Ukrajinský zberateľ starých fotografií Zakarpatska

Ukazuje divoký svet, ktorý čakal na príchod civilizácie 

„Bola to periféria, zakonzervovaná v horách, na ktorú všetci zabudli,“ hovorí zberateľ starých fotografií Zakarpatska Myhajlo Markovič (33) z Užhorodu. „Prichádzali sem aj zo slávnych časopisov National Geographic či Life. Bola to pre nich Afrika v strede Európy,“ dodáva.

V rozhovore sa dočítate:
-čo pre neho znamená fotografia ženy na koni z roku 1915;
-že 90-ročný český fotograf Zdenko Fejfar mu stihol pred smrťou odovzdať svoj archív;
-ako fotografie kupuje z celého sveta, aj cez e-Bay;
-že trať Jasiň – Praha bola najdlhšia v medzivojnovom Československu;
-že 128. Zakarpatská horská útočná brigáda je jednou z prvých, ktoré od roku 2014 bránia Ukrajinu pred ruskou agresiou.

Aké najstaršie fotografie máte v zbierke? 

Sú to snímky z ateliéru v Užhorode z roku 1860, mám ich niekoľko desiatok.

Ku ktorej zo starých fotografií, ktoré ste získali, sa viaže nejaký silný príbeh? 

K mnohým. Skúmal som napríklad dejiny svojej rodnej dediny Majdan. Objavil som fotografiu, ako ide žena na koni; urobil ju neznámy nemecký alebo rakúsky vojak v roku 1915. Je to uhorská pohľadnica. Píše sa na nej, že to bol „underoficier Nejdek“, ale o ňom som nenašiel zatiaľ nič. Priznám sa, nikdy predtým som nevidel ženu na koni.

Bolo viac takých prípadov ako žena, ktorej synovia vám napísali? 

Stáva sa, že po tom, ako zverejním fotky na Facebooku, mi píšu, že to je ich dedko alebo babka. Mnohí mi ďakujú, že objavili rodinné príbehy. To je pre mňa najväčšia satisfakcia.

Aké sú príbehy ďalších starých fotografií, ktoré ste získali?

Tak napríklad svadba na Hucuľčine, 60. roky. Predstavte si, žena z fotografie ešte žije. Kúpil som ju na trhu v Užhorode, zverejnil som ju na Facebooku a tam ju spoznali. Jej synovia mi napísali, že to je ich mama.

Čo pre vás znamenajú pestré dejiny Zakarpatska?

Žijem tu od svojho narodenia. Odmalička si všímam stopy medzivojnového Československa, ktoré sa tu zachovali. Bolo to naše najlepšie obdobie. Inak tých dvadsať rokov 1. ČSR je tu medzi ľuďmi značne zromantizovaných.

Ako tu spomínajú na medzivojnové Československo? 

Naši turistickí sprievodcovia s obľubou hovoria legendu, že je tu niekde zakopaná krabička od Masaryka. Zakopali ju údajne koncom 20. rokov v Užhorode na nábreží, keď sadili najdlhšiu lipovú alej v Európe.

Máte v rodine niekoho, kto má československý pôvod? 

Nie, som Ukrajinec, po dedovi Zakarpatec. Narodil som sa v oblasti Mižhirija, to je Verchovyna. Moji pradedovia, to je srdce Karpát. Som horal, ktorý už desať rokov žije v meste Užhorod.

Prečo ste začali zbierať staré fotografie a mapy tejto oblasti? 

Som filológ, chcel som napísať dejiny svojho kraja a práve historické výskumy mi dopomohli k tomu, že som sa začal zaoberať starými vyobrazeniami Zakarpatska. Najstaršie fotky, ktoré som získal, sú z 19. storočia.

Ktoré miesta v Užhorode, pripomínajúce Československo, máte najradšej? 

Určite sú to medzivojnové funkcionalistické štvrte Veľky Galagov a Malý Galagov, môžem si tam pripadať ako v Prahe. Sú to enklávy, v ktorých vidno, ako vyzerá moderné 20. storočie. Prešlo sto rokov a nemusíme robiť žiadne rekonštrukcie – všetko sa krásne zachovalo.

Nedávno som písal o českom vojakovi Florianovi Zapletalovi, ktorý Zakarpatsko pred sto rokmi fotograficky zdokumentoval.

