáde, styky s príslušníkmi iných národov, najmä s ruskými vojakmi, vplývali veľmi pozitívne aj na národné uvedomenie Rusínov. Veľké nádeje v tomto smere živili už slová hlavného veliteľa ruskej armády veľkokniežaťa gen. Nikolaja Nikolajeviča o osloboditeľskej misii Ruska.

Nie je bez zaujímavosti skutočnosť, že u časti slovenskej inteligencie tiež existovali predstavy o Slovensku ako o budúcej gubernii Ruska, hoci sa nestali reálnou alternatívou voči koncepcii česko-slovenského odboja. Napokon, rusofilská koncepcia nebola cudzia ani českému národnému hnutiu. 25. januára 1917 T. G. Masaryk v známej stati Delenda est Austria v novinách Russkaja voľa napísal, že Rusku nemožno uprieť istú iniciatívu pri riešení slovanských otázok a v tomto zmysle jednoznačne odmietol ukrajinský separatizmus. Ruský minister zahraničných vecí Pavel Miljukov v marci 1917 tiež vyjadril záujem Ruska o pripojenie maloruských území Rakúska k ruskej Ukrajine.

Výrazným podnetom národnooslobodzovacieho hnutia národov a národností v tomto období a priestore bolo známych 14 bodov amerického prezidenta Thomasa Woodrowa Wilsona z 8. januára 1918 o vojnových cieľoch Dohody. Jedným z nich bolo totiž uznanie práva na autonómny vývoj pre všetky utláčané národy rakúsko-uhorskej monarchie. Stalo sa tak v čase, kedy dohodové mocnosti o prípadnom zániku rakúsko-uhorskej monarchie ešte vôbec neuvažovali.

Nové neúspechy ústredných mocností na všetkých frontoch a blížiaci sa koniec vojny na jednej strane a nepredvídateľný vývoj v Rusku v priebehu roku 1918 na strane druhej veľmi naliehavo nastoľovali otázky budúceho usporiadania strednej a východnej Európy. Zvlášť otvoreným zostával osud rusínskeho etnika v Uhorsku. Preto sa začali aktivizovať aj určité skupiny inteligencie a pracovať noví lídri v rámci karpatoruského hnutia doma i za hranicami monarchie.

Najaktívnejšie si počínali predstavitelia rusínskych prisťahovalcov v USA, ktorí v demokratických pomeroch a v podnetnejšom prostredí politicky skôr dozreli a realisticky analyzovali postavenie svojich krajanov a ich perspektívy. Podľa niektorých údajov v USA počas vojny žilo viac ako 200 tisíc rusínskych emigrantov z Uhorska. Vydávali vlastnú tlač a zakladali svoje krajanské a náboženské spolky. Ich ústredná organizácia vznikla roku 1915 v Braddocku pri Pittsburghu pod názvom Amerikánsko -ruská národná obrana.

Uvedená organizácia mala podobný charakter a zohrávala obdobnú úlohu ako Slovenská liga založená v roku 1907 v Clevelande a České národní sdružení, ktoré vzniklo v roku 1914 v Chicagu. Jej predseda Nikolaj Pačuta bol rusofilsky orientovaný a mal veľký vplyv hlavne medzi pravoslávnymi Rusínmi. Októbrová revolúcia a brestlitovský mier však jeho koncepciu značne nabúrali, preto 30. mája 1918 sondoval u Tomáša Garriguea. Masaryka možnosť včlenenia územia uhorských Rusínov do rámca budúceho štátu Čechov a Slovákov.

Skupina rusínskej inteligencie okolo mladého pittsburghského advokáta dr. Grigorija Ignatija Žatkoviča ovplyvňovala hlavne spolky rusínskych gréckokatolíkov.S počiatku sa prikláňala k myšlienke riešiť budúcnosť uhorských Rusínov vytvorením nezávislého štátu, ktorá v tom čase nezodpovedala realite.Výrazom zblíženia rôznych názorových skupín bolo založenie Americkej národnej rady Uhro-Rusínov (ANRU-R) 23. júla 1918 v Homesteade. Jej predsedom bol síce Július Gardoš, no hlavnú úlohu v nej zohrával G.I. Žatkovič.

