Starosta malej obce

Jozef Filkus je na čele Malých Zlievec už 19 rokov. Vysvetľuje, ako dokáže malá obec, ktorej hrozil zánik, vyžiť bez toho, aby natŕčala ruku štátu, ako dokázala postaviť nájomné byty a pritiahnuť nových ľudí, ako si sama zarobila na kanalizáciu a čo všetko zmenila korona.

Devätnásť rokov ste starostom obce Malé Zlievce, ktorá má len 295 obyvateľov. Platí, že malá dedina znamená málo práce pre starostu?

Je to skôr naopak – čím menšia dedina, tým menej peňazí, a teda viac starostí. Každá, aj najmenšia obec totiž musí zabezpečovať všetko, čo jej prikazuje zákon, teda právomoci a kompetencie, ktoré na ňu preniesol štát. A kým vo väčších dedinách či mestách veľa vecí rieši často štáb odborne zdatných ľudí, v dedine ako naša to musí zvládať starosta s jednou administratívnou silou.

Nie je to po toľkých rokoch nuda?

Jedno volebné obdobie som mal prestávku. Vrátil som sa, keď sa obec dostala do ekonomických problémov a bola na pokraji nútenej správy. Keď musíte hľadať riešenia, ako čo najviac ušetriť, nuda to rozhodne nie je, skôr adrenalín.

Pritom obec ako naša si nemôže dovoliť na plný úväzok ani len toho starostu, mám ho trojštvrtinový. Na čiastočnom úväzku je aj sekretárka. Nie je to najlepšie, v skutočnosti by bolo dobré, aby sa minimálne starosta mohol celý deň venovať chodu obce, treba však rešpektovať aj ekonomickú situáciu. Nemienim dedinu zadlžovať. Práca starostu nemá byť otázkou peňazí, ale poslania. Keby to bolo len o peniazoch, v tejto funkcii by ma neudržali, v inom sektore by som zarobil viac.

Koľko zarobíte?

Momentálne mám 1254 eur v hrubom. Keď mi to chceli zvýšiť na 1352 eur, odmietol som. Máme tu pandémiu a zdalo sa mi férové urobiť gesto, že zvýšenie mzdy neprijmem. Každé ušetrené euro vieme využiť účelnejšie.

S akým rozpočtom hospodárite?

Na tento rok máme schválený rozpočet 146 900 eur. Vyzerá to tak, že sa nám ho aj podarí naplniť. Rozpočet vždy zostavujem tak, že príjmy nastavím konzervatívne. Radšej ich podhodnotím, aby som bol neskôr príjemne prekvapený a aby sme prípadné rozpočtové zmeny mohli robiť smerom nahor, nie naopak. S výdavkami to zase robím naopak – radšej ich preventívne nadhodnocujem, aby sme v konečnom dôsledku mali rezervu.

Má obec dlhy?

Nie. V rokoch 2014 až 2018 sa nám podarilo vyrovnať všetky záväzky. Neboli malé, šlo o viac ako 42-tisíc eur. Zväčša sme dlhovali štátnym inštitúciám – finančnej správe, Sociálnej poisťovni a zdravotným poisťovniam. Tento typ dlhov nemám rád, lebo sa na ne nabaľujú sankčné úroky a penále, preto trvám na tom, aby bolo všetko uhradené.

Vďaka tomuto prístupu sme finančne čistí, dokonca na účte aj teraz máme dostatočnú hotovosť na to, aby sme mohli reagovať na prípadné akútne problémy, ktoré vyskočia.

Nebolo by pre miniobce ako vaša efektívnejšie spojiť sa s ďalšími a vytvoriť tak väčšiu dedinu? Nešetrilo by to peniaze?

Krásna a logická otázka, odpoveď je však jasná – nie. Veľké obce chcú len naše peniaze a nám by to zastavilo rozvoj. Nič by sa ani neušetrilo, lebo vo väčších celkoch sa zdroje akosi rýchlejšie míňajú. Navyše systém fungovania centrálnych strediskových obcí sme tu už predsa zažili. Bolo to čosi strašné. Trvalo to až do roku 1990, keď parlament schválil zákon o obecnom zriadení. Pre malé obce to bol doslova dar.

