Ukrajinský faktor Pražskej jari? Petro Šelest, Rusíni a cesta k invázii

Prvý muž sovietskej Ukrajiny Petro Šelest patril v roku 1968 k najtvrdším zástancom zásahu proti československým reformám. Obával sa, že „nákaza“ Pražskej jari prenikne cez spoločnú hranicu na západnú Ukrajinu. V správach KGB sa pritom objavovali aj Rusíni na východnom Slovensku, Podkarpatská Rus a údajné požiadavky na zmenu hraníc.

Archívne dokumenty však odhaľujú najmä to, ako skreslené informácie pomáhali vytvárať obraz nebezpečenstva, ktorým sovietske vedenie ospravedlňovalo silové riešenie.

Keď 21. augusta 1968 vojská piatich štátov Varšavskej zmluvy obsadili Československo, zodpovednosť verejnosť prirodzene spájala predovšetkým s Leonidom Brežnevom. Predstava, že invázia bola výlučne jeho osobným dielom, však priveľmi zjednodušuje rozhodovanie v Kremli. Brežnev nepatril od začiatku k najhorlivejším zástancom vojenského zásahu. K tvrdému riešeniu ho tlačili ďalší predstavitelia sovietskeho bloku a straníckeho aparátu.

Jedným z najvýraznejších bol Petro Šelest, v rokoch 1963 až 1972 prvý tajomník Komunistickej strany Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky a člen politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Bol predstaviteľom sovietskej Ukrajiny, nie samostatnej ukrajinskej štátnej politiky. Práve toto rozlíšenie je pri hovorení o „ukrajinskom faktore“ roku 1968 podstatné.

Jastrab, ktorý neskôr obviňoval Brežneva
Šelest sa zúčastnil na všetkých vrcholných sovietskych rokovaniach o Československu. Už februárový pobyt v Prahe hodnotil slovami: „Kontrarevolúcia naberá v Československu na sile.“ V československých médiách, uvoľnení cenzúry a vzniku občianskych iniciatív videl dôkaz, že komunistická strana stráca kontrolu a krajinu ovplyvňujú západné spravodajské služby.
Jeho neskoršie spomienky pritom obsahujú pozoruhodný rozpor. Kapitolu o roku 1968 nazval v zmysle, že bez vpádu do Československa sa bolo možné zaobísť, a zodpovednosť prenášal najmä na Brežneva. Dobové denníkové záznamy však ukazujú, že silové riešenie mu nebolo cudzie. Situáciu považoval za „plazivú kontrarevolúciu“ a postupne naliehal na rozhodnejší postup.
Historik Luboš Veselý v štúdii Ukrajinský faktor pražského jara? skúmal Šelestove denníky spolu s materiálmi tajnej bezpečnosti Ukrajinskej SSR. Z nich vyplýva, že Šelest nebol iba pasívnym vykonávateľom rozhodnutia prijatého v Moskve. Patril medzi aktérov, ktorí vývoj posúvali smerom k násiliu.

Obraz Československa vytvorený tajnou políciou
V ukrajinských archívoch sa zachovalo viac ako sedemdesiat správ z obdobia pred okupáciou, ktoré ukrajinská KGB posielala straníckemu vedeniu v Kyjeve. Väčšina obsahuje záznam, že sa s nimi Šelest oboznámil; niektoré putovali aj do moskovskej centrály KGB.
Dôležitým zdrojom týchto informácií boli príslušníci československej Štátnej bezpečnosti, najmä z východného Slovenska. So sovietskymi kolegami sa stretávali často z vlastnej iniciatívy. Hovorili o údajnej strate kontroly nad médiami, o „pravicových živloch“, protisovietskej propagande, hrozbe návratu kapitalizmu aj o nebezpečenstve, ktoré mali predstavovať rehabilitácie politických väzňov.
Náčelník krajskej správy ŠtB v Košiciach Ondrej Dovina odovzdal 27. júna sovietskej strane manifest Dvetisíc slov. Charakterizoval ho ako protisocialistický a protištátny text vyzývajúci na kontrarevolučné činy. Upozorňoval, že ak sa pomery vo vedení KSČ nezmenia, Československo si „bez priamej pomoci zo strany Sovietskeho zväzu“ s nepriateľskými silami neporadí. Správa bola zaslaná do Moskvy a dostala sa aj k Šelestovi.
Takto vznikal informačný kruh, v ktorom sa obavy československých odporcov reforiem menili na spravodajské hlásenia, tie na podklady pre politické vedenie a napokon na potvrdenie už existujúceho presvedčenia, že Československu hrozí kontrarevolúcia. Správy KGB však neponúkali vyváženú analýzu. Veselý v nich nachádza náhodne vyberané informácie, ideologické klišé, nepresnosti aj tvrdenia, ktoré nemali oporu v skutočnosti.