Na zasadnutí ANRU-R v Scrantone 1. októbra 1918 bol prijatý návrh memoranda pre prezidenta W. Wilsona, ktorý vypracoval práve dr. Grigorij Žatkovič. Memorandum, predložené prezidentovi Wilsonoví 21.10. 1918, obsahovalo tri varianty riešenia štátoprávneho postavenia územia Rusínov južne od Karpát. Prioritou bola samostatnosť regiónu, pričom ako náhradné možnosti figurovali jeho spojenie s Haličou a Bukovinou, resp. samospráva v rámci Uhorska.
Na základe istého nepriameho doporučenia zo strany W. Wilsona, že autonómia rusínskeho územia je reálnejšia v rámci niektorého slovanského štátu, nadviazal G. Žatkovič spojenie s T. G. Masarykom. Dňa 23. októbra bola ANRU-R prijatá za člena Stredoeurópskej demokratickej únie, ktorej predsedal práve T. G. Masaryk. V tejto súvislosti Žatkovič vo Philadelphii podpísal Vyhlásenie nezávislosti, pričom zdôraznil osobitosť etnicity, ale aj histórie uhorských Rusínov, hoci zároveň pripustil jazykovú podobnosť a ich blízkosť s Ukrajincami.

Po ďalších rokovaniach s T. G. Masarykom , ktoré sa uskutočnili tiež vo Philadelphii 25. októbra 1918, G. I. Žatkovič získal uistenie, že hranice autonómneho územia Rusínov v československom štáte budú vymedzené k plnej spokojnosti Rusínov. Až neskôr sa ukázalo, že kým G. I. Žatkovič uvažoval o všetkých Rusínoch v novom štáte, teda aj o severovýchodnom Slovensku, Masaryk mal na mysli iba oblasť horného Potisia, tj. budúcu Podkarpatskú Rus, ktorá v tejto súvislosti nepredstavovala žiadny územný problém.

Napriek tomu, na zasadnutí ANRU-R v Scrantone 12. novembra 1918 bolo schválené pripojenie teritória juhokarpatských Rusínov k Česko- Slovensku. Argumentovalo sa jazykovou príbuznosťou a dôveryhodnosťou nového štátu, vrátane jeho prísľubu priznať územiu autonómiu. Preto toto rozhodnutie v podstate potvrdil aj svojrázny plebiscit, ktorý sa v priebehu nasledujúcich dní uskutočnil medzi Rusínmi v USA, a to prostredníctvom gréckokatolíckych farských spoločenstiev. Zúčastnilo sa ho 1113 ľudí, z ktorých 67 % sa vyslovilo za pripojenie horného Potisia k Československu, 28 % za jeho spojenie s Ukrajinou a 2,4 % sa vyslovilo za samostatnosť tohoto regiónu.

Za spojenie uhorských Rusínov s Haličou a Bukovinou sa vyslovilo iba 14 respondentov, no v skutočnosti to nebola bezvýznamná otázka. Už počas vyjednávania v Breste Litovskom v januári 1918 rakúsko-uhorský minister zahraničia gróf Ottokar Czernin sľuboval Ukrajincom, že utvorí jeden celok z maloruských území v krajine, narazil však na odpor Uhorska. Jeho nástupca barón Štefan Burian viac prial Poliakom, ktorí jednoznačne odmietali prípadné oddelenie východnej Haliče.

Lídri ukrajinského hnutia v priebehu novembra 1918 urobili všetko pre vyhlásenie autonómie ukrajinských regiónov Rakúska, a po rozpade monarchie aj pre vytvorenie Západoukrajinskej ľudovej republiky (ZUĽR).Tento útvar však zahrňoval iba územie Haliče a Bukoviny a na oblasti Uhorska obývanými Rusínmi z politických i geografických dôvodov nepretendoval. Tento fakt potvrdzujú takmer všetky legislatívne i administratívne kroky oficiálnych orgánov ZUĽR.