Dôvod?

Odvtedy sme sa mohli konečne začať rozvíjať. Do tých čias strediskové obce na tie okrajové a malé kašľali, ignorovali ich. Odmietali na ne dávať peniaze, a keď sa už inak nedalo, aspoň ich okresali na minimum. Vo výsledku sa v našej obci za posledných desať rokov takého fungovania absolútne nič nevybudovalo. Nič poriadne nefungovalo, lebo peniaze boli sústredené v susedných Bušinciach ako strediskovej obci.

Keď sa to v roku 1990 zmenilo, konečne sme mohli začať obec zveľaďovať. Postupne sa rozbehlo množstvo investičných činností. Keď som v roku 1999 nastúpil ako starosta, Malé Zlievce mali len 238 ľudí. V podstate boli určené na zánik, prípadne by sa z nich stala chalupárska oblasť.

Odmietli sme sa vzdať, a tak sme začali stavať nájomné byty, dokonca sme ako obec začali podnikať. Nečakali sme s natrčenou rukou, čo nám dá štát, sami sme začali zarábať. Za to sme potom mohli postaviť jednak byty, jednak čističku odpadových vôd a nakoniec i kanalizáciu. Aktuálne budujeme chodníky tak, aby boli v celej obci.

Pritiahli ste tým nových obyvateľov?

Samozrejme. Z 238 ľudí sme stúpli na 295, čo je percentuálne slušný nárast. Tunajší sú teraz aj spokojnejší, predsa len im stúpla kvalita života. Klesol aj priemerný vek obyvateľov – zo 41 rokov pod 36.

Vrátim sa ešte k vašej otázke, či by sa neušetrilo spájaním malých obcí. Nie je to tak, ušetril by sa možno plat starostu a sekretárky, ale tie peniaze by sa nakoniec minuli na iné veci. Navyše by nás spravoval niekto, kto by bol od nás vzdialený, teda bez toho, aby detailne poznal naše problémy.

Kam by taký starosta smeroval peniaze? Najmä do obce, z ktorej pochádza. Akú motiváciu by mal dávať dosť peňazí nám, malým obciam na okraji, kde by už z princípu mal menej voličov? Niekto by mohol namietnuť, že teraz naša obec dáva na môj plat povedzme 17-tisíc eur ročne. Lenže šikovný starosta musí byť schopný dotiahnuť do obce násobky tej sumy, inak je zbytočný. A mne sa to zatiaľ darí.

Prekvapilo ma, že máte kanalizáciu. Ja žijem v obci s 1300 obyvateľmi a nemáme ju.

Bola to jedna z mojich priorít. Keď som pred 19 rokmi nastúpil, zmapoval som si najväčšie problémy. Bolo mi jasné, že ak chcem dotiahnuť do obce ďalších obyvateľov, musím vyriešiť dve veci – postaviť nájomné byty a zohnať pracovné príležitosti. V tom čase sa začala utlmovať Baňa Dolina, padali podniky ako Liaz, tisícky ľudí v okrese ostávali bez práce.

Ako môže malá obec v čase obrovskej nezamestnanosti, ktorá bola dôsledkom mečiarizmu, navyše v investorsky neatraktívnej lokalite v okrese Veľký Krtíš, vytvárať pracovné miesta?

Jednoducho. Ako obec sme natvrdo začali podnikať, čiže zamestnávať vlastných obyvateľov. Ľudia tak boli doma, v obci, zároveň si niečo zarobili. Netvrdím, že šlo o vysoké platy, ale výhodou bolo, že nemuseli nikam cestovať. Ocenili to.

V čom ste podnikali?

Začali sme v oblasti kosenia verejných priestranstiev. Dlhé roky sme tieto služby dodávali firme, ktorá sídli v susedstve našej obce. Nakoniec sme sa v tomto segmente presadili v mnohých firmách po celom Slovensku. Približne štyri roky sme zabezpečovali kosenie verejných priestranstiev aj v okresnom meste Veľký Krtíš.