Áno, Zapletal bol jedným z prvých. Mal povolenie od gubernátora jazdiť po Zakarpatí a fotiť čokoľvek. Dokonca mu pridelili automobil. Kládol dôraz na drevenú sakrálnu architektúru Zakarpatska, na cerkvi. Mnohé z nich už zanikli.

Ale sú aj iní ako Zapletal. Zozbieral som údaje o vyše tridsiatich fotografoch, ktorí navštevovali tento kraj pred sto rokmi. Boli to Česi, Slováci, Nemci, Rakúšania, ale aj Briti, Francúzi či Američania. Často fotili pre slávne periodiká ako časopisy Life alebo National Geographic.

Ako ste sa k týmto fotografiám dostali? 

Písal som vytrvalo do rôznych múzeí, mnohým archivárom, rôznym ľuďom, ktorí sa zaoberajú touto témou. A to aj napriek tomu, že neovládam cudzie jazyky; preto som veľmi vďačný prekladaču Googlu.

Čo vám zo sveta odpovedali? 

Mnohí sa radi skontaktujú, radi pomáhajú, najmä Česi. Riaditeľ Slovanskej knižnice v Prahe Lukáš Babka mi pomohol s archívmi Rudolfa Hůlku, ktorý tu na Zakarpatí pôsobil pred sto rokmi a zanechal vyše 1500 fotografií. Našiel som v Prahe aj vnuka veľmi dobrého českého fotografa Ferdinanda Bučinu, ktorý tu bol v roku 1936 s manželkou dva mesiace na svadobnej ceste a zanechal vyše 200 fotografií. Jeho vnuk, Tomaš Rasl, mi pomohol nájsť archívy ďalších českých fotografov. Bol to najmä Zdenko Fejfar, ktorý ako študent cestoval v roku 1934 po okolí Mižhirije, Rachova – fotil pastierov oviec, horskú prírodu, ale aj trhy v Užhorode. Keď som Fejfara spoznal, mal už takmer 90 rokov a ležal s covidom v nemocnici. Stihol mi odovzdať archív, no, žiaľ, veľmi skoro potom zomrel.

Ako získavate staré fotky Zakarpatska? Kupujete ich?

Kde sa dá, kupujem ich. Mnohé sú na internetových aukciách eBayu alebo českého Aukra. Mám veľmi dobrých a ochotných priateľov, hlavne v Čechách, ale aj v iných krajinách. Ak niečo budeš potrebovať, hovoria mi, pošli link, kde to máme kúpiť. Dobrých priateľov mám aj v Nemecku. V nemeckých archívoch sú unikátne fotky z obdobia 1. svetovej vojny, keď bol v Karpatoch front.

Čo s tými fotografiami robíte? Publikujete ich?

V prvom rade opisujem dávne potulky po Zakarpatí prostredníctvom fotografií. Snažím sa ukázať život, architektúru, zvyky. Ľudia sa často pozerajú na staré fotografie, no ignorujú samotného fotografa. Jeden sa sem napríklad dostal vďaka svadobnej ceste, pretože sa rodičia báli, aby letel do Afriky. Alebo váš slávny Karol Plicka natočil na Zakarpatí film. Jeho fotografie som našiel v rôznych archívoch. Taktiež česká etnografka Amalie Kožmínová, ktorá ako jedna z prvých už v roku 1919 pricestovala na Zakarpatsko. Ukázala divoký svet, ktorý iba čakal na príchod civilizácie. Aj Rudolf Hůlka sa pokúšal „uloviť“ pôvodnosť tohto kraja a písal vo svojich publikáciách, že toto všetko zanikne, pretože sa sem posúva civilizácia.

Keď porovnávam 20. a 30. roky, vidím veľké rozdiely. Na mladších fotkách už nevidím krpce, ale topánky od Baťu. Alebo drevorubači a pltníci splavujúci drevo – to tu bol fenomén. Fotografie, ktoré mám, sú unikátne aj preto, lebo miestni zakarpatskí vedci často nemali fotografickú techniku, a tak iba všetko slovne opisovali.

A potom, fotografie odkrývajú rôzne mýty, ktorými „obrástli“ rôzne historické udalosti, a zároveň ukazujú stratené veci. Či už je to zhorená cerkva, alebo dedina, ktorej drevená architektúra sa za sto rokov úplne zmenila. Niektoré drevené cerkvi dokonca previezli do Čiech, vďaka čomu sa zachovali. Zmizol aj ľudový odev či náboženské sviatky. Fotografie sú niečo ako stroj času, návrat o sto rokov späť.