Niektoré menšie vojenské akcie haličskej armády v Podkarpatsku v januári 1919 mali skôr epizodický charakter a vyvolali ich skôr výzvy niektorých aktivistov ukrajinofilského hnutia medzi domácim huculským obyvateľstvom Marmarošskej župy. Nedosiahli žiaden výraznejší úspech a po niekoľkých dňoch vždy ustúpili za Karpaty. Dezinteresovaný postoj k uhorským Rusínom prezentovala Ukrajina i po jej zjednotení 22. januára 1919, vrátane jej doporučení pre jednanie Parížskej mierovej konferencie.

Rozklad Rakúsko-Uhorska v októbri 1918 nadobudol veľmi rýchle tempo. Manifest cisára Karola o federalizácii monarchie a práve národov na sebaurčenie zo 14. októbra 1918 síce prišiel z vecnej stránky neskoro, avšak na druhej strane akceleroval politický vývoj. Týka sa to aj Rusínov v Podkarpatsku i na Slovensku, hoci sa len ťažko orientovali v zložitých udalostiach a v procesoch tohto obdobia. Ich snahy zaujať zásadné postoje urýchľovala aj aktivita novej maďarskej vlády grófa Mihálya Károlyiho, ktorá v záujme zachovania integrity Uhorska sľúbila autonómiu Slovákom i Rusínom.

Minister pre národnosti Oszkár Jászi ihneď uskutočnil aj niektoré opatrenia k realizácii ich autonómneho postavenia v rámci Maďarska, avšak k otázke hraníc týchto autonómnych útvarov sa z diplomatických dôvodov nevyjadroval. Maďarská vláda rovnako intenzívne podporovala separatistické, tzv. slovjacké hnutie, ktoré rozvíjala časť prouhorsky zameranej inteligencie na východe Slovenska.

Aktivity Viktora Dvorcsáka, Karola Bulissu, Františka Jehlicsku a ďalších maďarónov viedli k vytvoreniu Východoslovenskej rady v Prešove 4. novembra 1918, ba dokonca k vyhláseniu Slovenskej ľudovej republiky 11. decembra 1918 v Košiciach. Na druhej strane, bolo úplne evidentné, že tieto úsilia nielen nezískali žiadnu masovú podporu, ale ani len politické sympatie vplyvnejších kruhov doma a v zahraničí.

Podstatne iná situácia v jeseni 1918 bola v národnooslobodzovacom hnutí Rusínov. Jednou z prvých akcií tohoto druhu bolo zhromaždenie Rusínov zo Spiša a Šariša na hrade v Starej Ľubovni 8. novembra 1918, na ktorom bola zvolená Ruská národná rada vedená Michalom Mihaličom a Emilianom Nevickým nazývaná tiež Radou Lemkov. Deklarovala jednotu uhorských a haličských Rusínov a vyzvala ich k spolupráci a k spoločnému postupu.

V Rade Lemkov, zvlášť v prvých týždňoch, prevládala idea spojenia zemí uhorských Rusínov s Ukrajinou. E. Nevický a jeho manželka Irena Nevická boli prvými stúpencami ukrajinskej orientácie v rusínskom hnutí na Slovensku. Oni, ako aj ďalší členovia Rady, akými boli Jozef Rybovič, Ivan Murcko, Emilian Toronský a iní, organizovali zakladanie rád vo viacerých rusínskych obciach na severovýchodnom Slovensku. Väčšie zhromaždenia sa uskutočnili v Bardejove 27. novembra, vo Svidníku 29. novembra, v Stropkove 30. novembra, v Medzilaborciach 2. decembra a v Humennom 3. decembra 1918.

V ten istý deň ako Ruská národná rada v Starej Ľubovni, teda dňa 8. novembra 1918 došlo na opačnom, východnom konci rusínskeho územia bývalého Uhorska, v Jasini, ku vzniku tzv. Huculskej republiky. Obyvatelia Jasine a okolitých obcí zvolili 42-člennú Huculskú národnú radu a vyhlásili pripojenie svojho regiónu k Ukrajine. Vedúcou osobnosťou výkonnej moci a milície bol Stepan Kločurak. V januári 1919 sa huculskí bojovníci pustili do bojov za oslobodenie Marmaroša od maďarských vojsk, boli však porazení rumunskou armádou. Opustili síce Marmorošský Sihoľ a Velikij Byčkov , no Jasiňu udržali až do mája 1919.