Neskôr sme začali podnikať aj v oblasti zabezpečovania zimnej údržby. Naše služby si objednávalo mnoho subjektov v krajine, darilo sa nám aj v segmente drobných stavieb. V roku 2007 sme si takto len vlastným podnikaním dokázali zarobiť štyri milióny korún, teda takmer 133-tisíc eur. V tom čase to boli solídne peniaze, pričom na obecnom úrade sme zamestnávali takmer 30 ľudí.

Vráťme sa ku kanalizácii.

Mnohí sa čudujú, že ju máme v takej malej obci. Je to však vec chcenia a ochoty robiť na tom. Keď som videl, že ľudia sa k nám sťahujú a že už majú prácu, všímal som si, čo ich ešte trápi. Ukázalo sa, že fekálie si vypúšťajú pred svoje domy alebo do záhrad. Najmä v letnom období to bolo neznesiteľné.

Premýšľali sme teda, kde vziať peniaze na kanalizáciu. Využili sme práve zdroje z podnikania. Začali sme s čističkou odpadových vôd, a keď bola po troch rokoch hotová, postupne sme začali pripájať jednotlivé domácnosti.

Držali sme sa toho, koľko je na účte peňazí – ak sme mali 200-tisíc korún, teda 6600 eur, potiahli sme povedzme 100 metrov kanalizácie. Postupne sa nám tak dodnes podarilo pripojiť viac ako 50 percent domov. Mrzí ma, že nedokážeme pripojiť všetky. Sme v kopcovitom teréne a bolo by to finančne a technicky príliš náročné.

Vy ste postavili kanalizáciu bez využitia štátnych zdrojov či eurofondov?

Prvým predpokladom na úspech je to, že viete zohnať vlastné zdroje. Keď sa rozbehnete, je väčšia šanca, že pomôže aj štát. Takto nám v rokoch 2002 až 2004 pomohol Environmentálny fond. Nešlo však o žiadne horibilné sumy, väčšinu sme si financovali z vlastných zdrojov. Celkovo nás to stálo päť miliónov korún, čiže asi 166-tisíc eur, z toho fond nám prispel asi 50-tisíc eurami.

Podniká obec aj dnes?

V obmedzenej miere, lebo na trhu služieb s kosením a so zimnou údržbou sa objavilo mnoho iných subjektov. Zrazu sme mali problém presadzovať sa vo verejných súťažiach. Využívajú sa na to rôzne podpásové metódy, napríklad podmienka, že musíte mať minimálny obrat na úrovni, akú nikdy nedosiahnete. Tým vás vyšachujú z hry. Nielen vás, ale všetkých menších a neraz efektívnejších a lacnejších.

Prišli aj bizarné situácie, že verejnú súťaž vyhral niekto veľký, ale reálne sme tie služby subdodávateľsky realizovali my. Logicky sme tak dostávali horšie podmienky a už to nebolo také efektívne. Otvorene hovorím, že všetko sa to začalo diať, keď sa k moci dostal Smer.

V rokoch 2006 až 2010 sa začal šialene rozmáhať klientelizmus. Fungovalo to tak, že veľký hráč vyhral verejnú súťaž, účtoval si veľké peniaze, nič však nerobil, lebo v praxi sme tú prácu v subdodávke zabezpečovali my. Pre správnych ľudí to boli v podstate bezprácne zarobené peniaze.

Dnes sa preto hlásime len do menších súťaží, kde nie je podmienkou, že musí vyhrať „náš človek“. Takto dokážeme zamestnávať štyroch ľudí. Prácu dávame aj piatim dôchodcom.

V porovnaní so starými časmi však v regióne výrazne klesla aj nezamestnanosť.

Presne tak, dnes už nie je všetko na našich bedrách. V roku 1999 sme v dedine mali 38-percentnú nezamestnanosť. Keď sme začali podnikať, v roku 2007 v obci nepracovali už len tí, ktorí sa tak rozhodli dobrovoľne. Kto chcel, prácu určite našiel.