Rusíni, východné Slovensko a Podkarpatská Rus
Pre čitateľa rusyn.sk je osobitne zaujímavé, že v hláseniach ukrajinskej KGB sa objavovala aj národnostná situácia na východnom Slovensku. Nešlo však o hlavnú ani systematicky sledovanú tému. Podľa Veselého dostával Šelest prekvapivo málo správ o postojoch obyvateľstva označovaného v dokumentoch za ukrajinskú menšinu, respektíve za Ukrajincov-Rusínov.
Jedna z nich informovala o rozšírenom zasadnutí Ústredného výboru Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich v Prešove z 11. marca 1968. Vo výzve adresovanej „Ukrajincom-Rusínom“ sa žiadalo rovnoprávne postavenie a autonómia v rámci Československej socialistickej republiky.
Iné hlásenie z konca mája tvrdilo, že postavenie ukrajinskej menšiny sa v dôsledku demokratizácie zhoršilo a jej príslušníci sa cítia ohrození slovenským nacionalizmom. Zároveň však pripúšťalo, že časť obyvateľstva sa radšej hlási k Slovákom a bráni sa zavádzaniu ukrajinčiny do škôl. Už tieto protichodné formulácie ukazujú, ako nejednoznačne sovietsky aparát zachytával zložitú národnostnú situáciu na východnom Slovensku.
Do správ prenikali aj tvrdenia, že „nacionalistické živly“ z Prešova žiadajú vrátenie Zakarpatskej Ukrajiny Československu, prípadne že sa na Podkarpatskej Rusi objavujú úvahy o odtrhnutí od Sovietskeho zväzu. Šelest sa na rokovaní v Čiernej nad Tisou odvolával na údajné požiadavky na revíziu hraníc a navrátenie Podkarpatskej Rusi.
Tieto záznamy nemožno čítať ako dôkaz existencie organizovaného hnutia za zmenu hraníc. Sú predovšetkým dokladom toho, aké informácie sa dostávali na Šelestov stôl a ako ich sovietske vedenie vnímalo. Aj samotná odborná štúdia upozorňuje, že materiály KGB vytvárali značne skreslený obraz Československa.

Podle historiků se Šelest obával, že myšlenky demokratizace se přes rusínskou menšinu na východním Slovensku přenesou na Ukrajinu. Šelest mluvil i o letácích, které se prý objevily na Podkarpatské Rusi – a žádaly její odtržení od Sovětského svazu. Když pak Šelest při diskuzi v Čierné nazval Františka Kriegla „haličským židem“, členové československé delegace se zvedli a odešli. 
zdroj: https://plus.rozhlas.cz/pjotr-selest-kremelsky-jestrab-ktery-dostal-zvaci-dopis-na-zachodcich-7590664

Strach z „nákazy“ na sovietskej Ukrajine
Šelestove obavy nesúviseli iba s dianím za hranicou. Po chruščovovskom uvoľnení silnel na Ukrajine záujem o ukrajinský jazyk, kultúru, predkomunistické dejiny aj o stalinské represie. Rozširoval sa samizdat a aktivity disentu. Pre vedenie republiky preto predstavovalo slobodnejšie Československo nebezpečný príklad.
KGB síce tvrdila, že väčšina obyvateľov Ukrajinskej SSR podporuje sovietsku politiku, jej vlastné správy však zachytili aj odlišné hlasy. Istý Palaščuk, v minulosti stíhaný za nacionalizmus, mal hovoriť, že Česi si vydobyli skutočnú slobodu a raz si z nich vezme príklad aj ukrajinský národ: „Pre Ukrajinu nastal čas byť nezávislou. To sa určite stane.“
Práve podobný „dominový efekt“ bol pre Šelesta hrozbou. V polovici júna informoval Brežneva, že obyvatelia západných oblastí Ukrajiny vnímajú československé udalosti intenzívnejšie, pretože vďaka kontaktom s pohraničím dostávajú viac informácií. Spoločná hranica, živé väzby s východným Slovenskom a otváranie otázky Podkarpatskej Rusi tak dávali „ukrajinskému faktoru“ konkrétny obsah.
Zároveň však nemožno postoje Šelesta či ukrajinskej KGB zamieňať s postojom ukrajinskej spoločnosti. Archívne dokumenty zachytávajú aj sympatizovanie s Pražskou jarou, kritiku sovietskej tlače a nesúhlas s pripravovaným zásahom.