Z iniciatívy mukačevského biskupa Antona Pappa vznikla na zhromaždení 9. novembra 1918 v Užhorode Uhroruská národná rada (Magyarországi Ruthének Nemzeti Tanács). Jej predsedom sa stal kanonik dr. Simeon Szabó a tajomníkom Augustín Vološin. Podporila zachovanie integrity Uhorska za predpokladu splnenia niektorých národných a kultúrnych požiadaviek pre rusínske obyvateľstvo a gréckokatolícku cirkev.

O niekoľko dní, 17. novembra 1918, v Chuste vznikla proukrajinsky zameraná Ruská (ukrajinská) národná rada, na čele ktorej stál dr. Július Braščajko. Ten viedol skupinu ukrajinofilskej inteligencie, ktorá agitovala za pripojenie Podkarpatska k Ukrajine. V tomto zmysle sa snažil prekaziť plány Károlyho vlády na udržanie Podkarpatska v rámci Maďarska. Preto na národnom zhromaždení Rusínov v Budapešti 10. decembra 1918 sám vyvolal diskusiu, ktorá napokon viedla ku krachu hlavného cieľa kongresu, ktorý sa konal pod záštitou maďarskej vlády a mal demonštrovať vernosť Rusínov Uhorsku.

Naopak, na zhromaždení v Marmarošskom Sigete konanom 18. decembra 1918, ktoré zvolala maďarská vláda, došlo k nepredvídanému zvratu. Jeho účastníci totiž odmietli podpísať deklaráciu, ktorá mala vyjadriť lojalitu Rusínov tohoto regiónu k Maďarsku. Rozhodli sa zvoliť Maramorošskú ruskú národnú radu na čele s Michalom Braščajkom. Bol prijatý manifest s výzvou k zjednoteniu s Ukrajinou a s pozvaním na nové zhromaždenie zvolané do Chustu na 21. január 1919.

Napriek tomu, na základe zákona č. X z 21. decembra 1918 maďarská vláda urýchlene zriadila autonómnu tzv. Ruskú krajinu bez toho, aby presne definovala jej hranice. Rusínski politici mali rátať s tým, že jej súčasťou okrem žúp v Podkarpatsku bude aj Zemplín, Šariš, Spiš a Abov, hoci to nekorešpondovalo s danou etnickou situáciou. Centrom regiónu sa stalo Mukačevo s prevahou maďarského a židovského obyvateľstva.

Najvyššiu výkonnú moc v Ruskej krajine mal Oreszt Szabó vo funkcii ministra maďarskej vlády. Guvernérom Ruskej krajiny sa stal Ágošton Štefan, ktorý sa s titulom „komisára“ udržal pri moci aj počas boľševickej diktatúry Bélu Kuna. Voľbami 4. marca 1919 bol dokonca zvolený 36-členný rusínsky snem. Porážkou Maďarskej republiky rád a obsadením Podkarpatska československým a rumunským vojskom sa táto kapitola rusínskych dejín skončila. Nedôvera k Budapešti však spôsobila, že už od apríla 1919 sa i promaďarská frakcia rusínskej politiky prestala vyhýbať kontaktom, ako aj dohode s emisármi československej vlády a ANRU-R.

Významnú úlohu pri politickom zorientovaní reprezentácie Rusínov na Slovensku na jeseň 1918 zohrala Slovenská národná rada. Rusínom chýbali vtedy nielen najzákladnejšie informácie o vývoji karpatoruského hnutia v Amerike, ale aj o udalostiach v Prahe a v Martine. SNR totiž dňa 30. novembra 1918. vydala manifest ku karapatoruskému obyvateľstvu. Proklamácia "Bratia, Rusíni" vyjadrila myšlienku jednoty v boji oboch národov za národné práva a odmietla ideu integrity Uhorska.