Dnes je situácia o niečo horšia, pandémia urobila svoje, viaceré firmy prepúšťali. Presné percento nezamestnaných v obci však nevieme, úrady práce nám už ich zoznamy, na rozdiel od minulosti, neposielajú. Odhadovať to môžem len z toho, čo sám vidím – koľkí ľudia sedia doma.

V akej miere je pre starostu dôležité byť členom strany, ktorá je pri moci? Svojho času ste boli v SDKÚ, pred poslednými voľbami ste pomáhali strane Za ľudí.

Aj som sa stal jej členom. Veľmi som chcel prispieť k tomu, aby Fico a celý Smer odišli do zabudnutia. Nemal som však žiadnu funkciu, nikam som nekandidoval, baví ma práca starostu. Nikdy som od strany nepožadoval ani žiadne výhody, tobôž nie peniaze. Je síce v koalícii, ale poradiť si viem aj sám.

A keď ste boli v SDKÚ v časoch dvoch vlád Mikuláša Dzurindu?

Vtedy sme ako obec nejaké drobné peniaze na úpravu obce dostali, bolo to však normálne. Nikdy odo mňa nik nepýtal „malú domov“, čiže percentá z toho, čo nám dali.

Ani sa nečudujem. Roky ste známy bojom proti korupcii v stredoslovenskom futbale. Neviem si predstaviť, že by niekto riskol pýtať si  úplatok práve od vás. Rovno by ste utekali na políciu.

Je to tak. Korupciu neznášam, vždy som na ňu poukazoval a vždy to aj budem robiť, hoci som za to neraz dostal po nose. Koniec koncov, pre opakované poukazovanie na korupciu ma zbavili aj funkcie futbalového rozhodcu.

Pýtali ste sa však na to, či je výhodné byť starostom za stranu, ktorá je pri moci. Zrejme áno, lebo v rokoch 2016 až 2020, keď vládol Smer so SNS a Mostom-Híd, dostávali peniaze prakticky len ich starostovia. Ostatní si nevybojovali takmer nič.

Keď mala Pellegriniho vláda výjazdové rokovanie vlády v našom okrese, na tieto praktiky som osobne poukázal, premiérovi som odovzdal protestný list. Vysvetľoval som mu, že stranícky kľúč prideľovania peňazí je už neúnosný a doslova zabíja menej rozvinuté regióny. Odpoveď mi síce sľúbil, ale žiadna neprišla.

Faktom však je, že v obci ste vybudovali exteriérovú posilňovňu, kam si môže ísť zacvičiť každý obyvateľ. Prispel vám na to práve úrad vlády za premiéra Pellegriniho.

To bolo inak – tie peniaze na základe výzvy úradu vlády vybavila a zmanažovala naša obecná poslankyňa pani Kériová. Keby si na úrade vlády všimli, že som starostom práve ja, zrejme by sme nič nedostali. Šlo o tritisíc eur, z nich 400 sme ešte museli vrátiť. Pani poslankyni som za to veľmi vďačný, verejná posilňovňa je unikát.

Bola to inak jediná pomoc našej obci za vlád Smeru. Posledných osem rokov jeho vlády sa už o klientelizme medzi starostami hovorilo bežne. Neraz mi hovorili, koľko percent museli vracať ako „malú domov“, bežne padala suma 20 percent. Nejeden starosta zase zažil to, že prišla firma, zmanažovala obci projekt, a vzala za to toľko, že obec mala problém vôbec zrealizovať svoj zámer. Nielenže sa teda peniaze rozdeľovali nespravodlivo, ešte aj nepomohli, lebo sa nabaľovali iní.

Máte teraz na mysli peniaze, ktoré sa v okrese Veľký Krtíš opakovane rozdeľovali počas výjazdových rokovaní vlády za premiérov Fica a Pellegriniho?