Zakarpatsko ako najchudobnejšia časť habsburského impéria bolo osemsto rokov súčasťou Uhorska. Fotografi sem zrejme jazdili kvôli exotike.

Presne. Bola to periféria, zakonzervovaná v horách, na ktorú všetci zabudli. Prichádzali sem aj reportéri slávnych časopisov National Geographic či Life. Prvé farebné fotografie Zakarpatska urobil Hans Hildebrandt v roku 1927 práve pre National Geographic.

Špecifická téma sú Huculi – etnikum z východných Karpát na hranici s Rumunskom. U nás sa tak nazýva aj plemeno horských koní… 

Zakarpatsko je mnohonárodnostné. Ukrajinská časť obyvateľstva sa delí na Huculov, Bojkov a Doliňanov. A práve Huculi nosili najozdobnejší ľudový odev. Málo sa o tom vie, ale mali sme priame železničné spojenie s Českom. Praha – Jasiň bola najdlhšia železničná trať v Československu, privážala turistov priamo do srdca Karpát.

Mali ste možnosť hovoriť s ľuďmi, ktorí ešte žili v období Československa?

Samozrejme, rozprával som sa so svojím pradedom, ktorý prežil všetky obdobia 20. storočia. Je taký starý „fúzatý“ vtip, keď človek hovorí, že bol v Rakúsku-Uhorsku, Československu, trochu dokonca v Rumunsku, v Sovietskom zväze a na Ukrajine, ale nikdy neodišiel zo svojej dediny. To je v podstate vtip o mojom pradedovi. Môj dedo žil v čase známych zbojníkov Nikolu Šuhaja a Iľka Lypeja.

Hovoríte aj o Koločave, kde pôsobil ako učiteľ český spisovateľ Ivan Olbracht, ktorý napísal Nikolu Šuhaja loupežníka. Dnes je táto rozťahaná dedina doslova pútnické miesto pre mnohých Čechov.

V mojej rodnej dedinke Majdan, stratenej v horách, sa skutočne schovávali zbojníci. To je taká v horách najstratenejšia dedina. Dedo, povolaním drevorubač, mi o nich rozprával legendy.

Chodil váš dedo do Prahy?

To neviem, nestihol som sa ho na to opýtať.

Ale nejakých českých žandárov, úradníkov, vojakov, ktorí prišli na Zakarpatsko, určite poznal. Čo o nich hovoril? 

Zakarpatci nemali radi akúkoľvek vládu, ktorá sa snažila ich podmaniť. Považovali sa za slobodných ľudí. Hory, kde žili, „porodili“ zbojníkov, ktorých neskôr hľadali práve maďarskí, ale najmä českí žandári.

Nikola Šuhaj ako romantizovaná fikcia bol na Zakarpatí známou postavou?

Miestni vedia, že to bol obyčajný zbojník a nie nejaký ľudový hrdina, ktorý bohatým berie a chudobným dáva. Bol to produkt dobre napísanej Olbrachtovej romantizácie.

Hovoríme neustále o Čechoch. Aké sú tu väzby so Slovákmi? 

Úprimne? Z histórie slabšie. Dnes je pre nás Slovensko vstupnou bránou do Európy. Môj otec a brat pracujú v Čechách, na golfovom ihrisku. Prekvapilo nás, že Česi majú radi golf.

Ako sa dotkla Zakarpatska ruská agresia? 

Od roku 2014 – od anexie Krymu a obsadenia Donbasu Ruskom – je 128. Zakarpatská horská útočná brigáda jednou z prvých, ktoré bránia Ukrajinu. Aj dnes je v prvej línii: oslobodzovala napríklad Cherson, bojovala v Bachmute. Mnohé ženy sú tu vdovy.

Vy sám ste nebojovali? 

Nebol som mobilizovaný, vyžiadal si ma daňový úrad, kde pracujem. Ale po anexii Krymu som slúžil v takzvanom konvojnom vojsku, čo je časť armády, ktorá zabezpečuje ochranu a sprievod vojnových zajatcov alebo tých, ktorých súdia alebo boli odsúdení vojenským tribunálom.

ANDREJ BÁN

zdroj:
https://dennikn.sk/3473966/ukrajinsky-zberatel-starych-fotografii-zakarpatska-ukazuju-divoky-svet-ktory-cakal-na-prichod-civilizacie-fotogaleria/?ref=list

foto:
Bokoraši na rieke Tisa, 1937. Foto – archív Myhajla Markoviča