SNR sa vyslovila za riešenie ekonomických a sociálnych otázok a za plnú autonómiu Rusínov v cirkevných a školských záležitostiach. V tomto zmysle sľúbila nielen ľudové školy s materinským vyučovacím jazykom, ale i rusínske gymnáziá, ba aj univerzitu. Dôležité je, že tento dokument, napriek dobovo podmienenej forme, naznačil zásady politického súžitia v demokratickom česko-slovenskom štáte.

V priebehu jesenných mesiacov došlo v politických názoroch niektorých rusínskych .politikov k istým posunom. Ruská národná rada v Prešove, ktorú viedol stúpenec proruskej orientácie dr. Antonij Beskyd,. spočiatku koketovala s myšlienkou pripojenia území uhorských Rusínov k Rusku Pod vplyvom vývoja v Rusku zmenila svoj postoj a vo vyhlásení z 19. novembra 1918 sa postavila za pripojenie územia tzv. Uhrorusínie k Československu. Medzi Rusínmi na Slovensku získavala stále väčší vplyv. Po spojení s Radou Lemkov sa premenovala na Karpatoruskú národnú radu.

Idea pripojenia k Ukrajine znovu zaznela na zhromaždení 21. januára 1919 v Chuste. Celkom 420 delegátov zo 175 obcí Podkarpatska zvolilo Centrálnu ukrajinskú národnú radu a vybralo zástupcov na rokovania v Kyjeve a vo Ľvove.

Pravda, niektorí rusínski autori vyjadrujú isté pochybnosti ohľadom vierohodnosti počtu delegátov i znenia prijatých dokumentov a považujú ich za dodatočne vykonštruované. Na druhej strane, obsadenie Podneprovskej Ukrajiny Červenou armádou a porážka ZUĽR, nehovoriac ani o stanovisku Dohody, mali za následok, že uvedená koncepcia sa stala nereálnou.

Pozícia Karpatoruskej národnej rady, súhlas Vološinovej skupiny a revízia postoja reprezentantov ukrajinského smeru, ako aj príchod hlavných predstaviteľov ANRU-R G. I. Žatkoviča a J .G. Gardoša umožnili zjednotiť stanoviská na domácej politickej scéne.

Kým pripojenie k Československu uvedené zoskupenia postupne akceptovali, isté diferencie zostali v predstavách o vymedzení "Rusínie". KRNR okrem zakarpatských žúp uvažovala iba o severných častiach Šarišskej, Zemplínskej a Spišskej župy, kým G. Žatkovič do "Uhrorusínie" plánoval zahrnúť celé tieto župy, a naviac Abovskú župu, hoci v nej žil iba zlomok rusínskeho obyvateľstva. Bola to dôležitá otázka vzhľadom na sľúbenú autonómiu, hoci sa vláda v tomto smere príliš neponáhľala.

Dňa 8. mája 1919 v Užhorode sa stretli predstavitelia troch národných rád (KRNR, URNR, CUNR) a dohodli vytvorenie spoločnej Centrálnej ruskej národnej rady (CRNR). Jej predsedom sa stal dr. A. Beskyd, podpredsedami A. Vološin a dr. J. Braščajko. CRNR vyslala do Prahy 112-člennú delegáciu, ktorá oznámila prezidentovi a vláde svoj súhlas so štátoprávnym riešením otázky Rusínov bývalého Uhorska a jednala o základných podmienkach.

Na jar 1919 bola situácia v podkarpatských župách vzhľadom na vojnové operácie veľmi neprehľadná, avšak značne sa skomplikovala aj na severovýchodnom Slovensku. Eufória zo získanej národnej slobody sa totiž okrem iného prejavila v snahe potlačiť všetko neslovenské, teda aj rusínske hnutie. Táto tendencia, vzhľadom na dlhé obdobie neslobody slovenského národa, je ľudsky pochopiteľná, avšak nesprávna. Prezentovala sa ako úsilie brzdiť rozvoj rusínskeho školstva a istý povýšenecký postoj slovenských úradníkov, najmä zo západného Slovenska, k Rusínom a ich problémom.