Samozrejme. Rozdeľovali sa od buka do buka. Vopred sa pripravil scenár tak, aby peniaze primárne dostali tí, čo boli najbližší koaličným stranám. Efektívnosť sa neriešila.

Mohli ste na to predsa poukázať, veď na výjazdové rokovania vlády boli vždy pozývaní aj miestni starostovia.

To sa mýlite, pozývali len svojich starostov, o ktorých vedeli, že nebudú príliš kritickí. Tí, čo sme boli nepohodlní, sme pozvánky nedostávali. Na posledné výjazdové rokovanie vlády som sa preto pozval sám. Samozrejme, dovnútra som sa nedostal.

Mimochodom, starostov ako ja nevolali ani na poradné výbory na úrade práce či na okresnom úrade, kde sa debatovalo o prostriedkoch na podporu a vytváranie pracovných miest. Zdalo sa mi to komické, keďže práve ja som mal v tom čase 15 rokov skúseností s podnikaním obce. Mohol som poradiť, ale nebol záujem. Nakoniec som pochopil, že tu nejde primárne o pomoc regiónu, ale o rozdeľovanie peňazí vybraným ľuďom. Bolo to nečestné, o to viac som si želal zmenu vlády.

Čo zmenila na práci starostu pandémia korony?

S obdobím pred rokom a viac sa to ani nedá porovnať. Pred koronou som cítil obrovskú radosť z každého dobrého výsledku, zo stretnutia s ľuďmi, teraz mi to všetko chýba. Nie je to len o tom, že sme museli zrušiť všetky akcie, napríklad fašiangový sprievod, stretnutia s dôchodcami, Deň detí, Deň matiek, obecné oslavy, teda spoločenské podujatia, ktoré mali ľudia radi.

Korona nás zastavila. Máme síce čas premýšľať nad tým, či sme sa príliš nenaháňali, byť viac s blízkymi, ale narušili sa nám základné istoty. Žili sme v tom, že budeme čoraz bohatší, že sa nám bude stále dariť, a zrazu sme narazili. Pozitívom je uvedomenie si, že k šťastiu potrebujeme oveľa menej.

Mne osobne najviac chýba podanie rúk a obyčajné ľudské objatie. Niekde som čítal názor psychológa, že objatia nie sú kyslík, ale potrebujeme ich. Je to pravda. Aj na iných vnímam, že im chýbajú veci, ktoré boli samozrejmé – posedenie pri ľudovej hudbe, pri káve, na futbale.

Vidím, že to má výrazný vplyv na psychiku. Nielen u nás v obci, ale v celej spoločnosti stúpa nervozita, bezohľadnosť, prevláda egoizmus, myslíme len na najbližších a na ostatných takmer kašleme. Práve za to, aby sa to čo najskôr zmenilo, sa často modlím.

Čo sa zmenilo v praktickej rovine?

Pribudli nám nové povinnosti. Dedina musí fungovať ďalej, musíme plniť všetky povinnosti tak, aby občania pociťovali čo najmenšie obmedzenia. Obyvateľ obce musí mať istotu, že bude fungovať vývoz odpadu vrátane nebezpečného, že sa budú kosiť verejné priestranstvá, že sa v noci bude v uliciach svietiť, že bude udržiavaný cintorín, že sa bude dať bezpečne prejsť po chodníkoch.

Predtým sme mohli fungovať operatívne, stretávať sa a radiť, dnes sa všetko zabezpečuje na diaľku. Je to komplikovanejšie, človek musí veci vidieť na vlastné oči, nedá sa všetko organizovať z domu. Našťastie máme päť solídnych poslancov a vieme spolupracovať.

Keď sa zakázali sväté omše, aspoň sme zrekonštruovali kaplnku Božieho milosrdenstva, opravili sme miestnosti na obecnom úrade, zároveň sme ďalej stavali chodník, aby ho mohlo využívať čo najviac obyvateľov, čím stúpa aj bezpečnosť.

Nemáte s poslancami názorové nezhody?