Biľak a Šelest: cesta k pozývaciemu listu
Šelestovu úlohu najvýraznejšie odhaľujú jeho kontakty s Vasiľom Biľakom, ktorý bol rusínskeho pôvodu. Spojenie sprostredkúvala KGB. Už na konci marca sa k Šelestovi dostala Biľakova žiadosť o stretnutie v Užhorode. Osobne rokovali 24. a 25. mája a opäť v noci z 20. na 21. júla pri Balatone.
Práve pri Balatone Šelest Biľakovi povedal, že sovietska strana potrebuje list so žiadosťou o pomoc, pričom prisľúbil, že nebude zverejnený ani dokument, ani mená jeho autorov. Na bratislavskom stretnutí komunistických predstaviteľov 3. augusta potom Biľak prostredníctvom dôstojníka KGB Savčenka odovzdal Šelestovi známy pozývací list.
Šelest si do denníka zapísal: „Stretli sme sa ‚náhodne‘ na záchode“ a Savčenko mi nepozorovane podal obálku s dlho očakávaným listom. Dokument sa stal jedným z argumentov, ktorými sovietske vedenie navonok zakrývalo okupáciu ako vyžiadanú „bratskú pomoc“.
Už 25. júla Šelest v telefonáte so šéfom KGB Jurijom Andropovom tvrdil, že treba „prejsť od nekonečných rozhovorov ku konkrétnym činom“. Dňa 16. augusta si potom vpád zdôvodňoval tým, že československé vedenie nekontroluje krajinu, hrozí občianska vojna a iné východisko už nejestvuje.

Čo teda znamenal „ukrajinský faktor“?
Označenie neznamená, že okupácia Československa bola dielom Ukrajiny alebo Ukrajincov. Ukrajina v roku 1968 nebola nezávislým štátom a rozhodnutie prijímalo vedenie Sovietskeho zväzu. Pojem pomenúva tri konkrétne okolnosti: mimoriadne aktívnu úlohu šéfa sovietskej Ukrajiny Petra Šelesta, obavu z prenesenia reformných myšlienok cez spoločnú hranicu a informačný vplyv ukrajinskej KGB, ktorá hrozby často zveličovala alebo skresľovala.
Na otázku, či tento faktor rozhodol o vojenskom vyústení krízy, nemožno podľa dostupných dokumentov odpovedať jednoznačne. Presvedčivo však ukazujú, že Šelest patril medzi "hybateľov", ktorí tlačili udalosti k násilnému riešeniu. Východné Slovensko, Rusíni a Podkarpatská Rus sa v jeho uvažovaní objavovali nie ako okrajový zemepisný detail, ale ako citlivý priestor, cez ktorý sa mohla slobodnejšia československá skúsenosť preniesť za sovietsku hranicu.

---

Vypočujte si
Osud Petra Šelesta a jeho úlohu v československých udalostiach približuje historik Jan Adamec v relácii Českého rozhlasu Plus Portréty: Pjotr Šelest. Kremelský „jestřáb“, který dostal zvací dopis na záchodcích.


Použité podklady
Luboš Veselý: Ukrajinský faktor pražského jara? Petro Šelest a československý rok 1968 ve světle dokumentů tajné bezpečnosti Ukrajinské SSR. Soudobé dějiny, roč. XXVI, č. 4/2019, s. 558 – 584.
David Hertl: Pjotr Šelest. Kremelský „jestřáb“, který dostal zvací dopis na záchodcích. Český rozhlas Plus, relácia Portréty s historikom Janom Adamcom.

Spracovala redakcia rusyn sk

foto ilustračné: Pražská jar 1968
zdroj: biographe.ru