Rusínsky jazyk nebol zavedený do verejnej správy a postupne vytlačovaný aj zo škôl. V dotazníku školského inšpektorátu sa rusínska národnosť vôbec nespomínala a školy boli pokladané za slovenské. Inšpektori zasahovali aj do vecí cirkevných škôl. Rusíni boli rozhorčení tiež tým, že nemali prisahať vernosť Československej republike, ale boli prepustení listom z 1 .mája 1919 pre nedostatočnú znalosť slovenského jazyka.

Scrantonská rezolúcia z novembra 1918 sa vyslovila za pripojenie sa uhorských Rusínov k Československu v podobe federatívneho štátu, ale s osobitnými právami a s podmienkou, "aby všetky pôvodne uhroruské župy" patrili k ich samosprávnemu celku. Za takéto župy boli považované nielen Užská, Ugočská, Berežská a Marmarošská župa, ale expressis verbis aj župy Spiš, Šariš, Zemplín, Abov, Gemer a Boršod. Posledné tri župy sa však už neuvádzali v tzv. memorande č. 6, ktoré predložili dr. Karel Kramář a dr. Edvard Beneš mierovej konferencii v Paríži.

Je pravdepodobné, že zástupcovia ANRUR dr. G. Žatkovič a J.G. Gardoš, ustúpili od tejto požiadavky práve po rokovaní s vedúcimi československej delegácie a s predsedom RNR v Prešove dr. Antonijom Beskydom, ktorí mali zrejme realistickejší pohľad na rozsah rusínskeho osídlenia na Slovensku. Napokon, pri sčítaní obyvateľstva k 31. decembru 1900 sa v Abovskej župe k Rusínom hlásilo 519 osôb a v Gemersko - malohontskej župe 10. Vo všetkých slovenských župách, okrem Spiša, Šariša a Zemplína, žilo vtedy de iure 693 Rusínov.

Dňa 24. augusta 1919 mimoriadne aktívny dr. A. Beskyd odovzdal vláde ČSR a verejnosti memorandum pod názvom Karpatoruská otázka v Československé republice. Medzi iným ako minimálnu požiadavku navrhol, aby súčasťou autonómneho karpatoruského územia okrem Užhorodskej, Berežskej, Ugočskej a Marmarošskej župy bol tiež ľubovniansky okres zo župy Spišskej, ako aj Šarišská a Zemplínska župa.

medzinárodná konferencia túto právomoc deleguje Československu ako vnútornú záležitosť, predpokladal uskutočniť referendum nielen na uvedenom území, ale aj v Spišskej, Gemerskej a Abovskej župe, a to vládnou komisiou za účasti dôverníkov zo strany jednotlivých národností a pod kontrolou neutrálnej komisie.

Mestá Prešov, Humenné, Užhorod a Nové Mesto pod Šiatrom menoval ako hlavné hospodárske a kultúrne strediská tunajších Rusínov. Rusínom, ktorí sa ocitnú v slovenských, maďarských či rumunských administratívnych celkoch mali byť priznané všetky menšinové práva. Súčasne vyslovil záujem o to, aby záležitosti Podkarpatskej Rusi neboli považované za vec ministerstva vnútra, ale za medzinárodnú otázku vlády, ktorú má riešiť ministerská rada. Uvedené memorandum bolo odovzdané tiež mierovej konferencii v Paríži.

Dr. G. Žatkovič ihneď odcestoval do Paríža, kde sa od dr. Beneša dozvedel, že konferencia je rozhodnutá určiť definitívnu hranicu na rieke Uh. Súčasne vyslovil presvedčenie, že slovenská strana nikdy nebude akceptovať návrh CRNR z mája 1919. Napokon sa dohodli na tom, že sa budú usilovať dosiahnuť, aby konferencia určila len dočasnú hranicu s tým, aby o jej definitívnej podobe rozhodli Rusíni a Slováci sami.

Súčasne dr. Žatkovič predložil návrh dočasnej dohody medzi Karpatskou Rusou a Československom ohľadom hraníc. Podľa neho od 1. októbra 1919 by až do odvolania ku Karpatskej Rusi patrili všetky Československu priznané územia na východ od rieky Uh. Na západ od tejto rieky by jej súčasťou boli všetky oblasti v Spišskej, Šarišskej, Zemplínskej a Užskej župe, ktoré sú ako rusínske vyznačené na mape Tomaševského vydanej Akadémiou vied v Petrohrade roku 1906 na základe oficiálnej uhorskej štatistiky z roku 1900.