S nimi sa treba naučiť žiť. O tom je predsa demokracia. Ak mi nevie prejsť nejaké uznesenie, poctivo premýšľam, či som ho naozaj zle nenavrhol, prípadne zle neodkomunikoval. Mojou úlohou je hľadať riešenia tak, aby boli priechodné. Netvrdím, že sa s poslancami vždy vo všetkom zhodneme, ale naozaj sa snažíme nájsť dohodu.

Mojou výhodou je, že som vytrénovaný vládami Smeru, keď sme nedostávali žiadne dotácie. Naučil som sa preto hospodáriť s málom. Priznám sa, že ľutujem starostov, ktorí fungovali len na tom, že natŕčali ruku smerom k štátu. Mnohí dnes majú obrovské problémy a cítia sa akoby stratení.

Je pravda, že koncom minulého roka ste mali v obci viac ako 20 percent obyvateľov chorých na koronu?

Áno. Začalo sa to v novembri po prvom plošnom testovaní. Odvtedy sa to v troch etapách sypalo až do Vianoc. Tieto čísla však nie sú oficiálne, ide len o náš interný prepočet, keďže regionálny úrad verejného zdravotníctva nám oficiálne údaje neposkytuje.

Výhodou malej obce je, že ľudia sú zvyknutí sami ohlásiť obecnému úradu, že sú chorí, aby sme sa neľakali, keď zrazu nevidíme žiadny pohyb na nejakom dvore. Tak sme ich vedeli jednak viac sledovať, jednak im v prípade problémov pomôcť.

Čím?

Napríklad nákupmi potravín a iných potrebných vecí. Fungovalo to tak, že pracovníčka obecného úradu dostala na papieri zoznam, nakúpila čo bolo treba, a odniesla to dotyčnému pred dvere. Využili to mnohí. Treba však dodať, že mnohým starším obyvateľom veľa pomáhali napríklad aj ich deti.

Realizovali ste v obci aj plošné testovanie?

Tu musím byť voči súčasnej vláde kritický. Keď sa ohlásilo prvé celoplošné testovanie v krajine, zabezpečil som všetko potrebné. To bolo v stredu. Vo štvrtok mi zavolali, že v našej obci testovanie nebude, že nás presúvajú do susednej dediny. Len tak bez zdôvodnenia.

Bol to podraz, pred ľuďmi som vyzeral ako totálne neschopný starosta, ktorý nevie nič zariadiť. Musel som vysvetľovať, že to nebolo v mojich rukách, že prvé kolo zabezpečuje armáda v spolupráci s okresnými úradmi. A tam sa rozhodlo, že u nás testovať nebudeme.

Vaši ľudia teda cestovali do susedných obcí?

Presne tak. Zdá sa to banálne, ale mnohí u nás v dedine nemajú autá a počas víkendu takmer nejazdia autobusy. Cestovanie sme preto museli zabezpečiť my. V okolitých dedinách som dohodol presné termíny a časy pre našich obyvateľov tak, aby nemuseli čakať v dlhých radoch, a pre tých, čo to potrebovali, sme vyriešili aj odvoz a dovoz. Vozil som ich aj ja osobne.

Testovať sa treba dodnes. Ako to riešite?

Keď sa celoplošné testovanie premenovalo na celoslovenský skríning, pravidlá už boli nastavené tak, že testovanie sa u nás týkalo len 85 občanov. Mnohí už totiž koronu prekonali. Odberné miesto by už pre nás bolo ekonomicky neefektívne, a tak občanom odvtedy pomáhame podobne ako v prvom kole. Ak sa niekto ohlási, že potrebuje odvoz a dovoz, zabezpečíme to. Väčšina tých, čo chodí do práce, si to však rieši po vlastnej linke. Chodia najmä do Veľkého Krtíša, do Bušiniec alebo Veľkých Zlievec.

Zomrel v obci niekto na koronu?

Žiaľ, jedno úmrtie sme zaznamenali. Išlo o 88-ročnú vzácnu a veselú paniu. Ešte krátko pred odchodom z tohto sveta dokázala nádherne žartovať so sestričkami a personálom. Nežila už priamo v obci, ale v domove seniorov vo Veľkom Krtíši. Mal som ju veľmi rád.

Viacerí obyvatelia mali ťažký priebeh ochorenia, našťastie nik z nich neskončil v nemocnici. V obci máme viacerých ľudí, ktorí pracujú práve v nemocniciach či domovoch dôchodcov, a viem, že to vôbec nemajú ľahké. Sú to moji osobní hrdinovia.

V obci žije mnoho starších obyvateľov, ktorí neovládajú prácu s internetom. Pomáhate im nejako s registráciou na očkovanie? Tá je chaotická a problémová aj pre počítačovo gramotných.

Samozrejme. Ľuďom sme oznámili, že kto s tým má problém, nech sa ozve a registráciu mu vybavíme my. Rovnako ponúkame aj odvoz na očkovanie a dovoz z neho. Nie je to síce naša povinnosť, ale sme ľudia. Ak vieme, že niekto žije sám a nemá internet, pričom jeho deti žijú ďaleko, kto mu pomôže?

Boli ste jedným z organizátorov protestov Za slušné Slovensko vo Veľkom Krtíši. Smer padol, vládne Igor Matovič z OĽaNO so Sme rodina, SaS a stranou Za ľudí. Aký z toho máte po roku pocit?

Ráno po minuloročných voľbách som bol nadšený. Predstava, že nám už nebudú vládnuť ľudia ako Fico, Pellegrini či Danko, ma priam nadchýnala. Roky vlády Smeru boli ťažké nielen pre každého opozičného starostu, ale aj pre celú spoločnosť.

Jedna vec ma však netešila – OľaNO vyhralo s takým náskokom pred svojimi partnermi, že to od začiatku veštilo problémy. Keby mali všetky štyri strany koalície vyrovnané percentá, Matovič by si nemohol dovoliť to, čo tu sledujeme už rok.

Matovič jednoducho mentálne nezvládol svoju výhru. Stratil chladnú hlavu. Víťaz má byť veľkorysý a nikdy si nesmie vybavovať účty s penou na ústach. Toto nedokázal ustáť, preto nezvláda ani manažovanie pandémie, ani samotnej vlády. Strany ako SaS či Za ľudí neberie ako partnerov, ale ako trpaslíkov bez nároku na názor. Neváži si ich a teraz sa mu to vrátilo.

Nechce sa mi však veriť, že bude hrať so Slovenskom vabank a odovzdá vládu ako na podnose partii nemorálnych predchodcov. Veď veľa rokov proti nim bojoval. Stačí, keď sa vzdá svojej funkcie.

Ubližuje Matovičov štýl práce aj starostom?

Ani nie, hoci raz kdesi povedal, že starostom a primátorom niečo nariadil a tí hneď ubolene kričali. Boli to pritom len plané vyhrážky. To, ako Matovič vládne, ubližuje skôr ľuďom a spoločnosti ako takej, na riadenie obce ako naša to nemá zásadný vplyv.

Čo vás teraz teší?

Neuveríte, ale bocian, ktorý sa tento rok do našej obce vrátil už 8. marca. Doteraz bol rekord 18. marec, obvykle sa však vracal až koncom marca či začiatkom apríla. Vnímam to ako malé zvestovanie lepších časov a isté povzbudenie. Aspoň v to chcem veriť.

Jozef Filkus (1963)
Vyštudoval strojársku priemyslovku. Od roku 1999 je s jednou prestávkou starostom obce Malé Zlievce v okrese Veľký Krtíš, ako bývalý futbalový rozhodca sa dlhodobo angažuje proti korupcii v stredoslovenskom futbale. Od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018 zorganizoval vo Veľkom Krtíši 14 zhromaždení Za slušné Slovensko.

KAROL SUDOR

Zdroj:
https://dennikn.sk/2314979/starosta-malej-obce-ked-u-nas-v-okrese-zasadali-vlady-smeru-kritickych-starostov-nepozyvali-peniaze-davali-svojim/?ref=tit

Jozef Filkus 
Foto – archív J. F.