Zároveň bola Benešovi predložená druhá mapa, v ktorej bolo zakreslené tzv. sporné územia, o osude ktorého mal rozhodnúť osobitný plebiscit uskutočnený komisiou zloženou z členov rusínskej a slovenskej národnosti. Ľudové hlasovanie sa nemalo uskutočniť skôr než 20. mája 1920.

Dňa 29. júla 1919 sa uskutočnila schôdzka dr. Žatkoviča s prezidentom Masarykom v prítomnosti ministra vnútra A. Švehlu. T.G. Masaryk uviedol, že zmluvu nemožno uzavrieť, pretože Rusíni zatiaľ nemajú ústavných predstaviteľov. Preto dr. Žatkovič s jeho súhlasom napísal prehlásenie adresované CRNR, ktoré nazývame Proklamáciou z 12. augusta 1919.

V nej ako o karpatskoruských územiach hovoril, okrem Ugočskej, Berežskej a Marmarošskej župy a severnej i východnej časti Užskej župy, už len o staroľubovnianskom okrese v Spišskej župe a o severných oblastiach Šarišskej a Zemplínskej župy. Ostatné požadované územia mali zostať neutrálnymi až do sčítania obyvateľstva s tým, že sporné časti Užskej župy budú zatiaľ pod karpatoruskou správou.

Rusínska reprezentácia kritizovala tiež formu súpisu obyvateľstva zo strany slovenských orgánov v roku 1919, ktorý sa uskutočnil s vylúčením rusínskej inteligencie. Komisári pritom ovplyvňovali ľudí tým, že ako Slováci nebudú platiť koblinu a rokovinu, kým ako Rusínom sa im tieto poplatky zvýšia, že nedostanú prídely múky a cukru a pod. Nedomysleným bolo, že Česi a Slováci boli vykazovaní v jednom stĺpci, zatiaľ čo Rusíni boli v jednej a Rusi v ďalšej rubrike, spolu s Nemcami, Turkami, Japoncami atď.

Komisári tiež zneužívali otázky, ktoré formulovali sugestívne, a niekedy sa uchýlili až takmer k politickému vydieraniu. Tak sa značne priblížili k praxi v Uhorsku, keď mali vnútornú inštrukciu postupovať tak, aby Rusínov bolo čo najmenej. Preto nás nemôže prekvapiť, že kým v Šarišskej župe bolo roku 1910 38 500 Rusínov, roku 1919 už len 9 202. V okrese Medzilaborce za toto obdobie vzrástol počet Slovákov o 30 %.
Z týchto dôvodov súpis obyvateľstva vyvolával odpor, ktorý sa prejavil na ľudových zhromaždeniach, ktoré sa uskutočnili 28. augusta 1919 v Humennom, 31. augusta v Medzilaborciach, 2. septembra v Prešove a 7. septembra v Michalovciach.

Dňa 18. augusta bola už známa aj hranica medzi Podkarpatskou Rusou a Slovenskom, ktorá na návrh čsl. vlády bola stanovená tak, že začínala 2 km východne od Čopu a pokračovala na sever pozdĺž rieky Uh s tým, že Užhorod pripadol Podkarpatskej Rusi. Polovica Užskej župy, rovnako ako Šarišská, Spišská a Zemplínska župa zostali v rámci Slovenska.

Časť Rusínov tak dodnes ostala žiť na území Slovenska, so Slovákmi žila a žije v zhode v duchu vzájomného rešpektovania. Ich istá časť sa poslovenčila a proces prirodzenej asimilácie pokračuje aj naďalej. Rusíni i Slováci sa hlásia k svojim historickým tradíciám a chcú stavať svoju budúcnosť na tých demokratických základoch, ktoré spoločne položili v období Československej republiky.

doc. Ing. PhDr. Stanislav Konečný, PhD.